Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11S-119-2020.pdf
PDF · 318.08 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/119/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členov senátu JUDr. Lenky Kostolanskej a JUDr. Mareka Olekšáka, v právnej veci žalobcu: Electricity s. r. o., Pezinská 18, Malacky, IČO: 36 796 841, zastúpeného advokátskou kanceláriou TAX LAW, s. r. o., Břeclavská 3, Malacky, IČO: 53 160 657, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o správnej žalobe zo dňa 25. 07. 2020 proti rozhodnutiu žalovaného č. 100908988/2020 zo dňa 18. 05. 2020, takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a .
Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Dňa 24. 10. 2018 podal žalobca daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2018, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet v sume 1.598,20 eur.
2. Na základe oznámenia správcu dane zo dňa 06. 12. 2018 sa u žalobcu začala dňa 17. 01. 2019 daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2018. Dňa 25. 01. 2019 bola za účasti konateľa (X. Y.) žalobcu spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní, na ktorom sa vyjadril k vykonávaniu podnikateľskej činnosti, k obchodu so spoločnosťou BLAŽEK SK s.r.o. a odovzdal listinné doklady uvedené v zápisnici, okrem iného i faktúru č. 2018/010 zo dňa 28. 09. 2018 s názvom, resp. popisom tam uvedeného materiálu v sume 7.589,80 eur (z toho daň z pridanej hodnoty v sume 1.264,96 eur). Ďalej odovzdal bankový doklad zo dňa 08. 10. 2018 (vklad v hotovosti na účet v sume 7.589,80 eur s variabilným symbolom 2018010) a faktúru č. 2018041 zo dňa 02. 10. 2018 (dodávateľ - žalobca, odberateľ - Zvac Systems s.r.o.), ku ktorej uviedol, že je výstupnou faktúrou k faktúre č. 2018/010.
3. Dňa 07. 03. 2019 bol spísaný úradný záznam z miestneho zisťovania u daňového subjektu BLAŽEK SK s.r.o. na adrese, ktorú má zapísanú ako svoje sídlo (Černyševského 10, Bratislava - mestská časť Petržalka) v obchodnom registri príslušného súdu od 01. 09. 2018. V budove sa nachádzal zoznam virtuálnych kancelárií v počte 215. Od zamestnanca iného subjektu bolo na recepcii budovy zistené, že spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. má na adrese virtuálne sídlo, nemá tam žiadne kancelárske, ani iné priestory, a teda z adresy svojho sídla nevykonáva ekonomickú činnosť.
4. Na základe výzvy (zaslanej splnomocnenému zástupcovi spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o.) boli správcovi dane predložené listiny a okrem iných i zoznam vydaných faktúr za obdobie september 2018 a faktúra č. 2018/010 zo dňa 28. 09. 2018.
5. Dňa 05. 04. 2019 bol spísaný úradný záznam o nahliadnutí do spisu spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. v produkčnom systéme ISFS-SD (informačný systém finančnej správy - správca dane), v ktorom sa nachádzal úradný záznam zo dňa 10. 09. 2018 spísaný Daňovým úradom Prešov v priebehu daňovej kontroly v tejto spoločnosti, ktorá bola začatá dňa 06. 09. 2018. Z tohto úradného záznamu vyplynulo zistenie, že bolo preverené predchádzajúce sídlo spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. (do 31. 08. 2018 na adrese Staré Grunty 6, Bratislava - mestská časť Karlova Ves) s výsledkom, že v budove sa nikto nenachádzal), ako i aktuálne sídlo (od 01. 09. 2018 Černyševského 10, Bratislava - mestská časť Petržalka) s výsledkom, že spoločnosť tu má virtuálnu kanceláriu (rovnako ako ďalších 160 spoločností) a nikto zo spoločnosti sa tam nenachádzal.
6. Správca dane predvolal na pojednávanie O. K. (konateľ spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o.) z adresy uvedenej v obchodnom registri, t.j. E. XX K. nad B., L. republika, pričom zásielka sa vrátila naspäť s tým, že adresát je neznámy, na uvedenej adrese sídli obecný úrad a adresát nemá domovú schránku.
7. B. 28. 05. 2019 bol spísaný úradný záznam o nahliadnutí do spisu spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. v produkčnom systéme ISFS-SD (informačný systém finančnej správy - správca dane), z ktorého bolo zistené, že Daňový úrad Bratislava zaslal v septembri a októbri 2018 predvolanie na adresu spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o., Černyševského 10, Bratislava - mestská časť Petržalka, pričom zásielky sa vrátili ako neprevzaté v odbernej lehote. Rovnako sa ako neprevzatá v odbernej lehote vrátila i zásielka adresovaná konateľovi spoločnosti na jeho adresu uvedenú vo výpise z obchodného registra spoločnosti. O týchto skutočnostiach spísal Daňový úrad Bratislava úradný záznam dňa 19. 12. 2018. Podľa ďalšieho úradného záznamu zo dňa 22. 01. 2019 Daňový úrad Prešov vykonával daňovú kontrolu v spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. za zdaňovacie obdobie apríl 2018 a na základe oznámenia o daňovej kontrole zaslaného na predchádzajúce sídlo (Staré Grunty 6, Bratislava - mestská časť Karlova Ves do 31. 08. 2018) ako i na aktuálne sídlo (Černyševského 10, Bratislava - mestská časť Petržalka od 01. 09. 2018) sa k správcovi dane nikto nedostavil, neboli predložené žiadne doklady a neúspešné bolo i predvolanie konateľa spoločnosti, ktoré bolo doručené uložením, ale nikto sa v určený deň nedostavil.
8. V spise sa nachádza i zápisnica o miestnom zisťovaní zo dňa 14. 01. 2019, ktoré spočívalo v obhliadke skladových priestorov žalobcu na adrese Duklianskych hrdinov 47, Malacky za účasti konateľa žalobcu.
9. Dňa 19. 06. 2019 bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní, na ktorom bol konateľ žalobcu oboznámený s úkonmi vykonanými vo vzťahu k spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. (ktorá mala byť podľa predloženej faktúry dodávateľom žalobcu), so zisteniami z nich vyplývajúcimi ako i s výsledkami daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2018. Správca dane konateľa žalobcu oboznámil s tým, že nebolo preukázané reálne uskutočnenie obchodu so spoločnosťou BLAŽEK SK s.r.o. ohľadne dodania tovaru v kontrolovanom zdaňovacom období a vyzval ho, aby žalobca v lehote 30 dní preukázal nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z predloženej faktúry od uvedenej spoločnosti a predložil dôkazy o uskutočnení plnenia. Konateľ žalobcu uviedol, že sa pokúsi potrebné dôkazy zabezpečiť. Žalobca zastúpený právnym zástupcom reagoval v podaní zo dňa 19. 07. 2019 bez predloženia dokumentov, resp. dôkazov v zmysle záverov z pojednávania.
10. Dňa 16. 09. 2019 bol spísaný protokol z daňovej kontroly u žalobcu za kontrolované zdaňovacie obdobie september 2018 so záverom, že žalobca porušil ust. § 49 ods. 2 písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/ v nadväznosti na ust. § 71 ods. 1 písm. c/ a ust. § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov tým, že si odpočítal daň z faktúry č. 2018/010, pri ktorej nebolo vierohodným spôsobom preukázané reálne dodanie tovaru tak, ako je to uvedené na tejto faktúre od označeného dodávateľa. Protokol spolu s výzvou zo dňa 18. 09. 2019 na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole bol doručený právnemu zástupcovi žalobcu dňa 23. 09. 2019. Žalobca podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrenie zo dňa 08. 10. 2019.
11. Dňa 09. 01. 2020 bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní za účasti právneho zástupcu žalobcu k zisteniam uvedeným v protokole, v ktorej je okrem iného uvedené, že právny zástupca žalobcu sa domáhal nahliadnutia do spisu, čo mu vzhľadom na predmet konania nebolo umožnené a pojednávanie opustil.
12. Správca dane dňa 10. 01. 2020 spísal úradný záznam v zmysle ust. § 68 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov z dôvodu, že právny zástupca žalobcu sa nezúčastnil na prerokovaní ním predložených pripomienok.
13. Dňa 15. 01. 2020 správca dane vydal rozhodnutie, ktorým žalobcovi určil rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 1.264,96 eur za zdaňovacie obdobie september 2018 a znížil mu nadmerný odpočet zo sumy 1.598,20 eur na sumu 333,24 eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 19. 02. 2020.
II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia
14. Žalobou napadnutým rozhodnutím zo dňa 18. 05. 2020 žalovaný podľa ust. § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon č. 563/2009 Z.z.) potvrdil rozhodnutie správcu dane, t.j. Daňového úradu Nitra zo dňa 15. 01. 2020. 15. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný okrem iného uviedol, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2018, ktorá sa začala dňa 17. 01. 2019 na základe oznámenia o daňovej kontrole. Dňa 25. 01. 2019 sa k správcovi dane dostavil konateľ žalobcu (X. Y.), ktorý poskytol informácie k výkonu daňovej kontroly a predložil, resp. zapožičal doklady. O výsledku z daňovej kontroly správca dane po vykonanom dokazovaní vypracoval protokol, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený splnomocnenému zástupcovi žalobcu JUDr. Ing. Petrovi Slávikovi, PhD.. Žalobca podal vyjadrenie k protokolu, v ktorom nesúhlasil so závermi správcu dane. Dňa 09. 01. 2020 sa uskutočnilo ústne pojednávanie so splnomocneným zástupcom žalobcu, z ktorého bola vypracovaná zápisnica o ústnom pojednávaní, cieľom ktorého bolo prerokovanie pripomienok a dôkazov žalobcu k záverom správcu dane. Splnomocnený zástupca žalobcu nepredložil žiadne dôkazy a nemal pripomienky, správca dane považoval uvedenú zápisnicu za poslednú a v zákonnej lehote vydal rozhodnutie. Kontrolou predložených dokladov správca dane zistil, že žalobca deklaroval dodanie tovaru na základe faktúry č. 2018/010 zo dňa 28. 09. 2018 v celkovej sume 7.589,80 eur (základ dane v sume 6.324,84 eur a daň z pridanej hodnoty v sume 1.264,96 eur) za inštalačný materiál (držiak, kábel, lišta, montážna krabica a pod.) od dodávateľa BLAŽEK SK s.r.o.. Správca dane vykonal miestne zisťovanie v sídle dodávateľa, pričom zistil, že na uvedenej adrese sa nachádzajú vo vstupnom vestibule poštové schránky a na stene bol zarámovaný zoznam virtuálnych kancelárií v celkovom počte 215. Spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. sa nachádzala v predmetnom zozname na 148. mieste, na uvedenej adrese nemá kancelárie, ani žiadne priestory. Z miestneho zisťovania správca dane vypracoval úradný záznam. Následne vyzval spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. na predloženie písomností. Dňa 21. 03. 2019 boli správcovi dane doručené doklady od tejto spoločnosti a okrem iného aj faktúry s dátumom dodania september 2018, pričom súčasťou príloh nebol žiadny dokument, ktorý by preukazoval obchodné transakcie so žalobcom za zdaňovacie obdobie 09/2018, resp. 10/2018. Z celkového počtu predložených faktúr (70 ks) sa nachádzali iba 3 faktúry pre žalobcu s dátumom dodania 10/2018. Správca dane v súvislosti s výkonom daňovej kontroly nahliadol do spisu spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. a z informačného systému ISFS-SD (informačný systém finančnej správy - správca dane) zistil, že sa tam nachádza úradný záznam zo dňa 10. 09. 2018 aj s fotodokumentáciou. Na základe uvedeného zistenia správca dane predvolal konateľa O. K. z adresy v Českej republike (uvedenej vo výpise z obchodného registra spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o.). Písomnosť sa vrátila s poznámkou „neznámý“, resp. „Na uvedené adrese sídlí pouze obecní úřad, adresát nemá domovní schránku“. Ďalší úradný záznam sa zo dňa 19. 12. 2019 sa týkal neúčasti daňového subjektu BLAŽEK SK s.r.o. na ústnom pojednávaní. Zistenia z úradných záznamov správca dane oznámil žalobcovi a uviedol, že budú použité ako dôkazy pri správe daní. Následne správca dane spísal s konateľom žalobcu zápisnicu o ústnom pojednávaní zo dňa 19. 06. 2019, na ktorom ho vyzval v zmysle ust. § 45 ods. 2 písm. e/ zákona č. 563/2009 Z.z. na predloženie dôkazov a dokumentov v určenej lehote. Pri ústnom pojednávaní správca dane oznámil žalobcovi, že dodávateľ BLAŽEK SK s.r.o. nespolupracuje, nepreberá poštu a zároveň ho upozornil, že ak v určenej lehote nepredloží správcovi dane doklady preukazujúce reálne uskutočnenie dodávateľsko-odberateľských vzťahov, správca dane posúdi uplatnené odpočítanie dane za neoprávnené. Žalobca nedoručil správcovi dane v určenej lehote žiadne ďalšie doklady. Pri ďalšom nahliadnutí do spisu spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. správca dane zistil, že rozhodnutím zo dňa 07. 12.
2018 bola spoločnosti zrušená registrácia pre daň z pridanej hodnoty dňa 31. 12. 2018. Ďalej sa v spise nachádzalo dožiadanie - odpoveď zo dňa 26. 07. 2019, kde Daňový úrad Bratislava uviedol, že bolo zaslané predvolanie na výsluch svedka konateľovi spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. O. K. a zásielka sa vrátila s poznámkou „nevyžádáno“. Bola zaslaná aj výzva splnomocnenému zástupcovi spoločnosti Navrat & Partners, s.r.o., ktorá bola prevzatá, ale nikto nereagoval a správcu dane nekontaktoval. Následne bola správcovi dane doručená písomnosť - výpoveď plnej moci od spoločnosti Navrat & Partners, s.r.o.. Správca dane na základe zistených skutočností dospel k záveru, že žalobca nepreukázal reálne dodanie tovaru tak, ako to bolo deklarované na spornej faktúre a ani jeho priamy dodávateľ nepreukázal, že k dodaniu tovaru došlo tak, ako to deklaroval žalobca. Zo zistení správcu dane vyplýva, že žalobca nebol ostražitý a dostatočne si nepreveril svojho dodávateľa, nakoľko sa počas výkonu daňovej kontroly sám vyjadril v tom zmysle, že o spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. nemal žiadne referencie. Doklady predložené žalobcom v priebehu výkonu daňovej kontroly sa nepotvrdili ako účtovné doklady, nakoľko nebola splnená podmienka preukázateľnosti a žalobca nepredložil jednoznačné, nevyvrátiteľné dôkazy, že dodanie tovaru sa uskutočnilo tak, ako je na to deklarované na faktúre. K rozsudkom Európskeho súdneho dvora a NS SR, na ktoré poukazoval splnomocnený zástupca žalobcu vo svojom vyjadrení, žalovaný uviedol, že správca dane tieto rozsudky rozobral v odôvodnení svojho rozhodnutia a dospel k záveru, že ani jeden spomínaný rozsudok nemá spoločné znaky s predmetnou vecou, čo správca dane aj náležite odôvodnil. Na základe vykonaného dokazovania správca dane skonštatoval, že spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. nepreukázala uskutočnenie zdaniteľných obchodov, t.j. reálne dodanie tovaru tak, ako je to uvedené na spornej faktúre, teda relevantnými dokladmi nepreukázala pohyb tovaru, neuviedla pôvod tovaru, miesto vykládky a nakládky tovaru, nepredložila záznamy o prevádzke vozidla, neuviedla miesto výkonu ekonomickej činnosti, nepredložila účtovné doklady, podrobnú skladovú evidenciu, neuviedla podmienky skladovania tovaru, neidentifikovala konkrétne osoby, ktoré manipulovali s tovarom v skladových priestoroch a pri preprave, ktorý mal byť dodaný daňovému subjektu. Spoločnosť bola nekontaktná, so správcom dane nespolupracovala (rovnako ako jej konateľ O. K.), pričom má sídlo na adrese, ktorá slúži len ako virtuálne sídlo, kde nie sú vykonávané žiadne ekonomické aktivity a nemá zabezpečené ani vlastné personálne obsadenie.
16. V ďalšej časti svojho rozhodnutia žalovaný citoval ust. § 2 ods. 1 písm. a/, § 19 ods. 1 veta práva a druhá, § 49 ods. 1, 2 písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon č. 222/2004 Z.z.) a ust. § 3 ods. 1, 2, 3 zákona č. 563/2009 Z.z. a reagoval na odvolacie námietky žalobcu, ktoré považoval za nedôvodné. Správca dane vykonal dokazovanie a zistil, že žalobca neviedol skladovú evidenciu, nepreukázal prijatie sporného tovaru a jeho prevzatie od ním označeného dodávateľa uvedeného na faktúre, nepredložil dodací list, nepreukázal vedenie evidencie (príjemka na sklad a súvisiaca výdajka), nepredložil dôkazy v súvislosti s nakládkou/vykládkou sporného tovaru. Len predložením faktúry nepreukázal dodanie tovaru, nemal žiadne referencie o svojom dodávateľovi, nebolo preukázané fyzické prijatie tovaru v množstve a v kvalite tak, ako je to uvedené na faktúre. Nepreukázal ani pôvod tovaru, ani to, že tovar je obstaraný od dodávateľa uvedeného na faktúre. O všetkých vyššie uvedených pochybeniach správca dane niekoľkokrát informoval aj splnomocneného zástupcu žalobcu. Preukázanie dodávok tovarov len faktúrami, nie je postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje, odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. Správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly oboznamoval žalobcu so skutočnosťou, že preveruje uskutočnenie zdaniteľných obchodov deklarovaných predmetnou faktúrou a požadoval predloženie relevantných dôkazov o uskutočnení zdaniteľných obchodov, ale toto žalobca nepreukázal žiadnou formou. Sporná faktúra je len formálnym dôkazom dovršujúcim hmotno-právne aspekty možnej realizácie zdaniteľného obchodu. Za súčasného stavu existujúcich dôkazov absentujú práve tie dôkazy, ktoré by preukázali, že faktúra, ktorá bola predmetom uplatneného nároku na odpočítanie dane je vystavená na základe reálne uskutočneného dodania tovaru deklarovaným dodávateľom a že je uvedená v záznamoch k dani z pridanej hodnoty u dodávateľa. Ak si totiž žalobca ako daňový subjekt uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené tak, ako sú deklarované na faktúre, čiže v deklarovanom rozsahu, a to práve osobou uvedenou na faktúre.
