Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_9CoE-273-2013.pdf
PDF · 95.32 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoE/273/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci oprávnenej: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., Bratislava, Astrová 2/A, IČO: 36 432 105, zastúpenej splnomocnenkyňou: MCGA legal, s.r.o., IČO: 36 715 662, Bratislava, Partizánska 2, proti povinnej: Q. V., nar. X. V. XXXX, bytom W., D. XXX, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Ľubomír Pekár, Šaľa, P. Pázmaňa 49/3, o vymoženie 606,77 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Senica zo dňa 26. marca 2013 č. k. 6Er/125/2009-31, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti zastavenia exekučného konania m e n í tak, že zastavuje exekúciu.
V časti trov exekúcie napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Povinnej ani súdnemu exekútorovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil (správne z dôvodov uvedených nižšie mal zastaviť „exekúciu“ - pozn. odvolacieho súdu), súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie vo výške 79,61 eura. Exekúcia v predmetnej veci prebiehala na základe exekučného titulu
- rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným Slovenskej bankovej asociácie sp. zn. II/2008-1723 zo dňa 09.02.2009. Svoje rozhodnutie o zastavení exekúcie súd prvého stupňa odôvodnil ustanovením § 57 ods. 2 Z. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších zmien a doplnení, čiže Exekučného poriadku, ďalej len „E. p.“; § 45 ods. 1 a 2 Z. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len „ZoRK“); § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 a § 54 ods. 1 O. z. (Z. č. 40/1964 Zb. - Občiansky zákonník - ďalej len O. z.) a § 2 písm. a) a b) Z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ďalej len „ZoSÚ“, ako aj citáciami z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-76/10 a odvolaním sa na čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Vecne dôvodil, že zmluvu o úvere uzavretá účastníkmi konania je spotrebiteľská, pričom oprávnená pri uzatváraní zmluvy o úvere konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvorila s povinnou ako s nepodnikateľkou. Rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 O.z. absolútne neplatná, nakoľko spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa, spotrebiteľ si túto doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie so štandardnými podmienkami. V závere uviedol, že neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností odporuje dobrým mravom, preto exekučné konanie zastavil. Náhradu trov exekúcie priznal súdnemu exekútorovi vo výške 79,61 eura a to z dôvodu, že k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného, ktorý sa domáhal vykonania exekúcie na základe neúčinného exekučného titulu.
Oprávnená napadla uznesenie súdu prvého stupňa odvolaním podaným v zákonnej lehote, pričom sa domáhala jeho zrušenia. Uviedla, že je presvedčená, že nenastala ani jedna skutočnosť uvedená v § 45 ods. 1 ZoRK, rozhodcovský rozsudok je vydaný podľa zákona, neobsahuje neprijateľnú podmienku, nedochádza tu teda k vymáhaniu plnenia v rozpore s dobrými mravmi a návrh na vykonanie exekúcie ako aj žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia je v súlade s právoplatným a vykonateľným rozsudkom. Poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove (sp. zn. 9CoE/18/2010), ktoré podrobne citovala, bez bližšej analýzy a aplikácie na prejednávanú vec. Dodala, že zo znenia § 52 ods. 1 OZ (účinného do 31.12.2007) vyplýva, že za spotrebiteľské zmluvy sa považujú len zmluvy vymenované v tomto ustanovení a odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka. V dôsledku toho, pokiaľ predo dňom 01.01.2008 bola uzatvorená úverová zmluva, podľa ktorej dlžníkom bol subjekt spĺňajúci podmienky pre jeho označenie za spotrebiteľa, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred dňom 01.01.2008 z takto uzavretej úverovej zmluvy posudzovať podľa ustanovení § 52 až 54 O.z..
Povinná sa k odvolaniu oprávnenej nevyjadrila.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Z. č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len O.s.p.), po zistení, že odvolanie podala včas účastníčka konania (§ 201 a 204 O.s.p. a § 37 ods. 1 E.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O.s.p., § 58 ods. 3 E.p.), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 a 2 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie oprávnenej je nedôvodné.
