Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

41Cob/30/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej a JUDr. Janky Boroškovej, v právnej veci žalobcu J. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. mieru XXX/XXA, XXX XX L. Y., zastúpeného JUDr. Ing. Michal Juhás, advokátska kancelária, so sídlom Mojmírova 12, 040 01 Košice, IČO: 42 325 463, proti žalovanému H. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. U. XXXX/XX, XXX XX L. Y., podnikajúca pod obchodným menom Mária Palášthyová - MIMI, s miestom podnikania Ladislava Exnára 1309/13, 969 01 Banská Štiavnica, IČO: 40 043 312, zastúpenému PAČINDA AK s.r.o., so sídlom Lesná 12, 900 44 Tomášov, IČO: 50 063 995, o zaplatenie zmluvnej pokuty, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom, č.k. -279 zo dňa 20. augusta 2021, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom, č.k. -279 zo dňa 20. augusta 2021 potvrdzuje.

II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom vo výroku I. zamietol žalobu žalobcu a výrokom II. rozhodol, že žalovaný má nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že pôvodný žalobca SOREN, s.r.o., so sídlom Železničiarska 1724/11, Banská Štiavnica, IČO: 36 849 677 sa žalobou doručenou súdu dňa 05.11.2015 domáhal proti žalovanému zaplatenia zmluvnej pokuty pre nezaplatenie odmeny za vykonané dielo vyfakturovanej faktúrou č. XXXXXX zo dňa 23.10.2011 v sume 38.304,61 Eur, a to vo výške 0,05 % denne zo sumy 38.304,61 Eur od 06.11.2011 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že nárok na zmluvnú pokutu mu vznikol na základe Zmluvy o dielo zo dňa 17.09.2009 uzatvorenej medzi pôvodným žalobcom ako zhotoviteľom a žalovaným ako objednávateľom, predmetom ktorej bol záväzok pôvodného žalobcu dodať žalovanému stavebné práce pre rekonštrukciu objektu nachádzajúceho sa na ulici Okružná č. 8 v Banskej Štiavnici za účelom vybudovania penziónu, zabezpečiť dopravu, montáž a servis majetku a vybudovanie interiéru a exteriéru, a to podľa podmienok stanovených zmluvou. V článku VII. bod 8. zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že v prípade omeškania so splnením peňažného záväzku má zhotoviteľ právo fakturovať objednávateľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Keďže zo strany žalovaného nedošlo k zaplateniu konečnej faktúry č. XX.XX.XXXX,, splatnej dňa 05.11.2011, vystavenej na sumu 38.304,61 Eur v zmysle citovaného článku zmluvy si žalobca uplatnil voči žalovanému nárok na zmluvnú pokutu.

X. Súd tiež uviedol, že pôvodný žalobca v priebehu konania postúpil uplatnenú pohľadávku Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 01.11.2017 na postupníka J. W., nar. XX.XX.XXXX, trvalo bytom S.

mieru XXX/XXA, XXX XX L. Y., ktorú skutočnosť postupník oznámil súdu podaním doručeným súdu dňa 23.11.2018 prostredníctvom e-mailu.

4. Okresný súd ďalej uviedol, že Okresný súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. -99 zo dňa 17.01.2018 vyhlásil konkurz na majetok pôvodného žalobcu a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č.k. zo dňa 25.11.2019, zverejneným v Obchodnom vestníku dňa 29.11.2019 konkurzný súd ustanovil do funkcie správcu konkurznej podstaty spoločnosť - Správcovská a poradenská, k.s., so sídlom kancelárie pôvodne Horné záhrady 2, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 48 143 448, neskôr so sídlom Garbiarska 5, 040 01 Košice - Staré Mesto.

5. Súd ďalej konštatoval, že podaním doručeným okresnému súdu dňa 08.09.2020 žalobca navrhol zmenu subjektu na strane žalobcu potom, čo správca konkurznej podstaty navrhol pokračovanie v tomto súdnom konaní. K návrhu pripojil Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 01.11.2017 s Dodatkom č. 1 k zmluve uzavretým dňa 02.11.2017 a uviedol, že novým hmotnoprávnym veriteľom je postupník J. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. mieru XXX/XXA, XXX XX L. Y.. Súd konštatoval, že súčasťou podaného návrhu na zmenu účastníka nebol súhlas toho, kto na miesto žalobcu vstúpil.

6. Následne okresný súd uznesením č.k. -169 zo dňa 08.09.2020 návrhu žalobcu na zmenu strany konania na strane žalobcu nevyhovel, nakoľko návrh na zmenu žalobcu zo dňa 07.09.2020 nebol podaný úplný, vyhovujúci všetkým požiadavkám ( ďalej len „ “ ), pretože postupník na to nedal súhlas.

7. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. -202 zo dňa 9. septembra 2020, ktorým žalobu zamietol z dôvodu, že z postúpenia pohľadávky je zrejmé, že aktuálne je predmetná pohľadávka postúpená na postupníka J. W. a pôvodný žalobca už nie je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide, teda pôvodný žalobca nie je v konaní aktívne vecne legitimovaný na vymáhanie žalovaného nároku. Z tohto dôvodu žalobu zamietol ako nedôvodnú a o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa tak, že priznal žalovanému, ktorý mal v spore plný úspech nárok na náhradu trov konania od žalobcu v rozsahu 100 %.

8. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca, o ktorom rozhodol odvolací - Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. -247 zo dňa 27.05.2021 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd súčasne zrušil aj uznesenie okresného súdu č.k. -165 zo dňa 08.09.2020, ktorým okresný súd návrhu na zmenu strany konania na strane žalobcu nevyhovel. Odvolací súd uviedol, že v konaní zistil vadu konania, ktorá sa prejavila v nesprávnom procesnom postupe súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o návrhu žalobcu na zmenu subjektu na strane žalobcu s tým, že po vrátení veci je úlohou súdu prvej inštancie zaoberať sa procesným návrhom pôvodného žalobcu v súlade s , pričom sa súd vysporiada s doručeným písomného súhlasu postupníka so vstupom do tohto konania. Odvolací súd uložil okresnému súdu po právoplatnosti uznesenia o zmene subjektu na strane žalobcu opätovne preskúmať uplatnený nárok žalobcu v celom jeho rozsahu a vo veci samej opätovne rozhodnúť.

9. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa vykonal zmenu subjektu na strane žalobcu uznesením č.k. -255 zo dňa 14.06.2021 a pripustil zmenu na strane žalobcu tak, že žalobcom je J. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. mieru XXX/XXA, XXX XX L. Y.. Pri rozhodovaní o zmene strany sporu na strane žalobcu súd vychádzal z pôvodného podania žalobcu na zmenu účastníka na strane žalobcu zo dňa 07.09.2020 a následne doručeného súhlasu postupníka so vstupom konania.

10. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že medzi spoločnosťou SOREN, s.r.o. ako žalobcom a žalovaným bola uzatvorená zmluva o dielo, na základe ktorej pôvodný žalobca vykonal stavebné práce pre žalovaného, za čo vystavil faktúry na meno žalovaného s tým, že časť faktúr nebola zo strany žalovaného uhradená. Zaplatenie faktúr požadoval žalobca v konaní prebiehajúcom pred Okresným súdom Žiar nad Hronom pod č.k. . V konaní žalobca požaduje zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorá bola dohodnutá v samotnej zmluve o dielo, a to konkrétne v článku VII. bod 8, kde bola dohodnutá zmluvná pokuta vo výške 0,05 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Žalobca požaduje zmluvnú pokutu za nezaplatenie konečnej faktúry č. XXXXXX vystavenej na sumu 38.304,61 Eur, ktorá bola splatná dňa 05.11.2011, ktorú žalovaný neuhradil. Žalobca požadoval

ustanovenie v článku VII. bod 10. zmluvy o dielo upravujúce postúpenie pohľadávky bez predchádzajúcej písomnej dohody za neplatné vzhľadom k tomu, že zmluvnú pokutu je možné dojednať len pre porušenie povinnosti. Toto ustanovenie je možné oddeliť od ostatného obsahu zmluvy, a preto považuje zvyšok zmluvy za platný, čím je daná aktívna legitimácia na strane žalobcu. K tvrdeniu právneho zástupcu žalovaného k námietkam k faktúre č. XCb/XX/XXXX k tomu, že nepreukázal relevantnosť tejto faktúry, žalobca uviedol, že dokazovanie v rámci konania č.k. pre Okresným súdom Žiar nad Hronom nebolo dokončené vzhľadom k tomu, že došlo k zamietnutiu žaloby pre nedostatok aktívnej legitimácie, čo podľa žalobcu neznamená, že nepreukázal relevantnosť tejto faktúry. K tvrdeniu žalovaného, že nebol informovaný o postúpení pohľadávky, právny zástupca žalobcu uviedol, že oznámenie o postúpení pohľadávky bolo žalovanému zaslané obyčajnou poštou zo strany žalobcu listom zo dňa 23. 02. 2018, pričom doručenku nemá k dispozícii. Tiež poukázal na skutočnosť, že zmluva o postúpení pohľadávky spolu s oznámením o postúpení pohľadávky boli založené už v spise v rámci konania , kde bol žalovaný sporovou stranou a odkiaľ mohol mať vedomosť o tom, že bola pohľadávka postúpená. Žalobca preto považuje za nepravdivé a zavádzajúce tvrdenie žalovaného, že sa dozvedel o postúpení pohľadávky až začiatkom roka 2021. Žalobca si uplatňuje nárok podľa článku VII. ods. 8 zmluvy o dielo, z ktorého vyplýva, že v zmluve o dielo boli dojednané dve samostatné zmluvné pokuty s tým, že v článku VII. bod 10 bola dojednaná zmluvná pokuta pre prípad postúpenia pohľadávok, ktoré ustanovenie ako žalobca uviedol považuje za neplatné dojednanie. Žalobca si však uplatňuje zmluvnú pokutu pre prípad, že sa žalovaný omešká s úhradou faktúr, a to na základe článku VII. bod 8 citovanej zmluvy o dielo. Ďalej právny zástupca žalobcu tvrdil, že v konaní č.k. boli doložené viaceré dôkazy o tom, že faktúra č.A. bola vystavená oprávnene a boli vyfakturované práce, ktoré pôvodný žalobca reálne vykonal na stavbe žalovaného, na základe ktorých mu patrí nárok na zaplatenie ceny za časť diela. V rámci dokazovania navrhol vypočuť svedka Ing. H.R.Z., konateľa spoločnosti SOREN, s.r.o. ako pôvodného žalobcu, ktorý by vedel preukázať k akým prácam došlo, aké práce sa realizovali, čo bolo vyfakturované a čo z toho nebolo zaplatené zo strany žalovaného. Ďalej uviedol, že navrhnutý svedok sa nemohol dostaviť na pojednávanie z dôvodu dovolenkového obdobia a jeho pracovnej zaneprázdnenosti. Čo sa týka námietky žalovaného k aktívnej legitimácii žalobcu, právny zástupca žalobcu uviedol, že o aktívnej legitimácii už bolo rozhodnuté, keď súd pripustil zmenu na strane žalobcu uznesením o pripustení zmeny strany sporu na strane žalobcu a že táto námietka vznesená žalovaným na pojednávaní mala byť uplatnená už skôr.

11. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť v celom rozsahu a tvrdil, že nie je daná aktívna vecná legitimácia na strane žalobcu. Poukázal na článok VII. bod 10 Zmluvy o dielo zo dňa 17.09.2009, z ktorého vyplýva, že „Obe zmluvné strany vylučujú postúpenie pohľadávky bez predchádzajúcej písomnej dohody a ak zmluvné strany sa na možnosti postúpenia dohodnú, je možné toto postúpenie vykonať len do výšky základu dane. Súčasne sa mali zmluvné strany dohodnúť, že pre prípad postúpenia pohľadávky bez predchádzajúcej zmluvnej dohody sa dohodli na zmluvnej pokute rovnajúcej sa súčtu 100 % sumy postúpenej pohľadávky a jej príslušenstva, existujúceho alebo účtovateľného ku dňu takéhoto postúpenia“. Podľa žalovaného z tohto článku zmluvy teda vyplýva, že postúpenie pohľadávky zo spoločnosti SOREN, s.r.o. na súčasného žalobcu pána J. W. je absolútne neplatné, pretože k tomuto postúpeniu chýbala písomná dohoda so žalovaným. Žalovaný tiež tvrdí, že nikdy nesúhlasil s takýmto postúpením a ani takýto súhlas nikdy pôvodnému žalobcovi, ani súčasnému žalobcovi nedal. Druhým dôvodom pre zamietnutie žaloby je podľa žalovaného skutočnosť, že ani v pôvodnom konaní č.k. pôvodný žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania relevantnosti faktúry č. Y., na základe ktorej si nárokuje zmluvnú pokutu. Podľa žalovaného, ak právny predchodca žalobcu nevedel preukázať relevantnosť istiny, nie je možné preukázať aj relevantnosť zmluvnej pokuty, ktorá má byť postavená na základe faktúry za vykonané dielo. K argumentu právneho zástupcu žalobcu ohľadom toho, že článok VII. bod 10 zmluvy o dielo zo dňa 17.09.2009 je neplatný, žalovaný uviedol, že v tomto článku zmluvy o dielo je potrebné rozlišovať dve veci, resp. dve vety. Prvá veta hovorí o tom, že žiadna zo zmluvných strán nemôže postúpiť pohľadávku bez predchádzajúcej písomnej dohody s druhou zmluvnou stranou a druhá veta tohto ustanovenia hovorí, že ak tak niektorá zo strán urobí, tak je povinná zaplatiť druhej zmluvnej strane zmluvnú pokutu tam dohodnutú. Žalovaný súhlasí s argumentáciou právneho zástupcu žalobcu, že druhá časť vety je neplatné ustanovenie, ale určite nie je neplatná prvá časť vety, ktorá hovorí o tom, že nie je možné postúpiť pohľadávku bez súhlasu druhej voľnej strany. Žalovaný tiež tvrdí, že ani pôvodný žalobca, a ani existujúci žalobca nepreukázali, že by žalovaný dal súhlas k postúpeniu pohľadávky, dokonca ani žalovanému neoznámili to, že došlo k takémuto postúpeniu pohľadávky a ani postúpenie pohľadávky žiadnym spôsobom nepreukázali. Stalo sa tak až 07.01.2021, keď právny zástupca pôvodného žalobcu aj existujúceho žalobcu zaslal žalovanému výzvu

