Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/43/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XXX, XXXXX D., zastúpeného JUDr. Kristínou Piovarčiovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova 20 proti žalovanému: 1. Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Račianska 71, 2. Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra SR, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2 a 3. Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou SR, so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, adresa na doručovanie Okresná prokuratúra Košice II, so sídlom v Košiciach, Mojmírova 5, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o odvolaní žalovanej v 3. rade proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. -468 zo dňa 23. júla 2021

rozhodol:

I. M e n í rozsudok vo výroku č. III. tak, že žalovaná v 3. rade je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,00 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že v prevyšujúcom rozsahu žalobu z a m i e t a.

II. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku č. V. tak, že žalovaným proti žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

III. P r i z n á v a žalobcovi proti žalovanej v 3. rade 100% nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví tohto rozhodnutia rozhodol v tomto znení:

Konanie voči žalovanej v I. a žalovanej v II. rade zastavuje.

Konanie v časti o zaplatenie sumy 436,44 eur zastavuje. Žalovaná v 3. rade je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 3.000,- eur, a to do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. Žalovaným v I. až 3. rade nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

Predmetom konania je náhrada škody v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci (ďalej len „“).

Žalobou doručenou Okresnému súdu Humenné dňa 15.02.2013 žalobca žiadal súd, aby žalovanú zaviazal na zaplatenie sumy 60.060,00 eur titulom náhrady škody a sumu 35.000,00 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobca žalobu odôvodnil tým, že Uznesením Prezídia policajného zboru, Úradu boja proti korupcii - Východ, ČVS: E./F. zo dňa 7.10.2010 bolo voči nemu a ďalším dvom osobám začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie za pokračovací prečin podplácania podľa (ďalej len „“), proti ktorému podal opravný prostriedok a poprel spáchanie skutkov, pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie s tvrdením, že sa takého konania nikdy nedopustil. Uznesením zo dňa 3.12.2010 prokurátorka Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR podanú sťažnosť zamietla ako nedôvodnú. V dôsledku Uznesenia si žalobca zvolil právneho zástupcu na jeho zastupovanie dňa 18.10.2010, ktorému však z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov vypovedal plnomocenstvo dňa 27.10.2010. Napriek tomu, že od začiatku trestného stíhania poprel spáchanie skutkov a ani z výpovedí svedkov nevyšla najavo žiadna skutočnosť, ktorá by ho usvedčovala, trestné stíhanie voči jeho osobe nebolo zastavené, pričom dňa 21.3.2011 bol žalobcovi doručený Trestný rozkaz Špecializovaného trestného súdu v Pezinku č.k. zo dňa 16.3.2011, ktorým bol žalovaný uznaný vinným (ďalej len „Trestný rozkaz“). Proti Trestnému rozkazu žalobca podal odpor, kde poprel v celom rozsahu spáchanie skutkov. Následne samosudca Špecializovaného trestného súdu v Pezinku na hlavnom pojednávaní dňa 24.5.2011 oslobodil žalobcu spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol ako obžalovaný stíhaný, a to Rozsudkom, č.k.: PK - -182 zo dňa 24.5.2011 (ďalej len „Oslobodzujúci rozsudok“). Oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 18.7.2011. Vzhľadom na to, že trestné stíhanie bolo vedené voči žalobcovi na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a nebolo podložené relevantnými dôkazmi, bola žalobcovi týmto postupom orgánov činných v trestnom konaní spôsobená škoda v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody doručil Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 17.1.2012. K jeho uspokojeniu nedošlo v zákonnej 6-mesačnej lehote. Žalobca v žalobe uviedol, že nezákonnosť rozhodnutia zakladá aj rozhodnutie o začatí trestného stíhania, ktoré sa neskôr skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku. Poukazoval na to, že rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia resp. vedenia trestného stíhania je v zmysle judikatúry neskorší výsledok trestného konania. Svoj nárok na náhradu škody v sume 60.060,00 eur, v časti 58.560,00 eur odôvodnil tým, že v dôsledku vedenia trestného stíhania neuspel vo voľbách starostu obce D., kde žije, pričom ide o sumu platu starostu za 4 ročné volebné obdobie a v časti 1.200,00 eur odôvodnil vynaloženými nákladmi na jeho obhajobu. Náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.000,00 eur si žalobca uplatnil za zdravotné problémy, ktoré jeho manželka utrpela v dôsledku jeho trestného stíhania, keďže sa musela podrobiť liečbe depresívnej poruchy stredne ťažkého charakteru v psychiatrickej ambulancii. Sumu 30.000,00 eur si žalobca uplatnil z dôvodu spoločenskej infámie, čo odôvodnil tým, že žije v malej obci, kde jeho meno a meno rodiny bolo vnímané v negatívnom svetle, pričom aj po oslobodzujúcom rozsudku sa stretáva s urážkami a narážkami na jeho osobu, keďže potrvá ešte veľa času, kým bude jeho osoba a rodina vnímaná ako bezúhonná a bude požívať rovnakú spoločenskú vážnosť ako pred trestným stíhaním. Vzhľadom na to, že skutočnosti o trestnom stíhaní sa rýchlo rozšírili do povedomia susedných obcí, neopodstatnené trestné stíhanie nezmazateľne ich poškodilo v celom okrese. Od momentu začatia trestného stíhania mal tiež problém nájsť si v regióne vhodné zamestnanie a obdobne aj jeho manželka. Z toho mal za to, že trestné stíhanie malo pre jeho rodinu po ekonomickej stránke likvidačné následky. Poškodené boli aj jeho deti, ktoré v kolektíve rovesníkov z obce a školy museli čeliť mnohopočetným narážkam a posmeškom na adresu svojho otca a rodiny, pričom tie boli aj predmetom diskusií na sociálnych sieťach, kde mal byť žalobca očierňovaný a odsudzovaný, pričom všetky tieto udalosti boli vyvolané trestným stíhaním.