Odvolací súd nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu a pojatej do odôvodnenia napadnutého uznesenia. Práve pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto predostretých dôvodov odvolací súd sa stotožnil s napadnutým rozhodnutím i jeho odôvodnením a v podrobnostiach na toto poukazuje. Z dôvodu potreby vyporiadania sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd považuje za potrebné dodať ešte nasledovné:
Exekučný súd je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie exekúcie je v prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou exekučného súdu napraviť toto svoje zlyhanie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011 (R 46/2012), podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 E.p. vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.
Aj v uznesení zo dňa 27.02.2013 sp. zn. 5 Cdo 232/2012 Najvyšší súd SR konštatoval, že skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 E.p., t.j. oprávnenie posúdiť či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 E.p. vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie zjavnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Najvyšší súd ďalej uviedol, že oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Podobný názor vyslovil aj Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. III. ÚS 1624/12 zo dňa 27.09.2012, podľa ktorého všeobecný súd sa dopustí porušenia práva účastníka na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods. 1 Listiny, ak v exekučnom konaní nepreskúma otázku právomoci rozhodcu, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok predstavujúci v danom konaní exekučný titul. Ak spor nebol rozhodovaný rozhodcom, ktorého výber sa uskutočnil podľa transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto rozhodovania. Zákon o rozhodcovskom konaní nevylučuje, aby otázka (nedostatku) právomoci rozhodcu bola skúmaná i v exekučnom konaní.
V predmetnej veci bola medzi povinnou a právnym predchodcom oprávnenej dňa 26.07.2005 uzatvorená zmluva o úvere.
V danom prípade však nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej zmluvy o úvere, pretože právny predchodca oprávnenej poskytol povinnej úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti a povinná túto finančnú službu prijala ako spotrebiteľ. I keď zákon č. 150/2004 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (nadobudol účinnosť 1. apríla 2004, teda pred uzatvorením úverovej zmluvy) neoznačuje zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov za spotrebiteľské, bolo potrebné vziať na zreteľ, že uvedená právna úprava nemá taxatívny charakter, a preto bola v danej veci po zohľadnení všetkých ostatných kritérií exekučným súdom aplikovaná správne. K takémuto názoru dospel aj Najvyšší súd SR v obdobnom prípade v uznesení zo dňa 05.02.2013 sp. zn. 3 Cdo 157/2012.
Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je tiež potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto úprava je implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa
nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje teda spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj predmetné ustanovenie § 52 OZ účinné do 31.12.2007.
Po zhrnutí všetkých týchto skutočností možno dospieť len k tomu záveru, že predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia § 53 až 54 O.z. účinné v čase uzatvorenia zmluvy. Exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul aj vzhľadom na právnu úpravu ochrany spotrebiteľa v O.z..
Z predmetnej rozhodcovskej doložky, ktorá je uvedená v bode 9.5 obchodných podmienok, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, vyplýva, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy, vrátane sporov o jej výklad, platnosť alebo zrušenie budú predložené a riešené pred Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk, rozhodnutie bude pre obe zmluvné strany konečné a záväzné. Možno teda uzavrieť, že predmetná rozhodcovská doložka znemožňuje povinnému dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu dodávateľom bol obsahom Všeobecných podmienok tvoriacich súčasť zmluvy o úvere, ktorá je dodávateľom vopred pripravená, a spotrebiteľ nemal možnosť obsah zmluvy, a teda ani rozhodcovskej doložky ovplyvniť, mohol ju ako celok len prijať alebo odmietnuť. V danom prípade nemožno teda uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je rozhodcovské konanie u dodávateľom vybraného rozhodcovského súdu objektívne.
Vzhľadom na všetky tieto dôvody predmetná rozhodcovská doložka bola správne posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 O.z. účinného v čase uzatvorenia zmluvy, pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Odvolací súd ďalej len dodáva, že na danú vec nemožno aplikovať ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) O.z., nakoľko toto ustanovenie nadobudlo účinnosť až 01.01.2008, pričom predmetná zmluva bola uzatvorená už skôr. Pri posudzovaní neprijateľnosti uvedenej zmluvnej podmienky je potrebné postupovať podľa § 53 ods. 1 O.z., ktoré obsahuje všeobecnú definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ustanovenie § 53 ods. 3 účinné do 31.12.2007 (v súčasnosti je to ust. 53 ods. 4 O.z.) obsahovalo len demonštratívny výpočet neprijateľných podmienok, preto kľúčová bola (a aj je) všeobecná definícia uvedená v ods. 1.
