Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_3CoSr-1-2022.pdf
PDF · 120.77 KB
Case nature
Subarea
3CoSr/1/2022
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobcu: L. X. U., H..U.., N.: XX XXX XXX, V. XX, Ž., zastúpený: U.W. &. L., U..G..C.., N.: XX XXX XXX, Š. X, X., proti žalovaným: X/ N.. X. R., B.. XX.X.XXXX, X/ N.. Z. R., B.. X.X.XXXX, C. Š. XX, X., obaja zastúpení: H. W. R. U..G..C.., N.: XX XXX XXX, P. XX, X., o zrušenie rozhodcovského rozsudku, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 19Csr/1/2019-113, zo dňa 2.12.2021, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (výrok I.) a žalovaným 1/ a 2/ priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok II.).
2. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súd dňa 15.4.2019 domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie (ďalej aj „rozhodcovský súd“) sp. zn. II/2012-3532, zo dňa 27.12.2018 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že rozhodcovský súd predmetným rozhodcovským rozsudkom rozhodol tak, že žalobcovi (v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní v postavení žalovaného) uložil povinnosť zaplatiť žalovaným (v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní v postavení žalobcov) sumu 85,69 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne od 30.11.2012 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a nahradiť trovy konania v rozsahu 99%; vo zvyšku žalobu zamietol a zamietol i návrhy žalovaných a žalobcu na prerušenie spotrebiteľského rozhodcovského konania a návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania. Hoci bolo dňa 2.1.2019 v Obchodnom vestníku pod č. 1/2019 zverejnené oznámenie Slovenskej bankovej asociácie ako zriaďovateľa rozhodcovského súdu, že s účinnosťou od 01.2019 (správne od 1.1.2019 - pozn. odvolacieho súdu) je Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie zrušený, tento napriek jeho zániku doručoval dňa 8.1.2019 predmetný rozhodcovský rozsudok, pričom žalobcovi bol doručený až dňa 15.1.2019.
3. Žalobca žiadal rozhodcovský rozsudok zrušiť z dôvodov podľa ustanovenia § 45 ods. 1 písm. d), g) a l) zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 335/2014 Z.z.“). Mal za to, že rozhodcovský súd nebol ustanovený v súlade so zákonom č. 335/2014 Z.z., keď tento údajne rozhodcovský rozsudok vydal dňa 27.12.2018, avšak nasledujúce dva dni svojej existencie tento neodovzdal na poštovú prepravu, ale urobil tak až dňa 8.1.2019, t.j. takmer týždeň po svojom zrušení. Navyše, hoci rozhodcovský súd v čase odoslania rozhodcovského rozsudku už neexistoval, na obálke uviedol svoj názov a sídlo, v ktorej súvislosti podotkol, že ako neexistujúci subjekt už odo dňa svojho zániku nemohol realizovať žiadne procesné úkony vrátane doručovania písomností, t.j. od 1.1.2019 bol
oprávnený realizovať úkony smerujúce k zániku rozhodcovského súdu a úkony uvedené v § 71 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z.z. len zriaďovateľ.
4. Podľa názoru žalobcu tiež v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní nebol správne zistený skutkový stav. Poukázal na to, že medzi uzavretím zmluvy o úvere a uplynutím dohodnutej doby fixácie došlo k volatilite sadzby Q., čo ovplyvnilo určenie výšky úrokového rozpätia, uvedené pritom mohlo zasiahnuť do ekonomickej hodnoty banky v zmysle § 33f zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom k zmene sadzby, čo následne mohlo vyústiť do prijatia opatrení NBS voči banke, vrátane povinnosti prijať opatrenia na zlepšenie riadenia rizík, na ozdravenie, odňatia povolenia na výkon určitej činnosti alebo zavedenie nútenej správy. Pokiaľ by malo dôjsť k takémuto zásahu zo strany NBS, mal by žalobca v zmysle príslušných opatrení NBS prijať preventívne opatrenia na zlepšenie riadenia rizík, pričom jedným z nich je nepochybne i prehodnotenie zaradenia vlastných klientov do jednotlivých stupňov ich bonity podľa používaného skríningového modelu banky. Vzhľadom na uvedené tak k zmene zaradenia klienta do príslušnej rizikovej skupiny môže dôjsť aj na základe zmeny sadzby Q.; nejde však o prenášanie podnikateľského rizika, ako to nesprávne konštatoval rozhodcovský súd, ale o spôsob vyhodnocovania rizika klienta. Podľa Opatrenia NBS č. 13/2010 zo dňa 31.8.2010 sa za náhlu a neočakávanú zmenu sadzby považuje zmena o viac ako 200 bázických bodov, t.j. 2%, pričom ak v čase poskytnutia úveru bola sadzba BRIBOR 4,35% a v čase prehodnotenia úrokovej sadzby 1,519%, k takémuto pohybu celkom zjavne došlo; uvedené tak odôvodňuje prehodnotenie