Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Sp/26/2014

Potvrdené rozhodnutím 1Sža/20/2014
„Identifikačné číslo spisu: 7014200668 Dátum vydania rozhodnutia: 29.07.2014 Meno a priezvisko: JUDr. Igor Belko Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:7014200668.1 ROZSUDOK Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: O. P. M., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Somálsko, naposledy bytom X., toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov, Bitúnková č. 14, 078 01 Sečovce, zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. s. PPZ-HCP-PO9-207-013/2014 zo dňa 20. mája 2014 o zaistení navrhovateľa, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18. júna 2014, č. k. 3Sp/26/2014/-45, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18. júna 2014, č. k. 3Sp/26/2014/-45, p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a ."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňou JUDr. Evou Stykovou, v právnej veci navrhovateľa: O. P. M., A.. XX.XX.XXXX, Š. F. X., A. W. X., S. Č. J. Q. Ú. F. N. F. I., W. Č.. XX, XXX XX X., zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, o preskúmanie rozhodnutia č. s. PPZ-HCP-PO9-207-013/2014 zo dňa 20.05.2014 o zaistení cudzinca, takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 20.05.2014 č. s. PPZ-HCP-PO9-207-013/2014.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Odporca napadnutým rozhodnutím č. s. PPZ-HCP-PO9-207-013/2014 zo dňa 20.05.2014 v zmysle o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) zaistil navrhovateľa dňom 20.05.2014 v čase o 21:20 hod. na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 20.10.2014 na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku a na výkon jeho zaistenia určil ÚPZC v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC Sečovce“).

V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že účastník konania bol dňa 20.05.2014 vrátený na územie Slovenskej republiky z územia A. podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Účastník konania dňa 27.11.2013, v čase o 04:50 hod., po nelegálnom príchode na územie Slovenskej republiky z Ukrajiny dňa 27.11.2012 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, no dňa 21.01.2013 svojvoľne opustil ubytovacie priestory zariadenia Pobytového tábora H. a preto dňa 31.01.2013 bolo konanie o udelenie azylu právoplatne zastavené. Účastník konania nelegálne vstúpil na územie A., odkiaľ bol dňa 20.05.2014 v rámci Dublinského dohovoru vrátený na územie SR.

Správny orgán vo svojom rozhodnutí uviedol, že dňa 20.05.2014 začal konanie vo veci zaistenia účastníka konania podľa . V zápisnici o vyjadrení účastníka konania, spísanej dňa 20.05.2014 pod č. s. PPZ-HCP-PO9-207-012/2014 účastník konania uviedol, že je štátnym príslušníkom X.D. H., je moslim, slobodný a bezdetný, z domovského štátu vycestoval koncom roka 2010 do H., odkiaľ za pomoci prevádzača pokračoval na Ukrajinu. Po zadržaní

na Slovensku požiadal o azyl a utiekol z H. cez Q. do P., lebo sa mu zdalo, že dlho čaká na rozhodnutie o svojej žiadosti a tiež preto, že v A. sú lepšie podmienky pre život a viac peňazí.

Správny orgán prehodnocoval aj skutočnosť, či trvá riziko úteku účastníka konania. Dospel k záveru, že je preukázané, že existuje riziko opätovného úteku účastníka konania z územia Slovenskej republiky, ktorý porušil povinnosti vyplývajúce mu ako žiadateľovi o azyl zo o azyle a utiekol z územia Slovenskej republiky do A..

Vo svojom rozhodnutí sa odporca zaoberal tiež ustanovením a prihliadol na to, že účastník konania nemá na území Slovenskej republiky žiadne rodinné väzby, ani dostatočné finančné prostriedky, nemá rezervované ubytovanie, alebo zabezpečené zamestnanie, neovláda slovenský jazyk a z týchto dôvodov mu odporca neuložil povinnosť v zmysle .

Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal aj stanovením dĺžky doby zaistenia vzhľadom na ustanovenie , v zmysle ktorého celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa nesmie presiahnuť šesť (6) mesiacov. Vzhľadom na aplikačnú prax Ministerstva vnútra SR, Migračného úradu, vychádzal odporca z toho, že vzhľadom na lehotu na rozhodnutie Migračného úradu 90 dní s možnosťou vykonávania ďalších úkonov v rámci azylovej procedúry, je potrebné počítať s dlhším časom zaistenia cudzinca a odporca dospel k záveru, že dĺžka zaistenia na dobu do 20.10.2014, je postačujúca. Odporca tiež poukázal na článok 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a , v zmysle ktorého policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

Včas podaným opravným prostriedkom sa navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie, s nariadením jeho bezodkladného prepustenia s tým, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol niekoľko odvolacích dôvodov. Vytýkal odporcovi nedostatočne zistený skutkový stav veci s tým, že na základe vykonaného dokazovania nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. S poukazom na článok 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a citáciou rozhodnutí Saadi proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok Veľkej komory z 29.01.2008 č. 13229/03 a s poukazom na Nález Ústavného súdu SR -50 a smerníc Európskej únie. Namietal základný princíp v prípade utečencov a žiadateľov o azyl, a to prezumpciu proti zaisteniu a uplatnenie alternatívy, akými sú špecializované ubytovacie zariadenia pre žiadateľov o azyl.

Splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol, že navrhovateľ, ako žiadateľ o azyl, je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a nebolo možné voči nemu začínať konanie o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky a preto neobstojí záver odporcu o účelovosti jeho žiadosti o azyl. O zlej bezpečnostnej situácii v krajine pôvodu navrhovateľa svedčí aj súčasná prax Migračného úradu MV SR, v zmysle ktorej je štátnym príslušníkom X. aj v roku 2014 poskytovaná doplnková ochrana na území SR a preto záver odporcu o účelovosti navrhovateľovej žiadosti o azyl je neopodstatnený.

Napokon splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal nesprávny výklad ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ v súvislosti s tzv. recepčnou smernicou o prijímaní žiadateľov o azyl, nakoľko toto ustanovenie oprávňuje policajta zaistiť žiadateľa o azyl na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Citované ustanovenie zákona neoprávňuje odporcu pozbavovať slobody žiadateľov o azyl na dobu celého azylového konania v prvom stupni, t. j. do vydania rozhodnutia Migračného úradu o žiadosti o azyl.

Poukázal tiež na príručku Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) k otázke zaistenia žiadateľov o azyl, v zmysle ktorej žiadateľ o azyl môže byť zaistený výlučne pre účel predbežného pohovoru za účelom zistenia základu žiadosti o azyl a nemalo by byť predlžované do rozhodnutia vo veci samej, alebo iného rozhodnutia v konaní. Táto výnimka zo všeobecného princípu (nezaisťovanie žiadateľov) nemôže byť využívaná na ospravedlnenie zaistenia na celé konanie o rozhodovaní o žiadosti o azyl, alebo na neobmedzenú dobu.

Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne vyjadril dňa 09.06.2014. Bol toho názoru, že vo veci bol spoľahlivo zistený skutkový stav veci a preto navrhol, aby súd rozhodnutie odporcu potvrdil.

Odporca predovšetkým vzniesol námietku procesnej spôsobilosti Centra právnej pomoci, s poukazom na ustanovenie , v spojení s , o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, ako aj s poukazom na ustanovenie a , a článok II bod 1 . Bol toho názoru, že Centrum právnej pomoci nemá procesnú spôsobilosť zastupovať navrhovateľa v tomto sporovom konaní a preto navrhol, aby súd uznesením konanie zastavil. V prípade neakceptovania tejto námietky súdom uviedol odporca vecné stanovisko k námietkam a dôvodom odvolania.

Vo svojom vyjadrení odporca konkretizoval dôkazné prostriedky, o ktoré sa opieral pri vydávaní rozhodnutia. K odvolacím dôvodom splnomocneného zástupcu navrhovateľa, že navrhovateľ bol na svojich právach napadnutým rozhodnutím ukrátený, citoval článok 31 Dohovoru o postavení utečencov z roku 1951, ako aj Smernicu Rady 2003/9/ES, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl, a to článok 2 písm. c/ a článok 7 ods. 3 tejto Smernice a poukázal na článok 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a článok 18 Charty základných práv Európskej únie.

