Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_31Cob-29-2022.pdf
PDF · 149.25 KB
Case nature
Area
Subarea
31Cob/29/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: JUDr. Erika Tischlerová a JUDr. Pavol Laczo, v právnej veci žalobcu: NN Životná poisťovňa, a.s., so sídlom Jesenského 4/C, Bratislava, IČO: 35 691 999, zastúpeného splnomocnencom: CLS Čavojský & Partners, s. r. o., so sídlom Zochova 6-8, Bratislava, IČO: 36 854 972, proti žalovanému: A. B. C., nar. X.XX.XXXX, adresa D. XXXX/XX, E. F., zastúpenému advokátom: JUDr. Tamás Puskás, so sídlom Alžbetínske nám. 1203, Dunajská Streda, o zaplatenie 3.685,86 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 11Cb/48/2017-242 zo dňa 23.11.2021, t a k t o
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 451 ods. 1, 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 397 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), ako aj ust. čl. 8, čl. 15, § 153 ods. 1, 2, 3 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
Dokazovaním súd zistil, že žalovaný vykonával pre žalobcu finančné sprostredkovanie v oblasti uzavierania poistných zmlúv, a to na základe Zmluvy o vykonávaní finančného sprostredkovania z 21.12.2012 a následne Zmluvy o vykonávaní finančného sprostredkovania z 1.9.2013. Tieto skutočnosti neboli medzi stranami sporné. Za výkon finančného sprostredkovania žalobca uhradil žalovanému v období, ku ktorému sa viaže žaloba faktúry: faktúru č. 04/2013 v sume 725,91 eura, faktúru č. 05/2013 v sume 1.116,22 eura, faktúru č. 06/2013 v sume 923,82 eura, faktúru č. 07/2013 v sume 1.333,10 eura, faktúru č. 08/2013 v sume 636,02 eura, faktúru č. 09/2013 v sume 797,35 eura, faktúru č. 10/2013 v sume 746,48 eura, faktúru č. 11/2013 v sume 782,66 eura, faktúru č. 12/2013 v sume 1.021,87 eura, faktúru č. 01/2014 v sume 1.142,64 eura, faktúru č. 02/2014 v sume 586,09 eura, faktúru č. 03/2014 v sume 614,88 eura, faktúru č. 04/2014 v sume 922,84 eura, faktúru č. 05/2014 v sume 475,01 eura, faktúru č. 06/2014 v sume 1.029,43 eura, faktúru č. 10/2014 v sume 283,61 eura, faktúru č. 11/2014 v sume 601,60 eura a faktúru č. 12/2014 v sume 639,82 eura. Podkladom pre vystavenie faktúr bol vždy výkaz o vykonanej činnosti za uplynulé obdobie vypracovaný žalobcom, pričom aj samotné faktúry v
mene žalovaného vyhotovoval žalobca. Žalobca na základe takto vystavených faktúr uhradil žalovanému odmenu vo výške uvedenej vo faktúre. Tieto skutočnosti neboli medzi stranami sporné (§ 151 ods. 1 CSP), pričom vyplývajú i z listinných dôkazov založených v spise. Súd konštatoval, že sporným medzi stranami bolo, (i) či súčasťou súm podľa predmetných faktúr (celková čiastka k vyplateniu) bola i nadstavbová kmeňová odmena a ak áno, v akej výške, a (ii) či žalobca má právny nárok požadovať vrátenie vyplatených odmien alebo ich časti, ak to bol žalobca, kto vyhotovoval faktúry na základe ním generovaného výkazu výkonov, sám nastavoval systém odmeňovania a bol oprávnený jednostranne meniť prílohu č. 1 k zmluve a žalovaný fakturáciu ani výšku odmeny nemohol ovplyvniť. Okrem toho žalovaný namietol premlčanie nároku žalobcu podľa § 107 OZ.
Pokiaľ ide o žalovaným vznesenú námietku premlčania, poukázal súd na to, že podľa ustálenej súdnej praxe sa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe 4 rokov v zmysle ust. § 397 OBZ; ustanovenia § 107 OZ sa neaplikujú. Chronologicky prvá platba, ktorá je predmetom žaloby, bola poukázaná na účet žalovaného dňa 10.5.2013 (č.l. 35). Žaloba bola podaná dňa 27.4.2017, t.j. pred uplynutím premlčacej doby 4 rokov (10.5.2017). Súd tak uzavrel, že žalovaným vznesená námietka premlčania nie je dôvodná.
