Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20CoP-190-2021.pdf
PDF · 231.82 KB
Case nature
Area
Subarea
20CoP/190/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členov senátu Mgr. Aleny Čakváriovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci manželky - navrhovateľky, matky: G. Y., N.. J., Q.. XX.XX.XXXX, U.: D. XH, U., zastúpená advokátkou JUDr. Helenou Čerešňovou, so sídlom: Horné predmestie 16, Svätý Jur proti manželovi - otcovi: N. Y., Q.. XX.XX.XXXX, U.: D. XH, U., zastúpený advokátom JUDr. Ján Havlát, so sídlom: Rudnayovo nám. 1, Bratislava, o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom: Q. Y., Q.. XX.XX.XXXX a Y. Y., Q.. XX.XX.XXXX, obaja zastúpení kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, so sídlom: Vazovova 7/A, Bratislava, na odvolanie matky voči rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 15.07.2021, č. k. 27P/101/2020-241, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 15.07.2021, č. k. 27P/101/2020-241, v napadnutom výroku o výživnom na J. Y. mení tak, že matka je povinná platiť výživné na J. Y. Y., Q.. XX.XX.XXXX vo výške 330,- € mesačne, vždy k 15 - temu dňu v mesiaci vopred k rukám otca, počnúc právoplatnosťou výroku o rozvode manželstva.
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo dňa 15.07.2021, č. k. 27P/101/2020-241 rozhodol tak, že manželstvo účastníkov konania G. Y.X., N. J., Q.. XX.XX.XXXX a N. Y., Q.. XX.XX.XXXX, uzavreté dňa 11.09.2004, zapísané v knihe manželstiev matričného úradu Bratislava - Staré Mesto, vo zväzku O., ročník 2004, na strane XX, pod poradovým číslom XXX rozviedol. Súd prvej inštancie zveril maloletú Q. Y., Q.. XX.XX.XXXX na čas po rozvode manželstva do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov s tým, že matka bude zabezpečovať starostlivosť o dieťa každý nepárny týždeň v roku, vždy od pondelka nepárneho týždňa od 16,00 hod. do nasledujúceho pondelka párneho týždňa do 16,00 hod., a otec bude zabezpečovať starostlivosť o dieťa každý párny týždeň v roku vždy od pondelka párneho týždňa od 16,00 hod. do nasledujúceho pondelka nepárneho týždňa do 16,00 hod.. Súd prvej inštancie súčasne určil, že počas striedavej osobnej starostlivosti sa výživné rodičom na maloletú neurčuje. Zároveň súd prvej inštancie rozhodol tak, že zveril J. Y. Y.X., Q.. XX.XX.XXXX na čas po rozvode manželstva do osobnej starostlivosti otca a styk matky s J. Y. upravil v bežnom školskom roku s výnimkou prázdnin a sviatkov v každom nepárnom týždni v roku od piatku od 15,00 hod. do pondelka do 15,00 hod. a v každom párnom týždni v roku v stredu od 14,00 hod. do 20.00 hod., počas sviatkov a prázdnin je matka oprávnená stretávať sa s J. Y. každý párny kalendárny rok od 23.12. od 16,00 hod. do 27.12. do 16,00 hod. a každý nepárny kalendárny rok od 28.12. od 16,00 hod. do 02.01. nasledujúceho roka do 16,00 hod., a každý párny kalendárny rok od Veľkého piatku od 16,00 hod. do Veľkonočného pondelka do 19,00 hod., každý nepárny kalendárny rok počas jarných prázdnin vyhlásených Ministerstvom školstva SR od soboty, ktorá predchádza prvému dňu jarných prázdnin od 09,00 hod. do nasledujúcej soboty do 19,00 hod., každoročne od 14.07. do 31.07. a od 14.08. do 31.08. Tiež uložil matke povinnosť platiť výživné na J. Y. Y., Q.. XX.XX.XXXX vo výške 400,- € mesačne, vždy k 15 - temu dňu v mesiaci vopred k rukám otca, počnúc doručením rozsudku. Súd prvej inštancie súčasne rozhodol, že obaja rodičia budú maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že návrhom doručeným súdu prvej inštancie dňa 18.08.2020 sa navrhovateľka domáhala rozvodu manželstva a úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k J. Q. Y., Q.. XX.XX.XXXX a Y. Y., Q.. XX.XX.XXXX, na čas po rozvode manželstva. Maloleté deti navrhovala súdu prvej inštancie zveriť do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov s týždňovými intervalmi striedania s tým, že obaja rodičia budú maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok a výživné na maloleté deti neurčovať. Ďalej v návrhu uviedla, že manželstvo s odporcom uzavrela po osemročnej známosti dňa 11.09.2004, z ktorého sa dňa 24.06.2005 narodila J. Q. Y. G. D.G. XX.XX.XXXX J. Y. Y.. Uviedla, že spočiatku bolo manželstvo harmonické, občas narúšané vzájomnými nezhodami vyplývajúcimi z povahových a názorových rozdielov oboch manželov, ktoré však boli schopní spoločne vyriešiť, časom sa však začali prehlbovať názorové rozdiely, citovo sa odcudzili a ich vzťah ochladol. Za najzávažnejší problém manželka považovala skutočnosť, že manžel je približne 10 rokov nezamestnaný, nevykonáva žiadnu činnosť a nezabezpečuje príjem do rodinného rozpočtu. Navrhovateľka súdu prvej inštancie uviedla, že vykonáva realitnú činnosť prostredníctvom spoločnosti A.R.R. s.r.o., v ktorej sú aj s manželom spoločníkmi, ale konateľkou je len manželka. Manžel sa na fungovaní obchodnej spoločnosti nepodieľa, realitnú činnosť vykonáva a príjmy zabezpečuje iba manželka. Uvedený dlhodobo pretrvávajúci stav viedol k tomu, že spolužitie účastníkov konania bolo stresujúce a plné napätia, čo viedlo k tomu, že navrhovateľka sa odsťahovala zo spoločnej domácnosti. Navrhovateľka vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností mala za to, že vzťahy medzi manželmi sú tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že ich manželstvo už naďalej nemôže plniť svoj účel, akákoľvek obnova manželstva je nemožná. Navrhovateľka ďalej súdu prvej inštancie uviedla, že maloleté deti sú aktuálne v striedavej starostlivosti, pričom obaja rodičia sa snažia rešpektovať ich vôľu, pokiaľ ide o pobyt u jedného či druhého rodiča a teda dbať v maximálnej možnej miere na záujmy detí. Navrhovateľka vyjadrila pred súdom prvej inštancie záujem na zachovaní vzťahu medzi rodičmi a deťmi, ako aj medzi deťmi navzájom, preto považuje striedavú starostlivosť za plne súladnú so záujmami maloletých a má za to, že tým budú najlepšie zaistené ich potreby.
3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 18, § 19 ods.1, § 22, § 23 ods. 1, 2, 3, § 24 ods.1,2,3,4,5, § 25 ods. 1,2, § 62 ods. 1,2,3,4,5,6, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1 Zákona o rodine, § 100 Civilného mimosporového poriadku a vecne tým, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že v manželstve účastníkov konania nastal rozvrat, ktorý možno charakterizovať ako hlboký a trvalý. Súd prvej inštancie skúmal vážnosť rozvratu manželstva účastníkov, berúc do úvahy najmä ich vzájomný vzťah, doterajšie spolužitie, ako aj dĺžku trvania a intenzitu rozvratu vzťahov medzi nimi. Hoci to bola navrhovateľka, ktorá podala návrh na rozvod, pričom ako hlavný dôvod uviedla skutočnosť, že manžel je približne desať rokov nezamestnaný a nezabezpečuje príjem do rodinného rozpočtu, súd prvej inštancie dospel k záveru, že kvalifikovaný rozvrat manželských vzťahov účastníkov konania bol spôsobený najmä navrhovateľkou, ktorá v roku 2020 opustila spoločnú domácnosť. Súd prvej inštancie mal teda za preukázané, že manželstvo účastníkov si neplní svoj spoločenský účel, ktorý spočíva predovšetkým vo vytváraní rodinného prostredia, v ktorom by manželia mali žiť vo vzájomnej zhode, citovom zblížení, poskytovať si navzájom duševnú i materiálnu pomoc a existuje iba ako formálny a pretrvávajúci zväzok muža a ženy bez vzájomnej citovej náklonnosti, bez vzájomnej manželskej podpory a starostlivosti. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie prihliadol v neposlednom rade aj na záujem maloletých detí a zvážil, že rozvod bude v súlade aj s ich záujmami, nakoľko udržiavanie formálneho zväzku za stavu, keď rodičia už dlhší čas nezdieľajú spoločnú domácnosť, jednak nemá pre maloletých žiaden reálny význam, navyše nie je ani dobrým príkladom pre budovanie ich postoja k rodinnému životu a tak i zdravému psychickému vývoju. Na podklade uvedeného mal súd prvej inštancie za preukázané, že sú splnené hmotnoprávne podmienky na rozvod manželstva, a preto návrhu navrhovateľky vyhovel. V konaní mal súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania taktiež preukázané splnenie hmotnoprávnych podmienok upravených v zákone o rodine na zverenie J. Q. do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, nakoľko tak otec, ako aj matka majú záujem vykonávať osobnú starostlivosť o maloletú, obaja sú spôsobilí riadnym spôsobom vykonávať starostlivosť o maloletú a zverenie maloletej do striedavej osobnej starostlivosti je v jej záujme. V tejto súvislosti súd prvej inštancie skonštatoval, že striedavá starostlivosť o maloletú sa od opustenia spoločnej domácnosti matkou realizovala v týždňových intervaloch, teda maloletá je na striedavú starostlivosť zvyknutá. Pri svojom rozhodovaní prihliadol súd prvej inštancie aj na názor maloletej, ktorá má záujem aj naďalej zotrvať v striedavej starostlivosti rodičov. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie návrhu matky v časti o zverenie maloletej do striedavej starostlivosti vyhovel. Pokiaľ ide o starostlivosť o J. Y., súd prvej inštancie uviedol, že v tejto otázke sa rodičia nevedeli dohodnúť, nakoľko matka trvala na zverení maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov a otec na zverení Y. do jeho osobnej starostlivosti. Dodal, že matka svoj návrh odôvodňovala tým, že je pre ňu dôležité zachovanie vzťahu medzi rodičmi a deťmi, ako aj medzi deťmi navzájom, pričom s uvedeným vyjadrením matky otec súhlasil, no na druhú stranu mal za to, že je potrebné v konaní rešpektovať názor maloletého, nakoľko je už vo veku, kedy je schopný a má právo samostatne vyjadriť svoj názor na starostlivosť a styk s rodičmi. Otec poukázal na skutočnosť, že J. Y. nie je v striedavej starostlivosti rodičov, tak ako to uviedla matka a tiež na vyjadrenie maloletého, že sa chce s matkou stretávať, no nechce u nej prespávať a chce zostať v starostlivosti otca. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že ak ide o osobnú starostlivosť o maloletého, rešpektoval jeho želanie byť v osobnej starostlivosti otca, ako aj jeho vyťažený denný program v dôsledku hokejových tréningov, avšak nemohol styk s matkou ponechať na jeho vôli. Súd prvej inštancie skonštatoval, že J. Y. je vo svojich 14 rokoch v zložitom životnom období puberty a je pochopiteľné, že sa na matku hnevá pre jej odchod zo spoločnej domácnosti, a že rodičovi, ktorý s dieťaťom trvale nežije, musí byť umožnený pravidelný a čo najširší kontakt, pretože je to práve množstvo času, počas ktorého je možné realizovať aj neverbálne výchovné pôsobenie rodiča, tzv. výchovu prítomnosti či príkladom, ktorá je, ako je vo všeobecnosti známe, tou najúčinnejšou výchovnou metódou. Podľa názoru súdu prvej inštancie je potrebné, aby si maloletý rozvíjal citové väzby s matkou, a aby tak mohlo dôjsť k napraveniu ich vzájomného vzťahu. Vzhľadom na uvedené, považoval súd prvej inštancie úpravu styku s matkou v rozsahu od piatku od 15.00 hod do pondelka do 15.00 hod v nepárnom týždni a v stredu od 14.00 hod do 20.00 hod v párnom týždni za najvhodnejšiu. Súd prvej inštancie rešpektoval záujem maloletého o voľnočasové aktivity (hokej), dodal však, že vzťahu s rodičom nemôže byť na úkor. Podľa súdu prvej inštancie ďalšou spornou otázkou v danom konaní bola otázka určenia výšky výživného na maloletého, keďže manžel žiadal, aby zaviazal navrhovateľku povinnosťou platiť výživné na J.É. Y. vo výške 500,- EUR mesačne. Súd pri určovaní výšky výživného vychádzal z odôvodnených potrieb maloletého a možností, schopností a majetkových pomerov matky. Na základe zistených skutkových okolností, vyhodnotiac všetky listinné dôkazy, súd prvej inštancie dospel k záveru, že súdom určené výživné vo výške 400,- eur zodpovedá odôvodneným potrebám maloletého, ktorý je športovo aktívny, keď 5x do týždňa absolvuje hokejový tréning a počas víkendov súťaže a turnaje, za športové aktivity, ktoré otec uhrádza poplatky v súhrnnej výške 177,- eur, mesačný servis v sume 39,50 eur, rovnako mu vznikajú nepravidelné výdavky spojené s touto športovou aktivitou ako napr. kúpa hokejovej výstroje za 1.607,50 eur (t. j. 134 EUR mesačne) a poplatky spojené s účasťou na turnajoch v sume cca 500,- eur ročne. Dodal, že otec má taktiež náklady na ošatenie, hygienu a voľnočasové aktivity maloletého v sume približne 40,- eur mesačne a vreckové v sume 50,- eur, okrem uvedeného manžel pravidelne mesačne platí poplatky za byt vo výške 154,45 eur, poplatky za elektrickú energiu vo výške 38,50 eur, poplatky za televíziu a internet vo výške 24,47 eur, stravu vo výške 300,- eur (vrátane maloletých). Súd prvej inštancie dospel k záveru, že je v možnostiach matky platiť na maloletého výživné v súdom určenej výške, a to napriek skutočnosti, že matkou deklarovaný priemerný mesačný príjem v roku 2020 predstavoval sumu 170,- eur a v roku 2019 sumu 121,24 eur. Súd prvej inštancie vzal do úvahy skutočnosť, že matka ku dňu 30.11.2020 predala nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXX nachádzajúcu sa v katastrálnom území F. H., za ktorú obdržala sumu 120.000,- eur, a ako matka sama uviedla, za tieto prostriedky následne kúpila jednoizbový byt, na ktorého predaji zarobila 12.000,- eur. Súd prvej inštancie zároveň uviedol, že matka teda v súčasnosti disponuje prebytkom finančných prostriedkov, o čom svedčí aj zostatok na sporiacom účte matky, ktoré jej umožňujú prispievať na výživu maloletého v súdom určenej výške. K tvrdeniu matky, že má úmysel tieto prostriedky použiť na kúpu novej nehnuteľnosti, súd prvej inštancie skonštatoval, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. V tejto súvislosti zdôraznil, že pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť, teda ani kúpa nehnuteľnosti nepredstavuje výdavok, ktorý by musela matka nevyhnutne vynaložiť, nakoľko t. č. býva v nájme a má tak zabezpečené bývanie. O zastupovaní a správe majetku maloletých detí, súd prvej inštancie rozhodol tak, že zastupovať maloletých a spravovať ich majetok budú obaja rodičia. Súd prvej inštancie o trovách konania súd rozhodol podľa § 52 CMP.
