Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/30/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Olivera Kolenčíka a sudcov JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Borisa Minksa, v spore žalobcu: I.. U. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. Q. XXX, občan SR, právne zastúpený: JUDr. Zuzana Lapárová, advokátka, so sídlom Forgáchova bašta 7, 940 02 Nové Zámky, IČO: 31 826 059 proti žalovanému: Slovenská republika, orgán konajúci v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 11. júna 2021, č. k. - 444, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 15.250 eur v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov celého konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Nové Zámky (do 30.06.2016 ako súd prvého stupňa v zmysle zák. č. 99/163 Zb. , ďalej len „OSP“ a ako súd prvej inštancie v zmysle , ďalej len „CSP“) napadnutým rozsudkom zo dňa 11. júna 2021, č. k. - 444 rozhodol tak, že: Súd konanie v časti zaplatenia sumy 75.000 eur zastavuje. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 23.250 eur v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta. Žalobca má nárok na náhradu trov konania a trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške trov konania súd rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil s poukazom na ustanovenie , , o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a s poukazom na , 3. Prvoinštančný súd konštatoval, že žalobca sa cestou svojej právnej zástupkyne žalobou doručenou na súd dňa 13.12.2010 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného - Slovenskú republiku, orgán konajúci v mene štátu Generálna prokuratúra SR - zaplatiť žalobcovi sumu 100.542,28 eur s príslušenstvom a trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa PZ Nové Zámky, ČVS: OUV - 793/20-2001

- La zo dňa 25.06.2002 bolo voči nemu a ďalším osobám začaté trestné stíhanie pre pokračovací trestný čin podvodu spolupáchateľstvom proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť. Uznesením Krajskej prokuratúry č. k. -190 zo dňa 08.07.2008 - ktoré nadobudlo právoplatnosť 26.11.2008 - bolo jeho trestné stíhanie zastavené. Prokurátor konštatoval, že skutky, ktoré boli predmetom obvinenia nie sú trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci.

2. Okresný súd Nové Zámky vo veci rozhodol medzitýmnym rozsudkom sp. zn. -303 zo dňa 26.06.2018 tak, že výrokom I. určil, že nárok žalobcu na náhradu škody nie je daný a výrokom II. určil, že nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je daný. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť v prvom výroku dňa 30.08.2018 a v druhom výroku nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo dňa 22.01.2020 dňa 30.08.2018.

3. Právna zástupkyňa žalobcu v priebehu konania uviedla, že žalobca je invalidom a bola mu priznaná invalidita vo výške 70 % už v roku 2006 a teraz je určite vyššia. Podľa nej prekonal infarkty v priebehu trestného konania a aj invalidita, do ktorej sa dostal nepochybne súvisela s trestným konaním. Žalobca mal v čase začatia trestného konania 50 rokov a bol v stave primeranom jeho veku. Právna zástupkyňa uviedla, že nevie presne uviesť aká výška nemajetkovej ujmy by mala byť priznaná za zhoršenie zdravotného stavu. Požaduje vyplatenie nemajetkovej ujmy v sume 25.000 eur s prihliadnutím na výšku nemajetkovej ujmy, ktorú je možné priznať obetiam trestných činov. Poukázala aj na to, že žalobca v priebehu trestného konania stratil dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov čo významne narušilo jeho podnikateľskú činnosť a v zásade už podnikať nemohol. To sa malo stať po tom čo sa medzi ľuďmi roznieslo, že žalobca niečo ukradol a že je trestne stíhaný. Uviedla, že súd by mal zohľadniť aj neprimeranú dĺžku trestného konania, ktoré trvalo 6,5 roka. Uviedla ďalej, že trestné stíhanie žalobcu negatívne ovplyvnilo život jeho detí, ktoré začínali študovať, v tejto súvislosti poukázala na výpoveď žalobcovho syna. Poukázala aj na to, že žalobca sa v priebehu trestného konania rozviedol. Uviedla ďalej, že súd by mal postupovať v súlade s a Zdôraznila, že žalobca bol v čase trestného stíhania predsedom výrobno-obchodného družstva, bol teda riadiacim pracovníkom, mal dobrú povesť a dôveru spoluobčanov, nebol trestaný a viedol usporiadaný rodinný život. V dôsledku trestného stíhania sa zhoršil jeho zdravotný stav a v roku 2006 mu bol priznaný invalidný dôchodok v sume 13.762 Sk (cca 456 eur mesačne). V čase začatia trestného stíhania mal 50 rokov a invalidizovaný bol vo veku 54 rokov. Významne sa znížila životná úroveň jeho rodiny a to v čase keď jeho deti študovali na vysokej škole a boli na rodičoch plne závislé. Poukázala na nález Ústavného súdu Českej republiky I.US2551/2013 zo dňa 29.04.2014, podľa ktorého trestné konanie vnáša do života obvineného značnú neistotu, znamená pre neho významnú psychickú záťaž, výrazne zasahuje do súkromia a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti aj vtedy ak nie je stíhaný väzobne. Takýto zásah je citeľnejší ak je stíhaná osoba oslobodená alebo je trestné stíhanie zastavené z dôvodu, že sa skutok nestal, alebo nie je trestným činom. Ak takéto konanie trvá neprimerane dlho, pocity frustrácie môžu viesť k psychickému a fyzickému poškodeniu jednotlivca. Tak, kde je v stávke osobný, rodinný a pracovný život, občianska česť a doterajšia bezúhonnosť sú dôsledky závažnejšie a vedú niekedy k úplnej osobnej, spoločenskej a profesnej likvidácii dotknutej osoby. Uviedla, že žalobca je dnes 68 ročný muž odkázaný na opateru druhých, umiestnený v zariadení Sociálnych služieb pričom na úhradu poplatku za pobyt nepostačuje jeho dôchodok.

4. Zástupkyňa žalovaného v priebehu konania k veci uviedla, že v danej právnej veci bolo právoplatným rozsudkom rozhodnuté, že uplatnený nárok žalobcu na náhradu škody nie je daný a súčasne, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je daný. Bolo teda rozhodnuté o tom, že je daný žalobou uplatnený nárok na kompenzáciu nemajetkovej ujmy formou jej náhrady, a preto je úlohou súdu aj v zmysle úpravy uvedenej v potvrdzujúcom rozhodnutí KS NR zo dňa 22.01.2020 určiť výšku tejto náhrady po vyhodnotení kritérií primeranosti. Žalobca uplatňuje výšku nemajetkovej ujmy po čiastočnom späťvzatí návrhu vo výške 25.000 eur. V tomto smere mu patrila dôkazná povinnosť za účelom preukázania všetkých skutkových okolností potrebných pre posúdenie už uvedených kritérií primeranosti na jej priznanie v uplatnenej výške. Bremeno tejto dôkaznej skutočnosti v sume 25.000 eur, ktorú nijak nešpecifikoval vo vzťahu k jednotlivým ním uvádzaným následkom podľa jej názoru žalobca neuniesol. V tejto súvislosti poukázala na to, že určenie výšky nároku nie je záležitosťou voľnej úvahy súdu, jej základom je preukázanie takých skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Má za to, že žalobcom v priebehu konania popisované skutočnosti a okolnosti, ku ktorým malo dôjsť počas jeho trestného stíhania boli podľa výsledkov dokazovania primárne dôsledkom problémov v jeho podnikaní, ktoré sa premietli do širokého spektra v oblastí jeho života. V prípade ujmy tvrdenej žalobcom spočívajúcej v jeho zdravotných problémoch, ktoré ako z výsledkov dokazovania vyplynulo, nastali ešte v roku 1999 teda pred jeho trestným stíhaním, následne v roku 2002 ďalej spočívajúca v podaní návrhu jeho manželkou na rozvod manželstva, v roku 2002 v neúspechu vo výberovom konaní v agroinštitúte na post, o ktorý sa uchádzal v roku 2003 v jeho vylúčení z externého doktorandského štúdia na SPU v Nitre na základe rozhodnutia tejto inštitúcie v roku 2005. Nejde o ujmu, ktorá by bola dôsledkom neodôvodnene dlhotrvajúceho trestného stíhania žalobcu

