Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

KE-8Sa/9/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v konaní pred sudkyňou JUDr. Andreou Darákovou, v právnej veci žalobcu: D. D. G., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník P., trvalo bytom P. Š., G. bez cestovného dokladu, t.č. pobytom H. T. S. XXX-X, XXXXKJ G., F., s posledným miestom pobytu na území Slovenskej republiky - Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, Račianska 1523/71, 810 05 Bratislava 15, kancelária Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, v mene ktorého koná Mgr. Martina Sukovská, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Sládkovičova 25, 974 05 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-21-001/2023-SK z 08.03.2023 vo veci administratívneho vyhostenia a jemu predchádzajúceho administratívneho konania, takto

rozhodol:

I. Z r u š u j e rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Sládkovičova 25, 974 05 Banská Bystrica č. PPZ-HCP-BB2-21-001/2023-SK z 08.03.2023, vo veci administratívneho vyhostenia: D. D. G., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník P., bez cestovného dokladu, a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému 100% nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou 20.04.2023 pôvodne Krajskému súdu v Košiciach, ktorý o tejto žalobe konal pod sp. zn. , sa žalobca z dôvodu nezákonnosti domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-21-001/2023-SK z 08.03.2023 vo veci jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky.

2. Podľa a a o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, s účinnosťou od 01.06.2023 prešla právomoc výkonu súdnictva v správnych veciach (čo je aj daný prípad) z Krajského súdu v Košiciach na Správny súd v Košiciach (ďalej tiež aj len „správny súd“), z ktorého dôvodu bolo rozhodovanie o žalobe žalobcu, v zmysle rozvrhu práce Správneho súdu v Košiciach na rok 2023 v jeho znení účinnom od 01.06.2023, náhodnými technickými prostriedkami pridelené zákonnej sudkyni správneho súdu.

Administratívne konanie

3. Podľa žalovaným predloženého administratívneho spisu, bola žalobcovi dňa 16.01.2023 policajnou hliadkou Okresného dopravného inšpektorátu OR PZ Veľký Krtíš obmedzená osobná sloboda v dôsledku podozrenia z neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky, keďže pri kontrole v obci Zombor cit. „spolu so skupinou šiestich migrantov“, žalobca nepredložil žiadny platný cestovný doklad a ani iné

povolenie, ktoré by ho oprávňovalo k pobytu na území Slovenskej republiky a následne bol na ďalší procesný postup odovzdaný prvostupňovému správnemu orgánu.

4. Do zápisnice o podaní vysvetlenia cit. „č. PPZ-HCP-BB4-132-014/2022-AV“ zo 16.01.2023 (viď čl. 4 druhostupňového rozhodnutia) pred Mobilnou jednotkou Policajného zboru Banská Bystrica, ako prvostupňovým správnym orgánom (ďalej len „prvostupňový správny orgán“), žalobca za prítomnosti tlmočníka z a do anglického jazyka, na základe jemu kladených otázok uviedol svoje meno, dátum narodenia a že jeho štátna príslušnosť je Eritrea. Keďže lustráciou v informačných systémoch PZ bolo zistené, že žalobcovi nebolo vydané žiadne povolenie k pobytu na území Slovenskej republiky (trvalý, prechodný resp. tolerovaný) a že v Slovenskej republike nie je ani žiadateľom o azyl ani o poskytnutie mu doplnkovej ochrany, z dôvodu podozrenia zo spáchania priestupku nelegálneho pobytu v SR ( o pobyte cudzincov), žalobca do zápisnice o podaní vysvetlenia k jeho pobytu na území Slovenskej republiky a štátov schengenského priestoru cit. „č. PPZ-HCP- BB4-132-013/2023-AV“ zo 16.01.2023 (viď čl. 5 druhostupňového rozhodnutia) v prítomnosti tlmočníka na kladené otázky uviedol, že svoj domovský štát Eritreu, kde pracoval ako farmár, opustil v roku 2011 pešo do Sudánu, kde bol 2 týždne; potom pešo a autom pokračoval do Egypta kde bol 2 týždne; potom pešo do Izraela, kde bol cca 6 a pol roka v mestách Tel Aviv a Yavne; v roku 2018 letecky odcestoval do Ugandy, kde sa v meste Kampala stretol so svojou manželkou a kde zotrval do mája 2022, kedy letecky prešiel do Turecka, kde sa v Istanbule skontaktoval s prevádzačom, ktorý ho mal za 3 500,- Eur previesť do Holandska. Z Turecka prešiel pešo do Grécka, ďalej do Albánska, do Kosova, následne autom do Srbska, kde sa počas dvojdňového pobytu v tábore Subotika zoznámil so skupinou Sýrčanov, s ktorými pokračoval v nelegálnej ceste cez Maďarsko až na územie Slovenskej republiky, kde boli zadržaní. Žalobca tiež uviedol, že nemá cestovné doklady, ani finančnú hotovosť, že je ženatý a má dve deti; má ukončené základné vzdelanie; je kresťanského vierovyznania; v minulosti nebol trestne stíhaný. Na otázky tiež uviedol, že nežiada o azyl v Slovenskej republike a o azyl nežiadal ani v inej krajine; v Slovenskej republike nikdy nebol a nemá tu žiadnych príbuzných; do Eritrei sa nechce vrátiť pretože mu hrozí väzenie a má obavy z uloženia trestu smrti; odmietol právnu pomoc aj pomoc na dobrovoľný návrat, nežiadal kontaktovať mimovládnu organizáciu.

5. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB4-132-012/2023-AV zo 16.01.2023 Mobilná jednotka Policajného zboru Banská Bystrica, ako prvostupňový správny orgán, rozhodol o vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu jeho neoprávneného zdržiavania sa na jej území s tým, že podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov určil ako krajinu do ktorej má byť žalobca vyhostený Eritreu, t.j. krajinu jeho pôvodu bez určenia lehoty na vycestovanie podľa , a zákona o pobyte cudzincov a s vylúčením odkladného účinku voči tomuto rozhodnutiu podľa o správnom konaní; okrem toho podľa zákona o pobyte cudzincov sa žalobcovi uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov EÚ (teda aj vrátane Holandska, pozn.) na dobu dvoch rokov so začiatkom plynutia lehoty zákazu vstupu dňom vykonania administratívneho vyhostenia podľa zákona o pobyte cudzincov. Prvostupňový správny orgán preskúmal existenciu prekážok administratívneho vyhostenia, pričom žiadnu prekážku nezistil; zaoberal sa aktuálnou situáciou v Eritrei (materiál pod č. PPZ-HCP- BB4-132-010/2023-AV zo 16.01.2023), pričom ustálil, že nič nebráni tomu, aby sa žalobca mohol vrátiť do tejto krajiny ktorú sám označil za krajinu svojho pôvodu, ktorá je síce krajinou chudobnou pre nedostatok finančných zdrojov a chronické sucho a tiež je krajinou s pretrvávajúcou krízou v oblasti ľudských práv, avšak podľa správneho orgánu sa nejedná o krajinu v ktorej by žalobcovi hrozilo nebezpečenstvo z dôvodu nejakého vojnového alebo iného život ohrozujúceho konfliktu. Správny orgán považoval žalobcu za ekonomického migranta, ktorého cieľovou krajinou je ekonomicky prosperujúce Holandsko, dôkazom čoho mali byť aj vyjadrenia samotného žalobcu, ktorý uviedol, že Eritreu opustil v roku 2011 a nelegálne za pomoci prevádzačov, ktorým vyplatil nemalé čiastky cestoval cez viaceré štáty, takže podľa správneho orgánu je otáznym, prečo žalobca majúci obavu z hrozby väzenia alebo ohrozenia svojho života v Eritrei, nepožiadal v niektorej z krajín cez ktoré prechádzal napr. v Izraeli, kde bol 6 a pol roka, o azyl alebo medzinárodnú ochranu a o tieto nepožiadal ani v Slovenskej republike, ktorá je mierovou krajinou, ale žalobca trvá výlučne na živote v Holandsku. Správny orgán sa zaoberal aj otázkou súkromného a rodinného života žalobcu, no ani v tomto smere nevzhliadol dôvod brániaci vyhosteniu žalobcu, pričom v tej súvislosti konštatoval, že žalobca sám uviedol, že na území Slovenskej republiky nemá žiadnych príbuzných ani majetok, nechce tu ostať preto

tu nepožiadal o azyl ani o doplnkovú ochranu a cieľom jeho cesty je Holandsko, kde žije jeho manželka a deti.

