Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_10Co-214-2013.pdf
PDF · 87.17 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/214/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: RNDr. Q. Z., CSc., nar. X. R. XXXX, bytom B., X. XXXX/ XX, proti žalovanej: Pedagogická a sociálna akadémia blahoslavenej Laury, Trnava, Kalinčiakova 24, zast. advokátom: JUDr. Štefan Levický, Trnava, Námestie J. Herdu 1, o neplatnosť výpovede a iné, o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo 16. augusta 2013 č. k. 14C/240/1998
- 391 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalovanej náhradu trov prvostupňového konania, skorších odvolacích konaní a ani dovolacieho konania nepriznáva.
Žalobkyni nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanej k rukám jej advokáta náhradu trov konania v sume 1.709,56 eur a to do 3 dní. Rozhodol tak potom, čo v poradí prvým rozsudkom z 28. novembra 2003 I. zamietol žalobu v časti určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, v časti neplatnosti preradenia (žalobkyne žalovanou) na inú prácu a v časti náhrady mzdy (s výnimkou náhrady za november a december 1998); II. v časti náhrady mzdy za mesiace november a december 1998 konanie zastavil a III. žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanej k rukám vtedajšej advokátky žalovanej náhradu trov konania a po prvotnej zmene takéhoto rozsudku v odvolacom konaní v časti neplatnosti výpovede (určením výpovede za neplatnú) a jeho zvyškovom zrušení (rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 20. septembra 2006 č. k. 11Co/297/2005-222) a zrušení takéhoto rozsudku odvolacieho súdu (uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. februára 2009 sp. zn. 5 Cdo 56/2008) bol následne rozsudok súdu prvého stupňa v časti neplatnosti výpovede potvrdený s jeho opätovným zrušením nad takto určený rámec (rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 8. decembra 2009 č. k. 10Co/83/2009-299); ako aj potom, čo v poradí druhým rozsudkom súdu prvého stupňa z 1. decembra 2010 došlo k zamietnutiu žaloby aj v časti požiadaviek na určenie neplatnosti „prevedenia“ (preradenia) na inú prácu a na náhradu mzdy z takéhoto titulu, k zastaveniu konania vo zvyšnej časti (v časti náhrady mzdy z titulu neplatnosti výpovede) a k vyhradeniu rozhodnutia o trovách konania samostatnému uzneseniu (ktorým sa stalo práve tentoraz napadnuté uznesenie). To súd prvého stupňa odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1, § 149 ods. 1 a § 151 ods. 1 a 3 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a odkazmi na ust. § 10 ods. 1, § 11 ods. 1, § 13 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a/, c/ a d/ a ods. 5 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a § 16 ods. 1 písm. a/, c/ a d/ vyhlášky č. 163/2002 Z. z. (ktorými sú v prvom prípade i dnes účinná advokátska tarifa a v druhom tarifa jej prechádzajúca, účinná v čase urobenia prvých ôsmich úkonov pri právnom zastupovaní žalovanej); vecne potom záverom o plnom úspechu žalovanej a rozpisom jej trov na právnej službe a súvisiacich náhrad advokáta, ktoré považoval za účelne vynaložené.
Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie len žalobkyňa, navrhujúc jeho zmenu nepriznaním žalovanej náhrady trov konania s poukazom na úpravu z ust. § 150 ods. 1 O. s. p. i niektoré rozhodnutia Ústavného súdu SR (uznesenie z 8. decembra 2011 č. k. II. ÚS 563/2011-14) a Najvyššieho súdu SR (uznesenie z 18. januára 2012 sp. zn. 6 M Cdo 5/2011). Dôvody hodné osobitného zreteľa pre takýto postup videla predovšetkým v genéze konania, v ktorom jej prvé rozhodnutie odvolacieho súdu dalo za pravdu a k zvráteniu takéhoto stavu došlo až na základe mimoriadneho opravného prostriedku žalovanej (čo samozrejme rešpektuje, i keď do poslednej chvíle verila vo svoj úspech v konaní). Nie je jej vinou, že konanie trvalo tak dlhý čas, pričom ona je aj jednou zo zakladateliek žalovanej (školy, ku ktorej ju viaže silné citové puto), výpoveď (tvoriacu primárny predmet sporu) naďalej považuje za krivdu a nespravodlivosť a navyše súd prvého stupňa pri svojom rozhodnutí (priznávajúcom žalovanej - až na jeden úkon - prakticky plnú požadovanú náhradu trov konania) nezohľadnil ani jej status starobnej dôchodkyne s jediným príjmom z dôchodku 485,50 eur (menej než tretina prisúdenej náhrady trov konania - pozn. odvolacieho súdu), pri ktorom ju povinnosť uložená okresným súdom môže dostať i do existenčných problémov.
