Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_31Cob-65-2022.pdf
PDF · 113.48 KB
Case nature
Subarea
31Cob/65/2022
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov senátu Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Ľubomíra Bundzela, v právnej veci žalobcu: IBM Capital Slovensko, spol. s r.o., so sídlom Mlynské nivy 49, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 50 298 071, zastúpenému splnomocnencom: Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o., so sídlom Twin City Tower, Mlynské nivy 10, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 239 921, proti žalovanému: GRAFOBAL, akciová spoločnosť, so sídlom Mazúrova 2, Skalica, IČO: 31 411 592, zastúpenej splnomocnencom: AKAIS, s. r. o., so sídlom Miletičova 5B, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 53 864 611, o zaplatenie 988.188,82 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Skalica zo dňa 6. mája 2022 č.k. 5Cb/17/2019-362 – proti výroku II. o trovách konania, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. o trovách konania p o t v r d z u j e.
Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. konanie zastavil a výrokom II. priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia samostatným uznesením. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1, § 256 ods. 1, 2, § 257, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
Vecne dôvodil, že žalobca sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 988.188,82 eura s príslušenstvom z dôvodu ručiteľského vyhlásenia z 18.12.2015 v súvislosti so záväzkom dlžníka Stredoeurópska vysoká škola v Skalici, n.o. V priebehu súdneho konania bolo súdu dňa 16.3.2022 doručené späťvzatie žaloby v celom rozsahu, ktoré žalobca odôvodnil tým, že pohľadávku si uplatnil voči žalovanému ako sekundárnemu dlžníkovi, a to na základe domnelého ručiteľského záväzku žalovaného vyplývajúceho z Ručiteľského vyhlásenia z 18.12.2015. Žalobca sa na základe existencie predmetnej ručiteľskej listiny dôvodne domnieval, že žalovaný ako ručiteľ svojím majetkom zabezpečuje záväzok primárneho dlžníka - neziskovej organizácie Stredoeurópska vysoká škola v Skalici n. o., IČO: 36 077 631. V priebehu súdneho konania vyšlo najavo, že ručiteľská listina nebola podpísaná štatutárnym orgánom žalovaného a žalobca bol tak uvedený do omylu v otázke zabezpečenia záväzkov a bol poškodený konaním neznámej osoby, ktorá podpis na ručiteľskej listine sfalšovala. Primárny dlžník dlhuje značné sumy desiatkam veriteľov a prebieha voči nemu konkurzné konanie. Žalobca voči primárnemu dlžníkovi uplatňuje aj v iných súdnych konaniach pohľadávky celkovo v sume 5,5 milióna eur. Za neprimeranú tvrdosť žalobca považoval, aby za daných okolností, keď žalobca bol
poškodený neznámou osobou, žalovaný profitoval na úkor žalobcu z protiprávneho konania neznámej osoby. Z tohto dôvodu žiadal konanie zastaviť a nepriznať nárok na náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu, prípadne použiť aspoň čiastočnú moderáciu a priznať žalovanému náhradu trov konania maximálne vo výške 50 %. Žalovaný vo vyjadrení k späťvzatiu žaloby uviedol, že s týmto súhlasí a uplatňuje si náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Mal za to, že nie sú splnené podmienky na aplikáciu § 257 CSP, keďže žalobca bol zo strany žalovaného opakovane informovaný o tom, že ručiteľské vyhlásenie žalovaný neeviduje a žalobca je celosvetová nadnárodná spoločnosť s miliardovými výnosmi a má k dispozícii dostatok personálnych aj materiálnych kapacít.