V stanovisku zo dňa 18.3.2014 žalobca k nároku na náhradu škody uviedol, že v danom prípade ide o objektívnu zodpovednosť štátu za škodu, ktorej sa nemožno zbaviť. Ďalej uviedol, že ušlým ziskom sa rozumie ujma spočívajúca v tom, že v dôsledku škodnej udalosti u poškodeného nedôjde k rozmnoženiu majetkových hodnôt, aj keď sa to dalo očakávať vzhľadom na pravidelný chod vecí. Tu zdôraznil, že bol riadnym kandidátom na post starostu D., ktorý spĺňal všetky zákonné predpoklady a reálne sa volieb ako kandidát zúčastnil. Získaných 79 hlasov oproti 131 hlasom jeho oponenta preukazuje, že nebol iba teoretickým kandidátom bez akýchkoľvek šancí na úspech. Avšak v dôsledku negatívneho dopadu vtedy prebiehajúceho trestného stíhania nepochybne prišiel o viacero voličov. K nemajetkovej ujme uviedol, že

iba človek žijúci v tak malej obci, kde sa poznajú takmer všetci, dokáže pochopiť, aké fatálne následky mali informácie o trestnom stíhaní pre trestný čin korupcie. Nemožnosť očistiť svoje meno v obci, regióne a s tým súvisiaca neschopnosť nájsť si plnohodnotné zamestnanie a nemožnosť vymazať uvedené obdobie života z vlastných spomienok kvôli krivde, ktorú človek cíti považuje za morálne argumenty, pre ktoré považuje svoje nároky za jednoznačne odôvodnené. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 7.6.2019 uviedol, že žalobca si získal vysokoškolské vzdelanie II. stupňa, prácu si nenašiel a preto musel odísť do zahraničia. Vplyv na tom malo mať aj trestné stíhanie. Od roku 2010 sa rodinný život žalobcu zmenil, nie sú takí súdržní, mal na to vplyv odchod žalobcu do zahraničia, trpela tým celým aj dcéra, ktorej navyše prvé dieťa zomrelo.

Žalobca vzal sčasti žalobu späť s tým, že súd prvej inštancie podľa a konanie voči žalovanej v 1. a 2. rade zastavil, ako aj o zaplatenie sumy 436,44 eur (výroky pod č. I. a II.).

