Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1Sp-24-2015.pdf
PDF · 185.55 KB
Case nature
Area
Subarea
1Sp/24/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, samosudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci navrhovateľa: L. D., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom U., provincia L., štátna príslušnosť N. G., bez cestovných dokladov, toho času umiestnený P. Ú. L. Z. L. S., X.B. XX, XXX XX U., zastúpený: Mgr. Jaroslav Martiňuk, advokát, Branisková 7, 040 01 Košice proti odporcovi: Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru, 041 75 Košice - letisko, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. p. PPZ-HCP-PO9-17-036/2015 zo dňa 09.04.2015 takto
rozhodol:
I./ P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-PO9-17-036/2015 zo dňa 09.04.2015.
II./ Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Odporca napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-17-036/2015 zo dňa 09.04.2015 podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov (ďalej len ZoPC) zaistil navrhovateľa dňom 09. 04. 2015 o 11,00 hod. v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak existuje riziko jeho úteku. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov účastníka konania zaistil na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre zabezpečenie jeho vycestovania na päť mesiacov, to je do 09.09.2015 s tým, že lehota začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení, pričom rozhodnutie je vykonateľné doručením a v zmysle § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov bol účastník konania dňom 09.04.2015 umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach.
V odôvodnení uviedol, že účastník konania bol dňa 26.07.2007 kontrolovaný hliadkou OCP PZ Bratislava, pričom nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť. Následne šetrením bolo zistené, že tento neoprávnene prekročil štátnu hranicu z územia Poľskej republiky do Slovenskej republiky v presne nezistenom mieste a čase. Dňa 28.07.2007 na Oddelení azylu Adamov - Gbely pri spisovaní zápisnice o podaní vysvetlenia č. p.: UHCP-516-63/RHCP-NR-OA-2007 požiadal účastník konania o udelenie azylu na území SR z ekonomických dôvodov. Dňa 28.07.2007 o 09,55 hod. bol odoslaný do Záchytného tábora P. C. B. P., kde bol jeho príchod zaznamenaný dňa 28.07.2007. Z tohto tábora svojvoľne odišiel dňa 18.09.2007 a následne bol dňa 25.09.2007 vyradený z evidencie. Konanie vo veci udelenia azylu na území Slovenskej republiky viedol Migračný úrad MV SR č. k. MU-1641/PO- Ž-2007, pričom toto bolo dňa 27.08.2007 zastavené v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 zák. č. 480/2002 Z. z., o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení, keďže žiadosť bola zamietnutá ako zjavne neopodstatnená. Konanie bolo právoplatne ukončené dňa 08.10.2007.
Správny orgán konštatoval, že na základe skutočností, že účastník konania v konaní o udelenie azylu svojvoľne opustil územie Slovenskej republiky, porušil tým povinnosti cudzinca uvedené v § 23 ods. 4 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov a to tým, že ako žiadateľ o azyl bol povinný počas pobytu v azylovom zariadení dodržiavať vnútorný poriadok, s poukázaním na § 23a ods. 1 zákona o azyle, kde ako žiadateľ mohol opustiť azylové zariadenie len na základe priepustky, ktorú vydá ministerstvo. O vydanie priepustky na opustenie azylového zariadenia na čas dlhší ako 24 hodín môže žiadateľ požiadať ministerstvo po vykonaní pohovoru, najviac však na sedem dní; v žiadosti je povinný uviesť miesto, kde sa bude zdržiavať. Svojím úmyselným konaním tak účastník konania porušil ustanovenia zákona o azyle ako aj ďalších právnych predpisov spojených s azylovou procedúrou.
Následne dňa 12.01.2015 bol navrhovateľ v zmysle Dublinského dohovoru transferovaný leteckou linkou A. H. A. z I. do W. s časom príletu o XX,XX hod. na územie Slovenskej republiky z P. X., kde sa preukázal dokladom I. - L. Č.. U.. Z územia P. X. a U. W. bol prevzatý naspäť podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 ustanovujúceho kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. V zmysle § 4 ods. 6 zákona o azyle sa účastník konania naďalej považoval za žiadateľa o azyl z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu bola príslušná Slovenská republika. Po prevzatí účastníka konania na územie SR Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice- letisko (ďalej len OHK PZ Košice - letisko) začalo správne konanie vo veci administratívneho vyhostenia (ďalej len AV) z územia SR pod č. PPZ-HCP-PO9-17/2015 z dôvodu, že účastník konania má na území SR neoprávnený pobyt. Počas spisovania zápisnice o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb., o správnom konaní pod č. PPZ-HCP-PO9-17-005/2015 účastník konania požiadal o udelenie azylu na území SR. Na základe tejto skutočnosti OHK PZ Košice - letisko ako správny orgán vydalo rozhodnutie v zmysle §77 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, ktorým sa uvedené správne konanie prerušilo pod č. PPZ-HCP- PO9-17-009/2015 a účastníkovi konania bol zabezpečený policajný sprievod do Záchytného tábora v Humennom.
Dňa 12.01.2015 bolo Migračným úradom začaté azylové konanie pod číslom konania MU-PO-5/2015- Ž. V rámci azylového konania bol na základe tejto opakovanej žiadosti o udelenie azylu s účastníkom konania dňa 20.01.2015 vykonaný vstupný pohovor počas ktorého neuviedol žiadne také nové skutočnosti, na základe ktorých by bolo potrebné sa domnievať, že sa skutkový stav v jeho prípade podstatne zmenil. Tento sa v plnej miere pridržiaval všetkých dôvodov, ktoré uviedol aj v predchádzajúcom konaní o azyle, pričom ich zopakoval. Na základe týchto skutočností bolo podľa § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle migračným úradom konanie o azyle zastavené, a to z dôvodu, že sa v konaní o azyle už právoplatne rozhodlo o tom, že sa žiadosť zamieta ako zjavne neopodstatnená, neudeľuje sa azyl, odníma sa azyl, nepredlžuje sa doplnková ochrana alebo sa zrušuje doplnková ochrana a skutkový stav sa podstatne nezmenil. K tomuto záveru dospel migračný úrad potom ako komplexne posúdil opakovanú žiadosť účastníka konania, ako aj situáciu v Indii, pričom nezistil žiadnu takú podstatnú zmenu pomerov v krajine pôvodu žiadateľa, ktorá by v konkrétnom vzťahu k nemu odôvodňovala iné rozhodnutie vo veci.
Dňa 09.04.2015 bol účastník konania hliadkou MJ RHCP Prešov eskortovaný pred správny orgán OHK PZ Košice - letisko, ktorý je ďalej príslušný vo veci konať, ktoré v zmysle § 77 ods. 4 ZoPC pokračovalo vo veci administratívneho vyhostenia z územia SR z dôvodu, že účastníkovi konania sa azyl neudelil a neposkytla doplnková ochrana.