Žalovaný bol toho názoru, že žalobca nebol dostatočne obozretný, neoveril si ani totožnosť dodávateľa, nebol na adrese jeho sídla, ani v údajných skladových priestoroch. Adresa sídla je len virtuálnym sídlom, nevykonávajú sa z tejto adresy, deklarovanej samotným dodávateľom, ekonomické aktivity. Žalobca sa pri ústnom pojednávaní nevedel vyjadriť, kde bol tovar zložený, nevyjadril sa, ako si skontroloval kvalitu tovaru a pod. Nepredložil žiadny dôkaz o tom, že tovar uvedený na ním označenej súvisiacej výstupnej faktúre je totožný s tovarom na spornej faktúre. Priradenie faktúry musí byť jednoznačne zdokumentované a spĺňajúce všetky znaky nevyvrátiteľného dôkazu. Správca dane dospel k záveru, že doklady predložené žalobcom v priebehu výkonu daňovej kontroly sa nepotvrdili ako účtovné doklady, nakoľko nebola splnená podmienka preukázateľnosti. Za preukázateľný účtovný záznam sa považuje iba účtovný záznam, ktorého obsah priamo dokazuje skutočnosť. Žalobca nepredložil nevyvrátiteľné dôkazy, že dodanie tovaru uvedeného na spornej faktúre sa uskutočnilo tak, ako je na nej uvedené. Splnomocnený zástupca a ani žalobca nepredložili správcovi dane ani na základe jeho výzvy k spornému prípadu okrem faktúry a vkladu žiadne dôkazy, dokumenty, listiny, ktoré by preukazovali dodanie tovaru v zmysle predloženej faktúry. K námietke, že žalobca nebol upovedomený o vykonaní miestneho zisťovania u dodávateľa, žalovaný uviedol, že je irelevantná, nakoľko nejednalo sa o svedeckú výpoveď. Keďže v mieste sídla dodávateľa sa nachádzala „recepcia“, je logické, že správca dane sa obrátil na recepciu, aby získal základné informácie o umiestnení spomínanej spoločnosti (miesto, poschodie a pod.). Recepčný nepodal správcovi dane také informácie, ktoré by preukazovali nejaké obchodné transakcie, neuviedol také informácie, ktoré by mali mať vplyv na závery správcu dane. Za nedôvodnú považoval žalovaný námietku spočívajúcu v tom, že správca dane si pri ústnom pojednávam pripravil zápisnicu vopred. Je logické, že takéto úkony si správca dane vykoná vopred, z dôvodu nezdržiavania jednak samotného daňového subjektu, resp. jeho splnomocneného zástupcu. V zápisnici správca dane len následne doplňuje odpovede osoby, ktorá je účastná pri ústnom pojednávaní. Žalovaný poukázal na neprijateľné správanie splnomocneného zástupcu žalobcu pri ústnom pojednávaní, ktorý sa domáhal toho, aby jeho požiadavka na nazretie do spisu bola splnená v uvedený deň, nepripúšťal argumentáciu správcu dane, odmietol si dohodnúť termín ústneho pojednávania, ktorého predmetom malo byť nazeranie do spisu a následne opustil kanceláriu správcu dane. Žalobca, ani jeho splnomocnený zástupca, nepožiadali počas výkonu daňovej kontroly a ani vo vyrubovacom konaní o nazretie do spisu, pričom toto právo do 09. 01. 2020 nevyužili. Ak žalobca chcel nazrieť do spisu práve v tento deň, mal dostatočný časový priestor požiadať správcu dane o vykonanie tohto úkonu. Správca dane umožnil dohodnutie termínu nazerania do spisu a jeho uvedenie v pripravenej zápisnici o ústnom pojednávaní, s čím ale žalobca ani jeho splnomocnený zástupca nesúhlasili. Správca dane nie je povinný na ústnu žiadosť žalobcu vykonať ním navrhované úkony okamžite a zvlášť pri úkonoch, pri ktorých je nevyhnutná príprava v nadväznosti na platnú právnu úpravu, resp. na daňové tajomstvo. Vzhľadom k tomu, že žalobca zmaril konanie, odmietol pokračovať v ústnom pojednávaní vo veci prerokovania pripomienok a opustil kanceláriu, k prerokovaniu jeho pripomienok nedošlo. Na otázku zamestnanca správcu dane, či je možné môže pokračovať v ústnom pojednávaní vo veci prerokovania pripomienok žalobcu, splnomocnený zástupca zreteľne vyslovil odpoveď „nie“. Žalobca poukazoval na viaceré rozsudky súdov a domáhal sa ich aplikácie, ale neuviedol, aké spoločné znaky sa prezentujú v jednotlivých rozsudkoch v porovnaní s prejednávaným prípadom, a preto aj túto námietku považoval žalovaný za nedôvodnú. Pokiaľ sa žalobca ako daňový subjekt odvoláva na rozsudky, je jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov, a nielen uvádzať niektoré právne závery, ktoré sú v týchto rozsudkoch uvedené. K namietanému nesprávnemu postupu správcu dane pri posudzovaní dodania tovaru od spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. a nesprávnemu posúdeniu práva žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty žalovaný uviedol, že správcovi dane nebolo preukázané, že faktúra bola vystavená práve dodávateľom BLAŽEK SK s.r.o., nakoľko táto spoločnosť a ani jej konateľ O. K. toto nepotvrdili. Nebolo preukázané, že reálne došlo k dodaniu tovaru a k jeho fyzickému odovzdaniu žalobcovi. Podrobný postup vykonania daňovej kontroly správca dane uviedol vo svojom rozhodnutí, s ktorým sa žalovaný stotožnil a považoval ho za správny a zákonný. Správca dane počas výkonu daňovej kontroly neprenášal dôkazné bremeno na žalobcu a bolo v jeho záujme, aby vyvrátil tvrdenia správcu dane hodnovernými dôkazmi, čo neurobil. Žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty mal možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré by zabezpečili preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia a bolo len na ňom, akými vierohodnými dôkazmi preukáže údaje uvedené na dodávateľskej faktúre. Tieto skutočnosti žalobca nepreukázal a ani na výzvu správcu dane nepredložil požadované dôkazy, pričom dôkazná povinnosť bola prioritne na jeho strane.
Za nedôvodné považoval žalovaný poukazovanie žalobcu na rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 3 Sžf 1/2011 a pod sp. zn. 3 Sžf 1/2010 a v tejto súvislosti dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 3Sžf/103/2014, ktorým tento súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/4/2013-78 zo dňa 29. 05. 2014. Týmto rozsudkom Krajský súd v Košiciach zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného a dodatočného platobného výmeru a konštatoval, že v rámci súdneho prieskumu dospel k záveru, že žalobca nepreukázal splnenie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. K vykonanému miestnemu zisťovaniu žalovaný uviedol, že toto vykonal správca dane za účelom preverenia sídla dodávateľa žalobcu. Keďže v budove bola recepcia, zákonite sa musel zaevidovať na tejto recepcii a zároveň sa informoval o tom, kde spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. sídli. Recepčný, zamestnanec inej spoločnosti, informoval, že spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. má na uvedenej adrese aktívne virtuálne sídlo, nemá na tejto adrese kancelárske, ani žiadne iné priestory. Nejednalo sa o svedeckú výpoveď, pri ktorej je potrebné upovedomiť daňový subjekt, ale jednalo sa o zistenie, či sa tam nachádza sídlo predmetnej spoločnosti. Keďže sa tam nenachádzala žiadna osoba, s ktorou by správca dane mohol komunikovať vo veci, správca dane vyhodnotil túto skutočnosť tak, že spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. neumožnila správcovi dane preveriť dodávateľsko-odberateľské vzťahy. Správca dane teda iba spísal skutkový stav, ktorý zistil pri miestnom zisťovaní. Predmetná spoločnosť tam nemala vytvorené stále miesto (kancelárske, resp. skladové priestory), ktoré by bolo určené a označené obchodným menom BLAŽEK SK s.r.o.. Správca dane pri miestnom zisťovaní nemal v úmysle vykonať výsluch svedka, konateľa spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o., ale iba overiť jej sídlo. Mal právo si preveriť, či dodávateľ BLAŽEK SK s.r.o. vykonáva ekonomickú činnosť z adresy uvedenej vo výpise z obchodného registra. Do dňa vydania rozhodnutia nebolo preukázané skutočné miesto výkonu ekonomickej činnosti spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o.. Dôvodom nepriznania práva na odpočítanie dane v danom prípade bola skutočnosť, že nebolo preukázané, že predmet fakturácie bol skutočne dodaný deklarovaným dodávateľom tak, ako to bolo uvedené na faktúre. Správca dane v rámci dokazovania je povinný preveriť, či sa faktúra nachádza v účtovnej evidencii, porovnať ju s faktúrou, ktorú predložil žalobca. Splnomocnený zástupca žalobcu tvrdil, že správca dane odoprel žalobcovi základné práva, ktoré má podľa ust. § 45 ods. 1 písm. f/ zákona č. 563/2009 Z.z.. Toto tvrdenie je nepravdivé, dôkazom čoho je zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101502393/2019, spísaná s daňovým subjektom, ktorá je podpísaná jeho konateľom a aj samotný splnomocnený zástupca zaslal vyjadrenie k zápisnici o ústnom pojednávaní, ktorej predmetom bolo oboznámenie žalobcu s priebežnými výsledkami z predmetnej daňovej kontroly a jeho vyjadrenie k zisteniam správcu dane. Ústneho pojednávania sa zúčastnil X. Y., konateľ žalobcu, ktorý v uvedenej zápisnici poskytol svoje vyjadrenie. Žalovaný sa vyjadril i k námietke, v ktorej žalobca poukazoval na niektoré časti rozsudkov a tieto i citoval bez toho, aby konkretizoval spoločné znaky z týchto rozsudkov s jeho prejednávaným prípadom. Konštatoval, že úprava dane z pridanej hodnoty je vnímaná ako právo každého platcu dane na odpočítanie dane zaplatenej ním na vstupe, vzťahujúce sa na všetky operácie výroby a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu, pričom otázka, či daň z pridanej hodnoty splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého tovaru, resp. služby bola alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na právo platiteľa dane na odpočet dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe. Uvedený výklad zásady neutrality dane z pridanej hodnoty vyplýva z judikatúry Európskeho súdneho dvora, napr. rozsudky ESD v spojených veciach Kittel (C-439/04) a obchodná spoločnosť Recolta Recycling (C-440/04) a v spojených veciach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C-3 5 5/03), Bond House Systems (C-484/03). Avšak Súdny dvor vo svojej judikatúre taktiež konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru, dodanie služby platiteľom dane a hospodárska činnosť (Kittel a Recolta Recycling č. C-439/04, C-440/04). Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom EÚ požadovať, aby daňový subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky ESD vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). Určenie opatrení, ktoré možno v tom, ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).
Pri výkone daňovej kontroly správca dane nie je právne viazaný rozsudkom Najvyššieho súdu SR, pretože závery z rozsudkov majú iba informatívny charakter. Pokiaľ sa žalobca odvoláva na rozsudky uvedené v odvolaní, je jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov a nielen citovať niektoré vytrhnuté časti z uvedených rozsudkov a uvádzať niektoré právne závery, ktoré sú v týchto rozsudkoch uvedené. V predmetnej veci bolo potrebné vychádzať zo skutkových okolností tohto prípadu a z dokladov predložených v tomto konaní. Ďalej žalovaný poukázal na tvrdenie konateľa žalobcu, ktorý sa vyjadril tak, že „Boli u mňa priamo v kancelárii, ponúkali tovar. Prišiel p. K., konateľ spoločnosti, totožnosť som si neoveril, osobne som s ním jednal. Bola objednávka. Prepravu tovaru zabezpečil BLAŽEK SK s.r.o. Nepamätám si, kde bol tovar zložený, či priamo v sklade alebo v kancelárii. Pravdepodobne tovar preberal kolega“. Uvedené je dôkazom o tom, že žalobca si skutočne nepreveril svojho obchodného partnera, neuviedol ani to, že overil, že sa jedná o platiteľa dane z pridanej hodnoty. Správca dane vyzval žalobcu na predloženie dôkazov a bolo na ňom, aby predložil ďalšie dôkazy, ktoré by považoval ako dôkaz, že oprávnene si uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Právna úprava uvádza, za akých podmienok má platiteľ dane nárok na odpočítanie dane. Samotné vyjadrenie a prehlásenie o tom, že sa nejaký zdaniteľný obchod uskutočnil, ešte nie je dostatočným dôkazom o reálnom dodaní tovaru alebo služby bez toho, aby žalobca svoje tvrdenie podložil relevantnými dokladmi a dôkazmi. Samotná faktúra nie je bez ďalšieho preukázania dôkazom o tom, že určité zdaniteľné obchody boli uskutočnené. Predloženie faktúry je len splnenie formálnej stránky na uplatnenie odpočítania dane, táto faktúra však musí byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybnosti preukazuje platiteľ. Preukázanie dodávok len listinnými dokladmi, nemôže správca dane považovať za dôkaz, na základe ktorého vzniká daňovému subjektu právo na odpočítanie dane. V závere svojho rozhodnutia žalovaný konštatoval, že žalobca nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by vyvrátili závery správcu dane, pričom ani dodávateľ nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného plnenia a z toho dôvodu žalobcovi nevzniklo zákonné právo odpočítať daň z predmetnej faktúry podľa ust. § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z.. Žalobca tým, že si uplatnil odpočítanie dane na základe vyššie uvedených faktúr, splnil iba jednu zo základných podmienok, oprávňujúcich ho daň odpočítať, a to ust. § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z., t.j. mal faktúru vyhotovenú podľa ust. § 71 tohto zákona. Druhú zákonnú podmienku stanovenú v ust. § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. však žalobca nesplnil, pretože nepreukázal, že dodávateľovi tovaru vznikla daňová povinnosť podľa ust. § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. z titulu dodania tovaru, čím nebola naplnená ani podstata, t.j. predmet dane z pridanej hodnoty. Dôkazné bremeno teda bolo na žalobcovi, ktorý nepredložil dôkazy o tom, že faktúra, ktorá bola predmetom uplatneného nároku na odpočítanie dane je vystavená na základe reálne uskutočneného dodania tovaru dodávateľom. Ak si totiž žalobca ako daňový subjekt uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené tak, ako sú deklarované na faktúre, čiže v deklarovanom rozsahu, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Ďalšie námietky v odvolaní žalobcu sú vo vzťahu k vyššie uvedeným skutočnostiam právne irelevantné a nemajú vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia správcu dane, ktorý v danej veci vydal rozsiahle rozhodnutie, v odôvodnení ktorého uviedol skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, vysporiadal sa s návrhmi a námietkami žalobcu, uviedol, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použil právne predpisy, podľa ktorých rozhodoval. Žalovaný potvrdil zistenie správcu dane, že žalobca nepreukázal pravdivosť údajov, uvedených v jeho daňovom priznaní a rozdiel v sume nadmerného odpočtu 1.264,96 eur je správny. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane zo dňa 15. 01. 2020.
III. Argumenty žalobcu v podanej žalobe
17. V I. časti žaloby žalobca uviedol, že rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie správcu dane (ako aj postup, ktorý predchádzal ich vydaniu), považuje v celom rozsahu za nesprávne a nezákonné a také, ktorými bol ukrátený na jeho právach garantovaných Ústavou SR. Predovšetkým bol ukrátený na práve na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods.1 Ústavy SR a predmetnú žalobu podáva z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, z dôvodu, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a súčasne z dôvodu, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy.
18. V II. časti žaloby žalobca uviedol dôvody, pre ktoré považoval žalobu za prípustnú v zmysle príslušných konkrétnych ustanovení zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj SSP).
19. V III. časti žaloby (Chronológia správneho konania) žalobca uviedol, že predmetná daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2018 sa začala dňa 17. 01. 2019 na základe oznámenia správcu dane o daňovej kontrole. Následne po doručení protokolu a jeho prerokovaní vydal správca dane rozhodnutie zo dňa 15. 01. 2020, proti ktorému podal odvolanie. Na základe odvolania vo veci rozhodoval i žalovaný, ktorý svojim rozhodnutím zo dňa 18. 05. 2020 potvrdil rozhodnutie správcu dane. Daňová kontrola bola zameraná na zistenie a preverenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane z pridanej hodnoty so zameraním na kontrolu správnosti uplatneného nároku na odpočítanie dane a splnenie podmienok ustanovených v § 49 až § 54 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon č. 222/2004 Z.z.).