začatého v roku 2002. Ide o ujmu, ktorá vznikla iba v prvých 3 rokoch jeho trestného stíhania, teda nejde o také obdobie, ktoré by bolo neprimerane dlhé, teda také, ktoré by zakladalo záver o nesprávnom úradnom postupe titulom ktorého si nárok uplatňuje. Uviedla ďalej, že žalobca sa domáha ujmy bez konkrétneho vyčíslenia vo vzťahu k jednotlivým oblastiam, v ktorých mala byť spôsobená ujma. V jeho živote sú ďalšie predchádzajúce okolnosti, ktoré mali negatívny dopad na jeho fungovanie v jednotlivých oblastiach jeho života vrátane jeho zdravia. Vzhľadom na tieto skutočnosti považuje uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy vyčíslenú v sume 25.000 eur za neprimeranú. V konaní nebolo preukázané, že zlý zdravotný stav žalobcu, rozpad jeho rodinného života, sťažená možnosť študovať a zamestnať sa sú ujmy, ktoré sú výlučným dôsledkom trestného stíhania. Navrhla, aby súd rozhodol s prihliadnutím na tieto skutočnosti a postupovať v súlade s a a v súlade s aktuálnou judikatúrou súdov SR, poukázala na rozhodnutie NS SR . Požiadala súd, aby v prípade určenia lehoty na plnenie bola táto určená na 30 dní preto, aby nedošlo k prípadnej možnosti zmarenia plnenia vzhľadom na usporiadanie prokuratúry kvôli viacerým administratívnym postupom, ktoré si vyžadujú nejaký čas.

5. Súd je toho názoru, že medzitýmnym rozsudkom rozhodol iba o existencii nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, nejedná sa teda o meritórne rozhodnutie vo veci. V ďalšom konaní, teda v konaní o výške nemajetkovej ujmy preto nie je potrebné opätovne vykonávať dôkazy, ktoré boli vykonané do vyhlásenia medzitýmneho rozsudku. Súd teda v odôvodnení tohto rozsudku poukazuje na konkrétne dôkazy, ktoré už boli v konaní vykonané a odkazuje na príslušné body odôvodnenia medzitýmneho rozsudku.

6. Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy súd v prvom rade skúmal, či je na uvedený prípad možné aplikovať preto, že k určeniu maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy došlo až , teda jednou z noviel zákona č. 514/ 2003 Z. z.. V tej súvislosti poukazuje súd na rozhodnutie NS SR č. zo dňa 24.07.2018 podľa ktorého „je určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej ne tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva“. Aplikácia maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy určená je v tomto prípade plne odôvodnená.

7. Pri zohľadnení výšky nemajetkovej ujmy súd prihliadol na rozhodnutie NS SR č. zo dňa 12.12.2012, podľa ktorého „hoci výšku nemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. úvahu svojvoľnú. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti“.

8. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd v prvom rade zohľadnil neprimeranú dĺžku trestného konania v uvedenej veci. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané (pozri bod 66 až 70 odôvodnenia medzitýmneho rozsudku), že trestné konanie v uvedenej veci trvalo 6 rokov a 5 mesiacov. Súd mal preukázané, že neprimeraná dĺžka trestného konania bola spôsobená viacročnou nečinnosťou orgánov činných v trestnom konaní (pozri bod 106 odôvodnenia medzitýmneho rozsudku), skutočnosť, že trestné konanie trvalo neprimerane dlho zohľadnil v svojom potvrdzujúcom rozsudku aj Krajský súd v Nitre (pozri bod 40.2. odôvodnenia tohto rozsudku).

9. Náhrada, resp. finančné zadosťučinenie za prieťahy v konaní resp. jej výška je pomerne bohato judikovaná rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky (pozri napríklad rozhodnutie -31) výška náhrady priznávanej Ústavným súdom za prieťahy v konaní sa ustálila na sume 500 až 600 eur ročne.

10. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy, ktorá sa týka neprimeranej dĺžky konania súd vychádzal aj zo stanoviska Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. Cpjn 206/2010 zo dňa 13.04.2011, podľa ktorého pri úvahe o poskytnutí primeraného zadosťučinenia je treba prihliadať k celkovej dobe trvania konania nie iba k dobe, v ktorej dochádzalo k prieťahom v zmysle nečinnosti. V uvedenom stanovisku je citované aj stanovisko Ministerstva spravodlivosti Českej republiky, ktoré považuje za primerané zadosťučinenie za spôsobené prieťahmi v konaní sumu 15.000 Kč (cca 591 eur) za rok konania.

11. S prihliadnutím na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky a citované stanovisko Najvyššieho súdu Českej republiky súd považuje za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s neprimeranou dĺžkou trestného konania sumu 500 eur za rok, teda za 6,5 roka sumu 3.250 eur.

12. Súd ďalej skúmal jednotlivé okolnosti konkrétneho prípadu s prihliadnutím na .

13. Súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že žalobca bol pred začatím trestného konania mužom vo veku 50 rokov, vedúcim pracovníkom, žil v usporiadanom manželskom vzťahu a nebol trestne stíhaný. Táto skutočnosť vyplýva z výpovede jeho manželky (pozri bod 62 odôvodnenia medzitýmneho rozsudku) a z výpovede jeho syna (pozri bod 61 odôvodnenia medzitýmneho rozsudku). Bol teda mužom v primeranom zdravotnom stave, so služným spoločenským statusom a s usporiadaným rodinným životom.

14. Súd mal preukázané, že v priebehu trestného konania došlo k tomu, že žalobca utrpel opakované náhle cievne mozgové príhody v rokom 2002, 2003 a 2004. Je zrejmé, že žalovaný bol dlhodobo práceneschopný od 16.02.2004 a v roku 2007, teda ešte v priebehu trestného konania bol uznaný za invalidného dôchodcu. Tieto skutočnosti sú zrejmé z lekárskych správ nachádzajúcich sa v spise (pozri bod 59 a 60 odôvodnenia medzitýmneho rozsudku). Je teda možné konštatovať, že trestné konanie malo na zhoršenie zdravotného stavu žalobcu výrazný vplyv.

15. Je všeobecne známe, že stres, ktorý je nepochybne spojený s trestným konaním má výrazne negatívny vplyv na zdravotný stav človeka, ktorý je takémuto stresu vystavený. Je jednoznačné, že trestné stíhanie je pre občana, voči ktorému sa trestné stíhanie vedie jednoznačne veľmi stresujúcou záležitosťou - len na extrémne silnú osobnosť s dostatočným rodinným zázemím, by nespravodlivé, takmer 6 ročné trestné stíhanie malo minimálny dopad (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky č. bod 50 odôvodnenia). Je jednoznačné, že žalobca utrpel prvú mozgovú príhodu v roku 2002, je možné s istotou tvrdiť, že zhoršenie zdravotného stavu žalobcu bolo v priamej príčinnej súvislosti s trestným stíhaním, ktorého sa voči jeho osobe začalo. Skutočnosť, že neprimeraný stres spôsobuje zdravotné problémy je všeobecne známa, a preto ju netreba osobitným spôsobom preukazovať.

