Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_6Co-13-2023.pdf
PDF · 118.15 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/13/2023
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v právnej veci žalobcu: Z. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXX/XX, XXX XX X. I., zastúpeného JUDr. Petrom Svrčkom, advokátom, so sídlom M. G. XXXX/X, XXX XX V., proti žalovanému: Ing. arch. V. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXX/ XX, XXX XX G. G., o žalobe na obnovu konania, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Ružomberok č. k. 2C/51/2022-36 zo dňa 20. októbra 2022,
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Ružomberok č. k. 2C/51/2022-36 zo dňa 20. októbra 2022 p o t v r d z u j e .
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením okresný súd podľa § 413 ods. 1 písm. e) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej „CSP“) odmietol žalobu na obnovu konania doručenú súdu dňa 06.09.2022 (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal (výrok II.). 2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal obnovy konania vo veci vedenej na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 2C/6/2021. V označenom konaní, v ktorom vystupovali aktuálne označení žalobca a žalovaný ako subjekty v opačnom postavení (aktuálny žalobca bol v pôvodnom konaní žalovaný a aktuálny žalovaný bol subjektom na žalujúcej sporovej strane) okresný súd rozsudkom č. k. 2C/6/2021-125 zo dňa 15.09.2021 žalobe vyhovel tak, že žalovanú sporovú stranu zaviazal k povinnosti zaplatenia sumy 24.100,00 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z priznanej sumy od 21.06.2019 do zaplatenia a žalujúcej sporovej strane priznal aj nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 15.09.2021 a vykonateľnosť dňa 21.09.2021. V žalobe na obnovu konania žalobca poukázal na skutočnosť, že v pôvodnom konaní v postavení žalovaného neprodukoval prostriedky procesnej obrany (skutkové tvrdenia) o tom, že peniaze, ktoré v období od 19.04.2018 do 03.12.2018 žalobca (aktuálne žalovaný) posielal na jeho účet, neboli pôžičky, ale jednalo sa o časti mzdy, ktoré následne žalobca vyplácal iným zamestnancom spoločnosti Vodostav SR, s.r.o., a to z dôvodu, že nemal k dispozícii priame dôkazy na preukázanie týchto svojich prípadných tvrdení. V júni 2022 žalobcu oslovil Mgr. O. O., bývalý zamestnanec spoločnosti Vodostav SR, s.r.o., s ktorým sa žalobca stretol dňa 04.06.2022. Na tomto stretnutí Mgr. O. informoval žalobcu, že má vedomosť o predmete pôvodného sporu a tiež, že je ochotný vypovedať o skutočnostiach, že v danom prípade sa nejednalo o pôžičku, ale o finančné prostriedky určené na vyplácanie iným zamestnanom spoločnosti Vodostav SR, s.r.o. Zároveň mal Mgr. O. žalobcovi odovzdať aj „elektronické dokumenty týkajúce sa spoločných projektov strán konania (napr. stavebné denníky)“. V rámci pôvodného sporu žalobca nemal vedomosť o existencii uvedených dôkazných prostriedkov. Tieto dôkazy však podľa jeho názoru odôvodňujú povolenie obnovy právoplatne skončeného konania vedeného pôvodne na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 2C/6/2021. Na podporu tvrdených skutočností žalobca spolu
s podanou žalobou predložil súdu aj výpis zo svojho účtu za obdobie od apríla 2018 do júla 2018, ktorý ako listinný dôkaz v pôvodnom konaní nepredložil do spisu z dôvodu, že sa nejednalo o priamy dôkaz, ale len o nepriamy dôkaz, ktorý však aktuálne je schopný podporiť skutočnosti, ktoré budú prípadne zistené zo svedeckej výpovede Mgr. O.. 3. Po preskúmaní podanej žaloby na obnovu konania okresný súd dospel k záveru o jej zjavnej nedôvodnosti podľa § 413 ods. 1 písm. e) CSP, keďže tu nebola splnení podmienka prípustnosti podania žaloby podľa § 397 písm. a) CSP. Žaloba na obnovu konania je v zmysle § 397 písm. a) CSP prípustná, keď novo uvádzané skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu pôvodného konania, ktoré ten, kto podal žalobu na obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Procesná obrana žalobcu, v pôvodnom konaní v procesnom postavení žalovaného, spočívala v tvrdení, že práve on bol veriteľom, a nie dlžníkom a finančné