systému riadenia rizík a s tým súvisiace zmeny úrokových sadzieb konkrétnych klientov. Pokiaľ išlo o nepreukázanie poklesu hodnoty nehnuteľnosti, konštatoval, že požiadavka rozhodcovského súdu na preukázanie uvedeného nie je relevantná, nakoľko vyhovieť sa jej dá výlučne predložením znaleckého posudku na ocenenie nehnuteľností pri uzavretí zmluvy a aj pri zmene úrokového rozpätia, pričom žalobca pri konštatovaní uvedeného vychádzal len z jemu dostupných analýz vývoja cien na bankovom trhu, kde je notorietou, že od roku 2008 do 2012 došlo z dôvody krízy k masívnemu poklesu cien nehnuteľností; žalovaní navyše uvedené tvrdenie účinne nerozporovali. V prípade zmeny finančného správania konštatoval, že podmienkou poskytnutia hypotekárneho úveru bolo zriadenie bežného účtu u žalobcu, čo medzi stranami nebolo sporné, pričom žalovaní túto podmienku splnili a účet si založili, avšak tento využívali len pre účely plnenia pôžičky. Keďže ani jednému zo žalovaných na tento nechodila mzda alebo iný príjem a na účte sa nachádzali zostatky nekorešpondujúce s výškou splátky, žalobca nemal možnosť verifikovať ich príjmy, a preto odôvodnene vyhodnotil ich príjem za rizikový; žalovaní si zároveň boli vedomí, že na účely poskytnutia úveru ako i preukázania ich vlastnej bonity bolo preukázanie ich príjmu kľúčovým. Ak bol teda príjem na účte žalovaných nižší ako príjem deklarovaný po uzavretí zmluvy, čo vyústilo do zmeny rizikovej váhy klienta, uvedené rozhodcovskému súdu preukázal. Pokiaľ išlo o povinnosť žalovaných informovať ho o zmene bydliska a rodinného stavu, ktoré porušenie povinnosti rozhodcovský súd vyhodnotil ako nedostatočný dôvod na zvýšenie rizikovosti splácať úver, poukázal na to, že uvedené bolo len jedným z viacerých dôvodov, ktoré pri svojom rozhodnutí o zvýšení úrokovej sadzby zohľadnil. Hoci prisvedčil, že v porovnaní s bonitou klienta ide o menej podstatnú okolnosť, spolu s ostatnými porušeniami jasne demonštruje prístup žalovaných k plneniu svojich zmluvných povinností; zároveň ide o údaje, ktoré sú pre žalobcu podstatnými, či už pre posúdenie majetkových vzťahov, alebo pre účely doručovania.
5. Napokon mal žalobca za to, že rozhodcovský rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď od neho rozhodcovský súd vyžadoval splnenie dôkaznej povinnosti nad rámec jeho zákonných i faktických možností. Uviedol, že všetky okolnosti zvýšenia miery rizika žalovaných objasnil i náležite preukázal, a to všetkými dokumentami, ktoré mal k dispozícii, pričom poukázal na to, že nedisponuje pracovnými zmluvami ani inými úkonmi preukazujúcimi začiatok, zmenu, či skončenie pracovného pomeru, a rovnako nedisponuje ani dôkazmi o nákladoch vynakladanými žalovanými; nemohol tak predložiť dôkaz o strate zamestnania, znížení príjmu, zvýšení nákladov a podobne, ako to uviedol rozhodcovský súd. Podotkol, že žalovaní v rozhodcovskom konaní nepredložili jediný dôkaz na preukázanie ich údajnej bonity pred zvýšením úrokovej sadzby; jeho tvrdenia a predložené dôkazy tak neboli spochybnené. Konštatoval, že nakoľko rozhodcovský súd nesprávne právne posúdil okolnosti, na základe ktorých žalobca odôvodnene zvýšil úrokové rozpätie reverzibilnej úrokovej sadzby, nesprávne právne posúdil i to, že žalovaným vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v priznanej výške.
6. Žalovaní vo vyjadrení k žalobe navrhli žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a priznať im náhradu trov konania. Mali za to, že žalobca mohol v zmysle § 45 ods. 1 písm. d) zákona č. 335/2014 Z.z. namietať iba postup rozhodcovského súdu v rozpore so zákonom, pričom je podmienkou, že takýto postup by mohol mať vplyv na výsledok sporu; žalobca však namietal len tú skutočnosť, že rozhodcovský
rozsudok nebol správne doručený. Podotkli, že nakoľko rozhodcovský súd vydal rozhodcovský rozsudok v čase svojej existencie, jeho rozhodnutie je zákonné, pričom samotná expedícia rozhodnutia je vecou administratívneho aparátu; všeobecný súd zároveň nemá žiadnu zákonnú povinnosť toto doručovanie skúmať. Pokiaľ išlo o námietku nesprávne zisteného skutkového stavu, uviedli, že k zvýšeniu rizika malo dôjsť z dôvodov, ktoré podľa nich neexistovali a ktoré žalobca v rozhodcovskom konaní nezdôvodnil, nekonkretizoval a nepreukázal. V prípade nesprávneho právneho posúdenia ich nároku ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia konštatovali, že ak by mal byť rozhodcovský rozsudok zrušený len z dôvodu zmeny právnej kvalifikácie nároku žalovaných, postupoval by všeobecný súd nehospodárne.
7. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaných podotkol, že rozhodcovský súd bol dlhodobo nečinný, poukazujúc na to, že tento nerozhodol o návrhu žalovaných na prerušenie konania doručenom mu dňa 10.2.2016, a to ani napriek vyjadreniu žalobcu zo dňa 16.3.2016. Neoprávnené doručovanie rozhodcovského rozsudku rozhodcovským súdom po jeho zrušení považoval za jeho úmyselné konanie, podotýkajúc, že rozhodcovský rozsudok sa odlišuje od rozsudku súdu v otázkach kedy, aké účinky a voči komu tieto nadobúda; úkon zrušeného rozhodcovského súdu, ktorý tento úkon vykonať nemohol, tak nemôže spôsobiť právne významné účinky voči stranám.
8. Žalovaní opakovane poukázali na nesplnenie kumulatívnej podmienky predpokladanej § 45 ods. 1 písm. d) zákona č. 335/2014 Z.z., zdôrazňujúc, že táto je definovaná striktne a nie je možné ju rozširovať tak, ako to urobil žalobca.
9. Žalobca na pojednávaní dňa 24.9.2020, zotrvajúc na podanej žalobe, uviedol, že lehotu na jej podanie v zmysle § 45 ods. 1 zákona č. 335/2014 Z.z. je v súvislosti s doručením rozhodcovského rozsudku neexistujúcim subjektom potrebné vykladať v prospech subjektu domáhajúceho sa zrušenia rozhodcovského rozsudku, a to obzvlášť v prípade namietania nesprávneho doručovania, ku ktorému fakticky nedošlo; výklad smerujúci k záveru, že žaloba je podaná predčasne je neprijateľný a tento by zásadným spôsobom poškodzoval žalobcu. Žalovaní na uvedenom pojednávaní uviedli, že ak rozhodcovský rozsudok nebol doručený relevantne, žaloba je podaná predčasne, a preto je potrebné ju zamietnuť. Znovu poukázali na potrebu kumulatívneho splnenia podmienok stanovených zákonom č. 335/2014 Z.z., a teda, že v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní sa muselo postupovať v rozpore so zákonom a súčasne tento postup musel mať vplyv na výsledok sporu, zdôrazňujúc, že doručovanie na výsledok sporu vplyv nemá, nakoľko výsledok sporu doručovaniu predchádza. Mali za to, že ďalšie dôvody namietané v žalobe žalobca nepreukázal.
10. Žalobca na pojednávaní dňa 3.11.2021 zotrval na podanej žalobe a pridržiaval sa svojich predošlých písomných a ústnych vyjadrení; žalovaní navrhli žalobu zamietnuť, dôvodiac, že rozhodcovský súd sa s námietkami žalobcu dostatočne vysporiadal.
11. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, pričom z kópie rozhodcovského spisu rozhodcovského súdu vedenom pod sp. zn. II/2012-3532 zistil, že súčasťou tohto je žaloba žalovaných 1/ a 2/ (v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní v postavení žalobcov), ktorou sa domáhali od žalobcu (v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní v postavení žalovaného) vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobu odôvodnili tým, že dňa 15.3.2007 s týmto uzavreli Zmluvu o poskytnutí úveru č. 99/280/07 (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej im bol poskytnutý hypotekárny úver na nadobudnutie nehnuteľnosti - bytu v sume 97.590,12 eura (2.940.000 Sk) s tým, že mesačná splátka v sume 639,21 eura (19.257 Sk) bola splatná k 25. dňu kalendárneho mesiaca a s dohodnutou fixnou úrokovou sadzbou vo výške 5,63% ročne po dobu 5 rokov odo dňa podpisu zmluvy o úvere; v ten istý deň bola Dodatkom č. 1 k zmluve o úvere úroková miera znížená o 0,72% ročne, a teda konečná úroková sadzba bola stanovená vo výške 4,91% ročne. Na základe rozhodnutia žalobcu došlo ku dňu 15.3.2012 k zmene úrokovej sadzby a od 25.5.2012 aj k zmene výšky anuitnej splátky na 646,22 eura, ktorú zmenu žalobca odôvodnil tým, že došlo k zmene miery rizika klienta, na základe čoho je oprávnený zmeniť úrokovú sadzbu podľa bodu 4.5. zmluvy