16. Podľa nálezu Ústavného súdu Českej republiky číslo „sa musia sudcovia vedieť aspoň elementárne vcítiť do pozície súdeného človeka, najmä za situácie, keď majú napraviť škodu spôsobenú inými súdmi...“. Je ľudsky pochopiteľné, že trestné stíhanie spôsobuje mimoriadny stres, ktorý sa nepochybne prejaví na zdraví a môže sa prejaviť aj na rodinných a osobitných vzťahoch osoby, ktorá je trestne stíhaná. Je ďalej nepochybné, že ak štát nepostupoval prostredníctvom orgánov verejnej moci v súlade so zákonom mal by občanovi nahradiť ujmu, ktorá mu takto vznikla.

17. Je možné konštatovať, že poškodenie zdravia, ktoré utrpel v súvislosti s trestným konaním žalobca možno považovať za závažné. Z lekárskych správ doložených v spise je možné konštatovať, že zdravotný stav žalobcu po troch mozgových príhodách je nevratný a súčasná miera poznania v medicíne neumožňuje nápravu takéhoto stavu. Inými slovami ťažké poškodenie zdravia žalobcu nie je možné do budúcna odstrániť.

18. Súd konštatuje, že v tomto smere nie je možné vykonať dôkazy, ktoré by nespochybniteľne stotožnili zhoršenie zdravotného stavu žalobcu s priebehom trestného konania - jedná sa o tzv. nesplniteľné dôkazné bremeno, pretože nemajetková ujma sa nepreukazuje (porovnaj rozhodnutie NS SR ).

19. Súd konštatuje, že v dôsledku vážneho zhoršenia zdravotného stavu je možné považovať stav žalobcu za „sociálnu smrť“. Z hľadiska zdravotného stavu žalobcu nie je možné, aby sa žalobca vrátil do pracovného procesu, do rodinného života a ani do sociálnych štruktúr v ktorých sa nachádzal pred začatím trestného stíhania. Žalobca bude veľmi pravdepodobne doživotne odkázaný na starostlivosť iných osôb. 20. Súd teda priznal žalobcovi za vážne zhoršenie zdravotného stavu, ktoré bolo spôsobené nepochybne aj trestným konaním nemajetkovú ujmu vo výške 10.000 eur. Vzhľadom na „sociálnu smrť“ žalobcu považuje súd takto určenú sumu za primeranú.

21. V tejto súvislosti poukazuje súd na uznesenie NS SR č. k. , podľa ktorého „pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osoby sudcom nesvedčí bagatelizovanie závažnosti ujmy priznávaním neprimerane nízkych resp. žiadnych náhrad, také rozhodovanie treba považovať za obchádzanie zákona i jeho účelu a pôsobí mnohokrát veľmi cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť, alebo absencie postupu podľa pravidla podľa ktorého... nerob druhému to, čo nechceš aby robili tebe...“.

22. Súd konštatuje, že v dôsledku trestného konania došlo aj k rozpadu rodinného života žalobcu. Žalobca sa nachádzal v situácii, keď sa v dôsledku trestného konania nevedel riadne zamestnať, pretože v prostredí, v ktorom sa nachádzal sa pozerali ako na podvodníka a zlodeja (viď výpoveď syna a bývalej manželky žalobcu - bod 61 a 62 odôvodnenia medzitýmneho rozsudku). Pre žalobcu muselo byť mimoriadne nepríjemné a až mučivé poznanie, že kvôli trestnému konaniu sa nevie riadne zamestnať a poskytnúť svojim deťom také materiálne zabezpečenie, aké by im poskytnúť vedel keby nebol trestne stíhaný.

23. Je nepochybné, že trestné konanie, ktoré bolo voči žalobcovi vedené sa mimoriadne negatívnym spôsobom podpísalo aj na jeho manželskom živote. Rozvod manželstva nastal nepochybne aj kvôli tomu, že žalobca veľmi ťažko prežíval trestné konanie, ktoré bolo z jeho pohľadu nespravodlivé, neustále sa zaoberal vecami súvisiacimi s trestným konaním a nevenoval sa dostatočne manželke a rodinnému životu. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. , ktoré odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. , podľa ktorého je jedným z kritérií priznania nemajetkovej ujmy, posúdenie následkov spôsobených trestným konaní v osobnostnej sfére poškodenej osoby a dopad trestného konania na morálne narušenie osobnosti (integrity) poškodeného, jeho profesnej, súkromnej, rodinnej a prípadne aj inej sféry života. Súd je teda toho názoru, že v uvedenom prípade došlo u žalobcu z dôvodu nemožnosti riadne materiálne podporovať svoje deti a venovať sa riadne rodinnému životu k vážnej ujme. Výšku nemajetkovej ujmy spôsobenú trestným konaním žalobcu v oblasti rodinného života je teda podľa názoru súdu potrebné sanovať sumou 10.000 eur.

24. Súd je teda toho názoru, že u žalobcu došlo trestným konaním k veľmi negatívnej zmene v živote

- kým pred začatím trestného konania sa jednalo o 50 ročného primerane zdravého muža s dobrým ekonomickým postavením a usporiadaným rodinným životom - po skončení trestného konania resp. v jeho priebehu sa z neho stal invalid s mierou pracovnej neschopnosti 70 %, ktorý je na vozíčku, plienkovaný, odkázaný na invalidný dôchodok bez reálnej schopnosti zamestnať sa a je odkázaný na pomoc tretej osoby a na pobyt v špecializovanom zariadení, so zničeným rodinným životom. Sumu vo výške 23.250 eur, ktorú súd priznal ako náhradu nemajetkovej ujmy je teda možné považovať za primeranú.

25. V tejto súvislosti súd opätovne poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. - podľa odôvodnenia citovaného uznesenia „nemajetková ujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Ide o stav mysle poškodenej osoby, ktorý sa preukazuje empaticky, pravda za predpokladu, že sa sudca bude aspoň elementárne vcítiť do pozície trestne stíhaného človeka... žalobcu postavili do úlohy púheho objektu, kedy sa stáva iba prostriedkom v rukách štátnej moci (orgánov činných v trestnom konaní), ktorý je potom zameniteľný aj so skutočným zločincom, a tak sa musí podrobovať excesívnym úkonom orgánov činných v trestnom konaní, hoci vo výsledku bol nevinný, čiže aj uznesenie o vznesení obvinenia nemalo byť vôbec vydané. Takéto bezprávie voči ľudskej dôstojnosti musí byť v právnom štáte odškodniteľné“.

26. Súd posúdil výšku priznanej nemajetkovej ujmy aj z hľadiska podobných prípadov, keď súdy rozhodovali o nemajetkovej ujme v porovnateľných veciach. Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom sp. zn. priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur (väzobné stíhanie žalobcu). Okresný súd Bratislava I v konaní č. priznal nemajetkovú ujmu v rozsahu 26.815 eur, nemajetková ujma priznaná Obvodným súdom pre Prahu II v rozsudku v sume 300.000 Kč (cca 11.800 eur) bola Ústavným súdom Českej republiky () považovaná za neprimerane nízku - suma 23.250 eur, ktorú súd priznal v tomto konaní sa podľa názoru súdu teda nevymyká z rámca priznávaných súm pri nemajetkovej ujme v podobných veciach.

27. Súd konštatuje, že výška priznanej nemajetkovej ujmy má okrem satisfakcie za nespravodlivé a neprimerane dlhé trestné konanie zabezpečiť žalobcovi aj jednoduchší a pohodlnejší život. Žalobca je na vozíčku, plienkovaný, potrebuje starostlivosť špecializovaného zariadenia na čo jeho dôchodok nepostačuje - finančná satisfakcia, ktorú mu súd priznal situáciu žalobcu pomôže riešiť.

28. Súd zohľadnil požiadavku zástupkyne žalovaného a lehotu na plnenie určil na 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Je pochopiteľné, že žalovaný v prípade keď rozsudok nadobudne právoplatnosť bude potrebovať z hľadiska jeho organizačnej štruktúry na prípravu dlhší čas.