Pri posudzovaní nároku uplatneného žalobou, súd poukázal predovšetkým na obsah predmetných faktúr, v ktorých je uvedené: „Fakturujeme Vám sprostredkovanie poistenia v zmysle zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov podľa priloženého zoznamu získaných klientov. Celková čiastka k vyplateniu:“ Podľa súdu z faktúr nie je zrejmé, z čoho (z akých konkrétnych odmien v zmysle provízneho systému žalobcu) fakturovaná suma pozostáva, najmä nie je zrejmé, či vôbec a ak áno, v akej výške, fakturované sumy zahŕňajú i nadstavbovú kmeňovú odmenu. Žalobca k žalobe priložil tabuľku (č.l. 62), v ktorej sú uvedené čiastky nadstavbových kmeňových odmien, ktoré podľa žalobcu mali byť súčasťou celkových súm podľa jednotlivých faktúr. K tomu žalobca priložil CD s 18 excelovskými tabuľkami, ktoré detailnejšie rozpisujú, z čoho majú pozostávať sumy uvedené v súhrnnej tabuľke na č.l. 62. K tomu súd uviedol, že tieto dôkazy nepreukazujú, že uvedené sumy boli v skutočnosti súčasťou fakturovaných súm. Žalobca nepredložil v konaní výkazy vykonanej činnosti (zoznamy získaných klientov), ktoré boli podkladom pre fakturáciu a z ktorých by bolo možné jednoznačne ustáliť, či a v akej výške fakturované celkové sumy zahŕňali aj nadstavbové kmeňové odmeny. Žalobcom predložené tabuľky boli vytvorené až dodatočne, a to pre potreby podania žaloby, a preto samé o sebe nemajú výpovednú hodnotu a nijako nepreukazujú, že reálne fakturované a uhradené čiastky zahŕňali i nadstavbové kmeňové odmeny v sumách, ktoré žalobca vyčísloval v tabuľkách priložených k žalobe. Návrh žalobcu na vykonanie dokazovania urobený na pojednávaní dňa 23.11.2021, že predloží provízne zostavy, ktoré boli podkladom fakturácie, súd neakceptoval s poukazom na § 153 CSP. Poukázal na to, že žalovaný v podaní zo dňa 16.8.2018 (ktoré bolo žalobcovi riadne doručené dňa 11.1.2021) rozporoval existenciu žalovaného nároku, pričom jasne uviedol, že z faktúr nie je možné nijako vyčítať, či a v akej výške obsahujú i nadstavbovú kmeňovú odmenu. Žalobca nereagoval na toto podanie predložením príslušných dôkazov a tieto nepredložil ani na pojednávaní dňa 23.11.2021. Súd preto postupoval v súlade s § 153 a § 157 ods. 1 CSP, neodročil pojednávanie a na tento návrh žalobcu na doplnenie dokazovania neprihliadol. Ustálil, že žalobca v konaní nepreukázal, že by žalovaný prijal od žalobcu platby z titulu nadstavbových kmeňových odmien, a teda nepreukázal existenciu žalovaného nároku ako takého, preto súd žalobu zamietol.
Súd tiež uviedol, že ak by aj žalobca preukázal, že súčasťou predmetných faktúr boli nadstavbové kmeňové odmeny vo výškach podľa tabuliek, ktoré žalobca pripojil k žalobe, i tak by bolo potrebné žalobu zamietnuť, pretože nejde o neoprávnene prijaté platby na strane žalovaného, a to vzhľadom na to, že podkladom pre vystavenie faktúr boli výkazy vykonaných činností za uplynulé obdobie, ktoré vyhotovoval žalobca, pričom žalobca vystavoval v mene žalovaného i faktúry. Zmluva (či už zmluva I alebo zmluva II) ani ich prílohy (žiadna z nich) neupravovali právo žalovaného kontrolovať výkazy či namietať ich správnosť, ani neupravovali prípadný „reklamačný proces“ vo vzťahu k žalovaným prípadne namietanej nesprávnosti faktúr. Práve naopak. V prílohe č. 1, verzii platnej od 1.9.2013, je dokonca v Kapitole I., bode 1 výslovne uvedené, že „...ING preberá za Agenta povinnosť vystavovať faktúry v súvislosti s plnením predmetu Zmluvy Agentom... ...Agent sa zaväzuje akceptovať faktúry vystavené podľa tohto odseku“. Súd uviedol, že ak žalobca prevzal povinnosť vystavovať faktúry za činnosť žalovaného podľa zmluvy,
potom prevzal i zodpovednosť za správnosť ním vyhotovených faktúr. Ak faktúry žalobca vyhotovil nesprávne (čo v konaní preukázané nebolo), potom i zodpovednosť nesie žalobca, a teda je povinný znášať i následky s tým spojené, vrátane škôd, ktoré si sám spôsobil. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že žalovaný bol povinný znášať určitú mieru podnikateľského rizika súvisiacu s výkonom jeho podnikania, pričom technická chyba na strane žalobcu nie je skutočnosťou, ktorá by mohla vylúčiť alebo znížiť obozretnosť žalovaného pri výkone jeho podnikania a žalovaný si mal byť vedomý toho, na akej pozícii sa nachádza, aké práva a povinnosti mu z toho plynú a na aké provízie a odmeny má nárok. Pochybenie žalobcu pri vystavení faktúry (jeho vlastnou činnosťou a na základe ním generovaných údajov) je podnikateľským rizikom žalobcu a nie žalovaného. Žalovaný nebol oprávnený fakturáciu rozporovať a bol povinný prijať takú platbu, akú vyčíslil žalobca. Nejde teda o plnenie bez právneho dôvodu, ani o plnenie z neplatného právneho úkonu či z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ani o majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Ak by k chybe na strane žalobcu skutočne došlo, potom má žalobca nárok na náhradu škody voči tomu, kto chybu spôsobil. Aj z tohto dôvodu mal súd za to, že je potrebné žalobu zamietnuť. Uviedol, že ak žalobcom presadené nastavenie vzťahu medzi účastníkmi je také, že žalovaný v zásade len čaká, koľko mu žalobca mesačne vyplatí (prílohu č. 1 mení žalobca podľa svojho uváženia, výkazy výkonov generuje žalobca, žalobca vystavuje faktúry, určuje ich splatnosť, určuje výšku odmien, atď.), potom ak žalobca spraví v tomto nastavení chybu vo svoj neprospech a keď to zistí, tak s odstupom niekoľkých rokov žiada vrátenie časti odmien, pretože sa pomýlil, resp. mal technickú chybu, ide o také konanie žalobcu, ktoré nezodpovedá poctivému obchodnému styku a súd mu i z tohto dôvodu nemôže poskytnúť súdnu ochranu (§ 265 OBZ). Súd vzhľadom uvedené závery nevykonal dokazovanie výsluchom žalovaným navrhovaných svedkov, pretože ich výsluch nebol pre rozhodnutie nevyhnutný a viedol by k neodôvodnenému predlžovaniu konania.