Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15CoCsp/8/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: Q. Q. Y. D. O. E. , A. T. XX.X.XXXX, S. W. X., M.O. Č.. XXXX/X, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s., IČO: 31 320 155, Bratislava, Mlynské Nivy č. 1, zastúpený spoločnosťou Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 44 250 029, Poprad, Námestie svätého Egídia č. 93, za ktorú koná Mgr. Pavol Antoš, o zaplatenie sumy 63,90 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 24. júna 2021, č.k. -283, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 24. júna 2021, č.k. -283, p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1.1. Okresný súd Bratislava III. rozsudkom zo dňa 24.6.2021, č.k. -283 (v poradí druhom), I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 63,90 € spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 63,90 € od 31.12.2016 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku; II. žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom v rozsahu 87,53 %. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 17.3.2017, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 1.022,40 € spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.022,40 € od 31.12.2016 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s., Kežmarok, dňa 10.5.2011 s ním uzatvorila spotrebiteľskú zmluvu o poskytnutí pôžičky č. XXXXXX podľa Bol mu poskytnutý úver vo výške 1.850,- €, s dohodnutým úrokom vo výške 29 %, RPMN vo výške 29 %, priemerná RPMN za úver bola vo výške 20,04 %, ktorý mal splácať v 48 mesačných splátkach vo výške 63,90 €; celková čiastka úveru splatná spotrebiteľom bola vo výške 2.980,80 €. Pravidelne mesačne od uzatvorenia zmluvy splácal sumu 63,90 €, riadne plnil svoje záväzky, ktoré mu vyplývali zo zmluvy. Dňa 16.12.2016 vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré mu v stanovenej lehote nevydal. 1.2. Vo veci súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom zo dňa 11.9.2018, č.k. -181 (v poradí prvom), ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol; voči tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 28.10.2020, č.k. -244, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol, zrušil v časti o zaplatenie sumy 63,90 € s príslušenstvom a v tomto rozsahu mu vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a vo zvyšnej zamietajúcej časti, potvrdil; vo výroku, ktorým žalovanému priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, zrušil rozsudok a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2. Po zrušení prvého rozsudku zo dňa 11.9.2018, č.k. -181 odvolacím súdom, žalovaný v písomnom vyjadrení dňa 23.4.2021 uviedol, že žalobca sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia dôvodiac tým, že pôžička poskytnutá na základe zmluvy o pôžičke má byť podľa jeho názoru bezúročná a bez poplatkov a teda sa od neho domáha vydania prijatého plnenia nad rámec požičanej istiny. Zotrval na svojich doterajších vyjadreniach a argumentácii, poukázal na to, že predmetná zmluva o pôžičke má všetky zákonné náležitosti a nie je daný dôvod na to, aby bola považovaná za bezúročnú a bez poplatkov. K výške, počte a termínom splátok istiny, úrokov a poplatkov a ich rozlíšeniu poukázal na to, že táto právna otázka je definitívne vyriešená rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a nie je procesne prípustné rozhodovať o tejto otázke opačne, princíp procesnej právnej istoty vyjadrený v platí bezvýhradne. Odkázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. uznesenie zo dňa 23.4.2018, sp.zn. ; uznesenie zo dňa 22.2.2018, sp.zn. . Výklad ustanovenia prezentovaný žalobcom i odvolacím súdom je v rozpore so závermi vyslovenými už v niekoľkých rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sa touto problematikou zaoberali a v zmysle ktorých spomínané členenie splátky potrebné nie je s poukazom na ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu. Aktuálna právna úprava predmetného ustanovenia účinná od 1.5.2018 je len potvrdením eurokonformného výkladu predmetného ustanovenia, ktorý doposiaľ nebol jednotný, pričom slová „termíny splátok istiny, úrokov a poplatkov“ nahradil slovami „frekvencia splátok“, pričom tak odstránil možnosť rôzneho výkladu predmetného ustanovenia. Z dôvodovej správy k vyplýva, že účelom predmetného ustanovenia je zrozumiteľné informovanie spotrebiteľa o termínoch, výške splátok a trvaní povinností splácať splátky, čo si splnil v čl. III. zmluvy, schválená výška pôžičky, kde sa uvádzajú základné charakteristiky úveru, výška pôžičky 1.850,- €, splátka 63,90 €, počet splátok 48, termíny splátok 5/2015 do 20. dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci ( čl. 6.2. VOP, ktoré tvoria nedeliteľnú súčasť zmluvy). Ak by však súd dospel k záveru o dôvodoch pre posúdenie úveru poskytnutého na základe predmetnej zmluvy o pôžičke ako bezúročnej a bez poplatkov, poukázal na to, že výška údajného bezdôvodného obohatenia v sume 63,90 € nie je správna. Predložil amortizačnú tabuľku, v ktorej bola uvedená výška úroku pri každej jednej splátke a tak je zrejmé, že výška bezdôvodného obohatenia za obdobie od 17.3.2015 do 20.5.2015 je vo výške 7,26 €.