na zaplatenie, v ktorej tvrdil, že údajne bolo preukázané postúpenie pohľadávky, avšak až do daného momentu žiaden zo žalobcov toto postúpenie nepreukázal. Podľa žalovaného je postúpenie pôvodného žalobcu na nového žalobcu neplatné, a preto súčasný žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu v spore. K námietke žalobcu, že nedostatok aktívnej vecnej legitimácie mal byť zo strany žalovaného namietaný skôr uviedol, že dáva do pozornosti stanovisko krajského súdu k predloženiu súhlasu postupníka s postúpením pohľadávky na nového žalobcu, ktoré žalobca neurobil za tri roky, preto ani v tomto prípade nešlo o porušenie zásady koncentrácie konania. Žalovaný tiež konštatoval, že faktúru č. XXXXXX neuhradil preto, že plnenie zo strany pôvodného žalobcu vykazovalo vážne nedostatky. Ku každej položke pripojil samostatný dôkaz, ktorým potvrdil, že fakturácie jednotlivých položiek zo strany pôvodného žalobcu boli neopodstatnené. Žalobca tieto argumenty žalovaného žiadnym spôsobom nespochybnil a ani nevyvrátil, pričom žiadne ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania nenavrhol.

12. Okresný súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a zistil, že zmluvná pokuta ako osobitná zabezpečovacia sankcia bola dohodnutá v článku VII. bod 8 zmluvy o dielo pre prípad omeškania objednávateľa so splnením peňažného záväzku vo výške 0,05 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Ďalej z článku VII. bod 10 zmluvy o dielo podľa súdu vyplýva, že postúpenie pohľadávky bez súhlasu žalovaného je vylúčené. Z uzatvorenej zmluvy, vrátane jej dodatku č. 1 jasne a zreteľne vyplýva, čo je jej predmetom, aké práce je povinný pôvodný žalobca ako zhotoviteľ vykonať, za akú cenu, dohoda o zmluvnej pokute, podmienky postúpenia pohľadávky, ako aj skutočnosť, že zmeny a doplnenia tejto zmluvy musia mať písomnú formu dodatku.

13. Po vykonanom dokazovaní dospel súd prvej inštancie k záveru, že nárok žalobcu v uplatnenej zmluvnej pokute je v celom rozsahu nedôvodný z dôvodu, že žalobca nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou, keďže v danom spore nepreukázal písomnú dohodu medzi pôvodným žalobcom a žalovaným v zmysle zmluvného dojednania v bode VII. bod 10 zmluvy o dielo zo dňa 17.09.2009. Z tohto ustanovenia mal súd za preukázané, že jedna zo zmluvných strán môže postúpiť pohľadávku na iný subjekt len s predchádzajúcim písomným súhlasom druhej strany, pričom písomný súhlas žalovaného k takémuto postupu zo strany žalobcu nebol predložený a takýto súhlas žalovaný žalobcovi, resp. právnemu predchodcovi žalobcu nikdy nedal. Súd preto považoval postúpenie pohľadávky z pôvodného žalobcu na nového žalobcu za neplatné podľa . Naviac podľa okresného súdu žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, či skutočne došlo k poskytnutiu príslušných zmluvných plnení v zmysle listinných dôkazov založených do spisu - zmluvy o dielo zo dňa 17.09.2009, faktúry č. I. vystavenej dňa 23.10.2011, splatnej dňa 05.11.2011 na sumu 38.304,61 Eur, ktorou žalobca fakturoval konečnú sumu podľa priloženého rozpočtu za vykonané a doposiaľ nevyfakturované práce na ulici Okružná č. 8, Banská Štiavnica.

14. K námietke žalobcu, že námietka žalovaného ohľadne aktívnej vecnej legitimácie mala byť uplatnená skôr v súlade so zásadou sudcovskej koncentrácie konania v zmysle a a k námietke, že o aktívnej legitimácii už bolo rozhodnuté súdom pripustením zmeny na strane žalobcu súd uviedol, že v danom prípade ide o konanie, ktoré začalo na súde podaním žaloby dňa 05.11.2015, teda pred nadobudnutím účinnosti účinného od 01.07.2016, pričom v zmysle na prejednávanú vec nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Touto argumentáciou sa už zaoberal odvolací súd v rámci svojho zrušujúceho uznesenia č.k. -247 zo dňa 27.05.2021 v bode 24. Súd preto argumentáciu žalobcu z tohto hľadiska považoval za nesprávnu. Ďalej súd uviedol, že považoval za nesprávnu aj argumentáciu žalobcu, že o aktívnej legitimácii žalobcu už bolo rozhodnuté pripustením zmeny na strane žalobcu uznesením súdu zo dňa 14.06.2021. Súd uviedol, že vecná legitimácia sa skúma až pri rozhodovaní v merite veci, nakoľko okrem iných skutočností aj od existencie vecnej legitimácie na strane sporových strán závisí výsledok sporu a jej existencia predstavuje nevyhnutnú podmienku na úspech v spore. V súvislosti s takto vysloveným právnym názorom vyslovil dva závery rozsudku NS SR sp.zn. .

15. Nakoľko súd dospel k záveru, že žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu v danom prípade z dôvodu nedodržania dohodnutých podmienok v článku VII. bod 10 zmluvy o dielo, prvej časti vety, súd konštatoval, že ani pôvodný žalobca, ani existujúci žalobca súdu nepreukázali, že by žalovaný dal súhlas k takémuto postúpeniu pohľadávky. Súd považoval článok VII. bod 10 zmluvy o dielo za platne uzavretý medzi účastníkmi zmluvy o dielo, ktorú uzavreli právny predchodca žalobcu a žalovaný v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Ďalej súd konštatoval, že zmluva o dielo, vzhľadom na charakter zmluvných

strán má obchodno-právny charakter. Z dôvodu neexistencie vecnej aktívnej legitimácie žalobcu súd nevykonal navrhnutý výsluch svedka konateľa spoločnosti SOREN, s.r.o. pána A.. Z.. Z uvedených dôvodov súd žalobu žalobcu zamietol.

16. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % proti žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal.

17. Proti rozsudku v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu podal odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

18. V odvolaní uviedol, že podáva odvolanie v rozsahu I. a II. výrokovej vety, a to z dôvodov podľa , , , , a .

19. Žalobca tvrdí, že konajúcim súdom neboli splnené procesné podmienky. Poukázal na to, že dňa 14.06.2021 okresný súd uznesením, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28.06.2021 pripustil zmenu na strane žalobcu tak, že žalobcom sa stal S.W., trvale bytom Obrancov mieru 429/28/A, 969 01 Banská Štiavnica. Ďalej uviedol, že dňa 20. 08.2021 sa na Okresnom súde Žiar nad Hronom uskutočnilo ďalšie pojednávanie, v rámci ktorého konajúci súd okrem iného opätovne preskúmal aj dostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, v dôsledku čoho dospel k záveru, že nárok žalobcu je v celom rozsahu nedôvodný z dôvodu, že žalobca nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou, keďže v danom spore nepreukázal písomnú dohodu medzi pôvodným žalobcom v zmysle zmluvného dojednania v článku VII. bod 10 Zmluvy o dielo. Žalobca tvrdí, že konajúci súd aj napriek skutočnosti, že už raz rozhodol o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu, a to právoplatným uznesením o pripustení zmeny na strane žalobcu v konaní pod sp.zn. zo dňa 14.06.2021, vydal dňa 20.08.2021 rozsudok, ktorým vyhodnotil, že žalobca nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou. Podľa žalobcu rozhodnutia konajúceho súdu týkajúce sa aktívnej vecnej legitimácie sú vo vzájomnom nesúlade, keď v jednom súd prizná žalobcovi aktívnu vecnú legitimáciu, pričom v druhom ju nedôvodne vyvráti. Žalobca poukázal na ustanovenie , ako aj s odkazom na ustanovenie . Žalobca upriamil pozornosť na zákonné ustanovenia právneho predpisu, ktorými je konajúci súd podľa jeho názoru v rámci svojej rozhodovacej činnosti viazaný.

20. Žalobca tvrdí, že preskúmavanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu už raz v tomto konaní podliehalo súdnemu rozhodnutiu, na základe ktorého konajúci súd v zmysle všetkých existujúcich a predložených dôkazov vyhodnotil, že pripúšťa zmenu na strane žalobcu. Zároveň žalobca poukázal na to, že súd mal už pri prvom rozhodovaní o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu k dispozícii všetky relevantné dôkazy, z ktorých mohol jednoznačne preukázať, či žalobca je alebo nie je aktívne vecne legitimovaný, čo v konečnom dôsledku svojím rozhodnutím o pripustení zmeny žalobcu aj preukázal tak, že žalobcovi v predmetnom konaní priznal aktívnu vecnú legitimáciu. Právoplatnosť tohto uznesenia len umocňuje znenie zákonného ustanovenia o povinnosti súdu byť svojimi rozhodnutiami a právnymi názormi viazaný.

21. Ďalej žalobca uviedol, že namieta nedodržanie procesnej podmienky konania, ktorej stránka materiálnej právoplatnosti sa prejavuje ako nezmeniteľnosť rozhodnutia a spôsobuje tzv. prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Podľa žalobcu podstata tejto procesnej podmienky spočíva v pravidle, že o tej istej veci, o ktorej sa už raz právoplatne rozhodlo, nemožno rozhodovať opäť. V tejto súvislosti poukázal aj na samotnú judikatúru Súdneho dvora, a to judikáty 79 a 82/63 Jean Reynier a Piero Erba v. Komisia EHS a judikát C-126/97 Eco Swiss.

22. Zároveň žalobca poukázal na citácie judikátov k zásade „res iudicata“. Žalobca tvrdí, že z citovanej judikatúry možno vyvodiť záver, že stabilita právnych vzťahov a riadny výkon spravodlivosti vyžadujú, aby sa právoplatne skončené veci opätovne nepreskúmavali, a to ani v prípade, ak by sa takýmto preskúmavaním mala dosiahnuť náprava porušenia komunitárneho práva. Podľa žalobcu vzhľadom na to, že konajúci súd rozhodol dvakrát v tej istej veci, keď právoplatným uznesením zo dňa 14.06.2021 pod sp.zn. pripustil zmenu v konaní na strane žalobcu, čím podľa jeho názoru potvrdil aktívnu legitimáciu žalobcu, pričom následne rozsudkom zo dňa 20.08.2021 pod sp.zn. znova rozhodol v rovnakej veci tak, že žalobu zamietol, a to z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, porušil tým základnú procesnú podmienku „res iudicata“ a svoju zákonnú povinnosť, byť

viazaný svojimi právoplatnými rozhodnutiami. Podľa žalobcu, ak konajúci súd už raz na základe všetkých dôkazov vyhodnotil, že zmenu v konaní na strane žalobcu pripúšťa, nemal oprávnenie, aj v zmysle príslušnej judikatúry v tejto veci rozhodovať znova. Takéto konanie súdu podľa žalobcu predstavuje porušenie procesnej podmienky v zmysle .