Predmetom konania zostal nárok na náhradu škody v zmysle proti žalovanej v 3. rade, kde nevyhnutným predpokladom pre splnenie podmienok na priznanie nároku na náhradu škody je existencia škody, príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím, pričom žalovaná v 3. rade tvrdila, že žalobca nepožiadal o prerokovanie škody na Generálnej prokuratúre SR pred podaním žaloby a so žalobou nesúhlasil.

Na základe vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia, súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle , , , , , , , o zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci (ďalej len „“), a konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že proti žalobcovi bolo vznesené obvinenie Uznesením o vznesení obvinenia, a že žalobca bol Oslobodzujúcim rozsudkom oslobodený spod obžaloby, ktorý nadobudol právoplatnosť 18.7.2011, že žalobca prehral komunálne voľby konané v roku novembri 2010 s volebným výsledkom 79 hlasov, pričom víťaz získal 131 hlasov, že žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie škody dňa 12.1.2021 a že do 6 mesiacov odo dňa jej podania nebol uspokojený ani len čiastočne. V konaní bolo ale sporné či je nezákonné v dôsledku Oslobodzujúceho rozsudku, či došlo k existencii škody a existencii ujmy a príčinná súvislosť medzi trestným stíhaním a škodou a ujmou, ktorá bola podľa žaloby žalobcovi spôsobená.

Námietku žalovanej v 3. rade o tom, že žalobca mu nedoručil žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, súd s odkazom na vyhodnotil ako nedôvodnú, keďže žalobca túto žiadosť podal dňa 12.1.2012 na Ministerstve spravodlivosti SR.

Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že vynesenie Oslobodzujúceho rozsudku (a to aj v prípade oslobodenia pre nepreukázanie skutku) má rovnaké dôsledky ako zrušenie Uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, čo je základná podmienka pre uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa Keďže nebolo pre nezákonnosť zrušené podľa , súd sa zaoberal otázkou, či oslobodenie spod obžaloby môže mať z hľadiska ust. rovnaký význam ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Pri posudzovaní uvedenej otázky vzal do úvahy, že po oslobodení spod obžaloby neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia, lebo z hľadiska trestného konania je to už bezpredmetné. Záporná odpoveď na položenú otázku by nezodpovedala zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej v , keďže tá sleduje, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe, bola odčinená. Záporná odpoveď by viedla k tomu, že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené obvinenie, by musela niesť materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia, aj keď sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako na nevinnú. Tento výklad predstavuje už ustálenú súdnu judikatúru a súdnu prax. Skutočnosť, že nedošlo (resp. objektívne nemohlo dôjsť) k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na správnosť alebo nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí

trestného stíhania, ale na samotný výsledok celého trestného stíhania, čím v danom prípade je splnená prvá základná podmienka pre záver o zodpovednosti štátu.

Súd konštatoval, že orgánom konajúcim v mene štátu je podľa je žalovaná v 3. rade, keďže prokurátor sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietol a podal obžalobu. Teda je v tomto konaní daná pasívna vecná legitimácia žalovanej v 3. rade.

Žalobca si v tomto konaní uplatnil majetkovú ujmu po čiastočnom späťvzatí v sume 59.623,56 eur (z toho sumu 58.560,00 eur z titulu náhrady mzdy za funkčné obdobie starostu obce D. a sumu 1.063,56 eur z titulu náhrady hotových výdavkov vynaložených žalobcom v súvislosti s jeho trestným stíhaním) a náhradu nemajetkovej ujmu v rozsahu 35.000,00 eur (z toho 5.000,00 eur z dôvodu poškodenia zdravia jeho manželky a 30.000,00 eur z dôvodu poškodenia jeho dobrého mena a mena jeho rodiny).

Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal vznik tejto majetkovej ujmy, ani jej majetkovú príčinnú súvislosť s uznesením o vznesení obvinenia, a preto žalobu v tejto časti zamietol, čo sa týka majetkovej ujmy, ako aj hotových výdavkov, ktoré mali žalobcovi vzniknúť žalobcovi v súvislosti s trestným konaním vedeným voči jeho osobe na základe uznesenia o vznesení obvinenia, keďže ani z pripojeného trestného spisu ani z predložených dôkazov nie je zrejmý uplatnený nárok vo výške 1.063,56 eur, nakoľko žalobca len predložil doklad o zaplatení sumy 67,32 eur B. G. dňa 15.11.2010, z ktorého ale nevyplýva súvislosť s trestným konaním vedeným voči jeho osobe. Čo sa týka uplatnenej náhrady mzdy za funkčné obdobie starostu obce D., súd uviedol, že žalobca nepreukázal skutočnosť, že by voľby vyhral, nebyť trestného konania vedeného voči jeho osobe a ide len o jeho subjektívne hľadisko, a čo sa týka náhrady mzdy za funkčné obdobie starostu obce D. vo výške 58.560,00 eur, dôvodom na zamietnutie žaloby v tejto časti je skutočnosť, že nepreukázal svoje iné príjmy v období volebného obdobia, za ktoré žiada náhradu mzdy starostu a ani skutočnosť, či vôbec došlo na jeho strane k existencii škody v dôsledky prehry v komunálnych voľbách.

Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy, vec právne posúdil v zmysle ust. a konštatoval, že trestné stíhanie fyzickej osoby, najmä ak je obvinená zo závažného trestného činu predstavuje závažný zásah do osobnostných práv fyzickej osobe chránených ust. , ako aj čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a dospel k záveru, že nepochybne už samotným trestným stíhaním došlo k negatívnemu zásahu do rodinného života žalobcu, aj keď k ohováraniu v obci nedošlo výlučne z dôvodu trestného stíhania, ale žalobca bol ohováraný aj z dôvodu iných skutočností (poukazovanie na získanie majetku poľnohospodárskej pôdy, na neschopnosť žalobcu, na ukončenie futbalu v obci, kladenie viny za odobratie vodičského preukazu), ktoré nesúviseli s trestným konaním s tým, že žalobca v konaní nepreukázal, že by ho trestné stíhanie ovplyvnilo v profesijnej oblasti, že stratil zamestnanie z dôvodu trestného stíhania a že by mal problémy sa zamestnať, keďže žalobca bol od roku 2009 poberateľom dávok v hmotnej núdzi a v čase trestného stíhania pracoval iba na základe dohody o vykonaní práce. V konaní nebolo ani preukázané, aby sa osobnosť žalobcu v dôsledku trestného stíhania negatívne zmenila, že by prišiel o priateľov, zmenil sa jeho doterajší život, keďže žalobca pracoval v zahraničí dlhodobo už pred trestným stíhaním.

Berúc do úvahy len trestné stíhanie žalobcu, ktoré skončilo oslobodzujúcim rozsudkom, ako aj dobu trestného stíhania (10 mesiacov) súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu 300,00 eur za každý mesiac trvania trestného stíhania, čo súd považoval za primeranú náhradu berúc do úvahy ale skutočnosť, že žalobcovi nehrozil vysoký trest, ale bol v stave nepokoja, stresu a neistoty z trestného konania, pričom tieto skutočnosti samotného trestného stíhania predstavujú nemajetkovú ujmu, ktorá je v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, za ktorú súd priznal žalobcovi peňažné zadosťučinenie vo výške 3.000,00 eur ako primerané.

O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle v spojení s a keďže žalovaná v 3. rade bola v konaní pomerne úspešnejšia, ale trovy jej nevznikli, rovnako ani žalovaným v 1. a 2. rade, nepriznal žalovaným nárok na náhradu trov konania.

Proti rozsudku podala v zákonnej lehote (včas) odvolanie žalovaná v 3. rade a to proti výroku pod č. III., s ktorým súvisí aj výrok č. V. rozsudku. Mala za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko súd neprihliadol na konkrétne okolnosti prípadu, nakoľko automaticky každé , ktoré nebolo dovŕšené odsudzujúcim rozsudkom, nemožno považovať za nezákonné a všetky náklady vynaložené v tomto konaní nemožno považovať za škodu spôsobenú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím a to s odkazom na ust. , keďže ust. ukladá povinnosť policajtovi bez zmeškania vydať v prípade, ak je na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba. Žalovaná v 3. rade citovala rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. zo dňa 28.2.2013, , nález Ústavného súdu ČR sp.zn. zo dňa 19.12.2002, ako aj rozhodnutie ESĽP vo veci Lavrechov proti Českej republike a mala za to, že v danej veci nebola preukázaná existencia právneho titulu na náhradu škody ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu. Navrhoval, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol, prípadne rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej v 3. rade navrhoval rozsudok potvrdiť ako vecne správny, dávajúc do pozornosti citované rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR, ako aj rozsudku Krajského súdu v Žiline.

