Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Sp-32-2014.pdf
PDF · 92.84 KB
Case nature
Area
Subarea
5Sp/32/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach samosudkyňou JUDr. Juditou Jurákovou v právnej veci navrhovateľa: W. G. Q., U.. XX.XX.XXXX, K., Š. D. K., F. Č. Z. H. Ú. D. Q. D. V. H. E., R. XX, XXX XX E., zastúpeného Centrom právnej pomoci, Námestie slobody 12, Bratislava, kancelária Košice, Moyzesova 18, Košice, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly Topoľa, Topoľa 20, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-SO19-102-004/2014 zo dňa 01.07.2014, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-SO19-102-004/2014 zo dňa 1.7.2014.
Účastníkom sa n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozhodnutím odporca zaistil navrhovateľa podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, ďalej len „ZoPC“, od 05.06.2014 do 04.11.2014, súčasne začal konanie o administratívnom vyhostení, ktoré bolo neskôr prerušené podľa ustanovenia § 77 ods. 4 citovaného ZoPC. Navrhovateľ bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach.
V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ pri kontrole OHK PZ Topoľa v bývalej obci A. nevedel preukázať svoju totožnosť a nemal pri sebe žiadne doklady. Došlo k nelegálnemu prekročeniu hranice medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou. Citoval ustanovenie článku 3 ods. 1, článku 19 ods. 1 a článku 21 Schengenského dohovoru. Po zistení neoprávneného zdržiavania sa na území SR bolo proti navrhovateľovi začaté administratívne konanie o vyhostení a v priebehu tohto konania požiadal aj o azyl. Vzhľadom na pomery navrhovateľa, ktoré v správnom konaní nepreukazovali žiadne väzby na SR, bol bez finančných prostriedkov, nebola iná možnosť, ako tohto zaistenca umiestniť v útvare policajného zaistenia na primeranú dobu od 05.06.2014 do 04.11.2014 a uviedol, že v tejto dobe „azylanti“ opúšťajú tábor a pohybujú sa na územiach iných štátov EÚ.
Správny orgán ďalej zistil, že na území Ukrajiny, kde pred vstupom na územie SR sa aj navrhovateľ zdržiaval, mu nehrozí kruté zaobchádzanie prípadne iné pozbavenie osobnej slobody alebo neľudské zaobchádzanie. Zaistenie navrhovateľa pre účely jeho vrátenia na územie Ukrajiny je v zmysle readmisnej dohody uzavretej medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou uverejnený vo Vestníku L 332/48 zo dňa 18.12.2007 zákonným pozbavením slobody. V uvedenom smere sa uskutočnilo pracovné stretnutie zástupcov hraničných splnomocnencov Ukrajiny a SR dňa 06.06.2014.
V neposlednom rade sa zaoberal aj článkom 5 ods. 1 písm. f/ a článkom 31 Dohovoru o postavení utečencov z roku 1951, rozsudkom NS SR sp. zn. 10Sza 7/2012, sp. sp. 8 Sža 52/2008, nálezom Ústavného súdu SR II. ÚS 147/2013, II. 264/09, IV. ÚS 171/03, I. ÚS 79/93, II. ÚS 76/02, článku 14 Všeobecnej deklarácie o ľudských právach.
Vzhľadom na podanie žiadosti o azyl dňa 13.06.2014, ktorú správny orgán vyhodnotil ako účelovú s úmyslom oddialiť administratívne vyhostenie, vydal rozhodnutie podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c/ ZoPC, pričom účel jeho zaistenia trvá, s poukazom na ustanovenie § 88 ods. 3 ZoPC.
Konanie podľa azylového zákona nie je zaistením účastníka konania dotknuté (§ 3 ods. 8 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle).
Dĺžku zaistenia zdôvodnil tým, že konanie o administratívnom vyhostení bolo prerušené a v ňom sa nemôže pokračovať až do vydania rozhodnutia v azylovom konaní. Lehoty, ktoré plynú v tomto konaní sú uvedené v § 20 zákona č. 480/2002 Z. z. a s prihliadnutím na ďalšie lehoty týkajúce sa doručovania príslušným kompetentným úradom, rozhodovanie Migračným úradom, považoval deň 04.11.2014 za zákonnú lehotu podľa ustanovenia § 88 ods. 4 ZoPC.
Proti vyššie uvedenému rozhodnutiu podal v zákonnej lehote opravný prostriedok navrhovateľ.