prostriedky plynúce na jeho účet neboli pôžičkou, ale jednalo sa o splácanie dlhu zo strany v pôvodnom konaní označeného žalobcu (aktuálne žalovaného). Pokiaľ žalobca vo svojej žalobe na obnovu konania produkuje úplne nové, diametrálne odlišné skutkové tvrdenia týkajúce sa titulu sporných finančných prostriedkov a nakladania s nimi, takýto prostriedok procesnej obrany podľa názoru prvoinštančného súdu nemožno považovať splnenie predpokladu pre dôvodnosť podanej žaloby na obnovu konania. Tvrdenia žalobcu o neprodukovaní predmetných skutkových tvrdení v pôvodnom spore z dôvodu jeho vedomosti o prípadnom neunesení dôkazného bremena svojich tvrdení okresný súd označil za účelové, ktorými sa žalobca snaží vzbudiť dojem, že bez jeho viny mu bolo zabránené použiť takúto obranu v pôvodnom konaní, a preto na základe tohto sa snaží domôcť obnovy konania. Aktuálne označený žalovaný, v pôvodnom konaní vystupujúci na žalujúcej sporovej strane, nemal možnosť v pôvodnom konaní zaujať stanovisko k tejto „novej“ obrane žalobcu (pôvodne žalovaného) a ak si žalobca nesplnil svoje základné procesné povinnosti v pôvodnom konaní, konkrétne povinnosť tvrdenia a označenia dôkazov na ich preukázanie, ktoré sú dôvodom jeho neúspechu v spore, nemôže za týmto účelom dôvodne iniciovať obnovu konania. V danej súvislosti konajúci súd poukázal aj na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 96/2008 zo dňa 29.09.2009 (súd musí v konaní o návrhu na obnovu konania prihliadať aj na to, prečo účastník nesplnil v pôvodnom konaní povinnosť tvrdenia a pokiaľ účastník zo svojej viny neuplatnil určitú skutočnosť v pôvodnom konaní, je vylúčený aj s dôkazmi, ktoré majú túto skutočnosť preukázať) a ďalej na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ v zmysle ktorej práva patria len bdelým, pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým a teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Bolo na žalobcovi, aby v pôvodnom konaní v postavení žalovaného riadne bránil svoje práva použitím všetkých relevantných prostriedkov procesnej obrany, a preto nemôže očakávať, že súd jeho predchádzajúcu pasivitu „odmení“ povolením obnovy konania na podklade ním navrhnutých dôkazov bez toho, aby neprihliadol na jeho tvrdenia v pôvodnom konaní. 4. Z uvedených dôvodov okresný súd žalobu žalobcu na obnovu konania ako zjavne nedôvodnú podľa § 413 ods. 1 písm. e) CSP odmietol. Zároveň konajúci súd uviedol, že pri svojom rozhodovaní sa zaoberal aj dodržaním subjektívnej a objektívnej lehoty na podanie žaloby na obnovu konania. Objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania je v zmysle § 403 ods. 2 CSP trojročná a začína plynúť od okamihu, kedy obnovou konania napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. V tomto prípade obnovou konania napadnutý rozsudok Okresného súdu Ružomberok č.k. 2C/6/2021-125 zo dňa 30.08.2021, nadobudol právoplatnosť dňa 15.09.2021, pričom žaloba na obnovu konania bola podaná na súd dňa 06.09.2022 (odoslaná dňa 05.09.2022), z čoho je zrejmé, že trojročná objektívna lehota na podanie žaloby na obnovu konania na súd bola žalobcom zachovaná. Subjektívna lehota je trojmesačná a oprávnenému subjektu plynie odo dňa, keď sa mohol dozvedieť o dôvode obnovy, alebo odo dňa, kedy mohol dôvod obnovy uplatniť. Subjektívna lehota na podanie žaloby na obnovu konania musí byť dodržaná v rámci objektívnej trojročnej lehoty. Žalovaný splnenie subjektívnej lehoty na podanie žaloby odôvodnil tým, že tá má vyplynúť až zo svedeckej výpovede Mgr. O., ktorý podľa vyjadrenia žalobcu ho mal osobne navštíviť dňa 04.06.2022, kedy mu odovzdal elektronické dokumenty. Na základe uvedených tvrdení žalovaného, však nebolo možné jednoznačne uzavrieť otázku, či žalovaným podaná žaloba na obnovu konania bola podaná v trojmesačnej subjektívnej lehote. S poukazom na neexistenciu dôvodov prípustnosti žaloby na obnovu konania však súd nepovažoval za hospodárne skúmať prípadnými ďalšími dôkazmi splnenie tejto podmienky. 5. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorému by podľa výsledku konania patril nárok na ich náhradu, žiadne trovy nevznikli, na základe čoho mu nárok na ich náhradu nepriznal.
6. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 7. Odvolateľ namietal, že okresný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a tiež, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 8. Podľa názoru odvolateľa mal súd prvej inštancie pri rozhodovaní o podanej žalobe na obnovu konania zvažovať vzájomný pomer medzi princípom právnej istoty a princípom spravodlivosti. V súlade s tým mal súd skúmať nielen to, či o tvrdených skutočnostiach mal žalobca vedomosť už v pôvodnom konaní, ale aj to, akému právu vlastne bola v tom konaní poskytnutá právna ochrana. Súčasne sa odvolateľ nestotožnil ani s aplikáciou záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 96/2008 zo dňa 29.09.2009 konajúcim súdom bez skúmania skutkového stavu prejednávanej veci a veci riešenej v označenom prípade. V predmetnom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sa jednalo o priznanie ochrany právu na základe vedome nepravdivých tvrdení (jednalo sa o otázku správnej identifikácie umiestnenia pozemku). V prejednávanom prípade však z nových tvrdení žalobcu vyplýva možnosť, že v pôvodnom konaní bola právna ochrana poskytnutá strane uvádzajúcej nepravdu. Naviac rozhodnutie okresného súdu bez nariadenia pojednávania sa javí ako predčasné a porušujúce právo žalobcu na to, aby sa navrhnutými dôkazmi na preukázanie dôvodnosti obnovy konania súd relevantne zaoberal. 9. Iné podania strán sporu v rámci odvolacieho konania neboli produkované. 10. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario toto rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. 11. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, pričom sa stotožnil s právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci. správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 236 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je dostatočné, zrozumiteľné a vychádza zo správnych záverov, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). 12. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že žalobca sa vo svojom odvolaní nestotožnil so závermi súdu prvej inštancie prezentovanými v napadnutom rozhodnutí, ktorý žalobu na obnovu konania ako zjavne nedôvodnú odmietol. 13. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Zároveň dáva odvolací súd do pozornosti, že právu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (ako súčasti základného práva na súdnu ochranu) zodpovedá povinnosť dotknutého súdu dať odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na relevantné argumenty strán. V súdenej veci okresný súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. Právo na súdnu ochranu však nemožno zamieňať s „právom“ strany sporu byť pred súdom úspešnou; prípadne s „právom“ na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Preto nie je porušením daného základného práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu; vrátane predstáv o obsahu odôvodnenia súdneho rozhodnutia. S prihliadnutím na obsah odôvodnenia napadnutého uznesenia, krajský súd len doplnil jeho dôvody. Uvedený postup odvolacieho súdu je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. 350/2009 zo dňa 08.10.2009, podľa ktorého „....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008).Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. 14. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalobcu formulovanú v jeho opravnom prostriedku, pričom v zmysle princípu neúplnej apelácie sa nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu. Krajský súd zároveň poukazuje na zodpovednosť
odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). 15. Obnova konania je v civilnom sporovom konaní mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý je spôsobilý vyvolať zmenu alebo zrušenie právoplatného rozhodnutia. Predstavuje zákonom povolenú odchýlku od zásadnej požiadavky, ktorou je záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatných rozhodnutí. Obnova konania však nie je generálne použiteľná a možno ju povoliť len vo výnimočných prípadoch. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov totiž vychádza z toho, že právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte (čl. 1 ods. 1 ústavy) narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. Účelom zakotvenia obnovy konania do systému mimoriadnych opravných prostriedkov je umožniť účastníkovi konania/ strane sporu nové konanie s novým rozhodnutím vo veci, v ktorej sa konanie už skončilo právoplatným rozhodnutím. Obnova konania má takto umožniť, aby došlo k náprave skutkových omylov, z ktorých sa pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzalo. Vzhľadom na mimoriadnosť tohto opravného prostriedku je jeho prípustnosť vo viacerých smeroch obmedzená.