23. Žalobca ďalej tvrdí, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil subjektu na strane žalobcu, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

24. Žalobca poukázal na uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 08.09.2020, ktorým nepripustil zmenu na strane pôvodného žalobcu, v ktorom uviedol, že pôvodný žalobca k svojmu návrhu pripojil Zmluvu o postúpení pohľadávky a Dodatok č. 1 bez súhlasu postupníka, aktuálne v pozícii žalobcu podľa . V odôvodnení súd uviedol, že pôvodný žalobca nepredložil súhlas postupníka, čím tak údajne neboli splnené zákonné predpoklady na pripustenie zmeny žalobcu. Voči uzneseniu podal pôvodný žalobca odvolanie ku dňu 03.11.2020, v ktorom uviedol, že v návrhu, ktorým žiadal príslušný súd zmenu v konaní na strane žalobcu výslovne uviedol, že vzhľadom na krátkosť času požiadal postupníka, aby písomný súhlas s jeho vstupom do predmetného konania v zmysle postupník predložil priamo konajúcemu súdu do spisu, a to z dôvodu, že v predmetnom konaní bolo nariadené pojednávanie na deň 09.09.2020. Postupník bez zbytočného odkladu tento písomný súhlas so vstupom do konania predložil konajúcemu súdu hneď nasledujúci deň. V odvolacom návrhu žiadal pôvodný žalobca, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zo dňa 09.09.2020 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Ďalej žalobca poukázal na to, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí o podanom odvolaní pôvodného žalobcu uviedol, že v konaní existovala vada konania, ktorá sa prejavila v nesprávnom procesnom postupe súdu pri rozhodovaní súdu prvej inštancie o návrhu žalobcu na zmenu subjektu na strane žalobcu, ktorým súd prvej inštancie znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 09.09.2020 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne súd prvej inštancie dňa 14.06.2021 vydal uznesenie, v rámci ktorého rozhodol o pripustení zmeny na strane žalobcu, čím priznal v tomto konaní aktívnu vecnú legitimáciu aktuálnemu žalobcovi v zmysle a . Následne súd nariadil pojednávanie na deň 20.08.2021, počas ktorého súd dospel k záveru, že žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu v danom prípade, a to z dôvodu nedodržania dohodnutých podmienok v článku VII. bod 10 Zmluvy o dielo, prvej časti vety. Žalobca uviedol, že konajúci súd v tejto veci už raz rozhodol nesprávnym právnym postupom, ktorým aktuálnemu žalobcovi znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to napriek tomu, že pôvodný žalobca a aktuálny žalobca vykonali všetky potrebné úkony k úspešnej zmene strany žalobcu v konaní v zmysle príslušných ustanovení . Ak keď konajúci súd pripustil zmenu v konaní na strane žalobcu, tak v rámci ďalšieho postupu znova uzavrel, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný, čím mu znova svojím rozhodnutím znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva, v dôsledku čoho došlo takým konaním súdu opäť k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca tvrdí, že týmto odvolacím dôvodom poukazuje na dvojaké pochybenie konajúceho súdu, ktorý v dôsledku nesprávneho právneho postupu už raz znemožnil realizáciu práv aktuálnemu žalobcovi, čím tak porušil jeho právo na spravodlivý proces, pričom konajúci súd tak urobil znova, a to rozhodnutím zo dňa 20.08.2021, keď aktuálnemu žalobcovi opätovne odňal aktívnu vecnú legitimáciu, v dôsledku čoho mu už po druhýkrát znemožnil realizovať jemu patriace procesné práva.

25. Žalobca ďalej tvrdí, že konajúci súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

26. Žalobca poukázal na to, že počas priebehu súdneho pojednávania dňa 20.08.2021 súdu navrhol, že žiada o nahliadnutie do súdneho spisu pod sp.zn. za účelom preukázania opodstatnenosti a relevantnosti spornej faktúry č. XXXXXX, keďže pôvodné konanie o zaplatenie 47.534,59 Eur s príslušenstvom bolo zastavené pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie. Z tohto dôvodu v rámci pôvodného konania dokazovanie nebolo dokončené a nebolo tak možné preukázať relevantnosť danej faktúry. Zároveň žalobca požiadal, aby bolo vykonané dokazovanie v rámci tohto konania, a to prečítaním listín, ktoré preukazujú opodstatnenosť vystavenej predmetnej faktúry, ako aj nárok žalobcu na zaplatenie faktúr. Žalobca tiež poukázal na skutočnosť, že už na predchádzajúcom pojednávaní dňa 09.09.2020 žalobca navrhol, aby súd pokračoval v dokazovaní opodstatnenosti spornej faktúry, čím by

bolo možné dostatočne preukázať, že nárok žalobcu v konaní je dôvodný. V spojitosti s preukázaním obsahu fakturovaných položiek navrhol žalobca vypočutie svedka Ing. H. Z., ako konateľa pôvodného žalobcu, ktorý vie preukázať k akým prácam došlo, aké boli zrealizované a čo bolo fakturované. Konajúci súd však v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, či bola sporná faktúra opodstatnená. Žalobca tvrdí, že niekoľkokrát podával návrhy, aby súd pokračoval v dokazovaní preukázania opodstatnenosti faktúry, ktorej dokazovanie bolo v pôvodnom konaní pre nedostatok aktívnej legitimácie zastavené, k čomu zároveň navrhol vypočutie svedka A.. H. Z., pričom súd sa ani doposiaľ dostatočne nevysporiadal s návrhmi žalobcu na vykonanie dokazovania a neumožnil navrhovanému svedkovi, aby bol v konaní vypočutý. Podľa žalobcu tvrdenie súdu ohľadne neunesenia dôkazného bremena zo strany žalobcu neobstojí, keďže sa súd dostatočne nevysporiadal s navrhnutými dôkazmi zo strany žalobcu, čím žalobcovi znemožnil dôkazné bremeno uniesť. Na druhej strane argumentácia súdu, že navrhovaný výsluch A.. Z. nevykonal z dôvodu, že absentuje aktívna legitimácia žalobcu, je v tomto prípade nedostatočná, keďže aktívnu vecnú legitimáciu priznal súd žalobcovi právoplatným uznesením zo dňa 28.06.2021. Žalobca na základe uvedeného tvrdí, že dokazovanie v tomto konaní nebolo zo strany konajúceho súdu vykonané v takom rozsahu, v akom je to nevyhnutné na posúdenie a na rozhodnutie o merite veci.

27. Žalobca má ďalej za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca opätovne poukázal na skutočnosti už uvedené v skôr podanom odvolaní a tvrdí, že keďže sa súd návrhmi žalobcu v konaní nezaoberal, dospel tak na základe nedostatočných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

28. Žalobca tiež tvrdí, že nesúhlasí s argumentáciou konajúceho súdu o platnosti ustanovenia článku VII. bod 10 Zmluvy o dielo, pretože už len z logického uhla pohľadu je toto ustanovenie absolútne nelogické a nejednoznačné. Podľa žalobcu je absurdné, aby jedno ustanovenie zmluvy niečo vyslovene zakazovalo a v druhej časti vety už tento zákaz vyvracalo možným povolením, avšak opäť s určitou podmienkou, nanajvýš ešte s dohodnutou zmluvnou pokutou za uplatnenie práva. Žalobca poukázal na , ktoré deklaruje požiadavku, aby sa výklad prejavu vôle riadil logikou veci. Absurdné je navonok vychádzať pri posudzovaní platnosti prejavenej vôle účastníkov zmluvy z toho, že zmluvné strany sa pri uzavieraní zmluvy nesprávali logicky ( rozsudok NS ČR zo dňa 14.12.2000, sp.zn. ). Žalobca uviedol, že pokiaľ ide o zmluvnú pokutu dojednanú v tomto prípade za postúpenie pohľadávky, už len táto časť vety spôsobuje neplatnosť celého ustanovenia, keďže zmluvnú pokutu je možné dojednať len za porušenie povinnosti, pričom uvedené nadväzuje na predošlé vety, ktoré sú obsahom predmetného ustanovenia, a preto je nemožné oddeľovať vety jedného ustanovenia zmluvy. Toto ustanovenie je možné oddeliť len obsahu samotnej zmluvy o dielo. Podľa žalobcu postúpenie pohľadávky ako výkon práva žalobcu nemožno sankcionovať zmluvnou pokutou, čo vyplýva aj zo samotnej judikatúry. Konkrétne poukázal na právny názor vyslovený v rozsudku NS ČR sp.zn. a rozsudok NS ČR sp.zn. . Podľa žalobcu uvedené ustanovenia zmluvy o dielo je potrebné vnímať ako celok, pretože so sebou navzájom súvisia, keď v prvej časti je zakotvená povinnosť, pričom v druhej časti v nadväznosti na prvú časť je zakotvená sankcia. Predmetné zmluvné ustanovenie si navzájom odporuje, nevychádza z logiky veci a vzhľadom na uvedené je neplatné ako celok. Z uvedených skutočností podľa žalobcu vyplýva, že konajúci súd svojím nesprávnym postupom dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

29. Žalobca ďalej konštatoval, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany, alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. Žalobca poukázal opakovane na skutočnosti už uvedené v podanom odvolaní a uviedol, že v pôvodnom konaní sp.zn. boli doložené viaceré dôkazy o tom, že faktúra bola vystavená oprávnene na všetky práce, ktoré pôvodný žalobca reálne na nehnuteľnosti žalovaného vykonal, spolu s rozpočtom, z ktorého sa pri vystavení faktúry vychádzalo. Tieto skutočnosti jednoznačne môže potvrdiť navrhovaný svedok Ing. Z.. Z listinných dôkazov preukazujúcich relevantnosť vystavenej faktúry sú dostatočne zrejmé vykonané práce pri rekonštrukcii nehnuteľnosti, všetky zmeny, ktoré žalovaný počas prebiehajúcich prác požadoval vykonať na nehnuteľnosti, ktoré boli následne zapracované, a sú obsiahnuté v stavebnom denníku. Ak bola na začiatku prác vypracovaná určitá projektová dokumentácia, pričom žalovaný v priebehu vykonávaných prác požadoval vykonanie určitých zmien odchýlnych od pôvodného projektu, je logické, že takéto zmeny vykonané žalovanému nesedia s pôvodným projektovým plánom, ak boli vykonané na podnet žalovaného. Právny predchodca žalobcu si za týmto účelom plnil svoje povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy o dielo a jednak v zmysle pokynov žalovaného. Tvrdenie žalovaného, že boli

vykonané práce, ktoré nesedia s pôvodným plánom projektovej dokumentácie je viac ako absurdné, keďže práve žalovaný bol ten, ktorý žiadal tieto zmeny uskutočniť. Žalobca tvrdí, že nie vystavená faktúra na uskutočnené práce je neopodstatnená, ale neopodstatnené sú protichodné tvrdenia žalovaného vo vzťahu k predmetnej faktúre.

30. Zároveň má žalobca za to, že konajúci súd žiadnym spôsobom v rozhodnutí nezdôvodnil, na základe akých skutočností dospel k záveru, že článok VII. bod 10 Zmluvy o dielo považuje za platne uzatvorený, keďže toto samotné ustanovenie už na prvý pohľad vzbudzuje vzájomnú odporovateľnosť a neurčitosť, keď niečo zakazuje, zároveň to sčasti povoľuje, pričom aj napriek tomu za to ustanovuje zmluvnú pokutu. Žalobca tvrdí, že sa nemožno v právnej terminológii vyjadrovať tak neurčito a protichodne v rámci jedného ustanovenia a tvrdiť, že také ustanovenie je možné od seba oddeliť. Žalobca má ďalej za to, že celé sporné ustanovenie Zmluvy o dielo je neurčité, resp. nejednoznačné, čím znižuje kvalitu právneho úkonu. Právny úkon je neurčitý, ak je vyjadrenie vôle síce po jazykovej stránke zrozumiteľné, avšak nejednoznačné, a tým je neurčitý i jeho vecný obsah. V tejto súvislosti poukázal na právny názor vyslovený v rozsudku NS SR zo dňa 13.03.2007 sp.zn. a rozsudok NS ČR uverejnený ako judikát Rc 5/2001. Podľa žalobcu následkom neurčitosti právneho úkonu je jeho absolútna neplatnosť. Žalobca tvrdí, že ustanovenie článku VII. bod 10 Zmluvy o dielo je pre jeho neurčitosť v celom rozsahu neplatným právnym úkonom.

31. Žalobca ďalej v odvolaní uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

32. Žalobca tiež uviedol, že argumentácia súdu ohľadne platnosti sporného ustanovenia článku VII. bod 10 Zmluvy o dielo nemôže byť považovaná za relevantnú, keď príslušné ustanovenie trpí vadami, v dôsledku ktorých je vylúčené, aby bolo tak formulované ustanovenie s tak nejednoznačným, nelogickým a zmätočným obsahom platné. Žalobca tvrdí, že ustanovenie zmluvy je neplatné. Má za to, že súd nesprávne aplikoval príslušné ustanovenie , keď sa zaoberal len prvou časťou vety článku VII. bod 10 Zmluvy o dielo, pričom zvyšnú časť ustanovenia z neznámych dôvodov opomenul. Konajúci súd mal podľa žalobcu celé ustanovenie Zmluvy o dielo posudzovať komplexne ako celok vo vzájomnej súvislosti, na základe čoho by dospel k záveru, že v zmysle je potrebné toto ustanovenie považovať za neplatné v celom rozsahu, jednak s poukazom na ustanovenie pre jeho neurčitosť, ako aj s poukazom na ustanovenie o zmluvnej pokute. Z uvedeného podľa žalobcu možno konštatovať, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

33. V rámci odvolania voči druhému výroku napadnutého rozsudku žalobca poukazuje na nesprávny postup súdu prvej inštancie, následkom ktorého došlo zbytočne k navyšovaniu trov konania a žalobca tvrdí, že tak navýšené trovy v dôsledku nesprávneho postupu konajúceho súdu nemožno pripísať na ťarchu žalobcovi. Nakoľko od rozhodnutia o I. výroku rozsudku závisí výrok II. predmetného rozsudku o trovách, žalobca podáva odvolanie aj proti tomuto výroku.

34. Žalovaný sa vyjadril k odvolaniu žalobcu podaním zo dňa 12.12.2021, v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a aby priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

35. Žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie sa v rozsudku riadne a argumentačne vysporiadal s nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu z titulu absolútne neplatného postúpenia pohľadávky, ktoré bolo vykonané v rozpore so zmluvou o dielo a bez dohody so žalovaným. Tento zásadný procesný nedostatok podmienky konania mal za následok, že hmotnoprávny nárok žalobcu už nebolo potrebné bližšie skúmať, pretože by to bolo nehospodárne a neefektívne.