3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami , , , , , , , , , , , , , , , , , , o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o splátkovom úvere, nariadenia vlády Slovenskej republiky č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia v znení neskorších predpisov, dôvodiac tým, že predmetom sporu bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 63,90 € spolu s príslušenstvom. Vykonaným dokazovaním mal nesporne preukázané, že právny predchodca žalovaného poskytol žalobcovi spotrebiteľský úver na základe zmluvy o poskytnutí pôžičky zo dňa 10.5.2011, č. XXXXXX, ktorú považoval za spotrebiteľskú zmluvu podľa a nasl. , žalovaný konal v rámci predmetu podnikateľskej činnosti, poskytoval úvery a žalobca bol fyzická osoba, ktorý nekonal v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. Právny vzťah medzi stranami sporu vyplývajúci zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere posúdil podľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Z predmetnej zmluvy o poskytnutí pôžičky mal preukázané, že obsahovala dojednania o výške pôžičky v sume 1.850,- €, počet mesačných splátok 48 vo výške 63,90 €, ročnú úrokovú sadzbu vo výške 29 %, RPMN vo výške 29 %, priemernú hodnotu RPMN vo výške 20,04 %, sadzbu poistenia vo výške 2,9 %, mesačnú výšku poistenia, termín konečnej splatnosti pôžičky máj 2015, celkové náklady spotrebiteľa vo výške 1.130,80 €, celkovú sumu pôžičky vo výške 2.980,80 €. Dal do pozornosti, že okrem všeobecných náležitostí musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať podľa výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia podľa ustanovenia , uvedená skutočnosť bola v konaní sporná. Ďalej konštatoval, že je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý uviedol, že v otázke členenia splátky spotrebiteľského úveru na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, v čase uzavretia zmluvy určoval v ustanovení , že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa musí obsahovať aj výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na