20. V IV. časti žaloby, t.j. skutkové a právne vymedzenie dôvodnosti žaloby (žalobné body) žalobca vymedzil skutkové a právne dôvody, ktoré podľa jeho názoru preukazujú nezákonnosť a nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Tvrdil, že obe napadnuté rozhodnutia trpia neodstrániteľnými vadami pre absolútne nesprávne právne posúdenie veci, že zistenie skutkového stavu správnymi orgánmi bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, ale hlavne došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Jadrom prípadu bolo, že daňové orgány neuznali žalobcovi právo na odpočítanie dane z prijatých faktúr od spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o., a to podľa správcu dane na nezákonnom podklade. Dôvody, na základe ktorých správca dane odopieral právo podľa rozhodnutia, sú nezákonné a zákon takéto dôvody na odopretie tohto práva ani nepozná, a preto nemôžu byť zákonné. Správca dane nespochybnil žiaden atribút, ktorý musí byť splnený na priznanie tohto práva, a preto tieto atribúty boli splnené. Naopak, počas konania sa správca dane dopustil viacerých procesných pochybení. Inak tomu nie je aj v napádanom rozhodnutí žalovaného, ktoré sa po právnej stránke nijakým spôsobom nevysporiadalo s argumentáciou žalobcu. Neprimerané je, že správca dane odoprel právo na odpočítanie dane za tovar - držiak, kábel, lišta a montážna krabica, pričom štatutárny orgán žalobcu dodanie opísal, čo konštatuje aj žalovaný vo svojom rozhodnutí, avšak aj na základe toho potvrdil rozhodnutie správcu dane. V časti žaloby označenej ako IV.I., t.j. dodržanie podmienok práva na odpočítanie dane žalobca uviedol, že na výzvu správcu dane predložil dôkazy, ktoré preukazujú pôvod, obstaranie tovaru so sprievodnou dokumentáciou, vrátane všetkých osôb zainteresovaných pri uvedenom obchodnom prípade od objednávky až po vykládku. Bol si vedomý svojho dôkazného bremena, poskytol informácie a bol súčinný počas celej kontroly (zúčastnil sa pojednávania a prejednania protokolu dňa 09. 01. 2020), pričom predložil aj požadované dokumenty (faktúry, zmluvy a účtovnú evidenciu), ktoré správca dane neodôvodnene spochybnil (dôkazná povinnosť - žalobca svoje tvrdenia aj dokázal). V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora v spojených veciach Mahagében Kft proti Nemzeti Adó- és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága (C-80/11) a Péter Dávid proti Nemzeti Adó- és Vámhivatal Észak-alföldi Regionális Adó Főigazgatósága (C-142/11), časti ktorých i citoval. Daňové orgány sa však k judikatúre podporujúcej argumentáciu žalobcu nijako kvalifikovane a odôvodnene nevyjadrili. Žalobca bol toho názoru, že predloženie faktúr stačí na preukázanie reálne dodaného zdaniteľného plnenia, a teda si splnil svoje dôkazné bremeno, pričom neustále dopyty po ďalších dôkazoch od správcu dane označil za šikanózne s tým, že neprimerané držanie dôkazného bremena na strane žalobcu je v rozpore s procesnými zásadami a judikatúrou Súdneho dvora. V časti žaloby označenej ako IV.II., t.j. procesno-právne pochybenia orgánov verejnej správy, žalobca uviedol: A/ dôkazné bremeno v daňovom konaní a neoprávnené pričítanie pochybností žalobcovi. Dôkazné bremeno je síce na kontrolovanom subjekte, avšak dokazovanie vedie správca dane, čo znamená, že nie je viazaný návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav čo najúplnejšie. Spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. (ktorej vznikla daňová povinnosť dňom dodania tovaru a služby, čo deklarovala v podanom daňovom priznaní), bola priamym dodávateľom žalobcu, ktorému vzniklo aj právo na odčítanie dane z pridanej hodnoty tovarov a služieb vyplývajúcich z faktúry vystavenej spoločnosťou BLAŽEK SK s.r.o.. Z uvedených dôvodov sú nesporné skutočnosti, ktoré preukazujú nesprávny postup správcu dane pri určení dane z pridanej hodnoty, a to, že:
- spoločnosť BLAŽEK SK, s.r.o. vystavila žalobcovi faktúry č. 2018/022, č. 2018/024 a č. 2018/026 za dodané tovary a poskytnuté služby,
- žalobca tieto faktúry uviedol v rámci svojho daňového priznania, v ktorom deklaroval dodanie tovarov a poskytnutie služieb,
- v súlade so zákonom č. 222/2004 Z.z. došlo k vzniku daňovej povinnosti dňom dodania tovaru a poskytnutia služby spoločnosťou BLAŽEK SK s.r.o.,
- podľa ust. § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. vzniklo žalobcovi ako daňovému subjektu právo odpočítať daň z tovarov alebo služieb v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť, a to bez ohľadu na to, či spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. ako dodávateľ daň z predmetných vystavených faktúr priznala alebo odviedla,
- pochybenia na strane dodávateľa nemožno uložiť na ťarchu odberateľa - žalobcu. Je totiž zjavne neprimerané, aby bola žalobcovi pripísaná bezpodmienečná zodpovednosť za stratu v daňových príjmoch spôsobenú správaním tretích zdaniteľných osôb, na ktoré nemá žiadny vplyv. V tejto súvislosti žalobca dal do pozornosti súdu výrok uznesenia Súdneho dvora vo veci C-159/14 - Koela-N zo dňa 15. 07. 2015 ako i rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 3 Sžf 1/2011 a zdôraznil, že dôkazné bremeno po vyčerpaní vlastného dôkazného bremena prechádza na správcu dane. Zamestnanci správcu dane vykonali miestne zisťovanie u daňového subjektu BLAŽEK SK s.r.o. na adrese sídla Černyševského 10, Bratislava - mestská časť Petržalka, o čom bol spísaný úradný záznam zo dňa 07. 03. 2019. Správca dane v celom protokole konštatoval jedinú skutočnosť, a to že dodávateľ žalobcu sa zatajoval počas celej daňovej kontroly a neumožnil mu uskutočniť ani výsluch konateľa spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o.. Na základe tejto jedinej skutočnosti správca dane konštatoval rozdiel dane oproti podanému daňovému priznaniu v sume 5.295,88 eur. Podobným prípadom a odôvodnením správcu dane sa zaoberal aj Najvyšší súd SR v rozsudku v konaní pod sp. zn. 3 Sžf 1/2010). Správca dane sa nevysporiadal so skutočnosťou, že v prípade vyčerpania vlastného dôkazného bremena, toto prechádza na správcu dane. Za konanie obchodného partnera však žalobca zodpovedný nie je a nie je možné určiť rozdiel dane na odpočítanie len na tomto základe. Takéto rozhodnutie je neudržateľné a nemožno takému rozhodnutiu priznať právnu ochranu. B/ Nezákonnosť miestneho zisťovania. Správca dane hrubo zneužil inštitút miestneho zisťovania, aby navodil situáciu, že žalobca nemá právo sa pri takomto úkone zúčastniť. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR (rozsudky v konaní pod sp. zn. 6Sžf/28/2011, 6Sžf/33/2012, 6Sžf/32/2012, 6Sžf/34/2012), ak sa má fyzická osoba v daňovom konaní vyjadriť k dôležitým okolnostiam týkajúcim sa iných osôb (t.j. daňový subjekt), ktoré sú jej známe, ide o výsluch svedka. Správca dane vo svojom rozhodnutí ohľadne miestneho zisťovania v objekte, kde má sídlo spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. uviedol zistenia, ktoré mu poskytol zamestnanec inej spoločnosti. Na základe tejto nezákonnej výpovede vyhodnotil, že spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. mu neumožnila preveriť dodávateľsko-odberateľské vzťahy a že nevykonáva ekonomickú činnosť z adresy svojho sídla zapísaného v obchodnom registri. Na základe uvedeného ide jasne o výsluch, o ktorom žalobca nebol vyrozumený a jedná sa o ďalšiu nezákonnosť v konaní. Vyhodnotenie nemožnosti práva odpočítať si daň tak vychádzala z rozhodnutia, ktoré vyplynulo z nezákonne vykonaných procesných úkonov. Miestne zisťovanie v tomto prípade je zneužitie tohto inštitútu. Ak správca dane chcel robiť výsluch svedka, neupovedomil o tom žalobcu, ani jeho advokáta. Tento „dôkaz“ je nezákonný. V závere tejto časti žalobca poukázal na konštatovanie žalovaného v jeho rozhodnutí o tom, že zamestnanec inej spoločnosti (recepčný) v budove sídla spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. nepodal také informácie, ktoré by preukazovali nejaké obchodné transakcie a ktoré by mali mať vplyv na závery správcu dane. Na tejto skutočnosti však žalovaný postavil majoritnú časť svojej argumentácie o spochybnení dodávateľa - spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o.. Ide jasne o argumentačný rozpor žalovaného s otázkou, či správca dane dokazoval dodanie tovaru a služieb výpoveďou recepčného. C. Procesný postup - prerokovanie pripomienok k protokolu. V tejto časti žalobca namietal konanie a postup správcu dane:
- vopred pripravená zápisnica. Podľa zvukovej nahrávky z prerokovania pripomienok konaného dňa 09. 01. 2020 zamestnanec správcu dane konštatoval, že mal vopred pripravenú zápisnicu z prerokovania. Takéto konanie je neprípustné, pretože nečakal, že sa prerokujú konkrétne skutočnosti, ale vopred mal svoje závery zhrnuté a možno predpokladať, že by na tvrdenia advokáta neprihliadal. Takéto konanie možno označiť za arbitrárne,
- vyhotovenie zvukových záznamov z úkonov daňového konania. Podľa zvukovej nahrávky správca dane argumentoval ust. § 3 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z., ale neuviedol, ktorú časť z uvedenej zásady právny zástupca žalobcu porušil, keď nijakým spôsobom nezverejnil žiadne záznamy, prípadne nespravil v žiadnej časti zasadnutie verejným. Preto tento argument správcu dane nemá právny podklad,
- administratívny spis. Správca dane navrhol prerokovanie pripomienok na deň 09. 01. 2020, ktorého sa právny zástupca žalobcu zúčastnil. Je arbitrárne a nepravdivé konštatovanie správcu dane, že
„advokát sa účelovo vyhýbal možnosti vykonania ústneho pojednávania vo veci“. Nie je zrejmé, z akého ustanovenia zákona č. 563/2009 Z.z. správca dane vyvodil, že nazeranie do spisu musí byť dohodnuté na termín ústneho pojednávania. Za prvok právnej istoty pri správe daní možno považovať aj povinnosť správcov dane pri správe daní viesť o každom daňovom subjekte spis. Ak správca dane nemá spis v čase vydania protokolu a teda pri ukončení daňovej kontroly, tak ho nemôže mať ani v čase prerokovania, a to ani v čase rozhodovania, ergo nemôže zákonne rozhodnúť. Zákon č. 563/2009 Z.z. umožňuje daňovému subjektu nahliadať do spisu, ktorý sa týka jeho daňových povinnosti. Právo nazerať do spisu patrí medzi základné procesné práva daňových subjektov pri správe daní,
- absencia spisu. Na zvukovej nahrávke zamestnanec správcu dane konštatoval, že „spis je tu a bude pripravený“. Z uvedeného žalobca vyvodil, že administratívny spis ku konaniu teda neexistuje, nakoľko ak nie je spis prítomný na ústnom pojednávaní, kde sa v zásade prerokúva jeho obsah a závery, potom spis pravdepodobne neexistuje. Je dôvodné sa pýtať, prečo správca dane spis zatajoval. Ako je možné spis prerokovať a prípadne konfrontovať jeho obsah, keď spis neexistuje. Keďže spis nebol v čase prerokovania, nebol ani v čase vydania protokolu, čím konanie trpí vadou zmätočnosti, a teda nie je možné rozhodnúť a tým rozhodnutie trpí aj vadou nezákonnosti,
- kompletnosť spisu a jeho prístupnosť žalobcovi. Zákon č. 563/2009 Z.z. neuvádza, čo tvorí spis daňového subjektu a ani presne nešpecifikuje, do ktorých častí spisu má daňový subjekt právo nazerať, ale uvádza, do ktorých častí právo nazerať nemá. Možno preto vyvodiť, že daňový subjekt má právo nazerať do celého spisu, ak v zákone nie je určené inak. Správca dane sám spochybňuje svoju argumentáciu ohľadne „marenia úkonu“, a to argumentovaním ust. § 23 zákona č. 563/2009 Z.z., ktorý neukladá nejakú povinnosť žalobcovi ako daňovému subjektu ohľadne nazretia do spisu, na základe ktorého by mu správca dane zamietol do neho nahliadnuť. Ako je možné prerokovať protokol a závery k nemu, keď správca dane nedisponuje spisom. Ak by chcel žalobca ako daňový subjekt na uvedenom prerokovaní prerokovať niečo, čo nie je priamo fyzicky súčasťou protokolu (napríklad konkrétna faktúra), správca dane by mohol (podľa jeho infantilného názoru) určitý dôkaz alebo súčasť spisu odmietnuť prerokovať s odôvodnením, že nemá spis, čo je argumentum ad absurdum v zmýšľaní správcu dane. K argumentácií správcu dane ohľadne slov advokáta žalobcu, že zamestnanec správcu dane nemá právo sa vyjadrovať, žalobca uviedol, že jeho advokát takto reagoval na viaceré ustanovenia zákona č. 563/2009 Z.z., ktoré dávajú toto právo práve kontrolovaným daňovým subjektom,
- výklad ustanovení § 23 Daňového poriadku - gramatický a teleologický výklad. V týchto ustanoveniach je upravené všeobecné právo na nazeranie do spisov ako i nazeranie do spisov v osobitných prípadoch. Tieto ustanovenia potvrdzujú, že základné právo na nazeranie do spisov nie je žiadnym ustanovením limitované, pokiaľ sa nejedná o osobitné prípady nazerania do spisov. Preto správca dane na uvedenom prerokovaní nezákonne odmietol advokátovi žalobcu nahliadnuť do spisu. Dokonca aj dôvodová správa k zákonu uvádza, že „daňovému subjektu sa umožňuje nazrieť do spisu“. Žiadosť je podmieňovaná aj v dôvodovej správe „len na vyhotovenie fotokópií“, nie nazretie do spisu, a to dokonca počas prerokovania pripomienok k protokolu. Rovnakú argumentáciu používa aj správca dane vo svojom rozhodnutí (a prevzal ju aj žalovaný do svojho rozhodnutia), kde sa vyjadruje k miestnemu zisťovaniu s argumentáciou, že sa „nenachádza v Daňovom Poriadku povinnosť upovedomenia“. Takáto povinnosť sa nenachádza ani u daňového subjektu pri uplatnení práva nazerať do zápisnice,
- k argumentácií o nemožnosti nahliadnuť do spisu počas prerokovania pripomienok. Správca dane v rozhodnutí prezentoval názor, že nazretie do spisu je úplne iné konanie a predmetom ústneho pojednávania dňa 09. 01. 2020 nebolo nazeranie do spisu. S týmto názorom žalobca nesúhlasil, nakoľko nazeranie do spisu nie je iné konanie, ale jedná sa o úkony, ktoré vykonáva advokát s odbornou starostlivosťou a ktoré zabezpečujú priebeh a účel správy daní. Nejde teda o samostatné konanie a žiaden záväzný akt nedáva zamestnancovi správcu dane právo odmietnuť do spisu nahliadnuť počas prerokovania pripomienok k protokolu a taktiež neudeliť právo žalobcovi žiadať tento spis vidieť, a to najmä počas prerokovania pripomienok k protokolu. V závere tejto časti žaloby (časť IV.II.C.) žalobca uviedol, že jeho advokát nemal možnosť nazrieť do spisu, a preto nemohol pokračovať v úkone, čím by zhojil zjavnú nezákonnosť prerokovania pripomienok. Z nezákonnosti totiž nemôže vychádzať zákonnosť. Právo nevzniká z bezprávia, a teda keď je daňová kontrola nezákonná, nezákonné sú aj dôkazy obstarané a vykonané v rámci nej (rozsudok Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 5Sžfk/14/2016). D/ Záverečné vyjadrenie k potvrdzujúcemu rozhodnutiu Finančného riaditeľstva.
- nespochybnenie právnych argumentov predložených žalobcom. Žalovaný nespochybnil žiaden z právnych argumentov žalobcu uvedených v odvolaní, vrátane judikatúry, a teda s touto argumentáciou súhlasil a nerozporoval ju. Žalobca argumentoval širším diapazónom súdnych rozhodnutí, aj Súdneho
dvora, ktoré oba správne orgány jednoducho odignorovali a argument žalovaného, že správca dane tieto rozhodnutia podrobne rozoberal, je arbitrárny a účelový. Daňové orgány nevzali v úvahu žalobcom predloženú judikatúru a nevysporiadali sa s ňou, čo znamená nepochopenie významu judikatúry a žalovaný v zmysle svojho rozhodnutia mylne uvádza a vyhodnocuje jej význam. Súdne rozhodnutia najvyšších súdnych autorít dopĺňajú právo, a to najmä tam, kde právna norma absentuje. Najmä rozhodovacia činnosť Súdneho dvora je v oblasti dane z pridanej hodnoty nezameniteľná a jeho rozhodnutie nemožno považovať za „len rozhodnutie v konkrétnej veci.“,
- neznalosť zákona neospravedlňuje ani orgány verejnej správy. Jednosmerne smerujúci výkon daňovej kontroly (za akúkoľvek cenu neuznať žalobcovi právo na odpočítanie dane) je poznačený škálou nezákonných záverov žalovaného a neznalostí relevantných právnych noriem. Správca dane mylne poukazuje na výpočet dôkazných prostriedkov, ktoré možno využiť ako dôkaz. Slovíčko „najmä“ v ust. § 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. znamená demonštratívny výpočet dôkazov, ktoré možno využiť. Preto nahrávka môže slúžiť ako dôkaz. K vyhotovovaniu záznamov žalobca uviedol, že z úkonov pri správe daní sa nesmú zverejňovať obrazové, zvukové alebo obrazovo-zvukové záznamy. Správca dane si však mylne vykladá pojem zverejňovať. Skutočnosť, že bol vyhotovený záznam o skutočnosti, že správca dane nechcel ukázať spis, nie je zverejňovanie záznamov. Preto aj tento argument žalovaného vznikol z mylného pochopenia zákona č. 563/2009 Z.z.. K prerokovaniu pripomienok k protokolu a k nazretiu do spisu žalobca uviedol, že správca dane napriek ust. § 23 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. počas prerokovania pripomienok k protokolu, t.j. úkonu, ktorým sa končí daňová kontrola, nedovolil žalobcovi nahliadnuť do spisu, pričom žalovaný v tejto súvislosti argumentoval daňovým tajomstvom. Správca dane tvrdeniami vo svojom rozhodnutí konštatoval, že spis ani v čase prerokovania pripomienok k protokolu nebol, a teda nebolo možné do neho nazrieť a chcel chrániť daňové tajomstvo daňového subjektu, ktoré sa však týka len samotného daňového subjektu, čo je materiálny nezmysel. Žalobca bol toho názoru, že správca dane sa len snažil navodiť stav neistoty a komplikovanosti veci, čím chcel odpútať pozornosť od skutočnosti, že dodanie bolo riadne preukázané a nemal v úmysle zastaviť daňovú kontrolu.