29. O trovách konania súd rozhodol v súlade s s prihliadnutím na ods. l Súd konštatuje, že žalobca bol v konaní úspešný v plnom rozsahu. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 04.02.2021, sp. zn. -31 „pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce (pozri k tomu napr. nález Ústavného súdu Českej republiky, ). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca“. Preto, že žalobca bol v konaní a aj v odvolacom konaní úspešný v plnom rozsahu, priznal mu súd nárok na náhradu konania (a odvolacieho konania) v rozsahu 100 %.

30. Proti vyhovujúcej časti rozsudku vrátane náhrady trov konania podal včas odvolanie žalovaný. Uviedol, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Výšku náhrady považoval v predmetnej veci za neodôvodnenú a neprimeranú. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy bol žalobcovi priznaný titulom nesprávneho úradného postupu, za ktorý súd prvej inštancie, a stotožniac sa s jeho závermi aj odvolací súd, označili trestné stíhanie žalobcu na základe uznesenia vyšetrovateľa vtedajšieho Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Nové Zámky zo dňa 25.06.2002, ktoré bolo zastavené uznesením prokurátora Krajskej prokuratúry v Nitre zo dňa 08.07.2008. Odvolací súd v skoršom zrušujúcom uznesení uviedol, že v ďalšom postupe prvoinštančný súd vyhodnotí kritériá primeranosti a stanoví výšku ujmy, ktorá vystihne závažnosť zásahu trvajúcim stíhaním, s prihliadnutím na to, že stanovená výška nemôže prekročiť zdravý úsudok primeranosti v porovnaní s inými závažnejšími zásahmi spočívajúcimi v zodpovednosti štátu za orgány verejnej moci. Odvolací súd uviedol, že je treba prihliadnuť a dôsledne stanoviť limity, porovnávajúc ľahšie a naopak ťažšie zásahy a výšky náhrad, ktoré sú v našom právnom prostredí súdnou praxou akceptované s tým, že potreba odôvodniť vážnosť zásahov do práv žalobcu, ktoré súvisia s nesprávnym úradným postupom a odôvodňujú pohybovať sa v limitoch primeranosti. Žalovaný konštatoval, že týmto požiadavkám napadnutý vyhovujúci výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie nezodpovedá. Súd prvej inštancie vychádzal z dôkazov zabezpečených v štádiu konania pred vyhlásením medzitýmneho rozsudku, hoci uplatnený postup odôvodnil potrebou ďalšieho dokazovania. V napadnutom rozsudku uviedol, že v konaní o výške nemajetkovej ujmy nie je potrebné opätovne vykonávať dôkazy, ktoré boli vykonané do vyhlásenia medzitýmneho rozsudku, preto v odôvodnení len poukázal na dôkazy, ktoré už boli v konaní vykonané. Neuvedenie časti obsahu vyjadrení manželky žalobcu, jeho syna a listinné dôkazy nezodpovedá požiadavke riadneho odôvodnenia rozhodnutia, ktorá je jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu. V konaní po právoplatnosti vyhláseného medzitýmneho rozsudku žiadne dokazovanie vykonané nebolo. Takto sa javí byť otázna účelnosť a význam rozhodovania o základe uplatneného nároku medzitýmnym rozsudkom. Súd prvej inštancie neuviedol, ktoré obdobie, respektíve aký konkrétny časový úsek trvania trestného konania považoval za obdobie viacročnej nečinnosti, ktorou malo byť spôsobené dlhoročné trestné konanie. Trestné konanie trvalo 6 rokov a 5 mesiacov, a nie 6 a pol roka. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, prečo súd prvej inštancie sumu 500 EUR za rok určenú porovnaním s rozhodovacou činnosťou súdov v otázke určenia primeranej náhrade za prieťahy v konaní, aplikoval na celé obdobie trvania trestného stíhania. Samotná dĺžka trestného konania, na ktorú súd poukazuje, nezakladá bez ďalšieho záver o nesprávnom úradnom postupe, za účelom preukázania ktorého žalobca neprodukoval žiadny relevantný dôkaz. V konaní nepreukázal, že by v trestnom konaní podal sťažnosť na prieťahy v konaní.

31. Súd prvej inštancie neprihliadol na skutočnosť, že žalobca bol spoločne s ďalšími osobami trestne stíhaný za 8 skutkov, a preto išlo o skutkovo zložitú a obsažnú vec. Dĺžka konania bola podmienená uvedenou zložitosťou veci. Súd prvej inštancie rozčlenil sumu 20.000 EUR zostávajúcu po odrátaní uvedenej sumy náhrady určenej vo výške 3.250 EUR, na sumu 10.000 EUR, ktorú žalobcovi priznal za vážne zhoršenie zdravotného stavu a sumu 10.000 EUR za ujmu v oblasti rodinného života.

Pokiaľ išlo o spojitosť medzi trestným stíhaním, zdravotným stavom žalobcu, súd prvej inštancie odkazoval na výpoveď manželky žalobcu, jeho syna a listinné dôkazy, bez uvedenia relevantnej obsahovej časti. Žalovaný poukázal na predchádzajúce problémy v súvislosti s vyhláseným konkurzom na majetok družstva v F., ktorého bol žalobca členom a predsedom a tieto nepochybne negatívne ovplyvnili ďalšie oblasti života žalobcu, načo súd nepoukázal. Vo vzťahu k mozgovej príhode v roku 2002 súd prvej inštancie odvodil príčinnú súvislosť so začatím trestného stíhania, čo odporovalo tomu, že za príčinu ujmy, za ktorú bola žalobcovi náhrada priznaná, posúdil trestné konanie, ktoré označuje za nezákonné z dôvodu jeho dĺžky, t. j. nie začatie trestného stíhania, ktorým je rozhodnutie o stíhaní. Súd prvej inštancie nevyhodnotil rozsah a mieru vplyvu trestného konania na zdravotný stav žalobcu. Stav žalobcu súd prvej inštancie označil za sociálnu smrť. Absencia odôvodnenia a záverov súdu prvej inštancie sa vzťahuje na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v oblasti rodinného života žalobcu, keď v rozsudku konštatoval, že dôsledku trestného stíhania došlo aj k rozpadu rodinného života žalobcu, a dôsledku trestného konania sa nevedel riadne zamestnať, pretože v prostredí, v ktorom sa nachádzal sa na neho pozerali ako na podvodníka a zlodeja. Súd prvej inštancie opätovne poukazoval na výpoveď manželky žalobcu a jeho syna s poukazom na medzitýmny rozsudok, bez uvedenia konkrétnych nimi uvádzaných skutočností. Súd prvej inštancie v bode 28 odôvodnenia rozsudku konštatoval, že trestné konanie sa negatívne podpísalo na jeho manželskom živote. Opätovne súd prvej inštancie neprihliadol na predchádzajúce problémy v oblasti jeho podnikania, spojených s obchodnoprávnymi, občianskoprávnymi spormi a exekučnými konaniami. Žalovaný opätovne poukazoval na limity primeranosti priznanej sumy žalobcovi. Uviedol tiež, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenia, že jeho problémy, ktoré mali negatívny dopad na jeho zdravie ako aj fungovanie v ďalších sférach života boli dôsledkom jeho trestného stíhania a nekvantifikoval podiel trestného stíhania na týchto následkoch. V trestnom konaní nebolo pristúpené k žiadnym opatreniam zaisťovacieho charakteru, v súvislosti s majetkom žalobcu. Vo vzťahu k tvrdenej diskriminácii pri snahe zamestnanca žalovaný poukázal na to, že právoplatné rozhodnutie o vznesení obvinenia nemá povahu odsudzujúceho rozsudku a platí zásada prezumpcie neviny. Súd prvej inštancie neodôvodnil rozhodnutie v časti výroku o zastavení konania o zaplatenie 75.000 EUR a o zamietnutí zvyšnej časti žaloby. Súd prvej inštancie v odôvodnení len označil rozhodnutia bez uvedenia skutočností preukazujúcich dôvodnosť respektíve použiteľnosť na porovnanie priznanej výšky náhrady s predmetnou vecou.

