Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_24Co-154-2014.pdf
PDF · 86.44 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/154/2014
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v právnej veci navrhovateľa: Bc. Y. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. P. č. XXX, L. P., zastúpeného spoločnosťou: Advokátska kancelária Kurucová, s.r.o., so sídlom Hurbanova 486/2, Senica, IČO: 36 271 268, proti odporcovi: Obec Petrova Ves, Petrova Ves č. 53, Petrova Ves, IČO: 00 309 770, zastúpeného advokátom: JUDr. Ivan Siráň, Učňovská 653, Gbely, o zaplatenie 118,80 Eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti uzneseniu Okresného súdu Skalica zo dňa 16. januára 2014, č.k. 1C/7/2013-85 v časti o náhradu trov konania, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti o náhrade trov konania m e n í tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil konanie a rozhodol, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania a to trovy právneho zastúpenia 142,75 Eur spolu s inými trovami konania vo výške 16,50 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti uznesenia (bez uvedenia miesta platby). Rozhodnutie súd prvého stupňa v časti zastavenia konania odôvodnil s použitím § 96 ods. 1 a 3 O.s.p. a v časti o náhrade trov konania s použitím § 146 ods. 1, 2 a vecne potom tým, že v danom prípade konanie vo veci samej bolo zastavené pre späťvzatie návrhu a preto sa súd musel zaoberať v časti o náhrade trov konania otázkou, či niektorý z účastníkov zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Poukázal na judikatúru slovenských súdov, z ktorých plynie, že ak navrhovateľ vezme návrh späť a nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 druhá veta O.s.p. zásadne platí, že zavinil zastavenie konania. V danom prípade mal súd preukázané, že navrhovateľ vzal návrh na začatie konania späť v dôsledku správania odporcu, ktorým bolo uzavretie dohody o nájme a zaplatenie nájomného za obdobie od 01.12.2011 do 30.09.2013. Občiansky súdny poriadok v ust. § 146 ods. 2 veta druhá bližšie neuvádza, či má byť návrh, ktorý sa berie späť podaný dôvodne celkom alebo z časti. Preto je súd toho názoru, že na priznanie trov navrhovateľa v zmysle predmetného ustanovenia stačí, ak bol návrh na začatie konania podaný dôvodne, hoci len čiastočne. V prípade, ak bol odporca toho názoru, že návrh je podaný nedôvodne, tak mohol z vážnych dôvodov vysloviť nesúhlas so späťvzatím návrhu. Súd teda zaujal názor, že sú splnené obidve podmienky, ktoré vyžaduje § 146 ods. 2 druhá veta O.s.p. a preto odporcovi uložil povinnosť nahradiť trovy konania navrhovateľovi. Trovy konania potom predstavujú úkony právnej služby a to prevzatie a príprava zastúpenia 16,60 Eur + 7,63 Eur režijný paušál, návrh na začatie konania 16,60 Eur + režijný paušál 7,63 Eur a vyjadrenie zo dňa 19.04.2013 - 16,60 Eur + 7,81 Eur režijný paušál + zastúpenie na pojednávaní dňa 25.06.2013 - 16,60 Eur + režijný paušál 7,81 Eur + daň z pridanej hodnoty vo výške 20% odmeny advokáta, pričom súd navrhovateľovi priznal aj náhradu za zaplatený súdny poplatok 16,50 Eur a tak trovy konania predstavujú trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 142,75 Eur a iné trovy konania 16,50 Eur.
