Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15CoCsp-7-2022.pdf
PDF · 130.63 KB
Case nature
Area
Subarea
15CoCsp/7/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: Tatra banka, a.s., IČO: 00 686 930, Bratislava, Hodžovo námestie č. 3, zastúpený spoločnosťou MCGA legal, s.r.o., IČO: 36 715 662, Bratislava, Partizánska č. 2, za ktorú koná Mgr. Branislav Juráš, proti žalovanému v I. rade: S. G. J. S. W. Á. Y. , T. S. XX.X.XXXX, U. H. H., D.Z. Č.. XXXX/X, v II. rade: S. G. J. S. W. Á. Y. , T. S.Z. XX.X.XXXX, U. H. H., D. Č.. XX, o zaplatenie sumy 73.690,46 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaných v I., II. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 22. júna 2021, č.k. 16 Csp 93/2017-154, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 22. júna 2021, č.k. 16 Csp 93/2017-154,
- vo výroku I., ktorým žalovaným v I., II. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 73.690,46 € spolu s úrokom z omeškania v sume 2.336,76 € a úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 73.690,46 € od 14.6.2017 do zaplatenia, všetko v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného, p o t v r d z u j e ,
- vo výroku III., ktorým uložil žalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne v plnom rozsahu nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške, o ktorej rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, m e n í tak, že žalobcovi p r i z n á v a voči spoločnej a nerozdielnej povinnosti žalovaných v I., II. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
II. Odvolanie žalovaných v I., II. rade voči rozsudku Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 22. júna 2021, č.k. 16 Csp 93/2017-154, vo výroku II., ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol, o d m i e t a .
III. Žalobcovi p r i z n á v a voči spoločnej a nerozdielnej povinnosti žalovaných v I., II. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava III. rozsudkom zo dňa 22.6.2021, č.k. 16 Csp 93/2017-154, I. uložil žalovaným v I., II. rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 73.690,46 € spolu s úrokom z omeškania v sume 2.336,76 € a úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 73.690,46 € od 14.6.2017 do zaplatenia, všetko v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného, II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol; III. uložil žalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne v plnom rozsahu nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške, o ktorej rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 30.11.2017, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti obom žalovaným spoločne a nerozdielne zaplatiť mu sumu 73.690,46 € spolu s úrokom z omeškania v sume 2.336,76 € a úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 73.690,46
€ od 14.6.2017 až do zaplatenia, zaplatenia paušálnej náhrady nákladov spojenej s uplatnením pohľadávky v sume 40,- € a náhrady trov konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným v I. rade uzatvoril dňa 8.11.2006 zmluvu o hypotekárnom úvere zabezpečenom záložným právom k nehnuteľnosti č. XXXXXXXXXX, ktorej prílohou a neoddeliteľnou súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky pre poskytovanie hypotekárnych úverov pre fyzické osoby a Sadzobník poplatkov. Pred uzatvorením zmluvy o hypoúvere boli dodržané všetky podmienky ustanovené zákonom č. 250/2007 Z.z. a Občianskym zákonníkom a zároveň táto zmluva obsahuje aj všetky zákonom požadované náležitosti. Na základe uvedenej zmluvy o hypoúvere poskytol žalovanému v I. rade úver v sume 129.456,28 € (3.900.000,- Sk), ktorý sa žalovaný v