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a v spore plne úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie, a to v celom jeho rozsahu, z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, teda, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že jedným z druhov odmien bola aj nadstavbová kmeňová odmena, ktorá mohla byť zodpovedným osobám/ finančným sprostredkovateľom zo strany žalobcu priznaná za podmienok a v rozsahu určenom v Oddiele C, Kapitole II., Prílohy č. 1. Vzhľadom na ustanovenie Oddielu C, Kapitoly II., Prílohy č. 1, žalovanému ako vedúcemu obchodnej skupiny zaradenému v kategórii/type U1 v obdobiach 04/2013 – 06/2014 a 10/2014 – 12/2014 mohla byť priznaná nadstavbová kmeňová odmena, ktorej výška by bola stanovená ako súčin sadzby nadstavbovej kmeňovej odmeny uvedenej v Tabuľke č. 11 Prílohy č. 1 účinnej od 1.1.2013 (v Tabuľke č. 12 Prílohy č. 1 účinnej od 1.7.2013 a v Tabuľke č. 13 Prílohy č. 1 účinnej od 1.9.2013) a základu, ktorým sú kmeňové provízie vyplatené za príslušný mesiac FA (finančným agentom) v príslušnej obchodnej skupine. Sadzba nadstavbovej kmeňovej odmeny bola pre vedúceho obchodnej skupiny zaradeného v kategórii/type U1 vo vyššie uvedených tabuľkách určená vo výške 0%. Preto výška nadstavbovej kmeňovej odmeny, ktorá mohla byť žalovanému priznaná v mesiacoch 04/2013 – 06/2014 a 10/2014 – 12/2014, bola vo výške 0 eur. Napriek uvedenej skutočnosti došlo zo strany žalobcu technickou chybou v obdobiach 04/2013 – 06/2014 a 10/2014 – 12/2014 ku generovaniu a následnému vyplateniu týchto nadstavbových kmeňových odmien v celkovej výške 3.685,86 eura – t. j. k vyplateniu došlo bez právneho dôvodu. Žalovaný mal vedomosť o jednotlivých Prílohách č. 1, ako aj o tom, že pre finančných agentov v pozícii U1 predstavovala sadzba nadstavbovej kmeňovej odmeny 0 % (napr. Vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcu zo dňa 1.12.2017, v ktorom žalovaný popisuje, že údajne vtedajšie vedenie žalobcu vyplácalo tieto odmeny zámerne, pričom žiadať tieto peniaze späť považuje žalovaný za neetické a zavádzajúce). V rozsudku súd uviedol, že mu nie je jasné, z akých konkrétnych odmien pozostáva fakturovaná suma, ktorá bola žalovanému aj vyplatená, a ak aj táto suma obsahuje nadstavbovú kmeňovú odmenu, akú výšku tento typ odmeny predstavuje z celkovej uhradenej čiastky. Žalobca dôvodil, že svoj nárok odôvodnil a preukázal predložením zmluvnej dokumentácie preukazujúcej existenciu zmluvného vzťahu medzi stranami sporu. Žalobca predložil jednotlivé Prílohy č. 1, z ktorých je dostatočne zrejmé, že s účinnosťou od 1.1.2013 bola sadzba nadstavbovej kmeňovej odmeny 0% - tzn. keďže zo strany žalobcu došlo k jej vyplateniu, hoci právny titul na jej vyplatenie nebol daný ani Zmluvou o vykonávaní finančného sprostredkovania I, Zmluvou o
vykonávaní finančného sprostredkovania II, ani príslušnou Prílohou č. 1 (účinnou od 1.1.2013 a nasl.), táto odmena bola žalovanému vyplatená bez právneho dôvodu. Žalovaný v zásade nerozporoval, že by o sadzbe nadstavbovej kmeňovej odmeny vo výške 0 % nevedel, pričom táto skutočnosť nebola medzi stranami sporná. Okrem toho žalobca preukázal, že zmena sadzby nadstavbovej kmeňovej odmeny bola zverejnená prostredníctvom dohodnutých komunikačných prostriedkov na tzv. webstenke žalobcu (viď. Vyjadrenie žalobcu k odporu žalovaného zo dňa 28.11.2017 – príloha č. 1). Žalobca predložil faktúry, ako aj bankové výpisy preukazujúce vyplatenie príslušných odmien žalovanému. Žalobca na CD nosiči predložil výkazy o vykonanej činnosti, v ktorých bola špecifikovaná každá jedna nadstavbová kmeňová odmena, ktorá bola žalovanému neoprávnene vyplatená, a ktorá bola obsahom celkovej sumy uhradenej žalovanému za výkon finančného sprostredkovania. Žalobca teda dostatočným spôsobom svoj nárok preukázal, pričom mu nie je zrejmé, akými ďalšími dôkazmi by bolo možné tento nárok preukázať. Na pojednávaní konanom dňa 23.11.2021 sa žalobca v podstate po prvýkrát oboznámil s právnym názorom súdu, pričom navrhol opätovne predložiť súdu ako dôkaz výkazy o vykonanej činnosti, ktoré by však obsahovali nielen vymáhané nadstavbové kmeňové odmeny, ale aj ďalšie druhy odmien/provízií, ktoré síce tvorili sumu, ktorá bola podľa výpisov z účtu uhradená žalovanému, ale neboli meritom sporu – t. j. navrhované listiny mali preukazovať sumy, ktoré