4. Proti výroku VI. rozsudku súdu prvej inštancie (do výroku o výživnom) podala navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie. Vo svojom odvolaní považovala v prvom rade za nevyhnutné poukázať na súvislosť s výrokom V. posledný bod, podľa ktorého styk matky s J. Y. súd prvej inštancie počas každoročných letných prázdnin upravil tak, že matka bude so synom od 14.07 do 31.07. a od 14.08. do 31.08. Podľa navrhovateľky, tak ako z uvedeného vyplýva, súd prvej inštancie počas letných prázdnin ustanovil de facto striedavú osobnú starostlivosť v dvojtýždenných intervaloch. Vzhľadom na to, že práve počas letných prázdnin sa predpokladajú zvýšené výdavky na dieťa z dôvodu dovoleniek a výletov a vzhľadom na to, že v zmysle rozsudku bude J. Y. tráviť polovicu letných prázdnin u matky, je podľa matky dôvodné, aby počas letných prázdnin výživné na J. Y. neplatila, rovnako ako je tomu pri striedavej osobnej starostlivosti. Taktiež má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým ju zaviazal súd prvej inštancie k plateniu výživného aj počas letných prázdnin je v rozpore s dobrými mravmi a aj so zákonom, aj z toho dôvodu, že v tomto prípade by plnila vyživovaciu povinnosť duplicitne, a teda nepochybne v rozpore so svojimi majetkovými pomermi. Zdôraznila, že prvýkrát by platila mesačné výživné k rukám otca J. Y. a zároveň druhýkrát by plnila vyživovaciu povinnosť priamo úhradou nákladov na Y. (strava, výlety a pod.) počas striedavej starostlivosti. Ďalej navrhovateľka namietala, že súd prvej inštancie nezistil skutočný stav veci tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 35 CMP. Podľa jej názoru z rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že sa nezaoberal majetkovými pomermi otca, a teda nezohľadnil mieru jeho schopností a možností podieľať sa na životných nákladoch J. Y.. Navrhovateľka zdôraznila, že podaním zo dňa 29.06.2021 podrobne zdokladovala, že majetok otca maloletých detí je vo výške cca 817.754,- €; z toho prostriedky na účtoch v bankách sú vo výške 243.340,05 €, nehnuteľnosti v hodnote 574.415,- €. Navrhovateľka dala do pozornosti odvolacieho súdu, že otec vlastní až 2 nehnuteľnosti určené na bývanie, pričom poukázala na jej podanie zo dňa 29.06.2021 a navyše má podľa nej pravidelný príjem z prenájmu nehnuteľnosti vo výške 550,- €/mesiac + energie. Naproti tomu zdôraznila, že ona nevlastní žiadnu nehnuteľnosť určenú na bývanie, a aby si zabezpečila bývanie a prostriedky na bežný život, predala dedičstvo - nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXX v k.ú. H. za sumu 120.000,- €. Dodala, že za uvedenú sumu kúpila a následne predala byt, na ktorom generovala zisk 12.000,- € (pred zdanením), ktorým si jednorázovo (nie pravidelne) zabezpečila prostriedky na živobytie, pričom po zdanení to bude suma 10.200,- €, čo je v prípade rozdelenia medzi 12 kalendárnych mesiacov (vychádzajúc zo súdnej praxe) suma 850,- €/mesiac. Navrhovateľka uviedla, že zvyšné prostriedky vo výške 120.000,- € sú stále určené na zabezpečenie bývania, a teda nie je možné konštatovať, že má prebytok finančných prostriedkov. Dodala, že súd prvej inštancie taktiež dokazovaním zistil, že má pravidelný mesačný príjem len vo výške 170,- €. Pokiaľ ide o pozemky nachádzajúce sa v k.ú. F. H., ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve navrhovateľky o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 2/16 k celku a sú zapísané na LV č. XXX G. XXX, tie sú prenajaté spoločnosti AGRO-BIO HUBICE, a.s. za sumu 75,29 € ročne, čo je podľa jej názoru zanedbateľná suma. Pre určenie hodnoty nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX pre k.ú. F. H. dala do pozornosti prílohu č. 1 k zákonu č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady, podľa ktorej je hodnota ornej pôdy v Horných Janíkoch 0,5337 €/m2 a hodnota trvalých trávnatých porastov (TTP) je 0,0000 €/m2. Vzhľadom na uvedené (ak bude abstrahovať len od TTP) vlastní navrhovateľka 1.917,7 m2 pôdy (pripadajúce na jej spoluvlastnícky podiel) o celkovej hodnote 1.023,48 €, pričom uvedená hodnota je však len administratívna, nakoľko reálne sú navrhovateľkine podiely nepredajné a teda ich trhová hodnota je 0,- €. Navrhovateľka namietala, že z vyššie uvedeného vyplýva, že životná úroveň otca J. Y. je 7 násobne vyššia, ako jej životná úroveň a teda otec J. Y. by sa mal na výdavkoch J.F. Y. podieľať v pomere 1:7 t. j. v rozsahu 7 krát väčšom ako ona, aby bola dodržaná litera zákona. Podľa navrhovateľky je v rozpore s ustálenou súdnou praxou určenie výživného vo výške 400,- €, pretože ak sa vychádza z mesačného príjmu 850,- eur, pričom v tejto súvislosti opätovne uviedla, že súd prvej inštancie sa podľa jej názoru absolútne nevysporiadal s jej výdavkami, potom 20% z 850,- € činí sumu 170,- €, ktorú navyše treba rozdeliť medzi 2 deti a teda maximálna suma pripadajúca na J. Y. je len 85,- €. Zároveň poukázala na to, že podľa ustálenej súdnej praxe, ak povinný rodič vlastní jedinú nehnuteľnosť určenú na bývanie, bolo by v rozpore s dobrými mravmi od neho žiadať, aby túto nehnuteľnosť predal, preto sa takáto nehnuteľnosť neposudzuje ako majetok, z ktorého by sa vychádzalo pri určení výšky výživného. Podľa matky analogicky teda treba aplikovať dobré mravy aj v jej prípade, ktorá nevlastní žiadnu nehnuteľnosť určenú na bývanie, pričom má len finančné prostriedky určené na kúpu nehnuteľnosti na bývanie. Ak tieto prostriedky navrhovateľka premení na nehnuteľnosť určenú na bývanie, tak jej hotovostné peniaze na účtoch budú takmer nulové, pričom prostriedky na účtoch otca maloletých detí sú vo výške 243.340,05 €. Na základe uvedeného matka namietala, že prostriedky na jej účte nie sú prebytkom a zamýšľaná kúpa nehnuteľnosti nie je neopodstatneným výdavkom tak, ako sa to snaží prezentovať súd prvej inštancie, a preto je podľa jej názoru rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozpore s ustálenou súdnou praxou a dobrými mravmi. V nadväznosti na uvedené dala do pozornosti odvolacieho súdu vyjadrenie kolíznej opatrovníčky, ktorá sa na pojednávaní dňa 15.07.2021 vyjadrila, že požadované výživné 500,- € je privysoké a navrhuje výživné vo výške 250, - €/mesiac. Pokiaľ ide o podnikanie prostredníctvom A.R.R. s.r.o.,, navrhovateľka uviedla, že súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 15.07.2021 označil motorové vozidlo ako nadbytočný výdavok, a preto k tomuto uviedla, že spoločnosť A.R.R. s.r.o. je realitnou kanceláriou a v súvislosti s výkonom tejto podnikateľskej činnosti je nevyhnutne potrebné vlastniť motorové vozidlo, nakoľko presun pri výkone realitnej činnosti prostredníctvom MHD alebo inou formou hromadnej dopravy je nemysliteľný. Vzhľadom na uvedené navrhovateľka zhrnula dôvody, pre ktoré má za to, že súd prvej inštancie nezistil skutočný stav veci, pričom sa nezaoberal majetkovými pomermi otca maloletých detí a jeho pomernou účasťou na nevyhnutných výdavkoch J. Y., sa nezaoberal a nezohľadnil výdavky na strane navrhovateľky, selektívne a v rozpore s ustálenou súdnou praxou a s dobrými mravmi vyhodnotil jej majetkové pomery, keďže u nej konštatoval prebytok, hoci nemá ani vlastnú strechu nad hlavou, nezdôvodnil, ako dospel k určeniu výživného vo výške 400,- €, t.j. na základe akých dôkazov a akým výpočtom, v dôsledku čoho je podľa nej odôvodnenie rozsudku v rozpore s ust. § 220 ods. 2 CSP. Ďalej matka namietala, že súd prvej inštancie nezisťoval skutočné výdavky na J. Y.; osvojil si len tvrdenia jeho otca bez toho, aby sa domáhal predloženia dôkazov a teda preukázania skutočných výdavkov na maloleté dieťa a tým zistil skutočný stav veci v zmysle ust. § 35 CMP. Navrhovateľka má za to, že pri spravodlivom rozdelení výdavkov na J. Y. medzi oboch rodičov a pri zohľadnení ich majetkových pomerov by museli byť náklady vo výške 582,20 € rozdelené medzi ňu a jej manžela v pomere 1:7, t.j. navrhovateľka by mala znášať a podieľať sa na vyživovacej povinnosti vo výške 72,80 €, pričom v zmysle ustálenej súdnej praxe je maximálna výška jej vyživovacej povinnosti T. Y. vo výške 85,- €. Vzhľadom na uvedené má navrhovateľka za to, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutočný stav, zistené skutočnosti a tvrdenia nesprávne vyhodnotil, rozsudok vydal v rozpore so zákonom (§ 62 ods. 2 ZR), rozsudok odporuje ustálenej súdnej praxi a dobrým mravom, čo vedie k porušeniu práv, a preto navrhuje, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku zmenil nasledovne: „VI. Matka je povinná platiť výživné na J.F. Y. Y., Q.. XX.XX.XXXX vo výške 75,- € mesačne s výnimkou mesiacov júl a august, vždy k 15.temu dňu v mesiaci vopred k rukám otca, počnúc doručením tohto rozsudku.“
5. Navrhovateľka podaním zo dňa 13.09.2021 doplnila svoje odvolanie, v ktorom uviedla, že vzhľadom na to, že aktuálne je na realitnom trhu v ponuke na predaj porovnateľný byt, aký vlastní otec maloletých detí na D. I.. T. U., upravuje hodnotu jeho bytu uvedenú v podaní zo dňa 29.06.2021 na sumu 490.000,- €. Podľa navrhovateľky je z uvedeného dôvodu potrebné ustáliť hodnotu majetku otca maloletých detí na sumu 1.025.340,- € (byt na D. 490.000,- €, byt na X. 217.000,- €, E. na Y. 20.000,- €, peniaze na účtoch v bankách 243.340,05 €, motorové vozidlá cca 55.000,- €). Zároveň matka doplnila, že tak, ako uviedla v odvolaní zo dňa 02.09.2021, predala dedičstvo - nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXX v k.