Žalovaná reagujúc na vyjadrenie žalobcu uviedla, že rozhodnutie o trovách konania považuje za zákonné, keďže sa stotožňuje s odôvodnením bodu 39. napadnutého rozsudku.

Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej v 3. rade uviedol, že zotrváva na svojom vyjadrení o potvrdení napadnutého rozsudku v celom rozsahu, keďže ide o 9-ročnú vec.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ďalej len „CSP"), prejednal odvolanie žalovanej v 3. rade ako odvolanie podané včas a oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. a , proti výrokom rozsudku č. III. a V., ktorý s výrokom č. III. aj súvisí.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 23.2.2023 o 10,40 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 230/II.p., s uverejnením dňa 10.2.2023 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zmysle , a .

Z obsahu odvolania je zrejmé, že žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa , , , t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie je subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, t.j. vadami konania podľa sú iné vady, ktoré mohli mať vplyv na výrok rozhodnutia ,s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v , , a kde patrí aj nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu.

Odvolací dôvod podľa ust. je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust., alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. ,193 a 205 , pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

K odvolaciemu dôvodu podľa ust. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

Odvolací súd v tomto konkrétnom prípade dospel k záveru, že odvolací dôvod podľa ust. a rovnako ani odvolacie dôvody podľa ust. , , (na ktoré odvolací súd vždy prihliada aj keď neboli v odvolaní uplatnené) nie sú dané, pretože odvolací súd pri preskúmaní rozhodnutia súdu a konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo nezistil žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok uvedené v týchto ustanoveniach (t.j. ani procesné vady, v dôsledku ktorých by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ani iné vady konania, ani iné vady ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci).

Rovnako nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. , keďže súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy hodnotil podľa ust. , , t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo.

Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu, a preto nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. .

Podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku v ktorých sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami potrebnými pre rozhodnutie o uplatnenom nároku, vrátane všetkých tvrdení a námietok strán sporu (teda aj námietok žalovaného, na ktoré žalovaný opakovane poukazoval aj v odvolaní), ktoré ale nemôžu spochybniť vecnú správnosť napadnutého základu uplatneného nároku, ktorý je v spore daný, čo sa týka priznania finančného zadosťučinenia vo vzťahu k nemajetkovej ujme s tým, že otázka primeranosti priznanej výšky ale bola podrobená prieskumu odvolacím súdom, keďže súd prvej inštancie pri vyhodnotení konkrétnych skutočností pri určení výšky nemajetkovej ujmy nepostupoval náležite v zmysle nasl. , čím v tomto smere aj právne pochybil.

Napadnutý rozsudok ale nemožno označiť za nepreskúmateľný, keď dáva zrozumiteľné odpovede na všetky pre vec podstatné otázky, a preto sú odvolacie námietky žalovanej v 3. rade, týkajúce sa nenaplnenia o zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci nenáležite uplatnené, aj keď treba apelovať na to, že základnými predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci v prípade nezákonného rozhodnutia sú: (i) existencia nezákonného rozhodnutia, vydaného orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci (ii) existencia škody a (iii) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, pričom dôkazné bremeno preukázania týchto predpokladov v súdnom sporovom konaní nesie poškodený, t.j. žalobca s tým, že v konaní bolo sporné to, či je nezákonné v dôsledku oslobodzujúceho rozsudku a či tým došlo k existencii škody a k existencii ujmy, ako aj príčinnú súvislosť medzi trestným stíhaním a škodou a ujmou, ktorá bola podľa žaloby žalobcovi spôsobená.