6. Svoje odvolanie voči rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu žalobca už v zastúpení Centrom právnej pomoci (žiadosť o právnu pomoc z 30.01.2023, pozn.) odôvodnil jednako poukazom na nepriaznivú bezpečnostnú situáciu v Eritrei, z ktorej odišiel v roku 2011 kvôli dlhodobému konfliktu o hranice medzi Eritreou a Etiópiou, pričom v prípade návratu sa obáva uväznenia za opustenie krajiny, keďže tamojšia vláda zle zaobchádza s eritrejskými utečencami a taktiež v krajine dochádza k alarmujúcemu porušovaniu základných ľudských práv a slobôd, preto nie je možným, aby do tejto krajiny mohol byť vyhostený a jednako s poukazom, že v dôsledku vyhostenia a zákazu vstupu na územie členských štátov EÚ môže byť zasiahnuté do jeho práva na súkromný a rodinný život, keďže jeho manželka Q. A., nar. XX.XX.XXXX a jeho dve deti N. D. D., nar. XX.XX.XXXX a D. D. D., nar. XX.XX.XXXX žijú v Holandsku a bolo im udelené aj štátne občianstvo Holandska, pričom žalobca predložil neoverený ID (identifikačný doklad) jeho manželky a detí, ako aj neoverené kópie sobášneho listu a rodných listov detí a to všetko bez úradného prekladu, teda v rozpore s § 126 ods. 4 a 6 zákona o pobyte cudzincov; žalobca uviedol, že sa mu nepodarilo zlúčiť s rodinou a cit. „... preto manželka za ním vycestovala a stretávali sa mimo EÚ.“

7. Medzičasom, ešte pred rozhodnutím žalovaného v tejto veci (t.j. pred rozhodnutím o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení prvostupňového správneho orgánu, pozn.), v tom čase ešte Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. z 01.03.2023 nariadil, aby bol žalobca prepustený zo zaistenia, realizovaného pre účel výkonu administratívneho vyhostenia podľa rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu č. PPZ-HCP-BB4-132-012/2022-AV zo 16.01.2023 a to s nosným odôvodnením cit. „Nedostatočné zistenie situácie vo vzťahu k dodržiavaniu článku 3 Dohovoru v krajine, do ktorej bola žalobca administratívne vyhostený, je podľa názoru správneho súdu takou vadou správnou žalobou napadnutého rozhodnutia, ktorá spôsobuje nielen nezákonnosť a ako taká zakladá relevantný dôvod na bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.“ (bod. 59 rozsudku, pozn.).

8. Žalovaný na základe odvolania žalobcu rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB2-21-001/2023-SK z 08.03.2023 zmenil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a to tak, že žalobca bol vyhostený z územia Slovenskej republiky z dôvodu jeho neoprávneného zdržiavania sa na jej území a to bez určenia krajiny do ktorej má byť administratívne vyhostený z dôvodu, že žalobca nedisponuje žiadnym dokladom na zistenie a overenie jeho totožnosti, žalobcovi bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 2 rokov so začiatkom jej plynutia dňom vykonania administratívneho vyhostenia; žalobcovi nebola určená lehota na vycestovanie a súčasne bol vylúčený odkladný účinok voči tomuto rozhodnutiu. Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na oprávnenie a povinnosť prvostupňového správneho orgánu, podľa zákona o pobyte cudzincov vyhostiť z územia Slovenskej republiky cudzincov za účelom zamedzenia ich nelegálnemu konaniu a to s poukazom na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 2016/399, ktorým sa ustanovuje Kódex schengenských hraníc, keďže Slovenská republika je platným členom schengenského priestoru. Mal za to, že prvostupňový správny orgán spoľahlivo zistil skutkový stav, keďže mal preukázané, že žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene. Vo vzťahu k prvostupňovým orgánom vykonanému šetreniu o bezpečnostnej situácii v Eritrei, žalovaný uviedol, že v tomto smere vykonal vlastné šetrenie so záverom, že keďže má za to, že Eritrea je nehumánnou, nebezpečnou, ba až život ohrozujúcou krajinou, preto žalovaný zmenil výrok prvostupňového správneho orgánu a krajinu pre administratívne vyhostenie žalobcovi neurčil, ale zvážil vyhostenie do ktorejkoľvek krajiny tranzitu alebo krajiny, ktorá žalobcu príjme a to a dôrazným poukazom, že takýto postup je zákonom predvídaný (§ 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov) najmä u osôb u ktorých nie je možné zistiť alebo overiť ich totožnosť, čo je aj prípad žalobcu, ktorý nemá žiadny cestovný ani iný dôveryhodný doklad totožnosti, závery o ktorej sú založené iba na tvrdení samotného žalobcu, ktoré cit. „... tvrdenie o existujúcej jednoznačnej totožnosti a štátnej príslušnosti považuje odvolací orgán za irelevantné, pretože nie je možné jeho totožnosť pravdivo overiť.“ s dodatkom, že žalovanému je známym, že štátni príslušníci z tretích krajín zámerne uvádzajú nepravdivé údaje o svojej totožnosti, štátnej príslušnosti, veku a pod. s cieľom zatajiť svoju skutočnú identitu kvôli prípadnému zisteniu, žeby mohli byť hrozbou pre členské štáty alebo s cieľom migrovať do západnej Európy za ekonomickými výhodami so zámerom vyhnúť sa návratu do krajiny pôvodu. Podľa žalovaného cit. „Sám účastník konania priznal, že cestuje do Holandska, kde pravdepodobne cestuje za lepším životom, zrejme aj z