Námietky:
1/ nesprávne skutkové zistenia a nedostatočne zistený skutkový stav, citujúc článok 3 bod 1, bod 15, 24, článok 9 Smernice EP a Rady 2013/33/EÚ zo dňa 26.06.2013,
2/ neúčelnosť zaistenia, nakoľko v danom prípade neprebieha konanie o jeho návrate, ktoré bolo prerušené a toto konanie nemôže pokračovať až do ukončenia azylového konania, žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa § 88a ods. 1, kým v prvom rozhodnutí o zaistení považoval dobu zaistenia do 04.09.2014 za primeranú, namietal tiež začiatok doby zaistenia, ktorá nemá plynúť od 05.06.2014, ale od 13.06.2014, kedy prijalo zariadenie pre cudzincov v Sečovciach jeho vyhlásenie o žiadosti o azyl, cudzinec je zaistený podľa § 88 ods. 4 dňom vydania rozhodnutia o zaistení,
3/ nesprávne aplikovaný nález ÚS SR sp. zn. II ÚS 147/2013 zo dňa 09.10.2013,
4/ nesúhlasil tiež s tvrdením odporcu, že navrhovateľ požiadal o azyl až po tom, keď mu bola položená otázka ohľadom azylu a túto možnosť mal už pri písaní predošlej zápisnice ohľadom priestupku, v prípade navrhovateľa nie je na mieste jeho zaistenie podľa § 88a ods. 1 písm. c/ ZoPC, pretože žiadosť o udelenie azylu je dôvodná vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v K. a na Ukrajine.
K opravnému prostriedku sa vyjadril odporca dňa 11.07.2014. Námietky navrhovateľa nepovažoval za opodstatnené, vzhľadom na riadne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, v intenciách platnej právnej úpravy. Zaistenie navrhovateľa je v celom rozsahu zákonné a jeho dĺžka bola odôvodnená. Cieľovou krajinou navrhovateľa nie je Slovenská republika, ale Rakúsko a za pomoci prevádzačov sa snažil cez územie SR ďalej pokračovať. Navrhovateľ pri zaistení nežiadal slovenské orgány o medzinárodnú ochranu, jeho účelom bolo cestovať do Rakúska a tam žiadať o azyl. Až v konaní o administratívnom vyhostení žiadal o azyl, v dôsledku čoho muselo byť toto konanie prerušené. Lehotu zaistenia bude skúmať podľa ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ ZoPC.
Navrhol rozhodnutie potvrdiť.
Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v intenciách ustanovenia § 250l a nasl. O. s. p. a zistil, že napadnuté rozhodnutie odporcu bolo vydané v súlade s platnou právnou úpravou a preto bolo potvrdené podľa ustanovenia § 250q ods. 2 prvá veta O. s. p..
Pochybnosti, ktoré namietal navrhovateľ prostredníctvom právneho zastúpenia v rozsahu námietok 1/ až 4/ súd nepovažoval za opodstatnené z nasledovných dôvodov:
V predmetnej veci už Krajský súd v Košiciach vydal dňa 08.07.2014 rozhodnutie, vzhľadom na prvé rozhodnutie odporcu zo dňa 05.06.2014, kedy správny orgán rozhodoval o zaistení podľa ustanovenia § 88 ods. 1 ZoPC. Už v tomto rozhodnutí súdu bolo konštatované, že v prípade, ak účastník správneho konania požiada o azyl, nasleduje procedúra v azylovom konaní, avšak čas zaistenia trvá od počiatku, teda od prvého zaistenia, teda od 05.06.2014, preto vzhľadom na túto dobu mohol správny orgán iba vydať rozhodnutie o predĺžení zaistenia podľa ustanovenia § 88 ods. 4 ZoPC, ktorá v tomto prípade nepresiahla zákonnú lehotu.
Podľa ustanovenia § 88 ods. 4 ZoPC v platnom znení štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
Z vyššie uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, ako má policajný útvar rozhodnúť aj v prípade, keď cudzinec požiada o azyl, avšak už nebude opakovane rozhodovať o zaistení z iných právnych dôvodov, ale bude vydávať rozhodnutie o predĺžení zaistenia, ak je to nevyhnutné s ohľadom na prerušené konania o administratívnom vyhostení a azylového konania a uvedie dôvod zaistenia podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c/ ZoPC. V prípade, že cudzinec už pri spisovaní zápisnice o vyjadrení účastníka uvedie, že žiada o azyl a správny orgán vydáva rozhodnutie o zaistení, uvedie už do tohto rozhodnutia aj ustanovenie § 88a ods. 1 písm. c/ ZoPC a v ďalšom priebehu konania už bude len skúmať podmienky zaistenia podľa ustanovenia § 90 ods. 2 písm. d/ ZoPC.