36. Pokiaľ ide o žalobcom tvrdenú prekážku res iudicata, žalovaný sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu už bolo raz rozhodnuté, a to v uznesení zo dňa 14.06.2021. V predmetnom uznesení bolo totiž rozhodnuté iba o tom, či pôvodný aj nový žalobca splnili všetky predpoklady na pripustenie zmeny na strane žalobcu z titulu postúpenia pohľadávky. Predmetom rozhodovania súdu bolo teda najmä to, či nový žalobca predložil súdu svoj súhlas so vstupom do konania, či ho predložil včas, a či bol súd oprávnený zamietnuť žalobu z dôvodu, že nový žalobca predložil tento súhlas až potom, čo súd nepripustil zmenu na strane žalobcu práve z dôvodu

absentujúceho súhlasu žalobcu. V predmetnom uznesení sa však nenachádza analýza neplatnosti postúpenia pohľadávky na nového žalobcu z titulu porušenia čl. VII. ods. 10 Zmluvy o dielo zo dňa 21.09.2009 zo strany pôvodného žalobcu, t.j. z dôvodu, že pôvodný žalobca ignoroval toto ustanovenie a postúpil pohľadávku na nového žalobcu bez dohody so žalovaným. Nenachádza sa tam ani analýza určitosti, resp. neurčitosti tohto ustanovenia vo vzťahu k právu na zaplatenie zmluvnej pokuty. Tiež sa tam nenachádza zmienka o tom, že by súd priznal žalobcovi aktívnu vecnú legitimáciu, ako to žalobca niekoľkokrát deklaroval v odvolaní. Žalovaný tvrdí, že prekážka rozsúdenej veci ( res iudicata ) nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Z uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že v uznesení zo dňa 14.06.2021 sa nerozhodovalo o tom istom nároku alebo stave, ako v napadnutom rozsudku. V oboch rozhodnutiach sa riešia odlišné otázky - v prvom procesné pripustenie zmeny na strane žalobcu a v druhom samotná aktívna vecná legitimácia nového žalobcu. Všetky tvrdenia žalobcu sú teda zavádzajúce.

37. Žalovaný tiež tvrdí, že súd skúma splnenie procesných podmienok počas celého konania a ak zistí, že niektorá z podmienok splnená nie je, vrátane vecnej legitimácie žalobcu, nemôže priznať žalobcovi ním tvrdený nárok. Bez ohľadu na to, ako posúdil súd prvej inštancie aktívnu vecnú legitimáciu nového žalobcu v uznesení zo dňa 14.06. 2021 platí, že súd musí vždy počas celého konania prihliadať na to, či je žalobca aktívne vecne legitimovaný. Žalovaný má za to, že súd nemôže konvalidovať nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na stranu žalobcu len na základe toho, že o tomto nedostatku rozhodol neskôr, než si predstavoval žalobca. Ak by teda bolo pravdou, že o aktívnej vecnej legitimácie žalobcu už bolo právoplatne rozhodnuté v uznesení zo dňa 14.06.2021 a že tento stav je nemenný, potom by to bolo v rozpore s a súčasne by vznikla absurdná situácia, v dôsledku ktorej by bol žalovaný nespravodlivo nútený procesne sa brániť voči žalobcovi, ktorý by inak vôbec nemal hmotnoprávny nárok na podanie žaloby. X. J. W. ako nový žalobca sa stal stranou sporu až dňa 14.06.2021 a pred týmto dátumom teda žalovaný nemal žiaden logický dôvod namietať nedostatok aktívnej vecnej legitimácie nového žalobcu, pretože pred týmto dátumom J. W. nebol žalobcom. Podľa žalovaného teda nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu o tom, že súd už raz priznal novému žalobcovi aktívnu vecnú legitimáciu v spore.

38. Ďalej žalovaný vo vyjadrení uviedol, že zákaz postúpenia pohľadávky bez dohody s dlžníkom je štandardným zmluvným ustanovením, ktoré sa v zmluvách bežne využíva, a ktoré má svoju zákonnú oporu v . Zmluva o dielo zo dňa 21.09.2009 takisto obsahovala takéto ustanovenie v článku VII. bod 10, z ktorého je zrejmé, že prvá veta tohto ustanovenia zakazuje obom zmluvným stranám postúpiť pohľadávku bez súhlasu druhej zmluvnej strany ( ), druhá veta upravuje spôsob vysporiadania DPH z tohto postúpenia a je pre účely tohto konania irelevantná a tretia veta obsahuje spôsob zabezpečenia povinnosti uvedenej v prvej vete, t.j. zmluvnú pokutu pre prípad porušenia tejto povinnosti.

39. Podľa tvrdenia žalobcu v odvolaní sú prvá a tretia veta vo vzájomnom rozpore, pretože prvá veta niečo zakazuje a súčasne tretia to údajne povoľuje. Žalovanému však nie zrejmé, na základe čoho dospel žalobca k záveru, že tretia veta niečo povoľuje. Podľa žalovaného totiž ani tretia veta nepovoľuje postúpiť pohľadávku bez súhlasu druhej strany, práve naopak, iba umocňuje povinnosť, ktorá je dohodnutá v prvej vete, a to tým, že stanovuje zmluvnú pokutu pre prípad, ak by sa niektorá zo zmluvných strán rozhodla porušiť povinnosť uvedenú v prvej vete. Argumentácia žalobcu je teda vyslovene účelová. Žalovaný nevidí medzi prvou a treťou vetou tohto ustanovenia žiadny rozpor, ani neurčitosť. Práve naopak, vníma obe vety ako celok, ktoré na seba prirodzene a logicky nadväzujú.

40. Ak žalobca poukazuje na to, že ustálená judikatúra vylučuje dojednanie zmluvnej pokuty pre prípad výkonu práva, potom je možné uvažovať nanajvýš nad neplatnosťou tretej vety čl. VII. ods. 10 Zmluvy o dielo, ktorá upravuje zmluvnú pokutu. Aj samotný český judikát, na ktorý žalobca poukázal vo svojom odvolaní ( rozsudok NS ČR, sp.zn. ) totiž jasne deklaruje, že neplatným je len samotné „ujednaní“ o zmluvnej pokute, a teda a contrario platí, že nie je neplatné celé ustanovenie resp. odsek, v ktorom sa toto ujednanie nachádza. Neplatné je teda len ustanovenie/veta o zmluvnej pokute, avšak zvyšok ustanovenia je platný.

41. Podľa žalovaného žalobca nepredložil žiaden legislatívny základ ani logický dôvod pre svoje tvrdenie, prečo by mal byť neplatný celý článok VII. ods. 10 Zmluvy o dielo, t.j. aj prvá veta tohto ustanovenia.

Prvá veta totiž upravuje klasickú zmluvnú povinnosť, ktorá má svoj základ v a je len vyjadrením zmluvnej voľnosti oboch zmluvných strán, ktoré slobodne vstupovali do zmluvného vzťahu za vzájomne dohodnutých podmienok. Podľa žalovaného tiež nie je jasné, prečo by mal byť neplatný celý článok VII. ods. 10 Zmluvy o dielo len kvôli tomu, že zmluvná pokuta bola dojednaná v tom istom ustanovení ako povinnosť, ktorá sa prostredníctvom pokuty zabezpečovala. Ak by malo byť pravdivé tvrdenie žalobcu o tom, že zmluvná pokuta nemala byť dohodnutá v čl. VII. ods. 10 Zmluvy o dielo, ale v inom článku zmluvy, lebo takto údajne vznikla neurčitosť celého článku VII. ods. 10 Zmluvy o dielo, potom by muselo byť všeobecným zmluvným štandardom, že vo všetkých zmluvách sa musí zmluvná sankcia alebo zabezpečovací prostriedok dohodnúť/upraviť na inom mieste, než je uvedená samotná povinnosť, čo je absurdné.

42. Podľa žalovaného súd prvej inštancie teda rozhodol správne, ak považoval čl. VII. ods. 10 Zmluvy o dielo za platný. Podľa žalovaného je len vinou pôvodného a nového žalobcu, že sa rozhodli ignorovať Zmluvu o dielo.

43. Ďalej žalovaný konštatuje, že ustanovenie čl. VII. ods. 10 Zmluvy o dielo nie je namierené jednostranne voči žalobcovi, ale je recipročné, vyvážené a ukladá povinnosti obom zmluvným stranám rovnako. Nebol to žalovaný, kto porušil toto ustanovenie, ale boli to práve pôvodný aj nový žalobca, ktorí sa rozhodli obísť toto jasné a zmluvné ustanovenie a ignorovať ho. Žalovaný preto nesúhlasí s argumentáciou žalobcu o tom, že celý čl. VII. ods. 10 Zmluvy o dielo je neplatný. Ak je nejaká časť tohto bodu neplatná, môže to byť nanajvýš jeho tretia veta z dôvodu rozporu s judikatúrou, avšak nie je žiaden dôvod, aby bola kvôli tomu neplatná aj prvá a druhá veta tohto odseku zmluvy. Prvá a druhá veta tohto odseku totiž aj bez tretej vety dávajú jasný zmysel, jasne z nej vyplýva vôľa zmluvných strán, je v nich dostatočne určité a zrozumiteľné, akú povinnosť si strany medzi sebou dohodli. Tvrdenie žalobcu o neurčitosti celého tohto článku je len prejavom jeho snahy o konvalidáciu absolútne neplatného postúpenia pohľadávky, ktoré bolo vykonané v rozpore so zmluvou, bez súhlasu žalovaného.

44. Ďalej žalovaný uviedol, že keďže žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu v spore, je úplne logické, že súd nemal dôvod s ním ďalej konať vo veci ohľadom preukázania relevantnosti faktúry č.Z. výsluchom svedka Lešička, ani žiadnymi inými dôkaznými prostriedkami, pretože by to bolo nehospodárne a neefektívne a viedlo by to len k umelému predlžovaniu sporu, ktorého výsledok bol vopred jasný.

45. Žalovaný má napriek tomu za to, že či už pôvodný žalobca alebo nový žalobca mali od roku 2015 dostatok času na to, aby v konaní predložili všetky relevantné dôkazy za účelom unesenia dôkazného bremena, avšak neurobili tak. Práve naopak, nielenže neuniesli dôkazné bremeno pokiaľ ide hmotnoprávnu stránku veci, ale ani len procesne nedokázali preukázať svoju vecnú legitimáciu v spore. Žalovaný tiež poukázal na to, že nový žalobca ani potom, čo bol dňa 14.06.2021 pripustený do konania, nepredložil súdu do konania pojednávania dňa 20.08.2021 žiadne nové dôkazy. Z pohľadu žalovaného je preto trúfalé tvrdenie žalobcu, že tento nemohol vykonať všetky dôkazy ohľadom preukázania relevantnosti faktúry č. XX. Žalovaný, ak táto bola predmetom dvoch súdnych konaní počas viac ako šesť rokov, v ktorých pôvodný žalobca a jeho konateľ Z. viackrát vypovedal.

46. Žalovaný tiež uviedol, že aplikujúc res iudicata vo vzťahu k relevantnosti faktúry č.XCb/XX/XXXX je zrejmé, že o nej už bolo rozhodnuté, aj keď možno nie úplne, že táto faktúra je v zmysle rozsudku sp.zn. neopodstatnená, a preto je predmetná faktúra neopodstatnená aj v aktuálnom konaní, a tým pádom je nedôvodná aj zmluvná pokuta z tejto faktúry.

47. K tvrdeniam žalobcu v odvolaní, že k navyšovaniu trov konania dochádza v dôsledku prieťahov v konaní, spôsobeným protichodnými rozhodnutiami súdu o aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, žalovaný uviedol, že toto tvrdenie je nepravdivé a jediným subjektom, ktorý umelo a nedôvodne predlžuje toto konanie je práve žalobca, a to ako pôvodný tak aj nový, a to tým, že žalobca nevie preukázať svoju aktívnu vecnú legitimáciu a žalobný nárok odvodzuje od svojho flagrantného porušenia zmluvy zo strany pôvodného žalobcu a od svojej vlastnej ľahostajnosti a nedôslednosti vo vzťahu k Zmluve o dielo zo dňa 21.09.2009 (postúpenie pohľadávky bez súhlasu žalovaného). Ďalej nevie preukázať svoj hmotnoprávny nárok. Umelo naťahoval predošlé aktuálne súdne konanie a nedokázal predložiť jednoznačný dôkaz na preukázanie svojich tvrdení a relevantnosť jednotlivých fakturovaných položiek. Ďalej žalobca nikdy neoznámil žalovanému postúpenie pohľadávky, pričom pôvodný žalobca si nielenže nevyžiadal súhlas žalovaného na postúpenie pohľadávky na nového žalobcu, ako mu to ukladala Zmluva o dielo, ale ani sa

neunúval oznámiť žalovanému, že pohľadávku postúpil. Žalovaný sa dozvedel o postúpení pohľadávky až dňa 07.01.2021, keď právny zástupca pôvodného žalobcu aj existujúceho žalobcu zaslal žalovanému výzvu na zaplatenie, v ktorej tvrdil, že údajne bolo preukázané postúpenie pohľadávky, avšak až do daného momentu žiaden zo žalobcov toto postúpenie nepreukázal. Žalobca tiež nepredložil v primerenej lehote súdu svoj súhlas so vstupom do konania z titulu postúpenia pohľadávky na jeho osobu. Urobil tak až potom, čo súd vydal uznesenie o nepripustení zmeny na strane žalobcu z dôvodu nepredloženia súhlasu nového žalobcu ako postupníka do konania. Z uvedeného vyplýva, že jediným subjektom, ktorý vyvoláva zbytočné trovy konania je žalobca. Je preto správne rozhodnutie súdu prvej inštancie aj pokiaľ ide o výrok o náhrade trov konania a žalovaný sa s ním plne stotožňuje.

48. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného podaním zo dňa 10.01.2022, v ktorom k tvrdeniam žalovaného ohľadne žalobcom namietanej prekážky res iudicata uviedol, že konajúci súd uznesením zo dňa 14.06.2021 pripustil zmenu na strane žalobcu tak, že žalobcom sa stal J. W.. Podľa žalovaného sa nerozhodlo a aktívnej vecnej legitimácii a údajne predmetné uznesenie nezakladá prekážku res iudicata. Podľa žalobcu, ak súd raz pripustil zmenu na strane žalobcu a rozhodol, že žalobcom v tomto konaní je J. W., potom žalobca nevie, aký iný subjekt, ak nie nový žalobca má byť v predmetnom konaní aktívne vecne legitimovaný. Aj napriek tomu, že v samotnom uznesení nie je formulácia „aktívna vecná legitimácia“ je dostatočne zrejmé, že súd pripustením zmeny na strane žalobcu uznesením zo dňa 14.06.2021 priznal žalobcovi aktívnu vecnú legitimáciu tým, že mu priznal postavenie strany sporu ako žalobcovi.

49. Ďalej žalobca uviedol, že pokiaľ žalovaný tvrdil, že J. W. sa stal žalobcom až dňa 14.06.2021 a dovtedy nemal žiaden logický dôvod namietať nedostatok aktívnej vecnej legitimácie, keď podľa žalovaného nebol stranou sporu, potom je podľa žalobcu absurdné tvrdenie žalovaného, že nie je v tomto prípade daná aktívna vecná legitimácia žalobcu, a že nejde o res iudicata, keďže od uvedeného dátumu bol J. W. na základe rozhodnutia súdu označený ako nový žalobca v tomto konaní a súd s ním, ako s oprávnenou stranou sporu ďalej konal a rozhodoval.

50. Žalobca tiež poukázal na fakt, že súd mal už pri prvom rozhodovaní o tom, či pripustí zmenu na strane žalobcu k dispozícii všetky relevantné dôkazy, vrátane Zmluvy o dielo, na základe ktorých mohol a mal jednoznačne posúdiť, či žalobca je alebo nie je aktívne vecne legitimovaný byť stranou sporu v tomto konaní. Žalobca zdôraznil princíp právnej istoty, ktorý podľa neho úzko súvisí so zásadou res iudicata. Žalobca tiež zdôraznil, že v prípade, ak by súd vyhodnotil čl. VII. ods. 10 Zmluvy o dielo ako platné ustanovenie, v dôsledku ktorého je postúpenie pohľadávky na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky neplatné, nerozhodol by o pripustení zmeny subjektu na strane žalobcu, a to s ohľadom na to, že v zmysle súd je povinný skúmať, či žalobca pri podaní svojho návrhu na zmenu subjektu preukázal prevod práv alebo povinností. Ak by súd vyhodnotil, že zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná, bránilo by mu to vo vydaní uznesenia o pripustení zmeny subjektu na strane žalobcu. Žalobca tvrdí, že akonáhle súd dňa 14.06.2021 vydal uznesenie o pripustení zmeny na strane žalobcu, je ním od tohto momentu v súlade s viazaný. Podľa žalobcu uznesením zo dňa 14.06.2021 súd potvrdil, že došlo k platnému prevodu nárokov na žalobcu. Súd mal povinnosť skúmať, či k tomuto prevodu nárokov došlo, pričom rozhodol kladne a je v rozpore s princípom právnej istoty, aby po právoplatnosti tohto uznesenia podliehala tá istá vec opätovnému prieskumu. Žalobca sa teda nestotožňuje s názorom žalovaného, že uznesenie súdu zo dňa 14.06.2021 nezakladá prekážku res iudicata.

51. Žalobca zároveň nesúhlasí s tvrdeniami žalovaného o platnosti celého ustanovenia čl. VII. ods. 10 Zmluvy o dielo a tvrdí, že predmetné ustanovenie zmluvy považuje za zmätočné, neurčité a nezrozumiteľné, a to už len z dôvodu dojednania zmluvnej pokuty za výkon práva, ktoré je v rozpore s ustálenou judikatúrou. Tvrdenie žalovaného o tom, že posledná veta sporného ustanovenia Zmluvy o dielo len umocňuje povinnosť, ktorá je dohodnutá v prvej vete sporného ustanovenie je nezmyselné, keďže s poukazom na judikatúru NS ČR s odkazom na odvolanie žalobcu zo dňa 20.10.2021, nie je možné dojednať zmluvnú pokutu pre výkon práva, ale vyslovene len pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti. Na dôvažok zmluvná pokuta naformulovaná v takom znení, ako súčasť predmetného ustanovenia len odporuje zákonu a tvrdeniam žalovaného o tom, že posledná veta zabezpečuje vynútiteľnosť povinnosti cez zabezpečovací prostriedok. Výkon práva nemožno v žiadnom prípade sankcionovať zabezpečovacím prostriedkom a argument žalovaného o akejsi vynútiteľnosti v tomto prípade absentujúcej povinnosti, neobstojí a nemá žiadnu právnu relevanciu vo vzťahu k spornému

ustanoveniu Zmluvy o dielo. Žalobca tvrdí, že nie je ustanovená zmluvná pokuta za porušenie povinnosti, ale za výkon práva, na základe čoho je toto ustanovenie neplatné v zmysle v nadväznosti na ustanovenie . Ak žalovaný tvrdí, že zmluvná pokuta sa v zmluvách dojednáva hneď za povinnosťou, nemožno predsa považovať predmetné ustanovenie Zmluvy o dielo za platne dojednané, keď je jednoznačne dojednané v rozpore so zákonom.

52. Pokiaľ žalovaný zastáva názor, že toto ustanovenie je koncipované ako recipročné, vyvážené a ukladá povinnosti obom zmluvným stranám rovnako, pričom sa snaží žalovaný navodiť presvedčenie, že nebol jediný, kto takto naformuloval znenie sporného ustanovenia, nanajvýš samotnej Zmluvy o dielo. Žalobca poukazuje na fakt, že práve žalovaný bol ten, kto sporné ustanovenie zmluvy naformuloval, resp. vyhotovil celé znenie Zmluvy o dielo. Žalobca tvrdí, že právny predchodca žalobcu predložil žalovanému návrh zmluvy o dielo a žalovaný vyhotovil úplne nové znenie zmluvy o dielo s odôvodnením, že forma zmluvy vyplýva z konkrétnych podmienok na poskytnutie príspevkov ( eurofondov ), pričom bez splnenia týchto podmienok k uzatvoreniu zmluvy o dielo nemôže dôjsť. Žalobcovi teda nie je jasné, na základe čoho žalovaný nepriamo zastiera, že nevyhotovil obsah zmluvy o dielo, vrátane samotného znenia sporného ustanovenia sám. Žalobca ďalej tvrdí, že svojimi tvrdeniami poukazoval na to, že je v rozpore so zásadami súkromného práva, aby si žalovaný sám jednostranne zvolil, ktorá konkrétna časť ustanovenia sa považuje za platnú a ktorá za neplatnú, obzvlášť v situácii, keď znenie ustanovenia formuloval samotný žalovaný. Pokiaľ by žalovaný sformuloval predmetné ustanovenie jasne, určito a zrozumiteľne a bez dojednania o zmluvnej pokute za výkon práva, predmetné ustanovenie by bolo platné. Žalobca tiež poukázal na názor vyslovený v odbornej literatúre, z ktorej vyplýva, že „v prípade pochybnosti o obsahu zmluvy sa tieto pripočítavajú na ťarchu toho, kto text zmluvy navrhol, a teda v prípade, ak ide o výklad pojmov a definícií, ktoré je možné vykladať rozdielne, je spravodlivé vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy použil (contra proferentem). Zmyslom tohto pravidla je neumožniť druhej zmluvnej strane naformulovať v zmluve ustanovenia pripúšťajúce rozdielny výklad a následne v zlej viere ich zneužiť v neprospech druhej zmluvnej strany. Uvedené je v súlade so všeobecnou zásadou, že nejasnosť sa pripisuje na ťarchu toho, kto ju vyvolal.

53. Podľa žalobcu predmetné ustanovenie Zmluvy o dielo v môže byť v zásade zrozumiteľné a logické pre žalovaného, ktorý ho v konečnom dôsledku v tomto znení aj sám naformuloval, avšak z pohľadu žalobcu, ako druhej zmluvnej strany, je toto ustanovenie nejasné, neurčité, nejednoznačné a v neposlednom rade nelogické, čím kvalitu právneho úkonu znižuje a následkom neurčitosti právneho úkonu je jeho absolútna neplatnosť.

54. Žalobca tiež zdôraznil, že nie je trúfalé uplatňovanie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany zo strany žalobcu, ale trúfalým sú tvrdenia žalovaného o vopred jasnom výsledku sporu, o ktorom nerozhoduje žalovaný, ale rozhodovanie o výsledku akéhokoľvek sporu je výlučne zverené do rozhodovacej praxe súdov, ktoré sú legitímne rozhodovať a ukladať práva a povinnosti. Trúfalosť žalovaného je ďalej znásobená opätovným napadnutím údajného nedoručenia súhlasu nového žalobcu so vstupom do konania, čím sa len nezmyselne dostávame k veci, o ktorej už raz bolo právoplatne rozhodnuté a uvedený bezpredmetný argument žalovaného nemá žiadnu významnú opodstatnenosť v tomto konaní. Žalovaným namietaná nehospodárnosť a neefektívnosť konania spočíva jedine v tom, že doposiaľ nedošlo k prejednávaniu merita veci a k nezmyselnému a absurdnému riešeniu dookola tej istej otázky, o ktorej už raz súd právoplatne rozhodol. Žalobca tiež tvrdí, že v čase podávania svojho súhlasu so vstupom do konania nemal o zamietnutí návrhu na pripustenie zmeny na strane žalobcu žiadnu vedomosť, o čom svedčí najmä to, že v tom čase ešte nebol stranou sporu, a preto mu predmetné uznesenie o zamietnutí návrhu na pripustenie zmeny na strane žalobcu nebolo ani doručované. Žalobca tiež uviedol, že súhlas so vstupom do konania žalobca podal práve v deň, keď došlo k vydaniu predmetného uznesenia o zamietnutí návrhu na pripustenie zmeny. Žalovaný teda predkladá zavádzajúce a ničím nepodložené argumenty.

55. Žalobca tiež poukázal na to, že odhliadnúc od faktúry č. XXXXXX navrhol, aby boli preukázané ďalšie dôkazy, na základe ktorých by bola vyhodnotená miera pravdivosti namietaných skutočností, vrátane vypočutia svedka A.. H. Z., ako osoby, ktorá vie dostatočne preukázať relevantnosť spornej faktúry č. XXXXXX a ďalších dôkazov predložených v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiari nad Hronom pod sp.zn. , a to konkrétne čísla listov v rozsahu 1 až 17, t.j. návrh na vydanie platobného rozkazu zo dňa 20.01.2014 spolu s prílohami a opisom skutkového stavu zo strany žalobcu, ďalej listina označená ako rozpis vykonaných prác pri rekonštrukcii penziónu zviazaná v plastovej väzbe,

kde sú podrobne opísané práce, ktoré sa vykonali, ďalej žalobca poukazuje na čísla listov 239 až 303, kde sú zo strany žalobcu rozpísané zmeny, ktoré žalovaný v priebehu prác požadoval od žalobcu, aby ich zapracoval (pričom uvedené žalovaný žiadnym spôsobom nevyvrátil), ďalej stavebný denník, z ktorého jasne vyplýva, že žalovaný požadoval zmeny v prácach oproti pôvodnej plánovanej projektovej dokumentácii. Všetky tieto listiny, ako aj ďalšie listiny, ktoré boli predmetom konania vedeného pod sp.zn. dostatočne preukazujú opodstatnenosť a relevantnosť faktúry č. J.Podľa žalobcu úmyslom žalovaného je v tomto prípade len nepodložené tvrdenie o údajnej neopodstatnenosti spornej faktúry č. J., prejednávanie ktorej bolo zastavené len z dôvodu, že nebola daná aktívna vecná legitimácia, na základe čoho nedošlo k vykonaniu ďalších dôkazov, ktoré by jej relevantnosť jednoznačne preukázali. Podľa žalobcu nebolo preukázané neopodstatnenie predmetnej faktúry, ako uvádza žalovaný a zavádza res iudicata v tejto veci. Predchádzajúce konanie súd zastavil výlučne z dôvodu chýbajúcej aktívnej vecnej legitimácie a práve z tohto dôvodu nedošlo k vykonaniu všetkých dôkazov, ktoré by bez akýchkoľvek pochybností preukázali opodstatnenosť predmetnej faktúry. Súd však v konaní sp.zn. na žiadnom miestne nevyslovil neopodstatnenosť faktúry, preto takéto tvrdenie žalovaného je vyslovene nepravdivé a zavádzajúce. Nejde teda o res iudicata, pretože predchádzajúce konanie súd nezastavil pre neopodstatnenosť spornej faktúry č. 311011, ale z dôvodu, že aktívna vecná legitimácia nebola daná.

56. K tvrdeniam žalovaného ohľadne trov konania žalobca zopakoval skutočnosti už uvedené v podanom odvolaní. Nesúhlasí s názorom žalovaného o tom, že žalobca svojím konaním navyšuje trovy konania.