32. Vo vzťahu k napadnutému výroku o náhrade trov konania v odvolaní žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď nezohľadnil pomer úspechu strán v konaní, pričom neprihliadol na zastavenú časť uplatneného procesného nároku. V rozpore s uvedenou argumentáciou súdu prvej inštancie je skutočnosť, že napadnutý rozsudok je rozhodnutím v merite veci, v ktorej si žalobca podanou žalobu alebo uplatňoval nárok na náhradu škody a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. V časti nároku na náhradu škody bolo v danej veci o jeho základe rozhodnuté medzitýmnym rozsudkom tak, že tento nie je daný. V časti nemajetkovej ujmy zobral žalobca žalobu v rozsahu 75.000 EUR späť a žalobu vo zvyšku zamietol. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca mal vo veci úspech len čiastočný, v konaní teda boli pôvodne uplatnené dva nároky, z ktorých jeden nebol priznaný a druhý bol priznaný čiastočne v menšom rozsahu.

33. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca tak, že súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil podrobne a dôsledne sa vysporiadal so všetkými tvrdeniami, či námietkami oboch strán sporu. Pokiaľ žalovaný poukazoval na dĺžku trvania trestného konania v rozsahu 6 rokov a 5 mesiacov je potrebné poukázať na to, že v skutočnosti na základe trestného oznámenia, ktoré podal správca konkurznej podstaty, bola vec preverovaná už 2 roky pred vznesením obvinenia a aj táto doba bola súčasťou trestného konania vedeného proti žalobcovi a aj počas tejto doby bol už žalobca pod tlakom trestného konania. Trestné stíhanie bolo začaté pre skutok, ktorý nie je trestným činom a následne stíhanie pre takýto skutok trvalo viac ako 6 rokov a až potom bolo zastavené. K tvrdeniu žalovaného, že pre rozhodnutie o stíhaní určitej osoby postačuje, ak je na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že stíhaný skutok spáchala určitá osoba, žalobca uvádza, že toto nestačí. Pre záver, že trestné stíhanie je dôvodné, nestačí dostatočne odôvodnený záver, že táto osoba spáchala skutok, ale musí byť dostatočne odôvodnený záver, že tento skutok je trestným činom. Pokiaľ žalovaný poukazoval na zložitosť a mnohosti skutkov, je treba povedať, že ide o účelové tvrdenie, pretože bolo vedené pre skutky, ktoré nie sú trestným činom. Tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie uznesenia o zastavení trestného stíhania, kde bolo okrem uvedeného uvedené, že neboli naplnené formálne znaky trestného činu podvodu, ani materiálne znaky, ale ani iného trestného činu.

34. Trestné stíhanie je veľmi závažnou situáciou nielen pre osobu, o stíhanie ktorej ide, ale aj pre jeho najbližšiu rodinu, pre jeho pracovné prostredie a podobne. Pokiaľ išlo o časť odvolania týkajúce sa výroku o náhrade trov konania žalobca sa stotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie. Poukázal na spôsob vysporiadania sa s uplatnením viacerých samostatných procesných nárokov, kedy sa má postupovať rozhodnutí o náhrade trov konania podľa zásad pre priznanie náhrady trov konania pri každom nároku samostatne. Nemôže teda úspech žalobcu v spore týkajúcom sa iba niektorého nároku založiť právo na náhradu trov konania vo všetkých nárokoch. Trovy, ktoré strana sporu súčasne vynaložila na viac spoločne prejednávaných nárokov, je potrebné rozdeliť podľa pomeru výšky jednotlivých nárokov. Podľa rozhodovacej praxe všeobecných súdov zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Žalobca navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.

35. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že v plnom rozsahu zotrváva na podanom odvolaní. Súd prvej inštancie v predmetnej veci priznal nárok žalovaného na náhradu nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu, za ktorý považoval výlučne prieťahy v trestnom konaní, keď toto vyhodnotil ako neprimerane dlhé. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vylúčil existenciu nezákonného rozhodnutia, za ktoré žalobca v podanej žalobe a v priebehu konania označoval, v rozpore s jeho vyjadrením, len rozhodnutie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia žalobcovi zo dňa 25.06.2002 a nie jemu predchádzajúce rozhodnutie o začatí trestného stíhania podľa , od ktorého svoju argumentáciu o nezákonnosti trestného stíhania v podanom vyjadrení odvodzuje. V rozhodnutí, na ktoré poukazoval žalobca zo dňa 08.07.2008 nebola konštatovaná neexistencia formálnych a materiálnych znakov trestného činu, ale skutočnosť, že tieto neboli v konaní preukázané. Vo vzťahu k trovám konania poukázal na pomer úspechu vo vzťahu k dvom uplatneným nárokom obdobne ako v odvolaní.

36. Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd ( , ďalej len „CSP“), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, ) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ), po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario, dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vo vyhovujúcej časti priznaného nároku potrebné podľa zmeniť (tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku) a vo zvyšku žalobu zamietnuť. Uvedená zmena sa týka aj výroku o náhrade trov prvoinštančného konania.

37. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 38. Odvolací súd konštatuje, že pôvodne sa žalobca žalobou doručenou súdu dňa 13.12.2010 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného - Slovenskú republiku, orgán konajúci v mene štátu Generálna prokuratúra SR - zaplatiť žalobcovi sumu 100.542,28 eura s príslušenstvom a trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa PZ Nové Zámky, ČVS: OUV - 793/20-2001 - La zo dňa 25.06.2002 bolo voči nemu a ďalším osobám začaté trestné stíhanie pre pokračovací trestný čin podvodu spolupáchateľstvom proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť. Uznesením Krajskej prokuratúry č. k. -190 zo dňa 08.07.2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť 26.11.2008, bolo jeho trestné stíhanie zastavené. Prokurátor konštatoval, že skutky, ktoré boli predmetom obvinenia nie sú trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci. 39. Okresný súd Nové Zámky vo veci rozhodol medzitýmnym rozsudkom sp. zn. -303 zo dňa 26.06.2018 tak, že výrokom I. určil, že nárok žalobcu na náhradu škody nie je daný a výrokom II. určil, že nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je daný. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť v prvom výroku dňa 30.08.2018 a v druhom výroku nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo dňa 22.01.2020 dňa 30.08.2018. 40. Odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok bol vyhlásený po tom ako bol právoplatne ustálený základ nároku spočívajúci v danosti nemajetkovej ujmy medzitýmnym rozsudkom. Je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie vo svojom skoršom rozsudku, ktorým rozhodol o danosti základu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, konštatoval predpoklady existencie zodpovednosti za túto škodu, pričom v neskoršej fáze rozhodovania, a teda napadnutým rozsudkom rozhodoval o konkrétnej výške nemajetkovej ujmy, ktorej základ bol daný skorším rozsudkom. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo možné v tomto prípade s poukazom na výsledky skoršieho dokazovania poukázať v napadnutom

rozsudku na skoršie predpoklady vzniku zodpovednosti a okolnosti, ktoré sprevádzali tento prípad, z ktorých súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vychádzal pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy priznanej žalobcovi. 41. Odvolací súd vo svojom skoršom rozhodnutí - rozsudku č. k. -383 zo dňa 22. januára 2020 konštatoval, že žalobca preukázal nesprávny úradný postup (táto podmienka zistená bola), pričom v ďalšom postupe súd prvej inštancie vyhodnotí kritéria primeranosti a stanoví výšku ujmy, ktorá vystihne závažnosť zásahu trvajúcim stíhaním (s prihliadnutím na absenciu preukázania trestnoprávnej zodpovednosti žalobcu), a s prihliadnutím na to, že stanovená výška nemôže prekročiť zdravý úsudok primeranosti v porovnaní s inými závažnejšími zásahmi spočívajúcimi v zodpovednosti štátu za orgány verejnej moci.