toho dôvodu nepožiadal v žiadnej inej bezpečnej krajine ani na území Slovenskej republiky o udelenie azylu resp. poskytnutie doplnkovej ochrany.“ Vo vzťahu k žalobcom uplatnenej odvolacej námietke o možnom porušení jeho práva na rodinný život v dôsledku zakázania mu vstupu na územie všetkých členských štátov, teda aj na územie Holandska, kde žije jeho manželka a deti, žalovaný uviedol, že v tomto smere žalobcovi neuveril a ním predložené neoverené fotokópie dokumentov jeho rodinných príslušníkov nepovažuje žalovaný za relevantné, pre neoveriteľnosť ich pravosti, ktoré doklady bol žalobca v zmysle § 126 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, povinný predložiť v úradnom preklade do štátneho jazyka v originály alebo v úradne osvedčenej kópii a ak bol preklad vykonaný v zahraničí, cudzinec musí predložiť potvrdenie zastupiteľského úradu, že preklad vyhotovila na to oprávnená osoba, ktorý ani jeden prípad však u žalobcu nenastal. Okrem toho žalovaný poukázal na nedôveryhodnosť uvedených žalobcom predložených dokladov dokonca s podozrením o ich pravosti a korektnosti v nich uvedených údajov, keďže napriek tomu, že žalobca pred správnymi orgánmi uviedol, že jeho meno je D. D., tak v uvedených dokladoch (t.j. tak v údajnom sobášnom liste ako aj v rodných listoch detí) je označená osoba s menom D. D. avšak ešte s krstným menom G. a obdobne tak aj údajná manželka žalobcu je v identifikačnej karte označená menom Q. A., tak v sobášnom liste je označená menom Q. P. a v rodných listoch detí je označená menom Q. A. W., ktoré rozdielnosti v menách podľa žalovaného navodzujú dôvodnú obavu či sa jedná o jednu a tú istú osobu. Z uvedených dôvodov žalovaný uzavrel, že nie je možné tieto dôkazy zohľadniť ako dôveryhodné dôkazy o údajných príbuzných žalobcu. V tej súvislosti si žalovaný položil aj otázku, jednako z akého dôvodu údajná manželka žalobcu aj s deťmi vycestovala do Holandska a žalobca sám 12 rokov tranzituje po rôznych krajinách bez rodiny a dokonca bez rodiny 6 a pol roka zotrval v Izraeli a jednako aj otázku z akého dôvodu manželka, ktorá mala povolený pobyt v Holandsku nepožiadala v tejto krajine o udelenie pobytu pre žalobcu na účel zlúčenia rodiny. Na základe uvedených skutočností žalovaný uzavrel, že rodinný život, ktorý žalobca prezentuje v skutočnosti neexistoval s tým, že žalobca hodnoverne ničím nepreukázal ani svoje tvrdenie v odvolaní, že s manželkou sa stretával mimo EÚ a neuviedol, prečo sa nestretával aj s deťmi; taktiež nepredložil dôkaz, žeby požiadal o udelenie pobytu na zlúčenie s rodinou, resp. z akého dôvodu mu manželka, spolu s inými dokladmi neposlala aj ten najdôležitejší a to žiadosť žalobcu o udelenie pobytu v Holandsku a napokon prečo žalobca už do zápisnice pred správnym orgánom neuviedol, že je žiadateľom o pobyt v Holandsku. Žalovaný teda mal za to, že žalobca uvádza nepravdu, keďže cit. „ ... ako uvádza, jeho manželka a deti po získaní medzinárodnej ochrany majú udelené štátne občianstvo Holandska je nemožné, aby mu pobyt nebol udelený, pretože zo strany Holandskej polície by došlo k závažnému porušeniu čl. 8 ods. 1 Dohovoru.“ Podľa žalovaného prvostupňový správny orgán neporušil čl. 8 ods. 1 Dohovoru, pretože žalobca dlhodobo nezdieľal rodinný život s údajnými manželkou a deťmi, ktorých žalobca spomína iba účelovo, keďže s rodinou nikdy necestoval, ani s ňou dlhodobo nežil v spoločnej domácnosti a napr. v Izraeli sám zotrval 6 a pol roka, preto podľa žalovaného je zrejmým, že žalobca sa chce usadiť v Holandsku nie z rodinných dôvodov, ale výlučne z ekonomických dôvodov, keďže Holandsko ako najprosperujúcejšia krajina EÚ poskytuje migrantom nadštandardné benefity, pretože v opačnom prípade, ak by tomu tak nebolo, by žalobca podľa žalovaného ostal v inej tranzitnej krajine napr. v Izraeli kde zotrval viac ako 6 rokov, čo je dostatočná doba na etablovanie sa v tamojšej spoločnosti. Záverom žalovaný dodal, že prvostupňový správny orgán nepochybil, keď vyhostil žalobcu, pretože túto povinnosť zákon obligatórne ukladá v § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov v prípade, ak sa jedná o cudzinca, ktorý sa neoprávnene, t.j. bez akéhokoľvek povolenia a bez dokladu zdržiava na území Slovenskej republiky s tým, že keďže žalobca nemá na území žiadneho členského štátu povolený žiadny druh oprávneného pobytu, bolo na mieste uložiť mu aj zákaz vstupu na územie všetkých členských štátov. Žalovaný konštatoval správnosť rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu aj pokiaľ ide o neurčenie lehoty žalobcovi na vyhostenie s odôvodnením danosti podozrenia, že žalobca by mohol ujsť a mariť tak výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, keďže aj sám žalobca uviedol, že nechce zotrvať na území Slovenskej republiky, ale chce pokračovať na ceste do Holandska a navyše v čase rozhodovania prvostupňového správneho orgánu bolo žalobcovi vydané rozhodnutie o jeho zaistení, v ktorom prípade podľa § 83 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov sa neurčuje lehota na vyhostenie. Rozhodnutie žalovaného bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené 21.03.2023.

Súdne konanie

9. Žalobca svoju správnu žalobu voči rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-21-001/2023-SK z 08.03.2023 odôvodnil konštatovaním, že žalovaný pred napádaným rozhodnutím nevykonal náležité

