Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sa/8/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Tatianou Sabadošovou, v právnej veci žalobcu: A. B. C. D., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: E. F. G., cestovný doklad E. H. XXX-XX-LXXXXXX, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, zastúpeného zákonným zástupcom (matkou): D. F. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: E. F. G., cestovný doklad E. H. XXX-XX-LXXXXXX, toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov E., C. XX, XXX XX E., splnomocnený zástupca: Centrum právnej pomoci so sídlom Račianska 1523/71, 810 05 Bratislava, Kancelária Košice so sídlom Murgašova 3, 040 11 Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava, Regrútska 4, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 16.02.2023, o nariadenie prepustenia podľa , takto

rozhodol:

I. N a r i a ď u j e žalovanému, aby bol žalobca A. B. C. D., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť E. F. G., cestovný doklad E. H. XXX-XX-LXXXXXX, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnkova 14, 078 01 Sečovce, Slovenská republika, bezodkladne prepustený zo zaistenia.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalovaný správny orgán príslušný podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA5-3380-010/2022-AV zo dňa 25.12.2022 zaistil žalobcu podľa ZoPC na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej aj „Dublinské nariadenie“), ak existuje značné riziko jeho úteku. Podľa ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 25.02.2023. Podľa ZoPC účastníka konania umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej aj „ÚPZC Sečovce“).

2. V dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia žalovaný konštatoval, že dňa 25.12.2022 v čase o 02:45 hod. hliadka Obvodného oddelenia PZ Bratislava Trnávka počas hliadkovej služby spozorovala skupinu 8 osôb na Balkánskej ulici na autobusovej zastávke pri pošte v smere do Bratislavy. Policajná hliadka tieto osoby v zmysle o Policajnom zbore vyzvala na preukázanie svojej totožnosť, ktorú nevedeli hodnoverne preukázať, preto ich v zmysle o Policajnom zbore predviedli na obvodné oddelenie PZ Rusovce. O tejto skutočnosti vyrozumeli hliadku Mobilnej jednotky PZ Bratislava, ktorá tieto osoby prevzala ako vecne príslušná vo veci konať.

Jednou z osôb bol aj účastník konania, ktorého predviedli dňa 25.12.2022 v čase o 07:45 hod. na MJ PZ Bratislava podľa § 79 ods. 1 ZoPC z dôvodu konania vo veci administratívneho vyhostenia. Lustráciou v informačných systémoch Policajného zboru EURODAC žalovaný zistil, že žalobca je žiadateľom o udelenie azylu v Cyperskej republike. Z uvedeného dôvodu začal správny orgán dňa 25.12.2022 konanie vo veci zaistenia účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia z dôvodu, že existuje značné riziko jeho úteku. Žalovaný dňa 25.12.2022 oznámil štátnemu orgánu Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej aj „Dublinské stredisko“) dôvod na začatie konania podľa Dublinského nariadenia a zároveň požiadal o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania podľa daného nariadenia.

3. Ďalej žalovaný v predmetnom rozhodnutí uviedol, že účastníka konania vyzval, aby sa vyjadril v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“) pod č. PPZ-HCP-BA5-3380-008/2022-AV zo dňa 25.12.2022 k priebehu konania. Vzhľadom na to, že účastník konania je maloletý, v konaní o zaistení ho zastupovala jeho matka D. F. B., nar. XX.XX.XXXX, ktorá v zápisnici uviedla, že zo E. odišla aj so svojou rodinou približne pred dvoma rokmi na svoj cestovný pas do tureckého Istanbulu, odkiaľ išli na Cyprus, kde zostali približne jeden a pol roka a požiadali o azyl. Potom odišli cez Grécko a Bulharsko do Srbska, počas cesty sa presúvali vlakom a autobusmi. V Srbsku boli v tábore v meste Sombor, kde kontaktovali priamo prevádzača, ktorý mal prezývku F. F. I.. Ten im za sumu 1.300,- € na osobu zorganizoval celú cestu až na Slovensko a v Srbsku ich zaradil do viac ako 30-člennej skupiny migrantov. Po presune k plotu na maďarskej hranici im zamaskovaní muži pôvodom z Afganistanu pomáhali preliezť plot pomocou rebríkov. Ďalej išli pešo približne 15 kilometrov na miesto, kde pre nich prišla dodávka, ktorou sa dostali na maďarsko-slovenskú hranicu. Prevádzač im zaslal GPS súradnice a podľa nich sa presunuli pešo až na miesto, kde ich zadržala policajná hliadka. Táto trasa im trvala asi dve hodiny. Prevádzač ich inštruoval, že po prekročení slovenskej hranice sa majú pohybovať po hlavných cestách, nech ich je čo najviac vidno, aby ich zadržala slovenská polícia. Šetrením správny orgán zistil, že takmer na polovici územia domovskej krajiny účastníka konania (E.) miera svojvoľného násilia dosahuje takú výnimočne vysokú úroveň, že vrátené osoby by len z dôvodu svojej prítomnosti na tomto území čelili reálnemu riziku vážneho ohrozenia. Účastník konania nevyužil možnosť doplniť svoje vyjadrenie pred vydaním rozhodnutia o zaistení, o ktorej bol poučený podľa ZoPC.