57. Žalobca opakovane navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a aby priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

58. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 07.02.2022, v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a aby mu priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

59. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že mu bola priznaná aktívna vecná legitimácia v konaní uznesením zo dňa 14.06.2021, a že tento stav je nemenný. S týmto názorom nesúhlasí z dôvodu, že uznesenie zo dňa 14.06.2021 nepredstavuje res iudicata pre rozhodnutie zo dňa 20.08.2021, pretože sa netýka tej istej veci. Uznesenie zo dňa 14.06.2021 bolo totiž len procesným rozhodnutím o pripustení zmeny na strane žalobcu, keďže na druhej strane rozhodnutie zo dňa 20.08.2021 je rozhodnutím vo veci samej. Zákonné požiadavky na súdny prieskum pred vydaním oboch rozhodnutí sú diametrálne odlišné, keďže požiadavky na vydanie rozhodnutia o pripustení zmeny na strane sporu sú v zásade len formálne ( ), avšak požiadavky na vydanie rozhodnutia vo veci samej sú oveľa rozsiahlejšie a vyžadujú hlbšiu analýzu ( ).

60. Úlohou súdu pri vydaní procesného rozhodnutia o pripustení zmeny na strane žalobcu bolo postupovať podľa , t.j. rozhodnúť o pripustení zmeny na strane žalobcu za predpokladu, že bude preukázané, že žalobca podal návrh na pripustenie zmeny; po začatí konania došlo k prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti a s tým súhlasil ten, kto má vstúpiť na miesto žalobcu. Pri vydaní uznesenia zo dňa 14.06.2021 bolo teda úlohou súdu len formálne preskúmať uvedené tri podmienky, t.j. či žalobca podal návrh na zmenu žalobcu, či predložil zmluvu o postúpení pohľadávky, a či bol doložený súhlas toho, kto má vstúpiť do konania na miesto žalobcu. Úlohou súdu v danom momente nebolo skúmať, či je Zmluva o postúpení pohľadávky spôsobilým právnym titulom na platné postúpenie pohľadávky na I. W.. Úlohou súdu bolo posúdiť len to, či daná zmluva existuje, a či ju žalobca predložil. Teda potom, čo žalobca formálne zdokladoval všetky tri podmienky, súd v zásade nemal inú možnosť, než vydať rozhodnutie o pripustení J. W. na strane žalobcu. Okrem toho, v rámci rozhodovania o pripustení zmeny na strane žalobcu sa súd nezaoberal nárokom žalobcu vo veci samej, t.j. nárokom na zaplatenie zmluvnej pokuty zo Zmluvy o dielo zo dňa 21.09.2009. Týmto nárokom sa súd zaoberal až v rámci rozsudku zo dňa 20.08.2021. Je teda evidentné, že uvedené dve rozhodnutia sa netýkali toho istého nároku alebo stavu, a teda nemožno v žiadnom prípade hovoriť o res iudicata, ako sa snaží tvrdiť žalobca.

61. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na platnú judikatúru týkajúcu sa súdneho prieskumu pred vydaním rozhodnutia o pripustení zmeny na strane žalobcu, podľa ktorej platí, že: „Predpokladom pre vyhovenie návrhu v zmysle a (teraz ) je preukázanie formálnych podmienok ( že nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práva na iného,

ďalej že sa táto právna skutočnosť týka práva alebo povinnosti doterajšieho účastníka konania, že táto skutočnosť nastala po začatí konania, a napokon, že nadobúdateľ práva súhlasí so vstupom do konania, ak má nastúpiť namiesto doterajšieho navrhovateľa ). V štádiu, pri ktorom súd posudzuje splnenie uvedených predpokladov, skúma tvrdenia, z ktorých sa vyvodzuje opodstatnenosť takéhoto procesného návrhu, len z hľadiska ich možnosti (spôsobilosti) vyvolať tvrdený právny účinok - prevod alebo prechod práva na iného. Osobitne treba podčiarknuť, že posúdenie toho, či k prevodu alebo prechodu práva skutočne došlo, je vyhradené až rozhodnutiu vo veci samej (pri skúmaní vecnej legitimácie účastníka konania) - [ rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. februára 2008, sp.zn. ].

62. Z uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že v rámci posudzovania pripustenia zmeny na strane žalobcu dňa 14.06.2021 súd prvej inštancie nebol povinný skúmať, či došlo k platnému postúpeniu pohľadávky na pána J. W., ale bol povinný iba formálne preskúmať to, či mohlo dôjsť k takémuto postúpeniu ( či existuje Zmluva o postúpení pohľadávky ). Uznesenie zo dňa 14.06.2021 teda nemôže predstavovať prekážku res iudicata. O aktívnej vecnej legitimácii žalobcu súd rozhodol až v rozhodnutí vo veci samej - v rozsudku zo dňa 20.08.2021.

63. Žalovaný ďalej tvrdí, že súd je počas celého konania povinný skúmať splnenie procesných podmienok, vrátane aktívnej vecnej legitimácie žalobcu podľa . V zmysle uvedeného platí, že bez ohľadu na to, ako súd skôr rozhodol o vecnej legitimácii strany sporu ako o procesnej podmienke platí, že ak súd neskôr zistí, že strana sporu nie je vecne legitimovaná, nemôže s ňou pokračovať v konaní. Žalovaný je preto toho názoru, že akékoľvek skoršie rozhodnutie o vecnej legitimácii strany sporu nemôže predstavovať prekážku res iudicata pre prípadné neskoršie opätovné rozhodnutie o vecnej legitimácii strany sporu, pretože ukladá súdu povinnosť skúmať splnenie procesných podmienok počas celého konania. Platná právna úprava nepriznáva žiadnemu skoršiemu rozhodnutiu o vecnej legitimácii strane sporu prednosť pred , resp. nevylučuje neskoršiu aplikáciu ustanovenia ( správne má byť ). Súd je teda povinný aplikovať toto zákonné ustanovenie počas celého konania.

64. Zároveň žalovaný tvrdí, že Zmluva o postúpení pohľadávky na Petra Weissa je absolútne neplatná podľa , nakoľko bola uzavretá v rozpore s . Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu prihliada súd alebo aj iný štátny orgán aj bez návrhu, teda z úradnej povinnosti (ex officio). Absolútna neplatnosť sa nemôže napraviť dodatočným schválením a nemôže byť ani konvalidovaná dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Keďže Zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná, nemožno z nej spraviť platnú zmluvu len tým, že by súd priznal žalobcovi aktívnu vecnú legitimáciu.

65. Žalovaný tiež zastáva názor, že ak by súd pokračoval v konaní s J. W. ako subjektom bez aktívnej vecnej legitimácie a prípadne by mu aj priznal nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorý je predmetom tohto konania, potom by súd pre žalovaného „úspešne založil“ odvolacie dôvody, resp. dovolacie dôvody z titulu nesplnenia procesných podmienok konania - z titulu absentujúcej aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.

66. Žalovaný konštatoval, že žalobca ani vo svojom ostatnom vyjadrení nepredložil žiaden konkrétny argument, z ktorého by malo vyplývať, prečo by kvôli prípadnej neplatnosti tretej vety v čl. VII. ods. 10 Zmluvy o dielo zo dňa 21.09.2009 mala byť neplatná aj prvá (aj druhá) veta tohto odseku, t.j. prečo by mal byť neplatný celý tento odsek. Opäť sa odvoláva iba na údajnú nezrozumiteľnosť celého ustanovenia, avšak nepredložil jediný dôkaz, ktorý by jeho tvrdenia o nezrozumiteľnosti, resp. neplatnosti celého odseku podporil.

67. Žalovaný tiež poukázal na to, že výkladom údajnej neplatnosti celého odseku 10 v čl. VII. Zmluvy o dielo, ako ho vníma žalobca, by sa potom dalo dospieť aj k absurdnému záveru, že neplatným je nielen celý odsek 10 v článku VII. Zmluvy o dielo, ale neplatným je celý článok VII. Zmluvy o dielo, resp. je neplatná dokonca celá zmluva. Takáto interpretácia však nemá žiadnu právnu oporu.

68. Žalovaný trvá na tom, že dôvody neplatnosti sa nevzťahujú na prvú vetu, ktorá obsahuje hlavnú povinnosť ako bežný zmluvný štandard. Žalovaný tiež tvrdí, že celý tento odsek zmluvy navrhol žalobca, a preto je potrebné ho vykladať v neprospech žalobcu. Celé dielo bolo totiž obstarávané v rámci obchodnej verejnej súťaže vyhlásené žalovaným ako objednávateľom dňa 31.08.2009, pre

vopred neurčených uchádzačov. Do tejto obchodnej verejnej súťaže sa prihlásil aj žalobca ako potenciálny budúci zhotoviteľ. Prílohou oznámenia o vyhlásení obchodnej verejnej súťaže bola aj výzva na podávanie návrhov na uzavretie zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že návrh zmluvy nebol zadaný zo strany žalovaného ako zhotoviteľa, ale práve naopak, návrh zmluvy bol povinný predložiť každý potencionálny zhotoviteľ, vrátane žalobcu. Žalovaný, ako vyhlasovateľ obchodnej verejnej súťaže v bode 4 výzvy stanovil iba minimálne podmienky, bez ktorých nie je ochotný podpísať zmluvu. Ďalšou prílohou Oznámenia o vyhlásení obchodnej verejnej súťaže boli Podmienky súťaže. V časti B.3 Podmienok súťaže určil žalovaný tzv. Obchodné podmienky, t.j. minimálne zmluvné podmienky, ktoré mal obsahovať návrh zmluvy zo strany každého uchádzača. Žalovaný k vyjadreniu predložil predmetné dôkazy, na ktoré sa vo vyjadrení odvoláva. Z predložených dokumentov podľa žalovaného je jednoznačne zrejmé, že žalovaný v Podmienkach súťaže nestanovil žiaden záväzný vzor zmluvy o dielo, ale stanovil len minimálne zmluvné podmienky, bez splnenia ktorých nie je ochotný uzavrieť zmluvu. V týchto podmienkach sa však nenachádzal zákaz postúpenia pohľadávky bez písomného súhlasu druhej zmluvnej strany. Žalovaný teda tento zákaz postúpenia pohľadávok nepožadoval. Konkrétny návrh zmluvy predkladá žalobca ako potencionálny zhotoviteľ a bol to teda on, kto navrhol zmluvné znenie, vrátane zákazu postúpenia pohľadávok bez písomného súhlasu druhej zmluvnej strany v čl. VII. ods. 10. Je preto podľa žalovaného absurdné, ak sa žalobca snaží vyvolať dojem, že on toto zmluvné ustanovenie nenavrhol, ba čo viac, že mu ho dokonca vnútil žalovaný. Pokiaľ by však mal žalobca pravdu, že podľa žalovaného zrejmé, že toto ustanovenie je recipročné a zaväzuje rovnako obe zmluvné strany.

69. Žalovaný zároveň poukázal na to, že pán Lešičko ako konateľ žalobcu SOREN, s.r.o. niekoľkokrát vypovedal o všetkých ním tvrdených skutočnostiach v konaniach sp.zn. , ako aj v konaní sp.zn. , a preto nie je dôvod opäť ho predvolať, ako sa dožaduje žalobca. Nebolo by to efektívne ani hospodárne. Zároveň poukázal žalovaný na to, že spoločnosť SOREN, s.r.o. je toho času v konkurze a aj voči samotnému pánovi Z.vi je vedených niekoľko desiatok exekučných konaní. To samo o sebe napovedá, akým spôsobom M. Z. podniká a ako pristupuje k svojim povinnostiam. Tento nezodpovedný prístup pána Lešička sa plne prejavil aj pri uzatváraní Zmluvy o postúpení pohľadávky na J. W., kedy sa pán Z. opäť raz naivne domnieval, že môže obísť ustanovenia Zmluvy o dielo so žalovaným a postúpiť pohľadávku na P. W. aj bez súhlasu žalovaného. Urobil to za účelom, aby sa jeho domnelá „pohľadávka voči žalovanému“, aj keď úplne neopodstatnená, nestala súčasťou konkurznej podstaty SOREN, s.r.o. v konkurze a spoliehal sa na to, že z nej získa aspoň časť, keď túto domnelú „pohľadávku“ postúpi na svojho švagra P. W..

70. Na vyjadrenie žalovaného reagoval opäť žalobca vyjadrením zo dňa 21.03.2022, v ktorom zopakoval už ním tvrdené skutočnosti v podanom odvolaní, ako aj v predchádzajúcom vyjadrení a doplnil, že považuje za scestné tvrdenia žalovaného o tom, že práve žalobca bol ten, kto navrhol znenie zmluvy, v dôsledku jeho povinnosti predložiť v rámci verejnej obchodnej súťaže návrh zmluvy, čo sa nezakladá na pravde. Je pravdou, že žalobca navrhol prvotné znenie zmluvy, predmetom ktorého však nebolo sporné ustanovenie zmluvy tak, ako zavádzajúco tvrdí žalovaný. Práve žalovaný následne vyhotovil úplne nové znenie zmluvy, pričom sa odvolával na to, že pôvodný návrh zmluvy žalobcu nemožno použiť z dôvodu, že v zmysle podmienok Slovenskej agentúry životného prostredia na poskytnutie príspevkov možno uzatvoriť zmluvu len v takom znení, ktoré navrhol následne žalovaný. Žalobca v dobrej viere, že žalovaný koná dobromyseľne a korektne voči žalobcovi túto skutočnosť ďalej nepreveroval a uzatvoril so žalovaným zmluvu v znení vyhotovenom žalovaným.

71. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že pán Z. bol už v iných konaniach opakovane vypočutý, žalobca tvrdí, že súd je povinný ku každému sporu pristupovať osobitne a vyhodnotiť všetky navrhnuté dôkazy bez ohľadu na to, že v niektorom z predložených konaní už raz došlo k vykonaniu rovnakého dôkazu.