42. Odvolací súd ďalej konštatuje, že sa bez ďalšieho úplne nestotožňuje s názorom, podľa ktorého pre zodpovednosť za škodu nestačí samotná skutočnosť „trvania“ trestného stíhania osoby na záver o nesprávnom úradnom postupe. Iste, samotné trvanie trestného stíhania, bez poznania skutočného času (napr. že trvalo roky) nevypovedá o vážnosti zásahu do práv stíhanej osoby. Možno sa zrejme zhodnúť na tom, že desaťročia trvajúce stíhanie osoby je neprípustné, aj keby pracovník zodpovedného orgánu (alebo orgán ako taký) prieťah v konaní nespôsobil. Ide o objektívnu skutočnosť vystavenia osoby trestnému stíhaniu. Existencia trestného stíhania samozrejme v právnom štáte neznamená odsúdenie a na stíhanú osobu sa (bez ďalšieho) hľadí ako na nevinnú. Trestné stíhanie proti osobe však v sebe nesie známky spoločenskej difamácie, faktických obmedzení v živote, veľa stresu spojeného s konaním a v neposlednom rade právna neistota stíhanej osoby. Čím dlhšie bude trestné stíhanie trvať, tým sa uvedené príkoria môžu považovať za závažnejšie. To ešte nebolo zmienené, či pri (neospravedlniteľne) dlhotrvajúcom konaní išlo o trestné stíhanie s výsledkom právoplatného odsúdenia, alebo oslobodenia, alebo oslobodeniu obdobného rozhodnutia (na účel posudzovania zodpovednosti štátu podľa ). Ak ide o osobu, ktorej stíhanie prebieha mnoho rokov a napokon bola právoplatne odsúdená, nie je možné konštatovať, že bola vystavená takým príkoriam po dlhý čas oprávnene a bez zodpovednosti štátu za taký stav. Už vôbec nemožno taký zásah ospravedlňovať za situácie, že osoba je oslobodená z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, skutok nie je trestným činom, nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný, alebo je trestné konanie skončené „pred prokurátorom“ z obdobných dôvodov.

43. V tomto prípade tiež platí, že nemožno bez ťažkostí stanoviť primeranú dobu trvania trestného stíhania, ale zrejme možno povedať, že trvanie trestného stíhania takmer 1/10 (jednu desatinu) priemerného veku dožitia človeka nie je adekvátne, a naopak, možno trvanie trestného stíhania v takom rozsahu označiť za príliš dlhé, a teda aj nesprávny úradný postup napĺňajúce. Iné okolnosti mimoriadne „ospravedlňujúce“ šesť rokov trvajúce trestné stíhanie zistené súdom prvej inštancie (preukazované žalovaným) neboli.

44. Vo vzťahu k spôsobu dokazovania k otázke výšky nemajetkovej ujmy odvolací súd zastáva názor, že pôvodne zisťované skutočnosti týkajúce sa základu nároku, ktorý bol určený medzitýmnym rozsudkom boli súdom prvej inštancie zistené a odôvodnené v medzitýmnom rozsudku. Otázku ohľadne výšky nemajetkovej ujmy sprevádzajú celkom určite aj iné skutočnosti, ktoré sú určované rozsahom kritérií, ktoré zákonodarca v neskoršom období normoval v ustanovení zákona číslo (od 01.01.2009). Uvedené znamená, že niektoré skutočnosti zo skoršieho zisťovania (do medzitýmneho rozsudku a v ňom zistené) môžu byť podkladom pre rozhodnutie v otázke výšky nemajetkovej ujmy. Najjednoduchším príkladom môže byť samotná skutočnosť dĺžky trvania trestného stíhania, ktorá je skutočnosťou zakladajúcou samotný nárok, ktorý bol konštatovaný medzitýmnym rozsudkom, pričom táto skutočnosť (tá ktorá dĺžka trvania vplyvu trestného stíhania) má vplyv aj na samotnú výšku nemajetkovej ujmy. Takto by mohol odvolací súd pokračovať pri príkladoch skutočností, ktoré majú akýsi prienik pri posudzovaní nielen v otázke základu nároku, ale aj v otázke výške nároku na nemajetkovú ujmu.

45. Pokiaľ išlo o ďalšiu čiastkovú okolnosť a postup súdu prvej inštancie, ktorá spočívala v „nacenení“ výšky nemajetkovej ujmy, kedy vychádzal súd zo sumy 500 eur na 1 rok takého trestného stíhania (poukazujúc na Nález ÚS SR -31, pozn.: správne malo byť -31, zo dňa 26. júla 2019), respektíve trestného konania vo vzťahu k osobe poškodenej, pričom samostatnými kritériami boli aj okolnosti spočívajúce v zdravotnom stave, vo vzťahu, ku ktorému súd prvej inštancie zistil príčinu súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom žalovaného a vznikom ujmy ako aj vo

vzťahu k rodinnému životu, odvolací súd vyslovuje preferenciu vyhodnotenia predpokladov pre výšku nemajetkovej ujmy úhrnom zhodnotení konečnej výšky súdom určenej nemajetkovej ujmy, pričom jednotlivé aspekty, ktoré majú vplyv na jednu výšku priznanej nemajetkovej ujmy sú len vodiacimi kritériami. Vplyv na rodinný život ako aj vplyv na zdraví poškodeného súd vyhodnotil vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy po 10 tisíc eur pre každú z týchto oblastí. Vyššie uvedeným odvolací súd nekonštatuje nesprávnosť postupu súdu prvej inštancie, ale predsa len poukazuje na potrebu celistvostného (komplexného) posudzovania otázok, ktoré vo svojom výsledku určia primeranú výšku zadosťučinenia vo forme nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

46. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie konštatuje, že hoci súd urobil správne skutkové zistenia, ktoré vyhodnotil vzhľadom na dôkaznú pozíciu strán sporu, nevyhodnotil celkom správne otázku adekvátnej výšky priznanej nemajetkovej ujmy s princípmi primeranosti.

47. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie poukázal na správne kritériá, ktoré vyhodnocoval v súvislosti s otázkou určovania výšky nemajetkovej ujmy s poukazom na obsah v znení od 01.01.2009, pričom tento obsah kritérií bol platný účinnosťou Predchádzajúce však neznamená, že s obsahom kritérií pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy, ktoré zákonodarca normoval v neskoršom období, sa súd rozhodujúci o nemajetkovej ujme pri nesprávnom úradnom postupe v skoršom období (pred zákonnou zmenou) nezaoberal. Obdobne to platí aj v otázke maximálnej možnej nemajetkovej ujmy, ktorú zákonodarca v neskoršom období normotvornou činnosťou limitoval v Bez ohľadu na aplikovateľnosť týchto neskorších normatívnych regulácií v tomto prípade je treba konštatovať, že pri vyhodnocovaní otázky primeranosti priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy vo vzťahu k nezákonnému rozhodnutiu, resp. nesprávnemu úradnému postupu je treba citlivo vyhodnocovať otázky na strane poškodeného, okolnosti prípadu a taktiež vo vzťahu k osobe, ktorá porušila právnu povinnosť a k následkom z toho plynúcim. Úvahy súdu o výške nemajetkovej ujmy však pri posudzovaní určených kritérií nemôžu byť svojvoľné a nepreskúmateľné. Určenie výšky nemajetkovej ujmy musí byť vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti.