I. rade zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach po 877,04 € vždy k 15. dňu v mesiaci; konečná splatnosť úveru mala nastať po 24 rokoch od splatnosti prvej splátky, s dohodnutou úrokovou sadzbou vo výške 6,29 % ročne. V zmysle zmluvy o hypoúvere mal právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru a žalovaný v I. rade povinnosť jeho pohľadávku uhradiť, pričom táto povinnosť žalovanému v I. rade mala vzniknúť dňom doručenia jeho oznámenia o mimoriadnej splatnosti úveru. Nakoľko žalovaný v I. rade porušil zmluvné povinnosti a dostal sa do omeškania so splácaním úveru, vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a vyzval žalovaného v I. rade na zaplatenie sumy 125.560,29 €. Oznámenie o mimoriadnej splatnosti úveru bolo žalovanému v I. rade doručené dňa 6.10.2011. Odo dňa vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, žalovaný v I. rade plnil svoj dlh len čiastočne, pričom jeho dlh spočíval z istiny úveru v sume 118.405,82 €, úrokov v sume 5.686,20 €, úrokov z omeškania vo výške 256,21 €, poplatkov vo výške 28,- € a poplatku za predčasné splatenie úveru vo výške 1.184,06 €. Následne dňa 23.9.2013 uzatvoril so žalovaným v II. rade zmluvu o pristúpení k záväzku, na základe čoho sa žalovaný v II. rade stal jeho spoludlžníkom popri žalovanom v I. rade. V rovnaký deň, t.j. dňa 23.9.2013 uzatvoril so žalovanými v I., II. rade dohodu o splátkach splatného dlhu, na základe ktorej sa obaja žalovaní zaviazali uhradiť sumu 86.042,03 €, avšak porušili svoje povinnosti z predmetnej dohody a dňa 24.10.2016 im oznámil stratu výhody splátok. Dlžná suma v tom čase predstavovala sumu 77.285,30 €, z čoho suma 76.466,40 € bola istina úveru, suma 818,83 € boli úroky a suma 0,07 € úroky z omeškania. Následne žalovaní v I., II. rade dňa 12.1.2017 uhradili na istinu sumu 1.616,59 €, dňa 16.1.2017 sumu 600,- € a dňa 14.6.2017 sumu 559,35 €. Vystavil výpis z bankovej knihy ku dňu 17.10.2017, podľa ktorého výška zvyšku nesplatenej istiny úveru predstavovala sumu 73.690,46 €, ktorú si uplatnil voči žalovaným I., II. rade spolu s vyčíslenými úrokmi z omeškania v sume 785,61 € (vo výške 5 % ročne zo sumy 76.466,40 € od 28.10.2016 do 11.1.2017), v sume 30,76 € (vo výške 5 % ročne zo sumy 74.849,81 € od 12.1.2017 do 15.1.2017) a v sume 1.520,39 € (vo výške 5 % ročne zo sumy 74.249,81 € od 16.1.2017 do 13.6.2017). 2. Súd prvej inštancie nariadil vo veci pojednávanie na deň 22.6.2021, na ktoré mali strany sporu doručenie predvolania vykázané riadne a včas, vrátane žalovaných I., II. rade, ktorých pobyt sa v priebehu konania podarilo zistiť. Žalovaný v I. rade sa na pojednávanie bez ospravedlnenia nedostavil, žalovaný v II. rade neprítomnosť ospravedlnil z dôvodu zhoršeného zdravotného stavu, k čomu pripojil lekársku správu zo dňa 21.6.2021, o odročenie pojednávania nežiadal, z dôvodu ktorého za splnenia procesných podmienok pojednával a vec prejednal v neprítomnosti žalovaných v I., II. rade; vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými žalobcom, na základe ktorého mal preukázaný skutkový stav rozhodujúci pre právne posúdenie veci. Žalobca ako právnická osoba - podnikateľ, podnikajúci v oblasti poskytovania úverov a žalovaný v I. rade ako fyzická osoba - nepodnikateľ, uzatvorili dňa 8.11.2006 v písomnej forme zmluvu o hypotekárnom úvere č. 2006043600, predmetom ktorej bol záväzok žalobcu ako veriteľa poskytnúť žalovanému v I. rade ako dlžníkovi úver najneskôr do 10 dní od splnenia podmienok žalovaným v I. rade, uvedených v čl. I zmluvy o hypoúvere a záväzok žalovaného v I. rade ako dlžníka vrátiť žalobcom poskytnutý úver v pravidelných mesačných