V danom prípade súd prvej inštancie vychádzal predovšetkým z tej skutočnosti, že už len samotné trestné stíhanie predstavuje zásah do osobnostných práv fyzickej osoby chránených ust. , keďže je nepochybné, že trestné stíhanie fyzickej osoby, najmä ak je obvinená zo závažného trestného činu, predstavuje závažný zásah do osobnostných práv fyzickej osoby chránených ustanovením . Každé trestné stíhanie predstavuje obmedzenie súhrnu osobnostných práv vymenovaných v článku 10 Listiny základných práv a slobôd a to napriek tomu, že vo všeobecnosti platí, že takéto obmedzenie je legitimované verejným záujmom na ochrane spoločnosti pred páchateľmi trestnej činnosti. Súdna judikatúra už viackrát vyslovila názor, že trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva aj ďalšie negatívne dôsledky pre osobný život a životný osud jednotlivca. Na tohto je okamihom oslobodenia spod obžaloby síce potrebné pozerať ako na nevinného, avšak samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Trestné stíhanie tak zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti a rovnako ako porušenie práva na osobnú slobodu garantovaného článkom 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je spôsobilé obmedziť či porušiť právo jednotlivca na rešpektovanie a ochranu jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti osobnej cti a dobrej povesti tak, ako je garantované v čl. 10 Listiny. Preto mal súd prvej inštancie za správne, že k zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo, ale z dôvodu, že v konaní nebol preukázaný nárok na náhradu mzdy a ani nárok na náhradu nákladov spôsobených v trestnom konaní, ako aj to, že by z dôvodu trestného stíhania bol ovplyvnený v profesijnej oblasti, došlo k ohováraniu v obci, aby sa negatívne zmenil spôsob jeho života, keďže žalobca už pred trestným stíhaním dlhodobo pracoval v zahraničí, súd prvej inštancie ale dôsledne neprihliadol na uvedené skutočnosti pri určení primeranej výšky peňažného zadosťučinenia a vychádzajúc len z oslobodzujúceho rozsudku a z trestného stíhania, ktoré trvalo 10 mesiacov, ako aj zo skutočnosti, že trest, ktorý mu hrozil, nebol vysoký, priznal žalobcovi za každý mesiac 300,00 eur, keďže mal za to, že nedôvodné trestné stíhanie a spôsobený nepokoj, stres a neistota prináleží priznať žalobcovi v takto určenej primeranej výške peňažné zadosťučinenie za vzniknutú ujmu.

Žalovaná v 3. rade ale mala za to, že samotné vznesenie obvinenia, prípadne vydanie oslobodzujúceho rozsudku v trestnom konaní nemá za následok priznanie finančného zadosťučinenia, nakoľko vždy treba vychádzať z konkrétnych skutočností, čo súd prvej inštancie v spore, aj čo sa týka danosti základu uplatneného nároku náležite preskúmal, čo ale nemožno následne konštatovať pri určení primeranosti výšky finančnej náhrady.

K odvolacím námietkam žalovaného smerujúcich k nedostatočnému vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu sporu, ako aj následnému právnemu posúdeniu veci v kontexte aj nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že tieto odvolacie námietky žalovaného sú neopodstatnené, keďže odvolateľ sa v odvolacích námietkach pridržiaval procesných prostriedkov učinených v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku správne vysporiadal, v súlade s ust. , a to čo sa týka všetkých namietaných skutočností, majúcich dopad na skutkové vyhodnotenie veci a jej právne posúdenie, titulom náhrady škody spôsobenej ne, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je objektívna zodpovednosť bez

ohľadu na zavinenie, ktorej sa nemožno zbaviť. Je založená na súčasnom splnení troch podmienok; ktorými sú: existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Predpokladom pre posúdenie konkrétneho rozhodnutia ako nezákonného je to, že ide o právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

Súd prvej inštancie pri právnom posúdení základu nároku na náhradu škody postupoval v súlade s ustálenou judikatúrou a rozhodovacou praxou súdov SR v súlade s , ods. 1, 2 Základných princípov , keďže štát zodpovedá aj za škodu, ktorá bola poškodenému spôsobená začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Pri posudzovaní základu nároku sa tu neposudzuje správnosť rozhodnutia orgánu štátu z hľadiska prípadného porušenia právnej povinnosti a zavinenia, rozhodujúcim kritériom pre posúdenie zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je procesný výsledok tohto konania. Zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu je to, aby každá ujma, spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. ).