ú. H. za sumu 120.000,- € a za uvedenú sumu kúpila a následne predala byt, na ktorom generovala zisk 12.000,- € (pred zdanením), ktorým si jednorázovo (nie pravidelne) zabezpečila prostriedky na živobytie. Sumu čistého zisku upravila nasledovne: Po zdanení (19% daň z príjmu) a splnení odvodovej povinnosti (14% odvody do zdravotnej poisťovne) bude čistý zisk vo výške 8.040,- €, čo je v prípade rozdelenia medzi 12 kalendárnych mesiacov (vychádzajúc zo súdnej praxe) suma 670,- €/mesiac. Taktiež opätovne zopakovala, že súd prvej inštancie dokazovaním zistil, že navrhovateľka má pravidelný mesačný príjem len vo výške 170,- €. Podľa navrhovateľky je už v zmysle v rozpore s ustálenou súdnou praxou určenie výživného na J. Y. vo výške 400,- €/mesiac, pretože ak budeme vychádzať z mesačného príjmu 840,- € (670,- € + 170,- €), potom 20% z 840,- € činí sumu cca 170,- €, ktorú navyše treba rozdeliť medzi 2 deti a teda maximálna suma pripadajúca na J. Y. je podľa jej názoru len 85,- €. Navrhovateľka uviedla, že byt zapísaný na LV XXXX pre k. ú. N. je v podielovom spoluvlastníctve navrhovateľky len formálne, a to z dôvodu ochrany vlastníctva jej matky pred zneužitím treťou osobou, pretože matka navrhovateľky trpí vážnym duševným ochorením, je dlhodobo liečená a je u nej bežné, že bez uváženia prevádza vlastníctvo k hnuteľným veciam (aj väčšej hodnoty) na tretie osoby. Navrhovateľka z obavy, aby jej matka nebola zneužitá tretími osobami a nepreviedla na ne aj strechu nad hlavou, je zapísaná ako podielový spoluvlastník uvedenej nehnuteľnosti, ktorú inak v celom rozsahu užíva jej matka. V tejto súvislosti dodala, že na súde prvej inštancie je vedené konanie o obmedzenie spôsobilosti na právne úkony v uvedenej veci pod sp. zn. 11Ps/2/2021, bolo by preto proti dobrým mravom túto nehnuteľnosť zohľadňovať v rámci majetkových pomerov navrhovateľky, nakoľko ide o okolnosť hodnú osobitného zreteľa. Podľa názoru navrhovateľky, životná úroveň otca J. Y. je 8 násobne vyššia ako životná úroveň navrhovateľky, a teda otec by sa mal na výdavkoch maloletého podieľať v pomere 1:8, t. j. v rozsahu 8 krát väčšom ako navrhovateľka. Pri spravodlivom rozdelení výdavkov na J. Y. medzi oboch rodičov a pri zohľadnení ich majetkových pomerov by museli byť náklady vo výške 582,20 € rozdelené medzi navrhovateľku a otca maloletých detí v pomere 1:8 t.j. navrhovateľka by mala znášať a podieľať sa na vyživovacej povinnosti vo výške 64,70 €, pričom v zmysle ustálenej súdnej praxe je maximálna výška jej vyživovacej povinnosti voči Y. 85,- €. Zároveň dala do pozornosti odvolacieho súdu, že k vyjadreniu otca zo dňa 30.09.2020 bola priložená tabuľka výdavkov na maloleté deti, v ktorej je jasne a zrozumiteľne uvedené, že všetky výdavky spojené s maloletým Y. hradí výlučne otec. Poukázala na tú skutočnosť, že nepochybne šlo o dohodu rodičov, ktorá bola založená ešte počas spoločného spolužitia rodičov, pretože navrhovateľka odišla zo spoločnej domácnosti v lete 2020 a otec maloletých detí už 30.9.2020 (t.j. len cca 2 mesiace po odchode navrhovateľky zo spoločnej domácnosti) uvádza, že všetky výdavky spojené so Y. platí on, pričom ich kalkulácia zahŕňa obdobie jedného roka a teda obdobie dlhšie, než bolo obdobie, kedy nežil otec spolu s navrhovateľkou v spoločnej domácnosti. Týmto podľa navrhovateľky otec jasne a zrozumiteľne deklaroval, že status quo bola úhrada všetkých nákladov spojených s J. Y. zo strany otca, čím sa zároveň potvrdzuje aj ten fakt, že otec mal a má dostatok finančných prostriedkov na úhradu týchto nákladov. Navrhovateľka zopakovala, že nie je v takej finančnej situácii, aby bola spôsobilá znášať náklady spojené so synovými športovými aktivitami, zároveň ako aj jej manžel potvrdil, nikdy navrhovateľka nebola finančne schopná uhrádzať náklady spojené so synovými športovými aktivitami, a preto ich vždy uhrádzal otec. V tejto súvislosti poukázala aj na tú skutočnosť, že jej majetkové pomery sa za posledný rok nijako nezmenili; hotovostné peniaze sú len transformáciou jej majetku (predaj nehnuteľnosti v k.ú. H.Í.) a teda nemožno konštatovať, že navrhovateľka má dostatok prostriedkov na úhradu športových aktivít maloletého syna. Vzhľadom na uvedené má za to, že doteraz platné a fungujúce dojednanie (hoc aj konkludentné) medzi rodičmi ohľadne úhrady nákladov na športové aktivity maloletého je status quo a okolnosťou hodnou osobitného zreteľa. Taktiež dala do pozornosti súdu, že dňa 19.07.2021, t.j. len pár dní po vyhlásení rozsudku ráno o 8.44 hod. volala neznáma osoba z t.č. XXXX XXX XXX, ktorá navrhovateľke len oznámila „zabijem Ťa“ a následne zložila. Navrhovateľka uviedla, že v dôvodnej obave o svoj život a zdravie oznámila podozrenie zo spáchania priestupku na OO PZ Bratislava Nové Mesto. Dodala, že príslušník PZ sa pokúšal na mieste preveriť volajúce t.č., pričom navrhovateľke oznámil, že ide o nevystopovateľné, t.č., a teda páchateľ mal vec premyslenú. Navrhovateľka sa nikdy dovtedy s nikým nedostala do konfliktu a už vôbec nie takého, aby bol založený dôvod na telefonáty podobného výhražného charakteru. Vzhľadom na uvedené má navrhovateľka za to, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutočný stav, zistené skutočnosti a tvrdenia nesprávne vyhodnotil, rozsudok vydal v rozpore so zákonom (§ 62 ods. 2 ZR), rozsudok odporuje ustálenej súdnej praxi a dobrým mravom, čo vedie k porušeniu práv navrhovateľky a preto navrhuje, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku zmenil nasledovne: „VI. Matka je povinná platiť výživné na J. Y. Y., Q.. XX.XX.XXXX vo výške 65,- € mesačne s výnimkou mesiacov júl a august, vždy k 15.temu dňu v mesiaci vopred k rukám otca, počnúc doručením tohto rozsudku.“
6. Kolízny opatrovník k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že odporúča odvolaciemu súdu rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správne.
7. Otec vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za správne po vecnej, ako aj formálnej stránke. Súd prvej inštancie sa podľa názoru otca riadne vysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami, riadne zistil skutočný stav veci a celú vec aj správne právne posúdil, riadne v súlade s § 220 ods. 2 CSP odôvodnil, pričom poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax, v zmysle ktorej platí, že súd nemusí dať odpoveď na absolútne všetky otázky a argumenty sporových strán, ale len na tie, ktoré majú pre vec a jeho rozhodnutie zásadný význam a dávajú dostatočný právny základ rozhodnutiu bez toho, aby neprimerane zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 alebo II. ÚS 59/05 ). Podľa otca sa s argumentáciou matky nemožno stotožniť a nemôže s poukazom na vykonané dokazovanie z jeho pohľadu s poukazom na právny poriadok a ustálenú rozhodovaciu prax obstáť, pričom jej jedinou motiváciou podľa jeho názoru je, čo možno najviac prostriedkov si ušetriť pre seba a svoje potreby a potreby svojej podnikateľskej činnosti na úkor potrieb svojich maloletých detí, najmä J.F. Y., ktorého hokejový koníček vždy odmietala akceptovať. Otec uviedol, že nemožno pritom vylúčiť, že dôvodom je aj pomsta matky J. Y. za to, že v konaní pred súdom prvej inštancie uviedol, že chce byť v jeho starostlivosti a u matky nechce ani prespávať a zároveň pomsta vo vzťahu k nemu, ktorý akceptuje toto synovo rozhodnutie. V tejto súvislosti poukázal na to, že matka bezprostredne po vydaní napadnutého rozsudku, priamo J. Y. napísala sms - správu, v ktorej neprávom obviňuje otca, že sa jej mal prostredníctvom tretích osôb vyhrážať zabitím. Je podľa jeho pohľadu nespochybniteľné, že jej konanie je motivované snahou o pomstu voči nemu a zrejme aj J.J. Y., na čo nadväzuje aj toto odvolanie. K argumentu matky, že nakoľko jej súd prvej inštancie určil styk s J. Y. počas letných prázdnin v mesiacoch júl a august v rozsahu polovice týchto mesiacov ( 14.07 - 31.07 a 14.08 - 31.08 ), navrhuje, aby jej odvolací súd neurčil vyživovaciu povinnosť počas týchto dvoch mesiacov z dôvodu, že bude vykonávať de facto striedavú osobnú starostlivosť o maloletého a tým pádom by mala byť nútená plniť vyživovaciu povinnosť duplicitne, otec uviedol, že s uvedeným argumentom matky sa nemožno stotožniť. V prvom rade uviedol, že zákon nepozná žiadnu de facto striedavú osobnú starostlivosť, a preto ustanovenie § 62 ods. 6 ZR nemožno na tento prípad aplikovať. Otec poukázal na to, že je úplne štandardné a bežné, že súd prvej inštancie v prípade zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov určí počas letných prázdnin styk rodičov v zásade na polovicu, no táto skutočnosť nikdy nie je dôvodom na to, aby nebola v tomto čase rodičovi, ktorému dieťa do osobnej starostlivosti zverené nebolo, určená povinnosť platiť na maloleté dieťa výživné. V druhom rade poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie určil styk matky s J. Y. skutočne len veľmi úzky, a to de facto len 3 dni v priebehu dvoch týždňov. Je teda zrejmé, že otec bude mimo letných školských prázdnin vykonávať v zásade takmer 100%-nú osobnú starostlivosť o J.G. Y., čo práve odôvodňuje ako jeden z argumentov určenie vyššej vyživovacej povinnosti vo forme povinnosti platiť výživné práve na strane matky. Čo sa týka nákladov na dovolenky alebo výlety, ktoré má matka absolvovať s J.G. Y. počas letných prázdnin, v tomto smere poukázal na to, že ide o nie bežné a nevyhnutné výdavky na maloleté deti, ktoré otec možno bude tiež vynakladať, no neuviedol ich v bežných mesačných výdavkoch na obe maloleté deti, nakoľko má za to, že ide o výdavok, ktorý nemôže za daných okolností ovplyvniť výšku výživného, keďže ide s ohľadom na pomery rodičov o určitý druh nadštandardného výdavku. Zdôraznil, že takýto druh výdavku je dôležitý pre určovanie výživného na maloleté deti len v prípade, ak to pomery, možnosti a schopnosti rodičov dovoľujú, a ak matka údajne nemá financie ani na úhradu bežného výživného 400,- EUR mesačne na bežné a nevyhnutné výdavky J. Y., potom je neprípustné, aby používala dovolenku ako argument na zníženie bežného výživného. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 62 ods. 6 Zákona o rodine, ktorý však podľa jeho názoru v predmetnom prípade nemôže aplikovať, má súd iba možnosť, nie povinnosť v prípade striedavej osobnej starostlivosti neurčiť výživné. Pokiaľ ide o argument matky v tom smere, že určenie výživného aj počas letných prázdnin by malo byť v rozpore s dobrými mravmi a so zákonom, tak v tomto smere uviedol, že práve, ak by súd k tomuto kroku nepristúpil a vyhovel by návrhu matky, išlo by o rozhodnutie, ktoré je v rozpore so zákonom a predovšetkým v rozpore so záujmami maloletého, a to aj s poukazom na § 75 ods. 2 Zákona o rodine, v zmysle ktorého sa na zásadu dobrých mravov pri určovaní výživného na maloleté deti neprihliada, keďže v danom prípade je primárnym záujmom práve záujem maloletých detí, nie nedôvodné nároky a požiadavky rodiča, ktorý chce uprednostniť svoje potreby a užívať si napríklad na dovolenke pred bežnými potrebami svojho maloletého dieťaťa. Ďalej k argumentu matky, že sa súd prvej inštancie zaoberal len jej majetkovými pomermi a nemal údajne vôbec skúmať majetkové pomery otca, otec uviedol, že súd prvej inštancie v konaní riadne vykonal dôkazy na zistenie majetkových pomerov oboch rodičov. Otec za týmto účelom predložil všetky potrebné dôkazy od výpisov z účtov, cez listy vlastníctva či dôkazy o jeho súčasnej nezamestnanosti, a to všetko aj na základe výzvy súdu a rovnako deklaroval aj svoj príjem z prenájmu nehnuteľnosti vo výške 550,- EUR mesačne, ktorý je v súčasnosti z dôvodu jeho nezamestnanosti jediným príjmom. Zdôraznil, že podľa jeho názoru nie je preto pravdou, že by sa súd prvej inštancie jeho majetkovou situáciou nezaoberal. Podľa otca, súd prvej inštancie správne uviedol aj v odôvodnení jeho rozhodnutia, že vyživovacia povinnosť má niekoľko foriem a má za to, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď po správnej interpretácii relevantných ustanovení zákona o rodine, kde prezentuje právne názory a úvahy, ktorými sa riadil, posudzuje pri určení výšky výživného odôvodnené potreby maloletého a posudzuje zároveň možnosti, schopnosti a majetkové pomery matky a nie otca, ktorý plní svoju vyživovaciu povinnosti poskytovaním vecných plnení ako strecha nad hlavou, oblečenie, strava a podobne a v neposlednom rade najmä osobnou starostlivosťou, ktorú vykonáva v rozsahu v zásade takmer 100%. K argumentu matky, že podľa nej je životná úroveň otca je 8 krát vyššia ako jej životná úroveň, otec uviedol, že uvedené je nielenže nepravdivý argument, ale ešte aj dôkazom nepochopenia rozdielu medzi vyživovacou povinnosťou a povinnosťou platiť výživné, na ktorý otec poukazuje. Následne otec opätovne zopakoval a poukázal na skutočnosti, ktoré uviedol už aj v konaní pred súdom prvej inštancie a čo matka nepoprela, a to skutočnosť, že po zosobášení matka s otcom žili v otcovom byte, ktorý je v jeho výlučnom vlastníctve a ktorý zdedil, pričom tento byt otec v súčasnosti prenajíma a predstavuje jeho jediný zdroj príjmu, keďže aj s ohľadom na konanie matky, ktorá mu ukončila dohodu v ich spoločnosti A.R.R. s.r.o., a ktorá zároveň všetky prostriedky tejto spoločnosti používa na úhradu svojich osobných potrieb ako nájom, auto, telefón a podobne, v dôsledku čoho spoločnosť vykazuje stratu a nevypláca otcovi žiaden zisk, situáciu s pandémiou a potrebou osobnej starostlivosti o J. Y. nebolo v silách otca nájsť si za danej situácie prácu. Čo sa týka matkou predložených dôkazov o údajnej hodnote bytu v sume 490.000,-