splátkach a zaplatiť z poskytnutého a nesplateného úveru dohodnutý úrok a iné poplatky. Zmluva o hypoúvere obsahovala, okrem iného výšku poskytnutého úveru v sume 3.900.000,- Sk; účel použitia poskytnutého úveru: nadobudnutie financovanej nehnuteľnosti - rodinného domu nachádzajúci sa v Nitre; poplatok za spracovanie žiadosti o poskytnutie úveru v sume 23.010,- Sk; údaj o konečnej splatnosti úveru: 24 rokov od prvej splátky; výšku ročnej úrokovej sadzby v hodnote 6,29 % ročne; výšku mesačnej splátky v sume 26.271,- Sk, splatnej vždy k 15. dňu v mesiaci. Podľa čl. 7 Všeobecných podmienok pre poskytovanie hypotekárnych úverov pre fyzické osoby, bol žalobca oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru a žalovaný v I. rade bol povinný zaplatiť žalobcovi pred dňom konečnej splatnosti úveru dlžnú pohľadávku, ak sa žalovaný v I. rade dostal do omeškania so splatením splátky úveru, prípadne čo i len splátky úrokov alebo inej súčasti pohľadávky, po dobu dlhšiu ako 60 dní s tým, že úver sa stane mimoriadne splatný dňom doručenia oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru žalovanému v I. rade, ktorý napriek výzvam žalobcu realizovaných do 5.10.2011,
neuhradil žalobcovi dlžné splátky úveru, pričom tento stav pretrvával viac ako tri mesiace od vzniku samotného omeškania žalovaného v I. rade. Žalobca vyhlásil dňa 6.10.2011 mimoriadnu splatnosť úveru a vyzval žalovaného na úhradu pohľadávky v celkovej sume 125.560,29 €, ktorá pozostávala z istiny úveru v sume 118.405,82 €, úrokov v sume 5.686,20 €, úrokov z omeškania v sume 256,21 €, poplatkov v sume 28,- € a poplatku za predčasne splatenie úveru v sume 1.184,06 €. Žalobca dňa 23.9.2013 uzatvoril so žalovaným v II. rade zmluvu o pristúpení k záväzku, na základe ktorej sa žalobca a žalovaný v II. rade dohodli na pristúpení žalovaného v II. rade k záväzku žalovaného v I. rade, spočívajúceho v úhrade zosplatneného úveru. Dňa 23.9.2013 žalobca a žalovaní v I., II. rade uzatvorili dohodu o splátkach, podľa ktorej sa obaja žalovaní zaviazali uhradiť zosplatnený úver vyčíslený ku dňu 23.9.2013 v sume 86.042,03 €, formou pravidelných mesačných splátok po 721,29 €, vždy k 15. dňu kalendárneho mesiaca, s konečnou splatnosťou dňa 15.11.2013, pod následkom straty výhody splátok v prípade omeškania žalovaných s platením predmetnej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace (čl. III. bod. 4 dohody o splátkach). Z prehľadu úhrad splátok vyplýva, že žalovaní v I., II. rade od uzatvorenia dohody o splátkach uhrádzali splátky prevažne v nižšej sume ako boli dohodnuté splátky (napr. v októbri 2013 v sume 384,29 €, v novembri 2013 v sume 218,05 € a pod.), pričom splátky za október 2014 až marec 2015 neuhradili vôbec a v apríli 2015 uhradili naraz sumu 1.723,42 €, poslednú splátku uhradili v auguste 2016. Žalobca podľa čl. III. bod. 4 dohody o splátkach, zaslal žalovaným v I., II. rade dňa 24.10.2016 oznámenie o strate výhody splátok a zároveň ich vyzval na zaplatenie sumy 77.285,30 €, ktorá pozostávala z istiny úveru v sume 76.466,40 €, úroku v sume 818,83 € za obdobie od 15.6.2016 do 24.10.2016 a úrokov z omeškania v sume 0,07 € za obdobie od 16.6.2016 do 24.1.2016 (pravdepodobne 24.1.2017, poznámka odvolacieho súdu). Obaja žalovaní dňa 12.1.2017 uhradili žalobcovi sumu 1.616,59 €, dňa 16.1.2017 sumu 600,- € a dňa 14.6.2017 sumu 559,35 €; celkový dlh žalovaných v I., II. rade po započítaní uvedených úhrad predstavoval ku dňu podania žaloby sumu 73.690,46 €. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že po podaní žaloby zo strany žalovaných v I., II. rade nedošlo už k žiadnej, ani čiastkovej úhrade dlžnej sumy.