72. Žalobca tiež popiera, že by voči A.. Z. bolo vedené exekučné konanie a ide o nepravdivé tvrdenie, ktoré je v príkrom rozpore s dobrými mravmi.

73. Po predložení spisu odvolaciemu súdu, odvolací súd výzvou zo dňa 12. januára 2023 vyzval strany konania prostredníctvom ich právnych zástupcov, aby sa v lehote 10 dní od doručenia tejto výzvy vyjadrili k možnému použitiu v súvislosti s posúdením platnosti Zmluvy o postúpení pohľadávky z pôvodného žalobcu SOREN, s.r.o., so sídlom Železničiarska 1724/11, 969 01 L. Štiavnica, IČO: 36 849 677 na súčasného žalobcu J. W., S. mieru XXX/XXA,XX.XX.XXXXzo dňa 01.11.2017 a jeho aplikáciou na posúdenie článku VII. ods. 10 Zmluvy o dielo zo dňa 17.09.2009 uzavretej medzi

zhotoviteľom SOREN, s.r.o. (pôvodným žalobcom) a žalovanou, nakoľko odvolací súd mal za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce.

74. Na výzvu odvolacieho súdu reagoval právny zástupca žalovaného podaním zo dňa 21.01.2023, v ktorom uviedol, že žalovaný má za to, že Zmluva o postúpení pohľadávky z pôvodného žalobcu SOREN, s.r.o. „v konkurze“ na pánaXX.XX.XXXX W. zo dňa 01.11.2017 je absolútne neplatná podľa , nakoľko svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, pretože bola uzavretá v rozpore s . Žalovaný tvrdí, že v danom prípade sa zmluvné strany v súlade s dohodli v článku VII. ods. 10 Zmluvy o dielo zo dňa 17.09.2009, že pre platné postúpenie pohľadávky na tretiu osobu je potrebný aj súhlas druhej zmluvnej strany. Postúpenie pohľadávky z pôvodného žalobcu na pánaXX.XX.XXXX W. zo dňa 01.11.2017 však odporovalo dohode s dlžníkom - konkrétne odporovalo čl. VII. ods. 10 Zmluvy o dielo zo dňa 21.09.2009, ktorá pre platné postúpenie pohľadávky na tretiu osobu vyžadovala aj súhlas žalovaného. Tento súhlas totiž žalovaný neudelil.

75. Podľa žalovaného Zmluva o postúpení pohľadávky na pána J. W. bola uzavretá v rozpore s čl. VII. ods. 10 Zmluvy o dielo zo dňa 21.09.2009, bez súhlasu žalovaného, čo má za následok porušenie postupu podľa a tento rozpor so zákonom spôsobuje absolútnu neplatnosť predmetnej Zmluvy o postúpení pohľadávky podľa .

76. Pokiaľ ide o znenie čl. VII. ods. 10 Zmluvy o dielo zo dňa 21.09.2009, žalovaný má za to, že toto ustanovenie je jasné, zrozumiteľné, dostatočne určité aj logické a v dôsledku toho aj platné. Podľa žalovaného obe zmluvné strany si Zmluvu o dielo zo dňa 21.09.2009 vrátane čl. VII. ods. 10 dojednali slobodne a vážne, naznak čoho ju podpísali.

77. Dojednanie o zákaze postúpenia pohľadávky na tretiu osobu bez súhlasu druhej zmluvnej strany má svoj legislatívny základ v . Bolo teda dohodnuté v súlade s tým, čo umožňuje zákonný rámec.

78. Ďalej žalovaný uviedol, že prvá veta predmetného čl. VII. ods. 10 Zmluvy o dielo zo dňa 21.09.2009 upravuje esenciálnu dohodu zmluvných strán - zákaz postúpenia pohľadávky bez písomného súhlasu druhej zmluvnej strany, ktorá má svoju nespochybniteľnú legislatívnu oporu v . Toto hlavné dojednanie v prvej vete bolo dohodnuté jasne, zrozumiteľne, slobodne a určito.

79. Podľa žalovaného tretia veta predmetného odseku je voľne oddeliteľná od prvej aj druhej vety tohto odseku ( ), pretože obsahuje len doplňujúcu skutočnosť (zmluvnú pokutu) k hlavnému dojednaniu (zákaz postúpiť pohľadávku). Ani samotná Zmluva o dielo neobsahuje ustanovenie, ktoré by vylučovalo oddeliteľnosť tretej vety od prvej a druhej vety. Preto aplikujúc judikatúru, sa dôvod neplatnosti (ak vôbec) môže vzťahovať nanajvýš na túto tretiu vetu samostatne.

80. Žalovaný má za to, že určite sa dôvody neplatnosti nemôžu vzťahovať na prvú vetu, ktorá obsahuje hlavné dojednanie o zákaze postúpenia pohľadávky bez súhlasu druhej zmluvnej strany, vychádzajúc z .

81. Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že (minimálne) prvá veta čl. VII. ods. 10 Zmluvy o dielo je platná, a teda že postúpenie pohľadávky žalobcom na pána Petra W.a bez písomného súhlasu žalovaného bolo absolútne neplatné podľa , v dôsledku čoho pán J. XX. Nas nemá aktívnu vecnú legitimáciu.

82. Na výzvu odvolacieho súdu reagoval aj právny zástupca žalobcu podaním zo dňa 06.02.2023, v ktorom uviedol, že sporné ustanovenie čl. VII. ods. 10 Zmluvy o dielo zo dňa 17.09.2009 je absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle v spojení s ustanovením , a to najmä z dôvodov neurčitosti a nejednoznačnosti obsahu vykladaného ustanovenia, ako aj pre protiprávne ustanovenie zmluvnej pokuty žalovaným za výkon práva, ktorým je postúpenie pohľadávky. Podľa žalobcu sporné ustanovenie zmluvy o dielo však možno aj zo samotnej logiky veci vyhodnotiť ako nelogické, poukazujúc na výslovný zákaz negovaný následným dovoľujúcim pripustením, avšak

následne aj toto podmienené sankciou uplatnenou za výkon práva, ktorá je v rozpore so zákonom. V tejto súvislosti žalobca poukázal na právnu vetu vyslovenú v rozsudku NS ČR sp.zn. .

83. Zároveň žalobca tvrdí, že účelom postúpenia pohľadávky je zmena veriteľa, nie zmena v obsahu právneho vzťahu týkajúceho sa postúpenej pohľadávky, ktorá by za určitých okolností mohla mať za následok prípadné zhoršenie právneho postavenia dlžníka. Obsahom pohľadávky na peňažné plnenie je totiž povinnosť dlžníka plniť v peniazoch a právo veriteľa požadovať peňažné plnenie. Postúpením peňažnej pohľadávky sa postavenie dlžníka nezhoršuje. Zmena veriteľa peňažnej pohľadávky teda nemá vplyv na obsah pohľadávky a nemá vplyv spôsobiť akékoľvek negatívne dôsledky na strane dlžníka, čím zároveň vyvracia možnosť uplatnenia ustanovenia vo vzťahu k neplatnosti Zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže uvedené nijakým spôsobom neobchádza zákonnú právnu úpravu a nie je v rozpore s dobrými mravmi, pretože nespôsobuje znevýhodnenie dlžníka a taktiež nespôsobuje zmenu obsahu postupovanej pohľadávky. Podľa žalobcu je z uvedeného hľadiska preto vylúčená aplikácia ustanovenia vo vzťahu k Zmluve o postúpení pohľadávky, naproti tomu, aplikácia predmetného ustanovenia ( ) sa bezpochyby vzťahuje na ustanovenie článku VII. ods. 10 Zmluvy o dielo z dôvodu jeho nejasnosti, neurčitosti a nejednoznačnosti, čím kvalitu právneho úkonu znižuje, pričom následkom nejasnosti, neurčitosti a nejednoznačnosti právneho úkonu je jeho absolútna neplatnosť.

84. Zároveň žalobca uviedol, že samotná odborná literatúra zastáva jednotný názor, keď v prípade pochybností o obsahu zmluvy sa tieto pripočítavajú na ťarchu toho, kto text zmluvy navrhol, a teda, v prípade, ak ide o výklad pojmov a definícií, ktoré je možné vykladať rozdielne, je spravodlivé vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy použil (contra proferentem). Zmyslom tohto pravidla je neumožniť druhej zmluvnej strane naformulovať v zmluve ustanovenia pripúšťajúce rozdielny výklad a následne v zlej viere ich zneužiť v neprospech druhej zmluvnej strany. Uvedené je v súlade so všeobecnou zásadou, že nejasnosť sa pripisuje na ťarchu toho, kto ju vyvolal.

85. Podľa žalobcu vzhľadom na skutočnosť, že formulácia jednotlivých viet článku VII. bod 10 Zmluvy o dielo na seba vzájomne obsahovo nadväzuje, nemožno jednotlivé vety od seba oddeliť v zmysle, že polovica vety je platná a druhá polovica je neplatná, pričom ďalšia veta je rovnako tak neplatná, pretože už len samotné dojednanie zmluvnej pokuty za výkon práva, akým je postúpenie pohľadávky, spôsobuje neplatnosť ustanovenia ako takého, na dôvažok, postihnutého aj ďalším dôvodom neplatnosti z hľadiska neurčitosti prejavu vôle. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na Nariadenie Ústavného súdu ČR zo dňa 28.02.2013, sp.zn. , ako aj na rozsudok NS ČR z 23.01.2003, sp.zn. .

86. Podľa žalobcu je ustanovenie čl. VII. ods. 10 Zmluvy o dielo neurčité, resp. nejednoznačné, čím znižuje kvalitu právneho úkonu. Podľa žalobcu právny úkon je neurčitý, ak je vyjadrenie vôle síce po jazykovej stránke zrozumiteľné, avšak nejednoznačné, a tým je neurčitý i jeho vecný obsah. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS ČR zo dňa 13.03.2007, sp.zn. .

87. Žalobca tiež poukázal na právny názor vyslovený v rozsudku NS ČR, uverejnený ako judikát Rc/5/2001, podľa ktorého následkom neurčitosti právneho úkonu je jeho absolútna neplatnosť.

88. Žalobca má teda za to, že článok VII. ods. 10 Zmluvy o dielo je v celom rozsahu neplatný pre jeho neurčitosť, nezrozumiteľnosť a protiprávnosť, týkajúca sa ustanovenia sankcie žalovaným za výkon práva ( postúpenie pohľadávky ), a z týchto dôvodov je potrebné nazerať na sporné ustanovenie Zmluvy o dielo v celosti, vykladať ho komplexne a posudzovať vo vzájomnej súvislosti tak, aby bola zachovaná požiadavka právnej istoty a princípu právneho štátu. Bezpochyby je podľa žalobcu zrejmé, že dojednanie zmluvnej pokuty za výkon práva, obsiahnuté v článku VII. ods. 10 Zmluvy o dielo spôsobuje jeho absolútnu neplatnosť, to v konečnom dôsledku spôsobuje absolútnu neplatnosť celého článku VII. ods. 10 Zmluvy o dielo a tým je daná aktívna vecná legitimácia súčasného žalobcu, pána J. W..

89. Žalobca v neposlednom rade uviedol, že Zmluva o postúpení pohľadávky, uzatvorením ktorej nedošlo k zmene obsahu postupovanej pohľadávky, a teda ani k znevýhodneniu postavenia žalovaného ako dlžníka, neodporuje zákonu ani ho neobchádza, ani sa neprieči dobrým mravom, a preto nenapĺňa podmienky uvedené v , naproti tomu je však potrebné znenie aplikovať na článok VII. ods. 10 Zmluvy o dielo, keďže práve žalovaný toto ustanovenie do zmluvy

zakomponoval v rozpore s dobrými mravmi, a preto je potrebné ho vykladať v zmysle zásady contra proferentem a posudzovať ho ako absolútne neplatné v zmysle § 39 0Z.

90. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ) a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie, bez nariadenia pojednávania v súlade s viazaný rozsahom odvolania, odvolacími dôvodmi a zisteným skutkovým stavom súdom prvej inštancie (, , ), prejednal odvolanie a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje vo výroku za vecne správny, preto ho podľa potvrdil.

91. Primárne krajský súd uvádza, že v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nedošlo k takému postupu, ktorý by mal za následok vadu konania, následkom ktorej by došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci. Po oboznámení sa s postupom a celým priebehom konania pred súdom prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že nedošlo ani k nesprávnemu procesnému postupu, ktorým by žalobca ako odvolateľ mal znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Krajský súd uvádza, že žalobcovi nebolo odňaté žiadne právo, ani znemožnený výkon žiadneho práva, ktoré má zaručené procesno-právnym predpisom, pretože žalobca mal umožnené uplatňovať svoje práva a oprávnené záujmy, ako aj uskutočňovať prostriedky procesného útoku a procesnej obrany voči tvrdeniam žalovaného.

92. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

93. Podľa , odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

94. V preskúmavanej krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo k zopakovaniu alebo doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalobcom dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa . Nakoľko však súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nepoužil ustanovenie v súvislosti s posúdením platnosti Zmluvy o postúpení pohľadávky z pôvodného žalobcu SOREN s.r.o., so sídlom Železničiarska 1724/11, 969 01 L. Štiavnica, IČO: 36 849 677 na súčasného žalobcu J. W., S. mieru XXX/XXA,XX.XX.XXXX zo dňa 01.11.2017 a tiež jeho aplikáciu na posúdenie článku VII. ods. 10 Zmluvy o dielo zo dňa 17.09.2009 uzavretej medzi pôvodným žalobcom a žalovanou, odvolací súd vyzval zástupcov strán sporu v súlade s na vyjadrenie sa k možnej aplikácii tohto zákonného ustanovenia v konaní.