16. Zákon osobitne pre tento druh opravného prostriedku stanovuje subjektívne a objektívne podmienky jeho prípustnosti - spôsobilý predmet obnovy (konanie ukončené právoplatným rozsudkom, resp. iným rozhodnutím súdu v zmysle § 398 CSP), zákonný dôvod obnovy (§ 397 CSP), lehoty počas ktorých musí byť žaloba podaná (§ 403, § 404 CSP), osoba spôsobilá k podaniu žaloby (§ 400 až § 402 CSP), osobitné náležitosti žaloby (§ 406 CSP) a v konečnom dôsledku príslušný súd k prejednaniu žaloby. Splnenie, resp. nesplnenie týchto podmienok je sú povinný skúmať z úradnej moci. 17. Okrem dodržania zákonnej lehoty je predpokladom procesnej prípustnosti žaloby na obnovu konania, (na ktoré sa zameriava súd pri skúmaní jej prípustnosti), medziiným aj existencia skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré ten, kto navrhuje obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní (§ 397 písm. a) CSP), a ďalej možnosť vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní [397 písm. b) CSP]. 18. V obidvoch prípadoch je procesná prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku podmienená tým, že ten kto navrhuje obnovu konania, nemal žiadny podiel na tom, že v pôvodnom konaní sa nemohli použiť skutočnosti, rozhodnutia, dôkazy, prípadne, že sa dôkazy nemohli vykonať. Táto podmienka nie je splnená, ak určitá skutočnosť, rozhodnutie alebo dôkaz existovali už v pôvodnom konaní, a ten, kto navrhuje obnovu konania, o ich existencii vedel a mal aj dostatok podkladov potrebných na ich označenie, avšak v pôvodnom konaní nimi nenavrhoval vykonať dokazovanie. O možnosť vykonania dôkazov, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ide vtedy, keď strana sporu dôkaz v pôvodnom konaní označila, ale tieto dôkazy nemohol súd vykonať z dôvodu prekážok objektívneho charakteru. 19. Žalobou na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom posúdení veci alebo nesprávnosti procesnej povahy. Dôvodom zakladajúcim procesnú prípustnosť obnovy konania nie je ani vecná nesprávnosť rozsudku napadnutého návrhom na obnovu konania a nevzťahuje sa ani na prípad nevykonania dôkazov na zistenie skutočností, ktoré súd nepovažoval za rozhodujúce pre rozhodnutie veci, hoci tieto boli žalobcom v pôvodnom konaní označené. Ak si žalobca nesplnil svoje základné procesné povinnosti v pôvodnom konaní - povinnosť tvrdenia a označenia dôkazov na ich preukázanie, ktoré sú dôvodom jej neúspechu v spore, nemôže za týmto účelom iniciovať obnovu konania. 20. Je potrebné zdôrazniť, že obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý má povahu výnimky zo zásadnej nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia. Vzhľadom na to je jeho prípustnosť vo viacerých smeroch obmedzená. 21. Právoplatný rozsudok môže strana sporu napadnúť žalobou na obnovu konania, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, pokiaľ môžu preňho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci (§ 397 písm. a) CSP); prípadne možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre stranu priaznivejšie rozhodnutie vo veci (§ 397 písm. b) CSP). Citované ustanovenia upravujú procesný prostriedok, pomocou ktorého možno dosiahnuť nápravu rozhodnutia, ktorého nesprávnosť má pôvod v tom, že v pôvodnom konaní nemohol byť riadne zistený skutkový podklad napadnutého rozhodnutia (pozri napr. rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Obo/113/2008). Zároveň však súd musí v konaní o žalobe na obnovu konania prihliadať aj na to, prečo strana nesplnila v pôvodnom konaní svoju povinnosť tvrdenia. Pokiaľ strana zo svojej viny neuplatnila určitú skutočnosť v pôvodnom konaní, je vylúčená aj s dôkazmi, ktoré majú túto skutočnosť preukázať. Je teda na strane/účastníkovi civilného sporového konania teda je, aby dbala o ochranu