Pokiaľ ide o vecné námietky, týkajúce sa Dohovoru a iných medzinárodných aktov, k tomu súd zaujal stanovisko, že v predmetnom konaní nešlo o takého žiadateľa o azyl, ktorý aj v skutočnosti by mal záujem zostať na území SR, čo potvrdzuje Zápisnica o vyjadrení účastníka č. PPZ-HCP-SO19-P12/2014 zo dňa 05.06.2014.
Súd už niekoľkokrát uviedol vo svojich rozhodnutiach, že konanie o vyhostení podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru je v súlade s praxou ESĽP, ako aj s vnútroštátnou právnou úpravou § 88 ods. 1 písm. a-d/ a § 88a ods. 1 písm. a-e/ ZoPC.
Zaistenie, v zmysle platnej zákonnej úpravy Slovenskej republiky zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, je inštitútom krátkodobým, počas ktorého je cudzí štátny príslušník zaistený zo zákonných dôvodov za účelom vykonania opatrení, ktoré vyvoláva sám zaistený účastník v konaní o administratívnom vyhostení, resp. azylovom konaní a preto by sa mal podrobiť týmto zákonným ustanoveniam bez toho, aby využíval opravné prostriedky k tomuto zaisteniu. Samotné využívanie opravných prostriedkov, na ktoré má samozrejme nárok, nespočívajú v základnom jeho probléme, napr. snahe žiť na území Slovenskej republiky, pretože jeho vyjadrenia v podaných vysvetleniach k príčinám úteku z krajiny pôvodu tomu vôbec nenasvedčujú.
Z uvedených dôvodov, iba v azylovom konaní je možné zaujať konkrétne stanovisko k uvádzaným dôvodom navrhovateľa k jeho príčine úteku z krajiny pôvodu, kde sa rieši otázka, či spĺňa podmienky na udelenie azylu z týchto dôvodov (t. j. § 8 písm. a/ a b/ zákona č. 480/2002 Z. z.).
Odporca pri rozhodnutí o zaistení v konaní o udelenie azylu sa dôsledne riadil zákonom o pobyte cudzincov (§ 88a ods. 1 písm. c/, ako aj Smernicou EP a Rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Podkladom pre vydanie rozhodnutia boli údaje o podaní vysvetlenia, zápisnica o podaní vysvetlenia, z ktorých jednoznačne vyplýva, že išlo o cudzinca, ktorý sa nechce zdržiavať na území SR, nemá doklady, nemá zabezpečený pobyt ani zamestnanie, nemá žiadne rodinné väzby na území SR a jeho žiadosť o udelenie azylu aj súd považuje za účelovú v snahe oddialiť administratívne vyhostenie.
Obmedzenie osobnej slobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové právo, hoci všeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečencov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako na neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať (okrem iného) právo na slobodu pohybu na území krajiny, v ktorej sa nachádzajú (pozri článok 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951, ďalej len „Ženevská konvencia“). Prichádza to do úvahy iba v tom prípade, ak je preukázaný skutočný úmysel žiadateľa o azyl, zostať na území tej krajiny, kde podal túto žiadosť. Takýto úmysel z administratívneho spisu odporcu ani žiadateľa o azyl nevyplýva, pretože cieľovou krajinou cudzinca bol štát EÚ, nie však Slovenská republika.
Na záver je potrebné uviesť, že Ústavný nález SR II. ÚS 147/2013 zo dňa 09.10.2013 nerieši otázku nezákonného zaistenia podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c/, ale riešil prieťahy v rôznych stupňoch súdneho konania a preto je účelné, aj z pohľadu konania správneho i súdneho, aby opravné prostriedky boli využívané iba tam, kde je to opodstatnené a slúžia k náprave rozhodnutia správneho orgánu, resp. podaného odvolania v súdnom konaní. V opačnom prípade, práve podaním týchto opravných prostriedkov dochádza k prieťahom v konaní a účel zaistenia stráca opodstatnenosť útekom týchto cudzincov zo zariadení, v ktorom sa nachádzajú.
Z vyššie uvedených dôvodov súd považoval námietky navrhovateľa za irelevantné a neopodstatňujúce zrušenie napadnutého rozhodnutia.
Podľa ustanovenia § 250q ods. 2 prvá veta O. s. p., o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie.
Účastníkom nevznikli žiadne trovy konania, preto súd účastníkom nepriznal právo na ich náhradu (§ 250l ods. 2, § 246c ods. 1 O. s. p.).
Poučenie:
Odvolanie sa podáva do 7 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.