Odporca v súvislosti s aplikáciou citoval ustanovenie článku 2 písm. n/ Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013, v zmysle ktorého „riziko úteku je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť“. V súvislosti s tým poukázal tiež na bod 20 a 24 Preambuly tohto nariadenia.

Odporca zdôraznil, že navrhovateľ bol na územie SR eskortovaný v zmysle Dublinského nariadenia po tom, čo ušiel z územia Slovenskej republiky. Novo uviedol, že počas jeho pobytu v A. malo dôjsť k jeho transferu späť na územie SR, čo navrhovateľ úmyselne dvakrát oddialil s úmyslom ho zmariť na základe odvolaní zo dňa 07.10.2013 a 28.10.2013. Táto informácia tvorí prílohu záznamu o príchode navrhovateľa, spracovanú pod č. p. PPZ-HCP-PO9-207-001/2014. Skutočnosť, že navrhovateľ úmyselne bránil jeho eskortovaniu späť na územie SR, je potvrdená aj v samotnej výpovedi navrhovateľa v spracovanej zápisnici pod č. s. PPZ-HCP-PO9-207-012/2014 zo dňa 20.05.2014, kde uviedol, že z dôvodu, že sa nechcel vrátiť na územie SR, predstieral duševnú poruchu a bol hospitalizovaný na psychiatrickej klinike, čím došlo k preloženiu jeho transferu orgánmi A. na územie Slovenskej republiky. Pri vykonaní dublinského transferu ide o namáhavý a náročný proces nielen z finančnej stránky, ale aj zo stránky logistiky a príprav. Skutočnosti uvádzané v rozhodnutí podľa záveru odporcu odôvodňujú dôvodné podozrenie, že navrhovateľ opätovne opustí územie Slovenskej republiky a ujde do zahraničia, čím bude naďalej mariť a sťažovať konanie spojené s rozhodovaním o jeho žiadosti o azyl, nakoľko po požiadaní o udelenie azylu na území SR svojvoľne opustil pobytový tábor a územie SR.

Odporca vo vyjadrení uviedol, že v rozhodnutí odôvodnil riziko úteku navrhovateľa, ktoré vyplýva z jeho svojvoľného odchodu z pobytového tábora s voľným pohybom a úteku z územia Slovenskej republiky, zo zadržania navrhovateľa v A. a vrátenia na územie Slovenskej republiky. Je preukázané, že navrhovateľ svojim konaním iba naplnil svoj pôvodný zamýšľaný zámer dostať sa do A. a na území Slovenskej republiky požiadal o azyl iba z dôvodu, aby zlegalizoval svoj pobyt a mohol tak naplniť svoj zámer. Navrhovateľ bol vrátený v rámci Dublinského konania z územia A. a navrhovateľ v konaní Migračného úradu o jeho žiadosti o azyl neprejavil záujem kontaktovať štátny orgán.

Odporca zdôraznil, že v rámci svojej správnej úvahy sa zaoberal aj konaním navrhovateľa v čase podania jeho prvej žiadosti o azyl na území SR. Považoval za nespochybniteľné, že vykonanými, ako aj predloženými dôkazmi, jednoznačne preukázal, že navrhovateľ podal svoju žiadosť o udelenie azylu účelovo a že na území Slovenskej republiky o túto ochranu nemá záujem. Odporca nezaistil navrhovateľa za účelom výkonu jeho administratívneho vyhostenia a ani neskúmal podmienky výkonu tohto trestu, ale ho zaistil v zmysle . Na základe týchto skutočností odporca dôrazne odmietal tvrdenia právneho zástupcu navrhovateľa, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože rozhodnutie o zaistení navrhovateľa je vydané v súlade s národnou, aj medzinárodnou legislatívou.