účely jeho splnenia. Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona, účinného v čase uzavretia predmetnej spotrebiteľskej zmluvy, sa okrem iného poskytnutý spotrebiteľský úver považoval za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/, a y/. To znamená, že tento zákon ustanovoval určité dôsledky porušenia určitých povinností ustanovených zákonom. Ide o súkromnoprávny inštitút a toto ustanovenie je súčasťou dôslednej ochrany slabšej zmluvnej strany, spotrebiteľa a je transpozíciou požiadavky Smernice č. 2008/48/ES, zo dňa 23.4.2008, na stanovenie účinných, primeraných a odrádzajúcich sankcií. Ide o mechanizmus, ktorý motivuje veriteľa a prináša spotrebiteľovi prípadnú finančnú výhodu v prípade pochybenia veriteľa. Ustanovenie § 11 ods. 1 citovaného zákona je špeciálnou úpravou absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy, postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a to tie uvedené v § 11 citovaného zákona, zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu. Pokiaľ ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.2.2018, sp.zn. , v ktorom vyslovil právny názor, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá podľa obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba anuitnej splátky, odpoveď na spornú otázku, či je možné považovať spotrebiteľský úver, ktorý bol poskytnutý do 30.4.2018, t.j. do prijatia , účinný od 1.5.2018, za bezúročný a bez poplatkov, keď neobsahoval členenie splátky spotrebiteľského úveru na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, doteraz nedala najvyššia súdna autorita a tak odvolací súd dôvodil, že dané rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci nemožno aplikovať a pri rozhodnutí z neho vychádzať, poukázal na odôvodnenie bodu 14. rozsudku v časti týkajúcej sa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.12.2013, sp.zn. . Prvoinštančný súd dôvodil, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že zmluva o poskytnutí pôžičky zo dňa 10.5.201 obsahovala len dojednania o počte mesačných splátok 48 vo výške 63,90 €. Účelom náležitostí uvedených v je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu umožňuje sa zorientovať sa v danej situácii, pretože inak nie je dostatočne určité akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky. Uvedené nie je možné nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keď z iných ustanovení zmluvy vyplýva výška úrokov a poplatkov. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je tak iná od požiadavky Smernice 2008/48/ES, ktorá nadobudla účinnosť dňa 11.6.2008 a termín transpozície v členských štátoch bol do 11.6.2010. Zákon o spotrebiteľských úveroch účinný do 30.4.2018 uvádzal, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, z čoho je zrejmé, že tento zákon išiel nad rámec uvedenej smernice, keď jednoznačne vyžadoval vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov i splátok iných poplatkov. Výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty, ktorá je vyjadrená v Dospel k záveru, že zmluva o poskytnutí pôžičky neobsahovala náležitosti podľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Žalobca v konaní uniesol dôkazné bremeno o skutkových tvrdeniach, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov podľa ustanovenia citovaného zákona. Žalobca zaplatil spotrebiteľský úver v pravidelných mesačných splátkach počínajúc prvou splátkou úveru dňa 23.6.2011 a následne zaplatil mesačné splátky v celkovej výške 2.980,80 €, poslednú splátku uhradil dňa 20.5.2015, ktorá skutočnosť nebola sporná a jednoznačne vyplývala i z prehľadu úhrad klienta (2.980,80 € - 1.850,- € = 1.130,80 €, podanou žalobou si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie sumy 1.022,40 €). Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s jeho správnym právnym záverom o premlčaní časti nároku žalobcu o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 958,50 € (za úhradu splátok vykonaných v období od 23.6.2011 do 20.2.2014 a obdobie od 17.3.2014 do 17.3.2015). Žalobca podal žalobu na súd oneskorene dňa 17.3.2017, po uplynutí objektívnej trojročnej premlčacej doby (1.022,40 € - 958,50 € = 63,90 €). Predmetom žaloby zostalo uplatnené právo žalobcu na zaplatenie pohľadávky žalovaným titulom bezdôvodného obohatenia za obdobie od 17.3.2015 do 20.5.2015, ktorého výška v sume 63,90 € s príslušenstvom nebola sporná a vzhľadom na vyššie uvedené skutkové a právne závery považoval žalobu v sume 63,90 eur za dôvodne podanú. 3.2. Žalovanému uložil aj sankciu v dôsledku nesplnenia povinnosti riadne a včas v podobe úrokov z omeškania. Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, dostane sa do omeškania, čo mu zakladá povinnosť zaplatiť žalobcovi popri plnení úroky z omeškania. Úrok z omeškania je zákonným dôsledkom omeškania so splnením peňažného dlhu alebo jeho časti a nárok na úroky z omeškania pri omeškaní s