Odvolací súd ako aj súd prvého stupňa neprijateľnosť predmetnej rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok - exekučný titul v danej veci odvodil z ustanovenia § 53 ods. 1 O.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy z toho dôvodu, že spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 4 O.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor, preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný právny akt.
Jedinou (už v prvom odseku odôvodnenia naznačenou) výhradou odvolacieho súdu, týkajúcou sa výroku napadnutého uznesenia, nemajúcou však vplyv na prípadný vecný úspech odvolania oprávnenej, tak bolo len zastavenie exekučného konania namiesto správneho zastavenia exekúcie. V tomto prípade sa tak evidentne stalo v dôsledku pomýlenia súdu prvého stupňa do istej miery zavádzajúcou úpravou v ZoRK, ktorý do úpravy exekučného vymáhania pohľadávok priniesol nenáležité a koncepciu v E. p.
zdanlivo narušujúce narábanie s pojmami. Takáto nenáležitosť spočíva (ako na to upozornil tunajší súd už vo svojom uznesení z 25. júla 2013 č. k. 10CoE/69/2013-40, vydanom v konaní Okresného súdu Senica sp. zn. 5Er/658/2008) v narábaní v ust. § 45 ZoRK len s pojmom zastavenie exekučného konania, teda bez rozlišovania, že E. p. takýto postup pozná iba do času udelenia poverenia súdnemu exekútorovi alebo v prípade zistenia samým exekučným súdom akejkoľvek takej prekážky na ujmu ďalšieho behu konania, ktorú možno vyhodnotiť za nedostatok podmienky konania. Obdobne ako u súdneho výkonu rozhodnutí pritom platí, že kým konanie o výkon (tu exekučné konanie) možno zastaviť len do nariadenia výkonu (tu rozumej do udelenia poverenia na vykonanie exekúcie), v neskoršom čase možno zastaviť iba výkon (tu rozumej rozbehnutú a už prebiehajúcu exekúciu).
Ak by sa súd prvého stupňa riadil aj práve uvedeným a poskytol by tak korektný (najmä systematický) výklad príslušného pojmu z ust. § 45 ods. 1 a 2 ZoRK, nestalo by sa mu i to, že vo výroku jeho uznesenia sa ocitol nepopierateľný rozpor oboch jeho viet (z ktorých prvá hovorila o zastavení exekučného konania a druhá o trovách exekúcie).
Takýto rozpor šlo samozrejme odstrániť len právnou zmenou napadnutého uznesenia v časti zastavenia exekučného konania spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto uznesenia odvolacieho súdu (podľa § 220 O.s.p. pri zachovaní podstaty rozhodnutia, teda jeho faktickom potvrdení) a súbežným potvrdením uznesenia v časti trov exekúcie podľa § 219 O.s.p. (kde proti záveru o nepožadovaní exekútorom žiadnej náhrady nikto - vrátane jediného týmto dotknutého exekútora - nebrojil).
Pri takomto výsledku odvolacieho konania bola v ňom plne neúspešnou oprávnená (odvolateľka) a preto právo na náhradu tu formálne vzniklo obom ďalším jeho účastníkom (povinnej reálne preto, lebo bolo definitívne odvrátené riziko uloženia tzv. náhradovej povinnosti jej a exekútorovi len formálne pre otvorenie odvolaním aj možnosti vyporiadať sa s otázkou správnosti nepriznania mu náhrady trov exekúcie). Pretože však týmto účastníkom v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli a nebol tu ani návrh žiadneho z nich na priznanie náhrady, odvolací súd o tejto otázke rozhodol podľa § 251 ods. 4, § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. spôsobom uvedeným v tretej vete výroku tohto svojho uznesenia.
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.