Napokon odporca uviedol, že nesúhlasí s právnym záverom zástupcu navrhovateľa ohľadom ustanovení a , týkajúcich sa dĺžky zaistenia. Odporca vo svojom vyjadrení podrobne rozviedol svoje námietky voči odvolacím dôvodom. Uviedol, že policajný útvar pri podávaní vyhlásenia o udelenie azylu okrem iného vyhotoví zápisnicu o podaní vysvetlenia, ktorej cieľom však nie je vyčerpávajúce skúmanie dôvodov o udelenie azylu, nakoľko o žiadosti o udelenie azylu policajný útvar nerozhoduje. Účelom zaistenia v zmysle je zhromaždiť, vyhodnotiť a následne rozhodnúť o všetkých skutočnostiach, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu, čo bude mať v konečnom dôsledku za následok vydanie rozhodnutia v azylovom konaní. Hlavným účelom pri zaistení žiadateľa, u ktorého je dôvodná obava, že sa pokúsi o útek, je zabezpečiť prítomnosť žiadateľa o azyl a mať ho vo fyzickej dispozícii v rámci azylovej procedúry. Účel zaistenia žiadateľa o azyl v predmetnom paragrafovom znení teda musí byť spojený aj s rizikom úteku, ktorý podmieňuje zaistenie žiadateľa o azyl. Účelom zaistenia účastníka konania je mať osobu vo fyzickej dispozícii, ako na to poukazuje nález Ústavného súdu SR č.k. -81 zo dňa 19.10.2010, pričom tento nález bol vyslovený práve v súvislosti so zaistením žiadateľa o azyl. Odporca považoval za neprípustné, aby právny zástupca navrhovateľa zovšeobecňoval svoje argumenty z rôznych prameňov pre všetkých žiadateľov o azyl, v snahe generalizovať ich a následne tak na ich základe uplatňoval prezumpciu zaistenia na všetkých žiadateľov o azyl.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle , nakoľko splnomocnený zástupca navrhovateľa i odporca s tým súhlasili a nie je to v rozpore s verejným záujmom. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 18.06.2014 o 11:00 hod.. Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne, náležite posúdené aj po právnej stránke.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia ( ).

Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle , , sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa.

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 20.05.2014, ktorým odporca v zmysle zaistil navrhovateľa dňom 20.05.2014 v čase o 21:20 hod. na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 20.10.2014, na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť navrhovateľa o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.

Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s o správnom konaní

a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa, podaný prostredníctvom splnomocneného zástupcu, nie je dôvodný.

Podľa názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie žiadateľa o udelenie azylu je potrebné z dôvodu . Existenciu rizika úteku navrhovateľa odporca v napadnutom rozhodnutí náležite odôvodnil skutkovými okolnosťami, že navrhovateľ po tom, čo prvýkrát požiadal o udelenie azylu na území SR, svojvoľne opustil pobytový tábor s voľným pohybom a územie SR, aby uskutočnil svoj pôvodný zámer dostať sa do A.. Krajský súd preto považoval za neopodstatnenú túto odvolaciu námietku.

V zmysle policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné, menej závažné prostriedky, na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal možnosťami uložiť navrhovateľovi povinnosť v zmysle , ako to už bolo uvedené a jeho neuloženie odôvodnil osobnými a ekonomickými pomermi účastníka konania. Aj v tomto smere preto krajský súd považoval za nedôvodnú odvolaciu námietku ohľadom prezumpcie zaistenia. V roku 2013 po podaní žiadosti o azyl bol navrhovateľ umiestnený v pobytovom tábore, teda nebol zaistený, čo navrhovateľ využil na nelegálny vstup na územie A.. Vzhľadom na túto skutočnosť je preto odôvodnený záver odporcu o účelovosti žiadosti navrhovateľa o azyl, hoci táto skutočnosť nie je zákonnou podmienkou zaistenia navrhovateľa v zmysle .

Navrhovateľ bol zaistený v deň jeho transferu z územia A. podľa Nariadenia EP a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 a súd posudzuje napadnuté rozhodnutie odporcu na základe skutkového stavu v čase vydania napadnutého rozhodnutia. V súvislosti s tým poukazuje krajský súd na nález Ústavného súdu SR č. k. -50, ktorý v bode 7.2 uviedol, že „zaistený cudzinec nemusí byť z pohľadu článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru reálne a efektívne vyhostiteľný ihneď v okamihu zaistenia, pretože počas konania o vyhostení môže konajúci orgán verejnej moci zistiť také okolnosti, ktoré vyhosteniu bránia, ale v čase zaistenia známe neboli, rovnako ako môže príslušný orgán zistiť také skutočnosti, ktoré pôvodne neprípustne sa javiace vyhostenie umožnia. Opačný výklad by robil zaistenie na účely konania o vyhostení podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru neprípustným.“