Vyhlásením rozhodnutia Migračného úradu ČAS: MU-PO-5-27/2015-Ž, ktorým nadobudlo vykonateľnosť rozhodnutie o zastavení konania o udelenie azylu podľa § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle, a to z dôvodu, že sa v konaní o azyle už právoplatne rozhodlo o tom, že sa žiadosť zamieta ako zjavne neopodstatnená, neudeľuje sa azyl, odníma sa azyl, nepredlžuje sa doplnková ochrana alebo sa zrušuje doplnková ochrana došlo u účastníka konania ku skutočnosti, že účastník konania sa od tohto momentu neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky, resp. Schengenského priestoru, nakoľko nemá pri sebe doklady, ktoré by ho oprávňovali vstúpiť alebo zdržiavať sa na území Slovenskej republiky alebo Schengenského priestoru. Z toho vyplýva, že navrhovateľ sa zdržiava na území Slovenskej republiky neoprávnene a týmto svojím konaním porušil ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15. marca 2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (ďalej len „Kódex schengenských hraníc“), čím sa dopustil priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a zároveň týmto svojím konaním naplnil dôvody administratívneho vyhostenia v zmysle § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov (Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky). V zmysle § 2 ods. 1 písm. f) zákona o pobyte cudzincov sa za neoprávnený pobyt považuje zdržanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou, pričom policajný útvar je oprávnený zaistiť účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak existuje riziko jeho úteku a umiestniť ho v ÚPZC Sečovce Totožnosť účastníka konania nie je dôveryhodne preukázaná, nakoľko nemá cestovný doklad sa teda nie je možné, aby sám legálnym spôsobom vycestoval z územia Slovenskej republiky do krajiny pôvodu, alebo krajiny ktorá ho prijme. Poukazoval na ustanovenie § 84 ods. 1 písm. a) a d) ZoPC v zmysle ktorého, policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení ak, policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil dobu na vycestovanie a štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie.
Správny orgán mal za to, že sú naplnené podmienky stanovené zákonom o pobyte cudzincov na zaistenie účastníka konania v konaní o administratívnom vyhostení (ďalej len AV) s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak existuje riziko jeho úteku.
Dôvodil, že účastník konania je štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa zdržiava na území Slovenskej republiky neoprávnene bez platného cestovného dokladu a víza, teda považuje postup podľa § 84 ods. 1 písm. a) a d) zákona o pobyte cudzincov za zákonný a dôvodný.
Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil správny orgán dĺžku doby zaistenia do dňa 09. 09. 2015, pričom uvedená doba zaistenia je nevyhnutná, počas ktorej zariadenie vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu účastníka konania z územia Slovenskej republiky. Týmito predpokladanými úkonmi nutnými na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia účastníka konania je potvrdenie jeho totožnosti, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je účastník konania štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a samotná realizácia administratívneho vyhostenia. Doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne určiť, nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov, hlavne závisí na spolupráci cudzinca pri vybavovaní cestovného dokladu potrebného k reálnemu vyhosteniu. Dĺžka doby zaistenia sa taktiež bude odvíjať od dĺžky vybavenia potrebných náležitostí nutných k vystaveniu náhradného cestovného dokladu pre účastníka konania. Doba zaistenia je z pohľadu správneho orgánu priamo úmerná dobe vystavenia cestovného dokladu, ako aj vybaveniu všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu účastníka konania do domovskej krajiny, pričom počas celej doby zaistenia bude správny orgán postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC, pričom tieto skutočnosti má potvrdené správny orgán aj Útvarom policajného zaistenia Sečovce a v danom prípade je možné predpokladať lehotu na vydanie náhradného cestovného dokladu približne päť mesiacov v prípade štátneho príslušníka N.. Preto odporca pristúpil k päť mesačnej dobe zaistenia keďže z praxe vyplýva, že kratšie doba by bola neefektívna na plynule a bezproblémové vybavovanie všetkých náležitosti, pričom správny orgán si je vedomý povinnosti, skúmať počas celej doby zaistenia naplnenie skutkovej podstaty zaistenia.
V odôvodnení rozhodnutia sa správny orgán zaoberal aj postupom podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) ZoPC a to tým, že môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku, pričom prihliadal na skutočnosť, že u účastníka konania ide už o tretiu žiadosť o udelenie azylu na území SR, počas azylovej procedúry v minulosti svojvoľne opustil pobytový tábor a tak prerušil azylovú procedúru a z pohľadu správneho orgánu je taká osoba nedôveryhodná. Správny orgán zároveň konštatoval, že účastníka konania v predchádzajúcich konaniach už dvakrát zaistil ako žiadateľa o udelenie azylu v zmysle § 88a ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, a to na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Konanie navrhovateľa a jeho opakované vstupovanie do konania o azyle, považoval za účelové, s prioritnou snahou vyhnúť sa administratívnemu vyhosteniu z územia SR, čo potvrdzuje aj tá skutočnosť, že odporca začal konanie o jeho administratívnom vyhostení pod č.: PPZ- HCP-PO9-17-004/2014 počas ktorého účastník konania opätovne požiadal o udelenie azylu na území SR, pričom sa znova počas azylovej procedúry pokúsil dňa 26.03.2015 vycestovať do H. a použil pri tom občiansky preukaz občana SR.
Uplatnenie alternatív zaistenia podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov neaplikoval aj z dôvodu, že účastník konania nemá na území žiaden pobyt a ani dostatok finančných prostriedkov potrebných pre jeho pobyt na území Slovenskej republiky. K týmto informáciám bol spracovaný Úradný záznam o prehliadke osoby pod č. PPZ-HCP-PO9-17-028/2015 zo dňa 09. 04. 2015 a Lustračná tabuľka spracovaná pod č. PPZ-HCP-PO9-17-032/2015 zo dňa 09. 04. 2015, pričom rodinné väzby u účastníka konania na území Slovenskej republiky neboli zistené. Po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania a z uvedených vyjadrení účastníka konania je nepochybné, že správny orgán nemohol konať v zmysle § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov a uložiť navrhovateľovi povinnosť v zmysle citovaného paragrafu, nakoľko tento by svoju povinnosť uloženú správnym orgánom nevedel reálne splniť, resp. vykonať.
Účelnosť zaistenia je jednoznačná vzhľadom na situáciu, v ktorej sa účastník konania nachádza. V ÚPZC Sečovce má účastník konania zabezpečenú zdravotnú starostlivosť ako aj naplnenie životných potrieb na primeranej úrovni, pričom je obmedzená jeho protiprávna činnosť.
Ďalej uviedol, že podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území je v článku 7 odsek 4 uvedené, ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní. Ako už je vyššie uvedené vo vzťahu k účastníkovi konania nie je možné postupovať v zmysle odseku 1 predmetného článku 7 Smernice.
Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov správny orgán konštatoval, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, ktoré stále trvá, je zaistenie účastníka konania v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Zaistenie účastníka konania v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 ak existuje riziko jeho úteku je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky. Samotný základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia Slovenskej republiky v zmysle článku 5 ods. 1, písm. f) predmetného Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd je nevyhnutná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky.