Žalovaná navrhla napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdiť (bez uvedenia akýchkoľvek dôvodov na podporu takéhoto odvolacieho návrhu).
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 O. s. p. celú vec (náhrady trov konania už skôr skončeného, pokiaľ šlo o vec samu) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že nech aj jeden zo základných záverov súdu prvého stupňa uvedených v odôvodnení napadnutého uznesenia (ten o principiálnej správnosti vyčíslenia žalovanou požadovanej náhrady trov konania) treba považovať za správny, toto už neplatilo (celkom) u ďalšieho tamtiež uvedeného záveru (o plnom procesnom úspechu práve takejto účastníčky konania), najmä však súhlasiť bolo treba s odvolateľkou v tom, že tu nebola venovaná prakticky žiadna pozornosť skúmaniu možnosti použitia úpravy z ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p. a práve to bol dôvod, pre ktorý na napadnuté uznesenie nešlo nazerať ako na správne.
Je totiž pravdou, že v tých súdnych konaniach, riadiacich sa úpravou v O. s. p., ktoré už pomerne dlhý čas právna teória a dnes i zákon (hoc aj v tomto prípade ešte nie celkom priamo) označujú za konania sporové (v tejto súv. por. najmä úvod ust. § 2, poslednú vetu § 79 ods. 1 a § 90 O. s. p.), je pravidlom pri rozhodovaní o trovách konania skončeného vecným rozhodnutím (o podstate sporu) zásada zodpovednosti účastníkov za výsledok konania (primárne sformulovaná predovšetkým v ust. § 142 ods. 1 O. s. p., citovanom už súdom prvého stupňa a doplnená i v ďalších odsekoch rovnakého paragrafu) a rovnako tiež to, že uplatnenie tzv. moderačného oprávnenia súdu (vo vzťahu k priznaniu požadovanej náhrady trov konania alebo jej časti) zákon konštruuje len ako výnimku z pravidla, podmienenú existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 150 ods. 1 veta prvá O. s. p.) s len príkladmým výpočtom, čo takýmto dôvodom môže (resp. pri záujme na absolútnej presnosti naopak by nemalo) byť (tu por. predovšetkým použitie výrazu „najmä“ v druhej vete ostatného z práve spomínaných ustanovení); v prejednávanej veci ale podľa názoru odvolacieho súdu bolo treba konštatovať taký súbeh viacerých okolností, ktoré posudzovaný prípad činili hodným osobitného zreteľa a takto i takým, v ktorom by priznanie úspešnej žalovanej náhrady trov konania bolo prílišnou tvrdosťou.
Jednou z takýchto okolností (nech aj tou z pohľadu významnosti nie až tak dôležitou) bol charakter požiadavky žalobkyne (tu rozumej v časti trov konania), ktorej účelom bolo výlučne vlastné ochránenie pred náhradovou povinnosťou a nie aj požiadavka v konaní neúspešnej účastníčky niečoho sa v konaní domáhajúcej, aby navzdory jej neúspechu v spore to bola ona, komu má byť priznaná náhrada trov konania. K takejto (tu však nevyužitej) možnosti pritom odvolací súd podotýka, že táto v dosiaľ ním prejednávaných veciach rozhodne nie je až takou raritou, akou sa (pri uvedomení si zjavnej absurdity požiadavky) musí javiť a ak by šlo o takýto prípad, snaha vyťažiť aj z neúspechu v spore (rozumej „zarobiť“ aspoň na náhrade trov konania) by musela byť faktorom, ktorý by pri rozhodovaní o využití úpravy z ust. § 150 ods. 1 O. s. p. šlo len ťažko prehliadnuť.
