Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10CoE-4-2023.pdf
PDF · 100.52 KB
Case nature
Subarea
10CoE/4/2023
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a členiek senátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Advocate s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX/XX, E. F., o vymoženie 1.152,49 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 6Er/1203/2008-26 zo dňa 6. septembra 2022, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdzuje.
Povinnej a súdnemu exekútorovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvej inštancie I. výrokom exekúciu zastavil, II. výrokom rozhodol o trovách exekúcie tak, že o nich rozhodne samostatným uznesením. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 2, § 58 ods. 1, § 233a, § 243d ods. 2, § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 2 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“), § 31 ods. 2 a 3, § 40 ods. 1 písm. a), b), § 45 ods. 1 písm. c), ods. 2, 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“), § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1 až 4, § 54 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len Občiansky zákonník), § 161 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ako i s poukazom na Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“) a niektoré rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie. Vecne dôvodil neprijateľnosťou zmluvnej podmienky obsahujúcej rozhodcovskú doložku, nachádzajúcu sa v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere uzavretej povinnou a oprávneným dňa 18.10.2007. Zmluva o úvere má povahu spotrebiteľského úveru aj s poukazom na ust. § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na ust. § 1 ods. 2 písm. e) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch nejde o spotrebiteľský úver, ide však o spotrebiteľskú zmluvu. Z okolností uzatvárania zmluvy, najmä s ohľadom na povahu strán zmluvy je zrejmé, že oprávnený pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinnou ako fyzickou osobou - nepodnikateľom. Súd prvej inštancie skonštatoval, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je teda nutné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, pričom rozhodcovská zmluva (v podobe rozhodcovskej doložky) nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú
doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v rozpore s príslušnými ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a s ustanoveniami smernice. Ak je rozhodcovská zmluva neplatná, na jej základe rozhodca nemohol založiť svoju právomoc na rozhodovanie sporu a nemal ani legitimitu vydať exekučný titul.
Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s poukazom na § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. Argumentoval tým, že predmetná zmluva bola uzatvorená v čase, keď podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka má zmluva povahu absolútneho obchodu. Aplikácia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa nie je možná, pretože právny vzťah medzi oprávneným a povinnou, s prihliadnutím na charakter zmluvy, nie je vzťahom spotrebiteľským. Má za to, že dodatočne sa nemožno dovolávať inej kvalifikácie právnej povahy zmluvy, keďže jej uzavretie v uvedenej forme (zmluva o úvere podľa Obchodného zákonníka) sám svojim konaním povinná vyvolala a iniciovala. Povinná uzavrela s oprávneným zmluvu o úvere, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“). Priamo na prednej strany zmluvy o úvere sa uvádza, že dlžník vyhlasuje, že súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdzuje prevzatie zmluvy vrátane týchto všeobecných podmienok (na zadnej strane tejto zmluvy). Rozhodcovská doložka bola dojednaná vo VPPÚ a je písaná čitateľným písmom, pričom z nej už na prvý pohľad vyplýva alternatívna možnosť riešenia sporov medzi klientom a veriteľom pred rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom. Časová verzia Občianskeho zákonníka účinná v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nijakým spôsobom neobmedzovala použitie rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka, dohodnutá medzi oprávneným a povinnou je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, keď umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len preto rozhodcovská doložka nevyžaduje od povinnej, aby spory s oprávneným riešila výlučne v rozhodcovskom konaní. Povinná mala teda kedykoľvek právo sa rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Oprávnený má za to, že predmetná rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade s právnymi predpismi platnými a účinnými v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, keďže nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach spotrebiteľa, ani od neho nevyžaduje, aby sa podriadil výlučne rozhodcovskému konaniu. Na podporu svojej argumentácie oprávnený označil rozhodnutia vyšších súdov. Ochrana spotrebiteľa má svoje hranice a prípustnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom spore potvrdil aj Najvyšší súd Českej republiky v uznesení sp. zn. 23Cdo/4895/2010, ako aj v uznesení Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Cdo/1590/2008.