Túto podmienku považoval za splnenú, čoho dôkazom je nespochybniteľná existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení vedeného pod číslom PPZ-HCP-PO9-17-035/2015 zo dňa 09.04.2015 vydaného Oddelením hraničnej kontroly PZ Košice - letisko, v ktorom bol účastníkovi konania určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 3 (troch) rokov, pričom na zabezpečenie vycestovania štátneho príslušníka tretej krajiny do krajiny podľa § 77 ods. 1 ak existuje riziko jeho úteku priamo slúži inštitút zaistenie cudzinca.
*
V zákonom stanovenej lehote navrhovateľ podal voči rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok.
V opravnom prostriedku voči rozhodnutiu odporcu namietal zaistenie ako také a dĺžku zaistenia. Podľa jeho názoru napadnuté rozhodnutie nemá úplnú oporu vo vykonanom dokazovaní, pretože dôkazy neboli vyhodnotené správne a sú tu aj prekážky administratívneho vyhostenia, pre ktoré samotné zaistenie stráca zmysel. Správny orgán konštatoval (strana 5, druhý odsek), že prioritnou snahou účastníka je vyhnúť sa administratívnemu vyhosteniu z územia SR, pričom toto zistenie je správne a konanie účastníka má aj svoju logiku, nakoľko navrhovateľ v dôvernom rozhovore so svojím právnym zástupcom uviedol, že skutočným dôvodom jeho obavy o život je to, že bol nútený sa zapájať do predaja drog, s čím on nesúhlasil. Z toho dôvodu bol opakovane napadaný, fyzicky bitý, prikladali mu nôž na krk a vyhrážali sa mu, že ho obetujú W. (pozn. hind. božstvo). Pritom mu zakázali o tom hovoriť, a ak by to povedal zabili by ho, nakoľko polícia, úrady a vláda štátu L. je skorumpovaná a prepojená s obchodom s drogami. To bol aj dôvod preto sa bál uvádzať tieto skutočnosti pred políciou. Mal zato, že z biedneho života v L. sa utiecť nedá, pričom najšťastnejší bol v H., kde mal zamestnanie a mohol chodiť do práce.
Vyhrážanie sa W. považoval za veľký problém, nakoľko je U., pričom tento dôležitý údaj jeho identity správny orgán vôbec nezisťoval a v spise o jeho vierovyznaní niet ani zmienky. V súvislosti s reálnym nebezpečenstvom smrti účastníka poukazoval na článok z r. 2010, pričom táto skutočnosť vyplýva z historickej nenávisti hinduistov k U..
Záverom uviedol, že z týchto dôvodov administratívne vyhostenie (ďalej len AV) nemožno realizovať a preto stráca zmysel aj účel zaistenia. V prípade realizácie AV vyhostíme účastníka na územie a do podmienok, kde si ho smrť určite nájde a takéto vedomé konanie nie je v civilizovanej Európe prípustné.
Preto žiadal, aby súd napadnuté rozhodnutie zrušil a prikázal účastníka konania ihneď prepustiť a priznať mu náhradu trov konania.
-
Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa vyjadril v podaní zo dňa 05.05.2015 (č.l. 3-8 spisu) v ktorom zotrval na dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia, podrobne sa vyjadril k námietkam navrhovateľa a navrhol svoje rozhodnutie potvrdiť.
Poukazoval na to, že policajný útvar je oprávnený zaistiť účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 ZoPC v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 ZoPC, ak existuje riziko jeho úteku. Totožnosť účastníka konania nie je dôveryhodne preukázaná, nakoľko nemá cestovný doklad a nie je teda možné, aby sám legálnym spôsobom vycestoval z územia Slovenskej republiky do krajiny pôvodu, alebo krajiny ktorá ho prijme.
Pri svojom rozhodnutí prihliadal na skutočnosť, že u účastníka konania ide už o tretiu žiadosť o udelenie azylu na území SR, počas azylovej procedúry v minulosti svojvoľne opustil pobytový tábor a tak prerušil azylovú procedúru, čím z jeho pohľadu je taká osoba nedôveryhodná. Konštatoval, že účastníka konania v predchádzajúcich konaniach už dvakrát zaistil ako žiadateľa o udelenie azylu v zmysle § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC a to na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku (čl. 2 písm. n/ Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013), pričom rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky (§ 88 ods. 2 ZoPC).
Opísal históriu správania sa navrhovateľa od roku 2007 kedy bol prvýkrát kontrolovaný hliadkou OCP PZ Bratislava, vrátane jeho pokusu o útek z územia SR dňa 26.03.2015 až po vydanie napadnutého rozhodnutia.
Ďalej uviedol, že pri rozhodovaní o zaistení prihliadol aj na Smernicu Európskeho Parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území a v tejto súvislosti poukázal na výrok uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. 1 Sža 20/2014, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 18. júna 2014, č. k. 3Sp/26/2014/-45 ako vecne správny ohľadom rozhodnutia o zaistení, kde NS SR konštatoval, že „článok 15 smernice ustanovuje, kedy je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o návrate a to bez ohľadu na to, či bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, uložený trest vyhostenia, či sa tak stalo za účelom readmisie, prípadne na účely výkonu prevozu podľa osobitného zákona. Uvedený článok sa vzťahuje na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia. V čl. 15 smernice sú uvedené len dva dôvody zaistenia existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa, či bránenie procesu prípravy návratu alebo odsunu. V zmysle čl. 15 ods. 1 smernice môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkone vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo sa štátny príslušník tretej krajiny vyhýba príprave návratu, či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné avšak miernejšie opatrenia.“
Pokiaľ sa týkalo námietky, že odporca nezisťoval vierovyznanie navrhovateľa, ktoré je podľa neho hlavným dôvodom nerealizovateľnosti administratívneho vyhostenia z územia SR uviedol, že tieto tvrdenia sa nezakladajú na pravde, nakoľko dňa 20.01.2015 bol v priestoroch Z. vykonaný vstupný pohovor s navrhovateľom ako žiadateľom o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany, kde sa navrhovateľ vyjadril aj k otázke náboženského vyznania, kde uviedol že je U.. Predmetný dotazník tvorí prílohu č. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a žiadateľ o udelenie azylu na území SR ho obligatórne vyplní pred povereným pracovníkom Migračného úradu počas vstupného pohovoru, pričom otázka ohľadom „náboženského vyznania“ sa nachádza pod položkou č. 8 tohto dotazníka. Navrhovateľ bol upozornený na to, že musí vypovedať pravdivo a uviesť všetky skutočnosti o ktorých vie, pre ktoré sa rozhodol požiadať o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany. Navrhovateľ v tomto vstupnom pohovore uviedol, že nepriaznivé ekonomické podmienky v Indii, dôsledkom ktorých bolo nedostatok pracovných možností a následne i finančných prostriedkov, ho donútili opustiť krajinu. Neuviedol žiadne také nové skutočnosti, ktoré by poukazovali na podstatnú zmenu skutkového stavu jeho opätovnej žiadosti o udelenie azyl a Migračný úrad SR konanie o udelenie azylu zastavil v zmysle § 19 ods. 1 písm. i). K tomuto záveru dospel Migračný úrad potom ako komplexne posúdil opakovanú žiadosť navrhovateľa, kde o udelenie azylu žiadal z tých istých ekonomických dôvodov ako v jeho predchádzajúcej žiadosti v roku 2007, ako aj situáciu v N., pričom nezistil žiadnu takú podstatnú zmenu pomerov v krajine pôvodu žiadateľa, ktorá by v konkrétnom vzťahu k nemu odôvodňovala iné rozhodnutie vo veci. Na základe týchto skutočností Migračný úrad vydal rozhodnutie ČAS: MU- PO-5-27/2015-Ž podľa § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle, a to z dôvodu, že sa v konaní o azyle už právoplatne rozhodlo o tom, že sa žiadosť zamieta ako zjavne neopodstatnená, neudeľuje sa azyl, odníma sa azyl, nepredlžuje sa doplnková ochrana alebo sa zrušuje doplnková ochrana. Predmetné rozhodnutie bolo navrhovateľovi vyhlásené dňa 08.04.2015. Vyhlásením rozhodnutia sa toto rozhodnutie stalo vykonateľným, čím sa ďalší pobyt navrhovateľa na území SR sa považoval za neoprávnený.