3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami čl. 8, § 116 ods. 2, § 151 ods. 1, ods. 2, § 167 ods. 1, ods. 2, v spojení s § 292, § 177 ods. 1, § 180, § 182, § 215, § 219 ods. 2 veta prvá Civilného sporového poriadku, § 1 ods. 1, § 261 ods. 6 písm. d/, ods. 7, § 273 ods. 1, § 369c ods. 1, ods. 2, § 497, § 506 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 521, § 533 Občianskeho zákonníka, § 2 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z. dôvodiac čiastočnou dôvodnosťou žaloby. Uviedol, že nebolo sporné, že medzi žalobcom a žalovaným v I. rade došlo dňa 8.11.2006 uzatvorením zmluvy o hypotekárnom úvere v písomnej forme k vzniku obchodnozáväzkového vzťahu, keďže podľa obsahu zahŕňal podstatné znaky zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorá podľa § 261 ods. 1 písm. d/ Obchodného zákonníka predstavuje absolútny obchodnozáväzkový vzťah, na ktorý sa bez ohľadu na povahu účastníkov pri jej uzatváraní, použil právny režim Obchodného zákonníka, okrem tých práv a povinností, ktoré Obchodný zákonník neupravuje a na ktoré sa v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka použil právny režim, resp. právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku (napr. právna úprava spotrebiteľských zmlúv). Preto vzhľadom na povahu zmluvných strán pri uzatváraní tejto zmluvy o hypotekárnom úvere, keď veriteľ vystupoval ako dodávateľ a žalovaný v I. rade ako spotrebiteľ, ide podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka o spotrebiteľskú (obchodnú) zmluvu. Časť obsahu zmluvy strany sporu podľa § 237 ods. 1 Obchodného zákonníka určili s odkazom na Všeobecné obchodné podmienky, ktoré boli priložené k samotnej zmluve o úvere a tvorili jej neoddeliteľnú súčasť. Žalobca a žalovaný v I. rade sa v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka dohodli (bod 7 Všeobecných zmluvných podmienok), že žalobca je oprávnený žiadať zaplatenie celého nesplatného úveru v prípade, ak sa žalovaný v I. rade dostane do omeškania so splatením ktorejkoľvek splátky úveru po dobu dlhšiu ako 60 dní. Nakoľko sa žalovaný v I. rade dostal do omeškania po dobu dlhšiu ako 60 dní, žalobca využil dohodnuté oprávnenie podľa § 565 Občianskeho zákonníka a dňa 6.10.2011 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a zároveň žalovaného v I. rade vyzval na zaplatenie celého dlžného úveru. Za daného právneho stavu nebolo potrebné skúmať uplatnenie tohto oprávnenia vo vzťahu k § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, tzn. či žalobca pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru upozornil v stanovených lehotách žalovaného v I. rade na možnosť uplatnenia tohto práva, pretože v čase vzniku záväzkového vzťahu žalobcu a žalovaného v I. rade zo zmluvy o úvere a v nej obsiahnutom oprávnení žalobcu podľa § 565 Občianskeho zákonníka požadovať zaplatenie celého úveru od žalovaného v I. rade, nebolo ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka účinné, z dôvodu ktorého v danom prípade nemohol v zmysle zásady zákazu retroaktivity, použiť uvedené zákonné ustanovenie. Následne na základe písomnej dohody o pristúpení žalovaného v II. rade k záväzku žalovaného v I. rade, uzatvorenej
medzi žalobcom a žalovaným v II. rade dňa 23.9.2013 podľa § 533 Občianskeho zákonníka, sa žalovaný v II. rade stal popri žalovanom v I. rade dlžníkom žalobcu z titulu zmluvy o hypotekárnom úvere a obaja žalovaní sa stali spoločne a nerozdielne zaviazaní na zaplatenie dlžného zosplatneného úveru, ktorý ku dňu 23.9.2013 predstavoval sumu 86.042,03 €. Zároveň strany sporu ohľadom dlhu z titulu predmetnej zmluvy o hypotekárnom úvere, uzatvorili dňa 23.9.2013 podľa § 521 Občianskeho zákonníka dohodu o splátkach splatného dlhu (zosplatneného úveru), formou splátok po 721,29 € mesačne, vždy k 15. dňu kalendárneho mesiaca. Žalovaní v I., II. rade však aj túto dohodu o splátkach porušili, keďže ani jednu splátku nezaplatili v dohodnutej výške, na základe čoho im žalobca dňa 24.10.2016 oznámil stratu výhody dohodnutých splátok a vyzval ich na zaplatenie celej dlžnej sumy 77.285,30 €. Žalovaní v I., II. rade tento dlh nesplnili podľa § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka riadne a včas, keď po strate výhody splátok, miesto