Povinná a súdny exekútor sa k odvolaniu nevyjadrili.
Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP a § 37 ods. 1 Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP a § 58 ods. 5 Exekučného poriadku v rozhodnom znení), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Podľa § 243h ods. 1 vety prvej Exekučného poriadku (prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. apríla 2017) ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 1. júla 2016 do 31. marca 2017), ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia CSP.
Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (pred 1. júlom 2016).
Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a vecne správne rozhodol.
K námietke týkajúcej sa aplikácie noriem obchodného práva je potrebné poukázať na závery ustálenej rozhodovacej praxe, ako aj judikatúry. Každú zmluvu spadajúcu do definičného vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy a tiež jednotlivé dojednania tvoriace súčasť takejto zmluvy, je treba vyhodnocovať i z hľadiska dodržania tých obmedzení v právnych predpisoch, ktorých primárnym účelom je poskytnutie zvýšeného stupňa ochrany spotrebiteľovi (ako slabšiemu účastníkovi právneho vzťahu). Normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov, najmä v Občianskom zákonníku, pretože úprava normami spotrebiteľského práva pôsobí nielen ako doplnková právna úprava (najmä v prípade spotrebiteľských úverov či iných zmluvných typov neupravených v Občianskom zákonníku), ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného (porov. uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoE/85/2010-44).
Novelizované ustanovenie § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka už normatívne vyriešilo prednostnú aplikáciu Občianskeho zákonníka pred ustanoveniami Obchodného zákonníka (na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ). Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/12/2014 z 21. apríla 2015, novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka (účinné od 1. mája 2014) sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že súdna prax vyšších súdov, zohľadňujúca nadradenosť komunitárneho práva, ako rozhodujúceho súboru právnych noriem pri výklade národného práva v súvislosti s konaním, v ktorom sa uplatňuje právo proti spotrebiteľovi, ustálila aj do uvedenej doby prednostnú aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/126/2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/716/2014). Námietka oprávneného o nutnosti favorizovať Obchodný zákonník neobstojí, pretože všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľa platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy, a teda platili a platia aj vo vzťahu k úverom ako tzv. obchodnoprávnym vzťahom (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/95/2010 z 27. januára 2011).
Nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi účastníkmi konania je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj obchodnoprávnych vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, a preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy (uvedené už odznelo v rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 5Co/716/2014-63, zo 16. decembra 2014). Pravidlo prednostnej aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie, bolo odobrené aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 z 19. júna 2013 konštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku, nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.
Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený predmetnou zmluvou ako spotrebiteľskou zmluvou, keďže táto spĺňa definičné znaky označujúce jej subjekty, a to spotrebiteľa (osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti).
Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval Občianskeho zákonníka (ktorým bola dopĺňaná definícia spotrebiteľskej zmluvy), ako aj zákon o ochrane spotrebiteľa. Na úrovni komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89, Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92, Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92, Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné pri výklade definície nachádzajúcej sa v ustanovení § 52 Občianskeho zákonníka vychádzať zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, t. j. kvalifikovať ako spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie reflektovať obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy.
Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Prijatie opačného názoru by malo za následok, že súdy by už nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne). Zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú atribúty, ktoré by mali byť dané už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom nie je spôsobilé nič zmeniť. Z uvedeného dôvodu ako alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie je potom možnosť zastavenia exekúcie a súčasne náležitým procesným nástrojom tam, kde práve pri rozhodovaní o udelenie poverenia došlo k povereniu, hoci sa tak vôbec stať nemalo.
Skúmaním nekalej povahy rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovení § 57 a 58 Exekučného poriadku. Exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania skúmať, či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu (porov. napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 ECdo/24/2013, 6 Co 31/2013, sp.zn. 1 Cdo 52/2010, sp.zn. 3 Cdo 210/2011, sp.zn. 6 Cdo 135/2012).