Proti tomuto uzneseniu výslovne v časti rozhodnutia o náhrade trov konania podal odvolanie odporca z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľ sa voči odporcovi domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 118,80 Eur za odporcom užívanie jeho pozemku o celkovej výmere 421 m2, no v skutočnosti išlo o výmeru 258 m2. Návrh v konaní zmenil (rozšíril ho) a požadoval z toho istého dôvodu vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 198,41 Eur. Odporca v konaní namietal, že na daný prípad sa vzťahuje zákon č. 66/2009 Z.z., tzn. že k predmetnému pozemku vzniklo dňom 01.07.2009 vo verejnom záujme zákonné vecné bremeno. Až na základe tohto prednesu na pojednávaní došlo u navrhovateľa k zásadnej zmene jeho postoja k veci a z vlastnej iniciatívy predložil návrh na uzavretie dohody. Odporca motivovaný snahou ukončiť tento drobný spor ako aj zásadou hospodárnosti konania súhlasil s vydaním bezdôvodného obohatenia vo výške 101,75 Eur a to za výmeru, na ktorú ani nemal právny nárok. Po vyplatení uvedenej sumy navrhovateľ zobral návrh späť a uplatnil si nárok na náhradu trov konania, ktorú mu súd aj priznal. Možno sa stotožniť so záverom súdu prvého stupňa, že o náhrade trov konania súd sa vždy rozhoduje podľa § 146 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 150 O.s.p. Súd však v danom prípade nesprávne vyložil § 146 ods. 2, v tom zmysle, že na priznanie trov navrhovateľovi v zmysle citovaného ustanovenia stačí, ak bol návrh na začatie konania podaný dôvodne, hoci len čiastočne. Ak dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách a definitívne ju vyriešiť v rámci právnej úpravy obsiahnutej v § 146 ods. 2 O.s.p. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade je pritom rozhodujúce zistenie, či a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby bolo konanie zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom, či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť možné nachádzať súvislosť a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke a v takomto prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu, čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre vyjadrenej v R 49/1993 a nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 196/09 ako aj uznesenie NS SR 7 M Cdo 4/2010. Opätovne zdôraznil, že navrhovateľ vo svojom návrhu požadoval zaplatenie sumy 198,41 Eur a dostalo sa mu zaplatenia iba sumy 101,75 Eur. Z tohto vyplýva, že odporca sa nezachoval celkom, či v relevantnom rozsahu v zmysle žalobnej požiadavky navrhovateľa. Neobstojí ani názor súdu, že pokiaľ by odporca bol toho názoru, že návrh je podaný nedôvodne mohol z vážnych dôvodov vysloviť nesúhlas so späťvzatím návrhu. Nesúhlas odporcu so späťvzatím návrhu však samo o sebe neznamená, že súd v takomto prípade bude v konaní pokračovať, pretože posudzovanie vážnosti dôvodov nesúhlasu je výlučne vecou voľnej úvahy a hodnotiaceho úsudku súdu. Vzhľadom na uvedené dôvody navrhol zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa v napadnutej časti o náhrade trov konania tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Navrhovateľ odvolanie nepodal. K doručenému odvolaniu odporcu podal písomné vyjadrenie v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 29,57 Eur. Poukázal na to, že súd prvého stupňa správne vec právne posúdil a aplikoval príslušné ustanovenia O.s.p. Odporca aj pred podaním návrhu aj po ňom sa vyjadroval, že k žiadnemu bezdôvodnému obohateniu z jeho strany nedošlo. Nemal záujem vec riešiť mimosúdne a nechcel zaplatiť žiadne nájomné, preto bol nútený navrhovateľ sa obrátiť so svojím návrh na súd. Jeho návrh o zaplatenie 118,80 Eur z titulu bezdôvodného obohatenia bol podaný dôvodne. Od začiatku chcel, aby mu odporca zaplatil za nehnuteľnosti, ktoré užíva bez právneho dôvodu. Po podaní žaloby opätovne vyzval odporcu na dohodu a ten mu zaplatil sumu 101,75 Eur. Jednoznačne potom pre správanie sa odporcu zobral návrh späť, nakoľko mu zaplatil nájomné až po podaní žaloby, ktoré od neho stále požadoval. Súd sa správne vysporiadal s otázkou zastavenia konania a z vykonaného dokazovania a predložených dokladov bolo nepochybne preukázané, že odporca nemal snahu sa s ním dohodnúť pred podaním návrhu, hoci ho na to viackrát vyzýval.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má
zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. l O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné a je potrebné uznesenie súdu prvého stupňa zmeniť.
Podľa ust. § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku ak konanie bolo zastavené.
V zmysle ods. 2 § 146 O.s.p. ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.
Citované ust. § 146 ods. 1 vyjadruje výnimku, kedy výsledok konania nie je rozhodujúci pre náhradu trov konania a kedy ani účastníci na ich náhradu nemajú nárok. Ide teda o prípady, kedy neplatí zásada zodpovednosti za výsledok konania.
Ustanovenie ods. 2 § 146 O.s.p. potom ukladá povinnosť nahradiť trovy konania tomu, kto zavinil, že konanie sa muselo zastaviť. Vyžaduje teda zodpovednosť za zavinenie účastníka, ktorého procesný úkon mal za následok zastavenie konania. Zavinenie v danom prípade je možné posudzovať len z procesného hľadiska, nie však podľa hmotného práva, lebo potom by išlo o posudzovanie dôvodnosti nároku vo veci samej tak, že by po zastavení konania súd neprípustne ďalej skúmal dôvodnosť uplatneného nároku. Preto ak vzal navrhovateľ návrh späť, ak nejde o prípad podľa ust. § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p., ktorý je výnimkou, platí, že zavinil, že konanie muselo byť zastavené.
Pri posudzovaní trov konania v spojení s ustanovením § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. je súd povinný skúmať, či niektorý z účastníkov konania zavinil, že konanie sa muselo zastaviť. K zastaveniu konania môže dôjsť v dôsledku procesného zavinenia niektorého z účastníkov. Zákon ustanovuje len jeden druh prípadov zastavenia konania pre späťvzatie žaloby, ku ktorému došlo pre správanie odporcu, pričom žaloba bola podaná dôvodne, čo zakladá právo žalobcu na náhradu trov zastaveného konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16. marca 2011, sp. zn. 2 Sžf 2/2011).