Ďaleko významnejším faktorom však bola povaha požiadaviek vo veci samej. Tam žalobkyňa voči žalovanej uplatnila síce viac nárokov a to z povahy veci cenu konania zvyšuje (spor predražuje), takýto postup jej tu však dosť ťažko šlo vyčítať. Oboma tzv. určovacími požiadavkami totiž sledovala nápravu stavu ňou považovaného za šikanu, nakoľko nielen výpoveď z pracovného pomeru, ale i svoje preradenie na inú prácu považovala za úkony, na ktoré nebol dôvod a to, či sa v tomto smere s ňou alebo naopak so žalovanou (a v akom rozsahu) stotožní aj súd, bolo vecou dokazovania. V prípade požiadaviek na náhradu mzdy (majúcich pôvod v úkonoch žalobkyňou považovaných za neplatné) potom ich uplatnenie už žalobou v prejednávanej veci bolo len jednou z možností a to takou, ktorá pri porovnaní s alternatívou k nej v podobe vyčkania (s domáhaním sa tiež takýchto nárokov samostatnou žalobou) až na výsledok konania o určovacích požiadavkách nebola tou najhospodárnejšou, ani v tomto prípade však s prihliadnutím k faktoru dĺžky konania nešlo žalobkyni ňou zvolený postup vytknúť. I keď nemusí byť sporu o tom, že tzv. mzdové nároky sa predmetom konania (či už v prejednávanej veci alebo v samostatnom konaní) ani stať nemuseli, stav pristúpenia súdu prvého stupňa k prvému rozhodnutiu vo veci samej až v novembri 2003 (takmer na deň presne po piatich rokoch od začatia konania) s logikou vydania všetkých ďalších (už vyššie taktiež spomínaných) rozhodnutí ešte neskôr žalobkyni ani nedal inú možnosť, než konať aj uplatnením takýchto nárokov (najmä v snahe vyhnúť sa úspechu prípadnej námietky premlčania prinajmenšom časti z nich zo strany žalovanej). V svetle takejto skutočnosti potom naopak urobenie aj takýchto nárokov už predmetom konania v prejednávanej veci sa javilo tým najekonomickejším, aké tu prichádzalo do úvahy, keďže takto účastníčky boli nútené viesť jediný spor (namiesto možných dvoch alebo i viacerých, pokiaľ by došlo k rozdeleniu všetkých čiastkových požiadaviek žalobkyne do samostatných žalôb).
Napokon ani stav zotrvávania žalobkyne na jej požiadavkách nebol takpovediac tvrdošijnosťou (za každú cenu). Pri určení neplatnosti výpovede aj preradenia na inú prácu neuspokojenie sa so zamietnutím žaloby v prvom stupni nebolo ničím neobvyklým a vyhovenie žalobe čo do prvého z týchto čiastkových nárokov v prvom odvolacom konaní samozrejme muselo byť posmelením žalobkyne, resp. jej utvrdením v tom, že postupy žalovanej urobila predmetom konania opodstatnene a takto zároveň aj tým, prečo nemala žiaden dôvod ustupovať ani od tzv. mzdových nárokov. Ak sa aj toto neskôr zmenilo (definitívnosťou „pochovania“ požiadavky na neplatnosť výpovede druhým rozsudkom odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa zamietajúci žalobu v takejto časti potvrdený), žalobkyňa od požiadavky na mzdové nároky založené na neplatnosti výpovede ustúpila de facto hneď, ako to bolo možné (na pojednávaní 9. júla 2010), bez privodenia tým vzniku žalovanej v príslušnej časti akýchkoľvek ďalších trov a do tretice i bez schopnosti ovplyvniť to, či na čiastočné späťvzatie žaloby súd zareaguje okamžite (samostatným uznesením o zastavení konania ešte pred vydaním konečného rozhodnutia), alebo sa tak stane až neskôr (keď z už uvedeného vyššie vyplýva, že súd prvého stupňa sa tu rozhodol ísť - avšak bez viny žalobkyne - druhou z práve naznačených ciest). Naopak v prípade nárokov odvodzovaných od neplatnosti preradenia na inú prácu nešlo o nároky, u ktorých by neúspech žaloby o neplatnosť výpovede automaticky predurčoval aj rovnaký výsledok konania o takýchto ďalších nárokoch a z pohľadu žalobkyne trpkejší koniec, predstavovaný zamietnutím žaloby aj v takejto časti, prišiel v časti samotného určenia neplatnosti preradenia aj tzv. mzdových nárokov vyvodzovaných z takejto neplatnosti naraz (v rámci druhého rozsudku súdu prvého stupňa) a takto aj bez poskytnutia žalobkyni možnosti sa rozhodnúť spôsobom obdobným tomu u tzv. mzdových nárokov založených na neplatnosti výpovede.