V tomto smere taktiež odvolací súd poukazuje na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. , ako aj odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. zo dňa 24.1.2017, z ktorého vyplýva právny názor, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby, či zastavením trestného stíhania, je potrebné hľadať nielen v článku 46 ods. 3 SR a článku 36 Listiny, ale vo všeobecnej rovine aj v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorými zasahuje do základných práv jednotlivca. V tejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie skutočne v trestnom konaní potvrdilo. Ak orgány v činné v trestnom konaní dospejú k rozhodnutiu, ktoré sa neskôr ukáže ako nezákonné, ide vo vzťahu k stíhanej osobe o postup porušujúci základné ľudské práva. Ak má byť jednotlivec povinný podrobiť sa úkonom trestného konania, musí existovať garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nespáchal, dostane sa mu odškodnenie za všetky úkony, ktorými bol zo strany štátu podrobený.

Ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych orgánov SR odvolací súd zvýrazňuje aj citovaním uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 9.11.2017, v ktorého odôvodnení sa konštatuje, že po publikovaní rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR č. 37/2014), najvyšší súd nevydal rozhodnutie, ktoré by bolo založené na odlišných právnych záveroch, pričom zo všetkých nadväzujúcich rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR vyplýva, že rozhodovacia prax nie je rozdielna v tom, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo oslobodenia spod obžaloby, je treba s prihliadnutím na konkrétne okolností a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie voči nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobený vedením trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia či vedenia trestného stíhanie je teda neskorší výsledok trestného konania.

Za tejto situácie, odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie v tom, že vo veci je daný základ uplatňovaného nároku, keďže trestné stíhanie žalobcu bolo právoplatne skončené oslobodením žalobcu spod obžaloby, keďže nebolo dokázané, že sa stal skutok pre ktorý bol ako obžalovaný žalobca stíhaný (viď rozsudok Špecializovaného trestného súdu č.k. -182 zo dňa 24.5.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18.7.2011).

Odvolací súd preskúmal aj rozhodnutie o výške nároku uplatňovaného žalobcom a konštatuje, že priznaný nárok je nepochybne preukázaný a vecne správny, čo ale so zreteľom na konkrétne skutočnosti zásahu do osobných práv žalobcu nemožno povedať o primeranosti priznanej výšky finančného zadosťučinenia, keďže súd prvej inštancie dôsledne nepostupoval pri svojom rozhodovaní ohľadne kritérií určovania výšky nemajetkovej ujmy v zmysle až 4 .

Odvolací súd sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že výška nemajetkovej ujmy 3.000,00 eur je primeraná v súvislosti s vedením trestného stíhania žalobcu 10 mesiacov, vekom poškodeného, jeho osobou, doterajším životom ako bezúhonnej osoby, s prihliadnutím na žalobcov rodinný, pracovný a spoločenský život (viď body 37., 38. odôvodnenia napadnutého rozsudku), aj keď treba apelovať na to, že už samotný objektívny fakt stavu neistoty z hroziaceho trestu z ktorého bol žalobca obvinený, bol spôsobilý byť vnímaný negatívne, berúc do úvahy skutočnosti v bode odôvodnenia tohto rozsudku, pričom s účinnosťou od 1.1.2013 bolo do doplnené ustanovenie v zmysle ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodených násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, čím bol stanovený maximálny limit výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Toto ustanovenie sa nemôže uplatňovať na právne vzťahy založené pred 1.1.2013, napriek tomu však odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie neprekročil najvyššiu výšku náhrady poskytovanej podľa , nakoľko súd vždy vychádza z konkrétnych skutočnosti danej veci.