úhrady celého dlhu, uhradili niekoľkými splátkami spolu len sumu 2.775,94 €. Žalobca vyčíslil ku dňu 17.10.2017 dlh oboch žalovaných predstavujúci istinu v sume 73.690,46 € a vyčíslené úroky z omeškania spolu v sume 2.336,76 €, ako súčet sumy 785,61 € (5 % ročne zo sumy 76.466,40 € od 28.10.2016 do 11.1.2017), sumy 30,76 € (5 % ročne zo sumy 74.849,81 € od 12.1.2017 do 15.1.2017) a sumy 1.520,39 € (5 % ročne zo sumy 74.249,81 € od 16.1.2017 do 13.6.2017). Žalobca si uplatnil taktiež nárok na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,- €, ktorý mu nepriznal z dôvodu, že sporný nárok uplatnený žalobcom má základ v spotrebiteľskej zmluve a žalovaní v I., II. rade ako dlžníci sú spotrebitelia, preto žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol. 3.2. Rozhodnutie o úroku z omeškania odôvodnil prvoinštančný súd právne ustanoveniami § 365 veta prvá, § 369 ods. 1 veta prvá, druhá Obchodného zákonníka, § 514 ods. 2 druhou časťou prvej vety Občianskeho zákonníka, § 3, § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak záväzkový vzťah vznikol pred 1.2.2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31.1.2013 aj za dobu omeškania po 31.1.2013. Žalobcovi omeškaním žalovaných v I., II. rade s platením priznanej sumy, vznikol nárok na úroky z omeškania vo výške 8 % ročne. Žalobca si uplatnil úroky z omeškania iba vo výške 5 % ročne, na základe čoho, keďže nemohol prekročiť žalobný návrh, priznal žalobcovi právo na úroky z omeškania vo výške 5 % ročne. Vyčíslené úroky spolu v sume 2.336,76 € predstavujú súčet sumy 785,61 € = 5 % ročne zo sumy 76.466,40 € od 28.10.2016 do 11.1.2017 + sumy 30,76 € = 5 % ročne zo sumy 74.849,81 € od 12.1.2017 do 15.1.2017 € + sumy 1.520,39 € = 5 % ročne zo sumy 74.249,81 € od 16.1.2017 do 13.6.2017 a úroky z omeškania vo výške 5 % ročne z priznanej (neuvedené, poznámka odvolacieho súdu). 3.3. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol právne podľa ustanovenia § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech (neúspešný bol len v nepatrnej časti príslušenstva), priznal nárok na náhradu trov konania s tým, že o výške tohto nároku rozhodne samostatným rozhodnutím, ktoré vydá vyšší súdny úradník po právoplatnosti rozsudku.
4. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalovaní v I., II. rade, dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. b/, h/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Namietli, že súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom na pojednávaní bez ich prítomnosti, pričom žalovaný v II. rade svoju neúčasť ospravedlnil z dôvodu zhoršenia zdravotného stavu a pripojil i lekársku správu a mal záujem v konaní uplatňovať prostriedky procesnej obrany a útoku s tým, že sa chcel vyjadriť k samotnému podpisu zmluvy o pristúpení k záväzku a namietať právomoc súdu prvej inštancie. Obdobne tak nemal možnosť urobiť ani žalovaný v I. rade. Uskutočnením pojednávania bez ich prítomnosti v spotrebiteľskej veci, sa im javí konanie súdu prvej inštancie ako nesprávne, čím došlo k porušeniu ich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Je nesporné, že žalovaný v II. rade nebol účastníkom zmluvného vzťahu založeného úverovou zmluvou, ktorú uzatvoril so žalobcom žalovaný v I. rade. K podpisu zmluvy o pristúpení k záväzku došlo po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Z obsahu predmetnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným v II. rade je zrejmé, že bola založená právomoc rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie (čl. IV ods. 4.5.) a právomoc rozhodcovského súdu je založená aj v úverovej zmluve. Žalovaný v II. rade nebol osobou, ktorá by bola žiadateľom úveru, ani osobou, ktorej bol úver poskytnutý, zmluvou o pristúpení k záväzku sa stal ďalším dlžníkom z úverovej zmluvy. V predmetnej zmluve absentuje prehlásenie dlžníka o tom, že zmluva nebola uzatvorená v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Bolo potom potrebné vyhodnotiť zmluvný vzťah žalobcu so žalovaným v II. rade so zreteľom na skutočnosť, že žalovaný v II. rade nemal možnosť ovplyvniť nijako zmluvný vzťah vyplývajúci z úverovej zmluvy, s čím sa však prvoinštančný súd nijako v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal.