Dôvera spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade jej narušenia súd nahradil zdanlivú (formálnu) rovnováhu faktickou. Zahŕňa tiež povinnosť súdu ex offo (z tzv. úradnej povinnosti) preskúmať a prihliadať na neprijateľné podmienky v rozhodcovskej zmluve. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-240/98 až C-244/98 Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-168/05 Mostaza Claro).
Vysoká ochrana spotrebiteľa z pohľadu rešpektovania vnútroštátnych a európskych štandardov má byť garantovaná vo vzťahu k spotrebiteľovi v oblasti hmotného aj procesného práva. To práve znamená zohľadnenie procesného postavenia slabšej strany v konaní vedenom proti spotrebiteľovi. Princíp ochrany práv slabšieho sa prejavuje v obsahovej stránke nielen hmotnoprávnych predpisov, ale aj procesnoprávnych noriem. Povinný, ktorý je pri vymáhaní pohľadávok v právnom postavení spotrebiteľa, je nesporne slabšou stranou nielen v oblasti hmotnoprávnych vzťahov, ale aj v oblasti procesnoprávnych vzťahov. Z tohto dôvodu súd prihliada na to, aby mu výkon práva dodávateľa nebol neodôvodnene na ujmu. Výkon práva má byť spravodlivý a nesmie byť zneužívajúci (na uvedené procesné postavenie spotrebiteľa poukázal napríklad už Krajský súd v Banskej Bystrici v uznesení sp. zn. 25CoKR/3/2015 z 2. marca 2015).
Súd prvej inštancie v súlade s konštantnou vnútroštátnou judikatúrou, ako i judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie aj bez návrhu posúdil nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom (porov. rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones), ktorá predstavuje prameň komunitárneho práva a súdy prvej inštancie, ako aj odvolacie súdy, sú povinné postupovať v konaní v súlade s ňou.
Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Úprava § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, okrem uvedeného výpočtu zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné, sa vyznačuje tiež tým, že výpočet je len demonštratívny, teda príkladný bez možnosti nahliadania naň ako na úplný. S poukazom na povinnosť eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, bol daný dôvod na vyhodnotenie predmetnej rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Na neprijateľnosť treba usudzovať už v prípadoch podoby doložky poskytujúcej spotrebiteľovi na výber medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, nútiacej ho však pre prípad zvolenia rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť sa právomoci rozhodcovského súdu. Možnosť výberu medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom bola povinnému ako spotrebiteľovi daná len v prípade, že to bude spotrebiteľ, kto bude konanie iniciovať (k čomu často ani nedochádza), no v prípade iniciovania konania dodávateľom bola možnosť podania žaloby na všeobecný súd v zmysle doložky vylúčená. Neprijateľnosť rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky bola už predmetom posúdenia dovolacím súdom v iných veciach (porov. napr. 6 ECdo/1/2020, 6 ECdo 256/2013, 6 CoE 109/2013, 6 ECdo 268/2013, 6 CoE 116/2013, 6 ECdo 269/2013, 6 CoE 117/2013, 6 ECdo 278/2013, 6 CoE 133/2013, 6 ECdo 283/2013, 6 CoE 19/2013, 7 ECdo/115/2014, 7 CoE/67/2014).
Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Potvrdzujúci výrok sa vzťahoval aj na rozhodnutie o trovách exekúcie, voči ktorému odvolacie námietky vznesené neboli.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú význam pre rozhodnutie o odvolaní (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 78/05).
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1, § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP, keďže oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania povinnej a súdnemu exekútorovi. Ak si účastník konania náhradu trov konania neuplatní, ani mu podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa mu nárok na náhradu trov konania nepriznáva (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.2.2018, sp. zn. 7Cdo/14/2018).
Povinnej a súdnemu exekútorovi, ktorým v odvolacom konaní trovy konania nevznikli, ako ani si ich neuplatnili, náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná.
Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.