Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sa/8/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach ako správny súd sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou, v právnej veci žalobcu: A. A., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Eritrea, trvalý pobyt: Emabchely, Eritrea, bez cestovného dokladu, toho času umiestnenej v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, B. XX, XXX XX C., právne zastúpenej: Centrum právnej pomoci, Račianska cesta 71, 810 00 Bratislava, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Banská Bystrica, Skuteckého 19, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o správnej žalobe o nariadenie prepustenia podľa , takto

rozhodol:

N a r i a ď u j e žalovanému bezodkladne prepustiť žalobcu: A. A., nar. XX.XX. XXXX, štátna príslušnosť: Eritrea, trvalý pobyt: Emabchely, Eritrea, bez cestovného dokladu, bez toho času umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, zo zaistenia.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

Rozhodnutím Mobilnej jednotky Policajného zboru Banská Bystrica zo dňa 16.1.2023, č. PPZ-HCP- BB4-132-012/2022-AV bol žalobca z dôvodu podľa ust. § 82 ods. 1, písm. b/ zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky na územie Eritrei. Súčasne tým istým rozhodnutím mu bol podľa ust. § 82 ods. 3, písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu dvoch rokov a postupom podľa ust. § 83 ods. 2, písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, nebola určená lehota na vycestovanie.

Dňa 16.1.20231 žalovaný rozhodnutím zaistil žalobcu podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov (na účel výkonu administratívneho vyhostenia ) na nevyhnutne potrebný čas, najviac do 16.4.2023 a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia v Sečovciach. Z odôvodnenia rozhodnutia o zaistení vyplýva, že do zápisnice, ktorá bola so žalobcom spísaná dňa 16.1.2023 sa vyjadril k okolnostiam a dôvodom vycestovania z domovského štátu, trase ďalšieho postupu, príchodu na územie Slovenskej republiky, ako aj k dĺžke doby zdržiavania sa na území jednotlivých štátov schengenského priestoru. Žalovaný dôvodil tým, že počas cesty na Slovensko sa nezdržiaval v žiadnych zónach vojnového konfliktu a ako svoju cieľovú krajinu uviedol Nemecko. Dôvodom odchodu žalobcu z Eritrei je podľa jeho vyjadrenia chudoba. Uviedol tiež, že za útek z domovskej krajiny mu hrozí väzenie, a v Eritrei nemá žiadny majetok. V zápisnici uviedol, že o udelenie azylu na území Slovenskej republiky nežiada a na otázku, či mu hrozí v domovskej krajne prenasledovanie z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov Žalovaný uviedol, že skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, avšak dospel k záveru, že žalobca nespĺňa podmienky, za ktorých by jej mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov. V zápisnici o podaní

vyjadrenia žalobca uviedol, že nemá na území Slovenskej republiky žiadnu rodinu a nedisponuje ani finančnou hotovosťou, ktorá by reálne pokryla zabezpečenie jej pobytu na území Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu preto žalovaný rozhodol o jeho zaistení. Pokiaľ ide o dĺžku doby zaistenia, túto žalovaný určil na čas nevyhnutne potrebný, najviac do dňa 16.04.2023, kedy počas tejto doby sa bude zabezpečovať technicko-personálne zabezpečenie návratu žalobkyne do jej domovskej krajiny.

Žalovaný v súvislosti s dĺžkou doby zaistenia poukázal na úkony, ktoré bude vykonávať Útvar policajného zaistenia pre cudzincov a ktorými sú: štúdium spisového materiálu, vykonanie sa pohovoru so žalobcom za účelom získania osobných údajov potrebných pre podanie žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu, zaslanie predpísaných žiadostí o lustráciu osoby cez zastupiteľský úrad prostredníctvom Konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, ako aj žiadosti o lustráciu cez Interpol, rozhodnutie o realizácii návratu buď pozemnou cestou alebo letecky. V prípade leteckého návratu bude potrebné pristúpiť k vybavovaniu leteniek. Pri vybavovaní náhradného cestovného dokladu bude taktiež podľa žalovaného nevyhnutná osobná súčinnosť a spolupráca žalobkyne s orgánmi polície Slovenskej republiky, i keď podľa vyjadrenia Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov je možné náhradný cestovný doklad vydať nielen v prípade, keď cudzinec pri jeho vybavovaní aktívne spolupracuje, ale aj v prípade, ak nespolupracuje, ibaže v tomto prípade sa doba vydania náhradného cestovného dokladu môže predĺžiť.

V ďalšom obsahu rozhodnutia o zaistení žalovaný poukázal na splnenie podmienky pre začatie konania o reálnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky a teda existencii rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky. Žalovaný považuje túto podmienku za splnenú, čoho dôkazom je nespochybniteľná existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-BB4-133-013/2023-AV zo dňa 16.01.2023.

Žalovaný považuje zaistenie na výkon administratívneho vyhostenia za účelné a efektívne, pretože v prípade jej uloženého administratívneho vyhostenia je potreba vykonať výkon bez zbytočného odkladu a prieťahov zo strany orgánov Slovenskej republiky a tak zabezpečiť a vykonať výkon administratívneho vyhostenia, ktorý bol žalobkyni uložený. V prípade žalobcu to nie je možné vykonať okamžitým vrátením na hranicu ani uložením miernejších donucovacích opatrení ( alternatívy zaistenia). Navyše jeho predchádzajúci neoprávnený pobyt v štátoch schengenského priestoru odôvodňuje obavu žalovaného, že jej nezaistením by mohlo dôjsť k pokračovaniu jej neoprávneného pobytu v krajinách schengenského priestoru, ako aj k zmareniu úkonov smerujúcich k vystaveniu náhradného cestovného dokladu.

Žalobca nesúhlasí so svojím zaistením a domáha sa prepustenia zo zaistenia z nasledovných dôvodov a žiada, aby Krajský súd nariadil, aby bol žalobca: A. A., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Eritrea, trvalé bytom: Emabchely, Eritrea, bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, bezodkladne prepustený zo zaistenia.

Žalobca namieta reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Preto odporca musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu možnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné. Nakoľko v rozhodnutí o zaistení navrhovateľa ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení určenie krajiny, kam má byť navrhovateľ vyhostený, absentuje, logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia.{rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).

Žalobca namieta, že z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov ako aj Ústavného súdu SR vyplýva, že pri rozhodovaní správneho orgánu musí správny orgán skúmať, či takýmto rozhodnutím nedôjde k