Ďalej namietli, že súd prvej inštancie neposúdil a nevyhodnotil základné predpoklady platnosti úverovej zmluvy, ktoré vyplývajú zo zákona č. 129/2010 Z.z., pričom v predmetnej úverovej zmluve absentujú základné predpoklady, ktoré na ňu kladie zákon. Poukázali na čl. 6 Smernice Rady zo dňa 5.4.1993, č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a uviedli, že v spornej úverovej zmluve nie je uvedená doba trvania úverového vzťahu, absentuje v nej údaj o všetkých predpokladoch k výpočtu RPMN, bola dohodnutá vyššia hodnota RPMN ako primerané náklady, za ktoré banky poskytovali úvery v rozhodnom čase, zmluva neobsahovala ani uvedenie výšku, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, teda preukázateľne neobsahovala základné predpoklady podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona. Všetky uvedené vady úverovej zmluvy ju robia absolútne neplatnou. Dodali, že orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy, prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane premlčania alebo inú zákonnú prekážku, zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával (§ 5b zákona č. 250/2007 Z.z.). Žiadnu z uvedených skutočností prvoinštančný súd neposúdil. Odvolaciemu súdu navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť, prípadne napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie; žiadali náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
5. Žalobca sa k odvolaniu oboch žalovaných nevyjadril; odvolanie nepodal.
6. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z.), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaných v I., II. rade nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 22. februára 2023; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a právny zástupca žalobcu upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil vo výroku I. (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) ako vecne správny.
7. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolatelia v odvolaní neuvádzali podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., takú ani odvolatelia netvrdili, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať.
9. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou oboch žalovaných o tom, že súd prvej inštancie porušil ich procesné práva, keď rozhodol napadnutým rozsudkom na pojednávaní bez ich prítomnosti, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, pretože žalovaný v I. rade napriek tomu, že mal riadne a včas doručené predvolanie na termín pojednávania na deň 22.6.2021 (predvolanie mu bolo doručené dňa 28.5.2021, č.l. 144 spisu), svoju neúčasť neospravedlnil a ani nežiadal o odročenie pojednávania. Žalovaný v II. rade, ktorý mal taktiež riadne a včas doručené predvolanie na uvedený termín pojednávania (predvolanie mu bolo doručené dňa 28.5.2021, č.l. 143 spisu) síce svoju neúčasť ospravedlnil zo zdravotných dôvodov, o čom predložil lekársku správu (č.l. 145 - 147 spisu), ale nežiadal o odročenie pojednávania. Odvolací súd poukazuje na to, že možnosť zúčastniť sa na súdnom pojednávaní je právom každej strany a záleží výlučne na nej, či toto právo využije alebo nie. Ak toto právo strana nevyužije, z neúčasti na pojednávaní sa ospravedlní, súhlasí s tým, aby súd pojednával a rozhodol v jeho neprítomnosti (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, sp.zn. 3 Cdo 40/2011). Procesný úkon strany adresovaný súdu, ktorým žiada len o ospravedlnenie svojej neúčasti na nariadenom pojednávaní a iba vysvetľuje jej dôvod bez toho, aby zároveň požiadal o odročenie pojednávania, nemožno považovať za žiadosť strany o odročenie súdneho pojednávania (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 6.2.2013, sp.zn. 5 Cdo 345/2012). Ak sa teda ani jeden zo žalovaných na pojednávanie nedostavil, pričom žalovaný v I. rade svoju neúčasť ani neospravedlnil a žalovaný v II. rade síce svoju neúčasť ospravedlnil, ale o odročenie pojednávania nežiadal, nedošlo vzhľadom na uvedené zo strany prvoinštančného súdu k porušeniu procesných práv žalovaných v I., II. rade.