V časti o trovách konania súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodil tým, že žalobca zobral žalobu v celom rozsahu späť z dôvodu, že žalobca si uplatnil pohľadávku voči žalovanému ako sekundárnemu dlžníkovi, a to na základe domnelého ručiteľského záväzku žalovaného vyplývajúceho z ručiteľského vyhlásenia z 18.12.2015, pričom žalobca sa na základe existencie predmetnej ručiteľskej listiny dôvodne domnieval, že žalovaný ako ručiteľ svojím majetkom zabezpečuje záväzok primárneho dlžníka - neziskovej organizácie Stredoeurópska vysoká škola v Skalici n. o., IČO: 36 077 631. V priebehu súdneho konania vyšlo najavo, že ručiteľská listina nebola podpísaná štatutárnym orgánom žalovaného. Z uvedeného vyplynulo, že ku späťvzatiu žaloby nedošlo v dôsledku správania sa žalovaného ako protistrany v súdnom konaní, ale v dôsledku aktívneho použitia prostriedkov procesnej obrany, kedy žalovaný poprel skutkové tvrdenia žalobcu a navrhnutými dôkazmi aj preukázal svoje tvrdenia. Žalobca teda procesne zavinil zastavenie konania, a preto má žalovaný nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalobcovi.
Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal možnosťou moderácie rozsahu nároku na náhradu trov konania, pričom podrobne rozobral podmienky aplikácie ust. § 257 CSP. Následne skúmal, či v danom prípade existujú výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali použitie ustanovenia § 257 CSP. Konštatoval, že obe sporové strany aktívne uplatňovali a bránili svoje právo, využívali prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, kedy žalovaný poprel skutkové tvrdenia žalobcu a na základe ním navrhnutých dôkazov preukázal svoje tvrdenia, v dôsledku čoho prišlo ku späťvzatiu žaloby zo strany žalobcu, pretože na základe dovtedy vykonaných dôkazov by žalobca bol v konaní neúspešný. Súd prvej inštancie nedospel k záveru, že by v tomto prípade išlo o výnimočnú situáciu, kedy v prípade, ak jedna strana - žalobca nadobudne dojem, že jej hrozí možný neúspech v konaní, zoberie žalobu späť. Taktiež súd nevidel žiaden dôvod hodný osobitného zreteľa formou neprimeranej tvrdosti, keďže žalobca si pri začatí konania musí byť vždy vedomý možného úspechu alebo neúspechu v konaní a v prípade možného hroziaceho neúspechu v konaní nemôže očakávať, že pri zobratí žaloby späť nebude musieť niesť následky ním vyvolaného konania v podobe vzniku trovy protistrane, t. j. žalovanému. Uvedená situácia by mohla do budúcna založiť možný stranami zneužívateľný postup, kedy v prípade, ak žalobca nadobudne dojem, že nebude mať úspech v konaní, zoberie žalobu späť a nebude musieť nahrádzať trovy konania, ktoré vznikli protistrane. Uvedené by nebolo spravodlivé pre protistranu t. j. žalovaného, ktorý procesnými prostriedkami obrany obránil svoje právo. Navyše, žalovaný sa od začiatku súdneho konania bránil rovnakou právnou argumentáciou, že ručiteľské prehlásenie je neplatné, pretože podpisy na ručiteľskom prehlásení nie sú podpismi štatutárnych zástupcov žalovaného a skutočné podpisy uvedených osôb sú úplne odlišné od podpisov, ktoré sú na ručiteľskom prehlásení. Táto skutočnosť bola neskôr aj potvrdená znaleckým posudkom znalca grafológa, keď zo znaleckého posudku vyplynulo, že podpisy na ručiteľskom prehlásení boli sfalšované. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní dňa 18.6.2020 uviedol, že uvedené ručiteľské prehlásenie mu bolo predložené zo strany Stredoeurópskej vysokej školy v Skalici, n.o., z čoho vyplýva, že samotný žalovaný neuviedol do omylu žalobcu, ale bola to iná osoba. Žalovaný tak nemal podiel na vzniku sporu.
Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalobca svoj návrh zdôvodnil finančnou situáciou do ktorej sa dostal tým, že voči primárnemu dlžníkovi uplatňuje aj v iných konaniach celkovo sumu 5,5 mil. eur s tým, že primárny dlžník je v konkurze (osobné pomery strany sporu), avšak k tomuto argumentu žalobca nedoložil žiadny dôkaz a nepreukázal svoju nepriaznivú situáciu. Na iné okolnosti prípadu žalobca nepoukázal. Na základe uvedeného bol súd prvej inštancie toho názoru, že na daný prípad rozhodovania o trovách konania nie je možné použiť ustanovenie § 257 CSP, pretože nebolo preukázané, že sa jedná
o výnimočnú situáciu a že v danom prípade by bol prítomný dôvod hodný osobitného zreteľa v podobe neprimeranej tvrdosti.
Proti tomuto uzneseniu výlučne v časti trov konania (výrok II.) podal včas odvolanie žalobca s návrhom na jeho zmenu tak, že odvolací súd stranám náhradu trov konania neprizná; eventuálne prizná žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP. Dôvodil, že napadnuté rozhodnutie je zmätočné, pretože súd prvej inštancie uviedol, že žalobca odôvodnil svoju žiadosť o uplatnenie moderačného práva súdu osobnými pomermi žalobcu, pričom však nepreukázal svoju nepriaznivú situáciu. Žalobca však v rozpore s tvrdením súdu prvej inštancie nezaložil svoju žiadosť o uplatnenie moderačného práva súdu na tvrdení o nepriaznivej finančnej situácii žalobcu, ale na tvrdení, že ide o výnimočný prípad vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci, keď v dôsledku trestného činu neznámej osoby, ktorá žalobcu uviedla do omylu v otázke pravosti ručiteľskej listiny, bude žalobca v prípade priznania náhrady trov konania žalovanému poškodený dvakrát – najskôr vynaložením nemalých nákladov na obstaranie financovaných produktov a následne ešte úhradou trov žalovanému, ktorý tak bude z protiprávneho konania neznámej osoby profitovať na úkor žalobcu. Súd prvej inštancie teda prisúdil žalobcovi takú argumentáciu, ktorú žalobca nevzniesol, a to so záverom, že ide o argumentáciu nepodloženú dôkazmi. Na druhej strane, súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal so skutočnou argumentáciou žalobcu. Uvedené zaťažuje Napádané rozhodnutie vadou nepreskúmateľnosti pre zmätočnosť a nedostatok dôvodov, pričom táto vada mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že žalovaný nemal podiel na vzniku sporu. Žalovaný bol totiž jedinou osobou disponujúcou podpisovými vzormi svojich štatutárov, a teda reálne iba on sám mohol nechať vyhotoviť znalecký posudok alebo odborné vyjadrenie. Ak by aktivitu prejavenú v súdnom konaní za účelom preukázania nepravosti ručiteľskej listiny bol žalovaný prejavil ešte v čase pred začatím súdneho konania, k vzniku súdneho sporu by nebolo vôbec došlo. Žalovaný napriek tomu, že žalobca ho opakovane vyzýval na úhradu pohľadávok s poukazom na ručiteľskú listinu, žalovaný bol pasívny a ignoroval hrozbu vzniku súdneho sporu a hrozbu vzniku s tým súvisiacich nákladov. Podľa žalobcu si žalovaný v tejto súvislosti nesplnil všeobecnú prevenčnú povinnosť predchádzať hroziacim škodám, keď namiesto toho, aby žalobcovi včas preukázal nepravosť podpisov štatutárov žalovaného na predmetnej ručiteľskej listine, pasívne vyčkával vznik súdneho sporu, aby až v jeho priebehu preukázal neplatnosť ručiteľskej listiny, hoci náklady spojené so zabezpečením znaleckého posudku (resp. odborného vyjadrenia) v čase pred začatím súdneho konania by boli zanedbateľné oproti trovám súdneho konania na oboch stranách. Pasívny prístup žalovaného je ešte zvýraznený tým, že hoci mal žalovaný podľa vlastných vyjadrení dlhodobo vedomosť o nepravosti predmetnej ručiteľskej listiny, neinicioval začatie trestného stíhania, hoci vzhľadom na výšku ručenia môže takáto pasivita žalovaného napĺňať dokonca znaky skutkovej podstaty trestného činu neoznámenia trestného činu podľa § 340 Trestného zákona.