eur, otec ich označil za nepravdivé a zavádzajúce a poukázal na to, že v prvom rade je potrebné si uvedomiť, že inzeráty na predaj nehnuteľností sa vymykajú realite a je všeobecne známy fakt, že skutočná predajná cena nehnuteľnosti býva v konečnom dôsledku rádovo nižšia. Dodal, že uvedenú skutočnosť mu potvrdila aj realitná maklérka, ktorá predáva inzerovaný byt za 490.000,- EUR, pričom táto otcovi uviedla, že sa s kupujúcimi dohodli predbežne na cene nižšej ako bolo inzerovaná cena. Otec len pre predstavu odvolacieho súdu predložil inzeráty na obdobné nehnuteľnosti v danej lokalite, ktorých cena je rádovo nižšia, než cena, ktorú uviedla matka. Poznamenal, že je zároveň zaujímavé, že ide o ponuku na predaj bytu, ktorého vlastníkom je osoba, s ktorou sa matka pozná prostredníctvom svojich známych, nie je preto možné podľa jeho názoru vylúčiť jej účelovosť. Otec uviedol, že rovnako nepravdivé je aj tvrdenie matky o údajnom vlastníctve motorových vozidiel v hodnote 55.000,- eur, keďže je vlastníkom len jedného motorového vozidla, a to G. G. Y., P.: U. XXX N., ktoré kúpil pred troma rokmi za výhodnú zľavu, nakoľko bol v minulosti zamestnancom R. Z. G., pričom jeho zostatková hodnota v súčasnosti je približne 18.500,- eur a žiadne ďalšie motorové vozidlo nevlastní. Čo sa týka hotovosti, túto otec nepopiera, jasne ju deklaroval a ide o hotovosť, ktorú má našetrenú, a z ktorej celé roky financoval nároky spoločnej domácnosti, avšak aj s ohľadom na vyššie popísané konanie matky a v prípade, ak by súd znížil súdom prvej inštancie určené výživné, tieto jeho úspory, z ktorých uhrádza najmä potreby svojich detí, sa budú neustále iba znižovať. Otec zopakoval, že vykonáva väčšinovú, takmer 100%-nú starostlivosť o J.F. Y., teda nielenže mu poskytuje strechu nad hlavou a stravu, no chodí s ním k lekárovi, 5 x do týždňa na tréningy hokeja, vozí ho na hokejové turnaje a sústredenia a podobne, a preto má za to, že súd prvej inštancie rozhodol správne, keď určil výživné matky v rozsahu takmer v zásade 2/3 deklarovaných nákladov na J. Y., a to aj s prihliadnutím na to, že matka si to s ohľadom na jej majetkové pomery môže dovoliť. Čo sa týka majetkových pomerov matky, v tomto smere uviedol, že matka síce deklaruje svoj priemerný mesačný zárobok na sumu približne 170,- eur mesačne, no toto zjavne aj podľa názoru súdu prvej inštancie nemá nič spoločné s realitou a podotkol, že matka je zároveň konateľkou obchodnej spoločnosti A.R.R. s.r.o., v ktorej má uzatvorenú dohodu o pracovnej činnosti, a z ktorej práve poberá vyššie uvedený príjem. Uvedené potvrdzuje podľa otca aj fakt, že množstvo z matkou deklarovaných výdavkov, ako náklady na splátky leasingu za auto (416,- EUR mesačne), benzín, telefón, nájom bytu (600,- EUR mesačne ) a podobne sú platené priamo z prostriedkov spoločnosti A.R.R. s.r.o., teda je zrejmé, že matka svoj príjem a svoje výdavky zakrýva za túto spoločnosť a tým sa snaží umelo si znížiť príjem aj pre účely tohto konania. Ďalej poukázal na to, že matka sa snažila pred súdom prvej inštancie zatajiť svoje majetkové pomery, kedy až na základe upozornenia otca súdu potvrdila napríklad to, že na firmu A.R.R. s.r.o. kúpila automobil v hodnote približne 20.000,- EUR, alebo že bola vlastníčkou nehnuteľnosti evidovanej na LV č. XXX v katastrálnom území F. H., ktorú predala a utŕžila z tohto predaja prostriedky v hodnote 120.000,- eur, ktoré navyše ešte zhodnotila, a tak predstavujú jej úspory sumu dokonca 132.000,- eur, ktoré súdu prvej inštancie pôvodne zatajila. Pokiaľ ide o prostriedky v rozsahu 132.000,- eur, tieto z pohľadu otca tak isto jasne dokazujú dobré majetkové pomery na strane matky, ktoré dostatočne odôvodňujú určenie výživného vo výške 400,- eur na maloletého. Je teda podľa jeho názoru prirodzené, že tieto prostriedky, ktoré v zásade tvoria jej majetok, a teda je nevyhnutné ich posudzovať ako prostriedky, s ktorými môže voľne disponovať, použije práve na úhradu výživného, ktoré má prednosť pred inými potrebami rodičov. Otec uviedol, že v druhom rade, aj keby matka použila deklarovaných 120.000,- EUR na kúpu bytu zostáva jej nadobudnutých 12.000,- eur, ktoré môže použiť napríklad práve na úhradu výživného na maloletého, a to po dobu až dva a pol roka. Otec opäť vyzdvihol argument súdu prvej inštancie, ktorý jasne zdôrazňuje, že výživné na maloleté deti má a musí mať prednosť pred ostatnými neodôvodnenými nákladmi rodičov, ktorým by za danej situácie bola nepochybne aj kúpa bytu zo strany matky, ak má dostatočným spôsobom v súčasnosti zabezpečené bývanie a nie je to preto pre ňu nevyhnutný výdavok. Ďalej otec vyjadril nesúhlas s názorom matky, že sa súd prvej inštancie v rozhodnutí zaoberal len jeho výdavkami a nie výdavkami matky. Otec má za to, že súd prvej inštancie v rámci rozsudku zhrnul deklarované výdavky oboch rodičov, a to v úvode svojho odôvodnenia. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého súd pri určovaní výšky výživného posudzuje odôvodnené potreby maloletého a možnosti a majetkové pomery povinného rodiča, a preto práve z uvedeného dôvodu sa podľa neho súd prvej inštancie primárne zaoberal tým, čo vlastne možno považovať za odôvodnené potreby J.G. Y. a teda sa zaoberal otcom deklarovanými výdavkami na maloletého. Podľa otca, čo sa naopak zdalo byť podhodnotené a nepravdivo uvádzané, bol práve majetok matky. Dodal, že z uvedeného dôvodu sa práve touto časťou majetkových pomerov musel súd prvej inštancie osobitne zaoberať, čo aj urobil riadne, keďže jasne uviedol, ktoré deklarované príjmy považoval za relevantné, ktoré nie, resp. ktoré akým spôsobom vyhodnotil vo vzťahu k odôvodneným potrebám J. Y. a možnosti platiť výživné v určenej výške. Pokiaľ ide o argumentáciu matky v tom smere, že v zákonnej úprave absentuje úprava určujúca, ako má súd pristupovať k určeniu výživného, a že v zmysle údajne existujúcej súdnej praxe by to v prípade J. Y. malo byť len maximálne 85,- eur, v tomto smere otec vyjadril presvedčenie, že argumentácia matky je účelová, zavádzajúca a v zásade scestná. Otec zdôraznil, že by sa k tomuto aj vyjadril, no ťažko sa mu vyjadruje k nejakej ustálenej judikatúre, ktorú matka vo svojom odvolaní neuvádza, a ktorá podľa názoru otca zrejme ani neexistuje, inak by ju zrejme matka uviedla, vzhľadom na to, že v tomto smere poukazuje matka len na akúsi publikáciu o výživnom a neodkladných opatreniach súdu. Otec má za to, že táto argumentácia matky nevychádza z ustálenej súdnej praxe, ale len z určitého jednostranného právneho názoru uverejneného v odkazovanej publikácii, čo nie je pre súd záväzné, a tento sa musí dôsledne riadiť ustanovením § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Otec zopakoval, že deklaroval mesačné výdavky na maloletého, ktoré zahŕňali aj bežné životné potreby ako strava, vreckové, hygiena, ošatenie, voľnočasové aktivity vrátane hokeja, a to všetko v súhrne v sume mesačne cca 582,- eur, kde už sú zahrnuté aj určité dlhodobejšie výdavky prepočítane na mesiac ako napríklad hokejová výstroj. Otec opätovne na tomto mieste zdôraznil, že ide o priemernú sumu, ktorá však v mesiacoch, kedy sa napríklad odohrávajú hokejové turnaje v zahraničí, býva niekedy aj omnoho vyššia. Otec priznal, že je pravdou, že nepreukázal niektoré ním deklarované výdavky, keďže matka odišla z domácnosti neočakávane len pred rokom, mnohé doklady, ktorými by vedel tieto náklady preukázať, nemá odložené a okrem toho, mnohé z týchto výdavkov sa platia priamo hokejovým trénerom v hotovosti. Pokiaľ ide o náklady ako hygiena, ošatenie alebo strava, otec zdôraznil, že rovnako ide o výdavky, od ktorých si skrátka neodkladá doklady, napriek tomu však má za to, že súd prvej inštancie zobral všetky tieto deklarované výdavky ako relevantné do úvahy z dôvodu, že s ohľadom aj na vek maloletého a jeho koníčky nie sú tieto náklady už na prvý pohľad nijak nadnesené. Čo sa týka argumentácie matky v doplnení odvolania v tom smere, že doteraz všetky náklady na hokej J. Y. znášal otec, a teda, že malo ísť o nejakú ich dohodu, toto otec považuje za absolútne irelevantné. Zdôraznil, že je normálne, že v rámci spoločnej domácnosti existujú medzi jej členmi dohody o spôsobe fungovania aj úhrade potrieb, toto sa však zásadne mení po rozvode manželstva. Záverom sa otec vyjadril aj k skutočnostiam uvádzaným v doplnení odvolania matky, v ktorom sa odvoláva na nejaké údajné vyhrážky zabitím, ktorých sa mala voči nej dopustiť neznáma osoba dňa 19.07.2021, teda 4 dni po vyhlásení rozsudku o rozvode manželstva. V prvom rade uviedol, že mu vôbec nie je zrejmé, aký má toto súvis s predmetným konaním najmä vo vzťahu k určeniu výživného, pričom jediné, čo z tohto vyplýva je, že sa matka snaží vo vzťahu k otcovi vniesť v očiach súdu zlé svetlo a nepriamo ho takto obviňuje z toho, že sa jej mal vyhrážať zabitím. Otec uviedol, že síce pred políciou uviedla, že hlas v telefóne nepozná, no poukázala hneď na svoje rozvodové konanie, a teda nepriamo obvinila z tohto konania otca. Otec má za to, že uvedené konanie matky, ako aj skutočnosť, že tieto okolnosti uvádza v tomto konaní len nasvedčuje tomu, že jej odvolanie aj snaha o zníženie výživného a všetky jej zavádzajúce tvrdenia o majetku otca a o jej vlastnom smerujú k pomste otcovi a J.J. Y. za to, že sa jej nepodarilo v konaní uspieť, a že J. Y. bol zverený do osobnej starostlivosti otca, z čoho jej navyše vyplynula povinnosť platiť výživné vo vzťahu k potrebám maloletého, ktoré vždy považovala za smiešne a nikdy ich nechcela akceptovať, nakoľko mal z maloletého podľa jej slov vyrásť len hlúpy hokejista. S ohľadom na uvedené, preto otec navrhuje, aby odvolací súd odvolaniu navrhovateľky nevyhovel, a teda v súlade s § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozhodnutie prvoinštančného súdu. Zároveň navrhol, aby mu odvolací súd v súlade s § 55 CMP priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, nakoľko má za to, že je to s ohľadom na absolútnu nedôvodnosť odvolania matky spravodlivé.