Následne dňa 09.04.2015 v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zák. 71/1967 Zb. o správnom konaní č. s.: PPZ-HCP-PO9-17-034/2015 navrhovateľ vzal na vedomie, že z dôvodu, že sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene, bude zaistený pre účely administratívneho vyhostenia do krajiny pôvodu, pričom v uvedenej zápisnici mal priestor na vyjadrenie sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré tvorili podklad pre vydanie napadnutého rozhodnutia o zaistení a administratívnom vyhostení. Odporca položil navrhovateľovi otázky, na ktoré navrhovateľ odpovedal a po prečítaní zápisnice svojim podpisom potvrdil, že nežiada ani opravu ani doplnenie ďalších skutočností. Súčasťou jednej z otázok bolo aj zisťovanie, či navrhovateľovi hrozí v krajine pôvodu prenasledovanie z náboženských dôvodov avšak ani pri tejto otázke navrhovateľ neuviedol žiadne problémy s jeho vierovyznaním. Predmetný dotazník žiadateľa o udelenie azylu je súčasťou administratívneho spisu pod č. PPZ-HCP-PPZ-PO9-17-051/2015, pričom otázkou vierovyznania navrhovateľa sa zodpovedne zaoberal aj správny orgán Migračného úradu MV SR, ktorý viedol už dvakrát konanie o udelenie azylu s osobou navrhovateľa a v oboch prípadoch nezistil také skutočnosti, pre ktoré by navrhovateľovi mala byť takáto medzinárodná ochrana poskytnutá. Migračný úrad sa vo svojich rozhodnutiach detailne zaoberal každou skutočnosťou, ktorá tvorila podklad pre rozhodnutie v týchto konaniach a je nesporné, že to bola práve aj otázka vierovyznania navrhovateľa, ktorá ale v žiadnom prípade netvorila prekážku alebo okolnosť pre ktorú by sa navrhovateľ nemohol vrátiť späť do svojej domovskej krajiny. V rozhodnutiach Migračného úradu MV SR bolo náležite odôvodnené, prečo a ako k svojim rozhodnutiam dospel po komplexnom vyhodnotení žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu.
Odporca uviedol, že v konaní o AV a pri vydávaní samotného rozhodnutia o AV navrhovateľa z územia Slovenskej republiky z týchto rozhodnutí MÚ priamo vychádzal a tvorili pre jeho rozhodnutie o AV podklad a preto na základe uvedeného považoval túto námietku za nespôsobilú vyvolať účinky zrušenia zaistenia a tvrdenia o vierovyznaní navrhovateľa považoval za účelové, pričom tento sa ani pred odporcom ani pred pracovníkmi Migračného úradu nezmienil o jeho údajnej obave o život z dôvodu, že bol nútený zapájať sa do predaja drog, ako aj, že bol opakovane fyzicky napádaný, bitý, mali mu prikladať nôž na krk a vyhrážať sa obetovaním W.. Preto nemôže súhlasiť s názormi a tvrdeniami navrhovateľa, že opomenul zistiť vierovyznanie navrhovateľa. Vyjadrenia navrhovateľa v konaniach pred Migračným úradom ako aj v konaní o jeho AV považoval za účelové, s cieľom oddialiť a zmariť výkon jeho vyhostenia z územia Slovenskej republiky, pričom sa zodpovedne a svedomite zaoberal každou vecou, ktorú účastník konania predniesol a navrhol, a preto bol spoľahlivo zistený skutkový stav veci. Pokiaľ ide o stanovenú dobu zaistenia podotkol, že pre vybavenie náhradného cestovného dokladu prostredníctvom zastupiteľského úradu Indie vo vzťahu k osobe navrhovateľa je táto adekvátna a postačujúca.
*
Na pojednávaní Krajského súdu v Košiciach dňa 14.05.2015, navrhovateľ zotrval na dôvodoch uvedených v odvolaní. Namietal zaistenie ako také aj dobu zaistenia, pričom odvolanie podal voči všetkých rozhodnutiam správneho orgánu.
Navrhovateľ vo svojej výpovedi uviedol, že chce zotrvať na území Slovenskej republiky, tu žiť a pracovať. Mal vážne obavy o seba, lebo sa nemôže vrátiť do krajiny pôvodu a to aj kvôli prebiehajúcemu sporu o pozemok so susedom, a možnej smrti, nakoľko jeho nepriatelia ľahko zabezpečia jeho falošné trestné stíhanie v súvislosti s predajom drog. Náboženské dôvody neuvádzal, nakoľko mal vážne obavy vzhľadom na pretrvávajúci spor o pozemok.
Právny zástupca navrhovateľa poukazoval na obavu navrhovateľa vypovedať pred zástupcami policajných orgánov a o jeho dôvere k nim. Jemu osobne sa zveril so skutočnosťami, ktoré uviedli do odvolania. Z týchto dôvodov je len logické, že navrhovateľ chcel ujsť zo štátu pôvodu a dostať sa k svojím príbuzným. Predložil súdu rozklad zo dňa 28.04.2015, ktorý podal voči rozhodnutiu správneho orgánu pod č. MÚ-PO-5-27/2015-Ž v ktorom poukazoval na ďalšie webové odkazy na súčasnú situáciu v N..
-
Odporca na pojednávaní chronologicky uviedol pôsobenie navrhovateľa a jeho pohyb po štátoch EÚ. Mal zato, že tvrdenia navrhovateľa si odporujú pokiaľ udáva, že tu chce zotrvať na území SR, nakoľko v marci 2015 sa jej územie pokúsil nedovolene opustiť. Pokiaľ sa týka otázky vierovyznania mal za to, že s touto sa náležite vysporiadal Migračný úrad. Tvrdenia navrhovateľa považoval za účelové, keďže najprv tvrdí, že nemá dôveru v orgány SR, ale chce tu ostať žiť, následne udáva problémy s pozemkom a potom drogy. Zotrval na záveroch ich rozhodnutia, ktoré žiadal potvrdiť.