- dodávateľsko-odberateľské vzťahy v oblasti DPH. Žalovaný spochybnil vybrané skutočnosti ohľadne dodávok zdaniteľných plnení žalobcu. Tieto skutočnosti môžu byť len indikátory podozrenia a nie je možné na nich založiť zamietnutie práva na odpočet dane z pridanej hodnoty. Podobne rozhodol aj Súdny dvor vo veci C-277/14 PPUH Stehcemp z 22. októbra 2015. V tomto konaní dal nakoniec Súdny dvor za pravdu sťažovateľovi, pričom z jeho konštantnej judikatúry (napríklad rozsudok Súdneho dvora vo veci Bonik EOOD proti Direktor na Direkcija „Obžalvane i upravlenie na izpălnenieto“ - Varna pri Centralno upravlenie na Nacionalnata agencija za prichodite so sp. zn. C-285/11 zo dňa 6. decembra 2012) vyplýva, že ak sú splnené vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet, nie je možné zamietnuť toto právo, pokiaľ táto osoba sama nevykonávala podvod, prípadne o ňom vedela, alebo mala a mohla vedieť. Takúto vedomosť o podvode však správca dane ani žalovaný nepreukázali, t.j. nepreukázali, že by žalobca páchal podvod, alebo že by vedel, prípadne mal a mohol vedieť, že je súčasťou reťazca podvodných konaní. Takejto osobe teda nie je možno odoprieť právo na odpočet (rozsudok Súdneho dvora vo veci Axel Kittel proti Belgickému kráľovstvu so sp. zn. C-439/04 zo 6. júla 2006). Rozhodnutia daňových orgánov trpia právnou vadou nezákonnosti v otázke daňového bremena žalobcu, ktoré je taktiež v rozpore s konštantou judikatúrou najvyšších súdnych autorít.
21. Rozhodnutie žalovaného trpí takými vadami, ktoré majú bezprostredný vplyv na jeho zákonnosť, ktorá spočíva predovšetkým v nesprávnom právnom posúdení veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy. Žalobca navrhol, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
IV. Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe
22. V podaní zo dňa 07. 10. 2021 žalovaný podal vyjadrenie k žalobe, v ktorom uviedol, že skutočnosti, týkajúce sa postupu správcu dane počas daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2018 a vo vyrubovacom konaní sú uvedené v rozhodnutí správcu dane a postup žalovaného v odvolacom konaní je uvedený v jeho rozhodnutí, preto ich žalovaný z dôvodu duplicity nebude uvádzať. Zotrval na výroku svojho rozhodnutia o odvolaní s poukazom na jeho odôvodnenie a na dôkazy, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu. Bol toho názoru, že žalobca v žalobe neuviedol také skutočnosti, ktoré by svojou podstatou mali vplyv na výrok rozhodnutia Krajského súdu v Nitre.
23. K časti žaloby označenej ako IV.I. (dodržanie podmienok práva na odpočítanie dane) žalovaný konštatoval, že žalobca neviedol skladovú evidenciu, nepreukázal pôvod tovaru, ani to, že tovar obstaral od dodávateľa uvedeného na faktúre, nepreukázal prijatie sporného tovaru od ním označeného dodávateľa, nepredložil ani dodací list a dôkazy v súvislosti s nakládkou, resp. vykládkou sporného tovaru a nepreukázal ani výdaj tovaru. Ani vykonaným miestnym zisťovaním vo virtuálnom sídle dodávateľa nebol preukázaný skutočný výkon jeho ekonomickej činnosti, a to ani mimo jeho sídla. Žalobca nebol dostatočne obozretný, dostatočne si neoveril svojho dodávateľa, jeho sídlo, miesto výkonu podnikateľskej činnosti a neoveril si ani jeho totožnosť (skutočnosti uvedené v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 25. 01. 2019). Nepredložil žiadny dôkaz o tom, že tovar uvedený na ním označenej súvisiacej výstupnej faktúre je totožný s tovarom na spornej faktúre. Priradenie faktúry musí byť jednoznačne zdokumentované a musí spĺňať všetky znaky nevyvrátiteľného dôkazu. Správca dane vyzval žalobcu v zápisnici o ústnom pojednávaní dňa 19. 06. 2019 na predloženie dôkazov, ktoré podrobne vymenoval a zároveň žalobcu poučil, že ak v určenej lehote nepredloží dôkazy preukazujúce existenciu obchodu s deklarovaným dodávateľom, správca dane posúdi uplatnené odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z. za neoprávnené. Napriek tomu žalobca v určenej lehote žiadne dôkazy nepredložil. K odvolávaniu sa žalobcu na rozsudky súdov, žalovaný konštatoval, že je dôkazným bremenom žalobu preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov a nepostačuje uvádzať len niektoré právne závery, ktoré sú v týchto rozsudkoch uvedené.
24. K žalobným námietkam v časti IV.II. žaloby (procesno-právne pochybenia orgánov verejnej správy) žalovaný uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalobcu o porušení zákona (procesnoprávneho alebo hmotnoprávneho). Správca dane pri výkone daňovej kontroly postupoval v súlade s ust. § 3 zákona č. 563/2009 Z.z. a oboznamoval žalobcu so skutočnosťou, že preveruje uskutočnenie zdaniteľných obchodov deklarovaných spornou faktúrou, pričom požadoval predloženie relevantných dôkazov o uskutočnení zdaniteľných obchodov, ktoré žalobca nepreukázal žiadnou formou. Sporná faktúra, na základe ktorej si žalobca uplatnil nárok na odpočítanie dane je len formálnym dôkazom, ale absentujú dôkazy, ktoré by preukázali, že bola vystavená na základe reálne uskutočneného dodania tovaru dodávateľom na nej uvedeným a že existencia deklarovaného obchodu je zaznamenaná v záznamoch k dani z pridanej hodnoty u dodávateľa. Žalobca, ktorý si uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené tak, ako sú deklarované na faktúre, čiže v deklarovanom rozsahu, a to práve osobou uvedenou na faktúre. S poukazom na ust. § 6 a § 10 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon č. 431/2002 Z.z.) doklady predložené žalobcom pri výkone daňovej kontroly sa nepotvrdili ako účtovné doklady, nakoľko nebola splnená podmienka preukázateľnosti. Za preukázateľný účtovný záznam v zmysle § 32 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona sa považuje iba účtovný záznam, ktorého obsah priamo dokazuje skutočnosť. Žalobca nepredložil jednoznačné a nevyvrátiteľné dôkazy, že dodanie tovaru uvedeného na spornej faktúre sa uskutočnilo tak, ako je to v nej uvedené. Okrem faktúry a bankového vkladu v hotovosti zo dňa 08. 10. 2018 nepredložil správcovi dane žiadne dôkazy, dokumenty a listiny, ktoré by preukazovali reálne dodanie tovaru. Správca dane vykonal miestne zisťovanie v sídle dodávateľa, t.j. spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o., ale v čase vykonania miestneho zisťovania (dňa 07. 03. 2019) na adrese sídla dodávateľa nik nebol a dodávateľ neumožnil preveriť dodávateľsko-odberateľské vzťahy so žalobcom ako daňovým subjektom. Adresa sídla je len virtuálnym sídlom, nevykonávajú sa z tejto adresy deklarovanej samotným dodávateľom, ekonomické aktivity. Žalobca sa pri ústnom pojednávaní nevedel vyjadriť, kde bol tovar zložený, nevyjadril sa, ako si skontroloval kvalitu tovaru a pod.. K námietke, že žalobca nebol upovedomený, o vykonaní miestneho zisťovania u dodávateľa, žalovaný uviedol, že sa nejednalo o svedeckú výpoveď. Recepčný, ktorý sa pri miestnom zisťovaní nachádzal v budove, kde má virtuálne sídlo dodávateľ žalobcu a na ktorého sa správca dane obrátil, aby získal základné informácie o umiestnení spoločnosti dodávateľa, nepodal také informácie, ktoré by preukazovali nejaké obchodné transakcie, resp. neuviedol také informácie, ktoré by mali mať vplyv na závery správcu dane. Ďalej žalovaný uviedol, že z obsahu protokolu č. 102172591/2019 jasne vyplýva, že je v súlade so závermi uvedenými v rozsudku Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 3Sžf/103/2014, na ktorý sa žalobca odvolával, a to najmä v týchto bodoch:
- Splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočítanie dane nespočíva len v predložení dokladov s predpísaným obsahom, faktúry musia jednoznačne preukazovať všetky znaky vyžadovanej
skutočnosti - objekt, subjekt i právnu skutočnosť, a ako dôkaz sú použiteľné len vtedy, ak údaje v nich uvedené pravdivo odrážajú skutočnosť.
- Predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade pochybností preukazuje daňový subjekt. Rozsudkom Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 3Sžf/103/2014 bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/4/2013-78 zo dňa 29. 05. 2014. Týmto rozsudkom krajský súd zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného a dodatočného platobného výmeru, nakoľko v rámci súdneho prieskumu týchto rozhodnutí dospel k záveru, že žalobca nepreukázal splnenie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Toto žalovaný konštatoval v súvislosti s rozsudkom Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 3Sžf/1/2011, na ktorý poukazoval žalobca.
25. K námietkam žalobcu v bode IV.II.C. žaloby (procesný postup - prerokovanie pripomienok k protokolu) žalovaný uviedol, tieto sú irelevantné. Zápisnica o ústnom pojednávaní nebola predložená advokátovi, správca dane ju mal predpripravenú v počítači, ale nebola pripravená v printovej podobe, nakoľko správca dane dodržal ust. § 68 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z., plánoval prerokovať pripomienky splnomocneného zástupcu a poskytnúť priestor na jeho vyjadrenie. Správca dane pripravil svoje stanovisko za účelom jeho oboznámenia. Splnomocnený zástupca však uviedol, že správca dane nemá právo sa vyjadrovať. Vzhľadom na konanie žalobcu dňa 09. 01. 2020, ktorý zmaril výkon ústneho pojednávania, správca dane spísal o tejto skutočnosti úradný záznam. Z dikcie vyššie uvedeného ustanovenia vyplýva logický záver, že správca dane si pripraví stanovisko k pripomienkam a oboznámi daňový subjekt. Splnomocnený zástupca žalobcu dňa 09. 01. 2020 žiadal správcu dane o iný úkon - nazeranie do spisu. Spis v súvislosti s daňovou kontrolou na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2018 u žalobcu mal správca dane (kontrolór) pred sebou na písacom stole, a preto uviedol, že spis je k dispozícii na pobočke Daňového úradu Nové Zámky a ak žalobca žiadal o nazretie do spisu, bolo ho potrebné pripraviť v zmysle zákona. Zákon neustanovuje lehotu na prípravu spisu, ale správca dane potrebuje nevyhnutný časový priestor z titulu ochrany iných subjektov a z titulu dodržania legislatívy. Správca dane navrhol, aby bol dohodnutý termín ústneho pojednávania, ktorého účelom bude nazeranie do spisu, čo splnomocnený zástupca žalobcu odmietol. K prerokovaniu pripomienok nedošlo, a to zavinením splnomocneného zástupcu, ktorý opustil kanceláriu ešte pred ich prerokovaním. Správca dane vyhotovil zápisnicu o ústnom pojednávaní zo dňa 09. 01. 2020 a úradný záznam zo dňa 10. 01. 2020. Správcovi dane v priebehu výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nebola doručená žiadosť o nazeranie do spisu. Žalovaný opísal priebeh ústneho pojednávania dňa 09. 01. 2020 ako i to, že splnomocnený zástupca žalobcu si časť rozhovoru nahrával do mobilu a keď sa ho správca dane opýtal, či môže pokračovať v ústnom pojednávaní vo veci prerokovania jeho pripomienok, zreteľne vyslovil odpoveď „nie“ a opustil kanceláriu zamestnanca správcu dane. Podľa názoru žalovaného správca dane postupoval v zmysle legislatívy a neuprel žalobcovi právo na nazretie do spisu, ale snažil sa dohodnúť termín nazretia do spisu.
26. K námietkam žalobcu v bode IV.II.D. žaloby (záverečné vyjadrenie k potvrdzujúcemu rozhodnutiu Finančného riaditeľstva) žalovaný uviedol, že ich považuje za neopodstatnené a účelové s cieľom navodiť atmosféru, že daňové orgány nepovažujú rozhodnutia Súdneho dvora, ako aj judikatúru súdov v Slovenskej republike za relevantnú. Nie je možné, aby sa splnomocnený zástupca žalobcu opieral o rozsudky, ktoré nemajú spoločné znaky s prejednávaným prípadom a nezodpovedá skutočnosti, že by sa žalovaný nevysporiadal s judikatúrou, na ktorú poukázal žalobca. V súvislosti s touto námietkou žalovaný podal vyjadrenie, ktoré je totožné s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí žalovaného (str. 12 rozhodnutia), ktoré správny súd podrobne opísal v II. časti tohto rozsudku (16. bod tohto rozsudku, ods. 15 a 16) a z toho dôvodu nebude argumentáciu žalovaného opätovne uvádzať v tejto časti.
27. Žalovaný ďalej uviedol, že jeho žalobou napadnuté rozhodnutie a ani rozhodnutie správcu dane nie sú arbitrárne a správca dane zákonnými a logickými dôvodmi odôvodnil porušenie zákona, pričom sa opieral o rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 3Sžf/103/2014 a svoje rozhodnutie odôvodnil i citáciami jednotlivých ustanovení zákona. Správca dane zisťoval skutkový stav, vykonával úkony aj z vlastného podnetu za účelom získania dostačujúcich dôkazov pre vydanie rozhodnutia. Každý dôkaz vyhodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Uviedol logické, racionálne závery z procesných úkonov, ktoré
vykonal, zaoberal sa s jednotlivými dôkazmi, reagoval na vyjadrenia splnomocneného zástupcu žalobcu a svoje stanovisko vyjadril v rozhodnutí. Pri výkone daňovej kontroly a vyrubovacieho konania správca dane postupoval v súlade s hmotnoprávnym (zákon č. 222/2004 Z.z.), ako aj procesným zákonom (zákon č. 563/2009 Z.z.) s prihliadnutím na Smernicu Rady, ako právny akt, ktorý má prednosť pred národným zákonom (t.j. zákon č. 222/2004 Z.z.). Zákon č. 563/2009 Z.z. neukladá správcovi dane za povinnosť v prípade, že spochybní listinné dôkazy predložené daňovým subjektom, vyhľadávať dôkazy na preukázanie toho, akým spôsobom bol obchodný prípad skutočne zrealizovaný. Správca dane vykonal daňovú kontrolu štandardným spôsobom, postupoval v zmysle zákona č. 563/2009 Z.z. a skúmal, či sa deklarované zdaniteľné obchody reálne uskutočnili v súlade so zákonom č. 222/2004 Z.z.. Vnútroštátna právna úprava dane z pridanej hodnoty musí byť kompatibilná s právom Európskej únie a vykladaná v súlade s jej právnou úpravou pre túto nepriamu daň, Šiestou smernicou Rady 77/388/ EHS zo dňa 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ je v jej zmenenom a doplnenom znení. Z ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso dane z pridanej hodnoty podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému tejto dane, avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov dane z pridanej hodnoty na vrátenie nimi zaplatenej dane v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. Žalovaný konštatoval, že jeho rozhodnutie ako i rozhodnutie správcu dane sú zákonné, vydané v zmysle ust. § 63 zákona č. 563/2009 Z.z., majú všetky náležitosti v zmysle tohto zákona. Správca dane neporušil žiadne ustanovenie procesného zákona č. 563/2009 Z.z., ani hmotnoprávneho zákona č. 222/2004 Z.z. a ani Ústavu SR. Odpočítanie dane z pridanej hodnoty upravuje ust. § 49 až 51 zákona č. 222/2004 Z.z., pričom ide o podmienky hmotnoprávnej povahy, ktorých nesplnenie nemožno odpustiť ani pri zodpovednosti inej osoby za vady dokladu, ani pri dobromyseľnosti konania platiteľa. Pokiaľ správca dane zistí, že predložené doklady sa nezhodujú s účtovníctvom dodávateľa a ich správnosť nebola potvrdená, je to dostatočný dôkaz na neuznanie odpočítania dane z pridanej hodnoty na vstupe. Vykonané dokazovanie a vyhodnotenie dôkazov zodpovedá zásade logického myslenia. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii a v predložení dokladov s predpísaným obsahom. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto bolo jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený. Správca dane nemusí z úradnej povinnosti vyhľadávať a zisťovať skutočnosti, ktoré mohli byť podkladom k tomu, aby platiteľ mohol v konaní uplatniť nároky na priznanie odpočtu dane a pod.. Osoba, ktorá je uvedená na faktúre ako dodávateľ, musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala tovar odberateľovi. Správca dane preto skúmal uskutočnenie zdaniteľného obchodu nielen z formálnej stránky, ale preveroval aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym. Daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dodávateľských faktúr. Právo na odpočítanie je možné uplatniť len vo vzťahu k skutočne splatnej dani, t.j. dani zodpovedajúcej reálnemu plneniu. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre, resp. z dôvodu jej formálnej deklarácie, t.j. predloženia dokladov s predpísaným obsahom alebo verbálnym, či písomným prehlásením. Správca dane postupoval v zmysle ust. § 24 ods. 2 a 4 zákona č. 563/2009 Z.z. a viedol dokazovanie, pričom dbal, aby všetky skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie, nebol pritom viazaný iba návrhmi žalobcu. Žalovaný pri preskúmaní jeho rozhodnutia zistil, že postupoval v zmysle zákona č. 563/2009 Z.z., vykonal všetky úkony, na základe ktorých chcel preveriť opodstatnenosť fakturácie a splnenie si zákonných povinností dodávateľskej spoločnosti. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno v zmysle ust. § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z., keď právne relevantným spôsobom nepreukázal prijatie zdaniteľného tovaru od dodávateľa. V priebehu daňovej kontroly bol žalobca so zistenými skutočnosťami riadne oboznámený a vedel, že predložené doklady k daňovej kontrole vyhodnotil správca dane ako nepreukázané a neúplné. Správca dane sa na základe výsledkov dokazovania jednoznačne priklonil k záveru, že nedošlo k vzniku daňovej povinnosti deklarovaného dodávateľa, čím daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane.
28. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby súd žalobu ako bezdôvodne podanú zamietol.
VI. Ďalší priebeh súdneho konania
29. K vyjadreniu žalovaného podal žalobca vyjadrenie zo dňa 16. 02. 2022, v ktorom zotrval na svojej žalobnej argumentácii a zaujal stanovisko k tvrdeniam žalovaného. Uviedol, že zákon č. 222/2004 Z.z., ani zákon č. 563/2009 Z.z. nepodmieňujú priznanie daňového odpočtu medzi daňovým subjektom a dodávateľom uzavretím zmluvy. Žalovaný ani neuviedol, o ktorého dodávateľa v prípade absencie zmluvy malo ísť. Toto žalobca konštatoval vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že pokiaľ žalobca podniká v oblasti elektroinštalácie a stavebníctva a tovar, ktorý používa na stavby by mal byť nezávadný, tak mal uzatvoriť s dodávateľom zmluvu pre prípad reklamácie, resp. uplatnenia nárokov pri zodpovednosti. Virtuálne sídlo dodávateľa nemôže byť prekážkou neuznania nároku na uplatnenie nadmerného odpočtu a zodpovedá postupu prenášania zodpovednosti daňového subjekt za konanie tretích osôb. Podľa žalovaného skutočnosť, že dodávateľ má na udanej adrese virtuálne sídlo, automaticky svedčila o nevykonávaní ekonomickej činnosti. Žalobcovi však nemožno dať na ťarchu obchodnoprávne skutočnosti u jeho dodávateľov, pretože si overil existenciu tovaru, dodávky prebehli v poriadku a tým si splnil svoje dôkazné bremeno. V prípade, ak mal správca dane záujem na prešetrení dodaní od dodávateľov, tak by mal preverovať dodávateľov a ich činnosť. Nie je možné ujmy na strane dodávateľa pričítať žalobcovi. Je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora vyvodzovať zodpovednosť za konanie tretej strany. Žalobca v správnej žalobe odkazoval a citoval rozhodnutia vo veciach C 277/14, C 285/11, C 435/04 a v spojených veciach C 80/11 a C 142/11, pričom vo všetkých prípadoch išlo o preukázateľnosť existencie dodaných plnení pri uplatnení nadmerného odpočtu daňového subjektu. Argumenty žalovaného v tomto smere nepovažoval žalobca za dôvodné. V závere vyjadrenia žalobca uviedol, že správca dane neskúmal celkovú situáciu v časových súvislostiach uskutočňovania sporných zdaniteľných obchodov, ale z pohľadu množiny informácií, ktoré sa stali dostupnými až dodatočne a ktoré vo svojej komplexnosti utvárali správcovi dane iný obraz o sporných otázkach, než aký si mohol vytvoriť žalobca. Rozhodnutie žalovaného trpí vadou nepreskúmateľnosti pre jeho nezrozumiteľnosť práve z dôvodu, že na jednej strane žalovaný nespochybnil existenciu tovaru, avšak na druhej strane spochybňuje dodávateľa, resp. jeho ekonomickú činnosť, čo je dôvod na zrušenie rozhodnutia podľa ust. § 191 ods. 1 písm. d/ SSP.
30. Na prejedanie správnej žaloby žalobcu súd na základe žiadosti žalobcu nariadil pojednávanie, na ktorom sa vyjadrila substitučná právna zástupkyňa žalobcu a žalovaný v zmysle písomných podaní (žaloby, vyjadrenia žalovaného a vyjadrenia žalobcu).
VI. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
31. Krajský súd v Nitre, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v predmetnej veci, viazaný rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (ust. § 134 ods. 1, 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ďalej len „SSP“) a vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 18. 05. 2020 ako i konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a dospel k záveru, že podaná žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa ust. § 190 SSP rozsudkom dňa 24. 01. 2023 zamietol.
32. Podľa § 8 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 12. 2018, teda i v čase kontrolovaného zdaňovacieho obdobia, dodaním tovaru je a/ prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska 5a) v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí, Podľa § 19 ods. 1 vyššie citovaného zákona, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode
alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. Podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/ vyššie citovaného zákona, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a/ voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, Podľa § 51 ods. 1 písm. a/, ods. 2 vyššie citovaného zákona, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a/ pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, Platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a), c) alebo písm. d) najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, ak do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom uplatňuje právo na odpočítanie dane, má doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d). Ak platiteľ nemá doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d) do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za posledné zdaňovacie obdobie kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, vykoná odpočítanie dane v tom zdaňovacom období, v ktorom dostane doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d). Platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo. Podľa § 70 ods. 1 vyššie citovaného zákona, platiteľ je povinný viesť podrobné záznamy podľa jednotlivých zdaňovacích období o dodaných tovaroch a službách a o prijatých tovaroch a službách; osobitne vedie záznamy o dodaní tovarov a služieb do iného členského štátu, o nadobudnutí tovaru z iného členského štátu, o prijatí služieb z iného členského štátu a o dovoze tovaru. V záznamoch sa uvádzajú údaje rozhodujúce pre správne určenie dane. Na účely odpočítania dane vedie platiteľ záznamy v členení na tovary a služby s možnosťou odpočítania dane, bez možnosti odpočítania dane a s možnosťou pomerného odpočítania dane; v záznamoch platiteľ uvedie zdaňovacie obdobie, v ktorom vykonal odpočítanie dane alebo pomerné odpočítanie dane. Platiteľ vedie záznamy aj o platbách prijatých pred dodaním tovarov a služieb a o platbách poskytnutých pred dodaním tovarov a služieb. Člen skupiny je povinný viesť osobitne záznamy o dodaní tovarov a služieb ostatným členom skupiny. Podľa § 71 ods. 1 písm. a/, c/, d/, ods. 3 citovaného zákona, na účely tohto zákona a/ faktúrou je každý doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej forme podľa tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie faktúry, c/ vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru, d/ neporušenosťou obsahu faktúry sa rozumie zachovanie obsahu faktúry, Zdaniteľná osoba je povinná zabezpečiť vierohodnosť pôvodu, neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúry od jej vydania do konca obdobia na uchovávanie faktúry. Ako spôsob zabezpečenia vierohodnosti pôvodu, neporušenosti obsahu a čitateľnosti faktúry možno použiť a/ kontrolné mechanizmy podnikových procesov, ktoré spoľahlivo zabezpečia priraditeľnosť faktúry k dokumentom súvisiacim s dodaním tovaru alebo služby, b/ zaručený elektronický podpis podľa osobitného predpisu 29) alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho použitie zaručeného elektronického podpisu, c/ elektronickú výmenu údajov, ak zmluva týkajúca sa tejto výmeny ustanoví použitie postupov zabezpečujúcich vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu údajov, d/ iný spôsob zabezpečujúci vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu faktúry.
33. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3, 5, 6, 8, 10 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 20. 07. 2020, teda i v čase rozhodovania žalovaného, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti. Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada. Právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane. Ustanovenia odsekov 1 až 9 sa primerane vzťahujú aj na Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len "finančné riaditeľstvo") a Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo"), ak postupujú podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov. 1) Podľa § 23 ods. 1 vyššie citovaného zákona, daňový subjekt alebo jeho zástupca je oprávnený nazerať do spisu daňového subjektu týkajúceho sa jeho daňových povinností. Do písomností, na základe ktorých sa vykonáva dožiadanie podľa § 21 alebo podľa osobitného predpisu, 21a) je daňový subjekt alebo jeho zástupca oprávnený nazrieť najskôr po tom, ako sa získa výsledok takéhoto dožiadania, ktorý je použiteľný ako dôkaz pri správe daní; to neplatí, ak príslušný orgán členského štátu alebo príslušný orgán zmluvného štátu, ktorému bola poskytnutá informácia o daňovom subjekte podľa osobitného predpisu, 21a) uviedol, že nesúhlasí so sprístupnením takýchto písomností. Správca dane je povinný o každom takomto nazretí do spisu vyhotoviť úradný záznam. Daňový subjekt alebo jeho zástupca nie je oprávnený nazerať do písomností obsahujúcich utajované skutočnosti 22), do dokumentov, sprístupnením ktorých by boli dotknuté právom chránené záujmy iných osôb, do písomností, ktorých sprístupnením by mohlo dôjsť k zmareniu alebo podstatnému sťaženiu správy daní alebo k zmareniu alebo podstatnému sťaženiu objasnenia alebo vyšetrenia veci podľa osobitných predpisov,22a) do informácií o oznámení alebo sprístupnení daňového tajomstva Policajnému zboru alebo orgánom činným v trestnom konaní, a do súhrnného protokolu podľa § 19a; to neplatí, ak sa použijú ako dôkaz pri správe daní. Na žiadosť daňového subjektu alebo jeho zástupcu správca dane zo spisového materiálu, do ktorého možno nazrieť, vydá rovnopis, alebo vyhotoví fotokópie alebo listinnú podobu elektronického dokumentu a vydá ich daňovému subjektu alebo jeho zástupcovi a na ich požiadanie osvedčí ich zhodu s originálom. Podľa § 24 ods. 1, 2, 3, 4 vyššie citovaného zákona, daňový subjekt preukazuje a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 37 ods. 1, 2, 4 vyššie citovaného zákona, správca dane je oprávnený na účely správy daní a pri poskytnutí súčinnosti orgánom podľa osobitného predpisu 31)vykonávať miestne zisťovanie aj mimo obvodu svojej územnej pôsobnosti. Miestne zisťovanie je činnosť správcu dane, v rámci ktorej vyhľadáva dôkazy, preveruje a zisťuje skutočnosti, ktoré sú potrebné na účely správy daní.
O miestnom zisťovaní spíše zamestnanec správcu dane zápisnicu. Rovnopis zápisnice alebo kópiu zápisnice zamestnanec správcu dane odovzdá daňovému subjektu alebo inej osobe, alebo zamestnancovi daňového subjektu, alebo zamestnancovi inej osoby, za účasti ktorého sa vykonávalo miestne zisťovanie; to neplatí, ak je zápisnica podpísaná biometrickým elektronickým podpisom a zamestnanec správcu dane ju zašle do elektronickej osobnej schránky daňového subjektu alebo inej osoby. Ak sa miestneho zisťovania nezúčastní daňový subjekt alebo jeho zamestnanec, alebo iná osoba alebo zamestnanec inej osoby, spíše zamestnanec správcu dane úradný záznam. Ak správca dane pri miestnom zisťovaní zabezpečí vec podľa § 41 a 42, odovzdá rovnopis zápisnice alebo kópiu zápisnice osobe, od ktorej prevzal vec, ktorú zabezpečil. Podľa § 39 ods. 1 vyššie citovaného zákona, daňový subjekt alebo iná osoba je povinná poskytnúť zamestnancovi správcu dane, ktorý vykonáva miestne zisťovanie, pomoc a súčinnosť potrebnú na účinné vykonanie miestneho zisťovania, najmä mu podať potrebné vysvetlenia.
34. Úlohou správneho súdu bolo posúdiť správnosť postupu a právnych záverov daňových orgánov pri rozhodovaní o určení rozdielu dane z pridanej hodnoty u žalobcu za zdaňovacie obdobie september 2018 v sume 1.264,96 eur (rozdiel medzi nadmerným odpočtom uplatneným v daňovom priznaní žalobcu za vyššie uvedené zdaňovacie obdobie, t.j. 1.598,20 eur a nadmerným odpočtom priznaným správcom dane vo vyrubovacom konaní, t.j. 333,24 eur) po daňovej kontrole vykonanej u žalobcu v roku 2019 a zistiť, či daňové orgány pri rozhodovaní v danej veci vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu pri vyslovení záveru, že žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre vznik nároku na priznanie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty v kontrolovanom zdaňovacom období a nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného plnenia zo strany ním deklarovaného dodávateľa tovaru - spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o..
35. Medzi účastníkmi konania bol sporný výklad vyššie uvedených ustanovení zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon č. 222/2004 Z.z.) a to, či žalobcovi ako odberateľovi vznikol nárok na uplatnenie odpočítania dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2018 pri ním tvrdenom dodaní tovaru (Držiak sat. + konzola + kryt, kabel cyky- J 3x2,5, kabel FTP Cat5e P, kabel FTP drot Cat 5e DATACOM, Lista LV 30x20/2M, montážna krabica 85x85x30, NCI IP prevodník log. stav., Kamera Avifilon 5.0L-H4A-BO1-IR) podľa faktúry č. 2018/010 zo dňa 28. 09. 2018 s dátumom dodania 27. 09. 2018 od dodávateľa BLAŽEK SK s.r.o. v sume 7.589,80 eur (z toho cena bez dane z pridanej hodnoty v sume 6.324,84 eur a daň z pridanej hodnoty v sume 1.264,96 eur). Žalobca v podanej žalobe poukazoval na to, že uniesol svoje dôkazné bremeno a splnil všetky podmienky stanovené vyššie citovaným zákonom na odpočítanie dane z pridanej hodnoty pri dodaní tovaru od spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o.. Taktiež namietal nesprávnu aplikáciu vyššie citovaných ustanovení zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon č. 563/2009 Z.z.) tvrdiac, že v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania predložil všetky doklady a dôkazy, ktoré bolo možné v zmysle zákona od neho požadovať a splnil si teda svoju dôkaznú povinnosť, pričom správca dane zneužil inštitút miestneho zisťovania a pochybil i pri prerokovaní pripomienok žalobcu k protokolu z daňovej kontroly, keď neumožnil právnemu zástupcovi žalobcu nazrieť do administratívneho spisu v predmetnej veci.
36. Pri posudzovaní námietok žalobcu správny súd vychádzal z administratívneho spisu, ktorý predložil žalovaný a ktorý sa týkal zdaňovacieho obdobia september 2018. K výkonu daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2018 žalobca predložil okrem iného i vyššie označenú faktúru zo dňa 28. 09. 2018 vystavenú spoločnosťou BLAŽEK SK s.r.o. ako dodávateľom s tam uvedeným popisom tovaru podľa jeho množstva (kusy a metre), na základe ktorej si žalobca ako odberateľ uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty v sume 1.264,96 eur. Zároveň predložil bankový doklad zo dňa 08. 10. 2018, podľa ktorého mal žalobca vkladom v hotovosti na účet spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. zaplatiť uvedenú faktúru. Dodací list k predmetnej faktúre nepredložil. Dňa 25. 01. 2019 bola spísaná zápisnica s konateľom žalobcu (X. Y.), ktorý sa k tejto faktúre vyjadril tak, že sa jedná o dodávku elektroinštalačného materiálu od spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o.. Uviedol okrem iného, že boli u neho v kancelárii, ponúkali tovar, prišiel pán K. konateľ spoločnosti, totožnosť si neoveril, ale jednal s ním osobne, bola objednávka, prepravu tovaru zabezpečila uvedená spoločnosť ako dodávateľ, nepamätal si, či bol tovar vyložený v sklade alebo v kancelárii, pravdepodobne ho prevzal kolega, výstupná faktúra je pod č. 201841. Predloženie uvedených dokladov (v tomto prípade faktúry a bankového dokladu) je však len jednou z podmienok pre uznanie odpočítania dane z pridanej hodnoty, ale nie je tým ešte preukázaná reálnosť
a realizácia obchodnej transakcie zo strany dodávateľa, pretože technicky je dnes možné vyhotoviť akýkoľvek doklad a na akékoľvek plnenie bez ohľadu na to, či plnenie deklarované v dokladoch bolo i reálne uskutočnené alebo nie. Teda akékoľvek doklady bez reálneho preukázania zdaniteľného plnenia zo strany dodávateľa nie sú dôkazom o tom, že určité plnenie bolo i reálne uskutočnené daňovým subjektom uvedeným na faktúre ako dodávateľ.
37. Zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov stanovil pre dokazovanie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty prísnejšie podmienky ako pri iných druhoch daní a tieto podmienky sú uvedené v ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a/ až d/ ako i v ust. § 51 ods. 1 písm. a/ až d/ vyššie citovaného zákona. Jedná sa o hmotno-právne podmienky a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Vzhľadom na ľahkú zneužiteľnosť tohto nároku zákonodarca požaduje, že platiteľ tejto dane, ktorý si podľa daňového priznania uplatňuje nárok na odpočítanie dane, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený tak, ako je deklarovaný v daňovom doklade, teda v tomto prípade na vyššie označenej faktúre s dátumom dodania tovaru 27. 09. 2018 vystavenej spoločnosťou BLAŽEK SK s.r.o. ako dodávateľom tovaru. Z ust. § 49 ods. 1 vyššie citovaného zákona jednoznačne vyplýva, že právo odpočítať daň z tovaru vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť inému daňovému subjektu (dodávateľovi). Uvedené znamená, že žalobca by si mohol odpočítať daň z pridanej hodnoty v prípade dodávky plnenia, ktoré mu mal dodať ním deklarovaný dodávateľ tovaru, t.j. BLAŽEK SK s.r.o. len v prípade, ak by pri tejto dodávke vznikla deklarovanému dodávateľovi daňová povinnosť. S poukazom na nejednoznačné a nekonkrétne vyjadrenie konateľa žalobcu na pojednávaní dňa 25. 01. 2019 (36. bod tohto rozsudku, druhý odsek) a žalobcom predložené doklady (faktúra č. 2018/010 zo dňa 28. 09. 2018 a č. 2018041 zo dňa 02. 10. 2018, bankový doklad o vklade v hotovosti, zoznam DPH dokladov, zoznam prijatých faktúr, zoznam prijatých faktúr s úhradami, zoznam vydaných faktúr a zoznam vydaných faktúr s úhradami) bolo i podľa názoru súdu potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré správca dane v potrebnom rozsahu aj vykonal, a to vyžiadaním listinných dokladov, vykonaním miestneho zisťovania, preverovaním spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. a jej konateľa. Správca dane vykonal dňa 07. 03. 2019 miestne zisťovanie na adrese sídla spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o., kde zistil, že spoločnosť tu má virtuálnu kanceláriu (rovnako ako vyše 200 ďalších subjektov), ale žiadne reálne kancelárske, resp. iné priestory a nevykonáva tu ekonomickú činnosť. Následne správca dane výzvou zo dňa 13. 03. 2019 vyzval spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. na predloženie tam uvedených účtovných dokladov a listín, pričom výzvu zaslal spoločnosti Navrat & Partners, s.r.o. (na základe plnej moci zo dňa 16. 01. 2019, ktorou spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. ako splnomocniteľ splnomocnila spoločnosť Navrat & Partners, s.r.o. ako splnomocnenca na tam uvedené konanie). Správcovi dane bola okrem iného predložená i faktúra č. 2018/010 zo dňa 28. 09. 2018 vystavená pre žalobcu ako odberateľa v sume 7.589,80 eur, ďalej bol predložený zoznam zápisov, zoznam vydaných faktúr za obdobie september 2018, hlavná kniha syntetickej evidencie, v ktorých je uvedená i faktúra č. 2018/010, ako i zoznam prijatých faktúr za uvedené obdobie od spoločnosti VLSK s.r.o., výpis z účtu spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. zo dňa 31. 10. 2018, podľa ktorého bola dňa 08. 10. 2018 na účet pripísaná platba v hotovosti s variabilným symbolom 2018010 v sume 7.589,80 eur a ďalšie listiny, v ktorých je uvedená faktúra č. 2018/010. Podľa úradného záznamu zo dňa 10. 09. 2018, ktorý spísal Daňový úrad Prešov v priebehu daňovej kontroly v spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. a ktorý získal správca dane (úradný záznam správcu dane zo dňa 05. 04. 2019) z informačného systému finančnej správy (ďalej len ISFS) nebolo zistené vykonávanie ekonomickej činnosti na predchádzajúcej adrese sídla tejto spoločnosti (Staré Grunty 6, Bratislava - mestská časť Karlova Ves), ani na aktuálnej adrese sídla (Černyševského 10, Bratislava - mestská časť Petržalka). Následne správca dane zaslal predvolanie zo dňa 29. 04. 2019 na výsluch svedka O. K. (konateľ spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o.) na jeho adresu v Českej republike uvedenú vo výpise z obchodného registra spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o.. Zásielka s predvolaním sa vrátila správcovi dane ako nedoručená s poznámkou „neznámý“ a s tým, že „na uvedené adrese sídlí pouze obecní úřad, adresát nemá domovní schránku“. Ďalej bolo zistené z ISFS, že predvolania zaslané Daňovým úradom Bratislava na adresu aktuálneho sídla spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. v súvislosti s daňovou kontrolou zdaňovacieho obdobia jún 2018 v tejto spoločnosti sa opakovane vrátili späť správcovi dane ako neprevzaté v odbernej lehote, rovnako sa vrátila zásielka s predvolaním pre konateľa spoločnosti zaslaná na adresu jeho pobytu v Českej republike. V spoločnosti bola začatá daňová kontrola zdaňovacieho obdobia apríl 2018 (Daňový úrad Prešov) a konateľ spoločnosti O. K. sa k správcovi dane nedostavil na základe oznámenia o začatí
daňovej kontroly, ani na základe predvolania a nepredložil ani žiadne doklady. O týchto zisteniach z ISFS si správca dane vyhotovil úradný záznam dňa 28. 05. 2019. So všetkými vyššie uvedenými zisteniami bol konateľ žalobcu oboznámený na pojednávaní konanom dňa 19. 06. 2019, o čom bola spísaná zápisnica, v ktorej správca dane konštatoval, že vykonaným dokazovaním sa nepreukázalo reálne uskutočnenie obchodného prípadu medzi spoločnosťou BLAŽEK SK s.r.o. ako dodávateľom a žalobcom ako odberateľom v zdaňovacom období september 2018, ktorý si z tohto deklarovaného dodania na základe faktúry č. 2018/010 zo dňa 28. 09. 2018 uplatnil nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Správca dane na tomto pojednávaní opakovane vyzýval žalobcu, aby v určenej lehote predložil dôkazy, ktoré preukazujú jeho nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty a predložil všetky dokumenty a dôkazy o tom, že deklarované plnenie sa uskutočnilo. Žalobca sa vyjadril v podaní zo dňa 19. 07. 2019 v tom zmysle, že nie sú žiadne pochybnosti o reálnosti deklarovaného obchodu a správca dane prenáša na neho dôkazné bremeno. Nepredložil žiadne listiny, ani nenavrhol doplniť dokazovanie. Správca dane spísal úradný záznam dňa 27. 06. 2019 o tom, že O. K. predvolal ako svedka na pojednávanie v súvislosti s výkonom daňovej kontroly u žalobcu za zdaňovacie obdobie október 2018, ale zásielka sa vrátila správcovi dane s tým, že adresát je neznámy (rovnako ako v prípade predvolania v rámci daňovej kontroly u žalobcu za september 2018).
38. Správca dane v odôvodnení svojho rozhodnutia zo dňa 15. 01. 2020 o určení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2018 v sume 1.264,96 eur rozsiahlo popísal jednotlivé vykonané dôkazy, tieto náležite vyhodnotil, uviedol, aké skutočnosti z nich zistil a aké skutkové závery z nich vyvodil a rovnako postupoval i žalovaný. Z takto vykonaného dokazovania správca dane ako i žalovaný vyvodili správny právny záver o tom, že žalobca nepredložil potrebné dôkazy a nepreukázal, že tovar v zmysle faktúry č. 2018/010 zo dňa 28. 09. 2018 mu v kontrolovanom zdaňovacom období dodala spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. ako dodávateľ, pričom toto bola dôkazná povinnosť žalobcu, ktorý si uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty aj pri faktúre, ktorú mala vystaviť uvedená spoločnosť. Správca dane vykonal všetky jemu dostupné úkony smerujúce k tomu, aby zabezpečil účasť konateľa spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. O. K. na pojednávaní. Túto osobu predvolal ako svedka z adresy pobytu v Českej republike, ktorú má uvedenú ako konateľ spoločnosti vo výpise z obchodného registra. Zásielka sa však vrátila s tým, že adresát je neznámy a na adrese sídli iba obecný úrad, pričom adresát na udanej adrese nemá domovú schránku. Nakoľko správcovi dane neboli známe iné údaje o osobe O. K., nemohol žiadať ani o jeho vypočutie cestou žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií, pričom ale ani žalobca nenavrhoval jeho výsluch. Správny súd sa stotožnil s vyhodnotením vykonaných dôkazov ako aj s ich právnym posúdením spočívajúcim v tom, že žalobca v konaní nepreukázal, že plnenie (dodanie tovaru) deklarované predmetnou faktúrou bolo reálne dodané práve spoločnosťou BLAŽEK SK s.r.o.. Pokiaľ žalobca nepreukázal, že obchod deklarovaný predmetnou faktúrou bol reálne uskutočnený tak, že tovar mu skutočne dodal práve ten dodávateľ, ktorý je uvedený na danej faktúre, nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti dodávateľa t.j. spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. v zmysle ust. § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. a žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle ust. § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/ a ust. § 51 ods. 1 písm. a/ tohto zákona. Podmienkou na odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zmysle týchto ustanovení je skutočnosť, že daňový subjekt má faktúru od platiteľa tejto dane vyhotovenú podľa ust. § 71 zákona č. 222/2004 Z.z., teda okrem iného má faktúru s vierohodným pôvodom. Vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru, alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa faktúru vyhotovila. Žalobca podľa názoru súdu takúto faktúru správcovi dane nepredložil, nakoľko totožnosť dodávateľa, ani totožnosť osoby, ktorá mala faktúru vyhotoviť, nebola žiadnym spôsobom potvrdená. Samotné predloženie faktúry žalobcom a spoločnosťou Navrat & Partners, s.r.o. (ako splnomocneným zástupcom spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. na základe plnej moci zo dňa 16. 01. 2019) nemožno považovať za potvrdenie vierohodnosti jej pôvodu. S poukazom na vyššie uvedené, je potom rozhodnutie správcu dane, ako aj rozhodnutie žalovaného (ktorý rozhodnutie správcu dane potvrdil), výsledkom správneho právneho posúdenia veci, a to napriek námietke žalobcu v IV. časti žaloby, ktorú správny súd posúdil ako nedôvodnú. Rovnako za nedôvodnú považoval i ďalšiu námietku žalobcu (IV. časť žaloby), že je daný dôvod na zrušenie rozhodnutí daňových orgánov z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu, pričom ale žiadnym spôsobom nešpecifikoval, v čom by malo toto tvrdenie spočívať. Ani v priebehu daňového konania nenavrhol vykonanie ďalších dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada objektívnej pravdy, ktorá nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, pretože daňové konanie nie je konaním
vyhľadávacím. Je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná v záujme zistenia skutkového stavu, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (povinnosť preukázať tvrdenie). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. V predmetnej veci žalobca predložil formálne doklady potrebné k uplatneniu odpočítania dane z pridanej hodnoty a zo strany správcu dane bol oboznámený s tým, že predložené doklady nepreukazujú dôvodnosť uplatnenia nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Správca dane za účelom dôkladného zistenia skutkového stavu na pojednávaní dňa 19. 06. 2019 opakovane vyzýval žalobcu na predloženie ďalších dokladov a dôkazov preukazujúcich dôvodnosť uplatneného odpočítania dane z pridanej hodnoty. Žalobca reagoval na predmetnú výzvu v podaní zo dňa 19. 07. 2019, ale bez predloženia dôkazov, pričom ani nenavrhol vykonanie ďalšieho dokazovania za účelom ďalšieho preverovania, resp. zisťovania skutkového stavu.
39. Žalobca ďalej v správnej žalobe namietal (časť IV.I. žaloby), že v rámci svojich možností predložil správcovi dane v daňovom konaní všetky dôkazy, ktorými disponoval, čím si splnil svoje dôkazné bremeno. V súvislosti s touto námietkou správny súd poukazuje na rozhodnutie správcu dane zo dňa 15. 01. 2020, z ktorého je nepochybné, že žalobca neuniesol v daňovom konaní dôkazné bremeno (v zmysle ust. § 24 ods. 1 zákona č. 563/2019 Z.z.) a s týmto záverom správcu dane sa vo svojom rozhodnutí stotožnil aj žalovaný. Ďalej z rozhodnutí daňových orgánov jednoznačne vyplýva (podľa názoru súdu správne zistenie), že samotná faktúra vyhotovená pre prijímateľa (žalobcu) nie je dôkazom toho, že zdaniteľné plnenie (dodanie tovaru), ktoré je uvedené na faktúre reálne uskutočnil deklarovaný dodávateľ a že tomuto vznikla daňová povinnosť. Odpočítanie dane u platiteľa dane nie je možné uznať iba na základe toho, že má faktúru vyhotovenú platiteľom dane v tuzemsku. Samotná faktúra je dokladom uplatnenia práva na odpočítanie dane v zmysle ust. § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. iba vtedy, ak je nespochybniteľne preukázané, že k uskutočneniu zdaniteľného plnenia fakticky došlo tak, ako je deklarované vo faktúre, a to vo všetkých znakoch uskutočneného zdaniteľného plnenia, t.j. v právnej skutočnosti, objekte ako aj subjekte. K tejto námietke, odkazujúc aj na právne vety rozsudku Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 6Sžfk/39/2017, ktorý je len jedným z rozhodnutí ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, správny súd uvádza, že pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre (túto skutočnosť správny súd v prejednávanej veci osobitne zdôrazňuje). V tomto prípade dôkazná povinnosť zaťažuje daňový subjekt (žalobcu), a teda je jeho povinnosťou preukázať všetky ním tvrdené skutočnosti. Správny súd ďalej uvádza, že ust. § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. upravuje povinnosť daňového subjektu preukazovať skutočnosti uvedené v tomto ustanovení pod. písm. a/ až c/, pričom správca dane nie je povinný označovať dôkazy, ktoré má daňový subjekt predložiť. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. S poukazom na vyššie uvedené zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu bol potom dôvodný postup správcu dane, ktorý žalobcovi nepriznal odpočítanie dane z pridanej hodnoty uplatnené pri faktúre vystavenej spoločnosťou BLAŽEK SK s.r.o. ako dodávateľom pre žalobcu ako odberateľa, nakoľko nebolo preukázané uskutočnenie zdaniteľného plnenia, a teda vznik daňovej povinnosti u deklarovaného dodávateľa tovaru pre žalobcu, ktorý je podmienkou pre vznik práva na odpočítanie dane. Za danej dôkaznej situácie potom treba prisvedčiť tvrdeniu správcu dane a žalovaného, že žalobca nepreukázal ním deklarovanú obchodnú transakciu, rovnako ako nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u deklarovaného dodávateľa, čo bolo dôvodom nepriznania uplatneného nároku žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. S poukazom na výsledky dokazovania vykonaného správcom dane je i súd toho názoru, že nemohla vzniknúť daňová povinnosť na dani z pridanej hodnoty u deklarovaného dodávateľa žalobcu, resp. že nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u tohto dodávateľa tovaru, a preto nemohlo ani žalobcovi vzniknúť právo na odpočítanie tejto dane. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 06. 2012 v konaní pod sp. zn. 5Sžf/63/2011 ako i na ďalší jeho rozsudok zo dňa 23. 06. 2010 v konaní pod sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. 02. 2011 v konaní pod sp. zn. III. ÚS 78/2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi. Primárne je nevyhnutné uniesť
dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že si nárok uplatňuje dôvodne a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako dôvodný“. Dôležitou právnou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z ust. § 24 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z.z.. Žalobca tvrdil, že nemôže byť zodpovedný za konanie jeho obchodného partnera, resp. že pochybenie na strane jeho dodávateľa nemôže byť na ťarchu žalobcu ako odberateľa, s čím správny súd súhlasí. Daňové orgány však nepostavili svoje rozhodnutie na zodpovednosti žalobcu za konanie, resp. pochybenie jeho dodávateľa (toto ani netvrdili), ale jednoznačne na tom, že žalobca neuniesol vlastné dôkazné bremeno a dostal sa do dôkaznej núdze. Dôkazným bremenom žalobcu bolo preukázať dôvodnosť uplatneného odpočítania dane z pridanej hodnoty a predložiť také dôkazy, ktoré potvrdzujú, že tento postup bol v súlade so zákonom. Žalobca takéto dôkazy nepredložil, pretože za daných skutkových okolností, ním predložené listinné doklady nie sú dôkazom o existencii tvrdenej dodávky tovaru od dodávateľa uvedeného na faktúre. Vzhľadom na komoditu (elektroinštalačný materiál), s ktorou sa malo obchodovať, bolo pre unesenie dôkazného bremena vhodné, aby si žalobca už počas procesu dojednávania a dodávania tohto tovaru zabezpečoval dôkazy, ktorými by pre prípad daňovej kontroly vedel preukázať opodstatnenosť ním uplatneného odpočtu dane z pridanej hodnoty. Je nepochybné, že vo vzťahu k priamemu dodávateľovi mal žalobca k dispozícii viaceré možnosti, ako si preveriť pôvod tovaru, ktorý mal nadobudnúť od svojho dodávateľa, okolnosti jeho skladovania, prepravy a pod.. Je povinnosťou každej zmluvnej strany, aby sa pri úprave obchodných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, pričom toto zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne obchodného partnera ako i osoby (fyzickej alebo právnickej), ktorá prepravu tovaru vykoná. Žalobca si zrejme tieto informácie neoveril dostatočne, a preto je možné dôvodne pochybovať, či mu fakturovaný tovar reálne dodal ním tvrdený dodávateľ. Jednoznačne však treba pričítať na ťarchu žalobcu tú skutočnosť, že si neoveroval svojho dodávateľa, resp. jeho konateľa (čo konateľ žalobcu konštatoval aj na pojednávaní dňa 25. 01. 2019), ani deklarovanú dodávku tovaru v septembri 2018, neviedol skladovú evidenciu, neoveroval si pôvod tovaru, miesto jeho nakládky, nezaoberal sa prepravou tovaru, nepreukázal, kde bol tovar skladovaný a pod.. Overovanie si obchodných partnerov nie je povinnosťou daňového subjektu, ale v prípade, ak si daňový subjekt uplatňuje nároky vo vzťahu k štátnemu rozpočtu, napr. uplatnenie si nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, musí byť schopný preukázať reálnosť deklarovaného obchodu, pretože dôkazné bremeno je na jeho strane. V prípade nepreverenia si obchodného partnera sa dostáva do dôkaznej núdze, ako to bolo v tomto prípade, keď žalobca nevedel preukázať reálne naplnenie deklarovaného obchodu medzi ním a jeho deklarovaným dodávateľom. Daňové orgány v predmetnej veci poskytli žalobcovi dostatok priestoru, aby svoje tvrdenia a dôvodnosť odpočítania dane z pridanej hodnoty preukázal (nielen formálnymi dokladmi), čo žalobca neurobil. Taktiež bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu bude spochybnené. V priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania bolo nepochybne preukázané, že žalobca neprijal (aj s poukazom na vyjadrenie jeho konateľa na pojednávaní dňa 25. 01. 2019) žiadne takéto opatrenia pri obchodovaní s deklarovaným tovarom, ktorý bol určený druhovo, nie individuálne. Z tohto dôvodu nemusí byť zrejmé, či predmetný tovar skutočne pochádzal od dodávateľa deklarovaného na faktúre. V takýchto prípadoch nie je absolútne postačujúce predložiť iba formálny daňový doklad (ako to urobil žalobca), ale je nevyhnutné preukázať skutočnú realizáciu obchodnej transakcie, čo zahrňuje aj preverenie dodávateľa, resp. i dopravcu. Nie je úlohou správcu dane, aby v rámci prebiehajúcej daňovej kontroly inštruoval kontrolovaný daňový subjekt, akými konkrétnymi dôkaznými prostriedkami má disponovať, resp. aké konkrétne dôkazné prostriedky si mal zabezpečiť, aby mu bolo možné uznať uplatnené odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Uskutočnenie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou pod kontrolou daňového subjektu a odpočítanie dane z pridanej hodnoty nenastáva ex lege podľa ust. § 49 ods. 1, 2 zákona č. 222/2004 Z.z., ale je iba právom platiteľa tejto dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou daňového subjektu, ktorý je platiteľom dane. Daň z pridanej hodnoty je ľahko zneužiteľná, preto každý subjekt pri svojom podnikaní musí byť dostatočne predvídavý a obozretný, aby reálny obsah faktúr mohol preukázať aj inými dôkazmi pred daňovými orgánmi, čo žalobca nesporne nepreukázal. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia vo faktúre. Dôkazné bremeno bolo teda jednoznačne
na strane žalobcu, nakoľko skutočnosti vymedzené v ust. § 49 ods. 2 písm. a/ a v ust. § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Z uvedených ustanovení však nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa, resp. dodávateľových subdodávateľov. Tu je ale potrebné zdôrazniť, že žalobca bol priamo účastný ním deklarovaného zdaniteľného plnenia ako odberateľ a takýto subjekt nemá možnosť obhajovať sa nemožnosťou dosahu a preverenia zákonom vyžadovaných náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie a bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako aj zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia dane z pridanej hodnoty (rozsudok Najvyššieho súdu v konaní pod sp. zn. 5Sžf/94/2014 zo dňa 29. 02. 2016). Na základe dôkaznej situácie, aká vyplynula z vykonaného dokazovania v predmetnej veci, je i súd toho názoru, že žalobca si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť a nepreukázal dôvodnosť uplatneného odpočítania dane z pridanej hodnoty na základe faktúry vystavenej deklarovaným dodávateľom, t.j. spoločnosťou BLAŽEK SK s.r.o. dňa 28. 09. 2018, pričom vykonávanie ďalšieho dokazovania už nepovažoval za potrebné, a to s poukazom na zistené skutočnosti. Samotná faktúra, ale ani prípadné dodanie tovaru fakturovaného predmetnou faktúrou (ktoré však nebolo žiadnym spôsobom preukázané) nie sú sami o sebe dôkazom o tom, že fakturovaný tovar bol žalobcovi dodaný dodávateľom uvedeným na faktúre (v tomto prípade spoločnosťou BLAŽEK SK s.r.o.), a teda dodávateľom, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty. Výsledkom preverenia deklarovaného zdaniteľného obchodu správcom dane bolo zistenie, že žalobca vierohodne nepreukázal reálne dodanie fakturovaného tovaru (materiálu) práve od dodávateľa uvedeného na predmetnej faktúre vystavenej v rámci preverovaného zdaniteľného obchodu. Žalobcom predložené dôkazy (faktúra, účtovné listiny a bankový doklad o vklade v hotovosti na účet), ako i dôkazy obstarané správcom dane nepreukazujú dôvodnosť vystavenia faktúry č. 2018/010 dňa 28. 09. 2018 pre žalobcu ako odberateľa. Správca dane nemal preukázané, od koho a kedy nadobudla spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. tovar, ktorý mala následne dodať žalobcovi. Dodanie tovaru touto spoločnosťou však spochybnil i sám konateľ žalobcu, keď na pojednávaní dňa 25. 01. 2019 k faktúre č. 2018/010 uviedol, že boli u neho priamo v kancelárii, ponúkali tovar, prišiel pán K., ale jeho totožnosť si neoveril. Taktiež nebola preukázaná preprava tohto tovaru k žalobcovi a od žalobcu k deklarovanému odberateľovi (Zvac Systems s.r.o.) podľa faktúry č. 2018041 zo dňa 02. 10. 2018, ktorú označil za súvisiacu s faktúrou č. 2018/010. I keď na týchto faktúrach je uvedený identický tovar aj pokiaľ ide o jeho množstvo, resp. kusy nie je to dôkaz o tom, že tento tovar žalobcovi dodal deklarovaný dodávateľ. Žalobca neviedol skladovú evidenciu, čo potvrdil jeho konateľ na pojednávaní dňa 25. 01. 2019. I keď správcovi dane boli prostredníctvom spoločnosti Navrat & Partners s.r.o. predložené faktúry vystavené v mesiaci september 2018 spoločnosťou VLSK s.r.o. ako dodávateľom pre spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. ako odberateľa, z týchto faktúr nemožno vyvodiť totožnosť tovaru, ktorý táto spoločnosť ako dodávateľ mala následne dodať žalobcovi ako odberateľovi a konateľ tejto spoločnosti dodanie tovaru žalobcovi v zmysle faktúry zo dňa 28. 09. 2018 nepotvrdil. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti zistené v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania boli spochybnené tvrdenia žalobcu o dodaní tovaru od spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. podľa ním predloženej faktúry a bankového dokladu o vklade v hotovosti na účet dodávateľa. Predloženie tejto faktúry, resp. dokladu o jej úhrade nie je postačujúcim dôkazom o vzniku daňovej povinnosti dodávateľa, o preukázaní deklarovaného dodania tovaru, a teda ani dôkazom o nároku žalobcu na uplatnenie odpočítania dane z pridanej hodnoty, pričom s touto skutočnosťou správca dane žalobcu preukázateľne oboznámil na pojednávaní dňa 19. 06. 2019, kedy ho opakovane vyzýval na predloženie ďalších dôkazov preukazujúcich dodanie tovaru v zmysle faktúry. Správny súd je toho názoru, že predloženie faktúry, bankového dokladu o vklade v hotovosti na účet dodávateľa, účtovnej evidencie, ani účasť konateľa žalobcu na pojednávaní dňa 19. 06. 2019, jeho súčinnosť, resp. účasť právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa 09. 01. 2020 (toto uviedol žalobca v žalobe ako dôkaz o splnení si svojho dôkazného bremena) v danom prípade nepreukazuje reálne dodanie tovaru v zmysle faktúry č. 2018/010, na základe ktorej si žalobca uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Daňové orgány jednoznačne konštatovali vo svojich rozhodnutiach, že dôvodom nepriznania nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa faktúry č. 2018/010 bolo nepreukázanie dodania tovaru deklarovaným dodávateľom, teda jednoznačne nesplnenie podmienok v zmysle ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a/ a ust. § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z.. Nepriznanie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty správca dane a ani žalovaný neodôvodňovali účasťou žalobcu na zneužívajúcom, resp. podvodnom konaní a týmto sa na základe zistenej dôkaznej situácie ani nezaoberali. Preto nie je dôvodná ani námietka žalobcu v časti IV.I. žaloby, že sa daňové orgány „nijak kvalifikovane a odôvodnene nevyjadrili“ k judikatúre podporujúcej argumentáciu žalobcu. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ,
ktoré sa týkajú zneužívajúceho, resp. podvodného konania, ani podľa názoru súdu nebol dôvod, aby sa daňové orgány k týmto rozhodnutiam vyjadrovali a nebude sa k nim vyjadrovať ani správny súd, nakoľko dôvod nepriznania nároku žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty nebol založený na zneužívajúcom, ani na podvodnom konaní žalobcu, resp. jeho účasti na týchto konaniach alebo aspoň vedomosti o nich.
40. V predmetnej veci nedošlo ani k prenosu dôkazného bremena na správcu dane (tvrdenie žalobcu v časti IV.II.A. žaloby). K prenosu dôkazného bremena z daňového subjektu, ktorý si uplatňuje právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, na správcu dane tak, ako to konštatoval Najvyšší súd SR napr. v rozhodnutí sp. zn. 3 Sžf 1/2011, dochádza totiž až v prípade vyčerpania vlastného dôkazného bremena daňovým subjektom. Vo veci, v ktorej bolo vydané napr. uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 3 Sžf 1/2011, sp. zn. 3 Sžf 1/2010) k vyčerpaniu vlastného dôkazného bremena daňovým subjektom došlo tým, že daňový subjekt preukázal, že tovar deklarovaný na faktúre skutočne nadobudol, a to práve od osoby uvedenej na faktúre, avšak správca dane to spochybnil v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov. V administratívnom daňovom konaní, v ktorom bolo vydané rozhodnutie žalovaného, ktoré správny súd preskúmava v tomto súdnom konaní, však nejde o taký prípad, kedy by žalobca ako daňový subjekt vyčerpal svoje vlastné dôkazné bremeno, pričom to, v čom spočívalo neunesenie dôkazného bremena žalobcu, správny súd uviedol už vyššie (39. bod tohto rozsudku) vrátane rozsahu, v akom dôkazné bremeno žalobcu zaťažovalo. Podstatná pre rozhodnutie žalovaného ako i správcu dane v tejto veci bola skutočnosť, že žalobca bol povinný preukázať splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty (uniesť dôkazné bremeno, ktorého rozsah správny súd bližšie vymedzil v 39. bode tohto rozsudku) a toto dôkazné bremeno neuniesol. Judikatúra k otázke rozloženia dôkazného bremena v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch sa jasne ustálila na tom, že nepostačuje predložiť faktúru, prípadne i doklad o jej úhrade, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov (napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 3Sžfk/40/2017 zo dňa 27. 06. 2018, sp. zn. 1Sžfk/1/2017 zo dňa 24. 04. 2018, sp. zn. 6Sžfk/43/2017 zo dňa 18. 04. 2018, resp. Najvyššieho správneho súdu SR v konaní pod sp. zn. 5Sžfk/44/2019 zo dňa 27. 10. 2021 ako aj uznesenie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 705/2017), ako tomu bolo v tomto prípade.
41. Nakoľko žalobca v žalobe (časť IV.II.B., IV.II.C., IV.II.D.) namietal, že správca dane v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania porušil i ustanovenia zákona č. 563/2009 Z.z. (nezákonnosť miestneho zisťovania, o ktorom žalobca nebol upovedomený, pričom podľa žalobcu sa malo jednať o výsluch svedka, postup na pojednávaní pri prerokovaní pripomienok žalobcu k protokolu, keď žalobcovi nebolo umožnené nazrieť do spisu), správny súd sa zameral i na posúdenie týchto procesných námietok, nakoľko podstatné porušenia ustanovení tohto zákona správcom dane by znamenalo, že postupom správcu dane by došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať v rámci daňovej kontroly, resp. vyrubovacieho konania, čo je zákonný dôvod pre zrušenie žalobou napadnutého rozhodnutia v zmysle ust. § 191 ods. 1 písm. g/ SSP. Po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu podľa názoru správneho súdu však nemožno prisvedčiť žiadnej z týchto námietok žalobcu. Miestne zisťovanie je v zmysle ust. § 37 zákona č. 563/2009 Z.z. vyhľadávacia činnosť správcu dane na účely zabezpečenia dôkazov pre prípadnú daňovú kontrolu, ktorú môže začať alebo ktorá už prebieha a ktorej účelom je zistiť a overiť skutočnosti, ktoré sú potrebné na účely správy daní, pričom správca dane vychádza z účtovných záznamov a informácií zachytených v písomnej podobe alebo na nosičoch dát. V predmetnej veci správca dane vykonal miestne zisťovanie dňa 07. 03. 2019 v sídle spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. (Černyševského 10, Bratislava) za účelom preverenia dodávateľsko-odberateľských vzťahov tejto spoločnosti a žalobcu v zdaňovacom období september 2018. Urobil tak po začatí daňovej kontroly u žalobcu, po vyjadrení konateľa žalobcu na pojednávaní dňa 25. 01. 2019 a potom, ako mu žalobca predložil faktúru 2018/010 zo dňa 28. 09. 2018 vystavenú uvedenou spoločnosťou ako dodávateľom, spolu s bankovým dokladom (vklad v hotovosti v banke s variabilným symbolom 2018010) zo dňa 08. 10. 2018 o úhrade sumy 7.589,80 eur. Z miestneho zisťovania zamestnanci správcu dane spísali dňa 07. 03. 2019 úradný záznam, do ktorého uviedli, že na adrese sídla spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. sa nachádza poschodová budova a vo vstupnej hale sa nachádzajú poštové schránky ako i zoznam virtuálnych kancelárií v počte viac ako 200, pričom na 148. mieste sa nachádza obchodné meno BLAŽEK SK s.r.o.. Od recepčného vo vstupnej hale (zamestnanca inej spoločnosti) zistili, že spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. má na tejto adrese aktívne virtuálne sídlo, nemá tam kancelárske, ani iné
priestory, taktiež zistili spôsob, akým sa spoločnosti oznamuje doručenie zásielky. V závere úradného záznamu zamestnanci správcu dane konštatovali, že spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. neumožnila preveriť dodávateľsko-odberateľské vzťahy medzi ňou a žalobcom za zdaňovacie obdobie september 2018 a že nevykonáva ekonomickú činnosť z adresy svojho sídla zapísanej v obchodnom registri. Po oboznámení sa s obsahom úradného záznamu súd dospel k jednoznačnému záveru, že sa nejednalo o výsluch svedka (ako to tvrdil žalobca v žalobe), a preto ani nebol dôvod, aby správca dane o termíne miestneho zisťovania upovedomil žalobcu. S poukazom na obsah úradného záznamu je potrebné konštatovať, že recepčný v budove, v ktorej má adresu sídla i spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o., sa žiadnym spôsobom nevyjadroval k obchodným aktivitám tejto spoločnosti a správca dane od neho preukázateľne nezískal žiadne relevantné informácie, ktoré by preukazovali existenciu alebo neexistenciu preverovanej obchodnej transakcie tejto spoločnosti a žalobcu v mesiaci september 2018 a na ktorých by postavil svoj záver, že žalobca ako odberateľ nepreukázal deklarovanú obchodnú transakciu s touto spoločnosťou v uvedenom zdaňovacom období. Súd nemal žiadnu pochybnosť o tom, že dňa 07. 03. 2019 správca dane pri miestnom zisťovaní nevykonal výsluch svedka, ako to tvrdil žalobca. Správca dane o výsledku miestneho zisťovania vykonaného dňa 07. 03. 2019 oboznámil konateľa žalobcu na pojednávaní dňa 19. 06. 2019, ktorý uviedol, že sa pokúsi zabezpečiť potrebné dôkazy k uplatneniu práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Postup správcu dane v predmetnej veci pri miestnom zisťovaní nevybočil z rámcov legálnosti a zákonnosti v zmysle ust. § 37 až § 39 zákona č. 563/2009 Z.z., ktoré upravujú postup správcu pri miestnom zisťovaní a nemal charakter výsluchu svedka v zmysle ust. § 25 tohto zákona. Recepčný (ako zamestnanec iného subjektu) v budove, kde má sídlo aj spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. sa nevyjadroval ako svedok o obchodných aktivitách tejto spoločnosti, teda nevyjadroval sa o dôležitých okolnostiach, ktoré sa týkali tejto spoločnosti a správca dane u neho tieto okolnosti ani nezisťoval. Potvrdenie virtuálneho sídla spoločnosti a toho, že spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. nemá na adrese svojho sídla žiadne kancelárske, ani iné priestory, nemožno považovať za výsluch svedka vo veci deklarovanej obchodnej transakcie medzi spoločnosťou BLAŽEK SK s.r.o. a žalobcom, ako to tvrdil žalobca. Naviac existenciu virtuálnej kancelárie spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. na adrese jej sídla (Černyševského 10, Bratislava) zistil už dňa 10. 09. 2018 Daňový úrad Prešov, ktorý vykonával daňovú kontrolu v tejto spoločnosti, o čom dňa 10. 09. 