8. Navrhovateľka k vyjadreniu kolízneho opatrovníka uviedla, že na pojednávaní konanom dňa 15.07.2021 výslovne uviedol, že požadované výživné 500,- €/mesiac je privysoké a navrhol určiť výživné vo výške 250,- €/mesiac, preto má za to, že uvedeným vyjadrením kolízny opatrovník nepochybne neguje svoje vyjadrenie prednesené na pojednávaní zo dňa 15.07.2021 a zrazu výživné vo výške 400,- € nepovažuje za privysoké, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia. V tejto súvislosti dala do pozornosti, že v odvolaní podrobne poukázala na množstvo skutočností, ktoré spochybňujú správnosť napadnutého rozsudku, avšak kolízny opatrovník sa k jej argumentom absolútne nevyjadril. Matka zdôraznila, že keďže teda vyjadrenie kolízneho opatrovníka na pojednávaní konanom dňa 15.07.2021 nepochybne muselo byť výsledkom šetrenia rodinných pomerov účastníkov konania a na tomto základe dospel k záveru, že výživné 500,- €/mesiac je privysoké, a zároveň navrhovateľka poukazom na zákonné ustanovenia a ustálenú súdnu prax podrobne opísala dôvody, pre ktoré nie je možné určiť výživné vo výške 400,- €/mesiac, potom možno dôvodne podľa nej predpokladať, že ak kolízny opatrovník bez akéhokoľvek odôvodnenia a v rozpore so svojim dovtedajším vyjadrením navrhuje potvrdiť výživné vo výške 400,- €, je predmetné vyjadrenie kolízneho opatrovníka len svojvoľným formálnym vyjadrením bez znalosti obsahu navrhovateľkinho odvolania. Vzhľadom na uvedené je podľa jej názoru dôvodné považovať podanie kolízneho opatrovníka zo dňa 10.09.2021 za irelevantné. Záverom dodala, že je neprípustné, aby osoba v postavení verejného činiteľa podávala vo vzťahu k súdu v súdnom konaní o rozvod a UPP svojvoľné a nekonzistentné, ba dokonca vzájomne si odporujúce vyjadrenia, a to bez akéhokoľvek zdôvodnenia, pretože takéto vyjadrenia môžu vo výsledku zásadným spôsobom zasahovať do života účastníkov konania.
9. Navrhovateľka vo vyjadrení k vyjadreniu otca označila vyjadrenie otca za vágne, pričom uviedla, že vecná a logická argumentácia je nahradená fabuláciami, ktorých zjavnou úlohou je citovo zapôsobiť. Matka zopakovala odvolaciemu súdu, že má za to, že s poukazom na ustálenú súdnu prax je zrejmé, že napadnutý rozsudok nie je odôvodnený v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP, nakoľko nie je zrejmé (a teda je nepreskúmateľné) ako súd prvej inštancie vyhodnotil zistené skutočnosti a ako dospel k určeniu výživného vo výške 400,- €/mesiac, pretože bod 33. napadnutého rozsudku nedáva odpoveď na to, aké sú príjmy a výdavky na strane oboch rodičov (súd prvej inštancie podľa jej názoru ignoroval majetkové pomery otca a ignoroval výdavky matky, ignoroval fakt, že matka nemá vlastné bývanie). Uviedla, že súd prvej inštancie neuviedol, ako mal preukázané skutočné oprávnené výdavky na J. Y., nie je teda zrejmé, z čoho vychádzal ako zo základu na určenie výšky výživného a akým výpočtom dospel práve k sume 400,- €/mesiac. Podľa názoru matky, súd prvej inštancie taktiež nezohľadnil tú skutočnosť, že výlučne matka uhrádza všetky náklady na športové, ako aj školské aktivity J. Q., hoci je dieťa v striedavej osobnej starostlivosti. K argumentácii otca ohľadne nutnosti platenia plnohodnotného výživného počas letných školských prázdnin a snahe vylúčiť aplikáciu ustanovenia § 62 ods. 6 zákona o rodine matka zopakovala svoju argumentáciu k uvedenému z jej odvolania. Podľa názoru matky, argumentácia otca, že počas školského roka bude vykonávať takmer 100%-nú osobnú starostlivosť, a preto má za ten čas šetriť peniaze na leto, je zavádzajúce a v tejto súvislosti uviedla vyčerpávajúcim spôsobom dôvody, pre ktoré má za to, že takáto argumentácia nemôže obstáť. K rozsiahlemu vyjadreniu otca, ktorým sa snaží poučovať o rozdiele medzi vyživovacou povinnosťou rodičov a výživným uviedla, že otec maloletých detí poukazuje na údajné zamieňanie si pojmov „vyživovacia povinnosť“ a „povinnosť platiť výživné“. Na tomto mieste dala do pozornosti napr. dikciu ust. § 24 ods. 1 zákona o rodine posl. veta, podľa ktorej súd „súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného“. Uviedla, že keďže konajúci súd určil „výživné“ 400,- €/mesiac, avšak nebola schválená dohoda o výške výživného, potom podľa názoru otca je aj súd nespôsobilý rozlišovať medzi prispievaním na výživu a výživným, pretože ak je podľa názoru otca zásadný rozdiel medzi vyživovacou povinnosťou (§ 62 ods. 2 ZR) a výživným (§ 75 ods. 1 ZR), potom podľa názoru otca si aj konajúci súd pletie pojmy, keďže mal rozhodnúť o „prispievaní na výživu“ (alebo inak o „vyživovacej povinnosti“) a nie o výživnom, pretože pri striktnom výklade § 24 ods. 1 ZR možno o výživnom hovoriť len ak je schválená dohoda rodičov. Ďalej špekulácie otca o tom, aké auto mohla či mala spoločnosť A.R.R. s.r.o. kúpiť sú podľa názoru matky irelevantné, pretože vozidlo bolo zakúpené pred cca 3 rokmi, kedy bola situácia v manželstve účastníkov konania ako i na realitnom trhu výrazne iná ako je dnes a ekonomická situácia spoločnosti A.R.R. s.r.o. odôvodňovala kúpu predmetného vozidla, zároveň dodala, že spoločnosť A.R.R. s.r.o. nie je povinnou osobou na platenie výživného a obchodnú spoločnosť treba odlíšiť od osoby navrhovateľky. K inzerátom z realitných kancelárií predložených otcom, ktorým sa snaží preukázať hodnotu svojho bytu na D. I.. matka uviedla, že bolo zjavne snahou predložiť, čo najnižšie hodnoty nehnuteľností a účelovo tak znížiť hodnotu svojho majetku. K otcom predloženému dokladu o zostatkovej hodnote motorového T. G. G., ktorým preukazuje, že jeho hodnota nie je 55.000,- € ako tvrdí, ale len 18.500,- €, matka uviedla, že doklad je od spoločnosti D., ktorá je predajcom ojazdených áut a v doklade z 17.09.2021 uvádza výkupnú cenu, t. j. cenu, za ktorú je ochotná auto od otca kúpiť; neuvádza predajnú cenu, t. j. trhovú hodnotu vozidla, za ktorú by reálne vozidlo predávali. Vzhľadom na uvedené považuje matka predložený doklad o hodnote vozidla G. G. za zavádzajúci. Pokiaľ ide o tvrdenie, že navrhovateľka súdu zatajila svoje nehnuteľnosti v k.ú. F. H.X. (S. Č.. XXX), tu upriamila pozornosť na zápisnicu z pojednávania zo dňa 07.12.2020, keďže sa súd prvej inštancie pýtal na jej majetkové pomery a ona uviedla, že nemá žiadne nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve, keďže z LV č. XXX predloženého otcom je zrejmé, že vlastnícke právo bolo prevedené na tretiu osobu 30.11.2020, t.j. pred pojednávaním. Následne matka zopakovala jej argumenty uvedené v jej odvolaní. K vyjadreniu otca, že má mesačné výdavky na energie, PHM, telefón, internet a pod. vo výške 900,- € a náklady na J. Y. 800,- € t.j. v úhrne celkovo 1.700,- €, matka poukázala na to, že otec jednak výdavky nepreukázal a taktiež deklaroval celkový mesačný príjem len vo výške 550,- € z nájmu jeho bytu. Uviedla, že jej nie je zrejmé, ako otec dokáže z 550,- € príjmu uhrádzať mesačne náklady vo výške 1.700,- € (ktoré vôbec nepreukázal). Vzhľadom na uvedené má navrhovateľka za to, že otec neuniesol dôkazné bremeno, čo do preukázania oprávnených výdavkov na J. Y., súd prvej inštancie pri určovaní výšky výživného nepostupoval v súlade so zákonom a ustálenou súdnou praxou, pretože nezistil skutočný stav veci, nevyhodnotil príjmy a výdavky oboch rodičov, neposúdil ich možnosti, schopnosti a majetkové pomery vo vzťahu k miere účasti oboch rodičov na vyživovacej povinnosti a napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené tak, ako to vyžaduje ust. § 220 ods. 2 CSP. Z uvedeného dôvodu navrhovateľka navrhla, aby odvolací súd podanému odvolaniu v celom rozsahu vyhovel. Zároveň s poukazom na ust. § 78 ods. 2 Zákona o rodine navrhla, aby odvolací súd v prípade vyhovenia odvolaniu rozhodol o započítaní preplatku na výživnom (t.j. rozdielu medzi sumou 400,- €/ mesiac a novou výškou výživného) na ďalšie nasledujúce splatné výživné. O uvedené žiada z dôvodu spravodlivosti, pretože 400,- € bolo uhrádzaných na základe síce vykonateľného, ale neprávoplatného rozsudku počnúc mesiacom september 2021.