10. Nebolo možné súhlasiť ani s tvrdením oboch žalovaných v odvolaní o tom, že tým, že súd prvej inštancie rozhodol bez ich prítomnosti, došlo k porušeniu ich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď nemohli uplatniť prostriedky procesného útoku a obrany na pojednávaní, z ktorého sa žalovaný v II. rade aj ospravedlnil. Odvolací súd k uvedenému konštatuje, že obaja žalovaní boli od začiatku konania pasívni. Žaloba s prílohami, poučenia a prípis súdu prvej inštancie boli obom žalovaným doručované oznámením na úradnej tabuli prvoinštančného súdu i jeho webovej stránke (č.l. 103, 104 spisu) napriek tomu, že predvolania na termíny pojednávania určené súdom prvej inštancie v danej veci si už na adrese svojho trvalého pobytu, ktorý žalobca označil v žalobe správne, preberali. Vo veci boli nariadené pojednávania na deň 21.7.2020 (žalovaný v I. sa ospravedlnil z dôvodu PN), na deň 17.9.2020 (ospravedlnil sa žalovaný, nie je zrejmé ktorý), na deň 3.12.2020 (znova sa ospravedlnil žalovaný v I. rade a žiadal o odročenie pojednávania), pričom všetky uvedené pojednávania boli vždy odročené na základe žiadosti žalovaných. Pojednávanie nariadené na deň 25.3.2021 bolo zrušené z dôvodu aktuálnych preventívnych epidemiologických opatrení. Pojednávania konaného dňa 22.6.2021 sa žalovaní v I., II. rade nezúčastnili (dôvody uvedené v bode 9. odôvodnenia tohto rozsudku), na ktorom bolo rozhodnuté napadnutým rozsudkom. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalovaní v I. a II. rade zostali v konaní nečinní, pričom mali dostatok času na to, aby sa vyjadrili k žalobe a uplatnili prostriedky procesnej obrany, čo ale neurobili a tak ich zodpovednosť za procesnú nečinnosť nemôže vyústiť do porušenia ich práva na spravodlivý proces.
11. K tvrdeniam oboch žalovaných v odvolaní o tom, že žalovaný v II. rade nemal možnosť ovplyvniť zmluvný vzťah vyplývajúci z úverovej zmluvy, odvolací súd dôvodí, že zmluvu o hypotekárnom úvere č. XXXXXXXXXX. uzavrel dňa 8.11.2006 žalobca ako veriteľ iba so žalovaným v I. rade ako dlžníkom (č.l. 5 spisu), takže žalovaný v II. rade nebol účastníkom tohto zmluvného vzťahu a tak nemal dôvod ovplyvniť tento zmluvný vzťah. Žalovaný v II. rade uzavrel so žalobcom až dňa 23.9.2013 zmluvu o pristúpení k záväzku (č.l. 26 spisu) a tak sa stal popri žalovanom v I. rade ako pôvodnom dlžníkovi aj on dlžníkom, ktorý je veriteľovi zaviazaný spoločne a nerozdielne s pôvodným dlžníkom. Odvolací súd dodáva, že žalovaný v I. rade porušil povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o hypotekárnom úvere a zmluvne dohodnuté splátky neplatil, z dôvodu ktorého, potom ako k záväzku pristúpil žalovaný v II. rade, uzavreli strany dohodu o splátkach splatného dlhu dňa 23.9.2013 (č.l. 30 spisu), ktorú ale obaja žalovaní porušili a svoju povinnosť splatiť žalobcovi dlh v zmysle splátkového kalendára uvedeného v tejto dohode, si nesplnili.
12. Odvolací súd nepovažuje ani za dôvodnú ďalšiu odvolaciu námietku oboch žalovaných o právomoci rozhodcovského súdu, pretože túto námietku vzniesli až v odvolacom konaní, pričom podľa ustanovenia § 5 ods. 1 C.s.p. súd skúma, či sa spor nemá prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní na námietku žalovaného uplatnenú najneskôr pri prvom procesnom úkone, čo nebolo zo strany žalovaných v I., II. rade splnené, keď podľa § 5 ods. 2 C.s.p. na námietku uplatnenú neskôr súd neprihliada. Odvolací súd dodáva, že aj keď sa zmluvné strany dohodli v zmluve o hypotekárnom úvere na tom, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z predmetnej zmluvy budú rozhodované v rozhodcovskom konaní; zároveň sa dohodli, že ak zo zákonných dôvodov nebude možné prípadné spory rozhodovať pred rozhodcovským súdom, budú rozhodované na vecne príslušnom súde v Slovenskej republike s miestnou príslušnosťou určenou podľa sídla veriteľa (čl. 8 bod 8.6. zmluvy o hypotekárnom úvere). Žalobca v danej veci ale podal žalobu na miestne príslušnom súde v zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku.