obmedzeniu práv chránených aj inými právnymi predpismi. Ustanovenie § 88 ods. I písm. b) zákona o pobyte cudzincov, na základe ktorého došlo k zaisteniu žalobcu síce oprávňuje policajný orgán zaistiť cudzinca s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení, no limitom zaistenia je okrem formálnej zákonnosti aj jeho účelnosť a efektívnosť a aj súlad s čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru a čl. 3 Dohovoru, a teda reálna možnosť a prípustnosť naplnenia účelu zaistenia, ktorým je v prejednávanom prípade výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia síce tvrdí, že zaistenie považuje za zákonné a v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. 0 Európskeho dohovoru, avšak v rozhodnutí nezaujal žiadnu právnu úvahu k otázke vyhostiteľnosti žalobcu, keďže sa jedná o eritrejského štátneho príslušníka pochádzajúceho z krajiny postihnutej vojenským konfliktom o hranice s Eritreou, ktorá má navyše jednu z najhorších úrovní ochrany základných ľudských práv a slobôd a ktorý samotný vypovedal, že má strach z návratu, pretože ušiel z Eritrey. Žalovaný nezaujal ani žiadnu právnu úvahu k prípustnosti vyhostenia žalobcu z pohľadu súladu s čl. 3 Európskeho dohovoru a , a teda ani k otázke efektívnosti jeho držania v zaistení. Pokiaľ nie je výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení ani potenciálne možný či prípustný, nie je prípustné ani zaistenie a takéto obmedzenie osobnej slobody je v rozpore s čl. 5 ods. I písm. ť) Európskeho dohovoru. Žalobca odišiel z Eritrey v roku 2011 pre zlú situáciu a v prípade návratu sa bojí uväznenia za opustenie krajiny. V krajine jeho pôvodu totiž pretrváva dlhodobý konflikt o hranice medzi Eritreou a Etiópiou, pričom situácia v oblasti ochrany základných ľudských práv a slobôd je jednou z najhorších na svete. Vyplýva to z všeobecne dostupných informácií o Eritrei , a správ a pozorovaní orgánov či organizácií v oblasti dodržiavania základných ľudských práv: napr. organizácia Human Rights Watch alebo Spojené štáty americké (United States) - Department of State publikujú výročné správy o dodržiavaní ľudských práv v Eritrei na svojom internetovom sídle. Alarmujúca situácia v Eritrei bola taktiež dôvodom, pre ktorý dňa 10.03.2016 prijal Európsky parlament Uznesenie o situácii v Eritrei (2016/2568(RSP)), keďže pôvodný prísľub demokracie a právneho štátu po vyhlásení nezávislosti krajiny v roku 1993 od Etiópie vláda Eritrey pochovala pod zámienkou národnej obrany a vojenskej služby a prezidentské voľby naplánované na rok 1997 sa nikdy neuskutočnili a ratifikovaná vtom istom roku sa nikdy nevykonávala. Uznesenie poukazuje na to, že aj v správe osobitnej spravodajkyne OSN sa uvádza, že D. je jednou z krajín s najhoršou úrovňou dodržiavania ľudských práv na svete, kde sa ľudské práva bežne porušujú každý deň a v uplynulých rokoch nedošlo k žiadnemu zlepšeniu situácie; keďže mnohí mladí ľudia utiekli , aby unikli pred represívnou vládou a povinnou brannou povinnosťou, ktorá často začína vo veľmi skorom veku, keďže štatút osemnásťmesačnej vojenskej služby sa často porušuje, pričom väčšina Eritrejčanov slúži na neurčitú dobu. Mnohí branci sa využívajú na nútenú prácu a verejno-prospešné práce; väčšina tých, ktorí slúžia vojenskú službu, sa očitá v pozícii otrokov, ktorí podliehajú kontrole pri výkone práce, hľadaní si zamestnania alebo zakladaní si rodiny; nie je zaručená sloboda vykonávať náboženské obrady a sloboda svedomia, sloboda médií a sloboda prejavu.

Žalobca cituje závery vyšetrovacej komisie OSN pre ľudské práva v Eritrei, ktorá zistila, že porušovanie v prípadoch mimosúdnych popráv, mučenia (vrátane sexuálneho mučenia a sexuálneho otroctva), vojenskej služby ako formy otroctva, nútenej práce a politiky „vystreľ a zabi", ktorá sa uplatňuje na hraniciach, môžu byť zločinom proti ľudskosti. Rovnako podľa organizácie Human Rights Watch v Eritrei neexistuje sloboda náboženského vyznania; keďže vláda vážne obťažuje občanov, ktorí vyznávajú náboženstvá, ktoré nepatria k štyrom ňou uznávaným; keďže aj v prípade uznaných náboženstiev vláda zasahuje do náboženských obradov; diskriminácia žien a násilie voči nim sú prítomné vo všetkých oblastiach eritrejskej spoločnosti; keďže ženy sú vystavené mimoriadnemu riziku sexuálneho násilia nielen v armáde a vo vojenských výcvikových táboroch, ale aj v spoločnosti všeobecne, kde sa násilie na ženách pácha v atmosfére beztrestnosti; množstvo Eritrejčanov je zadržiavaných z rôznych neopodstatnených dôvodov, ako napríklad vyjadrovanie nezávislých názorov, alebo bez výslovného odôvodnenia, a preto na neurčitý čas; zadržiavané osoby vrátane detí sú držané v extrémne krutých podmienkach, ktoré sa v niektorých prípadoch rovnajú mučeniu alebo odopieraniu zdravotnej starostlivosti; dozor nad zadržiavanými ženami často vykonávajú muži, čím sa zvyšuje riziko sexuálneho a rodovo motivovaného násilia; v Eritrei neexistuje sloboda tlače, pretože nezávislé médiá sú zakázané, v dôsledku čoho je Eritrea spomedzi 170 až 180 hodnotených krajín osem rokov po sebe na poslednom mieste vo svetovom rebríčku slobody tlače, ktorý zverejňuje organizácia Reportéri bez hraníc. V roku 2015 tvorili Eritrejčania utekajúci z krajiny štvrtú najväčšiu skupinu ľudí, ktorí riskujú nebezpečnú cestu do Európy (po Sýrčanoch, Iračanoch a Afgancoch) a ktorí sú ťažko skúšaní nemilosrdnými prevádzačmi počas nebezpečnej plavby cez Stredozemné more; keďže z tohto dôvodu situácia v Eritrei priamo

ovplyvňuje Európu, pretože ak by sa ľudské práva v tejto krajine rešpektovali a dodržiavali a ľudia by v nej mohli žiť bez strachu, Eritrejčania by sa mohli vrátiť do svojej vlasti.

Žalobca namieta, že UNHCR odhadovalo, že asi 5 000 Eritrejčanov každý mesiac opustilo krajinu, čo je vo veľkej miere prisudzované pretrvávajúcemu závažnému porušovaniu ľudských práv; keďže v roku 2015 bolo postavenie utečenca v EU udelené v 69 % eritrejských žiadostí o azyl, zatiaľ čo ďalších 27 % žiadateľov získalo doplnkovú ochranu, čo preukazuje závažnosť prenasledovania v Eritrei. EU pôvodne uvalila na Eritreu sankcie ešte v marci 2010 s cieľom uplatniť rezolúciu BR OSN č. 1907 (2009) a tieto sankcie zahŕňali zbrojné embargo, cestovné obmedzenia a zmrazenie aktív osôb, ktoré predstavujú hrozbu pre mier a národné zmierenie. Európsky parlament v citovanom uznesení dáva do pozornosti aj prax Eritrejských zastupiteľských orgánov voči utečencom a diaspóre jej občanov v zahraničí, keďže Ľudový front za demokraciu a spravodlivosť zaviedol kontrolu a dohľad nad komunitami utečencov a diaspóry prostredníctvom veľvyslanectiev, ktoré sú zapojené do vydierania, pokiaľ ide o dane diaspóry a „dobrovoľné" príspevky vyplácané výmenou za služby, ako sú doklady totožnosti, pasy, rodné listy a základné dokumenty, ktoré môžu byť pre utečencov životne dôležité; keďže tieto praktiky sú v rozpore s Viedenským dohovorom o diplomatických stykoch. Uznesenie poukazuje na pokračujúcu poľutovaniahodnú situáciu v oblasti ľudských práv a úplnú absenciu zásad právneho štátu a slobody médií v Eritrei a nalieha na vládu Eritrey, aby ukončila konkrétne nezákonné praktiky a porušovanie ľudských práv a aby povolila vstup do krajiny nezávislým expertom misie OSN a Africkej únie, vrátane osobitnej spravodajkyne OSN, a umožnila vyšetrovacej komisii OSN pre situáciu v oblasti ľudských práv v Eritrei, aby v plnej miere vykonávala svoj mandát, a aby s ňou spolupracovala. Európsky parlament zároveň vyzval eritrejskú vládu, aby ukončila politiky „viny z dôvodu vzťahu" (guilt-by- association) zamerané na rodinných príslušníkov osôb, ktoré sa vyhýbajú vojenskej službe, snažia sa utiecť z Eritrey alebo neplatia 2 % daň z príjmu, ktorú vláda uvalila na eritrejských vysťahovalcov, (celé uznesenie dostupné na: Aj z aktuálnej Správy organizácie Human Rights Watch World Reporí 2023 - Eritrea je zrejmé, že eritrejská vláda pokračuje vo vážnom utláčaní jej obyvateľstva a obmedzuje aj nezávislých medzinárodných pozorovateľov. Eritrea je diktatúrou jedného muža nevoleného prezidenta E. F., bez parlamentu, bez nezávislých občianskych organizácií či médií a bez nezávislého.