plnením peňažného dlhu vzniká bez ohľadu na to, čo spôsobilo omeškanie. Úroky z omeškania môže veriteľ požadovať od dlžníka aj vtedy, ak neboli medzi ním a dlžníkom dohodnuté. Žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením peňažného dlhu v sume 63,90 €, na výzvu žalobcu zo dňa 16.12.2016 neuhradil pohľadávku do 14 dní a tak má povinnosť zaplatiť žalobcovi 5 % zákonný ročný úrok z omeškania z dlžnej sumy 63,90 € od 31.12.2016 až do zaplatenia. Výška úrokov z omeškania je o 5 % bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 3.3. O náhrade trov konania rozhodoval právne podľa ustanovení , , , , a to podľa pomeru úspechu strán v spore, keď úspech žalobcu v sume 63, € predstavuje 6, %, úspech žalovaného v sume 958,50 € predstavuje 93,78 %, z čoho vyplýva, že žalovanému vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu rozdielu, t.j. 87,53 %. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, dôvodiac ustanovením , , (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Uviedol, že súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie výlučne nedodržaním zákonnej podmienky rozdelenia splátok na istinu, úrok a poplatky, pričom žiadny iný dôvod bezúročnosti úveru nevzhliadol, preto sa v odvolacom konaní obmedzuje výlučne na túto právnu otázku. Nestotožnil sa s názorom prvoinštančného súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, v ktorom konštatoval, že je viazaný názorom odvolacieho súdu, ktorý uviedol, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.2.2018, sp.zn. , nie je možné na daný prípad aplikovať a ani z neho vychádzať, nakoľko uvedené rozhodnutie nedalo odpoveď na otázku, či je možné považovať spotrebiteľský úver, ktorý bol poskytnutý do 30.4.2019, t.j. do prijatia účinný od 1.5.2018 za bezúročný a bez poplatkov, keď neobsahoval členenie splátky úveru na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov. On poukazuje na to, že Súdny dvor vo svojom rozhodnutí zo dňa 9.11.2016, vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia a.s. proti Kláre Bíróovej, ktoré sa týka v znení uplatniteľnom v prejednávanej veci, vyložil čl. 10 ods. 2 písm. h/, i/ Smernice 2008/48 v tom zmysle, že „článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave“. Rovnako Súdny dvor v rozsudku zo dňa 5.9.2019, vo veci C-331/18 Pohotovosť potvrdil, že čl. 10 ods. 2 písm. h/ až j/ uvedenej smernice, v spojení s jej čl. 22 ods. 1 bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej musí zmluva o úvere špecifikovať rozpis každej splátky určenej, podľa prípadu na amortizáciu istiny, splatenie úrokov a ostatných poplatkov. Výklad práva únie podaný Súdnym dvorom objasňuje a spresňuje význam a dosah právnej normy tak, ako sa musí, alebo by sa mala chápať a uplatňovať od okamihu, keď nadobudla účinnosť. Z toho vyplýva, že takto vykladaná právna norma môže a musí byť uplatňovaná súdom aj na právne vzťahy, ktoré vznikli a boli založené pred vydaním rozhodnutia týkajúceho sa žiadosti o výklad. V zmysle uvedeného je tak nepochybné, že hoci povinnosť konformného výkladu je obmedzená všeobecnými právny zásadami, a to najmä zásadou právnej istoty, vnútroštátne súdy musia v prípade potreby zmeniť ustálenú vnútroštátnu judikatúru, pokiaľ je táto judikatúra založená na výklade vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi Smernice. Opätovne preto poukazuje na to, že vzhľadom na rozdielny výklad a rozhodovaciu prax slovenských súdov vo vzťahu k absencii tejto náležitosti zmluvy došlo k zmene tohto stavu, a to vydaním viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. uznesenia zo dňa 22.2.2018, sp.zn. , v ktorom sa vyčerpávajúco venoval výkladu ustanovenia Výklad tohto ustanovenia zákona prezentovaný žalobcom je v rozpore so závermi vyslovenými už v niekoľkých rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sa touto problematikou zaoberali a v zmysle ktorých spomínané členenie splátky potrebné nie je; ide o rozhodnutia sp.zn. , , , 3 Co (pravdepodobne 3 Cdo, poznámka odvolacieho súdu) 45/2018, , , a tieto závery sa už považujú za ustálenú rozhodovaciu činnosť najvyšších súdnych autorít v zmysle s odkazom na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.1.2018, sp.zn. a zo dňa 6.3.2017, sp.zn. . V prípade, ak odvolací súd zaujme k otázke

rozpisu splátky na istinu, úrok a poplatky odlišný právny názor a odkloní sa od ustálenej rozhodovacej praxe, v súlade s ustanovením žiada, aby tento prípadný odklon od ustálenej súdnej praxe presvedčivo odôvodnil, prípadne uviedol, v čom je prejednávaná vec skutkovo odlišná, že na ňu vyššie uvedené závery vyšších súdov nemožno vzťahovať. Odvolaciemu súdu preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť, alebo napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu zmeniť a žalobu zamietnuť.

5. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril; odvolanie nepodal.

6. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [, ( účinný od 1.7.2016), ďalej len ], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; ods. l ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 22. februára 2023; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a právny zástupca žalovaného upovedomení zákonným spôsobom (, , , ). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ( ods. l, ods. 2, ods. 3 ) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.

7. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení , takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať.