Vnútorná pohnútka žalobcu vedúca k späťvzatiu žaloby nezbavuje procesnej zodpovednosti žalobcu na zastavení konania. Pokiaľ dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách (na strane navrhovateľa i odporcu) a definitívne ju vyriešiť v rámci právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 146 ods. 2 O.s.p. Nie je pritom vylúčené, aby súd súčasne došiel i k záveru, že sú splnené predpoklady aj na aplikáciu ustanovenia § 150 O.s.p. (nepriznanie náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa). O náhrade trov konania pri späťvzatí žaloby (v sporovom konaní) súd preto rozhoduje podľa ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 150 O.s.p. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 7 M Cdo 4/2010).
Z previazanosti § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. a § 146 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že ak súd konanie zastavuje v dôsledku späťvzatia návrhu, musí sa zaoberať pri rozhodovaní o náhrade trov konania otázkou, či niektorý z účastníkov zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Pretože nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale procesného práva, otázku či išlo o dôvodne podanú žalobu je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, t.j. z hľadiska vzťahu výsledku chovania odporcu k požiadavke navrhovateľa. Ide teda o to, či sa navrhovateľ domohol uplatneného nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol navrhovateľ v meritórnom konaní úspešný alebo nie.
Podmienky pre čistú aplikáciu vety druhej cit. ust. § 146 ods. 2 O.s.p. v danom prípade splnené neboli, keďže k späťvzatiu návrhu nedošlo len pre správanie odporcu, pretože navrhovateľ si žalobným návrhom uplatnil sumu najprv sumu 118,80 Eur, následne sumu 198,41 Eur a odporca mu po opätovnej výzve na zmierlivé vyriešenie veci zaplatil sumu 101,75 Eur. Svedčí o tom prípis navrhovateľa v zastúpení
jeho právneho zástupcu zo dňa 27.09.2013, v ktorom navrhuje odporcovi uzavretie dohody na sumu 118,80 Eur. Odporca odpovedal tiež prostredníctvom svojho právneho zástupcu odpoveďou zo dňa 02.10.2013 s tým, že v snahe ukončiť predmetný spor súhlasí s nájomným za celkovú výmeru záberu pôdy navrhovateľa v rozsahu 370 m2 za 0,15 Eur za 1 m2 za obdobie 22 mesiacov, tzn. 101,75 Eur. Je nesporné, že po takejto korešpondencii došlo k späťvzatiu návrhu navrhovateľom ohľadne návrhu o 118,80 Eur a k návrhu na zastavenie konania. Súd prvého stupňa po tom, čo odporca súhlasil so zastavením konania, aktuálne už právoplatnou časťou uznesenia konanie zastavil v celosti.
Podľa vyššie uvedeného, je nesporné, že v priebehu konania odporca plnil na základe ponuky navrhovateľa o dohodu a navrhovateľ svoj návrh v celosti zobral späť. Konanie teda skončili späťvzatím návrhu v dôsledku dohody účastníkov. V zmysle ustanovení Občianskeho poriadku teda konanie mohlo končiť i schválením zmieru účastníkov súdom podľa § 99 ods. 1, pri ktorom, ak nie je medzi účastníkmi dohodnuté inak platí s ust. § 146 ods. 1 písm. b) O.s.p., že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Aj v danom prípade účastníci sa na predmete sporu dohodli, ale ohľadom trov konania nie, pričom obom vznikli trovy na právnom zastúpení advokátom.
Odvolací súd v danom prípade, na rozdiel od názoru súdu prvého stupňa považoval za nutné zohľadniť okrem spôsobu ukončenia sporu zastavením konania pre späťvzatie návrhu i dôvod späťvzatia, ktorý nespočíva len v konaní odporcu, ktorý síce plnil, ale nie v rozsahu, v akom sa toho domáhal navrhovateľ, ale podstatne, tzn. v rozsahu 51% z uplatnenej pohľadávky 198,41 Eur.
Posúdiac otázku náhrady trov konania v danej veci (ktorá vec je inak i drobným sporom), podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení a uvedených kritérií, odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade neboli splnené podmienky na aplikáciu cit. § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. pre to, aby bol odporca zaviazaný na plnú náhradu trov konania navrhovateľovi, ale nakoľko účastníci konania sa počas konania dohodli a preto bolo konanie zastavené, je namieste použitie § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p., v zmysle ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti, ktorou bolo rozhodnuté o náhrade trov konania s použitím § 220 O.s.p. zmenil tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
V odvolacom konaní fakticky bol úspešný odporca, preto mu podľa § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko si odporca návrhom náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil, nebola mu ich náhrada odvolacím súdom priznaná.
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.