2018 spísal úradný záznam, ktorý sa nachádza v administratívnom spise a ktorý získal správca dane (Daňový úrad Nitra pobočka nové Zámky) vykonávajúci daňovú kontrolu u žalobcu z nahliadnutia do spisu týkajúceho sa uvedenej spoločnosti v ISFS-SD, o čom spísal úradný záznam dňa 05. 04. 2019. V súvislosti s miestnym zisťovaním a žalobcom tvrdeným výsluchom svedka (ktorý sa však dňa 07. 03. 2019 neuskutočnil) správny súd dáva do pozornosti žalobcu rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 8 Sžf 102/2014 zo dňa 29. 09. 2016. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd posúdil námietku žalobcu o nezákonnosti miestneho zisťovania (časť IV.II.B. žaloby) ako nedôvodnú. Správca dane a ani žalovaný nezaložili svoju argumentáciu o spochybnení dodávateľa žalobcu na výsledku miestneho zisťovania zo dňa 07. 03. 2019 a tvrdenie žalovaného na str. 8 jeho rozhodnutia (na ktoré poukazoval aj žalobca) o tom, že „Recepčný nepodal správcovi dane také informácie, ktoré by preukazovali nejaké obchodné transakcie, neuviedol také informácie, ktoré by mali mať vplyv na závery správcu dane.“ nie je „vyvrcholením nezákonnosti miestneho zisťovania“, ako to tvrdil žalobca v žalobe, ale je len správnym konštatovaním skutočnosti, ktorá z miestneho zisťovania logicky vyplynula. Za nedôvodnú správny súd považoval aj námietku v časti IV.II.C. žaloby (procesný postup - prerokovanie pripomienok k protokolu). K protokolu zo dňa 16. 09. 2019 z daňovej kontroly za kontrolované zdaňovacie obdobie podal žalobca vyjadrenie zo dňa 08. 10. 2019, v ktorom vzniesol pripomienky (vrátane procesných) k zisteniam správcu dane uvedeným v protokole. Správca dane v zmysle ust. § 68 ods. 3 zákon č. 563/2009 Z.z. v podaní zo dňa 21. 11. 2019 navrhol, resp. určil termín ústneho pojednávania v súvislosti s prerokovaním pripomienok na deň 09. 01. 2020 s tým, že ak tento termín nevyhovuje, je možné sa skontaktovať v lehote osem dní odo dňa doručenia podania so správcom dane telefonicky (telefónne čísla boli uvedené v záhlaví podania) alebo mailom (taktiež uvedený v podaní). V prípade nekontaktovania sa so správcom dane bude platiť termín určený správcom dane na prerokovanie pripomienok, t.j. 09. 01. 2020. Toto všetko oznámil správca dane žalobcovi v podaní zo dňa 21. 11. 2019, ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 25. 11. 2019, pričom žalobca ani jeho právny zástupca proti tomuto termínu nevzniesli žiadne námietky a nekontaktovali sa s ním. Pokiaľ bol právny zástupca žalobcu toho názoru, že ešte pred prerokovaním pripomienok je potrebné, aby nazrel do administratívneho spisu, mal dostatok časového priestoru od 25. 11. 2019, aby o nazretie do spisu požiadal. Urobil tak až dňa 09. 01. 2020, kedy sa dostavil k správcovi dane a podľa zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 09. 01. 2020
(predmetom ktorého bolo prerokovanie pripomienok predložených žalobcom k protokolu zo dňa 16. 09. 2019 z daňovej kontroly zdaňovacieho obdobia september 2018) požiadal o nazretie do spisu. Správca dane mu oznámil, že do spisu môže nazrieť po dohodnutí termínu na takýto úkon, ale o takúto dohodu nemal záujem, čo vyplýva zo spisu. Ustanovenie § 23 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení platnom do 31. 03. 2020 (teda i v čase, kedy právny zástupca požiadal o nazretie do spisu) bolo formulované ak, že daňový subjekt je oprávnený nazerať do spisu týkajúceho sa jeho daňových povinností. Nazretie do spisu však predpokladalo iniciatívu zo strany daňového subjektu vo forme požiadania o nazretie do spisu, pretože v opačnom prípade by správca dane nevedel o záujme daňového subjektu nazrieť do spisu. Toto ustanovenie zákona ďalej stanovovalo podmienky, za akých je daňový subjekt oprávnený do spisu nazerať, to znamená, že spis nebolo možné okamžite dať k nahliadnutiu, ale bolo ho potrebné k nazretiu vopred pripraviť. Potreba prípravy spisu na nazretie podľa názoru súdu výslovne vyplývala z úpravy zakotvenej v ust. § 23 ods. 1 veta štvrtá zákona č. 563/2009 Z.z.. V zmysle tejto úpravy daňový subjekt alebo jeho zástupca nebol oprávnený (okrem iného) nazerať do písomností obsahujúcich utajované skutočnosti a do dokumentov, sprístupnením ktorých by boli dotknuté právom chránené záujmy iných osôb. Spis bolo teda potrebné pripraviť tak, aby právny zástupca žalobcu nemohol nazerať do dokumentov, ktoré sa týkali iných daňových subjektov a so žalobcom nesúviseli (napr. výpisy z bankového účtu spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o., faktúry vystavené spoločnosťou BLAŽEK SK s.r.o. ako dodávateľom pre iných jej odberateľov, ktoré sa žalobcu netýkali a ktoré sa v spise nachádzali, nakoľko boli správcovi dane predložené spoločnosťou Navrat & Partners, s.r.o. ako splnomocneným zástupcom spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o., ako i rôzne zmluvy, ktoré sa žalobcu netýkali a ani nesúviseli s preverovanou transakciou tejto spoločnosti a žalobcu). Z toho dôvodu správca dane dal možnosť právnemu zástupcovi žalobcu dohodnúť si termín nazretia do spisu a tento termín chcel uviesť do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 09. 01. 2020. Právny zástupca žalobcu však nebol ochotný navrhovaný postup správcu dane akceptovať a správcovi dane neumožnil, aby ho oboznámil s pripraveným stanoviskom k vyjadreniu žalobcu zo dňa 08. 10. 2019 (pripomienkam k protokolu), pričom trval na svojej požiadavke na nazretie do spisu aj po opätovnom upozornení, že predmetom pojednávania je prerokovanie pripomienok žalobcu k protokolu z daňovej kontroly a nie nazretie do spisu. Následne opustil miestnosť, v ktorej sa konanie viedlo bez toho, aby zápisnicu podpísal. Táto skutočnosť je uvedená v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 09. 01. 2020. S poukazom na priebeh ústneho pojednávania konaného dňa 09. 01. 2020, ktorý je zaznamenaný v zápisnici, je správny súd tohto názoru, že v dôsledku konania právneho zástupcu žalobcu bolo zmarené prerokovanie pripomienok žalobcu k protokolu z daňovej kontroly, čo vyplýva aj z konštatovania žalobcu v žalobe podľa ktorého „advokát daňového subjektu nemal možnosť nazrieť do spisu a preto nemohol pokračovať v úkone, čím by zhojil nezákonnosť prerokovania pripomienok“. Z tohto jeho konštatovania je možné vyvodiť záver, že prerokovanie pripomienok podmieňoval nazretím do spisu, čo je neprípustné a nemá oporu v zákone. Skutočnosť, že správca dane na pojednávaní vo veci prerokovania pripomienok žalobcu zo dňa 08. 10. 2019 nesúhlasil s tým, aby právny zástupca žalobcu priamo na pojednávaní nazrel do spisu, nespôsobuje nezákonnosť úkonu prerokovania pripomienok (ku ktorému s poukazom na konanie právneho zástupcu žalobcu ani nedošlo) a iný dôvod nezákonnosti tohto úkonu, resp. konania žalobca ani netvrdil. Žalobca, resp. jeho právny zástupca mohli kedykoľvek v priebehu daňovej kontroly, aj po nej dohodnúť so správcom dane termín nazretia do spisu, resp. mu oznámiť záujem nazrieť do spisu, čo právny zástupca žalobcu urobil až dňa 09. 01. 2020 na pojednávaní vo veci prerokovania pripomienok žalobcu v podaní zo dňa 08. 10. 2019, pričom mal požiadavku okamžitého nazretia do spisu, ktorej z vyššie uvedených dôvodov (potreba prípravy spisu na nazretie tak, aby neboli dotknuté právom chránené záujmy iných osôb) nebolo možné vyhovieť a nebol ochotný dohodnúť si so správcom dane termín nazretia do spisu. Správny súd je toho názoru, že týmto postupom (požiadavkou na okamžité nazretie do spisu v priebehu pojednávania vo veci prerokovania pripomienok zo dňa 08. 10. 2019) právny zástupca žalobcu sám zmaril úkon nazretia do spisu (podľa názoru súdu sa jedná o úkon a nie o konanie, ako to tvrdili daňové orgány), ako i prerokovanie pripomienok žalobcu. Tvrdenia žalobcu v žalobe o absencii, resp. neexistencii spisu z daňovej kontroly alebo pravdepodobnej neexistencii tohto spisu nie je podložené žiadnymi dôkazmi a súdu nie je známe, na základe akých skutočností dospel k týmto tvrdeniam. Žalobca zároveň sám spochybnil tieto svoje tvrdenia v žalobe, a to poukazom na zvukovú nahrávku vyhotovenú právnym zástupcom žalobcu dňa 09. 01. 2020, podľa ktorej mal zamestnanec správcu dane konštatovať, že „spis je tu a bude pripravený“. K námietke o porušení práva na nazretie do spisu (ku ktorému podľa názoru súdu v predmetnej veci z vyššie uvedených dôvodov nedošlo) je potrebné vo všeobecnosti poukázať na rozhodovaciu prax súdov, z ktorej vyplýva, že táto námietka nie je dôvodná ani v prípadoch, ak bol spis účastníkovi dostatočne
známy, keďže sa v ňom nachádzajú iba doklady, s ktorými bol účastník oboznámený iným spôsobom. Konateľ žalobcu bol na pojednávaní dňa 19. 06. 2019 oboznámený s priebežnými výsledkami daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2018 ako i s jednotlivými dôkazmi, resp. listinami a zároveň mu boli vrátené ním predložené doklady, o čom bola v uvedený deň spísaná zápisnica. Žalobca podal k oboznámeným skutočnostiam vyjadrenie zo dňa 19. 07. 2019, ktoré je súčasťou spisu. Ďalej je súčasťou spisu i protokol zo dňa 16. 09. 2019 z daňovej kontroly, ktorý bol doručený právnemu zástupcovi žalobcu dňa 23. 09. 2019 a podanie žalobcu zo dňa 08. 10. 2019, v ktorom sa vyjadril k protokolu z daňovej kontroly. Žiadne iné podania, na ktoré by správca dane prihliadal pri svojom rozhodovaní a ktoré by mali vplyv na jeho rozhodnutie neboli v období od 19. 06. 2019 do 09. 01. 2020 správcovi dane predložené. Z toho vyplýva, že i keď správca dane dňa 19. 06. 2019 pri prerokovaní pripomienok správne neumožnil právnemu zástupcovi žalobcu okamžite nazrieť do spisu, nebola mu týmto postupom odňatá možnosť vyjadriť sa k obsahu spisu a predkladať vo vzťahu k dokumentom, ktoré tvorili obsah spisu, svoje tvrdenia a dôkazy. Navyše podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR platí, že rozhodnutie správneho orgánu by sa nemalo zrušiť len preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady (v tomto prípade však nedošlo podľa názoru súdu ani k formálnej vade), ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (napr. rozsudok NS SR v konaní pod sp. zn. 4Sž 98-102/2002 Z.z.). V posudzovanom prípade, v ktorom administratívny spis obsahuje iba dokumenty, ktoré žalobca mal k dispozícii, resp. s ktorými bol podrobne oboznámený dňa 19. 06. 2019, by samotné odstránenie žalobcom tvrdenej „vady“ nazretia do spisu neprinieslo žalobcovi vecne iné rozhodnutie. Z tohto dôvodu samotná táto tvrdená „vada“ nemôže byť dôvodom zrušenia rozhodnutia žalovaného. Záverom k tejto nedôvodnej námietke žalobcu správny súd poukazuje na právnu úpravu nazretia do spisu v ust. § 23 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. platnú od 01. 01. 2022 (ktorú samozrejme nie je možné aplikovať v predmetnej veci). Ustanovenie § 23 ods. 1 tohto zákona bolo zmenené zákonom č. 428/2021 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov, pričom v dôvodovej správe k zmene ust. § 23 ods. 1 platnej od 01. 01. 2022 je výslovne uvedené „Úprava vyplýva z aplikačnej praxe. Daňovým subjektom bude umožnené nazrieť do spisu nasledujúci pracovný deň po tom, ako o to požiadajú, pričom požiadať môžu telefonicky, elektronicky alebo listinne“. Táto novela ust. § 23 ods. 1 zákona č. 563/2009 podľa názoru súdu len dokumentuje, že správca dane nie je povinný umožniť okamžité nazretie do spisu na základe požiadavky daňového subjektu alebo jeho právneho zástupcu na pojednávaní vo veci prerokovania pripomienok daňového subjektu a túto povinnosť nemal ani do 31. 12. 2021. V súvislosti s touto námietkou žalobca poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 5Sžfk/14/2016. Správny súd však vzhľadom na dôvody uvedeného rozsudku uvádza, že v ňom odvolací súd riešil otázku nezákonnosti daňovej kontroly z dôvodu nedodržania lehoty na vykonanie daňovej kontroly a podľa názoru konajúceho správneho súdu nie je dôvod na aplikáciu tohto rozsudku v predmetnej veci, v ktorej sa riešila iná skutková situácia. Námietky žalobcu uvedené v žalobe (časť IV.II.B., IV.II.C., IV.II.D.) správny súd posúdil ako nedôvodné.
42. V podanej žalobe žalobca poukazoval na judikatúru Súdneho dvora EÚ a viacero rozhodnutí súdov, ktoré považoval za aplikovateľné i v jeho veci. Správny súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že vnútroštátnu právnu úpravu dane z pridanej hodnoty je potrebné vykladať v súlade s právom Európskej únie a Smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso dane z pridanej hodnoty podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému dane z pridanej hodnoty, avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality a so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov tejto dane na vrátenie dane z pridanej hodnoty nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. V tomto ohľade je úprava dane z pridanej hodnoty vnímaná ako právo každého platiteľa dane z pridanej hodnoty na odpočet tejto dane zaplatenej ním na vstupe, vzťahujúce sa na všetky operácie výroby a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu, pričom otázka, či daň z pridanej hodnoty splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého tovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na právo platiteľa dane na odpočet dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe. Uvedený výklad zásady neutrality dane z pridanej hodnoty vyplýva z judikatúry Súdneho dvora EÚ, napr. rozsudky v spojených veciach Kittel (C-439/04) a obchodná spoločnosť Recolta Recycling
(C-440/04) a v spojených veciach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C-355/03), Bond House Systems (C-484/03). K argumentácii žalobcu judikatúrou Súdneho dvora EÚ (vo veci vo veci vo veci C-80/11 a C-142/11 Mahagében Kft. a Péter Dávid) je potrebné uviesť, že daňové orgány v predmetnej veci neodôvodnili neuznanie odpočtu dane účasťou žalobcu na zneužívajúcom alebo podvodnom konaní vo vzťahu k právnej regulácii dane z pridanej hodnoty, a preto ani nebolo ich dôkaznou povinnosťou preukazovať vedomosť sťažovateľa o tom, či sa prijatím plnenia zúčastňuje nejakého podvodného alebo zneužívajúceho konania. Daňové orgány dospeli k záveru, že nebolo preukázané, že obchod bol uskutočnený tak, ako ho žalobca deklaroval dokladmi, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a že na uplatnenie odpočítania dane neboli splnené zákonné podmienky stanovené v ust. § 49 ods. 1, 2 a ust. § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z..
43. S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že správca dane postupoval správne a v zmysle zákona, keď žalobcovi rozhodnutím zo dňa 15. 01. 2020 vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2018 v sume 1.264,96 eur. Správne postupoval i žalovaný, keď rozhodnutie správcu dane zo dňa 15. 01. 2020 potvrdil podľa ust. § 74 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že daňové orgány zistili skutkový stav správne a v dostatočnom rozsahu tak, aby bolo možné na jeho základe v zmysle zákona rozhodnúť. Skutkový stav zistený správcom dane a žalovaným je dostatočný, vychádza nielen z daňových dokladov predložených daňovým subjektom, ale predovšetkým zo zistení, že týmto dokladom absentuje materiálny podklad, nakoľko žalobca nepredložil žiadny relevantný dôkaz preukazujúci, že mu tovar dodal ním deklarovaný dodávateľ. Predloženie faktúry, bankového dokladu o vklade v hotovosti na účet, resp. súvisiacej faktúry nie je vzhľadom na zistené okolnosti danej veci postačujúce a tieto listiny dostatočne nepreukazujú, že medzi žalobcom a deklarovaným dodávateľom skutočne došlo k reálnemu zdaniteľnému plneniu, teda že sú splnené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane z pridanej hodnoty stanovené v ust. § 49 a nasl. zákona č. 222/2004 Z.z. a že žalobca ako platiteľ tejto dane má nárok na jej odpočítanie. Žalobca mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým zisteniam správcu dane a zaujať k nim stanovisko, čo i využil a na svojich procesných právach nebol žiadnym spôsobom poškodený. Záver správcu dane a žalovaného, ktorý urobili a ustálili vo svojich rozhodnutiach, zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z.z., pričom súd nezistil ani žiadne procesné pochybenia daňových orgánov, ku ktorým by musel prihliadať. K námietkam žalobcu v podanej žalobe sa správny súd podrobne vyjadril v predchádzajúcich bodoch svojho rozsudku a považoval ich za nedôvodné v plnom rozsahu.
44. Preskúmaním žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného v intenciách podanej žaloby správny súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju rozsudkom zamietol podľa ust. § 190 SSP.
45. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech (súd žalobu zamietol) nepriznal náhradu trov konania, a to s poukazom na ust. § 168 SSP, nakoľko zo súdneho spisu nevyplýva, že by žalovanému v súvislosti s predmetným konaním trovy konania vznikli.
46. Súd takto rozhodol v pomere hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje inak. (ust. § 133 ods. 2 SSP).
Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1, 2, 3 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods.1, 2 SSP. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.