žalovaný ani žalobca nespochybňuje a ani nie sú predmetom sporu. Súd však vykonanie takéhoto dôkazu odmietol s poukazom na zásadu koncentrácie a nezáujem súdu o odročenie pojednávania, hoci v danej veci išlo o prvé pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo až po cca 4,5 roku odo dňa podania žaloby. Súd poukázal na rozporovanie nároku zo strany žalovaného už v podaní zo dňa 15.8.2018, pričom však nevzal do úvahy, že žalovaný postavil svoju obranu výlučne na tvrdení o nepreukázaní nároku žalobcu, pričom toto svoje tvrdenie žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal ani bližšie nezdôvodnil, hoci v jeho predchádzajúcich podaniach bolo vyplatenie tohto nároku aj z jeho strany nepriamo potvrdené. Uvedený postup súdu považuje žalobca za nesprávny, pričom z dôvodu právnej istoty predkladá ako dôkaz výkazy o vykonanej činnosti, z ktorých vyplývajú tie sumy, ktoré boli žalovanému aj skutočne vyplatené, pričom v jednotlivých výkazoch o vykonanej činnosti sú nadstavbové kmeňové odmeny označené písmenom “P“, a teda je ich možné rozlíšiť od iných odmien/ provízií, ktoré tvorili celkovú odmenu žalovaného. Žalobca je preto názoru, že jeho nárok bol dostatočne preukázaný, pričom súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
K ďalšej argumentácii súdu, že žalobca nemá nárok požadovať vrátenie vyplatených odmien alebo ich časti, ak to bol žalobca, kto vyhotovoval faktúry na základe ním generovaného výkazu výkonov, sám nastavoval systém odmeňovania a bol oprávnený jednostranne meniť Prílohu č. 1 a žalovaný fakturáciu ani výšku odmeny nemohol ovplyvniť; žalobca uviedol, že ju považuje za nesprávnu, pretože jednak pokiaľ ide o jednostrannú zmenu Prílohy č. 1, podľa Zmlúv o vykonávaní finančného sprostredkovania bola takáto zmena vždy finančnému agentovi oznámená prostredníctvom dohodnutých komunikačných prostriedkov s čím finančný agent výslovne súhlasil (čl. V, bod 4 Zmluvy o vykonávaní finančného sprostredkovania I); pričom v Zmluve o vykonávaní finančného sprostredkovania II bol okrem toho nastavený aj mechanizmus, kedy bol finančný agent oprávnený vyjadriť svoj nesúhlas s takouto zmenou, ktorá bola rovnako vždy oznamovaná vopred (čl. XII, bod 11 Zmluvy o vykonávaní finančného sprostredkovania II). Súd tiež opomenul princíp zmluvnej voľnosti pri dohadovaní obsahu obchodných kontraktov, ktorého dôsledkom je to, že súd nemôže poskytovať osobitnú ochranu jednej zo strán obchodného vzťahu. Žalovaný vystupoval ako podnikateľský subjekt, pričom počas celej doby trvania zmluvného vzťahu nebola zo strany žalovaného namietaná nevýhodnosť zmluvy, províznych podmienok, spôsobu fakturácie a pod., a teda poukazovanie na tieto skutočnosti po tom, čo bola medzi stranami založená táto obchodná prax je neprípustné a nesprávne. Konštatovanie súdu o tom, že “žalovaný v zásade len čaká, koľko mu žalobca mesačne vyplatí, (prílohu č. 1 mení podľa svojho uváženia, výkazy výkonov generuje žalobca, žalobca vystavuje faktúry, určuje ich splatnosť, určuje výšku odmien, atď.)“ je arbitrárne a nezohľadňujúce skutkový a právny stav, je výrazne zjednodušené až tendenčné. Súd sa nevysporiadal s rozhodnutiami iných súdov, na ktoré žalobca poukazoval a ktorými bola riešená obdobná vec. Niektoré závery súdu si vzájomne odporujú, keď na jednej strane súd uvádza, že Príloha č. 1 ani Zmluvy o vykonávaní finančného sprostredkovania neupravovali právo žalovaného kontrolovať výkazy, namietať ich správnosť a neupravovali ani prípadný reklamačný proces a na strane druhej uvádza, že žalovaný má právo, nepochybne nie však právnu povinnosť, kontrolovať správnosť výkazov generovaných žalobcom; tzn. na jednej strane súd vytýka, že absentuje reklamačný proces a na druhej hovorí, že žalovaný nemá právnu povinnosť to kontrolovať. Absencia akéhokoľvek „reklamačného procesu“, resp. vytýkanie tejto skutočnosti je v rozpore s princípom zmluvnej voľnosti zmluvných strán. Súd sa viac zameral na nastavenie systému odmeňovania a zmluvného vzťahu
medzi stranami sporu, než na merito sporu, pričom ak sú podmienky medzi stranami sporu jasne a zrozumiteľne dohodnuté v súlade so zákonom a obe strany sporu s nimi vyjadrili svoj súhlas, tak v súlade so zásadou dodržiavania zmlúv, takéto podmienky obom zmluvným stranám poskytujú právnu istotu. Súd posúdil dohodu žalobcu a žalovaného v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to bez náležitého odôvodnenia. Obchodnoprávne vzťahy sú vzťahmi medzi subjektmi, ktorým právna úprava neposkytuje osobitnú právnu ochranu ako napr. v prípade spotrebiteľov. Do obchodnoprávnych vzťahov by mal každý z účastníkov vstupovať po zrelej úvahe a vyhodnotení zmluvných podmienok a prípadného podnikateľského rizika. Nápadná nevýhodnosť podmienok dojednaných v zmluvnom vzťahu teda nemôže byť bez ďalšieho vyhodnotená ako rozporná s dobrými mravmi a ani s poctivým obchodným stykom. Nemôže byť v rozpore s poctivým obchodným stykom výkon práva, ktorý nemožno založiť iba na výklade zmluvného dojednania, ale je priamo výslovne uvedený ako nárok zmluvnej strany, v danom prípade