Žalobca pripomína, že voľby sa v krajine doposiaľ nekonali, a to od získania nezávislosti Eritrey v roku 1993. Doposiaľ vláda neimplementovala ústavu z roku 1997. Zo správy ďalej vyplýva, že vláda nepodnikla žiadne kroky s cieľom odstrániť porušovanie ľudských práv vytýkané Európskym parlamentom vo vyššie citovanom uznesení. Eritrejské ozbrojené sily zotrvali v častiach etiópskeho regiónu Tigraj , kde sa dopustili závažných porušení ľudských práv.

V súvislosti so zapojením sa Eritrey do vojny na území regiónu Tigraj boli zaznamená prípady veľkých razií medzi eritrejským obyvateľstvom, ktoré považuje štát za vyhýbajúce sa vojenskej službe, pričom tieto razie nevynímali ani maloleté deti. Represii čelili aj rodiny týchto občanov, vrátane nezákonného svojvoľného zadržania či násilného vysťahovania. Ku koncu roka 2021 bolo v zahraničí viac ako 580.000 utečencov D. a žiadateľov o azyl z Eritrey. Eritrejčania, ktorí hľadali ochranu v zahraničí, boli cieľom zlého zaobchádzania eritrejskými orgánmi a bezpečnostnými zložkami ako v zahraničí (v Etiópii), aj po ich nútenom návrate z inej krajiny, napr. Egypta. Od znovuprepuknutia bojov v Tigraji v novembri 2020 bojujúce strany vrátane eritrejských ozbrojených síl zle zaobchádzali s eritrejskými utečencami. V januári OSN zaznamenalo, že januárové letecké ostreľovanie blízko tábora Mai Aini v regióne Tigraj zabilo troch eritrejských utečencov, z ktorých boli 2 deti. Prístup k humanitárnej pomoci a základným potrebám bol pre 25 tisíc eritrejských utečencov žijúcich v dvoch zostávajúcich táboroch v Tigraji poznačený bojmi a zvýšeným počtom útokov dronmi a etiópskym obliehaním na tomto území. V marci 2022 Egypt nútene vrátil 31 eritrejčanov utečencov a taktiež hrozili ďalšie repatriácie. V decembri 2021 deportoval 24 eritrejčanov, vrátane detí.

Žalobca uviedol, že v apríli, ľudsko-právni experti OSN poukazovali na rôzne spôsoby porušovania ľudských práv eritrejčanov, ktorí boli nútene vrátení do Eritrey, vrátane mučenia, zlého zaobchádzania, núteného zmiznutia a nezákonného zaistenia. Taktiež uviedli, že niektorí z Eritrejčanov deportovaných Egyptom v októbri 2021 už odvtedy nikto nevidel alebo o nich nikto nepočul, a preto sa predpokladá,

že sú zadržiavaní eritrejskými orgánmi v zaistení bez možnosti komunikácie. Katastrofálnu úroveň dodržiavania ľudských práv a zlé praktiky eritrejskej vlády popisuje aj správa USA - US Department of State 2021: Country Report on Human Rights Practices: Eritrea, ktorá okrem iného uvádza, že Eritrea neumožňuje slobodu pohybu, cestovania do zahraničia, emigrácie a repatriácie a vláda tieto práva obmedzuje. Zo Správy o krajinách pôvodu niekdajšieho Európskeho azylového podporného úradu (EASO) zo septembra 2019: Eritrea. Vojenská služba. Odchod a návrat vyplýva, že núteným navrátilcom

- eritrejským štátnym príslušníkom, preukázateľne hrozí zlé zaobchádzanie zo strany štátnych orgánov Eritrey a finančné alebo až trestnoprávne sankcie, pričom stupeň a spôsob sankcie závisí aj od toho, či dotknutá osoba opustila krajinu legálne alebo ilegálne, ďalej či absolvovala všeobecnú brannú povinnosť (vojenskú službu) alebo nie a v akom veku sa vracia do krajiny, a pod.. Rovnako zo správy vyplýva celkovo veľmi sťažený proces núteného odsunu eritrejských štátnych občanov, pričom citovaná správa popisuje z územia EÚ iba jediný prípad núteného návratu, v ostatných prípadoch sa jednalo o nútené odsuny prevažne zo Sudánu, Egypta a USA. Napriek zlej situácii v krajine pôvodu žalobcu sa v konaní o zaistení ani v odôvodnení rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobcu, nezaoberal sa skúmaním a vyhodnotením existencie prekážok vyhostenia žalobcu vzhľadom na potrebu dodržania čl. 3 Európskeho dohovoru, hoci žalobca svoje obavy konkrétne špecifikoval. Žalovaný má povinnosť zaoberať sa v konaní skúmaním prekážok vyhostenia, a to aj za situácie, že ich účastník konania priamo nenamieta, právne neklasifikuje.

Podľa žalobcu zistené prekážky vyhostenia môžu zakladať právny dôvod buď pre odloženie výkonu rozhodnutia o vyhostení v zmysle § 84 ods. 5 písm. a) zákona o pobyte cudzincov alebo udelenie povolenia na zotrvanie na území Slovenskej republiky v zmysle § 61a zákona o pobyte cudzincov a teda majú za následok nemožnosť zaistenia cudzinca pre jeho neúčelnosť, ktorá je vždy v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. V tejto súvislosti poukazuje žalobca na právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR v jeho rozsudku sp. zn. zo dňa 02.09.2014, kedy uviedol, že odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že správny orgán už v čase zaistenia navrhovateľa, tobôž v konaní o administratívnom vyhostení, mal mať k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený.

V súlade so zásadou materiálnej pravdy správneho konania a ustanovením § 34 ods. 3 Správneho poriadku, napadnuté rozhodnutie závažným spôsobom zasahuje do právnych pomerov účastníka konania, najmä do základných práv a slobôd chránených nielen vnútroštátnymi právnymi predpismi, ale aj medzinárodnými dohovormi, musí byť vydané na základe spoľahlivo a presne zisteného skutkového stavu veci. Žalovaný bol povinný vykonať zisťovania z úradnej povinnosti a nemôže byť preto viazaný len na podklady resp. vyjadrenia, ktoré mu poskytnú účastníci konania. Správny orgán má byť pri zhromažďovaní dôkazov aktívny, a to v každom správnom konaní.(c\í. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).