10. Otec vo vyjadrení k vyjadreniu navrhovateľky uviedol, že v predmetnom konaní bolo predložených už niekoľko písomných vyjadrení z oboch strán, pričom argumentácia matky prezentovaná v jej ostatnom vyjadrení z 28.10.2021 sa už v značnej miere opakuje a on sa k množstvu argumentov vyjadril už v predchádzajúcom konaní, ako aj v samotnom vyjadrení k odvolaniu. Čo sa týka argumentácie matky, v ktorej opäť poukazuje na publikáciu D.. Y. a v nej prezentované rozhodnutia niektorých okresných súdov, otec v tomto smere uvádza, že rozhodnutia okresných súdov nie sú záväzné a na Slovensku nepoznáme precedentný právny systém, preto poukaz na iné rozhodnutia okresných súdov v tomto smere považuje za irelevantný. Čo sa týka toho, že matka sa v jej vyjadreniach opäť snaží odôvodniť potrebu neurčovania výživného na J. Y. v letných mesiacoch júl a august, kedy je maloletý de facto v striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, otec v celom rozsahu, pokiaľ ide o právnu argumentáciu odkazuje na svoje vyjadrenie k odvolaniu. V tejto súvislosti otec poukázal na ustanovenie § 62 ods. 6 Zákona o rodine, ktoré totiž nezakazuje súdu v prípade striedavej osobnej starostlivosti určiť povinnosť niektorého rodiča platiť výživné, napríklad, ak to okolnosti prípadu vyžadujú, pričom touto okolnosťou je v zmysle ustanovenia § 62 ods. 6 Zákona o rodine práve aj dĺžka striedavej osobnej starostlivosti, ale aj iné okolnosti zistené v priebehu dokazovania. Tiež poukázal aj na niektoré závery právnej doktríny a uviedol, že podľa neho súd prvej inštancie postupoval v predmetnom prípade správne, keď určil povinnosť hradiť výživné matkou aj v letných mesiacoch, nakoľko okolnosti prípadu, ako ani dĺžka striedavej osobnej starostlivosti v pomere k ostatnej osobnej starostlivosti otca v priebehu bežného školského roka takýto postup neodôvodňuje. Rovnako podľa otca neobstoja ani ďalšie tvrdenia matky uvádzané v jej vyjadrení, pričom k niektorým z nich zhrnul jeho dôvody, prečo s jednotlivými argumentmi matky nesúhlasí. Otec namietal uhrádzanie súkromných potrieb matky z prostriedkov spoločnosti A.R.R. s.r.o. z dvoch základných a absolútne logických dôvodov, a to, že otec je spoločníkom v tejto spoločnosti, a ak by matka neuhrádzala svoje súkromné potreby z prostriedkov tejto spoločnosti, potom by mohla byť spoločnosť v zisku a otcovi by mohol byť vyplácaný zisk, teda opäť matka spôsobuje, že nemá príjem a matka tým de facto aj sama sebe umelo znižuje príjmy. Čo sa týka predloženej nájomnej zmluvy, v tomto smere poukázal na to, že je zaujímavé, že doposiaľ matka mala uzatvorenú nájomnú zmluvu s nájomným 600,- eur mesačne výlučne na firmu A.R.R. s.r.o., pričom túto priložila k vyjadreniu zo dňa 20.11.2020, avšak následne, potom ako otec práve vzniesol vyššie uvedenú námietku, teda že matka účelovo tento nájom uvádza na firme z vyššie uvedených dôvod, zrazu už matka tento nájom počnúc 01.07.2021 prehodí 50/50 na seba aj na firmu A.R.R. s.r.o.. Podľa otca je uvedené konanie zo strany matky absolútne účelové. Záverom otec uviedol, že ak matka tvrdí, že nemá prakticky takmer žiadny príjem, spoločnosť A.R.R. s.r.o. v ktorej podniká je v strate, a preto ani z tejto nemá žiaden príjem, je potom záhadou, prečo sa matka nezamestná. Argumentáciu matky ohľadom jej automobilu otec opäť označil za značne zavádzajúcu, napríklad keď uviedla, že auto kúpila už približne pred 3 rokmi, kedy spoločnosť A.R.R. s.r.o. bola na tom finančne dobre, a teda si kúpu auta mohla dovoliť, pričom podľa informácií na stránke finstat.sk totiž firma bola v strate už od roku 2019 a predtým mala len minimálne zisky, pričom ani tržby neboli také, aby si mohla spoločnosť dovoliť kúpiť auto za 20.000,- EUR. Pokiaľ ide o neustále poukazovanie na hodnotu majetku otca, to považuje absolútne za irelevantné. Čo sa týka vzťahu k pozemkov v F. H., otec uviedol, že matka je vlastníčkou pôdy v katastrálnom území F. H. o rozlohe 8.965,61 m2, teda takmer 9.000 m2, a nie je mu jasné, z čoho matka došla k hodnote údajných 1.917,7 m2. Ďalej pokiaľ ide o to, ako dokáže výdavky uhrádzať, otec uviedol, že tak ako to prezentoval aj v priebehu celého tohto konania, okrem príjmu z nájmu mesačne vo výške 550,- eur má aj úspory, ktoré v priebehu konania riadne deklaroval a nesnažil sa ich, na rozdiel od matky zatajiť. S ohľadom na uvedené, pridržiavajúc sa zároveň všetkých doterajších ústnych prednesov a písomných vyjadrení, preto otec navrhuje, aby odvolací súd odvolaniu navrhovateľky nevyhovel a teda v súlade s § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozhodnutie prvoinštančného súdu. Zároveň otec navrhuje, aby mu odvolací súd v súlade s § 55 CMP priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, nakoľko má za to, že je to s ohľadom na absolútnu nedôvodnosť odvolania matky spravodlivé.
11. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 65 a § 66 Civilného mimosporového poriadku), túto prejednal s nariadením pojednávania, nakoľko pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku boli splnené zákonné podmienky (bolo potrebné doplniť dokazovanie) a dospel k záveru, že odvolanie matky je čiastočne dôvodné. Odvolací súd na nariadenom pojednávaní konanom dňa 08.02.2023 doplnil dokazovanie listinnými dôkazmi, aktuálnymi príjmami rodičov, zistením aktuálnych výdavkov maloletého a následne po zopakovaní a doplnení dokazovania dňa 08.02.2023 vo veci verejne vyhlásil rozsudok (§ 378 C. s. p., § 219 ods. 3 C. s. p.).
12. Z dokladov doložených na výzvu odvolacieho súdu týkajúcich sa príjmu otca za rok 2021 a 2022 odvolací súd zistil, že otec je dlhodobo t.j. od roku 2020 nezamestnaný, bez podpory v nezamestnanosti, na ktorú mu nevznikol nárok. Otec uviedol, že nemohol byť zaevidovaný na Úrade práce sociálnych vecí a rodiny ako nezamestnaný, respektíve uchádzač o zamestnanie z dôvodu, že je stále spoločníkom spoločnosti A.R.R., s.r.o. Odvolací súd taktiež zistil, že pokiaľ ide o majetkové pomery otca tieto sa oproti skutočnému stavu zistenému súdom prvej inštancie nezmenili. Otec je stále vlastníkom dvoch bytov, s tým, že jeden byt sa nachádza na X. T. U. ide o 2 - izbový byt, ktorý otec prenajíma, pričom z nájmu má príjem vo výške 555,- EUR mesačne. Rovnako otec vlastní 3-izbový byt na T. N. na D. T. N., pričom v tomto byte reálne býva. Okrem týchto nehnuteľností otec vlastní garáž na Y. T. U., ktorú neprenajíma, nakoľko si v nej skladuje osobné veci (bicykle, lyže...). Odvolací súd z dokladov doložených do súdneho spisu v rámci odvolacieho konania zistil, že otec vlastní jeden účet (bežný účet), na ktorom má zostatok vo výške cca 11.500,- EUR a taktiež investuje finančné prostriedky, pričom zainvestované finančné prostriedky má reálne vo výške 216.000,- eur. Otec jazdí na motorovom vozidle zn. G. G.. Na dopyt odvolacieho súdu, či otec vlastní motorku uviedol, že nie túto mal požičanú.
13. Z dokladov doložených matkou v rámci odvolacieho konania vyplýva, že matka je konateľkou a spolu s otcom sú spoločníkmi spoločnosti A.R.R. s.r.o., a zároveň je matka jedinou konateľkou a spoločníčkou spoločnosti Respect Real Estate, s.r.o., pričom príjem navrhovateľky v spoločnosti A.R.R. s.r.o. za rok 2021 bol vo výške 252,62 eur mesačne a za rok 2022 v spoločnosti Respect Real Estate, s.r.o. bol vo výške 415,81 eur mesačne. Odvolací súd taktiež zistil, že matka nie je toho času vlastníčkou ďalšej nehnuteľnosti a avšak disponuje finančnými prostriedkami v hodnote 110.000,- eur, ktoré matka zainvestovala tak, že tieto požičala za účelom kúpy nehnuteľnosti, pričom z predaja tejto nehnuteľnosti potom získa polovicu zisku. Tieto finančné prostriedky matka získala za predaj nehnuteľnosti (rodinného domu v F. H.) vo výške 120.000,- eur. Matka je taktiež stále podielovou spoluvlastníčkou ornej pôdy v F. H., a v katastrálnom území U., ktorú prenajíma celkovo za sumu 100,38 eur ročne. Okrem vyššie uvedeného je navrhovateľka podielovou spoluvlastníčkou bytu o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1 spolu s jej mamou T. N. na Q. I., pričom odvolací súd zistil, že navrhovateľka tento svoj spoluvlastnícky podiel nadobudla kúpou zmluvou bez zaťaženia záložných právom v roku 2013, avšak celú kúpnu cenu uhradila matka navrhovateľky, z predaja jej bytu. Odvolací súd zistil, že navrhovateľka pôsobí od 25.11.2021 ako jediná spoločníčka a konateľka spoločnosti Respect Real Estate, s.r.o., so sídlom: Riazanská 63, Bratislava, IČO: 54 227 160, pričom z daňového priznania tejto spoločnosti za rok 2021 vyplýva, že táto mala výsledok hospodárenia za rok 2021 sumu vo výške 68,84 eur. Na dopyt odvolacieho súdu, či vykonáva funkciu konateľa bezodplatne, respektíve má dohodnutú odmenu za výkon funkcie konateľa matka uviedla, že v tejto spoločnosti je od januára 2022 zamestnaná a poberá za výkon funkcie konateľa mzdu, nakoľko plynule prešla zo spoločnosti A.R.R., s.r.o. do tejto spoločnosti ako zamestankyňa. Z daňového priznania spoločnosti A.R.R., s.r.o, so sídlom: Drieňová 1/H, Bratislava, IČO: 48 122 726 vyplýva, že výsledok hospodárenia pred zdanením za rok 2021 bol vo výške - 619,02 eur, pričom súčet výnosov z hospodárskej činnosti tejto spoločnosti za rok 2021 bol vo výške 25.126,73 eur. Okrem toho navrhovateľka momentálne žije v nájme, pričom si prenajíma byt 3 - izbový za sumu vo výške 600,- eur (polovicu platí ona a polovicu platí spoločnosť), jazdí na motorovom vozidle zn. B. W.-N. N. T. XXXX motorové vozidlo patrí spoločnosti A.R.R. s.r.o., ktoré bolo obstarané za cenu 19.200,- eur.
14. Odvolací súd na základe vyjadrenia matky dopytoval Okresný súd Bratislava II o predloženie spisu vedeného pod sp.zn. 11Ps/2/2021 o obmedzenia spôsobilosti matky navrhovateľky, pričom z predmetného spisu zistil, že rozsudkom zo dňa 31.03.2022 č.k. 11Ps/2/2021-111, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 12.05.2022, súd obmedzil spôsobilosť matky navrhovateľky - G. J. na konkrétne právne úkony.