žalobcu. Žalobca nevykonáva svoje práva spôsobom v rozpore s poctivým obchodným stykom, ale vykonáva svoje práva zmluvne a zákonne predvídaným spôsobom. Navyše ustanovenie § 265 OBZ sa aplikuje na výkon práva, nie na právo samotné, založené v danom prípade zmluvným dojednaním. Výhodnosť, prípadne nevýhodnosť dojednaných podmienok je potrebné hodnotiť komplexne, čo však súd prvej inštancie nevykonal, a teda nie je možné prijať jeho záver o dohode v rozpore s poctivým obchodným stykom. Žalovaný v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že ide o výkon práva v rozpore s poctivým obchodným stykom, dokonca sa rozporu s poctivým obchodným stykom v rámci konania ani nedovolával. Súd môže na takýto rozpor s poctivým obchodným stykom pri výkone práva prihliadať len na námietku účastníka konania, ktorý je takýmto výkonom práva poškodený. Nakoľko žalovaný v konaní žiadnym spôsobom nenamietal, že ide o výkon práva v rozpore s poctivým obchodným stykom, súd nebol oprávnený k nemu prihliadať. Preto súd vec nesprávne právne posúdil. Žalobca preto žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi prizná náhradu trov konania v rozsahu 100%, prípadne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Žalovaný samostatný odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalobcu podal písomné vyjadrenie v ktorom uviedol, že už vo svojom vyjadrení zo dňa 16.8.2018 poukázal na to, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, či žalovanému vyplácal nadstavbové kmeňové odmeny, resp. ak ich vyplácal, v akej výške boli tieto nadstavbové kmeňové odmeny. Žalobca síce predložil faktúry, tie však neobsahovali informáciu o tom, či, resp. v akej výške boli vyplácané nadstavbové kmeňové odmeny. Pokiaľ ide o predložené excelovské tabuľky, bolo jasné, že tieto tabuľky vyhotovil žalobca až dodatočne, a preto mohol v tabuľkách uvádzať akékoľvek sumy. Bolo však nesporné, že nešlo o tabuľky, ktoré boli prílohou faktúr žalobcu. Žalovaný rozporoval skutočnosť o nepreukázaní vyplácania nadstavbových kmeňových odmien už vo svojom podaní zo dňa 16.8.2018, žalobca napriek tomu nepredložil do pojednávania žiadne ďalšie doklady, ktoré by mohli preukazovať uvedenú skutočnosť. Ak žalobca predložil spolu s odvolaním ďalšie doklady, v zmysle CSP nie je možné prihliadať na takéto dokumenty. Podľa žalobcu zodpovedal za údajne nesprávne vyhotovené faktúry žalovaný. V konaní však bolo nesporné, že faktúry vyhotovoval v každom mesiaci žalobca a žalovaný nebol oprávnený namietať alebo iným spôsobom rozporovať obsah faktúr. Pokiaľ teda žalobca vystavil faktúry podľa svojho tvrdenia nesprávne, za nesprávne vyhotovené faktúry mal zodpovedať žalobca. Tvrdenie, že pri vyplácaní určitej časti odmeny žalovaného došlo k technickej chybe, je vykonštruované a účelové. Časť odmeny totiž začal žalobca vymáhať až po zmene vedenia žalobcu. V dokumentoch, na ktoré poukazoval žalobca bolo navyše uvedené, že žalobca mohol vyplácať žalovanému aj akékoľvek nešpecifikované odmeny. Preto žalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.
Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu bolo v prvom rade posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu žalobcu zamietol dôvodiac, že žalobca v spore neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že žalovaný prijal od žalobcu platby titulom nadstavbových kmeňových odmien, a teda nepreukázal existenciu žalovaného nároku.
Žalobca sa v predmetnom spore domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 3.685,86 eura s príslušenstvom, majúceho spočívať vo vyplatení nadstavbových kmeňových odmien žalovanému v obdobiach 04/2013 – 06/2014 a 10/2014 – 12/2014 žalobcom bez právneho dôvodu (technickou chybou), nakoľko podľa v tom čase platných províznych podmienok žalobcu, žalovanému takýto nárok nepatril, keďže v zmysle v tom čase aktuálnej Prílohy č. 1 k Zmluve, sadzba nadstavbovej kmeňovej odmeny bola v jeho prípade (vedúci obchodnej skupiny zaradený v kategórii/type U1) vo výške 0 %, teda aj výška nadstavbovej kmeňovej odmeny predstavovala 0,- eur. Žalobca tvrdil, že napriek tomu, bola v rozhodnom období žalovanému nadstavbová kmeňová odmena vyplatená, čo mali preukazovať vystavené faktúry a výkazy o vykonanej činnosti. V danom prípade medzi stranami nebolo sporné, že sadzba nadstavbovej kmeňovej odmeny pre žalobcu v obdobiach 04/2013 – 06/2014 a 10/2014 – 12/2014 bola skutočne 0 %, ako ani výška celkových odmien, ktoré boli žalovanému žalobcom na základe príslušných faktúr vyplatené. Podstatnou obranou žalovaného v spore však bolo jeho tvrdenie (vyjadrenie žalovaného zo dňa 15.8.2018 č. l. 183 spisu), že žalobca nepreukázal, že žalovanému vôbec vyplácal nadstavbové kmeňové odmeny, resp. v akej boli výške, keď žalovaný dôvodil, že v predložených faktúrach, bola uvedená len celková čiastka k vyplateniu, avšak v nej nebol špecifikovaný spôsob výpočtu celkovej odmeny žalovaného, pričom žalobcom predložená tabuľka o jednotlivých sumách nadstavbových kmeňových odmien je nepreskúmateľná, keďže v nej žalobca mohol v podstate uviesť akúkoľvek sumu.
Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania, po posúdení žalobcom predložených listinných dôkazov dospel k záveru, že žalobca v spore nepreukázal, že žalovanému v daných sporných obdobiach nadstavbovú kmeňovú odmenu vyplácal, nakoľko vo faktúrach (vyhotovených žalobcom) sa uvádza len toľko, že žalovaný žalobcovi fakturuje sprostredkovanie poistenia, pričom nie je zrejmé, z čoho, z akých konkrétnych odmien v zmysle provízneho systému žalobcu, fakturovaná suma pozostáva, teda nie je ani zrejmé, či a v akej výške fakturované sumy zahŕňajú i nadstavbovú kmeňovú odmenu. Súd uzavrel, že žalobcom predložená tabuľka na č. l. 62 spisu, v ktorej sú uvedené čiastky nadstavbových kmeňových odmien, ktoré mali byť podľa žalobcu súčasťou celkových súm podľa jednotlivých faktúr, ako ani CD s 18 excelovskými tabuľkami, ktoré detailnejšie rozpisujú, z čoho mali pozostávať sumy uvedené v súhrnnej tabuľke na č. l. 62 spisu, nepreukazujú, že tieto žalobcom uvedené sumy boli aj v skutočnosti súčasťou fakturovaných súm. Súd dôvodil, že žalobca nepredložil výkazy vykonanej činnosti (zoznamy získaných klientov), ktoré boli podkladom pre fakturáciu a z ktorých by tak bolo možné jednoznačne ustáliť, či a v akej výške zahŕňali fakturované sumy i nadstavbové kmeňové odmeny. Súd prvej inštancie pritom návrh žalobcu vykonaný na pojednávaní dňa 23.11.2021, na doplnenie dokazovania predložením províznych zostáv, ktoré boli podkladom fakturácie neakceptoval dôvodiac ustanovením § 153 CSP s tým, že príslušnú procesnú obranu o nepreukázaní nároku žalobcu vzniesol žalovaný už v podaní zo dňa 15.8.2018, doručenom súdu dňa 16.8.2018, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 11.1.2021, pričom žalobca na túto obranu žalovaného včas nereagoval, príslušné dôkazy do dňa pojednávania 23.11.2021, ani na tomto pojednávaní nepredložil, preto súd na tento návrh žalobcu na doplnenie dokazovania, ktorý by si vyžadoval odročenie pojednávania, neprihliadol. Žalobca v podanom odvolaní s týmto záverom súdu prvej inštancie nesúhlasil, mal za to, že svoj nárok príslušnými listinami preukázal, keď predložil faktúry, ako aj bankové výpisy preukazujúce vyplatenie príslušných odmien žalovanému, ďalej na CD nosiči predložil výkazy o vykonanej činnosti, v ktorých bola špecifikovaná každá jedna nadstavbová kmeňová odmena, ktorá bola žalovanému neoprávnene vyplatená, pričom mu nie je zrejmé, akými
ďalšími dôkazmi, mohol svoj nárok preukázať. Dôvodil tiež, že na pojednávaní dňa 23.11.2021 sa prvýkrát oboznámil s právnym názorom súdu, vzhľadom na ktorý navrhol opätovne predložiť dôkaz
- výkazy o vykonanej činnosti, ktoré by obsahovali nielen vymáhané nadstavbové kmeňové odmeny, ale aj ďalšie druhy odmien/provízií, ktoré síce tvorili sumu, ktorá bola vyplatená žalovanému, avšak neboli meritom sporu. Tiež žalobca považoval za nesprávne, že súd uplatnil koncentráciu konania v zmysle § 153 CSP, pretože išlo o prvé pojednávanie vo veci po 4,5 roku od začatia konania, keď rozporovanie nároku žalobcu v podaní žalovaného zo dňa 15.8.2018 žalovaný nijako bližšie neodôvodnil a nepreukázal. Žalobca preto v odvolacom konaní predložil ako dôkaz výkazy o vykonanej činnosti, z ktorých vyplývajú sumy, ktoré boli žalovanému vyplatené, pričom v jednotlivých výkazoch o vykonanej činnosti sú aj nadstavbové kmeňové odmeny odlíšené písmenom „P“ na rozdiel od iných odmien/provízií.
Odvolací súd po preskúmaní veci v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca v spore neuniesol bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu, aby preukázal základnú podmienku pre úspešné uplatnenie žalovaného nároku, a to že žalovanému v rozhodných obdobiach na základe predložených faktúr vyplácal sporné nadstavbové kmeňové odmeny, na ktoré však žalovaný v tom období nemal zmluvný nárok. Z predložených faktúr predovšetkým vôbec nevyplýva, z čoho, z akých položiek, odmien, provízií v zmysle zmluvy a provízneho poriadku celková výška fakturovaných súm pozostávala. Faktúry, mimochodom vyhotovované za žalovaného priamo žalobcom, obsahujú iba všeobecný údaj, že ide o fakturovanie sprostredkovania poistenia, neobsahujú potom žiadne prílohy, z ktorých by bolo zrejmé, ako žalobca dospel k výške fakturovanej čiastky. Nebolo pritom sporné, že tieto celkové fakturované sumy v zmysle jednotlivých faktúr boli žalovanému vyplatené. Sporné na základe procesnej obrany žalovaného bolo, či fakturované sumy vôbec obsahovali tvrdenú nadstavbovú kmeňovú odmenu, na ktorú žalovaný nemal mať nárok. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalobcom predložené listiny – tabuľka na č. l. 62, ani excelovské tabuľky na pripojenom CD – nosiči, túto skutočnosť nepreukazujú, nakoľko tieto boli žalobcom vytvorené až dodatočne za účelom podania žaloby, pričom žalobca v spore nepredložil provízne zostavy, ktoré boli podkladom pre fakturácie. Skutočne, aj podľa názoru odvolacieho súdu len tieto dôkazy, okolnosť, že žalobca v rozhodnom období žalovanému vyplácal nadstavbovú kmeňovú odmenu nepreukazujú. Žalobca bol v prvom rade povinný relevantne skutkovo tvrdiť (bremeno tvrdenia), z čoho pozostávala celková čiastka k vyplateniu na jednotlivých faktúrach za obdobie 04/2013 – 06/2014 a 10/2014 – 12/2014, teda ako k výške tejto čiastky dospel uvedením jej jednotlivých položiek (konkrétne druhy odmien podľa provízneho systému žalobcu) a spôsobu ich výpočtu s poukazom na konkrétne ustanovenia uzatvorenej zmluvy a jej príloh a následne aj preukázať, z akých podkladov pri výpočtoch týchto súm v danom období vychádzal (provízne zostavy). Len v takom prípade by bolo možné overiť, či vyplatené celkové sumy pozostávali aj z položky nadstavbová kmeňová odmena a v akej výške. Žalobca síce predložil tabuľku č. l. 62 kde bez ďalšieho uvádza výšku tvrdenej nadstavbovej kmeňovej odmeny majúcej byť vyplatenej v jednotlivých sporných obdobiach, avšak táto tabuľka nie je dôkazom o tvrdenej skutočnosti, predstavuje znova iba skutkové tvrdenie žalobcu, ktoré nie je nijako relevantne podložené. Uvedené rovnako platí aj o excelovských tabuľkách na predloženom CD – nosiči, ktoré znova vypracoval žalobca bez bližšieho popisu a špecifikácie a odkazu na relevantný podklad ich vytvorenia. Argument žalobcu v podanom odvolaní, že ďalšie druhy odmien/provízií, ktoré síce tvorili sumu, ktorá bola podľa výpisov z účtu uhradená žalovanému, neboli meritom sporu neobstojí, nakoľko iba ich kvalifikovanou špecifikáciou mohol žalobca uniesť bremeno tvrdenia a tiež dôkazné bremeno o tom, že sumy na faktúrach skutočne obsahovali aj nadstavbovú kmeňovú odmenu.