9. V predmetnej veci ide v poradí o druhý rozsudok súdu prvej inštancie, keď rozsudkom v poradí prvom zo dňa 11.9.2018, č.k. -181, žalobu v celom rozsahu zamietol; žalovanému voči žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd, na odvolanie žalobcu, rozsudkom zo dňa 28.10.2020, č.k. -244, rozsudok prvoinštančného súdu zo dňa 11.9. 2018, č.k. -181, vo výroku, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol, zrušil v časti o zaplatenie sumy 63,90 € s príslušenstvom a v tomto rozsahu mu vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a vo zvyšnej zamietajúcej časti, potvrdil; vo výroku, ktorým žalovanému priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, okrem iného uviedol, že sa nestotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku (bod 57.), že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o skutkových tvrdeniach, že predmetná spotrebiteľská zmluva sa nepovažuje za bezúročnú a bez poplatkov, keď obsahovala zákonom stanovené náležitosti podľa ustanovenia , a odvolanie žalobcu v časti, v ktorej namietal, že v zmluve o poskytnutí pôžičky zo dňa 10.5.2011, č. XXXXXX, absentuje určenie výšky splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, vyhodnotil ako dôvodné. V predmetnej zmluve je uvedená výška pôžičky v sume 1.850,- €; 48 mesačných splátok po 63,90 €; ročná úroková sadzba vo výške 29 %; RPMN vo výške 29 %; priemerná RPMN vo výške 20,04 %; sadzba poistenia vo výške 2,9 %; termín konečnej splatnosti pôžičky máj 2015; celková suma pôžičky 2.980,80 €; mesačná výška poistenia 1,8 a celkové náklady spotrebiteľa vo výške 1.130,80 € (č.l. 6 spisu). V čase uzavretia tejto zmluvy určoval v ustanovení , že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa musí obsahovať aj výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Podľa

ods. 1 písm. a/ citovaného zákona, účinného v čase uzavretia predmetnej spotrebiteľskej zmluvy sa okrem iného poskytnutý spotrebiteľský úver považoval za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/. To znamená, že tento zákon ustanovoval určité dôsledky porušenia určitých povinností ustanovených týmto zákonom. Ide o súkromnoprávny inštitút a toto ustanovenie je súčasťou dôslednej ochrany slabšej zmluvnej strany

- spotrebiteľa a je transpozíciou všeobecnej požiadavky Smernice (č. 2008/48/ES, zo dňa 23.4.2008) na stanovenie účinných, primeraných a odrádzajúcich sankcií. Ide o mechanizmus, ktorý motivuje veriteľa a prináša spotrebiteľovi prípadnú finančnú výhodu v prípade pochybenia veriteľa. Ustanovenie § 11 ods. 1 je špeciálnou úpravou absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Výklad a aplikácia tohto ustanovenia zákona musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy, postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti zmluvy. ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia nerovnováhy medzi profesionálnym dodávateľom a spotrebiteľom, bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a to tie uvedené v zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu. Účelom náležitostí uvedených v je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak nie je dostatočne určité akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky. Uvedené nie je možné nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keď z iných ustanovení zmluvy vyplýva výška úrokov a poplatkov. Uvedené citované ustanovenie zákona má za cieľ v zrozumiteľnej forme informovať spotrebiteľa ako bude s jeho splátkou naložené, najmä aká časť úveru bude ňou splatená, okrem odplaty veriteľa. Uvedené údaje spotrebiteľská zmluva uzavretá medzi stranami sporu neobsahovala, ide teda o absenciu podstatnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorú zákon sankcionoval tak, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. K rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (HomeCredit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróova) a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.2.2018, sp.zn. , na ktoré poukazoval súd prvej inštancie, odvolací súd uviedol, že uvedený rozsudok Súdneho dvora Európskej únie poskytol výklad výlučne smernice, a to článku 10 ods. 2 písm. i/ v spojení s písm. h/, článku 23, keď vyslovil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať, ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Súdny dvor Európskej únie vykladá výlučne právo Európskej únie a nie je oprávnený poskytovať výklad vnútroštátneho práva. V citovanom rozsudku Súdny dvor Európskej únie poskytol výklad výlučne smernice, ale nemohol sa, ani sa nevyjadroval k výkladu o spotrebiteľských úveroch. Záver Súdneho dvora Európskej únie uvedený v rozsudku vo veci C-42/15 je vzhľadom na ustanovenie (resp. písm. l/) citovaného zákona neaplikovateľný, pretože v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo, t.j. zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je tak iná od požiadavky Smernice 2008/48/ES, ktorá nadobudla účinnosť dňa 11.6.2008 a termín transpozície v členských štátoch bol do 11.6.2010. Uvedený zákon o spotrebiteľských úveroch účinný do 30.4.2018 uvádzal, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, z čoho je zrejmé, že tento zákon išiel nad rámec uvedenej smernice, keď jednoznačne vyžadoval vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov i splátok iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie (v čl. 22 je upravená úplná harmonizácia ustanovení smernice spočívajúca v tom, že členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú), je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica. Slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil. K výkladu ustanovenia , resp. l/ zákona o spotrebiteľských úveroch, účinných ku dňu uzavretia predmetných zmlúv, existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov Slovenskej republiky, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny,

splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, resp. smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami, preto nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli smernici priamy účinok. v ustanovení , hovorí o tom, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa až k/, a a , resp. až l/, , a , ako aj ak je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd dodáva, že výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty, ktorá je v vyjadrená v článku 2 ods. 2. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Vzhľadom na jednoznačné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky iných poplatkov, nemožno priznať smernici ani nepriamy účinok, pretože by išlo o výklad vnútroštátneho zákona contra legem a bola by tak porušená zásada právnej istoty. Z uvedeného vyplýva, že zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to uvádza , je úver potom potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Prejudiciálne rozsudky Súdneho dvora Európskej únie spolu s výkladom práva Európskej únie, ktorý sa v ňom nachádza, sú záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý prejudiciálnu otázku podal, resp. aj pre súdy, ktoré budú v tej istej veci rozhodovať o opravných prostriedkoch. Ďalej odvolací súd dodal, že mu je známe rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.2.2018, sp.zn. , v ktorom vyslovil právny názor, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere (uzavretá podľa ) obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Odpoveď na spornú otázku, či je možné považovať spotrebiteľský úver, ktorý bol poskytnutý do 30.4.2018, t.j. do prijatia , účinný od 1.5.2018, za bezúročný a bez poplatkov, keď neobsahoval členenie splátky spotrebiteľského úveru na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, doteraz nedala najvyššia súdna autorita, a tak odvolací súd dôvodí, že dané rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci nemožno aplikovať a pri rozhodnutí z neho vychádzať. V tejto súvislosti poukázal na odôvodnenie bodu 14. tohto rozsudku v časti týkajúcej sa odkazu na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.12.2013, sp.zn. . Vzhľadom k uvedenému odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu zamietol v časti o zaplatenie sumy 63,90 € s príslušenstvom zrušil a v rozsahu tohto zrušenia mu vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie ( v spojení s , ) v záujme zachovania dvojinštančnosti súdneho konania, keď odvolací súd dospel v otázke členenia splátky spotrebiteľského úveru na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, k iným právnym záverom ako súd prvej inštancie. V opačnom prípade by súd znemožnil stranám sporu realizáciu ich procesných práv, keďže by im odoprel možnosť odvolacieho prieskumu v otázke týkajúcej sa priznania uvedenej sumy, čím by stranám odňal možnosť konať pred súdom. Uložil súdu prvej inštancie povinnosť opätovne rozhodnúť o žalobe žalobcu v časti o zaplatenie sumy 63,90 €.

10. Súd prvej inštancie po zrušení prvého rozsudku a vrátení mu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, sa riadil právnym názorom odvolacieho súdu uvedenom v jeho rozsudku zo dňa 28.10.2020, č.k. -244 a dospel k správnemu právnemu názoru, že v danom prípade sa zmluva o poskytnutí pôžičky zo dňa 10.5.2011, č. XXXXXX, ktorú uzavrel žalobca a právny predchodca žalovaného, považuje za bezúročnú a bez poplatkov, nakoľko neobsahovala zákonom stanovené náležitosti podľa ustanovenia , pretože v nej absentovalo určenie výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, ako to určovalo uvedené ustanovenie zákona účinné v čase uzavretia zmluvy o poskytnutie pôžičky. V predmetnej zmluve je uvedená výška pôžičky v sume 1.850,- €; 48 mesačných splátok po 63,90 €; ročná úroková sadzba vo výške 29 %; RPMN vo výške 29 %; priemerná RPMN vo výške 20,04 %; sadzba poistenia vo výške 2,9 %; termín konečnej splatnosti pôžičky máj 2015; celková suma pôžičky 2.980,80 €; mesačná výška poistenia 1,8 a celkové náklady spotrebiteľa vo výške 1.130,80 € (č.l. 6 spisu).