dokazovanie skutkového stavu a vec nesprávne právne poúdil a teda tak ani nenapravil pochybenia prvostupňového správneho orgánu. Podľa žalobcu žalovaný totižto pred rozhodnutím, v rozpore s ustálenou judikatúru ESĽP, nezisťoval a náležite nevyhodnotil predovšetkým povahu a závažnosť protiprávneho konania žalobu na území Slovenskej republiky, kvôli konaniu ktorému bol žalobca vyhostený z jej územia a ktoré konanie malo spočívať iba v tom, že žalobca sa na území Slovenskej republiky neoprávnene zdržiaval (bez povolenia k pobytu), avšak sa nedopustil žiadnej inej trestnej činnosti ani iného neoprávneného konania; nezaoberal sa dobou neoprávneného pobytu žalobcu na území Slovenskej republiky, ktorý sa na tomto území nemal dlhodobo zdržiavať a iba cezeň tranzitoval (prechádzal) za účelom spojenia sa so svojou manželkou a deťmi, ktorí žijú v Holandsku; nezisťoval a nevyhodnotil národnosť všetkých členov žalobcovej rodiny, t.j. jeho manželky a detí, ani ich rodinné pomery a ani to, že manželka a deti žalobcu sú občanmi EÚ žijúcimi v Holandsku, čo je nepochybne členská krajina EÚ na pôdu ktorej mu však rozhodnutím žalovaného bol vstup zakázaný, pričom žalovaný sa taktiež nevysporiadal s tým, akým ťažkostiam by bola vystavená aj manželka a deti žalobcu v Holandsku, do krajiny ktorej bol žalobcovi rozhodnutím žalovaného zakázaný vstup. Podľa žalobcu až po náležitom zistení minimálne uvedeného, mohol žalovaný ustáliť, či vyhostenie žalobcu z územia Slovenskej republiky a zakázanie mu vstupu aj do iných krajín EÚ je alebo nie je primerané legitímnemu zákonnému cieľu vyhostenia osoby neoprávnene sa zdržiavajúcej na jej území napr. v záujme ochrany bezpečnosti krajiny a pod. a teda či toto vyhostenie v demokratickej spoločnosti je alebo nie je nevyhnutným. Žalobca predovšetkým upriamil pozornosť na skutočnosť, že jeho manželka a deti žijú v Holandsku a sú občanmi EÚ, ku ktorým sa v dôsledku zakázaniu mu vstupu do členských krajín EÚ, teda aj do Holandska, nemôže žalobca vrátiť, čo je vzhľadom k jeho životným okolnostiam neprimerane tvrdé. Žalobca, ktorý sa už aktuálne potom, ako bol rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 01.03.2023 prepustený zo zaistenia, nachádza na území Holandska pri svojej manželke a ich spoločných deťoch, požiadal na území Holandska o povolenie pobytu za účelom zlúčenia rodiny, čo žalobca (dodatočne 24.05.2023 doposlaním k žalobe) preukázal predložením úradne osvedčeného prekladu potvrdenia od Ministerstva bezpečnosti a spravodlivosti Holandského kráľovstva, sekcie imigrácie a štátneho občianstva č. Z1-169595477112 z 25.04.2023, v zmysle ktorého, ak sa žalobca už nachádza v Holandsku má žalobca od 18.04.2023 procesne legálny pobyt v Holandsku, ak by sa v Holandsku reálne nenachádzal uvedené neplatí s tým, že s týmto povoleným procesným legálnym pobytom je žalobcovi dovolené pracovať a pracovné povolenie sa nevyžaduje s upozornením, že tento doklad o procesnom legálnom pobyte je v spojení s cestovným pasom žalobcu platným iba do doby rozhodnutia o jeho žiadosti o povolenie pobytu, avšak nie dlhšie ako 6 mesiacov od 18.04.2023 s tým, že rozhodnutie o žiadosti môže žalobca očakávať najneskôr 17.10.2023. Žalobca bol súčasne vyzvaný, aby poskytol súčinnosť pri poskytnutí jeho biometrických údajov za účelom rozhodnutia o jeho žiadosti. Vzhľadom aj na uvedené, sa žalobca domáha zrušenia žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného a to z obavy vzniku praktických problémov v jeho civilnom živote v Holandsku, ktoré by mohli nastať v súvislosti s aplikáciou smernice Rady 2001/40/ES o vzájomnom uznávaní rozhodnutí o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín a Odporúčania Komisie EÚ 2023/682 o vzájomnom uznávaní rozhodnutí o návrate a urýchlení návratov pri vykonávaní smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES. Okrem uvedeného žalobca vo svojej žalobe zopakoval ním voči rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu už uplatnené odvolacie dôvody [argumentáciu k odvolacej námietke o nemožnosti vyhostenia žalobcu do Eritrei, t.j. do krajiny jeho pôvodu, správny súd nevidí dôvod na tomto mieste uvádzať, pretože s touto námietkou sa žalovaný ako druhostupňový správny orgán už vysporiadal a preto je z hľadiska žaloby nadbytočnou, pozn.], pričom v súvislosti so svojou námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaným ako odvolacím správnym orgánom žalobca argumentoval tým, že žalovaný sa pri svojom rozhodovaní o vyhostení žalobcu a zakázaní mu vstupu na územia členských štátov EÚ v interakcii s tým, že na území jedného z členských štátov EÚ má legálny pobyt manželka a deti žalobcu, náležite nevysporiadal s jeho odvolacou námietkou o možnom porušení práva žalobcu na rodinný život zaručeného mu čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ktoré právo je právom univerzálnym v zmysle, že patrí každému a teda aj cudzincovi s nelegálnym pobytom. Okrem toho žalobca podotkol, že v rámci právneho posúdenia veci sa žalovaný taktiež nevysporiadal s jeho odvolacou námietkou o primeranosti a nevyhnutnosti vyhostenia žalobcu so zreteľom na existenciu niektorého z dôvodov oprávňujúcich k zásahu do rodinného života žalobcu, predpokladaných v čl. 8 ods. 2 Dohovoru s dodatkom, že Dohovor síce nezaručuje cudzincovi právo vstupu na územie zmluvnej strany Dohovoru, avšak cit. „... vyhostenie osoby z krajiny, v ktorej žijú blízki členovia jeho rodiny - navyše občania EÚ, môže predstavovať porušenie práva na rešpektovanie

rodinného života v zmysle čl. 8 ods. 1 Dohovoru (napr. Moustaquim v. Belgicko, rozsudok ESĽP z 18. Februára 1991; Boultif v. Švajčiarsko rozsudok ESĽP z 2. Augusta 2001).“, pričom žalobca poukázal aj na inú judikatúru ESĽP v súvislosti s nutnosťou jednako posudzovania podmienok legitimity zásahu do práva na rodinný život ad hoc v každom jednotlivom prípade, ako aj v súvislosti s vymedzením definície „rodinného života“ s dôrazom na faktickosť a fungovanie daného vzťahu a nie na jeho formalizovanie (Abdulaziz, Cabales a Balkandali v. Veľká Británia z 28.05.1985). Podľa žalobcu vzhľadom k okolnostiam jeho veci sa žalovaný vôbec nevysporiadal ani s možnou aplikáciou čl. 11 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“), podľa ktorého z humanitárnych dôvodov, cudzincovi z tretieho štátu, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu, nemusí tento členský štát uložiť zákaz vstupu, ktorý humanitárny dôvod v podobe ochrany práva žalobcu na rodinný život je v jeho prípade daný a navyše v jeho prípade neexistuje žiadna tretia krajina, ktorá by ho bola ochotná prijať a kde by sa bol žalobca schopný vrátiť, tobôž potom ako aj sám žalovaný ako druhostupňový správny orgán, na rozdiel od prvostupňového správneho orgánu, uznal, že Eritrea, ktorá je domovským štátom žalobcu, nie je bezpečnou krajinou na jeho návrat v dôsledku vyhostenia. Podľa žalobcu žalovaný vo svojom rozhodnutí iba formalisticky, bez uvedenia na základe akých dôkazov a vo vzťahu ku ktorej krajine, považuje vyhostenie žalobcu za možné avšak ani neurčil inú krajinu, ako potencionálnu krajinu vyhostenia žalobcu. Záverom žalobca podotkol, že žalovaný rozhodol aj v rozpore s o správnom konaní (správny poriadok), keď v skutkovo identickej veci týkajúcej sa inej taktiež eritrejskej štátnej príslušníčky, ktorá bola na území Slovenskej republiky zadržaná v skupine spolu so žalobcom, žalovaný rozhodol odlišne od prípadu žalobca, keďže rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB2-22-001/2023-SK z 01.03.2023 (bolo prílohou žaloby, pozn.) na základe identického odvolania, ako bolo odvolanie žalobcu, zrušil prvostupňové rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vec vrátil na nové konanie, pričom pri rozhodovaní v prípade žalobcu žalovaný neodôvodnil odklon od svojho skoršieho názoru s dodatkom, že žalovaný by sa mal rovnako, ako k štátnym príslušníkom Sýrie u ktorých zistí prekážky vyhostenia, chovať aj k príslušníkom z iných tretích vojnových krajín alebo krajín so zlou bezpečnostnou situáciou (Eritrea, Jemen a pod.). Napokon vo vzťahu k žalovaným vyslovenému záveru o pochybnosti ohľadne mena žalobcu a mien jeho rodinných príslušníkov, žalovaný tiež uviedol, že cit. „... eritrejskí štátni príslušníci majú mená pozostávajúce z mien otcov a starých otcov. Žalobca je D. D. G., čo znamená D., ktorý je syn D., ktorý je synom G.. Nie vždy zvyknú používať všetky mená, zvyčajne na odlíšenie od osôb s podobnými menami. Rovnako pri prepisoch cudzích mien v iných krajinách vznikajú fonetické mutácie (ako v prípade mena manželky žalobcu.“ Žalobca v žalobe vyjadril explicitný súhlas s rozhodnutím vo veci jeho žaloby bez nariadenia pojednávania.

10. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zosumarizoval jednako okolnosti zadržania žalobcu, a jednako aj procesný postup a dôvody tak prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu, ako aj svojho rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu a vo vzťahu k žalobným námietkam žalobcu uviedol, že má za to, že procesný postup, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu sú zákonnými, s poukazom na skutočnosť, že žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene bez povolenia k pobytu a navyše bez cestovného dokladu, takže bol naplnený zákonný dôvod jeho administratívneho vyhostenia v zmysle § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, pričom žalovaný tiež podotkol, že na základe vlastného šetrenia poopravil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu v časti určenia krajiny do ktorej mal byť žalobca vyhostený a túto krajinu žalovaný, práve vzhľadom k nemožnosti overenia totožnosti žalobcu, neurčil. Žalovaný nesúhlasí s tým, žeby v prípade žalobcu jeho administratívnym vyhostením bol porušený čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, t.j. žeby došlo k nerešpektovaniu súkromného a rodinného života žalobcu, pretože podľa žalovaného rodinu (manželku a dve deti) žalobca uvádzal v konaní iba účelovo, keďže už dlhodobo s ňou nezdieľa spoločný rodinný život a aj sám žalobca cit. „... priznal, že domovskú krajinu opustil už v roku 2011, nikde neuviedol, že by cestoval s rodinou alebo, že s rodinou dlhodobo žil v spoločnej domácnosti napr. v Izraely, kde zotrval iba on sám celého šesť a pol roka. Žalovaný aj na základe vyššie uvedených skutočností zastával názor, že žalobca sa hodlá usadiť v Holandsku výlučne z ekonomických dôvodov a pre jeho vlastný prospech a nie z rodinných dôvodov.“ a navyše podľa žalobcu sú neoveriteľnými tvrdenia žalobcu o existencii jeho rodiny, pretože v tomto smere žalobca, v rozpore so zákonom, predložil do konania iba nepreložené a neoverené fotokópie dokumentov. Potrebu

uloženia žalobcovi zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a všetkých členských štátov na dobu 2 rokov žalovaný odôvodnil tým, že žalobca ani na našom území a ani v inom členskom štáte nemal udelený žiadny druh oprávneného pobytu, ani udelenú medzinárodnú ochranu a teda sa tu zdržiaval neoprávnene s tým, že podľa žalovaného sa žalobca cit. „... mohol navrátiť aj na územie Izraela, kde dlhodobo žil, mal tam určité kontakty a zázemie...“ Žalovaný neprisvedčil ani žalobnej námietke žalobcu ohľadne špecifickosti užívania mien eritrejskými štátnymi príslušníkmi a poukázal na rozdielnosť mena u údajnej manželky žalobcu uvedeného v jej ID karte a v rodnom liste a v sobášnom liste, ktorú nezrovnalosť podľa žalovanému nie je možné odôvodniť jeho fonetickým prepisom s tým, že žalovaný formuluje domnienku, že cit. „Pre žalovaného je otázna aj skutočnosť, prečo údajná manželka a deti vycestovali do Holandska bez prítomnosti otca a on sám 12 rokov tranzituje bez rodiny po rôznych krajinách, dokonca šesť a pol roka zotrval bez rodiny v Izraely. Všetky uvedené skutočnosti utvrdzujú žalovaného v tom, že rodinný a súkromný život žalobcu, na ktorý v odvolaní v značnej miere poukazuje vôbec neexistoval, pričom vyvstáva otázka, či sa naozaj jedná o jeho rodinných príslušníkov.“ Na margo informácie poskytnutej žalobcom žalovanému v priebehu konania, že žalobca už požiadal v Holandsku o udelenie pobytu za účelom zlúčenia rodiny, žalovaný uviedol, že táto je irelevantnou, pretože podanie žiadosti ešte neznamená, že žalobcovi bol v Holandsku prechodný pobyt aj udelený. Žalovaný na podporu správnosti svojho rozhodnutia dôvodil tým, že žalobca cit. „... z domovského štátu ušiel a zakaždým nelegálne prekročil hranice viacerých štátov, a to bez cestovného dokladu a bez dostatočných finančných prostriedkov za pomoci prevádzačov, ktorým vyplácal nemalý finančný obnos, takže svojím konaním opakovane porušil zákony nielen Slovenskej republiky, ale aj iných štátov, cez územie ktorých nelegálne cestoval do západnej Európy. Porušenie zákonov zo strany žalobcu bolo vedomé, o čom svedčí finančná úhrada prevádzačom, za pomoci ktorých sa dostal do schengenského priestoru. (...) Keďže žalobca dlhoročne migruje čo potvrdil, existuje reálna hrozba, že môže ohroziť bezpečnosť Slovenskej republiky ale aj verejný poriadok práve s ohľadom na to, že nie je možné identifikovať o koho sa naozaj jedná. (...) Je nutné zdôrazniť aj to, že žalobca cestoval dlhodobo, už niekoľko mesiacov cez viaceré tranzitné krajiny, kdekoľvek bol ohrozený jeho zdravotný stav, počas ciest nebol vyšetrený zdravotníkmi, takže aj z hľadiska dlhodobého cestovania, často krát v zlých hygienických podmienkach, predstavuje nielen žalobca ale každý migrant hrozbu pre verejné zdravie našich občanov.“ Žalobca tiež poukázal aj na nedôvodnosť žalobnej námietky žalobcu, že v obdobnej veci mal žalovaný rozhodnúť rozdielne od prípadu žalobcu s tým, že v tejto inej veci, na ktorú žalobca poukázal, bola dôvodom zrušenia rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu technická chyba v odôvodnení rozhodnutia, keďže cit. „... došlo len k skopírovaniu istej časti z iného rozhodnutia ...“, nápravu chyby ktorej žalovaný zrušením prvostupňového rozhodnutia sledoval, avšak bez zmeny dôvodnosti záveru výroku o administratívnom vyhostení identicky, ako tomu bolo aj v prípade žalobcu. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby správny súd žalobu žalobcu zamietol. Žalovaný tiež navrhol, aby správny súd rozhodoval bez nariadenia pojednávania.

11. K vyjadreniu žalovaného, žalobca v zastúpení svojim právnym zástupcom vo svojom stanovisku (replika) uviedol, že s týmto vyjadrením sa oboznámil a na podanej žalobe trvá.

12. Žalovaný sa k stanovisku žalobcu už nevyjadril (duplika) a nereagoval ani na výzvu správneho súdu, aby po doposlaní mu, dodatočne žalobcom správnemu súdu predloženého, úradne preloženého potvrdenia o udelení žalobcovi tzv. procesného legálneho pobytu v Holandsku, aby žalovaný prípadne zvážil postup podľa .

13. Podľa a (ďalej len „“) „(1) Predseda senátu nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, ak a) o to požiada aspoň jeden z účastníkov konania, b) vykonáva dokazovanie, c) to vyžaduje verejný záujem, d) je to na prejednanie veci potrebné alebo e) tak ustanovuje tento zákon. (2) V ostatných prípadoch rozhoduje správny súd bez pojednávania.“

14. Podľa „Ak sa pojednávanie nenariaďuje, správny súd vykoná dokazovanie oboznámením sa s dôkazmi, ktoré sa nachádzajú v súdnom spise.“

15. Podľa „Rozsudok správny súd vyhlasuje vždy verejne a v mene Slovenskej republiky. Pritom uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o opravnom prostriedku.“

16. Správny súd v danej veci rozhodol a rozsudok dňa 31.07.2023 verejne vyhlásil podľa , bez nariadenia pojednávania po splnení zákonnej podmienky podľa a podľa a , keďže ani žalobca, ani žalovaný o nariadenie pojednávania nežiadali a súčasne nenastal ani jeden zo zákonných dôvodov na nariadenie pojednávania.