48. Podľa o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu.

49. Súd prvej inštancie určil limit poskytnutia nemajetkovej ujmy žalobcovi vo vzťahu k východiskám limitácie takejto náhrady. V rozhodnutí najvyššieho súdu z 30. septembra 2013 sp. zn. dospel súd k záveru, podľa ktorého určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad (pozn. aktuálne ). Napokon v rozhodnutí najvyššieho súdu z 24. júla 2018 sp. zn. najvyšší súd konštatoval, že povinnosť všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a ESĽP, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa , nezmenil neskôr nič ani Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej ne (v znení ) tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí ESĽP. V tomto rozhodnutí dovolací súd vo vzťahu k predmetnej otázke poukázal na judikatúru ESĽP (Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo; Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo; Público - Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko; Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).

50. Odvolací súd pri prejednávaní tejto veci poukazuje na iný prípad v konaní Ústavného súdu sp. zn. z 29. júna 2021, v ktorom bola odmietnutá ústavná sťažnosť sťažovateľa - štátu. Pôvodne poškodený domáhajúci sa zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch voči štátu v súvislosti s uznesením vyšetrovateľa, ktorým bol

obvinený zo zločinu prevádzačstva a vzatý do väzby od 15. novembra 2007 do jeho prepustenia z väzby dňa 13. marca 2008, respektíve v dôsledku podania sťažnosti zo strany prokurátora bol prepustený až 15. apríla 2008. Trestné stíhanie žalobcu bolo právoplatne skončené rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp. zn. z 27. apríla 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach z 31. januára 2011; žalobca bol spod skutku obžaloby oslobodený, pretože nebolo jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že svojím konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty prečinu prevádzačstva formou spolupáchateľstva. Okresný súd (v poradí tretím) rozsudkom č. k. -446 z 12. marca 2018 rozhodol, že sťažovateľka je povinná zaplatiť žalobcovi z titulu nemajetkovej ujmy sumu 25.000 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne od 30. decembra 2011 do zaplatenia, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Okrem toho sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady škody sumu 1.261,37 eura s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne od 30. decembra 2011 do zaplatenia, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Okresný súd vzhľadom na ujmu spôsobenú žalobcovi nezákonnými rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní, ktorá sa preukázateľne prejavila na zdraví žalobcu, ako aj v jeho súkromnom, rodinnom a spoločenskom živote, dospel k záveru o porušení práv žalobcu zaručených a 2 , v súvislosti s čím považoval za dôvodné priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 25.000 eur s príslušenstvom. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 6. marca 2019 potvrdil rozsudok okresného súdu vo vyhovujúcom výroku do sumy 15.000 eur s príslušenstvom a vo vyhovujúcom výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 1.261,37 eura s príslušenstvom; rozsudok okresného súdu vo vyhovujúcom výroku nad sumu 15.000 eur s príslušenstvom zmenil tak, že v tejto časti žalobu zamietol. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol (sp. zn. ).

51. Odvolací súd z vyššie uvedeného príkladu poukazuje na skutočnosť, že v tomto prípade došlo k oslobodeniu poškodeného v rámci trestného konania, pričom v tom konaní sa posudzovala otázka nezákonného rozhodovania a stíhania, a aj väzobného stíhania. V tomto prípade bola právoplatne priznaná nemajetková ujma vo výške 15.000 eur s príslušenstvom. Odvolací súd poukazuje na to, že nešlo o zodpovednosť za nesprávny úradný postup v trvaní trestného stíhania neprimeraný čas (trvajúce cca 2 roky), ale o väzbu, ktorá z pohľadu citeľného zásahu do základného ľudského práva - do slobody, je zásahom citeľnejším vo vzťahu k samotnému poškodenému, ako samotné vedenie konania a stíhania voči konkrétnej osobe.

52. Iným príkladom je prípad, kedy sa žalobca domáhal nároku na nemajetkovú ujmu s odôvodnením, že uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej a kriminálnej polície PZ v Nitre z 13. februára 2003 č. KÚJP-17/OVVK-2003-SY bolo začaté trestné stíhanie pre trestné činy podľa a a . Následne mu bolo uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej a kriminálnej polície PZ v Nitre z 1. júla 2003 č. KÚJP-17/ OVVK-2003-SY vznesené obvinenie pre vyššie uvedené trestné činy. Z týchto dôvodov bol vzatý do väzby, v ktorej bol nepretržite od 2. júla 2003 do 30. októbra 2003. Uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR z 18. januára 2008 č. VII/Gv 117/04-114 bolo trestné stíhanie zastavené, pretože bolo nepochybné, že skutok nespáchal žalobca (v pozícii obvineného). Zastavením trestného stíhania je teda daná zodpovednosť žalovanej za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „“). Uplatnil si preto voči žalovanej skutočnú škodu a žiadal aj, aby mu žalovaná uhradila aj nemajetkovú ujmu v sume 165.969,59 eura. V predmetnej veci súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom z 13. júna 2011 č. k. -124 tak, že žalovanú zaviazal, aby v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatila žalobcovi z titulu náhrady škody sumu 6.277,60 eura a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 20.000 eur, vo zvyšnej časti návrh žalobcu zamietol a rozhodol o trovách konania. O odvolaní žalobcu a žalovanej rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom zo 14. augusta 2013 sp. zn. tak, že rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.277,60 eura zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvého stupňa (pozn.: nemajetkovú ujmu) potvrdil. Na základe podnetu žalovanej podal generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie, ktoré bolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky dňa 29.06.2016 pod sp. zn. odmietnuté.

53. Aj v tomto prípade išlo o náhradu škody v dôsledku nezákonného väzobného stíhania trvajúceho zhruba 4 mesiace, pričom samotné trestné stíhanie trvalo 5 rokov.

54. Odvolací súd konštatuje, že judikatúra považuje začatie trestného stíhania „voči konkrétnej osobe“ (v podobe „vznesenia obvinenia“ konkrétnej osobe) za nezákonné, ak skončenie trestného stíhania nastalo (podľa konkrétnych podmienok) z dôvodu oslobodenia spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, skutok nie je trestným činom, nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný, alebo v prípade, že je trestné konanie skončené „pred prokurátorom“ z obdobných dôvodov. Potom je potrebné vždy prihliadnuť na nezákonnosť vzneseného obvinenia, ako na nezákonné rozhodnutie a taktiež na celé ďalšie stíhanie ako nezákonné (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18.08.2010, sp. zn. ).

55. Prihliadajúc na vyššie uvedené odvolací súd, vyhodnocujúc okolnosti prejednávaného prípadu spočívajúce v dlhotrvajúcom trestnom stíhaní žalobcu (od roku 2002) po dobu 6 rokov a 5 mesiacov (s prihliadnutím na dôvod skončenia trestného stíhania), ktoré trestné stíhanie bolo rozhodnutím Krajskej prokuratúry dňa 08.07.2008 (právoplatné dňa 26.11.2008) zastavené s konštatovaním, že skutky, ktoré boli predmetom obvinenia nie sú trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci, vyhodnotil, že primeranou výškou nemajetkovej ujmy súvisiacou s neprimerane dlhým trestným stíhaním osoby a následku, ktoré stíhanie žalobcovi ako poškodenému prinieslo (v rámci skutkových zistení súdu prvej inštancie), je vo výške 15.250 eur. Vo zvyšku napadnutý výrok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu v tejto časti zamietol. Uvedená suma je s prihliadnutím na viacročné a trvalé vystavenie trestné stíhanie osoby, ktorá napokon trestnoprávnu zodpovednosť neniesla, vyjadrením spravodlivého zadosťučinenia.