Žalobca tiež namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, keď svoj záver o nemožnosti uplatnenia moderačného práva súdu založil na vedomosti žalobcu o možnom neúspechu v konaní pri začatí konania a neexistencii podielu žalovaného na vzniku sporu. Podľa názoru žalobcu však uvedené nevylučuje uplatnenie moderačného práva súdu, v opačnom prípade by to malo za následok znefunkčnenie predmetného inštitútu. V každom jednotlivom súdnom spore možno konštatovať, že žalobca si pri začatí konania musí byť vedomý možného neúspechu v konaní a rizika zodpovednosti za vzniknuté trovy konania. Žalobca nevzal žalobu späť s cieľom zbaviť sa zodpovednosti za už vzniknuté trovy konania, ale s cieľom predísť vzniku ďalších trov konania, pričom tento postup žalobcu nemôže byť žalobcovi na ujmu pri posudzovaní jeho žiadosti o uplatnenie moderačného práva súdu. Žalobca sa pritom nedomáha uplatnenia moderačného práva súdu s poukazom na späťvzatie žaloby, ale domáha sa ho s poukazom na výnimočnú okolnosť prípadu, ktorou je trestnoprávny rozmer veci daný uvedením žalobcu do omylu sfalšovaním podpisu na ručiteľskej listine. Je pritom bez relevancie, či sa žalovaný podieľal na vzniku sporu. Z platnej právnej úpravy ani z ustálenej súdnej judikatúry totiž (spolu)zavinenie sporu žalovaným, rovnako tak ani (spolu)zavinenie dôvodov hodných osobitného zreteľa žalovaným ako podmienka uplatnenia moderačného práva súdu nevyplýva. Súd prvej inštancie preto dospel k nesprávnemu právnemu záveru o nemožnosti aplikácie § 257 CSP, keď aplikáciu moderačného práva
súdu vylúčil s poukazom na vedomosť žalobcu o možnom neúspechu v konaní pri začatí konania, ktorá je daná v každom jednotlivom spore, a neprípustne rozšíril podmienky aplikácie moderačného práva súdu, keď požadoval, aby sa o vyvolanie žalobcom tvrdeného dôvodu hodného osobitného zreteľa (trestnoprávny rozmer veci daný uvedením žalobcu do omylu sfalšovaním podpisu na predmetnej ručiteľskej listine) pričinil samotný žalovaný ako úspešná strana.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril a navrhol uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti trov konania ako vecne správne potvrdiť. Nestotožnil sa s tvrdeniami žalobcu týkajúcimi sa možnosti aplikácie ust. § 257 CSP, pretože v danom prípade nie sú splnené dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti prípadu. Žalovaný už v súdnom konaní predložil písomnú komunikáciu medzi žalobcom a žalovaným pred podaním žaloby o tom, že ručiteľské vyhlásenie, z ktorého si uplatňuje žalobca svoje nároky, žalovaný neeviduje a žiadne takéto vyhlásenie nebolo zo strany štatutárnych zástupcov nikdy podpísané. Žalobca účelovo tvrdí, že nebolo dôvodné predpokladať, že listina sa ukáže byť sfalšovanou a že žalovaný mal byť pred podaním žaloby pasívny. Pokiaľ žalobca v odvolaní konštatuje, že mal byť údajne poškodený protiprávnym konaním neznámej osoby, žalovaný dodal, že samotný žalobca do dnešného dňa neinicioval začatie trestného konania voči neznámemu páchateľovi, čo sám priamo vyčíta žalovanému v odvolaní. Žalovaný považuje návrh na nepriznanie nároku na náhradu trov konania a/alebo uplatnenie moderačného práva zo strany žalobcu za tendenčný, a v predmetnom spore absolútne neopodstatnený a nelegitímny. Žalovaný si v konaní od podania návrhu zo strany žalobcu dôsledne a efektívne uplatňoval svoje práva, riadne plnil svoje procesné povinnosti za účelom ochrany svojich práv pred súdom, aktívne sa podieľal na navrhovaní dôkazov, zabezpečil a poskytol znalcovi žiadané porovnávacie archívne dokumenty za účelom vyhotovenia znaleckého posudku a tiež opakovane rokoval na viacerých úrovniach vedenia spoločnosti s právnymi zástupcami a audítormi (žalovaný poukázal na svoju zákonnú povinnosť vytvárať finančné rezervy v účtovníctve). Mal za to, že v danom prípade nie sú splnené žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa (napríklad majetkové, sociálne, rodinné, osobné či iné pomery strán sporu) ani iné výnimočné okolnosti, ktorých kumulatívne splnenie zákon požaduje pre možnosť prelomenia zásady úspechu v spore.
Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie v napadnutej časti vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 2 CSP v spojení s § 357 písm. m/ CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keď rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutej časti trov konania vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.
Vzhľadom na to, že vyhovujúci výrok I. nebol napadnutý odvolaním, je v tejto časti uznesenie súdu prvej inštancie právoplatné a nebolo predmetom prieskumu odvolacieho súdu.
Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu a odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, pokiaľ priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v celom rozsahu z dôvodu procesného zavinenia žalobcu na zastavení konania, za súčasného nezistenia dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré odôvodňovali žalovanému náhradu trov konania nepriznať.
Žalobca sa v spore domáhal od žalovaného zaplatenia peňažnej pohľadávky titulom ručiteľského záväzku žalovaného. Žalovaný sa od začiatku súdneho konania bránil rovnakou právnou
argumentáciou, t. j. že ručiteľské prehlásenie je neplatné, pretože podpisy na ručiteľskom prehlásení nie sú podpismi štatutárnych zástupcov žalovaného. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že podpisy na ručiteľskom vyhlásení nie sú podpismi žalovaného a tieto boli sfalšované. Následne žalobca žalobu zobral v celom rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť. Súd prvej inštancie konanie na základe späťvzatia žaloby zastavil a žalovanému priznal nárok na náhradu konania proti žalobcovi v plnom rozsahu. Žalobca v odvolaní podanom výlučne proti výroku o trovách konania namietal priznanie nároku na náhradu trov konania žalovanému a navrhol žiadnej zo strán sporu náhradu trov konania nepriznať (eventuálne priznať žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %), a to s poukazom na dôvody hodné osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa videl v trestnoprávnom rozmere veci, keď žalobca bol uvedený do omylu sfalšovaním podpisu na ručiteľskej listine.
Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Náhrada trov konania je vo všeobecnosti ovládaná zásadou úspechu vo veci, ktorá je však doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie je upravená v § 256 CSP a znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu. Pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania v spojení s ustanovením § 256 ods. 1 CSP je súd povinný skúmať, či niektorá zo strán sporu zavinila, že sa konanie muselo zastaviť. Záver súdu o tom, že je splnený predpoklad na náhradu trov, nevylučuje, aby súčasne dospel k záveru, že sú splnené predpoklady na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP (dôvody hodné osobitného zreteľa). Súd za daných okolností napriek procesnému zavineniu vysloví, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania, pretože sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP.