Vyhostením žalobcu do Eritrey dôjde k porušeniu čl. 3 Európskeho dohovoru. Situácia v Eritrei zakladá prekážku jeho vyhostenia, ktorá následne zakladá právny dôvod buď pre odloženie výkonu rozhodnutia o vyhostení v zmysle § 84 ods. 5 písm. a) zákona o pobyte cudzincov alebo udelenie povolenia na zotrvanie na území Slovenskej republiky v zmysle § 61a zákona o pobyte cudzincov, a teda má za následok aj nemožnosť zaistenia žalobcu pre jeho neúčelnosť, ktorá je vždy v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Ústavný súd SR aj kasačný súd už viackrát zdôraznili, že medzi zaistením a jeho účelom (t. j. konaním o odsune, vyhostení a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov. Zo spisového materiálu , ktorého obsahom je aj administratívny spis žalovaného vyplýva, že vo vzťahu k vyhostiteľnosti sťažovateľky žalovaný v rozhodnutí o vyhostení len skonštatoval, že v zmysle preskúmal prekážky administratívneho vyhostenia s tým, že žalobkyňu nie je možné vyhostiť do krajiny pôvodu, preto podľa v rozhodnutí o vyhostení neurčil krajinu, do ktorej má byť žalobkyňa vyhostená. V ďalšom sa však nezaoberal s tým, v akých podmienkach sa bude žalobca nachádzať v prípade vyhostenia do tretích krajín a ani otázkou hrozby následného vyhostenia žalobkyne z týchto krajín do krajiny pôvodu.(rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/l 1/2016 z 17.10.2016)Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň

potenciálne možný. (NSSR sp. zn. ) Limitom zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark. (...) Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní a zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu.

Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. 264/09-81 zo dňa 19.10.2010. Správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca podľa tohto ustanovenia povinný prihliadať i na prekážky výkonu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe, alebo vyšli v konaní najavo. K o správnom konaní (správny poriadok) Zhodne i uznesenie českého najvyššieho správneho súdu č. k. -150 z 23.11.2011).

Správny orgán nebol v konaní vo veci administratívneho vyhostenia navrhovateľa dôsledný pri posudzovaní reálnosti vyhostenia navrhovateľa a pri odôvodňovaní dĺžky jeho zaistenia, čím zasiahol do jeho práv garantovaných medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná. (NSSR sp. zn. zo dňa 02.10.2014. Žalobca zo široká komentuje a uvádza judikatúru takto: Podľa ustanovenia čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem jedného z prípadov vymenovaných v písmenách a) až f) uvedeného odseku, ak sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom. (...) Zaistenie však nemôže byť svojvoľné, ale jeho limitom je naplnenie účelu, teda reálnosť vyhostenia.)

V zmysle judikatúry (Samie Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24881/94, správa Európskej komisie pre ľudské práva z 26.2.1997, už citované rozhodnutia Agnissan proti Dánsku a Abdolkhani a Karimnia proti Turecku, rozhodnutia českého Najvyššieho správneho súdu sp. zn. a sp. zn. ) sú preto orgány verejnej moci pri rozhodovaní.

O zaistení na účely vyhostenia a pri jeho výkone vždy povinné skúmať, či k vyhosteniu aj skutočne môže dôjsť. Pokiaľ sú príslušným orgánom známe prekážky vyhostenia, nemôže byť zaistenie naďalej považované za zaistenie v rámci konania o vyhostenie v zmysle čl. 5 ods. 1 písm.f) dohovoru. (...) V zhode s už citovanou judikatúrou ESĽP (porov. Chchalproti Spojenému kráľovstvu, ods. 118, Saadi proti Spojenému kráľovstvu, ods. 66) i ústavný súd vychádza z toho, že takéto zaistenie musí byť vždy zbavené arbitrárnosti. Pri posudzovaní, či zaistenie je arbitrárne alebo nie, je potrebné orientovať sa podľa kritérií vymedzených najmä judikatúrou ESĽP. Podľa uvedenej judikatúry (porov. Saadi proti Spojenému kráľovstvu, ods. 67 a nasl.) sa za arbitrárne na účely čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru považuje také zbavenie slobody, kde v postupe správnych alebo súdnych orgánov, ktoré o zaistení rozhodujú, je prítomný prvok zlomyseľnosti, teda nedostatku dobromyseľnosti vo vzťahu k účelu zaistenia. To podľa názoru ústavného súdu znamená, že správny orgán rozhodujúci o zaistení je povinný pri svojom rozhodovaní zaoberať sa a vziať do úvahy individuálne okolnosti týkajúce sa daného prípadu žiadateľa a musí v takto zistených okolnostiach dospieť k záveru, že skutočne môže dôjsť k naplneniu účelu, ktorému má administratívne zaistenie slúžiť, teda niektorému z dôvodov uvedených v zákona o pobyte cudzincov. (...) To znamená, že správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca podľa tohto ustanovenia povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe, alebo vyšli v konaní najavo. V takej situácii je v zmysle o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov povinnosťou správneho orgánu predbežne posúdiť, či ním zistené alebo najavo vyjdené skutočnosti zakladajú takúto prekážku a či

je výkon administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia aspoň potenciálne možný, (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -50 z 09.10.2013).

Podľa názoru Najvyššieho súdu je teda možné prejednávanú vec uzavrieť vyslovením právneho názoru, že správny orgán má povinnosť sa zaoberať v konaní o zaistení cudzinca nielen otázkou legálnosti vstupu a pobytu na území Slovenskej republiky z pohľadu postavenia cudzinca, ktorý je účastníkom administratívneho vyhostenia najmä v kontexte Dohovoru či návratovej smernice, ale aj zohľadnením možných prekážok vrátenia cudzinca, najmä ak tieto vyšli najavo pred alebo po rozhodnutí o zaistení. (NSSR sp. zn. na vyššie uvedené považuje žalobca jeho zaistenie za nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a čl. 15 ods. 4 tzv. návratovej smernice, keďže v jeho veci existujú právne aj faktické prekážky vyhostenia.

Žalovaný napadnuté rozhodnutie zakladá iba na dôvodoch poukazujúcich na formálny súlad príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov, pričom absentuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia z pohľadu efektivity a účelnosti zaistenia žalobcu. Zaistenie žalobcu je odôvodnené formalistický citáciou právnych predpisov avšak bez vlastnej správnej úvahy žalovaného vo vzťahu k prípustnosti jeho vyhostenia z pohľadu povinnosti dodržania čl. 3 Európskeho dohovoru a bez skúmania reálnej vyhostiteľnosti žalobcu.

Nedostatky riadneho odôvodnenia rozhodnutia nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením resp. doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať resp. absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správnych orgánov v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov.

Žalobca má na území Holandska manželku Nebiyat Feshatsion a dve deti: A. A. A., nar. XX.XX.XXXX, a G. A. A., nar. XX.XX.XXXX. Manželka žalobcu Nebiyat Feshatsion prostredníctvom advokátskej kancelárie kontaktovala Centrum právnej pomoci a zaslala kópie dokladov jej rodiny. Po získaní medzinárodnej ochrany jej bolo udelené občianstvo Holandska. Keďže sa jej so žalobcom - manželom nikdy nepodarilo oficiálnou cestou zlúčiť rodinu, viackrát za ním vycestovala a stretávali sa mimo EU. Vyhostením žalobcu dôjde nielen k porušeniu čl. 3, ale aj čl. 8 Európskeho dohovoru a nedovolenému zásahu do jeho práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného čl. 8 ods. 1 Dohovoru a v súlade s kritériami vyplývajúcimi z čl. 8 ods. 2 Dohovoru rešpektujúc zásadu primeranosti medzi naliehavosťou sledovaného legitímneho cieľa a intenzitou, povahou a dôsledkami zásahu do tohto jeho práva.