15. Otec v konaní pred odvolacím súdom riadne vyčíslil výdavky na maloletého, ktoré predstavujú sumu vo výške 1.325,20 eur, a to konkrétne: životné poistenie za rok 2022 vo výške 23,67 EUR/ mesačne, životné poistenie v roku 2023 vo výške 23,67 EUR/mesačne, zubár 2,50 EUR/mesačne, drogéria 4,93 EUR/mesačne, lieky, 8,07 EUR/mesačne, výživové doplnky 4,11 EUR/mesačne, proteíny 10,45 EUR/mesačne dovolenka 55,31 EUR/mesačne, regenerácia 1,50 EUR mesačne benzín 25,- EUR/ mesačne, strava 456,25 EUR mesačne, vreckové 20,- EUR mesačne, triedny aktív (v roku 2021/22) 0,42 EUR/mesačne, triedny aktív v roku 2022/2023 0,42 EUR/mesačne, školské pomôcky 19,93 EUR/ mesačne, MHD 16,67 EUR/mesačne, Orange paušál v roku 2021 vo výše 15,42 EUR/mesačne, Orange paušál v roku 2022 vo výške 15,42 EUR/mesačne, oblečenie 87,39 EUR/mesačne, členský poplatok za hokej v roku 2021-2022 vo výške 75,- EUR mesačne, členský poplatok za hokej v roku 2022-2023 vo výške 83,33 EUR mesačne, členský poplatok inline 0,83 EUR/mesačne, hokejový turnaj vo Švédsku vo výške 66,67 EUR/mesačne, vreckové Švédsko 4,17 EUR/mesačne hokejová výstroj, pomôcky, údržba 260,63 EUR/mesačne, športová prehliadka 5,- EUR/mesačne, súkromné tréningy 16,67 EUR/mesačne, vreckové na zápasy vo výške 6,67 EUR/mesačne, t.j. spolu 1.309,68 EUR mesačne. Otec v konaní pred odvolacím súdom uviedol, že výdavky na maloletého týkajúce sa jeho športových aktivít, ktoré sú už toho času na poloprofesionálnej úrovni, nakoľko maloletý pôsobí aj v reprezentačnom výbere Slovenskej republiky U 16, a preto má aj otec za to, že v tomto je treba maloletého podporovať.
16. V prejednávanej veci bolo odvolanie zo strany matky podané do výroku týkajúceho sa výživného na J. Y.. V danom prípade odvolací súd zdôrazňuje, že výživným sa rozumejú náklady na uspokojovanie všetkých životných potrieb toho, komu je poskytované v súvislosti s jeho všestranným rozvojom, tak po stránke fyzickej, ako aj po stránke duševnej. Rozsah nákladov na úhradu životných potrieb osoby odkázanej na výživné je rôzny, a to vzhľadom na vek, zdravotný stav, ale aj vzhľadom na nadanie (schopnosti) tejto osoby, spôsob prípravy na jej budúce povolanie a podobne. Základom pre hodnotenie schopností a možností rodičov plniť si svoju vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu je zistenie ich skutočných príjmov, ale aj podkladov odôvodňujúcich záver, že tento dosahovaný príjem zodpovedá ich telesným a duševným schopnostiam, skúsenostiam v plnení pracovných povinností, ako aj miestnym, lokálnym možnostiam ich uplatnenia a závisí aj od zisťovania ich celkových majetkových pomerov v širšom slova zmysle. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti má súd vychádzať jednak zo všeobecných hľadísk, t.j. zo skúmania odôvodnených potrieb dieťaťa, rozsah ktorý je rôzny vzhľadom na vek, zdravotný stav, spôsob prípravy na budúce povolanie, nadanie, záujmy dieťaťa. Vychádza zároveň aj z reálnych možností a schopností rodičov plniť si svoju vyživovaciu povinnosť. Medzi týmito dvomi kritériami (medzi odôvodnenými potrebami maloletého dieťaťa a reálnymi schopnosťami a možnosťami rodičov) platí zásada priamej úmernosti, ktorá je plne v súlade s normatívnou zásadou, že dieťa má právo žiť na takej úrovni, na akej žijú jeho rodičia. To znamená, že čím je vyššia životná úroveň rodičov, tým je odôvodnené aj rozsiahlejšie uspokojovanie potrieb dieťaťa; teda jeho odôvodnenými potrebami sú aj také potreby, ktoré nie sú celkom bežné, ale sú pre vývoj dieťaťa prospešné, napr. rekreačné, kultúrne, také, ktoré vo vyššej miere zmierňujú zdravotný hendicap a pod. Rozsah odôvodnených potrieb dieťaťa je tiež súčasne závislý od reálnych schopností a možností jeho rodičov povinných poskytovať mu výživné, t.j. od ich zárobkových schopností a možností, počtu ich celkových vyživovacích povinností a pod. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom, ktoré sú na ich výživu i celkovú starostlivosť úplne odkázané, je jednou zo základných povinností každého rodiča, pričom každý z rodičov je povinný venovať všetky svoje sily dôslednému zabezpečeniu výživy detí, a to všetkých svojich detí bez rozdielu a bez ohľadu na to, či s deťmi žije alebo nežije v spoločnej domácnosti, pretože dieťa má právo na vytvorenie čo najpriaznivejších podmienok pre svoj zdravý rast a vývoj.
17. V danej veci odvolací súd v rámci nariadeného pojednávania zameral svoje dokazovanie na zistenie objektívnych výdavkov na J. Y. a na preverenie osobných, zárobkových a majetkových pomerov oboch rodičov. Odvolací súd vykonaným dokazovaním ustálil, že životná úroveň otca napriek tomu, že otec nepracuje je porovnateľná so životnou úrovňou matky a teda odvolací súd má za to, že uvedené odôvodňuje potrebu určiť primerané výživné na J. Y. a to jednak s ohľadom na osobné, majetkové a zárobkové pomery oboch rodičov, ale taktiež s ohľadom na jeho reálne mesačné výdavky. Odvolací súd na základe doplneného dokazovania ustálil, že za primerané výživné považuje vyššie výživné ako navrhuje matka, avšak nižšie výživné ako navrhuje otec a ako určil súd prvej inštancie. Napriek skutočnosti, že matka v konaní deklaruje svoj príjem vo výške 415,81 eur je zrejmé, že reálny príjem matky je vyšší a to aj s ohľadom k pravidelným mesačným výdavkom matky. Navyše matka má reálne k dispozícii finančné prostriedky vo výške cca 7.000,- eur. Pokiaľ finančné prostriedky vo výške 110.000,- eur, matka zainvestovala tak, že tieto požičala za účelom kúpy nehnuteľnosti, pričom z predaja tejto nehnuteľnosti potom získa polovicu zisku. Matka je podielovou spoluvlastníčkou 2 - izbového bytu v N., v ktorom reálne žije jej matka, ktorá bola právoplatne pozbavená spôsobilosti na právne úkony. Odvolací súd taktiež zobral do úvahy skutočnosť, že matka je podielovou spoluvlastníčkou ornej pôdy nachádzajúcej sa v F. H., ktorú reálne prenajíma, hoci s malým ziskom (cca 100,- eur ročne), a rovnako skutočnosť, že má reálne k dispozícii dostatok finančných prostriedkov. Nepochybne možno konštatovať, že matka aj s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, svoje schopnosti a možnosti dosahovať vyšší príjem ako deklaruje v konaní pred súdom. Matka je mladá, zdravá žena, ktorá pracuje, podniká, venuje sa trhu s nehnuteľnosťami, čo je spravidla rentabilná podnikateľská činnosť. V danom prípade odvolací súd považoval za potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že matka je konateľka a spoločníčka spoločnosti A.R.R,, s.r.o. a rovnako je matka jedinou konateľkou a spoločníčkou spoločnosti Respect Real Estate, s.r.o., so sídlom: Riazanská 63, Bratislava, IČO: 54 227 160, pričom matka sama rozhoduje o vyplácaní mesačnej mzdy vo výške 415,81 eur. Z uvedeného teda vyplýva, že matka podniká, a takpovediac sama rozhoduje o výške svojho príjmu, a preto nie je možné túto skutočnosť považovať za rozhodujúcu pre určenie výšky vyživovacej povinnosti. Odvolací súd v tejto súvislosti dopĺňa, že pokiaľ je konateľ štatutárnym orgánom zastupujúcim spoločnosť navonok, nie je zrejmé, prečo by mal funkciu konateľa vykonávať bezodplatne. Dokonca v danom prípade nato, aby matka predmetnú funkciu konateľa vykonávala bezodplatne, bolo potrebné toto preukázať písomnou zmluvou. Odvolací súd totiž dáva do pozornosti matky, že konateľ, resp. spoločník vykonáva svoju funkciu buď na základe mandátnej zmluvy podľa § 566 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorá nemusí byť písomná, alebo na základe zmluvy o výkone funkcie konateľa, resp. zmluvy o výkone funkcie spoločníka podľa § 66 ods. 6 Obchodného zákonníka, ktorá musí mať písomnú formu a musí ju navyše schváliť valné zhromaždenie spoločnosti. Ak však konateľ, alebo spoločník nemá so spoločnosťou uzatvorenú žiadnu písomnú zmluvu, na vzťah medzi spoločnosťou a konateľom alebo spoločníkom sa primerane uplatnia ustanovenia Obchodného zákonníka o mandátnej zmluve (§ 66 ods. 6 Obchodný zákonník, § 566 a nasl. Obchodný zákonník.) V prípade mandátnej zmluvy, ide zo zákona o odplatnú zmluvu, to znamená, že ak chce konateľ alebo spoločník vykonávať svoju funkciu bez nároku na odmenu, v takom prípade musí so spoločnosťou uzatvoriť písomnú zmluvu o výkone funkcie <https://albertova.eu/zmluva-o-vykone-funkcie/> konateľa alebo spoločníka, ktorá musí byť schválená valným zhromaždením a v ktorej sa uvedie, že výkon funkcie konateľa, alebo spoločníka je bezodplatný. Inými slovami, konateľ, ktorý nemá uzatvorenú takúto písomnú zmluvu a napriek tomu vykonáva funkciu konateľa, má vždy nárok na odmenu, v zmysle ústne uzatvorenej mandátnej zmluvy, pre ktorú je jedným z charakteristických znakov princíp odplatnosti (§ 566 Obchodného zákonníka). Na základe uvedeného potom odvolací súd bezodplatné vykonávanie funkcie konateľky matky v spoločnostiach A.R.R., s.r.o. považoval za konanie matky, ktoré bolo vyhodnotené v jej neprospech s poukazom na ustanovenie § 75 ods.1 Zákona o rodine, nakoľko matka sa dobrovoľne vzdala príjmu, na ktorý by mala inak nárok. V danom prípade sa javí byť reálnejšie a spravodlivejšie uplatnenie princípu potencionality príjmu matky t.j. aký príjem by matka vzhľadom na svoje vzdelanie (stredoškolské vzdelanie), schopnosti a možnosti mohla v rámci svojho svojich možností dosahovať. Pri uplatnení princípu potencionality príjmov osoby povinnej platiť výživné oprávnenej osobe súd neprihliada len na skutočné (faktické) príjmy povinného, ktoré dosahuje v čase vyhlásenia rozsudku, ale vychádza z jeho potenciálnych príjmov, to znamená príjmov, ktoré povinný (potenciálne) mohol mať vzhľadom na svoj vek, zdravotný stav, schopnosti, stupeň dosiahnutého vzdelania a jeho zamerania, prax, jazykové znalosti, dopyt na trhu práce. Tento princíp sa uplatňuje aj vtedy, keď povinný svojím konaním berie na seba neprimerané majetkové riziká, zahŕňajúce aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, prípadne vedie až k strate jeho príjmu a tým aj k strate možnosti platiť výživné. Na zníženie (stratu) príjmu povinného súd prihliada len v prípade jednoznačného preukázania takého dôležitého dôvodu, ktorý vznikol objektívne bez zavinenia povinného. Obdobné negatívne dopady na možnosť platiť výživné, aké má konanie povinného, ktorým sa sám bez vážneho dôvodu (nie v dôsledku objektívnych príčin ním nezavinených), vzdal doterajšieho výhodnejšieho zamestnania (s vyšším príjmom) a zamenil ho za zamestnanie menej výhodné, kde dosahuje nižší príjem (§ 75 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine). Aj v takom prípade je namieste uplatnenie princípu potencionality príjmov. (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20.2. 2019, sp. zn. 3 Cdo 236/2018). Matka teda podľa názoru odvolacieho súdu má schopnosti a možnosti získavať reálne vyššiu mzdu, pričom pri uplatnení princípu potencionality odvolací súd zohľadnil skutočnosť, že matka je žena v produktívnom veku, schopná, podnikateľsky aktívna, a preto si mohla nájsť takú prácu, ktorá by zodpovedala jej schopnostiam a možnostiam. Tak, ako bolo vyššie uvedené, matka s ohľadnom na svoj vek, zdravotný stav a požadovanú prax v obore je schopná dosahovať príjem vo výške cca 1.800,- až 2.000,- € netto.