Vychádzajúc z uvedených dôvodov preto odvolací súd v zmysle zmenil napadnutý rozsudok vo výroku pod č. III. a zaviazal žalovanú v 3. rade zaplatiť žalobcovi nie sumu 3.000,00 eur, ale sumu 2.000,00 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že v prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol, keďže mal za to, že žalobca bol v čase trestného stíhania len poberateľom dávok v hmotnej núdzi a pracoval iba na základe dohody o vykonaní práce, nebolo preukázané, že by trestné stíhanie výrazne zasiahlo do jeho osobného, pracovného a rodinného života, oslobodzujúci rozsudok od začiatku trestného stíhania bol vydaný po 10 mesiacoch, t.j. v krátkej dobe a tak ako to uviedol aj súd prvej inštancie, trest ktorý hrozil žalobcovi nebol vysoký s tým, že žalobca bol v priebehu konania pasívny aj čo sa týka preukázania ním tvrdených skutočností ohľadom uplatnených ďalších nárokov, a preto vychádzajúc len zo samotného nedôvodného trestného stíhania žalobcu mal odvolací súd za to, že suma 200,00 eur za každý mesiac trvania trestného konania za obdobie 10 mesiacov je primeraná, t.j. spolu 2.000,00 eur s tým, že v prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol.

Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa , ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Podľa , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Podľa , ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

O nároku na náhradu trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa , , a, a nepriznal žalovaným proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie ( ) s tým, že v odvolacom konaní má žalobca proti žalovanej v 3. rade z priznanej výšky 2.000,00 eur 100% nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd konštatuje, že zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo). V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného

žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba riešiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Otázka nemajetkovej ujmy je potom druhoradá a nadväzujúca.

V prejednávanom spore bol uplatnený nárok na náhradu škody v zmysle , ktorý pozostával z náhrady škody spôsobenej nezákonným trestným stíhaním žalobcu, ktorú tvorili náklady spôsobené trestným stíhaním, náhrada mzdy, ako aj nemajetková ujma spôsobená samotným trestným stíhaním s tým, že žalobca zavinil zastavenie konania, keďže žalobu vzal späť proti žalovaným v 1. a 2. rade a v časti zaplatenia sumy 436,44 eur, ako aj v ďalšej časti uplatneného nároku, keďže mu nárok titulom náhrady škody bol priznaný vo výške 2.000,00 eur, čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy s tým, že bol neúspešný vo výške náhrady škody 57.625,56 eur. Žalobca si v tomto konaní uplatnil majetkovú ujmu vo výške 60.060,00 eur, po čiastočnom späťvzatí v sume 59.623,56 eur (z toho sumu 58.560,00 eur z titulu náhrady mzdy za funkčné obdobie starostu obce D. a sumu 1.063,56 eur z titulu náhrady hotových výdavkov vynaložených žalobcom v súvislosti s jeho trestným stíhaním) a náhradu nemajetkovej ujmu v rozsahu 35.000,00 eur (z toho 5.000,00 eur z dôvodu poškodenia zdravia jeho manželky a 30.000,00 eur z dôvodu poškodenia jeho dobrého mena a mena jeho rodiny), pričom priznaný nárok titulom náhrady nemajetkovej ujmy je nárokom, kedy nemožno žalobcu zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu na základe úvahy súdu a treba vychádzať z toho, čo je základné a čo sprevádzajúce a nakoľko súd na základe vlastnej úvahy stanovil rozsah nemajetkovej ujmy po zmene na sumu 2.000,00 eur, pri ktorom je dané priznanie plnej náhrady trov konania, ktorá vychádza výlučne z tejto prisúdenej sumy, a keďže ide o pomerný nárok na náhradu trov konania v zmysle , odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku č. V. v zmysle s odkazom na ust. tak, že žalovaným, t.j. aj žalovanej v 3. rade nepriznal proti žalobcovi (vychádzajúc z konkretizácie strany sporu) nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

V odvolacom konaní odvolací súd v zmysle , a priznal žalobcovi proti žalovanej v 3. rade 100% nárok na náhradu trov odvolacieho konania s tým, že pri výpočte výšky trov konania, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle so zohľadnením , bude súd pri vyčíslení výšky náhrady trov konania vychádzať iba z prisúdenej sumy 2.000,00 eur, nie sumy žalovanej, keďže určenie výšky pramenilo už len v tejto časti z úvahy súdu.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).