Žalobca nespáchal na území Slovenskej republiky ani iného členského štátu žiadny trestný čin, nepredstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť a dôvody jeho vyhostenia nie sú takej povahy, aby opodstatnili intenzitu napádaného zásahu do jeho súkromného a rodinného života. Dohovor síce nezaručuje právo cudzinca vstúpiť alebo usadiť sa na území štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohovoru, avšak vyhostenie osoby z krajiny, v ktorej žijú blízki členovia jeho rodiny, môže predstavovať porušenie práva na rešpektovanie rodinného života v zmysle čl. 8 ods. 1 Dohovoru (napr. Moustaquim v. Belgicko, rozsudok ESLP z 18. Februára 1991; Boultif v. Švajčiarsko, rozsudok ESLP z 2. Augusta 2001). Primeranosť zásahu do základných práv a slobôd sa vždy posudzuje individuálne podľa všetkých okolností konkrétneho prípadu. Pojem rodinný život je Európskym súdom pre ľudské práva vykladaný pomerne extenzívne s dôrazom na faktickosť a fungovanie daného vzťahu, a nie na formálnosť zväzku (Rozhodnutie Komisie pre ľudské práva vo veci. Proti Veľkej Británii z roku 1989: „...the existence of family life depends upon the real existence in practice of close personal ties. "). V prvom rade je vzťahom zakladajúcim rodinný život vzťah manželov, a to i v polygamnom manželstve, ak by malo byť toto dôvodom pre odopretie vstupu ďalšieho manžela resp. manželky na územie štátu. Za určitých okolností je možné za rodinný život považovať tiež vzťah snúbencov či „druha" a „družky", alebo partnerov, ktorí spolu nežijú v manželstve. (Rozhodnutie ESLP vo veci Abdulaziz, Cabales a Balkandali proti Veľkej

Británii z 28.5.1985). K zásahu do práva na rodinný život tak môže dôjsť aj rozhodnutím o zákaze pobytu alebo vyhostením cudzinca z územia štátu, ktorý ratifikoval Dohovor (Rozhodnutie ESLP vo veci Maslov proti Rakousku z roku 2007). Nakoľko právo na rodinný život je univerzálnym právom v tom zmysle, že patrí každému, ako to vyplýva zo samotného znenia čl. 8, aj cudzincovi s nelegálnym pobytom, ktorému bolo uložené vyhostenie z krajiny, a preto má nárok na jeho ochranu.

Správny súd pripomínajúc neformálne posudzovanie podmienok zaistenia v konaní o posúdení zaistenia podľa uvádza, že žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol argumenty k efektívnosti zaistenia a jeho účelnosť od počiatku zaistenia až do podania správnej žaloby. Preto bez ohľadu na obsah odôvodnenia rozhodnutia o zaistení, v tomto konaní ide o to, ako prebieha zaistenie osoby, či sú podmienky na konštatovanie výnimočnosti a účelnosti zaistenia od počiatku jej zaistenia až do rozhodnutia správneho súdu za podmienok upravených v ust. , s ohľadom na text Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 15 ods. 1 Návratovej smernice. Okolnosť zaistenia, ktorá v prípade súvisí s pozíciou vo vzťahu ku svojej krajine, zámerom cesty, ale v nie poslednom rade súvisí s nevyhnutnosťou porušovania osobnej slobody a spája sa s faktom možného úteku do vykonania rozhodnutia o administratívnom vyhostení. To, že zaistenie môže použiť len ako poslednú možnosť a na čo najkratšie obdobie musí mať žalovaný v povinnostiach premietajúcich sa do odôvodnenia a zistenia dôvodov, nielen reálnosti vyhostenia, ale aj hrozieb úteku a nevyčkania na zavŕšenie procesu administratívneho vyhostenia žalobcu.

Správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca podľa tohto ustanovenia povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú Vo veci žalobcu bolo nevyhnutné preskúmať, či je tento zásah v súlade so zákonom, či sleduje niektorý z legitímnych cieľov uvedených v danom ustanovení (napr. ochrana bezpečnosti) a či je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Taktiež bolo v zmysle rozhodovacej činnosti ESĽP dôvodné posúdiť predovšetkým povahu a závažnosť protiprávneho konania žalobcu (neoprávnený pobyt), dobu jeho pobytu v krajine, z ktorej má byť vyhostený, národnosť všetkých dotknutých osôb, rodinnú situáciu skutočnosť, že z manželstva resp. obdobného zväzku pochádzajú deti a v neposlednom rade zvážiť závažnosť problémov, ktorým by mohla čeliť aj manželka a ich deti v krajine jeho pôvodu. Až po posúdení týchto a ďalších kritérií stanovených rozhodovacou praxou ESĽP bolo možné dospieť k záveru, či je alebo nie je vyhostenie žalobcu primerané legitímnemu cieľu a teda či je alebo nie je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti. Žalovaný tieto skutočnosti nezisťoval dôveryhodnosť sobášneho listu žalobcu, kópie dokladov totožnosti manželky žalobcu a ich detí vydaných Holandskom.

Podľa čl. 5 ods. 4 Európskeho dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Žalobca podal správnu žalobu a žiadal nariadiť jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia, podľa a žiadal priznať úplnú náhradu trov konania uplatnil náhradu trov konania. V správnej žalobe dôvodil, že pri rozhodovaní je správny orgán povinný skúmať, či rozhodnutím o zaistení nedôjde k obmedzeniu práv chránených aj inými právnymi predpismi. Ustanovenie zákona o pobyte cudzincov, oprávňuje policajný orgán zaistiť cudzinca s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení, no limitom zaistenia je okrem formálnej zákonnosti aj jeho účelnosť a efektívnosť a súlad s ustanovením čl. 3 a čl. 5 ods. l písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Reálna možnosť a prípustnosť zaistenia je spojená s naplnením jeho účelu, ktorým je v prejednávanom prípade výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu. Podľa žalobcu, žalovaný v rozhodnutí o jej zaistení nezaujal žiadnu právnu úvahu k otázke jej vyhostiteľnosti, keďže je eritrejským štátnym príslušníkom pochádzajúcim z krajiny postihnutej vojenským konfliktom, ktorá má navyše jednu z najhorších úrovní ochrany základných ľudských práva slobôd. Uvedená skutočnosť vyplýva zo všeobecne dostupných informácií o uvedenom štáte - Eritrei a správ a pozorovaní orgánov či organizácií v oblasti dodržiavania základných ľudských práv: napr. organizácia Human Rights Watch alebo Spojené štáty americké ( United States ) - Department of State.

Žalobca poukazuje na to, že žalobca vypovedal o svojom strachu z návratu, pretože ušiel z Eritrey. Žalobca odišiel z Eritrey pre zlú situáciu a v prípade návratu sa bojí uväznenia za opustenie krajiny. Žalovaný ale nezaujal ani žiadnu právnu úvahu k prípustnosti vyhostenia z pohľadu súladu s čl. 3 Európskeho dohovoru a a teda ani k otázke efektívnosti jeho držania v zaistení. Žalobca dôvodí, že pokiaľ nie je výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení ani potenciálne možný či prípustný, nie je prípustné ani zaistenie.

Takéto obmedzenie osobnej slobody je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru. V súvislosti s alarmujúcou situáciou v Eritrei žalobca poukazuje na Uznesenie o situácii v Eritrei ( 2016/2568 (( RSP )), ktoré dňa 10.03.2016 prijal Európsky parlament. Rozhodnutiu žalovaného vyčíta, že napriek zlej situácii v Eritrei sa v konaní o zaistení ani v odôvodnení rozhodnutia o administratívnom vyhostení nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia, nezaoberal sa skúmaním a vyhodnotením existencie prekážok vyhostenia vzhľadom na potrebu dodržania čl. 3 Dohovoru, hoci žalobca svoje obavy konkrétne špecifikoval. Žalobca preto považuje svoje zaistenie za nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a čl. 15 ods. 4 tzv. Návratovej smernice, keďže v jeho veci existujú právne aj faktické prekážky vyhostenia.

Žalovaný napadnuté rozhodnutie, podľa mienky žalobcu, zakladá iba na dôvodoch poukazujúcich na formálny súlad príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov, pričom absentuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia z pohľadu efektivity a účelnosti zaistenia žalobcu.