Právne východiská

17. Podľa „Správne súdy rozhodujú v konaniach o (d) správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia.“

18. Podľa , , a „(1) Vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt cudzincov. (3) Správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. (4) Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. (5) Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci.“

19. Podľa „Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutia alebo opatrenia týkajúceho sa administratívneho vyhostenia vydaného podľa osobitného predpisu.“

20. Podľa vo veciach administratívneho vyhostenia „Žalobcom je fyzická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím alebo opatrením podľa ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.“

21. Podľa „Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.“

22. Podľa „Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.“

23. Podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) „(1) Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. (2) Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.“

24. Podľa čl. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“) „Touto smernicou sa ustanovujú spoločné normy a postupy, ktoré sa majú uplatňovať v členských štátoch na návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín v súlade so základnými právami ako všeobecnými zásadami práva Spoločenstva a medzinárodného práva vrátane záväzkov týkajúcich sa ochrany utečencov a ľudských práv.“

25. Podľa čl. 11 ods. 3, pododseky 3 a 4 návratovej smernice „Členské štáty môžu v jednotlivých prípadoch z humanitárnych dôvodov zákaz vstupu neuložiť, zrušiť alebo pozastaviť.

Členské štáty môžu v jednotlivých prípadoch alebo v určitých kategóriách prípadov zákaz vstupu zrušiť alebo pozastaviť z iných dôvodov.“

26. Podľa o pobyte cudzincov (ďalej len „“) „Na účely tohto zákona sa rozumie (h) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.“

27. Podľa „Na účely tohto zákona sa rozumie (4) Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.“

28. Podľa „Priestupku na úseku pobytu sa dopustí štátny príslušník tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.“

29. Podľa „Administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa .“

30. Podľa „Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak (b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.“

31. Podľa čl. 1 smernice Rady 2003/86/ES z 22.09.2003 o práve na zlúčenie rodiny (ďalej len „smernica č. 2003/86/ES“) „Účelom tejto smernice je určiť podmienky na uplatňovanie práva na zlúčenie rodiny štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú na území členských štátov.“

32. Podľa čl. 2 písm. e) smernice č. 2003/86/ES «"povolenie na pobyt" je každé povolenie vydané orgánmi členského štátu, ktoré umožňuje štátnemu príslušníkovi tretej krajiny oprávnený pobyt na jeho území v súlade s ustanoveniami článku 1 ods. 2 písm. a) nariadenia Rady (ES) č. 1030/2002 z 13. júna 2002, ktorým sa stanovuje jednotný formát povolení na pobyt pre štátnych príslušníkov tretích štátov“»

Odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom

33. V danom prípade sa žalobca žalobou podanou (20.04.2023) prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáha zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-21-001/2023-SK z 08.03.2023 vo veci jeho administratívneho vyhostenia (právnemu zástupcovi žalobcu doručené 21.03.2023), dôvodiac tým, že jednako žalovaný vec neprávne právne posúdil, keďže na jeho prípad nesprávne aplikoval právnu úpravu vo veci ochrany jeho práva na rodinný život a jednako, že toto rozhodnutie žalovaného je založené na nedostatočne zistenom skutkovom stave, keďže žalovaný nezohľadnil žalobcom uvádzané skutočnosti ohľadne jeho rodinného stavu a taktiež nezohľadnil charakter neoprávneného konania žalobcu, ktorého sa dopustil na území Slovenskej republiky ani to, že žalobca cez naše územie iba tranzitoval, avšak dlhšiu dobu sa tu nezdržiaval.

34. Úvodom je nutné podotknúť, že s jednou z námietok žalobcu, ktorú žalobca uplatnil už v administratívnom konaní vo veci jeho vyhostenia proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu a to, že nemôže byť vyhostený do krajiny svojho pôvodu, ktorou je Eritrea, pretože by mu tam hrozilo väzenie, sa už dostatočne a k spokojnosti žalobcu vysporiadal žalovaný, ktorý v tomto bode zmenil prvostupňové správne rozhodnutie a krajinu vyhostenia žalobcovi neurčil, pričom sa tak stalo

pravdepodobne aj v dôsledku vplyvu rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 01.03.2023, ktorým bol žalobca prepustený zo zaistenia a ktorého nosným dôvodom bolo práve nedostatočné vysporiadanie sa správneho orgánu so situáciu v Eritrei vo vzťahu k porušovaniu základných ľudských práv a zaobchádzania s eritrejskými utečencami, po ich návrate do domovskej krajiny. Z dôvodu zjednania nápravy v uvedenom smere už rozhodnutím žalovaného, správny súd nemal za potrebné opätovne sa k tejto otázke vyjadrovať.

35. V súvislosti s obrannou argumentáciou žalovaného, ktorý považuje svoje rozhodnutie za zákonné z dôvodu existencie zákonného dôvodu pre vyhostenie podľa cit. , keďže žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiaval bez povolenia na trvalý pobyt ( a nasl. ), prechodný pobyt ( a nasl. ), či tolerovaný pobyt ( a nasl. ), t.j. zdržiaval sa na jeho území neoprávnene, správny súd uvádza, že je síce pravdou, že zákonodarca v cit. , obligatórne, t.j. bez akejkoľvek polemiky či výnimky, uložil povinnosť správnemu orgánu vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny ( ), ktorý sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene, tj. v rozpore so zákonom [ ], avšak, keďže Slovenská republika ako plnohodnotný člen únie je viazaná aj celým radom medzinárodnoprávnych záväzkov aj v oblasti ochrany ľudských práv a základných slobôd, ktoré jej plynú z medzinárodných zmlúv a ktoré v zmysle cit. majú nepochybne prednosť aj pred vnútroštátnou právnou úpravou, žalovaný tak nemôže svoje rozhodovanie založiť výlučne iba na znení vnútroštátnej právnej normy, t.j. v danom prípade na znení , ale musí skúmať a brať na zreteľ aj uvedené medzinárodnoprávne záväzky a skúmať, či svojím rozhodnutím neprekročí ich rámec.

36. V spojení s posudzovaním statusu nelegálnych migrantov, je medzinárodné právo zatiaľ nekompromisné v prípadoch ak dôvodom ich migrácie je výlučne iba „právo na lepší život“ z ekonomických dôvodov, avšak inak je tomu v prípade ochrany práva na rodinný život, ako základného ľudského práva (t. j. práva patriaceho každému človeku bez rozdielu), ktoré je na medzinárodnej úrovni chránené a rešpektované a preto akýkoľvek zásah doň je nutné citlivo a ad hoc zvažovať a pomerovať (porovnávať) na jednej strane záujem štátu na vyhostení nelegálneho migranta a tohto základného práva na rodinu prináležiaceho aj nelegálnemu migrantovi, na strane druhej.

37. Vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného, správny súd uvádza, že žalovaný síce skúmal aj otázku možného zásahu do základného ľudského práva žalobcu na rodinný život, garantované mu aj v cit. čl. 8 ods. 1 Dohovoru, avšak napokon na základe vlastnej domnienky, ktorá, poľa správneho súdu, nekorešponduje s vyjadreniami žalobcu, dospel žalovaný k záveru, že na strane žalobcu nemožno mať za to, žeby mal de facto rodinu a teda rodinný život, pretože s ňou žalobca už dlhodobo nežije a naviac je neoveriteľným jeho tvrdenie o tom, žeby žalobca skutočne mal manželku a dve deti, keďže o tejto skutočnosti žalobca nepredložil hodnoverne preložené a osvedčené doklady. Správne orgány napríklad uvádzali, že žalobca mal odísť zo svojej domovskej krajiny z obavy hrozby väzenia, avšak zo zápisnice o podaní vyjadrenia žalobcom vyplýva, že žalobca neodišiel preto, žeby mu hrozilo väzenie, ale z dôvodu hrozby väzenia sa do svojej domovskej krajiny nechcel vrátiť, čo je rozdiel. Správne orgány tiež ustálili domnienku, že žalobca je nepochybne ekonomickým migrantom a sleduje iba svoj osobný prospech dostať sa do ekonomicky prosperujúceho Holandska a v skutočnosti nesleduje záujem rodiny, opierajúc túto domnienku o to, že žalobca nepožiadal o ochranu v žiadnej z krajín cez ktoré prechádzal, ale smeroval výlučne do Holandska a tiež, že od svojho odchodu v roku 2011 z domovskej krajiny necestoval s rodinou a napr. aj v Izraely, kde žalobca žil 6 a pol. roka, bol žalobca bez rodiny a už 12 rokov tranzituje cez rôzne krajiny bez rodiny. Podľa správneho súdu by uvedené úvahy správnych orgánov mali svoje opodstatnenie, keby korešpondovali s vyjadreniami žalobcu, čo však nie je tento prípad a preto sa tieto úvahy dostávajú do roviny nepodloženej domnienky, na ktorej nemôže byť založené zákonné rozhodnutie. Podľa správneho súdu v okolnostiach veci a vzhľadom na vyjadrenia žalobcu je uveriteľným, že (i) žalobca je štátnym príslušníkom Eritrei, pretože ak by žalobca chcel zatajiť alebo klamať o svojom pôvode, tak by ako krajinu pôvodu neuviedol nebezpečnú krajinu s rizikom, žeby mohol byť do nej vrátený, ale uviedol by inú krajinu; že (ii) domovskú krajinu opustil žalobca bez finančných prostriedkov či iného majetku, pretože ak by mal majetok, zaiste by ihneď vedel a mohol zaplatiť prevádzačom, aby sa ihneď za krátku dobu dostal do jeho cieľovej krajiny, avšak žalobca už tranzituje cez rôzne krajiny 12 rokov a že (iii) prvotnou motiváciou pre žalobcu na opustenie domovskej krajiny bola chudoba a

jeho túžba po lepšom živote, teda, že na začiatku mohol mať žalobca skutočne ekonomický dôvod na opustenie domoviny.

38. V ďalšom, pre utriedenie si obrazu o zámeroch žalobcu, je však nutné sledovať časovú (chronologickú) os vývoja skutkového deja na strane žalobcu v interakcii s jeho prvotnými vyjadreniami, v ktorom dôsledku nie je možné bez ďalšieho prisvedčiť domnienke správnych orgánov, žeby žalobca nemal záujem o skutočný rodinný život lebo mal už 12 rokov cestovať bez manželky a detí, bez ktorých bol 6 a pol roka aj v Izraely. Totižto podľa vyjadrenia žalobcu sa s manželkou cit. „stretol“ až v čase kedy bol od časti roku 2018 do mája 2022 v Ugande a to v meste Kampala, avšak v Izraely sa žalobca zdržiaval predtým a to v čase od časti roku 2011 do roku časti 2018 (cca. 6 a pol roka), kde pracoval ako stolár, takže je nelogickým, aby bol žalobca v Izraely už aj s manželkou a deťmi, ako to ustálili a na čom aj založili svoje rozhodnutie správne orgány, keďže v tom čase žalobca s manželkou ani neboli spolu a deti v tom čase nemali, keďže aj podľa ich, síce neoverených listov narodenia, sa deti narodili až v 06/2019 a 02/2022, čo taktiež zapadá do obdobia, kedy sa žalobca už s manželkou zdržiaval od časti roku 2018 do mája 2022 v Ugande. Inými slovami povedané, záver o neexistencii skutočného rodinného života na strane žalobcu nie je možné bez ďalšieho založiť na domnienke, že žalobca cestuje už 12 rokov bez rodiny a s rodinou nežil ani počas jeho dlhodobého pobytu v Izraely, pretože žalobca v čase svojho pobytu v Izraely rodinu ani nemal a túto si založil pravdepodobne až v roku 2019 až 2022. V uvedenej súvislosti nie je zanedbateľným, že žalovaný, ale predovšetkým ani prvostupňový správny orgán žalobcu v čase kedy bol v zaistení a teda k dispozícii, ale ani počas prvotného jeho vypočutia dostatočne nevyťažili, pokiaľ ide o informácie ohľadne jeho rodinného zázemia, t.j. mien jeho rodičov, ich zamestnania, údaje o jeho súrodencoch, ako aj mien jeho detí a manželky, či dátumu ich narodenia, potom ako žalobca uviedol, že ich má, ale toto vypočutie žalobcu bolo formalistickým iba na vopred predpripravené otázky, ktoré sa v zápisniciach o vypočutí migrantov pravidelne opakujú, avšak už bez reakcie kladených otázok na utečencom uvádzané informácie, t.j. ak utečenec uvedie, že má deti, bolo by logickým v interakcii na uvedené dopytovať sa ho minimálne na to, koľko ich má, akého sú pohlavia, prípadne aké sú ich mená a koľko majú rokov alebo z akého dôvodu nie je s nim alebo kde sa nachádzajú, či, v koho opatere sa nachádzajú, uvedené by bolo o to potrebnejším tobôž ak sa jedná o utečenca, ktorý nemá doklad totožnosti, aby ním uvádzané vyjadrenia bolo možné overiť prípadne aj neskoršími zisteniami tak, ako je tomu v tomto prípade v záujme zistenia totožnosti a dôveryhodnosti ním uvádzaných skutočností. Prvostupňový orgán sa taktiež nepýtal žalobcu, kedy sa oženil a či stretnutie s manželkou v Ugande, bolo ich zoznámením, alebo sa jednalo o stretnutie už v tom čase manželov. V prípade, keby žalovaný, resp. prvostupňový správny orgán žalobcu adekvátne vypočul, nemusel byť odkázaný iba na domnienky či podozrenia o pravosti, resp. dôveryhodnosti žalobcom uvádzaných tvrdení a tieto by mohol konfrontovať v ich vzájomných súvislostiach s neskôr žalobcom predloženými podkladmi a tak overiť aspoň pravdepodobnosť ich pravdivosti, no v tomto prípade tak tomu nebolo.