95. K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci samej nesmel preskúmavať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v konaní, keďže tak urobil už uznesením zo dňa 14.06.2021, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28.06.2021, ktorým pripustil zmenu na strane žalobcu, následkom čoho potvrdil právoplatne aktívnu vecnú legitimáciu v tomto konaní, s týmto názorom odvolateľa odvolací súd nesúhlasí.

96. Odvolací súd konštatuje, že v danom prípade vydaním uznesenia zo dňa 14.06.2021 nebola založená prekážka právoplatne rozhodnutej veci ohľadne aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že ustanovenie upravuje situáciu, ak po začatí konania došlo k prevodu alebo prechodu práv alebo povinností, o ktorých sa koná, napr. na základe zmluvy o postúpení pohľadávky. Z ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia 80 vyplýva, že súd vyhovie návrhu podľa ods. 1, ak sa preukáže, že po začatí konania došlo k prevodu alebo prechodu práva alebo povinností, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto žalobcu. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované. Z tohto zákonného ustanovenia obligatórne vyplýva, že súd vyhovie návrhu, aby do konania na jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli, ak nastala právna skutočnosť až po začatí konania, žalobca navrhne, aby do konania na jeho miesto vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené a zároveň ten, kto má vstúpiť na miesto žalobcu s tým súhlasí. Odvolací súd teda

zastáva názor, že súd pri rozhodovaní v súlade s nie je oprávnený skúmať, či k prevodu alebo prechodu práva skutočne došlo, nakoľko takéto posudzovanie je vyhradené až rozhodnutiu vo veci samej. Uvedený právny názor vyplýva z rozsudku NS SR sp.zn. zo dňa 28. februára 2008, na ktorý odkazoval aj žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu.

97. Obdobný právny názor vyplýva aj z rozsudku NS SR sp.zn. z 27.novembra 2007, ktorý uviedol, že: „K procesnému nástupníctvu môže dôjsť len vtedy, ak s poukazom na konkrétnu právnu skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prechod práv alebo povinností, o ktoré v konaní ide, je podaný návrh, aby nadobúdateľ práva alebo povinností vstúpil do konania namiesto doterajšieho účastníka. Súd vyhovie návrhu, ak bude preukázané, že nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prechod práv alebo povinností na iného, že táto skutočnosť sa týka práv alebo povinností, o ktoré v konaní ide, a že táto právna skutočnosť nastala po začatí konania. Súd skúma, či vôbec ide o právnu skutočnosť, či ide o takú právnu skutočnosť, s ktorou právne predpisy prevod alebo prechod práv alebo povinností spájajú (teda či nejde o takú právnu skutočnosť, ktorá podľa právnych predpisov nemôže mať za následok prevod alebo prechod práv alebo povinností), či skutočne nastala (teda napr., že zmluva o postúpení pohľadávky bola skutočne uzavretá), a či je v konkrétnom prípade spôsobilá mať za následok prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná. Otázkou, či tvrdené právo (povinnosť), ktoré malo byť prevedené alebo malo prejsť na iného, tu naozaj je alebo či skutočne bolo prevedené, sa súd nezaoberá, lebo sa týka už posúdenia veci samej, ku ktorému sa vyjadruje len v rozhodnutí o veci samej“.

98. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ súd vyhovie návrhu žalobcu, aby do konania na jeho miesto vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli, v tejto fáze rozhodovania súd neskúma skutočnosť, či k prevodu alebo prechodu práva skutočne došlo. Teda v tejto fáze súd prvej inštancie len po splnení všetkých zákonných formálnych náležitostí pripustí zmenu na strane žalobcu bez toho, aby bol oprávnený skúmať z hmotnoprávneho hľadiska, či na žalobcu, ktorý vstupuje do konania skutočne prešli prevádzané práva.

99. Odvolací súd síce súhlasí s názorom odvolateľa, že súd je viazaný vyhláseným uznesením, avšak právne posúdenie tejto viazanosti interpretované žalobcom je nesprávne. Nakoľko uznesením zo dňa 14.06.2021 sa V. W. stal žalobcom namiesto pôvodne označeného žalobcu, týmto uznesením však nebola preskúmavaná jeho aktívna vecná legitimácia v konaní. Túto bol povinný súd prvej inštancie skúmať v priebehu konania, čo aj správne v rámci konania urobil.

100. Pokiaľ sa žalobca v tejto súvislosti odvoláva na rôzne rozhodnutia súdov, odvolací súd konštatuje, že ide o rozhodnutia, ktoré sa netýkajú konkrétne ustanovenia , a ktoré by boli aplikovateľné na daný prípad. V danom prípade teda rozhodnutím súdu prvej inštancie zo dňa 14.06.2021 nedošlo k právoplatnému rozhodnutiu ohľadne aktívnej vecnej legitimácii žalobcu v konaní, a preto nie je daná prekážka res iudicata tak, ako tvrdil žalobca v podanom odvolaní.

101. Súd prvej inštancie teda postupoval správne, pokiaľ o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu rozhodoval v rozsudku vo veci samej.

102. K ďalšej odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie porušil právo žalobcu, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, odvolací súd konštatuje, že námietky žalobcu považuje v súvislosti s napadnutým rozsudkom za právne irelevantné. Pokiaľ žalobca namieta, že súd prvej inštancie uznesením zo dňa 08.09.2020 nepripustil zmenu na strane pôvodného žalobcu, následkom čoho odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 09.09.2020 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, v tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že práve rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici, a to uznesením sp.zn. -247 zo dňa 27. mája 2021 bola odstránená vada konania spočívajúca v nesprávnom procesnom postupe súdu prvej inštancie. Z tohto dôvodu odvolací súd nemôže opätovne preskúmavať procesný postup súdu prvej inštancie pred vyhlásením rozsudku Okresného súdu v Žiari nad Hronom č.k. -202 zo dňa 09. septembra 2020, ktorý bol práve z takýchto dôvodov uvedeným uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. V ďalšom konaní po vrátení veci súdu prvej inštancie však odvolací súd nezistil žiadne procesné pochybenie súdu prvej inštancie, následkom ktorého by došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces.

103. K ďalšej odvolacej námietke žalobcu, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, odvolací súd konštatuje, že pokiaľ súd prvej inštancie, a to správne dospel k záveru, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovanou stranou konania, bolo by akékoľvek vykonanie dokazovania výsluchom svedkov nadbytočné a nehospodárne. Samotná skutočnosť, že žalobca nie je aktívne legitimovaný v konaní má za následok prehru v spore, a preto súd prvej inštancie postupoval správne, pokiaľ z tohto dôvodu nevykonával dokazovanie navrhnuté žalobcom v konaní, čo by bolo vzhľadom na uvedené v rozpore s princípom hospodárnosti konania. Z tohto dôvodu odvolací súd nepovažoval ani túto námietku žalobcu za dôvodnú.

104. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní nesúhlasí s argumentáciou konajúceho súdu o platnosti ustanovenia článku VII. bod 10 Zmluvy o dielo a považuje toto ustanovenie Zmluvy o dielo za neplatné z dôvodu, že v tretej vete tohto bodu, t.j. dojednanie zmluvnej pokuty pre prípad postúpenia pohľadávky v rozpore s prvou vetou tohto bodu je podľa judikatúry súdov vylúčené, čo má za následok neplatnosť tohto ustanovenia Zmluvy o dielo, odvolací súd s týmto názorom žalobcu tiež nesúhlasí.

105. Odvolací súd poukazuje na to, že v článku VII. bod 10 Zmluvy o dielo si zmluvné strany dohodli, že nie je možné postúpiť pohľadávku vzniknutú z tohto zmluvného vzťahu tretej osobe, a to tak na strane právneho predchodcu žalobcu, ako aj žalovaného.

106. Odvolací súd poukazuje na to, že ustanovenie § 525 ods. 2 upravuje, že nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo dohode. Toto zákonné ustanovenie teda obsahuje výnimku zo všeobecnej platnej zásady, že predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky môže byť akákoľvek pohľadávka. Je nesporné, že právny predchodca žalobcu, ako aj žalovaný v uzatvorenej Zmluve o dielo prejavili vôľu a dohodli sa na tom, že akékoľvek pohľadávky zo zmluvného vzťahu nie je možné postúpiť. Túto skutočnosť svojej prejavenej vôle potvrdili podpisom na zmluve, pričom žalobca, resp. jeho právny predchodca nepreukázali a ani netvrdili v konaní, že by právny predchodca podpísal zmluvu s touto dohodou pod nátlakom, resp. nie slobodne. Keďže dohoda zmluvných strán o vylúčení postúpenia pohľadávky je v súlade so zákonom, takáto dohoda teda nemôže byť neplatnou, a to ani v prípade, ak ďalšími vetami článku VII. bod 10 Zmluvy o dielo, a to konkrétne treťou vetou si dohodli sankciu vo forme zmluvnej pokuty za nedodržanie dohody o nepostúpení pohľadávok. Odvolací súd dospel k záveru, že všetky tri vety článku VII. bod 10 Zmluvy o dielo sú samostatnými dohodami, ktoré mohli byť každá jedna predmetom samostatného článku, pričom ide len o formu vypracovania zmluvy o dielo, kde aj spôsob vysporiadania DPH, ako aj zmluvnú pokutu za nedodržanie dohody o nepostúpení pohľadávky, dali do jedného bodu zmluvy. Všetky tri časti tohto článku sú však oddeliteľné a aj keď odvolací súd súhlasí s názorom žalobcu, že v zmysle judikatúry súdov, napr. rozsudok NS ČR sp. zn. sa vylučuje dojednanie zmluvnej pokuty pre prípad výkonu práva, táto skutočnosť, že tretia veta článku VII. bod 10 Zmluvy o dielo je neplatná podľa , nemá to vplyv na platnosť prvej vety článku VII. bod 10 Zmluvy o dielo, keďže táto dohoda je uzatvorená v súlade s .

107. Odvolací súd zároveň poukazuje aj na samotné rozhodnutie NS ČR sp.zn. , z ktorého tiež vyplýva, že neplatným je len samotné dojednanie o zmluvnej pokute, z čoho vyplýva, že nie je neplatné celé ustanovenie, v ktorom sa dohoda nachádza. Z uvedeného je možné vyvodiť záver, že v danom prípade je teda neplatné len ustanovenie o zmluvnej pokute dohodnuté v čl. VII. bod 10 vety tretej Zmluvy o dielo, a preto prvú a druhú vetu tohto ustanovenia považuje odvolací súd za platnú.

108. Vzhľadom na vyslovený právny názor ohľadne platnosti dohody o nepostúpení pohľadávky, je nutné konštatovať, že ak postúpenie pohľadávky odporuje dohode, ktorá je v rozpore s ustanovením , je následne právnym predchodcom žalobcu uzatvorená so žalobcom Zmluva o postúpení pohľadávky neplatná podľa a nie tak, ako nesprávne v napadnutom rozsudku konštatoval súd prvej inštancie podľa .

109. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na R 46/2009 podľa ktorého: „Zmluva o postúpení pohľadávky uzavretá v rozpore s ustanovením je absolútne neplatným právnym úkonom ( ).

110. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu názoru, že Zmluva o postúpení pohľadávky medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom je neplatná, aj keď mal

považovať túto zmluvu za absolútne neplatnú podľa a nie za neplatnú podľa , a preto postupoval správne, keď vzhľadom na skutočnosť, že následkom neplatnosti Zmluvy o postúpení pohľadávok dospel k správnemu záveru, že žalobca nie je aktívne legitimovanou stranou konania, a preto nevykonával žalobcom navrhnuté dôkazy, nakoľko ich vykonanie nemohlo mať vplyv na neúspech žalobcu v konaní z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie.

111. Odvolací súd pre posúdenie správnosti postupu súdu prvej inštancie poukazuje na to, že aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu-žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nároku uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu, a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii nevysloví, neznamená, že sa ňou v konaní nezaoberal (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 29.06.2010).

112. V zmysle uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu možno konštatovať, že súd je povinný skúmať splnenie podmienok aktívnej vecnej legitimácie, ako aj pasívnej vecnej legitimácie strán konania počas celého konania. Súd prvej inštancie teda postupoval správne, keď po vrátení veci na ďalšie konanie zo strany odvolacieho súdu opakovane skúmal, či je aktívna vecná legitimácia žalobcu daná.

113. Odvolací súd poukazuje aj na rozsudok NS SR, sp.zn. , podľa ktorého: „Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinností, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia.

114. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom tohto hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide“.

115. Vzhľadom na vyslovený právny názor Najvyšším súdom Slovenskej republiky možno konštatovať, že pokiaľ zmluva o postúpení pohľadávky je absolútne neplatná z dôvodov uvedených vyššie, žalobca nie je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia, a preto nie je v spore aktívne vecne legitimovaný.

116. Súd prvej inštancie teda rozhodol vecne správne, keď žalobu žalobcu z uvedených dôvodov zamietol.

117. Pokiaľ súd prvej inštancie priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi, postupoval v súlade s , nakoľko žalovaný mal v konaní voči žalobcovi plný úspech, a preto aj výrok o priznaní nároku na náhradu trov konania je vecne správny.

118. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa potvrdil.

119. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia v nadväznosti na ustanovenie a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle v rozsahu 100 %.

120. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia podľa ustanovenia .

121. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu

Poučenie:

: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( až c/ ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( a ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).