Zaistenie žalobcu je odôvodnené formalisticky citáciou právnych predpisov avšak bez vlastnej správnej úvahy žalovaného vo vzťahu k prípustnosti jej vyhostenia z pohľadu povinnosti dodržania čl. 3 Európskeho dohovoru a bez skúmania jej reálnej vyhostiteľnosti. Žalobnú argumentáciu žalobca doplnila o viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky.

V ďalšom obsahu správnej žaloby poukázal na znenie Čl. 8 ods. 1 Európskeho dohovoru, podľa ktorého má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie a v tejto súvislosti oznámil, že má na území Holanska svoju rodinu, deti a ich matku. Centru právnej pomoci zaslal kópie svojich dokladov a sobášneho listu a uvádza, že manžel má na území Holanska medzinárodnú ochranu a vyhostením žalobcu preto dôjde nielen k porušeniu čl. 3, ale aj čl. 8 Dohovoru a tak nedovolenému zásahu do jeho práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného čl. 8 ods. 1 Dohovoru.

K správnej žalobe zaujal stanovisko žalovaný a vo svojom zopakoval dôvody, na ktorých je založené správnou žalobou preskúmavané rozhodnutie a na doplnenie uviedol, že pre účely stanovenia dĺžky zaistenia uvedeného v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vychádzal zo zaužívanej praxe Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Žalovaný zastáva názor, že dobu zaistenia riadne odôvodnil, najmä s prihliadnutím na fakt, že nevyužil maximálnu dobu zaistenia. Pri vydávaní rozhodnutia o zaistení žalovaný vychádzal z informácií zistených o žalobcu, vrátane jeho správania pred zaistením ( najmä účel vycestovania, doba migrácie, migrácia za úplatu a pomoci prevádzačov, cieľ jej cesty – Nemecko ) a hlavne to, že nemá potrebný cestovný doklad, čo je uvedené v napadnutom rozhodnutí. Ak žalobca vo svojej žalobe vyslovuje obavu zo svojho návratu do krajiny pôvodu z dôvodu, že má strach z väzenia, za to že odišla z domovskej krajiny, tak podľa žalovaného ani v žalobe a ani v správnom konaní žiadne konkrétne skutočnosti, okolnosti prípadne hrozby týkajúce sa hrozby väzenia nevyjadril. Žalovaný bral do úvahy aj individuálne okolnosti týkajúce sa konkrétneho prípadu žalobcu a podľa dôkazov a zistených okolností dospel k záveru, že skutočne môže dôjsť k naplneniu účelu, ktorému má administratívne zaistenie slúžiť, teda dôvodu podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.

Dňa 02.02.2023 bola zo strany Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce na základe spolupráce so žalobcom spracovaná a odoslaná žiadosť o vydanie jej náhradného cestovného dokladu.

Žalovaný sa vyjadril aj ku skutočnostiam vyplývajúcim z dodatočne predložených dokladov a uviedol, že žalobca dňa 16.01.2023 počas realizácie úkonov súvisiacich s jej administratívnym vyhostením bližšie nešpecifikovala svoje rodinné pomery, štátnu príslušnosť svojho manžela ani jeho typ a druh pobytu v Nemecku ani nepredložil žiadne listinné dokumenty prípadne iné dôkazy, ktoré by túto jej rodinnú

situáciu vedeli a mohli správnemu orgánu objasniť. Z pohľadu dodatočného poskytnutia týchto údajov formou neoverených fotokópií matričného dokladu a identifikačnej karty, žalovaný považuje za potrebné poznamenať, že tieto neboli predložené v súlade s ustanovením § 126 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, teda v úradnom preklade do štátneho jazyka v origináli alebo v úradne osvedčenej kópii, ako ani v súlade s ustanovením § 126 ods. 6 citovaného zákona, teda opatrené doložkou vyššieho overenia. Žalovaný uvedené doplnené listinné materiály preskúmal, avšak po ich preskúmaní nemohol vysloviť jednoznačný záver o ich autenticite (keďže neboli predložené v origináli alebo úradne osvedčenej fotokópii a opatrené doložkou vyššieho overenia ).

Žalovaný v závere svojho vyjadrenia žalovaný informoval správny súd, že spolu so žalobou vo veci zaistenia žalobcu bolo doručené žalovanému aj jej odvolanie voči rozhodnutiu o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu č. PPZ-HCP-BB4-133-013/2023-AV zo dňa 16.01.2023. Vzhľadom na skutočnosť, že správny orgán odvolaniu nevyhovel v plnom rozsahu, dňa 16.02.2023 bolo odvolanie spolu s fotokópiou spisového materiálu postúpené na rozhodnutie druhostupňovému správnemu orgánu, ktorým je Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica. Žalovaný považuje správnu žalobu za nedôvodnú a navrhuje jej zamietnutie.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaní o správnej žalobe vo veci zaistenia ( až ) preskúmal rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobcu a oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného, mapujúceho priebeh správneho konania a to tak v právnych medziach vznesených žalobných námietok, ako aj procesným postupom podľa ust. , a ust. a a dospel k záveru o dôvodnosti správnej žaloby a preto potrebe nariadenia bezodkladného prepustenia žalobcu zo zaistenia, postupom podľa ust. , .

Na rozhodnutie o správnej žalobe nariadil Krajský súd v Košiciach na deň 1.3.2023 so začiatkom o 15.00 hod. pojednávanie, na ktorom sa nezúčastnil žalobca ani jej zvolený zástupca, ktorí svoju neúčasť na ňom ospravedlnili už v správnej žalobe a súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti. Rovnako tak, sa pojednávania nariadeného na deň 1.3.2023 nezúčastnil ani zástupca žalovaného, pričom svoju neúčasť žalovaný ospravedlnil vo vyjadrení k správnej žalobe personálnou zaneprázdnenosťou. Zo zápisnice o pojednávaní konanom dňa 1.3.2023 vyplýva, že boli splnené podmienky vyplývajúce z ust. , veta druhá a preto správny súd v tento deň vyhlásil rozsudok vyvesením jeho skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach.

Krajský súd v Košiciach podľa až preskúmal rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobcu a oboznámil sa podrobne s obsahom celého administratívneho spisu žalovaného, mapujúceho priebeh správneho konania a dospel k záveru o dôvodnosti správnej žaloby.

Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj Dohovor), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie Podľa čl. 3 Dohovoru, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta, Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „tzv. návratová smernica") zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

Podľa čl. 15 ods. 4 návratovej smernice Zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1.

Podľa § 61 a ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov Štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa zdržiava na území Slovenskej republiky neoprávnene, môže zotrvať na území Slovenskej republiky počas trvania prekážok administratívneho vyhostenia

Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov Policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

Podľa ustanovenia § 81 zákona o pobyte cudzincov:ods.1Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže byť uložený. Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické Podľa , nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Podľa ust. , Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Podľa 1) žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Podľa ust. , žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. Podľa zákona o pobyte cudzincov, neoprávneným pobytom je zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou Podľa zákona o pobyte cudzincov, štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. Podľa zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa . Podľa zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu, alebo sa úmyselne vyhne, alebo sa odmietne podrobiť hraničnej kontrole pri prekročení vonkajšej hranice. Podľa zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia Podľa ust. zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Podľa bodu 8 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území ( ďalej „Návratová smernica“ ), Uznáva sa, že pre členské štáty je vracanie neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín legitímne pod podmienkou, že existujú spravodlivé a efektívne azylové systémy, v ktorých sa plne rešpektuje zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia („non-refoulement“).

Podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. Podľa ust. § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. Podľa ust. § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať. Podľa ust. § 90 ods. 1, písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Podľa § 90 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný a/zabezpečiť poučenie štátneho príslušníka tretej krajiny bezprostredne po jeho zaistení v jazyku, ktorému rozumie, 1. dôvodoch zaistenia, 2. možnosti oznámiť jeho zaistenie zastupiteľskému úradu štátu, ktorého je štátnym občanom, 3. možnosti vyrozumieť o zaistení niektorú z blízkych osôb a jeho právneho zástupcu a 4. možnosti preskúmania zákonnosti rozhodnutia o zaistení, b/ ak štátny príslušník tretej krajiny požiada o oznámenie svojho zaistenia zastupiteľskému úradu štátu, ktorého je štátnym občanom, bezodkladne vyrozumieť tento zastupiteľský úrad; ak zastupiteľský úrad tohto štátu nemá sídlo na území Slovenskej republiky, policajný útvar o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny vyrozumie ministerstvo zahraničných vecí, c/ ak štátny príslušník tretej krajiny o to požiada, bezodkladne mu umožniť vyrozumieť o zaistení niektorú z blízkych osôb a jeho právneho zástupcu, d/ skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia, e/ poučiť štátneho príslušníka tretej krajiny v jazyku, ktorému rozumie, alebo v jazyku, o ktorom sa dá odôvodnene predpokladať, že mu rozumie, o možnosti požiadať o asistovaný dobrovoľný návrat, o možnosti kontaktovať mimovládne organizácie, a ak štátny príslušník tretej krajiny podal žiadosť o udelenie azylu alebo prejavil úmysel takú žiadosť podať, aj o možnosti kontaktovať Úrad Vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov. Podľa ust. § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov. Podľa ust. o správnom konaní ( ďalej len „Správny poriadok“ ), Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Podľa Správneho poriadku, Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Podľa ust. Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa ust. Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti Podľa Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán

určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Predmetom správneho súdneho prieskumu na základe správnej žaloby bolo posúdenie toho, či konanie, postup žalovaného v konaní o zaistení žalobcu postihnuté takou vadou, ktorá ho robí nezákonným a táto vada je takého charakteru, že ho robí neprípustným pre zotrvanie žalobcu v zaistení. Z citovaného ustanovenia § 88 ods. 1, písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že základným predpokladom zaistenia žalobcu, je existencia rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, resp. o uloženom treste vyhostenia. Z odôvodnenia rozhodnutia o zaistení žalobcu vyplýva, že podkladom pre jeho zaistenie bolo vykonateľné rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení a keďže žalovaný poňal dôvodné podozrenie, že z dôvodu snahy žalobcu oddialiť alebo zmariť administratívne vyhostenie jeho samého, žalovaný rozhodol o zaistení žalobcu podľa ust. § 88 ods. 1, písm. b/ zákona o pobyte cudzincov.

V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z toho potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie o tom musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.

Správny súd pripomína, že zaistenie žalobcu nemožno vyhodnocovať izolovane, ale je nevyhnutné ho vnímať vo vzájomnej súvislosti s faktom splnenia jeho účelu a všetkými inými faktami, predloženými v konaní, na ktoré kasačný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach poukazoval. Pokiaľ ide o správnym súdom vnímané nedostatky odôvodnenia správnou žalobou označeného rozhodnutia o zaistení a rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu, tieto v tomto konaní podľa môžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného, čo zabezpečil v konaní o administratívnom vyhostení žalobcu žalovaný aj vo svojom vyjadrení, pre preverenie účelnosti zaistenia žalobcu, ktoré je obmedzením osobnej slobody a to v zmysle jeho vyhostiteľnosti. V tomto konaní správnemu súdu prislúcha hodnotiť argumenty žalovaného a doplniť ich a nahradiť svojim hodnotením opodstatnenosti zaistenia žalobcu a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť žalovaný postupom podľa a zákona o pobyte cudzincov príslušnej Smernice, ktorého postup a úvahy mali byť už obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia o zaistení žalobcu a rozhodnutia o vyhostení žalobcu. Takáto aktivita nepresahuje rámec preskúmavacej právomoci správneho súdu a zároveň dopĺňa a zasahuje do sféry úplnej jurisdikcie správneho súdu v konaní podľa .

Keďže sa správny súd stotožnil so žalobnou argumentáciou, podľa ktorej je rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobcu nedostatočne odôvodnené a z toho titulu nepreskúmateľné, podľa ust. , vzhľadom na charakter zistených nedostatkov súvisiacich aj s plnením obsahu nariadenia a tohto rozhodnutia nariadil žalovanému bezodkladne prepustiť žalobcu zo zaistenia, trvanie ktorého takto prestalo spĺňať podmienku zákonnosti a tiež konformnosti s článkom 5 Dohovoru.

Z citovaného ust. , , nepochybne vyplýva, že už pri vydávaní rozhodnutia o zaistení, musí policajný orgán, na základe dovtedy a neskôr priebežne získaných informácií a vykonaných úkonov načrtnúť, prečo sa domnieva, že účel zaistenia bude možné dosiahnuť. Z rozhodnutia o zaistení musí byť potom zrejmé, že sú splnené, nie len formálne predpoklady zaistenia ( vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení), ale že zaistenie je aj efektívne, to znamená, že účel zaistenia, ktorým je realizácia vyhostenia, bude možné splniť.

Podľa znenia článku 5 ods. 1, písm. f/ Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, nikoho nemožno pozbaviť slobody pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom, ktorým je okrem iného aj zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva zhodne konštatuje, že na to, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné, pričom sa vyžaduje

súčasné splnenie týchto podmienok. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca, v našom prípade žalobkyne.

Správny súd v súvislosti s argumentáciou žalobcu, ktorá spočíva v namietaní nezákonnosti jeho zaistenia, z dôvodu nemožnosti naplniť jeho účel, dospel k záveru, že žalovaný v procese rozhodovania o zaistení nijakým spôsobom nezisťoval, aké podmienky prevládajú v Eritrei, ktorá je jeho domovskou krajinou a zároveň krajinou, do ktorej bola žalobca rozhodnutím vyhostený a aké zaobchádzanie by mu hrozilo v prípade jej návratu do tejto krajiny, vo vzťahu k informáciám, ktoré žalobca žalovanému v priebehu administratívneho konania poskytla. Inak povedané či Eritrea nie je pre žalobcu tým štátom, na ktorý sa vzťahujú definičné znaky vyplývajúce z cit. ust. § 81 ods. 1 a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov.

V konaní o administratívnom vyhostení, ako aj v konaní o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia, o vzájomnej previazanosti ktorých nemožno pochybovať, nesie orgán verejnej správy zodpovednosť za riadne obstaranie podkladov pre rozhodnutie.

V prvom a jedinom vypočutí žalobcu, ku ktorému došlo v konaní o administratívnom vyhostení, žalobca na otázku či jej hrozí v krajine pôvodu alebo v krajine, z ktorej pochádza prenasledovanie z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodu zastávania určitých politických názorov alebo zastávania príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo jej hrozí v tejto krajine mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, odpovedala, že jej hrozí väzenie preto, že odišiel z krajiny. Na otázku položenú žalobcovi, či jej bol v krajine pôvodu uložený trest smrti alebo je predpoklad, že by mu taký trest mohol byť uložený a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce do tejto krajiny vrátiť, žalobca odpovedal, že áno. Uvedené skutočnosti sú podľa správneho súdu dostatočné na to, aby podnietili žalovaného k tomu, aby preskúmal spôsob zaobchádzania so štátnymi príslušníkmi Eritrei, tam navrátenými.