*
Z administratívneho spisu odporcu č. PPZ-HCP-PO9-17/2015 súd zistil nasledovné:
Z Hlásenia Oddelenia hraničnej kontroly PZ Košice- letisko zo dňa 12.01.2015 súd zistil, že dňa 12.01.2015 leteckou linkou A. pricestovala z P. na územie Slovenskej republiky do Košíc osoba preukazujúca sa dokladom LAISSEZ PASSER U.: R. U., B.. XX.XX.XXXX, M, IND - N., pričom posledné konanie o udelenie azylu v SR sa viedlo s osobnými údajmi cudzinca: L. D., B.. XX.XX.XXXX, T., N. - N. G., ID osoby z IS Migra: XXXXXX, ID Konania DS: XXXXXJF.
Zo Zápisnice odporcu zo dňa 12.01.2015 o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zák. 71/1967 Zb. o správnom konaní súd zistil, že navrhovateľ popisoval priebeh odchodu z N., z ktorej odišiel v roku 2005 alebo 2006, svoju následnú azylovú procedúru na území SR, svoj pobyt v H., kde má bratranca.
Na otázku, či mu v krajine pôvodu alebo z krajiny z ktorej prichádza hrozí prenasledovanie z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo zastávania príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo Vám v tejto krajine hrozí mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, či mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že mu bude takýto trest uložený v prebiehajúcom trestnom konaní uviedol, že mu hrozí nebezpečenstvo a má obavu o svoj život kvôli sporom jeho rodiny so susedmi, lebo sa mu vyhrážali smrťou, nebol mu udelený trest a z dôvodu obáv sa nechce vrátiť do N.. Na Slovensku nemá nikoho, iba v H. kde je jeho bratranec, ktorý má za manželku občianku P. X.. Zároveň požiadal o azyl, pričom si bol vedomý toho, že počas azylovej procedúry sa má zdržiavať na území Slovenskej republiky.
Zo Záznamu odporcu zo dňa 12.01.2015 týkajúceho sa vybavenie priestupku napomenutím podľa § 84 ods. 2 zák. č. 372/1990 Zb. súd zistil, že navrhovateľ bol uznaný vinným z priestupku podľa § 118 ods. písm. a) zák. č. 404/2011 Z.z. na tom skutkovom základe, že dňa 12.01.2015 bol vrátený z P. X. na územie SR a vzhľadom k tomu, že u neho bolo predchádzajúce konanie o udelenie azylu na území SR právoplatne ukončené sa prevzatím jeho osoby jeho ďalší pobyt na území SR považuje za neoprávnený, za čo bol v blokovom konaní napomenutý.
Z Rozhodnutia odporcu Č.s.: PPZ-HCP-PO9-17-009/2015 zo dňa 12.01.2015 súd zistil, že správny orgán viedol správne konanie vo veci administratívneho vyhostenia navrhovateľa z územia Slovenskej republiky v zmysle § 77 zákona o pobyte cudzincov a toto správne konanie prerušil podľa § 77 ods. 4 ZoPC, nakoľko účastník konania požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky s tým, že správny orgán bude v správnom konaní vo veci administratívneho vyhostenia účastníka konania pokračovať, len čo pominú prekážky, pre ktoré je konanie prerušené. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 12.1.2015.
Zo Záznamu vyhotoveného odporcom dňa 26.3.2015 bolo zistené, že dňa 26.03.2015 o 10.45 hod. pri odlete linky A. H. A z W. do I. sa k hraničnej kontrole dostavila osoba preukazujúca sa OP SR č. Q. XXXXXX vystaveným na meno a priezvisko: W. V., B.. XX.XX.XXXX v Košiciach, trvale bytom X. XXXX/XX, T. B. X., pričom profiláciou osoby s fotografiou v predloženom OP bolo zistené, že sa nejedná o osobu, ktorej údaje sú uvedené v danom OP. Na otázky položené v slovenskom jazyku nevedel odpovedať, pretože nerozumel a nekomunikoval v slovenskom jazyku. Cestoval v spoločnosti štátnej príslušníčky SR. Menovaný po výzve uviedol, že pochádza z N. a volá sa L. D.. Následne lustráciou v IS Migra, podľa odtlačkov prstov boli ohľadne menovaného zistené tieto údaje: L. D., B.. XX.XX.XXXX, T., N.-N., ID Migra:XXXXXX, pričom tento bol dňa 12.01.2015 v zmysle Dublinského nariadenia transferovaný na územie SR do W. z územia P.. OHK PZ Košice -letisko voči nemu začalo konanie vo veci administratívneho vyhostenia, ale z dôvodu opätovnej žiadosti o udelenie azylu, konanie bolo prerušené. Cudzincovi bol zabezpečený policajný sprievod do ZT V.. Dňa 04.02.2015 bol presunutý do Pobytového tábora v G., kde sa zdržiaval do 23.03.2015, kedy mu bola udelená krátkodobá priepustka do 29.03.2015. Vykonanou lustráciou predloženého OP v IS MV SR bolo zistené, že sa nejedná o stratený alebo odcudzený dokument.
Z Rozhodnutia Migračného úradu, Ministerstva vnútra SR, ČAS:MU-PO-5-27/2015-Ž zo dňa 30.03.2015 súd zistil, že tento orgán zastavil konanie o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, o ktoré opakovane požiadal cudzinec L. D., B.. XX.XX.XXXX P. T. T.U., L., N. G., Š. L. N., pandžábskej národnosti, slobodný, bez cestovného dokladu, posledný trvalý pobyt v zahraničí mesto U., L. L., N., t.č. Pobytový tábor G., Slovenská republika.
V odôvodnení je uvedené, že po príchode na územie SR účastník dňa 27.07.2007 prvýkrát požiadal o udelenie azylu alebo doplnkovej ochrany z ekonomických dôvodov, pričom bol s ním vykonaný pohovor v ktorom uviedol, že nepriaznivé ekonomické podmienky v N., dôsledkom ktorých bolo nedostatok pracovných príležitosti a následne i finančných prostriedkov ho donútili opustiť krajinu jeho pôvodu, pričom chcel vycestovať do niektorej európskej krajiny, kde si chcel nájsť prácu a finančne tak pomôcť svojej rodine.
Po analýze migračný úrad rozhodnutím číslo ČAS: MU-1641/PO-Ž-2007 zo dňa 27.08.2007 jeho žiadosť zamietol ako zjavne neopodstatnenú. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 08.10.2007.
Na základe Dublinského dohovoru bol účastník dňa 12.01.2015 vrátený na územie SR z územia P. X., kde pred pracovníkmi Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko (ďalej len OHR PZ Košice-letisko) požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany z dôvodu obavy o svoj život, pričom o udelenie azylu žiadal z tých istých dôvodov ako v predchádzajúcom azylovom konaní a ako sám uviedol, nemá žiadne nové dôvody a o udelenie azylu žiada kvôli tým istým ekonomickým dôvodom, k týmto nechcel nič doplniť a plne sa ich pridržiaval.