18. Na druhej strane však odvolací súd nevzhliadol dôvodnú ani námietku otca v tom smere, že toho času je už dôvodné výživné na maloletého zvýšiť na sumu 500,- eur mesačne. Odvolací súd k osobným, majetkovým a zárobkovým pomerom otca uvádza, že odvolaciemu súdu sa nejaví byť pravdepodobné, že otec uhrádza všetky výdavky zo sumy 600,- eur mesačne (nájom + prídavky na deti) + výživné vo výške 400,- eur mesačne na J. Y., nakoľko reálne náklady otec deklaruje ďaleko vyššie. V danom prípade odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že otec disponuje finančnými prostriedkami vo výške cca 216.000,- EUR v hotovosti (na sporiacich účtoch), na bežnom účte disponuje sumou cca 11.300,- eur, je výlučným vlastníkom dvoch bytov T. U. (2 - izbový a 3 - izbový byt) bez zaťaženia hypotekárnym úverom, súčasne je výlučným vlastníkom garážového státia T. U., chodí na dovolenku, a preto sa odvolaciemu súdu nejaví byť pravdepodobné, že zo sumy cca 1.000,- eur mesačne dokáže vykryť všetky svoje výdavky, ako aj výdavky na maloleté deti. Otec v konaní pred odvolacím súdom tomuto nepredložil svoje daňové priznanie s odôvodnením, že toto nepodáva. Inými slovami odvolací súd rovnako v tomto prípade zohľadnil vyššie uvedené skutočnosti a ustálil, že otec má schopnosti a možnosti dosahovať príjem približne vo výške 1.800,- eur až 2.000,- eur mesačne netto t.j. rovnaký príjem ako matka a to rovnako s požitím vyššie uvedeného princípu potencionality príjmu otca. Otec má nepochybne lepšie majetkové pomery ako matka, a preto tieto skutočnosti pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti bolo potrebné zohľadniť. Na základe uvedeného odvolací súd vzhliadol životnú úroveň oboch rodičov za porovnateľnú.
19. Inými slovami, odvolací súd má za to, že v danom prípade pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti nezobral do úvahy reálny príjem rodičov (respektíve povinného rodiča - matky), ale ich potencionálny príjem a to aj s ohľadom na reálnu životnú úroveň oboch rodičov, a taktiež s ohľadom na ich osobné a majetkové pomery, a súčasne s ohľadom na reálne výdavky maloletého. Je nepochybné, že otec okrem osobnej starostlivosti musí maloletému poskytovať taktiež výživné vo forme finančného plnenia, a preto odvolací súd musel zohľadniť aj reálne schopnosti a možnosti otca, ktorý má taktiež nadštandardné osobné a majetkové pomery. Odvolací súd na argumenty matky uvedené v rámci podaného odvolania s poukazom na vyčíslené výdavky na J. Y. uvádza, že má za to, že je potrebné zohľadniť výdavky na maloletého, ktoré vznikajú v súvislosti s jeho poloprofesionálnou aktivitou t.j. v súvislosti s hokejom, nakoľko v hokeji je úspešný, hokej začal hrávať ako malý so súhlasom oboch rodičov, v súčasnosti je už reprezentant slovenskej hokejovej reprezentácie U 16. S touto aktivitou sú však nepochybne späté vyššie výdavky, nakoľko hokejky je potrebné kupovať niekoľkokrát do roka, cca 8x, pričom maloletý by mal mať k dispozícii aspoň 2 náhradné hokejky (cena sa pohybuje od 150,- eur do 250,- eur za hokejku), je taktiež nepochybné, že maloletý rastie a je vo vývoji, a preto aspoň raz za rok mu je potrebné kúpiť korčule, ktoré je potrebné vybrať bezpečnejšie aj z hľadiska silných úderov pukov v tejto vekovej kategórii (cena korčulí sa pohybuje od 500,- eur do 1.100,- eur), taktiež má maloletý pravidelné výdavky v súvislosti s hokejovou výstrojou a údržbou (kúpa ribana, pukov na trénovanie, hokejové pásky, šnúrky, nákrčník...) vo výške cca 50,- EUR mesačne. Odvolací súd vzhliadol rovnako za oprávnené aj výdavky otca na doplnkové hokejové aktivity, vďaka ktorým maloletý získava lepšie hokejové zručnosti, a súčasne výživové doplnky a regeneráciu, ktorá je pre tento šport na pravidelnej báze nepochybne potrebná a nutná. Pokiaľ ide o výdavky na benzín tieto tiež odvolací súd považuje za čiastočne dôvodné, napriek tomu, že hokejový klub zabezpečuje dopravu na jednotlivé hokejové zápasy, pričom je pravdou aj to, že v Bratislave sa maloletý pohybuje MHD, avšak na druhej strane je treba uviesť, že ak sú doplnkové tréningy aj niekde mimo Bratislavy ako napr. v Pezinku, alebo ak je potrebný rýchly presun maloletého je potrebné, aby otec maloletého odviezol a týmto spôsobom zabezpečil jeho účasť na tréningoch alebo na potrebnej regenerácii, ktorú maloletý navštevuje pod dozorom rodiča. Pokiaľ ide o výdavky na školské pomôcky tieto sa odvolaciemu súdu javia byť mierne nadhodnotené, keďže jednorázovo tieto možno už aj s ohľadom na rozhodovaciu prax súdov určiť vo výške cca 150,- eur jednorázovo t.j. 12,50 EUR mesačne. Rovnako tak výdavky vyčíslené otcom na stravu je možné považovať za čiastočne nadhodnotené, na druhej strane je treba uviesť, že zvyšujúcimi cenami potravín, ktoré netreba osobitne preukazovať je možné ustáliť výdavky na stravu maloletého, ktorý je vo vývoji vo výške cca 200,- eur mesačne. Odvolací súd k vyčísleniu výdavkov otca na J. Y. uvádza, že otec v rámci týchto výdavkov nevyčíslil výdavky spojené s bývaním, čo v rámci objektívnych nákladov na maloletého bolo potrebné taktiež zohľadniť. Ostatné výdavky možno považovať za výdavky primerané veku maloletého, pričom odvolací súd iba zopakuje, že tieto nie je potrebné osobitne preukazovať, nakoľko spor o určenie výživného nie je účtovným sporom a odvolací súd už aj s ohľadom na doterajšiu rozhodovaciu prax dokáže ustáliť výdavky na skoro 16 ročného chlapca s finančne náročným športom. Na základe vyššie uvedeného a s poukazom na doplnené dokazovanie vykonané odvolacím súdom tento ustálil, že za objektívne výdavky na J.F. Y. odvolací súd považuje sumu cca 550,- € mesačne, ktorá zohľadňuje už zvýšené výdavky na maloletého zahŕňajúce aj zvýšené výdavky na jeho hokejové aktivity, pričom matku v tejto súvislosti zaviazal na úhradu bežného výživného vo výške 330,- € mesačne t.j. cca vo výške 3/5 oprávnených nákladov na J. Y., a otec bude uhrádzať náklady na maloletého vo výške 2/5, a časť z týchto výdavkov otec maloletému vynahrádza vo forme osobnej starostlivosti. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o výživnom na maloletého Samuela zmenil s poukazom na ustanovenie § 388 Civilného sporového poriadku.
20. V danom prípade nebolo možné zohľadniť argument matky uvedený v rámci podaného odvolania, podľa ktorého matka navrhla, aby v priebehu letných prázdnin, kedy si rodičia J. Y. takpovediac striedajú t.j. polovicu júla a polovicu augusta je reálne u matky, matka nebola povinná platiť výživné. Na tento argument matky odvolací súd uvádza, že maloletý je reálne zverený do osobnej starostlivosti otca, pričom otec aj v priebehu letných prázdnin hradí preukázateľne väčšinu výdavkov v súvislosti s maloletým, pričom nejde len o stravu, ktorú v danom čase hradia rodičia pomerne, ale taktiež ide aj o poplatky súvisiace s pravidelnými tréningami, ako aj výdavky v súvislosti s hokejovou aktivitou maloletého, prípadne iné (lekár, zubár..). Nie je možné, aby súd v priebehu dvoch letných mesiacov výživné neurčil a v zostávajúcich desiatich mesiacoch toto výživné ponechal určené, a to aj s poukazom na to, že Zákon rodine takýto postup neumožňuje. Na základe uvedeného odvolací súd vzhliadol túto námietku matky ako nedôvodnú, a preto na ňu neprihliadol.
21. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o bežnom výživnom zmenil a matku zaviazal platiť bežné výživné na J. Y. vo výške 330,- € mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci k rukám otca maloletého počnúc právoplatnosťou rozsudku o rozvode manželstva (§ 388 CSP). V závislosti od zmeny výroku o bežnom výživnom by bolo potrebné rozhodnúť adekvátne k tomu aj o zaostalom výživnom, ktoré malo vzniknúť po rozhodnutí súdu prvej inštancie a to konkrétne od právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva do rozhodnutia odvolacieho súdu. Keďže odvolací súd bežné výživné na maloletého takpovediac „znížil“ o 70,- € mesačne (súd prvej inštancie určil 400,- €), pričom výrok o výživnom bol predbežne vykonateľný, a matka od predbežnej vykonateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie uhrádzala sumu vo výške 400,- eur mesačne, nebolo potrebné rozhodnúť o zaostalom výživnom, nakoľko toto zaostalé výživné matke reálne nevzniklo. Na druhej strane právna zástupkyňa matka žiadala, aby odvolací súd započítal uhradené výživného a toto v rámci rozsudku zohľadnil. Na tieto argumenty právnej zástupkyne matky odvolací súd uvádza, že v danom prípade nie je možné zohľadniť ustanovenie § 78 ods. 2 Zákona o rodine, podľa ktorého ak dôjde k zrušeniu alebo k zníženiu výživného pre maloleté dieťa za uplynulý čas, spotrebované výživné sa nevracia. V tomto prípade Odvolací súd uvádza, že ide o konanie o rozvod manželstva, ktoré je obligatórne spojené s konaním o úpravu práv a povinností k maloletým deťom. Inými slovami v danom prípade súd nezvyšuje alebo neznižuje výšku vyživovacej povinnosti, ale v rámci odvolacieho konania prehodnocuje rozhodnutie súdu prvej inštancie a určuje výšku výživného ku dňu právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva. Keďže v danom prípade odvolací súd ustálil, že súdom prvej inštancie určená výška výživného je vyššia a odvolací súd určil výšku výživného na J. Y. v nižšej výške ako súd prvej inštancie nešlo o rozhodnutie o zmene výživného ani o jeho znížení, ale ide o rozhodnutie o určení výšky výživného, a preto matka si môže uhradené výživné zohľadniť tak, aby plnila výživné iba v súdom určenej výške t.j. v sume 330 EUR mesačne od právoplatnosti výroku o rozvode manželstva. Odvolací súd v tomto prípade apeloval na rodičov, hlavne na matku aby v tomto smere komunikovala s otcom sa dohodla sa s ním, akým spôsobom sa uvedené bude realizovať, t.j. tak, aby maloletý mal zabezpečené pravidelné výživné.
22. Záverom odvolací súd zdôrazňuje, že obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003).
23. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008).
24. Odvolací súd nevzhliadol žiaden dôvod priznať náhradu trov konania otcovi, ktorý o priznanie týchto trov konania žiadal, nakoľko má za to, že na uvedené priznanie nároku na náhradu trov konania neboli splnené podmienky. Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 55 CMP, podľa ktorého súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé. Aplikácia tohto ustanovenia teda predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla, a preto musí byť takáto výnimka aj náležite odôvodnená. Súd pri aplikácii kritéria „že uvedené priznanie resp. nepriznanie trov je, alebo nie je, s ohľadom na okolnosti spravodlivé“ zhodnotí v rámci svojho odôvodenia nielen s poukazom na okolnosti daného prípadu, ale aj s ohľadom na prípadné majetkové, sociálne, osobné a zárobkové pomery všetkých účastníkov. V danom prípade má odvolací súd za to, že priznanie nároku na náhrady trov konania neodôvodňujú osobné, zárobkové a majetkové pomerov žiadneho z účastníkov. Odvolací súd poukazuje v neposlednom rade na to, že celé konanie o úpravu práv a povinností k maloletým deťom, ktoré je spojené s konaním o rozvod manželstva, je vedené v záujme maloletého dieťaťa, a preto prípadný úspech alebo neúspech v danom konaní nemôže byť zohľadňovaný pri priznaní nároku na náhradu trov konania. V takýchto konaniach priznanie nároku na náhradu trov konania by bolo odôvodnené napríklad v prípade, ak by dochádzalo v dôsledku procesného konania jedného z účastníkov k zbytočnému navyšovaniu trov konania druhého účastníka napr. obštrukčnými procesnými návrhmi v konaní, alebo v prípade iných závažných okolností a zistení v danej veci. V tomto konkrétnom prípade však odvolací súd nevzhliadol žiadnu výnimočnú okolnosť, ani žiadne výnimočné pomery otca, pre ktoré by mal otcovi priznať nárok na náhradu trov konania, a preto prioritne pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovenia § 52 Civilného mimosporového poriadku a náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania nepriznal žiadnemu z účastníkov.
25. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podia § 357 písm. a) až n) (§ 421C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ODS. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podia písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).