Aj keď súčasťou administratívneho spisu žalovaného je správa o bezpečnostnej situácii v Eritrei, táto ale vzhľadom na fakt, že neobsahuje informácie o zaobchádzaní s návratilcami do Eritrei, neprispieva k dôkladnému splneniu povinnosti žalovaného zabezpečiť k tvrdeniu žalobcu maximálne množstvo dôkazov a správ o krajine, do ktorej má byť žalobca vyhostený. Žalovaný síce v správnou žalobou napadnutom rozhodnutí uviedol niektoré vyjadrenia žalobcu, tieto ale formuloval inak, ako vyplývajú z jej odpovedí pri vypočutí dňa 16.1.2023. Ako príklad poukazuje správny súd na konštatovanie žalovaného, kedy tento v napadnutom rozhodnutí, ako dôvod odchodu žalobcu z domovskej krajiny uviedol chudobu, avšak žalobca pri vypočutí dňa 16.1.2023 uviedla, že domovskú krajinu opustil z dôvodu, že chce ísť za rodinou.

Rovnako tak, aj otázky týkajúce sa obáv žalobcu z prenasledovania, neľudského zaobchádzania, ako aj možnosti uloženia trestu smrti v domovskej krajine boli položené inak, ako to bolo prezentované v rozhodnutí žalovaného a inak preto boli logicky poskytnuté aj odpovede na tieto otázky. Zároveň však žalovaný aj napriek tomu, že, ako už bolo vyššie spomenuté, z obsahu zápisnice o vypočutí žalobcu v napadnutom rozhodnutí, dospel ku konštatovaniam, ktoré v napadnutom rozhodnutí uviedol a ktoré sa týkajú obáv žalobcu, nepridal žiadny hodnotiaci úsudok.

Žalovaný teda nedostatočne vyhodnotil skutkový stav veci možnosti vyhostenia žalobcu a ten podriadil len pod ustanovenia zákona o pobyte cudzincov. Najmä v rozhodnutí o zaistení absentuje jeho vyjadrenie a úvaha k prípustnosti vrátenia žalobcu na územie Eritrei. Ak žalobca argumentuje, že žalovaný nevykonal dostatočné dokazovanie o bezpečnostnej situácii v Eritrei, správny súd mu dáva za pravdu. Ako už bolo vyššie spomenuté, správa obsiahnutá v administratívnom spise žalovaného pod č. PPZ-HCP-BB4-133-010/2023-AV zo dňa 16.1.2023 obsahuje relevantné odpovede na obavy z návratu do krajiny jej pôvodu. Tie predostrel žalobca v správnej žalobe, a veľmi podrobne doplnil.

Správny súd zároveň nepochybuje o tom, že žalovaný mohol a preto aj mal i sám si verifikovať a zabezpečiť do konania také podklady, ktoré na obavy žalobcu plnohodnotné odpovede dávajú. Viď napríklad „World Report 2023“ o krajine Eritrea, organizácie H. G. I. a tiež ucelenú štúdiu Európskeho azylového podporného úradu ( European Asylum Support Office ), ktoré obsahujú informácie týkajúce sa postavenia a zaobchádzania s utečencami a návratilcami v Eritrei a na ktoré poukazuje aj žalobca v správnej žalobe. Informácie, ktoré do konania zabezpečil žalovaný, sú preto na posúdenie existencie prekážok vyhostenia žalobcu aj nedostatočné. Správny súd poukazuje na fakt, že žalovaný žalobcu

vyhostil do všetkých členských krajín, čím sa vôbec nezaberal a vyhosťovanie musí obsahovať aspoň predbežný záver o trasách, ktorými žalobca prešiel.

Správny súd zároveň v súvislosti s informáciami, ktoré o sebe poskytol žalobca dáva žalovanému do pozornosti aj ďalší, nie nepodstatný moment, kedy žalobca opakovane na otázku týkajúcu sa jej etnickej príslušnosti, ako aj vierovyznania uviedol, že je kresťan a aktívne sa zúčastňuje náboženského života v komunite. Aj keď je si správny súd vedomý, že žalobca ako dôvod svojich obáv z prenasledovania v domovskej krajine neuviedol svoje náboženské presvedčenie, z vyššie citovanej správy o bezpečnostnej situácii v Eritrei č. PPZ-HCP-BB4-133-010/2023-AV zo dňa 16.1.2023, ktorú do konania zabezpečil žalovaný okrem iného vyplýva, že D. je krajinou s obmedzenou náboženskou slobodou, kde sa evidujú prípady niekoľkoročného zadržiavania evanjelických a ortodoxných kresťanov práve z dôvodu ich náboženského presvedčenia.

Správny súd je preto presvedčený, že uvedené skutočnosti mal žalovaný pri skúmaní podmienok účelu zaistenia taktiež vyhodnocovať. Ako v čase vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení, tak aj pri rozhodovaní o zaistení cudzinca, sa musí policajný orgán verejnej správy náležite zaoberať otázkou reálnosti vyhostenia, teda jeho realizovateľnosti. Otázky zaistenia a vyhostenia sú úzko späté a zaistenie nie je zákonné, ak je vyhostenie nerealizovateľné. Preto zaistenie žalobcu a obmedzenie jeho osobnej slobody na výkon rozhodnutia o vyhostení vo vzťahu k existencii možných prekážok zrealizovania vyhostenia namietaných žalobcom bolo potrebné túto otázku preveriť. Pokiaľ žalovaný nepristúpil k dôslednému skúmaniu prekážok vyhostenia v konaní o jeho administratívnom vyhostení a to vo vzťahu k tejto krajine ( Eritrea ) a to napriek informáciám poskytnutým žalobcom, tak podľa názoru správneho súdu skúmanie účelu zaistenia, ktorým je realizácia vyhostenia žalobcu je odôvodnené.

Potrebné je si uvedomiť, že povinnosťou policajného orgánu je skúmať, či existuje stále účel zaistenia, t.j po celú dobu zaistenia a vzťahuje sa na celé obdobie zaistenia cudzinca. Z administratívneho spisu nevyplýva, že by žalovaný vyvinul nejakú aktivitu smerujúcu k zodpovedaniu otázky, či realizácia vyhostenia žalobcu je vzhľadom na ponúknuté informácie možná a teda či zaistenie žalobcu je z tohto dôvodu efektívne. Ak mal žalovaný pocit, že tvrdenia žalobcu o obavách z návratu do domovskej krajiny sú všeobecného rázu, nič mu nebránilo, v prípade, ak by sa na základe doplnenia skutkového stavu uistil, že nútený návrat, ako taký nie je dôvodom neľudského zaobchádzania, prípadne uloženia trestu v Eritrei, aby žalobcu požiadal o spresnenie, prípadne doplnenie skôr uvedených informácií.

Správny súd musí konštatovať, že žalovaný správnou žalobou napadnuté rozhodnutie o zaistení žalobcu, pokiaľ ide o jeho účel, a založil ich iba na dôvodoch poukazujúcich na súlad rozhodnutia o zaistení so zákonom o pobyte cudzincov. Podľa správneho súdu aj v samotnom rozhodnutí pritom absentuje také odôvodnenie, ktoré by nazeralo na efektivitu a účelnosť zaistenia žalobcu, vzhľadom na analýzu bezpečnostnej situácie týkajúcej sa navrátilcov v krajine, do ktorej bola žalobca administratívne vyhostený.

Nedostatočné zistenie situácie vo vzťahu k dodržiavaniu článku 3 Dohovoru v krajine, do ktorej bola žalobca administratívne vyhostený, je podľa názoru správneho súdu takou vadou správnou žalobou napadnutého rozhodnutia, ktorá spôsobuje nielen nezákonnosť a ako taká zakladá relevantný dôvod na bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.

O trovách konania rozhodol správny súd v zmysle ust. a ich náhradu priznal žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči neúspešnému žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do 7 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitosti podania podľa ustanovenia (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa ustanovenia sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) ( ).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu, ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví fotokópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa ustanovenia odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v ustanovení až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pre krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak: a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa ustanovenia a (v sociálnych veciach a veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci (, ).