I podľa názoru odvolacieho súdu teda žalobcom predložené tabuľky (a údaje v nich uvedené), nepreukázali dôvodnosť uplatnenej pohľadávky. Žiada sa tiež uviesť, že súd nie je povinný sám z úradnej povinnosti nahrádzať povinnosť tvrdenia sporových strán a z predložených listín sám vlastnými výpočtami zisťovať, či prípadne údaje zo zostavenej tabuľky žalobcu nejakým spôsobom zodpovedajú tvrdeným skutočnostiam (tu výškam fakturovaných súm a tvrdenej výške nadstavbových kmeňových odmien). Sporovú stranu totiž zaťažuje bremeno tvrdenia, teda je povinná pravdivo a úplne opísať rozhodujúce skutočnosti (§ 132 ods. 1 CSP) a súd nie je povinný za ňu tieto skutočnosti sám vyhľadávať či dopĺňať (§ 132 ods. 2 CSP), nakoľko by išlo o porušenie princípu rovnosti sporových strán (čl. 6 CSP). Za dôkaz síce môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov (§ 187 ods. 1 CSP), avšak žalobcom predložené tabuľky sú interným dokumentom, teda sa jedná o súkromnú listinu, ktorej správnosť bola žalovaným spochybnená, a preto bol žalobca povinný správnosť údajov vyplývajúcich z týchto listín
preukázať, k čomu však nedošlo. Žalobca síce v odvolaní namietal, že žalovaný postavil svoju obranu v konaní výlučne na tvrdení o nepreukázaní nároku žalobcu, pričom toto svoje tvrdenie žalovaný nijako nepreukázal, ani nezdôvodnil, avšak tu bolo bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno práve na žalobcovi, aby uplatnený nárok dôveryhodne opísal a preukázal. V neposlednom rade mala význam aj obrana žalovaného spočívajúca v tom, že v zmysle zmluvy a aj prílohy mohol žalobca vyplácať žalovanému aj akékoľvek nešpecifikované odmeny. Uvedené skutočne vyplýva z Kapitoly VIII. Spoločné ustanovenia Oddielu C. Odmeny prílohy č. 1 k Zmluve o vykonávaní finančného sprostredkovania, pričom žalobca nepreukázal, že tvrdený rozdiel nepredstavujú práve tieto nešpecifikované priznané odmeny.
Odvolací súd dodáva, že súd pri svojom rozhodnutí vychádza z dôkaznej povinnosti strán a ich povinnosti tvrdenia, keď žalobca musí poskytnúť tvrdenia, z ktorých je zrejmé na akom skutkovom základe uplatňuje svoje právo alebo záujem chránený zákonom. Už v žalobe má žalobca pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti a dôkazy, ktorých sa dovoláva. Ide o povinnosť tvrdenia, ktorá je nevyhnutnou podmienkou procesného dokazovania. Povinnosť tvrdenia je charakteristickým znakom prejednacej zásady a strana žiadajúca rozhodnutie musí tvrdiť právne relevantné skutočnosti dostatočne odôvodňujúce jej návrh. V opačnom prípade nie je jasný predmet prejednávania a dokazovania. Zistenie pravdivosti tvrdenia strany predpokladá dokazovanie. Strana je povinná označiť dôkazné prostriedky o pravdivosti svojho tvrdenia, teda má dôkaznú povinnosť. Ak ten, koho zaťažuje, ju nesplní, má procesnú zodpovednosť a je povinný znášať nepriaznivé následky s tým spojené spočívajúce v tom, že jeho návrhu nebude vyhovené. Teda žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno ohľadne všetkých tvrdení, ktorými žalobu odôvodňuje. Podľa názoru odvolacieho súdu si žalobca v danej veci napriek námietkam žalovaného rozporujúceho uplatnený nárok, nesplnil povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť k preukázaniu skutočnosti, že k vyplácaniu nadstavbových kmeňových odmien žalovanému v daných faktúrach neoprávnene došlo, a to konkrétne vo výške uplatnenej pohľadávky, a preto súd prvej inštancie postupoval správne, ak žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.
Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že na pojednávaní dňa 23.11.2021 navrhol ako dôkaz predložiť výkazy o vykonanej činnosti, ktoré by obsahovali nielen nadstavbové kmeňové odmeny, ale aj ďalšie druhy odmien/provízií, ktoré tvorili sumu, ktorá bola uhradená žalovanému, pričom však súd vykonanie tohto dôkazu odmietol s poukazom na koncentráciu konania, pričom však žalobca dôvodil, že o právnom posúdení veci sa dozvedel až na danom pojednávaní dňa 23.11.2021, pričom súd pojednávanie neodročil, hoci išlo o prvé pojednávanie po 4,5 roku od začatia sporu a tiež, že hoci žalovaný nárok rozporoval už v podaní zo dňa 15.8.2018, táto jeho obrana bola nepreukázaná; k tomu odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o použitie sudcovskej koncentrácie konania v zmysle § 153 CSP, je predovšetkým na uvážení súdu, či ju v konaní v konkrétnom prípade aplikuje a s akými následkami.
Sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie konania. Znamená to, že strany sporu nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu konania, ale iba v určitom štádiu konania. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii konania, nie je vykonaný včas, nespôsobuje procesnoprávne účinky, čo sa prejaví v tom, že súd na procesný úkon neprihliada. Je to následok za to, že strana sporu porušila procesnú povinnosť riadneho vedenia sporu (procesná diligencia) všeobecne vyjadrenú v čl. 8 CSP. Účelom koncentrácie konania je urýchlenie konania, čo sa prejavuje precizovaním procesných povinností strán sporu pri predkladaní skutkových tvrdení a dôkazných návrhov. Strany sporu sú povinné konať starostlivo a predkladať tvrdenia a dôkazné návrhy včas. Úspech v spore teda závisí od správnej a včasnej procesnej aktivity strany sporu.
Účelom sudcovskej koncentrácie konania (§ 153 CSP) je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Aj ust. § 157 CSP ukladá súdu postupovať v konaní tak, aby sa rozhodlo rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní. Nie je preto želateľné, aby strana predkladala skutkové tvrdenia a dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by znamenalo zmarenie účelu už nariadeného pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Predloženie skutkového tvrdenia alebo dôkazného návrhu až na pojednávaní by mohlo byť dôvodné len vtedy, ak by bolo bezprostrednou reakciou na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli z dokazovania. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany vyhodnotí v okolnostiach konkrétneho prípadu súd
a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné omeškanie procesného úkonu ospravedlní, alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že súd na procesný úkon neprihliadne a tým mu neprizná procesné účinky. Procesný úkon potom zásadne nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr, ak by konala starostlivo.
V danom prípade má odvolací súd za to, že bolo v možnostiach žalobcu pri zachovaní náležitej procesnej ostražitosti a zodpovednosti za vedenie sporu, reagovať na procesnú obranu žalovaného v jeho písomnom podaní zo dňa 15.8.2018, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 11.1.2021, spočívajúcej v tvrdení, že žalobca predloženými listinami dostatočne nepreukázal , že žalovanému vyplácal nadstavbové kmeňové odmeny a ich výšku, oveľa skôr, ako až na pojednávaní dňa 23.11.2021, hoci išlo o prvé pojednávanie vo veci. Nič nebránilo žalobcovi, aby mal argumentáciu spolu s dôkazmi pripravenú už na danom pojednávaní. Neobstojí tvrdenie, že s právnym názorom súdu sa oboznámil až na danom pojednávaní, nakoľko už bol oboznámený s podaním žalovaného zo dňa 15.8.2018. Pokiaľ potom súd prvej inštancie uplatnil sudcovskú koncentráciu konania a na návrh žalobcu na doplnenie dokazovania (predložením celkových províznych zostáv, ktoré by korešpondovali s fakturovanou sumou) neprihliadol a pojednávanie neodročil, postupoval v súlade s ust. § 153 CSP.
Žalobca k podanému odvolaniu „z dôvodu právnej istoty“ predložil výkazy o vykonanej činnosti, z ktorých majú vyplývať sumy, ktoré boli žalovanému vyplatené, kde v jednotlivých výkazoch majú byť nadstavbové kmeňové odmeny označené písmenom „P,“ k čomu však odvolací súd uvádza, že ide o neprípustnú novotu v odvolacom konaní (§ 366 CSP), na ktorú odvolací súd prihliadnuť nemôže, pretože žalobcovi nič nebránilo predmetný dôkaz predložiť už v konaní pred súdom prvej inštancie. Koncepcia odvolacieho konania vychádza z tzv. neúplného apelačného systému, čo znamená, že právo odvolateľa (ale aj protistrany) použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného úroku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené. Strany sporu mali v doterajšom priebehu konania príležitosť tieto prostriedky použiť. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov (novoty) je prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok upravených v ust. § 366 CSP. Novoty sú tu prípustné, ak sa týkajú procesných podmienok konania, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, ak sa týkajú iných vád konania, alebo ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolateľ musí v prípade novôt podľa § 366 písm. d) preukázať, že nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré uvádza až v odvolacom konaní, nemohol v doterajšom priebehu konania použiť bez svojej viny. Ak tento predpoklad úspešne nesplní, odvolací súd nemôže na novoty prihliadať. Odvolací súd má za to a žalobca ani neuviedol opak, že žalobcovi nič nebránilo, aby predložené listiny – doplnené výkazy vykonanej činnosti, predložil už v štádiu konania pred súdom prvej inštancie, preto na tento dôkaz neprihliadal. Navyše sa žiada uviesť, ako bolo už skonštatované vyššie, že znova ide o interný doklad žalobcu, čiže opäť iba o jeho skutkové tvrdenie, ktoré je navyše neúplné, keďže nešpecifikuje, ako celková suma k vyplateniu na tej ktorej faktúre koreluje s predloženými výkazmi.
Nakoľko žalobca relevantne nepreukázal, že žalovanému bola nadstavbová kmeňová odmena v rozhodujúcich obdobiach vyplácaná a v akej výške, bolo dôvodné, aby súd prvej inštancie žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci samej potom už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou žalobcu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, odvolaním žiadnej zo strán osobitne nenapadnutého, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalovanému priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).