I povaha predovšetkým prvého z uplatnených nárokov (neplatnosť výpovede) ako nároku existenčnej povahy (spôsobilého v prípade úspechu žaloby prinavrátiť žalobkyni jej zamestnanecký status spojený s nepochybne lepším ekonomickým postavením než s postavením starobnej dôchodkyne a to v takomto prípade prinajmenšom do času, kým by pracovný pomer skončil platne), teda za situácie praktickej odkázanosti účastníka pracovnoprávneho vzťahu majúceho pochybnosti o platnosti skončenia takého vzťahu či dokonca presvedčeného o neplatnosti úkonu druhej strany vzťahu (smerujúceho k takémuto skončeniu) ako na príjem poberaný za existencie vzťahu, tak i na urobenie všetkého, aby mu takýto príjem ostal zachovaný potom nepochybne musí byť ďalšou okolnosťou, ktorú pri rozhodovaní, či sa neúspešnému zamestnancovi (z povahy veci slabšej strane pracovnoprávneho vzťahu) náhradová povinnosť uloží alebo nie, treba vziať do úvahy. Bez významu tu napokon nie je ani to, že v pracovnoprávnych sporoch, ktorými bezpochyby konflikt zamestnanca a zamestnávateľa eskaluje, je reálna rovnosť účastníkov konania najmä v procese dokazovania často ilúziou či len ťažko dosiahnuteľnou métou, ak s výnimkou urobenia (osobou majúcou záujem na skončení pracovného
pomeru alebo na inej forme dotknutia druhej strany vzťahu, o ktorom je reč) formálnych chýb majúcich za následok neplatnosť úkonu je to prakticky vždy zamestnávateľ, kto má dôkazne navrch (tým, že svoje tvrdenia má príležitosť podporiť o. i. svedeckými výpoveďami takých svojich zamestnancov, ktorí do svedectiev idú s vedomím rizík /ale tiež možných výhod/ plynúcich z podania svedectva konkrétneho obsahu, popri tom však obvykle s podstupovaním nimi len subjektívne vnímaných menších rizík ich postihu za krivú výpoveď alebo obrazného „rozkmotrenia“ sa so zamestnancom vedúcim spor s ich zamestnávateľom, pričom zamestnanec vedúci spor so zamestnávateľom má spravidla len veľmi zriedka možnosť práve opísanú výhodu zamestnávateľa minimalizovať alebo i celkom eliminovať obrazným povolaním do zbrane niekoho takého, kto by pravdivosť svedectiev podávaných zamestnancami s trvajúcim pracovným vzťahom u zamestnávateľa relativizoval).
Všetky tieto okolnosti v ich súhrne podľa názoru odvolacieho súdu museli viesť k tomu, že uloženie žalobkyni z prejednávanej veci tzv. náhradovej povinnosti čo i len sčasti nemohlo byť spravodlivým.
Odvolací súd preto podľa § 220 O. s. p. s využitím tzv. moderačného oprávnenia zakotveného v ustanovení § 150 ods. 1 rovnakého zákona (podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať a prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; čo neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť) napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto svojho uznesenia (nepriznaním žalovanej napriek jej prevažnému úspechu v konaní, kombinovanému s čiastočným zastavením konania, procesne zavineným žalobkyňou, žiadnej náhrady trov prvostupňového konania, odvolacích konaní vedených tunajším súdom pod sp. zn. 11Co/297/2005 a 10Co/83/2009 a ani dovolacieho konania).
Pri takomto výsledku odvolacieho konania (toho ostatného, vedeného pod tou spisovou značkou, ktorá je uvedená tiež v záhlaví každej zo strán tohto písomného vyhotovenia uznesenia, na tej prvej doplnená i o číslo listu na číslo konania) v ňom plný úspech zaznamenala žalobkyňa (ktorej sa odvolaním podarilo jej zaťaženie tzv. náhradovou povinnosťou odvrátiť) a preto to tu bola naopak ona, komu vzniklo právo na náhradu trov (podľa § 224 ods. 1 a 2 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Odvolací súd jej potom žiadnu náhradu nepriznal, pretože jej v tomto konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli a aj keby mal platiť opak (zo spisu sa však nepodávajúci), nepodala návrh na priznanie náhrady (hoci ten je nutnou procesnou podmienkou prisudzovania náhrady aj vyzývania na prípadné vyčíslenie skôr nevyčíslenej náhrady, ak sa má rozhodovať bez vyhlásenia rozhodnutia, tu por. i § 151 ods. 1 a 4 O. s. p.), hoci o príslušnej podmienke bola už v čase rozhodovania napadnutým uznesením nezastúpená účastníčka poučená najneskôr v odôvodnení takéhoto rozhodnutia.
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.