Migračný úrad v odôvodnení svojho rozhodnutia zároveň uviedol (strana 2, odsek 2), že z verejne dostupných informácií je zrejmé, že všeobecná bezpečnostná situácia v N., odkiaľ účastník pochádza je pokojná, stabilná a nič nenasvedčuje tomu, že by sa táto zhoršovala a po posúdení bezpečnostnej situácie dospel k záveru, že táto sa v porovnaní s prechádzajúcimi rokmi, kedy menovaný prvýkrát požiadal o azyl na území SR výrazne nezmenila. V súčasnej dobe v N. neprebieha žiaden vnútroštátny ani medzinárodný konflikt a nie je preto odôvodnené sa domnievať, žeby na účastníka bolo v prípade jeho návratu spáchané vážne bezprávie.
Zo Zápisnice odporcu zo dňa 09.04.2015 o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zák. 71/1967 Zb. o správnom konaní súd z výpovede navrhovateľa zistil, že tento po prvýkrát pricestoval na územie SR v roku 2007, kedy aj požiadal prvýkrát o udelenie azylu. Na územie Slovenska bol prevedený z L. a jeho cieľovou krajinou bolo O.. Potom čo v roku 2007 požiadal o udelenie azylu, azylovú procedúru v Slovenskej republike prerušil a za pomoci prevádzača odišiel do O., kde bol asi 2 mesiace a odtiaľ odišiel do H. kde mal bratranca, ktorý mu zabezpečil ubytovanie a prácu. V priebehu roka 2014 pri návrate z práce ho zastavili policajti, kontrolovali ho a zadržali. Potom ho vrátili späť na Slovensko, kde opäť požiadal o udelenie azylu. Bol si vedomý toho, že sa na území SR zdržiava neoprávnene. Uviedol, že v krajine pôvodu má problémy a ohľadne dobrovoľného opustenia územia SR a vycestovania v čo najkratšom možnom čase do domovskej krajiny uviedol, že sa nechce vrátiť do domovskej krajiny.
Na otázku, či mu v krajine pôvodu alebo z krajiny z ktorej prichádza hrozí prenasledovanie z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo zastávania príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo Vám v tejto krajine hrozí mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest uviedol, že hrozí nebezpečenstvo a má obavu o svoj život kvôli sporom jeho rodiny so susedmi. Uviedol, že mu nehrozí v krajine pôvodu alebo v krajine z ktorej prichádza uložený trest smrti a ani nie je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže byť uložený.
Ohľadne skutočnosti, že dňa 26.03.2015 chcel vycestovať z územia SR do Veľkej Británie a použil pri tom občiansky preukaz občana SR uviedol, že v Pobytovom tábore sa mu nepáčilo. Bol si vedomý toho, že to bolo zlé rozhodnutie, ale nemal tu žiadnych príbuzných a rodinu tak chcel odísť. Mal v úmysle ísť znova za bratrancom do P. X., pričom cez kamaráta z tábora sa zoznámil so ženou, ktorá vie jazyk punjabi a ona mu zabezpečila cestovný doklad - občiansky preukaz SR, aby mohol vycestovať. Pri hraničnej kontrole bolo zistené, že to nie je jeho doklad a nebolo mu umožnené vycestovať. Svoj čin ľutoval a bol si vedomý toho, že počas azylovej procedúry nemal opustiť územie SR a aj napriek tomu sa o to pokúsil.
V jeho domovskej krajine mu nebol odsúdený a nebol mu uložený nijaký druh trestu a nie je ani politicky aktívny.
Na území SR nemá nikoho ale v H. má bratranca, ktorý má za manželku občianku P. X..
Z Úradného záznamu odporcu o vykonaní prehliadky cudzinca zo dňa 09.04.2015 súd zistil, že tento mal pri sebe pokiaľ ide o peňažnú hotovosť: 1 ks 5 eurovej bankovky a mince v celkovej hodnote 3,40 Libier.
Z Rozhodnutia odporcu o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu č.s.: PPZ-HCP- PO9-17-035/2015 zo dňa 09.04.2015 súd zistil, že účastník konania: L. D., B.. XX.XX.XXXX, O. X. U., L. L., N. G., Š. L. N. G. sa administratívne vyhosťuje z územia Slovenskej republiky na územie N. podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Zároveň mu bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 3 (troch) rokov (§82 ods. 3 psím. b/ zákona o pobyte cudzincov) s tým, že lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia (§82 ods. 10 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov).
Podľa §83 ods. 2 písm. a/, b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar neurčil účastníkovi konania lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky s tým, že výkon administratívneho vyhostenia zabezpečí Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Podľa § 55 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, správny orgán vylúčil odkladný účinok odvolania proti rozhodnutiu.
Predmetné rozhodnutie prevzal navrhovateľ dňa 09.04.2015 v čase o 10.30 hod..
Z Dotazníka žiadateľa o udelenie azylu - D. L., ktorý bol vykonaný s navrhovateľom dňa 20.01.2015 v priestoroch ZT V. v súvislosti s jeho žiadosťou o udelenie azylu alebo doplnkovej ochrany súd zistil, že tento v odpovedi na otázku 8: Náboženské vyznanie uviedol: U.. Ďalej na otázku, či sa niečo v jeho živote zmenilo od predchádzajúcej žiadosti, nakoľko v jeho prípade ide o opakovanú žiadosť navrhovateľ uviedol, že žiadne zmeny v jeho živote nenastali, pričom sa pamätá na obsah a informácie, ktoré v rámci pohovoru poskytol Migračnému úradu dňa 07.08.2007, a všetko čo povedal je pravda, nemá nič nové čo by povedal a pridržiaval sa svojej predchádzajúcej výpovede.
§
Podľa § 2 ods. 1, písm. f) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov), Na účely tohto zákona sa rozumie
f) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.
Podľa § 2 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky.
Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.
Podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny
a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak
1. existuje riziko jeho úteku.
Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.
Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách možno osobu pozbaviť osobnej slobody, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom aj vtedy, ak ide o zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. V zmysle ustanovenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné.
Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.
Podľa § 82 ods. 1 psím. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak
b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
Podľa § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, Priestupku na úseku pobytu sa dopustí štátny príslušník tretej krajiny, ak
a)má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
§
Pokiaľ sa týka odvolacích námietok navrhovateľa súd právne uzatvára:
Podstatnou pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia je tá skutočnosť, či boli dané dôvody zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 v čase vydania napadnutého rozhodnutia.
Rozhodujúci je skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 druhá veta O.s.p.).
Odporca v dôvodoch rozhodnutia po skutkovej stránke uviedol všetky skutočnosti, ktoré sú reálnym prejavom správania sa cudzinca.
Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP- PO9-17-036/2005 zo dňa 09.04.2015, ktorým odporca v zmysle § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 ZoPC zaistil navrhovateľa dňom 09. 04. 2015 o 11,00 hod. v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak existuje riziko jeho úteku a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil do ÚPZC v Sečovciach na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre zabezpečenie jeho vycestovania na 5 mesiacov, do 09.09.2015.
Súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l O.s.p., sa zaoberal odvolacími námietkami navrhovateľa, ktorý namietal zaistenie ako také, zároveň namietal aj dĺžku zaistenia, pričom zdôrazňoval obavy navrhovateľa o život, keďže tento sa musel zapájať do predaja drog s čím nesúhlasil a za čo bol fyzicky insultovaný a vyhrážali sa mu obetovaním W., čo považoval za vážny problém. Ďalej poukazoval na svoje náboženstvo, že je U., čo správny orgán vôbec nezisťoval, ako aj na nenávisť hinduistov voči U. a v tejto súvislosti ohľadne reálneho nebezpečenstva smrti poukazoval na článok z r. 2010.
Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súd zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa, podaný prostredníctvom splnomocneného zástupcu, nie je dôvodný.
Podľa názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie navrhovateľa je potrebné z dôvodu § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 ZoPC.
V zmysle § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 ZoPC je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 ak existuje riziko jeho úteku.
Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky (§ 88 ods.2).
Správny orgán vo svojom rozhodnutí o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu č.s.: PPZ- HCP-PO9-17-035/2015 zo dňa 09.04.2015 navrhovateľa administratívne vyhostil z územia SR na územie N., uložil mu zákaz vstupu na územie SR na dobu 3 rokov s tým, že lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia, neurčil mu lehotu a vycestovanie z územia SR a zároveň podľa § 55 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, správny orgán vylúčil odkladný účinok odvolania proti rozhodnutiu.
V dôsledku vylúčenia odkladného účinku sa predmetné rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa stalo vykonateľné dňom doručenia navrhovateľovi dňa 09.04.2015.
Následne správny orgán ako dôsledok administratívneho vyhostenia vydal predmetné rozhodnutie, ktorým zaistil navrhovateľa dňom 09.04.2015 na obdobie 5 mesiacov do 09.09.2015.
V prípade navrhovateľa je splnená podmienka použitia inštitútu zaistenia podľa § 88 ZoPC, keďže ohľadne navrhovateľa prebieha konanie o jeho administratívnom vyhostení, pričom sú dané dôvody uvedené v bode 1 § 88 ods. 1, teda ak v konaní o administratívnom vyhostení existuje riziko úteku navrhovateľa.
Preto správny orgán správne vyhodnotil aj túto skutočnosť, že v prípade navrhovateľa existuje riziko úteku, pričom nie je tu len dôvodná obava, nakoľko navrhovateľ svojím konaním zo dňa 26.03.2015 toto dôvodnú obavu aj dokonal svojím pokusom o opustenie územia Slovenskej republiky.
Námietka navrhovateľa o nedôvodnosti využitia inštitútu zaistenia u navrhovateľa podľa § 88 ZoPC z dôvodov vyššie uvedených nie je dôvodná. Správny orgán náležite vo svojom rozhodnutí odôvodnil z akého dôvodu využil v prípade navrhovateľa inštitút zaistenia v zmysle § 88 ZoPC a náležite sa vysporiadal aj s podmienkou, ktorú mu ukladá citované ustanovenie v bode 1 a to rizikom úteku navrhovateľa.
Pokiaľ sa týka ešte využitia inštitútu zaistenia zo strany odporcu súd zdôrazňuje, že účastník konania sa navyše dopustil aj porušenia ustanovenia Článku 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc), stanovujúceho podmienky pre vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretej krajiny, ktorých povinnosťou je mať platný cestovný doklad a mať platné vízum alebo povolenie na pobyt v prípade, ak sa od cudzinca vyžaduje.
Po jeho navrátení z P. na územie SR (do W.) dňa 12.01.2015 v zmysle Dublinského dohovoru (a aj pod inou identitou pod akou bol riešený orgánmi na území SR) sa tento zdržiaval na území SR neoprávnene (§2 ods. 1 písm. f/ ZoPC) a bez platného cestovného dokladu, v dôsledku čoho bol uznaný vinným zo spáchania priestupku v zmysle § 118 ods. 1 písm. a) ZoPC a zároveň týmto konaním naplnil aj dôvody administratívneho vyhostenia v zmysle § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC.
-
K odvolacej námietke týkajúcej sa doby zaistenia súd uvádza, že táto dĺžka bola riadne odôvodnená v súlade s platnou právnou úpravou, pričom táto sa počas celého zaistenia monitoruje, či je opodstatnená alebo nie, s poukazom na ust. § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC. Odporca stanovil čas, dokedy sa nevyhnutne musia vykonať všetky opatrenia na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia t.j. potvrdenie jeho totožnosti, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je účastník konania štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a samotná realizácia administratívneho vyhostenia, pričom z praxe vyplýva, že kratšia doba by bola neefektívna na plynule a bezproblémové vybavovanie všetkých náležitosti.
Súd len dopĺňa, že pokiaľ ide o vydanie náhradného cestovného dokladu, súdu je z jeho činnosti známe, že v prípade vydania náhradného cestovného dokladu štátneho príslušníka tretej krajiny je doba jeho vydania rôzna v závislosti od danej krajiny a v prípade krajiny ako je N. je dĺžka zaistenia určená správnym orgánom adekvátna a určenie doby zaistenia v rozsahu 5 mesiacov nie je neprimerané.
Navyše zákonná dikcia tretej vety ustanovenia § 88 ods. 4 ZoPC upravuje oprávnenosť na zaistenie žiadateľa ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov.
Z uvedených dôvodov nie je možné považovať námietky navrhovateľa týkajúce sa dĺžky doby zaistenia za opodstatnené, pretože tak dĺžka zaistenia, ako aj samotné skutkové okolnosti, ktoré viedli k tomuto zaisteniu, boli v súlade s platnou právnou úpravou, citovanou v napadnutom rozhodnutí.
Aj keď to navrhovateľ priamo nenamietal súd pokiaľ sa týka samotného zaistenia aplikovaného odporcom podľa § 88 ZoPC poukazuje aj na to, že odporca sa v prípade navrhovateľa zaoberal aj možnými alternatívami zaistenia podľa §89 ods. 1 písm. a) a b) ZoPC, pričom súd konštatuje, že správny orgán správne vyhodnotil aj tú skutočnosť, že v prípade navrhovateľa sa nemohli uplatniť alternatívy zaistenia podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) ZoPC, nakoľko tento nemá na území SR žiadne rodinné väzby, jeho rodina (bratranec) je v H., nemá na území SR žiaden pobyt a ani dostatok finančných prostriedkov, pričom tieto skutočnosti ako správny orgán vo svojom rozhodnutí poukázal, vyplynuli jednak z vyjadrení navrhovateľa ako aj z Úradného záznamu o prehliadke osoby zo dňa 09.04.2015 a Lustračnej tabuľky zo dňa 09.04.2015, pričom bolo zistené aj to, že má pri sebe iba 1ks 5 eurovej bankovky a mince v hodnote 3,40 Libier. Správny orgán teda dospel k správnemu záveru, že navrhovateľovi nemôže uložiť povinnosť v zmysle citovaného paragrafu, nakoľko tento by svoju povinnosť uloženú odporcom nevedel reálne splniť, resp. vykonať.