Neobstojí preto odvolacia námietka o zlej bezpečnostnej situácii v X., ktorá by vyvracala záver odporcu o účelovosti podanej žiadosti o azyl. Rovnako je nepodstatná odvolacia námietka, že navrhovateľ, ako žiadateľ o azyl, je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. Ústavný súd SR v citovanom náleze v bode 7.3 uviedol, že „ESĽP vo svojej judikatúre uznáva za prípustné zaistenie i za situácie, že cudzinec požiadal v príslušnom štáte o azyl, na čas vybavenia jeho azylovej žiadosti a obdobie konania o tejto žiadosti považuje za obdobie, kedy „prebieha konanie o vyhostení“ v zmysle článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru.“ Pokiaľ zástupkyňa navrhovateľa z citovaného nálezu poukázala na ustanovenie , na toto ustanovenie je potrebné prihliadať podľa jeho znenia v čase vydania tohto nálezu a nie podľa v súčasnosti platného , ako to namietal odporca vo svojom vyjadrení. Krajský súd týmto reagoval na odvolacie námietky i vyjadrenie odporcu k nim. Za podstatné však krajský súd považuje to, že odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa podľa . V čase zaistenia ihneď po transfere navrhovateľa z A. nemohol mať odporca k dispozícii správy o stave konania o žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu. Bude však povinnosťou odporcu podľa skúmať, či trvá účel zaistenia, ktorým je zistenie tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť navrhovateľa o udelenie azylu, pri existencii rizika jeho úteku.

K námietke odporcu, v jeho vyjadrení k opravnému prostriedku zo dňa 09.06.2014 ohľadom legálnosti zastupovania navrhovateľa Centrom právnej pomoci krajský súd udáva, že túto procesnú námietku považuje za neopodstatnenú z dôvodov uvedených vo vyjadrení Centra právnej pomoci zo dňa 13.06.2014, k vyjadreniu odporcu o tejto procesnej námietke, podanej opakovane ešte dňa 16.06.2014.

Konanie o preskúmanie neprávoplatného rozhodnutia príslušného policajného útvaru o zaistení žiadateľa o udelenie azylu je konaním pred súdom v správnom súdnictve a ide o vnútroštátny spor v zmysle , . V zmysle „žiadateľ o udelenie azylu je oprávnený získať právne zastúpenie v rozsahu a za podmienok, ktoré ustanovuje osobitný predpis, ktorým je citovaný . Špeciálne ustanovenie tohto zákona až následne konkretizuje všeobecné ustanovenie tohto zákona. V posudzovanom prípade zaistenie podľa úzko súvisí s azylovou vecou.

V zmysle na konanie o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení alebo proti rozhodnutiu o predĺžení lehoty zaistenia, sa použijú ustanovenia až 250s, ak nie je v odsekoch 2 až 7 ustanovené inak. nevylučuje, aby navrhovateľa zastupovala právnická osoba, splnomocnená na zastupovanie podľa .

Krajský súd v spojitosti s touto odvolacou námietkou zdôrazňuje, že žiaden výklad zákona nemôže byť na ujmu žiadateľov o medzinárodnú ochranu, či osôb v materiálnej núdzi, v rozpore nielen s vnútroštátnymi predpismi, ale aj s medzinárodnými zmluvami. O dôležitosti zaručenia právnej ochrany takýmto osobám svedčí aj pokyn Prezídia PZ, Úradu hraničnej a cudzineckej polície v Bratislave zo dňa 24.07.2013 k postupu pri poskytovaní bezplatnej právnej pomoci štátnym príslušníkom tretích krajín, zaistených a umiestnených v zariadení.

Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky splnomocneného zástupcu navrhovateľa za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach a argumentácii dôvodov zaistenia krajský súd poukazuje na písomné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Krajský súd námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č. s. PPZ-HCP-PO9-207-013/2014 zo dňa 20.05.2014 v zmysle ako zákonné potvrdil.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia v spojení s ustanovením . Navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca si náhradu trov konania neuplatnili. Odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 7 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.