11. Odvolací súd odkazuje na body 15. až 17. odôvodnenia rozsudku zo dňa 28.10.2020, č.k. -244, v ktorom podrobne vysvetlil prečo sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe v prípade absencie rozčlenenia splátky na istinu, úroky a iné poplatky v spotrebiteľskej zmluve o úvere, ktorú v prípade takéhoto nedostatku treba považovať za bezúročnú a bez poplatkov, na ktorých dôvodoch v plnom rozsahu zotrvá. Odvolací súd k uvedenému dodáva, že pri výklade a aplikácii ustanovenia účinný v čase uzavretia predmetnej zmluvy, vychádzal prvotne z jeho doslovného znenia, ako aj výkladu e ratione legis, aj keď je zrejmé, že nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne a môže sa od neho odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). V takýchto prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Odvolací súd v danom prípade, nakoľko ide o spotrebiteľský spor má za to, že účinný v čase uzavretia predmetnej zmluvy jasne v ustanovení definoval náležitosti spotrebiteľskej zmluvy, medzi ktoré patrilo aj uvádzanie výšky, počtu a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, čo si ale právny predchodca žalovaného nesplnil.

12. K vyššie uvedenému odvolací súd poznamenáva, že ochranu spotrebiteľa možno podriadiť pod ústavný princíp rovnosti, ktorú možno ponímať ako rovnosť formálnu, ktorú má zabezpečiť zákonodarca pri tvorbe právneho poriadku alebo rovnosť faktickú, ktorá môže byť zabezpečená priamo zákonodarcom pri použití tzv. pozitívnej diskriminácie pri existencii faktickej nerovnosti alebo hendikepu. Ale i tam, kde sa zákonodarca nevydal cestou vedomého zvýhodnenia slabšieho, aby dal prednosť rovnosti faktickej pred formálnou, ponecháva súdom, ktoré pozitívne právo aplikujú, priestor pre riešenie napätia medzi neúplnosťou písaného práva a povahou konkrétneho prípadu cestou aplikácie ústavných princípov v materiálnom poňatí právneho štátu. Východiskom ochrany spotrebiteľa je potom postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza k záväzkovému vzťahu, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Ústavný princíp rovnosti sa premieta i do súkromného práva a prejavuje sa v súkromnoprávnych vzťahoch. Doktrína rovnosti v súkromnoprávnych vzťahoch vyžaduje, že súkromné právo garantuje každému čo najširšiu mieru možnosti slobodného konania, avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je v tom, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú. Aby bola dosiahnutá rovnosť, je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať rovnako nerovnou úpravou práv a povinností. V pozitívnom práve sa potom ochrana spotrebiteľa premieta do podoby vyššej informačnej povinnosti dodávateľa, do práv spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, do podoby zákazu niektorých dojednaní v spotrebiteľských zmluvách, či do podoby príkazu v pochybnostiach o význame spotrebiteľských zmlúv vykladať ich pre spotrebiteľa najpriaznivejšie. Princíp autonómie vôle a princíp rovnosti je doplňovaný a korigovaný princípom ekvity či spravodlivosti. Keďže v spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, lebo má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, tak okrem obmedzenia vyplývajúceho z vyššie uvedeného princípu rovnosti prostriedkov, možno od dodávateľa očakávať i vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude chovať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť svojho konania a takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu.

V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného i tým, že text spotrebiteľskej zmluvy má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný, logicky usporiadaný. Princíp ochrany spotrebiteľa v žiadnom prípade neznamená, že táto nemá žiadne hranice a spotrebiteľ má iba práva a nemá žiadne povinnosti, resp. že dodávateľa je vždy potrebné považovať a priori za nečestného. Spotrebiteľovi však možno ukladať len také povinnosti a zaviazať ho na zaplatenie popri istine takých úrokov, poplatkov či sankcií, ktoré boli dojednané v súlade so zákonom.

13. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad , , ). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

14. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

15. Žalovaný podal odvolanie voči napadnutému rozsudku v celom rozsahu, t.j. aj do výroku II. o náhrade trov konania, ale svoje odvolanie v tomto rozsahu vôbec neodôvodnil. Odvolací súd poukazuje na to, že účinný prieskum napadnutého rozhodnutia alebo konania jemu predchádzajúceho môže odvolateľ vyvolať len pomenovaním konkrétnych nedostatkov napadnutého rozhodnutia, resp. konania, ktoré mu predchádzalo, čo žalovaný neurobil, pričom v danej veci ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( ).

16. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ods. l, , v spojení s a žalobcovi, napriek tomu, že mal v odvolacom konaní plný úspech, nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže mu v odvolacom konaní žiadne nevznikli a ani mu zo spisu nevyplývajú.

17. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením ods. l, , , ods. l a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci LinoCarlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. , , , ).

18. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).