-
Pokiaľ sa týka ďalšej odvolacej námietky, že navrhovateľ má obavu o život v dôsledku možnej smrti z dôvodu predaja drog, ako aj z dôvody vyhrážania W. súd poukazuje na to, že zo Zápisníc o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zák. 71/1967 Zb. zo dňa 12.01.2015 ako aj 09.04.2015, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu vyplýva, že tieto skutočnosti navrhovateľ pred policajným orgán netvrdil, pričom bol poučený, že má uviesť všetky skutočnosti dôležité pre konanie.
Uvádzal, že obavy o život má kvôli problémom jeho rodiny so susedmi, pričom tieto problémy súvisia so sporom o pozemok, a je mu preto vyhrážané smrťou. V domovskej krajine nebol odsúdený a nebol mu uložený nijaký druh trestu a nie je ani politicky aktívny. Preto súd jeho tvrdenia o možnej obave z vyhrážania W. a smrťou v dôsledku predaja drog hodnotí ako nevieryhodné a účelové, pričom navrhovateľ tieto skutočnosti neuvádzal ani pri svojom vstupe na územie SR dňa 12.01.2015 ani pred vydaním napadnutého rozhodnutia v Zápisnici zo dňa 22.04.2015 a ani v azylovom konaní a preto súd túto námietku navrhovateľa hodnotí ako účelovú nemajúcu vplyv na správnosť rozhodnutia správneho orgánu. Správny orgán sa týmito tvrdeniami navrhovateľa ani nemohol zaoberať a vyporiadať sa s nimi, keďže navrhovateľ tieto skutočnosti uviedol až v odvolaní voči predmetnému rozhodnutiu odporcu.
-
Pokiaľ sa týka tej skutočnosti, že správny orgán nezisťoval náboženské vierovyznanie navrhovateľa a s tým súvisiace skutočnosti, súd uvádza, že navrhovateľ v žiadnej svojej výpovedi pred správnym orgánom neuviedol, že má obavy o život vzhľadom na svoje náboženské vierovyznanie, teda preto, že je U. a na pretrvávajúcu averziu hinduistov voči U., pričom reálne hodnotil v tejto súvislosti nebezpečenstvo smrti s poukazom na článok z r. 2010.
Nemožno vyhodnotiť za pravdivé ani tvrdenie navrhovateľa, že odporca nezisťoval jeho vierovyznanie, nakoľko súdu je z jeho činnosti známe, že súčasťou dotazníka žiadateľa o udelenie azylu alebo doplnkovej ochrany je aj otázka náboženského vyznania, na ktorú musel navrhovateľ odpovedať. A aj keď uviedol, že je U., a teda táto skutočnosť bola odporcovi známa, neuviedol, žeby v súvislosti so svojím náboženským presvedčením mal určité obavy o život, v dôsledku čoho by sa správny orgán musel danou skutočnosťou zaoberať pri svojom rozhodovaní či už v súvislosti s AV navrhovateľa alebo s jeho zaistením.
Navrhovateľ ani v zápisnici z 09.04.2015, ktorú osvedčil svojim podpisom a nežiadal jej opravu ani doplnenie uviedol pokiaľ sa týkalo zisťovania, či mu hrozí v krajine pôvodu prenasledovanie z náboženských dôvodov, neuviedol žiadne obavy o život, ani problémy v súvislosti s jeho vierovyznaním aj keď bol na to dotazovaný. Rovnako aj ním predložený článok z roku 2010 nereflektuje na súčasnú situáciu a je neaktuálny.
+
Pokiaľ sa týka skutočnosti súvisiacej s jeho vierovyznaním a na možné problémy v krajine pôvodu v dôsledku sporov hinduistov a U. súd dodáva, že predmetné skutočnosti boli posudzované aj v súvislosti s jeho žiadosťou o udelenie azylu, ktoré bolo vedené na Migračnom úrade MV SR pod ČAS:MU- PO-5-27/2015-Ž, ktoré bolo rozhodnutím zo dňa 30.03.2015 zastavené.
Z rozhodnutia MÚ SR vyplýva, že tento vo svojej prvej žiadosti o udelenie alebo doplnkovej ochrany v roku 2007 uviedol ekonomické dôvody s poukazom na nepriaznivé ekonomické podmienky v N., ktoré ho donútili opustiť krajinu s cieľom nájsť si prácu a pomôcť tak rodine. Rovnako aj v roku 2015 po jeho navrátenie z H. dňa 12.01.2015 vo svojej opätovnej žiadosti uviedol, že udelenie azylu alebo doplnkovej ochrany žiada z dôvodu obavy o svoj život, pričom o udelenie azylu žiadal z tých istých dôvodov ako v predchádzajúcom azylovom konaní a sám uviedol, že nemá žiadne nové dôvody a o udelenie azylu žiada kvôli tým istým ekonomickým dôvodom a k týmto nechcel nič doplniť a plne sa ich pridržiaval.
Migračný úrad skúmajúc podmienky v domovskej krajine navrhovateľa - N. uviedol, že z verejne dostupných informácií je zrejmé, že všeobecná bezpečnostná situácia v N., odkiaľ účastník pochádza je pokojná, stabilná a nič nenasvedčuje tomu, že by sa táto zhoršovala a po posúdení bezpečnostnej situácie dospel k záveru, že táto sa v porovnaní s prechádzajúcimi rokmi, kedy menovaný prvýkrát požiadal o azyl na území SR výrazne nezmenila. V súčasnej dobe v Indii neprebieha žiaden vnútroštátny ani medzinárodný konflikt a nie je preto odôvodnené sa domnievať, žeby na účastníka bolo v prípade jeho návrtu spáchané vážne bezprávie.
Preto súd aj tieto ďalšie odvolacie dôvody navrhovateľa hodnotí ako nedôvodné, pričom s týmito sa vyporiadal aj Migračný úrad v súvislosti s otázkou udelenia azylu alebo doplnkovej ochrany navrhovateľovi, pričom tieto navrhovateľ neuvádzal v konaní pred odporcom a súd má zato, že ide z jeho strany o účelové tvrdenia.
-
Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky navrhovateľa za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a s napadnutým rozhodnutím sa v plnom rozsahu stotožňuje. Krajský súd po posúdení všetkých námietok navrhovateľa týmto námietkam nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-PO9-17-036/2015 zo dňa 09.04.2015 v zmysle § 250q ods. 2 O.s.p. ako zákonné potvrdil.
O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p., pretože navrhovateľ nebol v konaní úspešný a odporcovi žiadne nevznikli.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 7 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde.
Odvolanie musí obsahovať všeobecné náležitosti podania podľa § 42 ods. 3 O.s.p., to znamená musí byť z odvolania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ďalej z odvolania musí byť zjavné, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).