56. Odvolací súd poukazuje najmä na samotný čas trvania trestného stíhania, ktoré je takmer jednou desatinou priemerného veku dožitia človeka, čo nemôže byť prípustné bez ohľadu na zložitosť trestného prípadu, alebo objektívne okolnosti nemožnosti vysporiadania sa s trestným stíhaním osoby skôr. Nemožno posudzovať uvedené časové obdobie len ako viacročnú nečinnosť (tak ako ju zistil prvoinštančný súd), ale bolo potrebné prihliadnuť aj na samotnú existenciu dĺžky trestného stíhania. V tomto prípade nešlo o posudzovanie nezákonného väzobného stíhania, ale o posudzovanie vplyvu trestného stíhania na osobu, ktorý si vyžiadal následky v podobe ujmy v rodinnom pracovnom živote ako aj ujmy na zdraví. Porovnaním vyššie uvedených príkladov, kedy väzobné stíhanie trvalo pár mesiacov (4 mesiace) a samotné stíhanie cca 2 roky (resp. 5 rokov), pričom tento prejednávaný prípad v sebe zahŕňal trestné stíhanie v rozsahu 6 rokov a 5 mesiacov, ktoré svojou závažnosťou malo vplyv na poškodeného žalobcu s výškou nemajetkovej ujmy porovnateľnej s uvedeným prípadom. Priťažujúcim aspektom v tomto viacročnom stíhaní a konaní bola aj okolnosť výsledku stíhania a trestného konania, ktoré skončilo zastavením trestného stíhania voči osobe žalobcu s výsledkom, že skutky nie sú trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci. Vo zvyšku odvolací súd odkazuje na závery prvoinštančného súdu.

57. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými závermi uvedenými v napadnutom rozsudku, podľa ktorých žalobca bol pred začatím trestného konania mužom vo veku 50 rokov, vedúcim pracovníkom, žil v usporiadanom manželskom vzťahu a nebol trestne stíhaný. Bol teda mužom v primeranom zdravotnom stave, so slušným spoločenským statusom a s usporiadaným rodinným životom. V priebehu trestného konania došlo k tomu, že žalobca utrpel opakované náhle cievne mozgové príhody v rokoch 2002, 2003 a 2004. Je zrejmé, že žalovaný bol dlhodobo práceneschopný od 16.02.2004 a v roku 2007, teda ešte v priebehu trestného konania bol uznaný za invalidného dôchodcu. Je teda možné konštatovať, že trestné konanie malo na zhoršenie zdravotného stavu žalobcu výrazný vplyv. Je jednoznačné, že žalobca utrpel prvú mozgovú príhodu v roku 2002, je možné s istotou tvrdiť, že zhoršenie zdravotného stavu žalobcu bolo v priamej príčinnej súvislosti s trestným stíhaním, ktorého sa voči jeho osobe začalo. Skutočnosť, že neprimeraný stres spôsobuje zdravotné problémy je všeobecne známa, a preto ju netreba osobitným spôsobom preukazovať. Z lekárskych správ doložených v spise je možné konštatovať, že zdravotný stav žalobcu po troch mozgových príhodách je nevratný a súčasná miera poznania v medicíne neumožňuje nápravu takéhoto stavu. Inými slovami ťažké poškodenie zdravia žalobcu nie je možné do budúcna odstrániť. Správnymi zisteniami súdu prvej inštancie boli závery, že žalobca sa nachádzal v situácii, keď sa v dôsledku trestného konania nevedel riadne zamestnať, pretože v prostredí, v ktorom sa nachádzal sa na neho pozerali ako na podvodníka a zlodeja. Pre žalobcu muselo byť mimoriadne nepríjemné a až mučivé poznanie, že kvôli trestnému konaniu sa nevie riadne zamestnať a poskytnúť svojim deťom také materiálne zabezpečenie, aké by im poskytnúť vedel keby nebol trestne stíhaný. Trestné konanie, ktoré bolo voči žalobcovi vedené sa mimoriadne negatívnym spôsobom podpísalo aj na jeho manželskom živote. Rozvod manželstva nastal nepochybne aj kvôli tomu, že žalobca veľmi ťažko prežíval trestné konanie, ktoré bolo z jeho pohľadu nespravodlivé, neustále sa zaoberal vecami súvisiacimi s trestným

konaním a nevenoval sa dostatočne manželke a rodinnému životu. V uvedenom prípade došlo u žalobcu z dôvodu nemožnosti riadne materiálne podporovať svoje deti a venovať sa riadne rodinnému životu k vážnej ujme.

58. K vyššie uvedenému odvolací súd snáď len dodáva, že samozrejme, tak ako poukazoval aj žalovaný v priebehu konania, resp. v odvolaní pri súdnom rozhodovaní o zodpovednosti škodcu vo vzťahu k poškodenému bývajú okrem v súdnom konaní identifikovaným subjektom zodpovednosti aj iné okolnosti, ktoré mohli mať vplyv na následok. Takto, samozrejme, je možné pristúpiť aj vo vzťahu k iným životným okolnostiam, ktoré predchádzali samotnému trestnému stíhaniu alebo aj počas neho, ktoré spočívali vo vedení iných súdnych konaní netrestného charakteru, ktoré mohli mať vplyv na následky poškodenia žalobcu. Vždy ide o komplex otázok, ktoré častokrát ani nie je možné úplne vystihnúť a priradiť im náležitú váhu, ktoré zisťovania by mohli byť označené ako zisťovania skutočného stavu. Vždy však pri určovaní primeranej výšky nemajetkovej ujmy platí základné kritérium, a to kritérium spravodlivosti, ktoré vyplýva z okolností daného prípadu. Existencia iných súdnych konaní mohla a s najväčšou pravdepodobnosťou aj mala vplyv na samotného žalobcu, pričom ale nemožno prehliadnuť charakter trestného stíhania v porovnaní s civilnými konaniami, ktorý charakter vplýval na život poškodeného v rozhodujúcej miere. Ak by mal súd vyhodnocovať otázky do absolútnych príčinných súvislostí, nepostačovalo by súdne konanie na vystihnutie všetkých aspektov a možných vplyvov na následok v podobe poškodenia sledovaných záujmov osôb. Do určitej miery je v rozhodovaní súdu o zodpovednosti štátu, aj keď latentne, zahrnutý aj vplyv iných okolností (osôb, skutočností) na následok poškodenia, ktoré v súdnom konaní nie sú z praktického a hospodárneho hľadiska zisťované.

59. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. 60. Podľa , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 61. Podľa , ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. 62. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu v konaní. 63. Odvolací súd rozhodol aj o nároku na náhradu trov celého konania (prvoinštančného aj odvolacieho konania), keďže zmenil ( ) napadnutý rozsudok, a pretože žalobca bol v konaní úspešný ( ), odvolací súd vo vzťahu k trovám konania vyslovil, že žalobcovi voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov celého konania v rozsahu 100 %. V tomto prípade bola uplatnená pôvodne majetková škoda vo výške 542,28 eura a nemajetková ujma vo výške 100.000 eur. Žalobca nebol úspešný pri jednoznačne vyčíslenom a žiadanom procesnom nároku na majetkovú škodu uplatnenom voči žalovanému vo výške 542,28 eura. Žalobca bol úspešný pokiaľ išlo o rozhodovanie o nemajetkovej ujme v jej základe, pričom bola priznaná úvahou súdu nemajetková ujma v rozsahu 15.250 eur. Z pohľadu odvolacieho súdu žalobca bol úspešný v časti nemajetkovej ujmy, pričom nebol úspešný v nepatrnej časti majetkovej ujmy, preto súd vyhodnotil celkovú úspešnosť žalobcu voči žalovanému. 64. Podľa , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 65. Podľa , o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 66. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0 ( druhá veta a posledná veta o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).