o úvere. Žalovaní so zmenou fixnej úrokovej sadzby nesúhlasili, o čom žalobcu informovali listom zo dňa 19.6.2012, doručeným mu dňa 29.6.2012, v ktorom uviedli, že odo dňa zmeny úročenia po zostávajúcu dobu úročenia úveru sa uplatní tzv. reverzibilná úroková sadzba, ktorá sa stanoví ako súčet ukazovateľa Q. a úrokového rozpätia, t. j. súčtu Q. ku dňu 13.3.2012 vo výške 1,519% ročne a marže banky vo výške 1,34% ročne, spolu vo výške 2,859% ročne, a nie vo výške 4,929% ročne v zmysle oznámenia žalobcu zo dňa 16.3.2012; pri úrokovej sadzbe vo výške 2,859% ročne, splatnosti úveru 15 rokov a predpokladanom zostatku úveru v sume 81.776 eur, predstavuje
mesačná splátka sumu 560,10 eura, a nie sumu 646,22 eura, ako ju vyčíslil žalobca. Ďalej uviedli, že nemajú vedomosť o tom, že by na ich strane došlo k takej zmene okolností, ktorá by mohla ovplyvniť rizikovosť bezproblémového splácania alebo akýmkoľvek spôsobom zvýšila mieru rizika, naopak, od poskytnutia úveru došlo k zníženiu jeho zostatku, mesačné splátky sú uhrádzané riadne a včas, hodnota nehnuteľnosti je konštantná a obaja majú stabilné ekonomické zázemie; žalobcovi tak oprávnenie na zmenu úrokovej sadzby nevzniklo. Žalobca v žalobnej odpovedi uviedol, že po uplynutí 5 rokov fixácie žalovaným zaslal dňa 13.1.2012 list, v ktorom im ponúkol možnosť zmeniť si dobu fixácie na 3 alebo 5 rokov s úrokovou sadzbou vo výške 4,79% ročne a v liste zaslanom im dňa 16.3.2012 im oznámil zmenu úrokovej sadzby na 4,929% ročne a novú výšku mesačnej splátky v sume 646,22 eura od 25.5.2012. Dňa 11.4.2012 im zaslal list, v ktorom im oznámil, že k zmene úrokovej sadzby došlo z dôvodu ich zaradenia do skupiny klientov, u ktorej došlo k zvýšeniu rizikovosti spôsobenom volatilitou a tiež na základe merania miery rizika behaviorálnym skóringom, pri ktorom sa bral do úvahy predovšetkým počet transakcií, výška zostatkov a pomer zasielaných zdrojov k výške mesačnej splátky, pričom poukázal na to, že zostatok na účte žalovaných bol ku dňu 30.4.2012 v sume 50,68 eura a ku dňu 31.5.2012 v sume 42,74 eura, čo nedosahuje ani len jednu desatinu percenta nesplatenej časti úveru; žalovaní vykazovali na účte nízke počty transakcií ako i nízke obraty. V tejto súvislosti uviedol, že je bežnou praxou zo strany bánk, že tieto si vytvárajú tzv. skóringové modely, ktoré predstavujú konzistentný a automatizovaný proces kvalifikovania úrovne rizika, v danom prípade spojeného s poskytovaním úverov. Vzhľadom na uvedené mal za to, že k zmene úrokovej sadzby pristúpil v súlade s bodom 4.5. zmluvy o úvere, podotýkajúc, že pokiaľ žalovaní so zmenou úrokovej sadzby nesúhlasili, mohli splatiť celý zostatok nesplatenej istiny. Rozhodcovský súd po preskúmaní zmluvy o úvere vrátane jej dodatku dospel k záveru, že tieto sú platné, neobsahujú žiadnu neprijateľnú podmienku a ich uzatvoreniu nepredchádzala žiadna nekalá obchodná praktika. Podľa názoru rozhodcovského súdu žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania takej zmeny miery rizika na strane žalovaných, ktorá by odôvodňovala jeho pristúpenie k zmene úrokovej sadzby, resp. že ním vykonaná zmena je adekvátna zmene miery rizika poberateľov úveru, nakoľko z jeho podaní nezistil konkrétne použité kritéria ani ich rozsah pre zaradenie žalovaných do určitej rizikovej skupiny. Poukázal na to, že pre obdobie po skončení prvej fixácie úrokovej sadzby poskytnutého úveru, t.j. od 15.3.2012, má žalobca nárok na úroky zostatku poskytnutého úveru podľa bodov 4.4.1.1. až 4.4.1.4. zmluvy o úvere, následne sa vysporiadal už len s výškou bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu.
12. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že rozhodcovský súd rozhodol v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní rozhodcovským rozsudkom zo dňa 27.12.2018. Z poštových doručeniek priložených k rozhodcovskému rozsudku mal zároveň za preukázané, že rozhodcovský súd predmetný rozhodcovský rozsudok zo dňa 27.12.2018 doručoval na poštovú prepravu dňa 8.1.2019 so svojím označením ako odosielateľ, pričom tento bol žalobcovi doručený dňa 15.1.2019 a žalovaným dňa 17.1.2019. Z oznámenia z Obchodného vestníka č. 1/2019, zo dňa 2.1.2019, vyplýva, že Slovenská C. H., N.C.: XX XXX XXX, T. XX, X., zverejnila oznámenie o zrušení ním zriadeného Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, dňom 1.1.2019. Z protokolu o ukončení platnosti zmluvy o úvere zo dňa 6.4.2016 mal súd prvej inštancie za preukázané potvrdenie žalobcu, že klient (žalovaní) vyrovnal všetky svoje záväzky voči banke vyplývajúce zo zmluvy o úvere, potvrdenie zániku záložného práva k nehnuteľnosti v katastrálnom území U. T., C.: X., T..Č.. U. T., Z. na I. Č.. XXXX, H. O. X. Č.. X, P.: O. X, X. poschodie v bytovom dome súp. č. XXXX s prislúchajúcimi podielmi na pozemkoch; uvedené vyplynulo i z výpisu z katastra nehnuteľností LV č. XXXX pre katastrálne územie X. - U. T. zo dňa 17.9.2020.
13. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania, za súčasnej aplikácie ustanovení § 45 ods. 1 písm. d), § 46 ods. 1, ods. 2, § 71 ods. 1, ods. 3 zákona č. 335/2014 Z.z. účinného k 1.1.2019, dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť. Konštatoval, že rozhodcovský súd už po dni 2.1.2019 nemohol vykonávať žiadne procesné úkony ako je doručovanie rozhodnutí, a už vôbec nie pod svojím označením, tak ako to tento vykonal dňa 8.1.2019. Mal tak za to, že predmetné spotrebiteľské rozhodcovské konanie sa podľa § 71 ods. 3 veta prvá zákona č. 335/2014 Z.z. účinného k 1.1.2019 prerušilo dňom 2.1.2019, kedy zriaďovateľ tohto rozhodcovského súdu zverejnil v Obchodnom vestníku jeho zrušenie a zastavilo dňom 2.4.2019, t.j. uplynutím 3 mesiacov od zverejnenia zrušenia stáleho rozhodcovského súdu; vzhľadom na uvedené žalobu zamietol.
14. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v spojení s § 262 ods. 1, ods. 2 CSP podľa
pomeru úspechu vo veci tak, že žalovaným 1/ a 2/ priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d) a h) CSP a navrhol odvolaciemu súdu zmeniť ho tak, že žalobe vyhovie a prizná mu proti žalovaným nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v plnom rozsahu. Odvolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie neobsahuje dostatočné odôvodnenie. Hoci tento správne konštatoval, že rozhodcovský súd bol dňa 1.1.2019 zrušený, a teda od 2.1.2019 nemohol vykonávať žiadne procesné úkony vrátane doručovania rozhodcovského rozsudku stranám až dňa 8.1.2017 a tiež správne konštatoval, že spotrebiteľské rozhodcovské konanie bolo k 2.1.2019 prerušené a k 2.4.2019 zastavené, avšak na základe uvedených skutkových zistení žalobu paradoxne zamietol, pričom neuviedol žiadny dôvod svojho rozhodnutia. V súvislosti s náležitosťami riadneho odôvodnenia rozhodnutia poukázal na rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 78/07, sp. zn. IV. ÚS 115/03, sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06, IV. ÚS 57/2014 a R 2/2016. Zdôraznil, že aj keď sa spotrebiteľské rozhodcovské konanie považuje za zastavené, uvedené nič nemení na skutočnosti, že medzi stranami existuje rozhodnutie, ktoré je potenciálnym exekučným titulom, a preto je nevyhnutné rozhodcovský rozsudok i formálne zrušiť, pričom jediným orgánom na to oprávneným je súd. Mal za to, že samostatná existencia rozhodcovského rozsudku, ku ktorého doručeniu nemalo nikdy dôjsť, zakladá vadu vyžadujúcu si jeho zrušenie. Poukázal aj na rozhodcovské konanie vedené pred rozhodcovským súdom pod sp. zn. II/2018, v ktorom tento taktiež urýchlene vydal dňa 27.11.2018 rozhodcovský rozsudok, ktorý rovnako expedoval na doručenie až dňa 8.1.2019, pričom v uvedenom prípade bol rozhodcovský rozsudok za rovnakých okolností zrušený rozsudkom Okresného súdu Žilina č.k. 41Csr/1/2019-270, zo dňa 22.10.2020, právoplatným dňa 22.12.2020, ktorý rozsudok pripojil k odvolaniu. Napokon namietal i to, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal ďalšími dôvodmi na zrušenie rozhodcovského rozsudku uvedenými v žalobe.
16. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili.
17. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
18. V prejednávanej veci sa žalobca domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku, a to z dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. d), g) a l) zákona č. 335/2014 Z.z. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetné spotrebiteľské rozhodcovské konanie sa podľa § 71 ods. 3 veta prvá zákona č. 335/2014 Z.z. účinného k 1.1.2019 prerušilo dňom 2.1.2019, kedy zriaďovateľ tohto rozhodcovského súdu zverejnil v Obchodnom vestníku jeho zrušenie a zastavilo dňom 2.4.2019, t. j. uplynutím 3 mesiacov od zverejnenia zrušenia stáleho rozhodcovského súdu; rozhodcovský súd tak už po dni 2.1.2019 nemohol vykonávať žiadne procesné úkony vrátane doručovania rozhodnutí, ako to vykonal dňa 8.1.2019. Na základe uvedeného dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť; odvolací súd sa však s uvedeným záverom súdu prvej inštancie nestotožnil.
19. Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 335/2014 Z.z., účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou proti druhému účastníkovi na súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku, ak a) účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania nemal spôsobilosť uzavrieť spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu, b) účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania nebol riadne upovedomený o ustanovení rozhodcu alebo o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní alebo mu nebolo umožnené sa zúčastniť na spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, c) rozhodcovským rozsudkom sa rozhodol spor, ktorý spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nepredvídala, alebo sa ním rozhodlo o veci, ktorá je podľa tohto zákona vylúčená zo spotrebiteľského rozhodcovského konania, d) stály rozhodcovský súd nebol ustanovený v súlade s týmto zákonom, v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní sa nepostupovalo v súlade s ustanoveniami tohto zákona a uvedený nedostatok mohol mať vplyv na výsledok sporu,
e) spotrebiteľská rozhodcovská zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 3 alebo je tu iný dôvod neplatnosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, f) stály rozhodcovský súd nenariadil ústne pojednávanie, hoci spotrebiteľ jeho nariadenie navrhoval podľa § 34 ods. 2 a z okolností uvedených v návrhu na nariadenie ústneho pojednávania vyplývala potreba jeho nariadenia najmä z dôvodu, že bez ústneho pojednávania sa nebolo možné vysporiadať s návrhmi a tvrdeniami spotrebiteľa, a toto pochybenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu, g) v konaní nebol správne zistený skutkový stav tým, že stály rozhodcovský súd nesprávne vyhodnotil predložené dôkazy, nevykonal navrhované dôkazy alebo neumožnil spotrebiteľovi predložiť dôkazy, a toto pochybenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu, h) vo veci rozhodoval zaujatý rozhodca, i) stály rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, a toto porušenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu, j) rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka spotrebiteľského rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je svojou povahou objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, k) výkon rozhodcovského rozsudku by bol v rozpore s verejným poriadkom Slovenskej republiky, l) rozhodcovský rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
20. Podľa § 45 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z.z., súd v konaní o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku vždy preskúma, či sú dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa odseku 1 písm. c), e) a i) až l). Ak sa dôvod zrušenia rozhodnutia vzťahuje len na časť rozhodcovského rozsudku, súd zruší rozhodcovský rozsudok len v dotknutej časti, ak je dotknutú časť možné oddeliť od nedotknutej časti výroku rozhodcovského rozsudku.
21. Podľa § 71 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z.z., ak zriaďovateľ stáleho rozhodcovského súdu zruší stály rozhodcovský súd z iného dôvodu ako pre zrušenie povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory podľa § 18 ods. 5, spotrebiteľské rozhodcovské konania vedené pred týmto stálym rozhodcovským súdom sa prerušujú dňom, ktorým zriaďovateľ tohto stáleho rozhodcovského súdu podľa § 13 ods. 1 písm. b) v Obchodnom vestníku zverejnil zrušenie stáleho rozhodcovského súdu, a zastavujú sa uplynutím troch mesiacov od tohto zverejnenia zrušenia stáleho rozhodcovského súdu. V dôsledku rozhodnutia zriaďovateľa o zrušení stáleho rozhodcovského súdu odo dňa zverejnenia jeho zrušenia podľa § 13 ods. 1 písm. b) nemožno začať spotrebiteľské rozhodcovské konanie a tiež nemožno pokračovať v začatom a neskončenom spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní pred týmto stálym rozhodcovským súdom; zrušenie stáleho rozhodcovského súdu nemá vplyv na rozhodcovské rozsudky vydané týmto stálym rozhodcovským súdom pred jeho zrušením. Účinky už podaného návrhu na začatie spotrebiteľského rozhodcovského konania a všetkých ďalších úkonov účastníkov spotrebiteľského rozhodcovského konania podľa prvej vety zostávajú zachované, ak do troch mesiacov odo dňa zverejnenia zrušenia stáleho rozhodcovského súdu podá účastník konania žalobu na začatie konania o predmetnom spore na všeobecnom súde alebo ak účastníci konania spoločným vyhlásením do zápisnice pred iným stálym rozhodcovským súdom oprávneným rozhodovať spotrebiteľské spory vyjadria súhlas, že spotrebiteľské rozhodcovské konanie neskončené pred zrušeným stálym rozhodcovským súdom bude ďalej prebiehať pred týmto iným stálym rozhodcovským súdom podľa jeho pravidiel a za podmienok ustanovených týmto zákonom. Doba trvania spotrebiteľského rozhodcovského konania podľa prvej vety, ktorého účastníci využili postup podľa tretej vety, sa nezapočítava do premlčacej doby. Ak v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní pred zrušeným stálym rozhodcovským súdom nebol vydaný rozhodcovský rozsudok najneskôr ku dňu zrušenia stáleho rozhodcovského súdu, zriaďovateľ zrušeného stáleho rozhodcovského súdu je povinný vrátiť účastníkovi konania zaplatený poplatok do 30 dní, ak o vrátenie poplatku účastník konania požiada v lehote troch mesiacov od zverejnenia zrušenia stáleho rozhodcovského súdu podľa § 13 ods. 1 písm. b) v Obchodnom vestníku; ak účastník konania v žiadosti uvedie číslo bankového účtu, zriaďovateľ je povinný uhradiť vracaný poplatok na tento účet. O skutočnostiach podľa prvej až piatej vety a aj o skutočnostiach podľa odseku 4 je zriaďovateľ povinný do 15 dní od zrušenia stáleho rozhodcovského súdu preukázateľne písomne informovať účastníkov spotrebiteľských rozhodcovských konaní neskončených pred stálym rozhodcovským súdom do zverejnenia jeho zrušenia podľa § 13 ods. 1 písm. b).
22. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že súd prvej inštancie svoj vyššie uvedený záver vedúci ho k zamietnutiu žaloby nedostatočne odôvodnil, keď nie je zrejmé, na základe akých konkrétnych dôvodov k takémuto záveru dospel. Pochybenie súdu spočívajúce v porušení práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia pritom môže predstavovať zásadné porušenie základného práva na spravodlivý
proces tak, ako ho deklaruje článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nevyhnutnosť dôsledne dbať na dodržiavanie kvalitatívnych požiadaviek na odôvodnenie súdneho rozhodnutia tak, ako sú vymedzené v § 220 ods. 2 CSP a formulované rozhodovacou činnosťou súdov, vychádza z konceptu právneho štátu, v ktorom dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia je základnou podmienkou legitimity každého rozhodnutia súdu. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku či pripomienku, ktorú strana nastolila, je však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty strany sporu a aby dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému.
23. Žalobca v žalobe žiadal zrušiť rozhodcovský rozsudok z dôvodov uvedených v ustanovení § 45 ods. 1 písm. d), g) a l) zákona č. 335/2014 Z.z. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie, uvádzajúc v časti právneho posúdenia rozhodnutia ustanovenia zákona č. 335/2014 Z.z., ktoré zrejme na predmetnú vec aplikoval, z dôvodov namietaných v žalobe uviedol len § 45 ods. 1 písm. d) citovaného zákona. Z odôvodnenia jeho záveru o zamietnutí žaloby však nevyplýva, ako sa s uvedeným dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku vysporiadal a k akým konkrétnym zisteniam, vedúcim ho k zamietnutiu žaloby, dospel; zároveň je z neho zrejmé, že s ďalšími dôvodmi na zrušenie rozhodcovského rozsudku uvedenými v žalobe, t.j. dôvodmi podľa § 45 ods. 1 písm. g) a l) zákona č. 335/2014 Z.z., sa súd prvej inštancie nezaoberal vôbec. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje i na to, že v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní má všeobecný súd v konaní o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 45 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z.z. povinnosť ex offo preskúmať, či tu nie sú dôvody podľa odseku 1 písm. c), e) a i) až l) citovaného zákona, a teda prekročenia objektívnej a subjektívnej arbitrability, či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nie je neplatná, či spotrebiteľský rozhodcovský súd nerozhodol v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi na ochranu práv spotrebiteľa, ak toto porušenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu, či účastníka konania spotrebiteľský rozhodcovský rozsudok nezaväzuje na plnenie, ktoré je svojou povahou objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, či by jeho výkon nebol v rozpore s verejným poriadkom SR, a napokon i to, či nevychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V danom prípade sa však súd prvej inštancie v rozpore s uvedeným nielenže nezaoberal dôvodmi na zrušenie rozhodcovského rozsudku namietanými žalobcom v žalobe, ale nezaoberal sa ani skúmaním dôvodov uvedených v § 45 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z.z., ktoré je povinný skúmať z úradnej povinnosti.
24. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle § 71 ods. 3 veta prvá zákona č. 335/2014 Z.z. v prípade zrušenia stáleho rozhodcovského súdu z iného dôvodu ako pre zrušenie povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory podľa § 18 ods. 5 citovaného zákona, sa spotrebiteľské rozhodcovské konania vedené pred týmto stálym rozhodcovským súdom prerušujú dňom, ktorým zriaďovateľ tohto stáleho rozhodcovského súdu podľa § 13 ods. 1 písm. b) citovaného zákona zverejnil v Obchodnom vestníku zrušenie stáleho rozhodcovského súdu a následne sa zastavujú uplynutím troch mesiacov od tohto zverejnenia, pričom v zmysle vety druhej ustanovenia § 71 ods. 3 citovaného zákona odo dňa zverejnenia jeho zrušenia nemožno začať spotrebiteľské rozhodcovské konanie a tiež nemožno pokračovať v začatom a neskončenom spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní pred týmto stálym rozhodcovským súdom. Zároveň však v zmysle § 71 ods. 3 veta druhá za bodkočiarkou zákona č. 335/2014 Z.z. platí, že zrušenie stáleho rozhodcovského súdu nemá vplyv na rozhodcovské rozsudky vydané týmto stálym rozhodcovským súdom pred jeho zrušením. Odvolací súd poukazuje i na vetu piatu pred čiarkou citovaného ustanovenia, v zmysle ktorej môže stály rozhodcovský súd vydať rozhodcovský rozsudok najneskôr ku dňu jeho zrušenia. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že zákon č. 335/2014 Z.z. predpokladá i situáciu, že stály rozhodcovský súd môže aj najneskôr ku dňu jeho zrušenia vydať v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní rozsudok, pričom v predmetnom konaní je z obsahu spisu zrejmé, že rozhodcovský súd vydal predmetný rozhodcovský rozsudok dňa 27.12.2018, a teda pred jeho zrušením (k 1.1.2019). Hoci je potrebné žalobcovi ako i súdu prvej inštancie prisvedčiť, že zrušený rozhodcovský súd už po dátume 1.1.2019 nemohol vykonávať žiadne procesné úkony vrátane doručovania rozsudku účastníkom spotrebiteľského rozhodcovského konania, nakoľko v danom čase už tento rozhodcovský súd neexistoval, keďže je v rozhodcovskom rozsudku uvedený dátum jeho vydania 27.12.2018, pričom v konaní nebolo preukázané, že v uvedenom dátume rozhodcovský súd vo veci skutočne nerozhodol, je potrebné prihliadnuť na § 71 ods. 3 veta druhá za bodkočiarkou zákona č. 335/2014 Z.z., v zmysle ktorého zrušenie stáleho rozhodcovského súdu nemá vplyv na rozhodcovské rozsudky ním vydané pred jeho zrušením. Keďže bol predmetný rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom pred jeho zrušením, na uvedené nemá vplyv ani skutočnosť, že spotrebiteľské
rozhodcovské konania vedené pred týmto zrušeným stálym rozhodcovským súdom sa v zmysle § 71 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z.z. prerušujú dňom, ktorým zriaďovateľ v Obchodnom vestníku zverejnil zrušenie stáleho rozhodcovského súdu a zastavujú uplynutím troch mesiacov odo dňa zverejnenia tohto zrušenia. Na rozhodcovský rozsudok vydaný ešte v čase existencie rozhodcovského súdu je preto potrebné hľadieť ako na potenciálny exekučný titul. Pre záver o dôvodnosti alebo nedôvodnosti žaloby je tak potrebné vydaný rozhodcovský rozsudok skúmať z hľadiska v žalobe namietaných dôvodov na jeho zrušenie, ako i z hľadiska dôvodov, ktoré je všeobecný súd v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku povinný skúmať z úradnej povinnosti; záver o nedôvodnosti žaloby bez skúmania uvedeného možno v danom prípade vyhodnotiť ako predčasný.
25. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že v danom prípade súd prvej inštancie založil svoj predčasný záver o nedôvodnosti žaloby na nesprávnom právnom posúdení veci, keď dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť z dôvodu, že predmetné spotrebiteľské rozhodcovské konanie bolo v zmysle § 71 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z.z. zastavené, neprihliadajúc pritom na existenciu vydaného rozhodcovského rozsudku ešte pred zrušením rozhodcovského súdu. V dôsledku uvedeného predčasného záveru, ktorý súd prvej inštancie navyše nedostatočne odôvodnil, sa tento ďalej nezaoberal podstatou veci z hľadiska právne významných skutočností pre posúdenie opodstatnenosti uplatneného nároku v intenciách tvrdení žalobcu v žalobe a v tomto smere z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal potrebné dokazovanie; je tak potrebné prisvedčiť odvolacej argumentácii žalobcu, že v predmetnom konaní boli naplnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d) i h) CSP. Vzhľadom na to, že nie je účelné doplniť dokazovanie pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V novom konaní bude súd prvej inštancie v zmysle § 391 ods. 2 CSP viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným vyššie a v tomto sa bude zaoberať dôvodnosťou nároku žalobcu na zrušenie rozhodcovského rozsudku, podstatnými a právne významnými skutkovými tvrdeniami strán sporu uplatnenými v rámci prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany a ich vyhodnotením. V závislosti od výsledkov dokazovania a ich vyhodnotenia súd prvej inštancie ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie a následne svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 CSP tak, aby obsahovalo dostatok dôvodov, ich uvedenie bolo zrozumiteľné a presvedčivé tak, aby bolo v plnej miere naplnené právo strán sporu na spravodlivé súdne konanie.
26. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 262 ods. 1, § 396 ods. 3 CSP).
27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).