V prejednávanej veci súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania s poukazom okolnosti prípadu (konanie zastavilo z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom na základe výsledkov vykonaného dokazovania) aplikoval zásadu procesnej zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Odvolací súd uvádza, že kritérium procesného zavinenia treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Keďže nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcimi nie z hmotného, ale procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu, je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, a teda z hľadiska vzťahu výsledku správania žalovaného k požiadavkám žalobcu. Ide teda o to, či sa navrhovateľ domohol uplatneného nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol navrhovateľ v meritórnom konaní úspešný alebo nie. Použitý termín zavinenie nemožno interpretovať - čo zodpovedá ustálenej judikatúre
- v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie strany sporu, a teda aj jej prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu (por. nález Ústavného súdu SR I. ÚS/196/09, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo 4/2010).
Žalobca sa v odvolaní proti rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania domáhal aplikácie § 257 CSP. Podľa ustanovenia § 257 CSP, súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto
trovy nahradila protistrane. Použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (napr. R 34/1982). Na účely moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli trovy uložené a ktorá strana ich má nahradiť; moderovať možno trovy aj zastaveného konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo k určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť (porov. napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2MCdo 17/2009, 5Cdo 67/2010, 3MCdo 46/2012).
Dôvod uvádzaný žalobcom, a to trestnoprávny rozmer veci daný uvedením žalobcu do omylu sfalšovaním podpisu na ručiteľskej listine, nie je ani podľa názoru odvolacieho súdu dôvodom hodným osobitného zreteľa, ktorý by odôvodňoval odklon od zásady procesnej zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP) pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. Žalobca žalobou uplatnil nárok na zaplatenie peňažnej pohľadávky od žalovaného ako ručiteľa, pričom v priebehu konania zobral žalobu späť, keďže vykonaným dokazovaním boli preukázané tvrdenia žalovaného, že ručiteľskú listinu nepodpísal. V zásade potom platí, že žalobca späťvzatím žaloby zavinil zastavenie konania, takže má zodpovedať za trovy zastaveného konania podľa § 256 ods. 1 CSP, a teda náhrada trov konania má byť priznaná žalovanému. Ust. § 257 CSP má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok. Pokiaľ v prejednávanej veci žalovaný od začiatku konania pravdivo uvádzal rozhodujúce skutočnosti, čo bolo preukázané i vykonaným dokazovaním, pričom na svoju obranu v tomto spore vynaložil trovy, nemožno ho sankcionovať tým, že mu napokon tieto trovy nebudú vôbec priznané, príp. čiastočne nebudú priznané. Práve takéto rozhodnutie o trovách konania by bolo vo vzťahu k žalovanému nespravodlivé. Skutočnosti uvádzané žalobcom, že tomuto súdnemu konaniu sa mohlo predísť, ak by žalovaný pred začatím sporu nebol pasívny, mohol sám nechal vypracovať znalecký posudok, či argumentácia o zanedbaní prevenčnej povinnosti žalovaným a nepodanie trestného oznámenia z jeho strany, nemali žiadny vplyv na rozhodovanie o nároku na náhradu trov tohto sporového konania. Ak žalobca vyčíta žalovanému zanedbanie prevenčnej povinnosti, potom tiež možno poukázať na to, že primeranú mieru obozretnosti zanedbal v prvom rade sám žalobca, ktorý sa uspokojil s predloženým zabezpečením záväzku (ručiteľským vyhlásením) zo strany hlavného dlžníka bez toho, aby si overil, či žalovaný ako ručiteľ takéto zabezpečenie záväzku poskytol. V tejto súvislosti je tiež potrebné poukázať na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8.11.2011 sp. zn. 1 Sžr 38/2011).
Z vyššie uvedených dôvodov námietky žalobcu voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania neboli dôvodné, keďže súd prvej inštancie rozhodol správne. Žalobca procesne zavinil zastavenie konania, preto žalovanému patrí podľa zásady procesnej zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP) nárok na plnú náhradu trov konania voči žalobcovi, keďže v danej veci pri rozhodovaní o náhrade trov konania nebol daný dôvod na aplikáciu ust. § 257 CSP.
S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku II. o trovách konania s použitím § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady
trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).