svojich práv aj tým, že úplne a pravdivo opíše všetky skutočnosti rozhodujúce pre konanie vo veci. Strana sporu je povinná starať sa o to, aby rozhodujúce skutočnosti boli súdu predložené, aby na ne aj označila dôkazy. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že dôvodom obnovy konania môžu byť len tie skutočnosti, ktoré nastali do vyhlásenia rozhodnutia súdu. Nový dôkaz je spôsobilým dôvodom obnovy konania vtedy, ak je ním možné preukázať právne spôsobilú skutočnosť, ktorá môže privodiť pre žalobcu obnovy priaznivejšie rozhodnutie vo veci a ktorý bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní. Pri novom dôkaze nie je rozhodujúce, že sa týka skutočnosti, ktorá je už súdu známa. Nemožnosťou použiť dôkaz bez svojej viny v pôvodnom konaní nie je mienená len možnosť označiť dôkaz, ale aj nemožnosť predložiť ho stranou sporu súdu. Zároveň je predpokladom obnovy konania podľa ust. § 397 písm. a) CSP, aby dôkazy, ktoré tu v dobe pôvodného rozhodovania už existovali, nemohla strana sporu bez svojej viny použiť. Použitie dôkazu stranou sporu spočíva v tom, že strana splnila zákonom mu uloženú povinnosť (predtým § 101 ods. 1 O.s.p., teraz § 150 až § 154 CSP) a prispieť k tomu, aby bol dosiahnutý účel konania predovšetkým tým, že pravdivo a úplne označí všetky potrebné dôkazné prostriedky. Zároveň je potrebné dodať, že okolnosť, či súd tieto dôkazy vykonal a či z nich vyvodil zistenie skutkového stavu pre svoje rozhodnutie, neznamená možnosť alebo nemožnosť strany sporu použiť dôkazy v konaní (pozri napr. rozhodnutie NS SR sp.zn. 4Cdo/18/2010). 22. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu prezentovaným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia o tom, že v prejednávanej veci neboli dané dôvody na povolenie obnovy konania vedeného na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 2C/6/2021. Súd prvej inštancie preto postupoval v súlade so zákonom, keď žalobu na obnovu konania podľa § 413 ods. 1 písm. e) CSP ako zjavne nedôvodnú odmietol. S poukazom na dôvody obnovy konania prezentované žalobcom v jeho žalobe je zrejmé, že o svojich skutkových tvrdeniach týkajúcich sa charakteru poskytovaných finančných prostriedkov zo strany žalovaného (žalobcu v pôvodnom konaní) mal vedomosť už v pôvodnom konaní, avšak z obavy neunesenia dôkazného bremena, tieto tvrdenia ako relevantný prostriedok procesnej obrany, nepoužil. V pôvodnom konaní žalobca produkoval svoje skutkové tvrdenia na preukázanie skutkového stavu odlišne, ako je tomu aktuálne v jeho žalobe na obnovu konania. Žalobca vo svojich tvrdeniach počas celého konania sp. zn. 2C/6/2021 ani len zmienkou nepoukázal na okolnosti, ktoré aktuálne uviedol v žalobe na obnovu konania. V štádiu rozhodovania o povolení obnovy konania je relevantné to, ktoré skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení žalobca v pôvodnom konaní v pozícii žalovaného označil v rámci svojej procesnej obrany. Jeho pohnútky, prečo ich v konaní sp. zn. 2C/6/2021 neuviedol/neoznačil, sú irelevantné. Ak si žalobca v pôvodnom konaní ako strana sporu vedome nesplnil zákonom uloženú povinnosť (§ 150 až § 154 CSP) a neprispel k tomu, aby bol dosiahnutý účel konania predovšetkým tým, že pravdivo a úplne označí všetky potrebné dôkazné prostriedky, nemožno takúto jeho pasivitu, či opomenutie aktuálne naprávať povolením obnovy konania. Ako už bolo uvedené vyššie, pokiaľ strana zo svojej viny neuplatnila určitú skutočnosť v pôvodnom konaní, je vylúčená aj s dôkazmi, ktoré majú túto skutočnosť preukázať. Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom okresného súdu o zjavnej účelovosti takéhoto konania žalobcu ako sporovej strany pri produkovaní skutkových tvrdení v sporovom konaní. Novo uvádzané tvrdenia ako prostriedok procesnej obrany, ktoré podľa tvrdení žalobcu existovali aj v pôvodnom konaní (hoci za stavu/rizika domnelej nemožnosti unesenia dôkazného bremena) avšak v ňom nenašli svoje vyjadrenie, bez ďalšieho nenapĺňajú predpoklady prípustnosti žaloby na obnovu konania podľa § 397 CSP, na základe čoho okresný súd procesne správne pristúpil k odmietnutiu žaloby podľa § 413 ods. 1 písm. e) CSP. 23. Rovnako tak aj v prípade žalobcom predloženého výpisu z jeho osobného účtu za obdobie od apríla 2018 do júla 2018, okresný súd správne vyhodnotil tento dôkazný prostriedok ako neprípustný v rámci žaloby na obnovu konania, keďže sa jedná o prostriedok procesnej obrany, ktorý mohol žalobca predložiť súdu už v pôvodnom konaní. Subjektívny názor žalobcu o prípadnej dôkaznej sile predloženého dôkazného prostriedku je pritom irelevantný, v ktorej súvislosti odkazuje odvolací súd na závery uvádzané vyššie. 24. Žalobca v opravnom prostriedku produkoval subjektívne úvahy týkajúce sa vzájomného pomeru princípu právnej istoty a princípu spravodlivosti. V danej súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že princípy sporového konania uvádzané žalobcom v podanom odvolaní musia nájsť svoje vyjadrenie ako v úkonoch sporových strán, tak aj v procesnom postupe konajúceho súdu, pričom sa nedajú uplatňovať izolovane od zákonnej úpravy vedenia sporového konania. Podľa názoru odvolacieho súdu však v posudzovanom prípade došlo zo strany konajúceho súdu pri rozhodovaní o žalobe žalobcu na obnovu konania k dodržaniu spomenutých princípov. Je zrejmé, že žalobca v postavení žalovanej sporovej strany mal v pôvodnom konaní procesný priestor garantovaný Civilným sporovým poriadkom na riadne uplatnenie svojich procesných práv spočívajúcich v možnosti produkovania všetkých skutočností a dôkazných prostriedkov, ktoré považuje za relevantné. Následne, po skončení dokazovania, okresný súd
vo veci vydal meritórne rozhodnutie, ktoré po nadobudnutí právoplatnosti nadobudlo účinky záväznosti a zásadnej nezmeniteľnosti. Pokiaľ žalobca v žalobe na obnovu konania produkoval nové skutkové tvrdenia a návrhy na vykonanie dokazovania, okresný súd tieto správne vyhodnocoval vo vzťahu k prípustnosti uplatnených procesných prostriedkov podľa ust. § 397 CSP, pričom dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, a to práve z dôvodu nesplnenia zákonom stanovených kritérií prípustnosti nových skutkových tvrdení a navrhovaných dôkazov v právoplatne skončenom spore. Nejedná sa teda o stav, kedy by okresný súd kategoricky odmietol prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku uplatneného žalobcom, ale jeho odmietnutiu predchádzal zákonom upravený procesný postup, pri ktorého dodržaní, bez ohľadu na procesný výsledok, došlo k naplneniu princípov uvádzaných žalobcom. 25. Neobstojí ani odvolacia námietka žalobcu o nesprávnej aplikácii záverov vyplývajúcich z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR uvedených v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo 96/2008 zo dňa 29.09.2009 na prejednávaný prípad. Aj keď sa možno stotožniť s tvrdením odvolateľa o rozdielnom skutkovom stave aktuálne posudzovanej veci a veci riešenej v označenom prípade, relevantná úvaha rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, na ktorú poukázal súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia, nie je nijakým spôsobom limitovaná skutkovým stavom, pretože sa jedná o záver týkajúci sa procesného postupu súdu v rámci sporového konania v súvislosti s podanou žalobou na obnovu konania. 26. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku odvolateľa o predčasnom rozhodnutí prvoinštačného súdu o odmietnutí jeho žaloby na obnovu konania, v dôsledku nenariadenia pojednávania vo veci bez toho, aby sa konajúci súd relevantne zaoberal touto žalobou, vrátane tvrdení žalobcu a jeho návrhmi na vykonanie dokazovania. Procesný postup súdu pri konaní a rozhodovaní o žalobe na obnovu konania je upravený v ustanoveniach § 397 až § 418 Civilného sporového poriadku. Je potrebné zdôrazniť, že v prvej fáze obnovy konania rozhoduje súd o tom, či obnovu konania povolí, alebo žalobu na obnovu konania odmietne. Zároveň je nutné dodať, že zákon v tejto fáze nestanovuje obligatórnu povinnosť súdu nariadiť vo veci pojednávanie. Podľa aktuálnej právnej úpravy v Civilnom sporovom poriadku je súd oprávnený v taxatívne určených prípadoch, ešte predtým ako bude rozhodovať o povolení obnovy konania, žalobu na obnovu konania bez nariadenia pojednávania odmietnuť (tak ako je tomu i v prejednávanom prípade). V prvej fáze obnovy konania súd nevykonáva dokazovanie, pretože žalobu odmieta pre nedostatok formálnych podmienok. Súčasne neobstojí ani tvrdenie odvolateľa o tom, že okresný súd sa podanou žalobou na obnovu konania relevantným spôsobom nezaoberal. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmé, že súd prvej inštancie postupoval pri skúmaní podmienok prípustnosti žaloby na obnovu konania dôsledne v zmysle účinnej právnej úpravy týkajúcej sa danej problematiky (§ 397 až § 413 CSP). 27. Nad rámec uvedeného (pre úplnosť) odvolací súd uvádza, že žalobca svoju žalobu na obnovu konania podal včas, t. j. za splnenia objektívnej i subjektívnej lehoty uvedenej v ust. § 403 ods. 1 a 2 CSP. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 121 ods. 3 až 5 CSP, z ktorých vyplýva, že lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď nastala skutočnosť určujúca začiatok lehoty; ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu alebo deň pracovného pokoja, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu alebo deň pracovného pokoja, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň. Lehota je zachovaná, ak sa v posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť; to platí aj vtedy, ak je podanie urobené elektronickými prostriedkami doručené súdu mimo pracovného času. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že rozsudok Okresného súdu Ružomberok č. k. 2C/6/2021-125 zo dňa 30.08.2021, nadobudol právoplatnosť dňa 15.09.2021. Podľa vyjadrenia žalobcu ho mal Mgr. O. O. osobne navštíviť dňa 04.06.2022, kedy mu odovzdal elektronické dokumenty súvisiace s predmetom sporu. Zo správy z ÚPVS (č. l. 53 spisu), ktorá je zároveň súčasťou elektronického súdneho spisu vyplýva, že žaloba na obnovu konania bola elektronicky odoslaná právnym zástupcom žalobcu a prijatá dňa 05.09.2022 (pondelok), t. j. v zákonom stanovenej lehote. 28. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti krajský súd vyhodnotil odvolacie námietky žalobcu ako nedôvodné. Zároveň odvolací súd v súdenej veci nezistil vady týkajúce sa procesných podmienok konania (§ 380 ods. 1, 2 CSP), v dôsledku čoho napadnuté uznesenie vo výroku I. ako vecne správne potvrdil. 29. Ako vecne správny odvolací súd potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok II. o trovách konania, vo vzťahu ku ktorému odvolateľ neprodukoval žiadnu relevantnú odvolaciu argumentáciu a ktorý zároveň plne zodpovedá úvahe okresného súdu a zákonným ustanoveniam uvedeným v odôvodnení napadnutého uznesenia.
30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane odvolacieho konania nepriznal nárok na ich náhradu. 31. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že žalovanému v aktuálnom odvolacom konaní preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva ako trovy konania (majúce sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký zmysel absentuje, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016 a sp. zn. 7Cdo/14/2018 zo dňa 28.02.2018. 32. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).