13. Ani argumentácia oboch žalovaných uvedená v odvolaní o tom, že súd prvej inštancie neposúdil a nevyhodnotil predpoklady platnosti úverovej zmluvy v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. nie je dôvodná, nakoľko v čase uzavretia predmetnej zmluvy o hypotekárnom úvere (dňa 8.11.2006), nebol účinný zákon č. 129/2010 Z.z., ale zákon č. 258/2001 Z.z., ktorý sa nevzťahoval na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu (§ 1 ods. 2 písm. a/) s odkazom napríklad na § 497 až § 507 Obchodného zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1991/513/>, § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 483/2001 Z.z. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/
SK/ZZ/2001/483/> o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov; zmluva o hypotekárnom úvere bola uzavretá medzi žalobcom a žalovaným v I. rade podľa § 497 až § 507 Obchodného zákonníka a § 67 a nasl. citovaného zákona o bankách. Z uvedeného dôvodu tak predmetná zmluva nemusela obsahovať náležitosti, ktoré uvádzali obaja žalovaní v odvolaní, pričom nemali ani postavenie spotrebiteľov, keďže, tak ako správne žalobca uviedol v žalobe, zmluva nie je spotrebiteľským úverom, napriek tomu, že prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval že ide o spotrebiteľskú (obchodnú) zmluvu. Uvedené konštatovanie súdu prvej inštancie však nemalo žiaden vplyv na jeho správny záver o tom, že obaja žalovaní sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi dlh vo výške 73.690,46 €, keďže porušili svoje povinnosti vyplývajúce im z dohody o splátkach.
14. Pokiaľ žalovaní v I., II. rade v odvolaní namietali, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.
15. Vzhľadom na skutočnosť že žalovaní v I., II. rade podali odvolanie aj voči výroku II. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti zamietol, t.j. do výroku, ktorým bolo rozhodnuté v ich prospech, odvolací súd ich odvolanie proti tomuto výroku podľa § 386 písm. b/ C.s.p. odmietol, pretože odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.).
16. Žalovaní v I., II. rade podali odvolanie voči napadnutému rozsudku i do výroku III. o náhrade trov konania, ale odvolanie v tomto rozsahu vôbec neodôvodnili. Odvolací súd poukazuje na to, že účinný prieskum napadnutého rozhodnutia alebo konania jemu predchádzajúceho môže odvolateľ vyvolať len pomenovaním konkrétnych nedostatkov napadnutého rozhodnutia, resp. konania, ktoré mu predchádzalo, čo žalovaní v I., II. rade neurobili, pričom v danej veci ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.). Aj napriek uvedenému odvolací súd podľa § 388 a § 379 písm. a/ C.s.p. zmenil napadnutý rozsudok vo výroku III. o náhrade trov konania tak, že žalobcovi priznal voči spoločnej a nerozdielnej povinnosti oboch žalovaných nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z dôvodu, že v danom prípade síce súd prvej inštancie správne aplikoval pri rozhodovaní o náhrade trov konania ustanovenia § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p., ale pochybil, keď nesprávne formuloval tento výrok tak, že žalovaní sú povinní spoločne a nerozdielne v plnom rozsahu nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške, o ktorej rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, namiesto priznania nároku na náhradu trov konania s určením rozsahu, v akom majú obaja žalovaní zaplatiť žalobcovi trovy konania. Odvolací súd dodáva, že rozhodovanie o náhrade trov konanie má dve samostatné fázy; prvou je rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, o ktorom rozhodne súd bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí; druhou fázou je rozhodovanie súdneho úradníka súdu prvej inštancie, ktorý rozhoduje o výške náhrady trov konania samostatným uznesením po právoplatnosti skončenia veci.
17. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1, v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči spoločnej a nerozdielnej povinnosti oboch žalovaných. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
18. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolatelia ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).
19. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).