39. Vzhľadom k uvedenému, tak podľa správneho súdu tiež nie je možné uveriť domnienke správnych orgánov, že žalobca je výlučne ekonomickým migrantom so zámerom od počiatku dostať sa iba do ekonomicky prosperujúceho Holandska, pretože aj keď tomu tak síce mohlo byť na začiatku jeho cesty v roku 2011 (viď vyššie, pozn.), kedy pravdepodobne išiel iba za tzv. „lepším životom“, avšak je nutným zohľadniť, že žalobca si až počas tejto cesty založil rodinu, v ktorom dôsledku sa jeho hodnotový rebríček, priority a motivácie jeho konania mohli nepochybne zmeniť, pričom ak by chcel ísť už v roku 2011 do Holandska, nepochybne by tam žalobca už dávno bol, keďže aj napr. po prepustení zo zaistenia sa žalobca dostal do Holandska za pár dní, avšak žalobca migroval cca 12 rokov, takže v okolnostiach veci, kedy sa jeho deti a manželka už v Holandsku nachádzajú je vysoko pravdepodobné, že žalobca sa chce naozaj zlúčiť s rodinou a samozrejme logicky súčasne tam chce zotrvať a to aj, nie však výlučne, kvôli „lepšiemu životu.“ Inými slovami vzhľadom na vývoj životných okolnosti na strane žalobcu sa pochopiteľne mohli zmeniť jednako jeho priority či motivácie k migrácii a jednako k cieľu tejto migrácie, oproti tým, ktoré žalobca mohol mať pri opustení domovského štátu v roku 2011.

40. Keďže žalovaný pri hodnotení skutkových okolností jednotlivo aj v ich vzájomných súvislostiach dospel k záverom, ktoré nekorešpondujú s obsahom v akom boli tieto skutkové okolnosti zistené (viď vyjadrenie žalobcu), správny súd už aj na základe uvedeného považuje rozhodnutie žalovaného, na týchto záveroch založené, za nepreskúmateľné a rozporuplné a teda za nezákonné.

41. Okrem uvedeného správny súd podotýka, že pri skúmaní možného zásahu do práva na rodinný život u žalobcu, je nevyhnutným zohľadňovať nie len právo žalobcu na tento rodinný život so svojimi deťmi a

manželkou, ale je potrebné brať na zreteľ aj právo na rodinný život u jeho manželky a na rodinný život s otcom, u jeho maloletých detí v zmysle čl. 16 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, podľa podstatnej časti ktorého „Žiadne dieťa nesmie byť vystavené svojvoľnému zasahovaniu do svojho súkromného života, rodiny, domova ...“, do práv ktorých teda nie je možné svojvoľne zasahovať, iba ak v zákonom vymedzených prípadoch a to ak je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. V danom prípade, keďže žalovaný ustálil, že žalobca de facto nevedie a ani neviedol rodinný život s tým, že žalovaný neuveril, žeby žalobca skutočne rodinu mal, žalovaný už neskúmal danosť prípadných dôvodov, pre ktoré by bolo možné v záujme ochrany atribútov demokratickej spoločnosti do tohto práva žalobcu, jeho manželky a jeho detí zasiahnuť. Aj keď až vo svojom vyjadrení k žalobe sa žalovaný jeden z týchto dôvodov snažil naznačiť a to v podobe možného ohrozenia verejného zdravia obyvateľov Slovenska a schengenského priestoru, do ktorého žalovaný žalobcovi taktiež zakázal vstup, ku ktorému ohrozeniu by podľa mienky žalovaného mohlo teoreticky dôjsť v tom dôsledku, že žalobca dlhodobo migroval cez rôzne krajiny a niekedy v zlých hygienických podmienkach, nebol vyšetrený lekárom, žeby tak mohol ohroziť verejné zdravie nie len žalobca, ale aj ktorýkoľvek nelegálny migrant, správny súd konštatuje, že dôvod ktorý by oprávňoval štát, skrz rozhodnutie žalovaného zasiahnuť do základného ľudského práva na rodinný život musí byť založený na konkrétnej hrozbe a nie iba na všeobecnej, teoretickej, vyfabulovanej úvahe (t.j. za situácie, kedy nebolo zistené, žeby žalobca trpel nejakou nebezpečnou nákazlivou chorobou) a navyše uvedené teoretické vnímanie žalovaného o zdravotnom ohrození ktorýmkoľvek cudzincom, je nanajvýš extrémne, pretože ak by táto jeho úvaha bez ďalšieho mala byť akceptovaná, tak by v podstate bolo zamedzené akejkoľvek migrácii obyvateľstva či u z dôvodu snahy po zmene miesta bydliska alebo aj z dôvodu zážitkového cestovania, či turizmu, pri ktorých činnostiach takáto hrozba síce tiež vždy existuje, avšak nie je možné bezprecedentne túto vnímať ako zaručený a neodvratný dôsledok.

42. Podstatnou okolnosťou v danej veci je však skutočnosť, ktorá o žalobcovi vyšla najavo až v konaní pred správnym súdom a to, že žalobcovi, ktorý sa už aktuálne po prepustení zo zaistenia nachádza so svojou rodinou v Holandsku, bol Ministerstvom bezpečnosti a spravodlivosti Holandského kráľovstva, sekciou imigrácie a štátneho občianstva počnúc od 18.04.2023 udelený procesný legálny pobyt na území Holandska s povolením na prácu, o čom svedči správnemu súdu, žalobcom prostredníctvom jeho právneho zástupcu, predložený úradne osvedčený preklad potvrdenia č. Z1-169595477112 z 25.04.2023, v zmysle ktorého bol žalobcovi tento pobyt udelený na dobu najviac 6 mesiacov s tým, že definitívne rozhodnutie o udelení mu pobytu môže žalobca od príslušných holandských orgánov očakávať najneskôr 17.10.2023. Aj vzhľadom k uvedenej podstatnej skutočnosti, zohľadnenie ktorej správnemu súdu nič nebráni, pretože pre správny súd, ktorý v tomto konaní nie je viazaný žalobnými bodmi ( ), je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia súdneho rozhodnutia ( ), takže správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci ( ), dospel správny súd k záveru o potrebe zrušiť rozhodnutie žalovaného, ktorý vo veci opätovne rozhodne so zohľadnením nie len vyššie uvedeného vyhodnotenia skutkového stavu v interakcii na skutočné vyjadrenie žalobcu, ale aj s odôvodnením o (ne)existencii nevyhnutnosti vyhostenia žalobcu z územia Slovenskej republiky, ako aj nevyhnutnosti zakázania mu vstupu do schengenského priestoru súčasťou ktorého je aj Holandsko, kde sa má zdržiavať rodina žalobcu, t.j. s ohľadom na čl. 8 ods. 1 Dohovoru, ale predovšetkým aj so zohľadnením uvedenej novej podstatnej skutkovej okolnosti na strane žalobcu v podobe povolenia mu procesného legálneho pobytu na území Holandskej republiky, orgány ktorej budú vo svojom konaní o žiadosti na povolenie pobytu žalobcovi nepochybne skúmať aj okolnosti o danosti reálnych rodinných zväzkov žalobcu. Opätovné rozhodnutie vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu je nevyhnutným aj vzhľadom k existencii medzinárodnoprávnych záväzkov štátov únie, vzájomne si uznávať svoje rozhodnutia o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín (smernica Rady 2001/40/ES z 28.05.2001), z ktorého dôvodu rozhodnutie žalovaného môže mať vplyv aj na ďalšie rozhodovanie príslušných holandských orgánov.

43. Na základe uvedených záverov, dospel správny súd k záveru o dôvodnosti žaloby, preto podľa žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( v spojení s ) tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

44. Podľa „Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom súde.“

45. Podľa „Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.“

46. Podľa „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu správny súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“

47. O trovách konania rozhodol správny súd podľa a v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal voči v konaní neúspešnému žalovanému plnú náhradu trov konania, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca odo dňa doručenia rozsudku na Správny súd v Košiciach. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa a ; je žalovaným Centrum právnej pomoci. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.