4. Žalovaný správny orgán citujúc ustanovenia čl. 28 Dublinského nariadenia a § 88 ZoPC konštatoval, že záznam v systéme EURODAC t. j., že žalobca ušiel z iného členského štátu, zakladá dôvodné riziko ďalšieho úteku. Žalobca nezostal v krajine, v ktorej mal zostať až do rozhodnutia o jeho medzinárodnej ochrane. Správny orgán podotýka, že účastník konania je osobou bez dokladu totožnosti, o ktorej nemá nijaké informácie týkajúce sa totožnosti, prípadnej trestnej minulosti a pomerov, z ktorých pochádza. Tým, že cestoval viacerými krajinami s vedomím, že sa v nich nachádza neoprávnene, vytvára odôvodnený predpoklad ďalšieho úteku v prípade ponechania na slobode. Vo svojej výpovedi účastník konania uviedol, že by odišiel do Nemecka. Správny orgán mal preukázané riziko úteku a z tohto dôvodu rozhodol o zaistení.

5. Čo sa týka doby zaistenia, žalovaný správny orgán vychádzal z ustanovení čl. 28 Dublinského nariadenia a § 88 ZoPC. V čase rozhodovania o zaistení žalobcu, žalovaný nedisponoval informáciou ani spätnou väzbou z dožiadaného členského štátu a práve na tento účel slúži inštitút zaistenia. Počas doby zaistenia Dublinské stredisko adresuje žiadosť do štátu, v ktorom žalobca žiadal o medzinárodnú ochranu. Účastníka konania najskôr zaistili podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC (na účel dublinského transferu), na základe pozitívnej lustrácie z informačného systému EURODAC, až následne vyrozumeli Dublinské stredisko. Osobu následne umiestnili v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. Počas zaistenia žalovaný vykonáva všetky potrebné úkony na realizáciu transferu. Z chronologického hľadiska správny orgán preto v čase rozhodovania o zaistení nedisponuje informáciou od dožiadaného členského štátu, či bude transfer realizovaný. Na tento účel slúžia lehoty v zmysle Dublinského nariadenia, ktoré majú žiadajúci ako aj dožiadaný členský štát. Transfer účastníka konania zrealizujú až na základe akceptácie dožiadaného členského štátu, od ktorej plynie správnemu orgánu šesťtýždňová lehota, počas ktorej môže byť účastník konania zaistený. Správny orgán pri určení lehoty zaistenia vychádzal z osobitných lehôt stanovených Dublinským nariadením, ktorým je viazané pri vydaní rozhodnutia aj Dublinské stredisko. Správny orgán skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, avšak dospel k záveru, že účastník konania nespĺňa podmienky, za ktorých

by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) ZoPC. Účastník konania v zápisnici o podaní vyjadrenia uviedol, že nemá na území SR rodinu, nedisponuje finančnou hotovosťou potrebnou na pokrytie nákladov do doby realizácie transferu, preto správny orgán rozhodol o jeho zaistení.

6. Žalovaný ďalej konštatoval, že jeho rozhodnutie rešpektuje aj čl. 5 a 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (publ. pod č. , ďalej aj „Dohovor“) a čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa tým, že správny orgán prihliadal na najlepší záujem dieťaťa, a síce, aby nebolo oddelené od svojich rodičov, matky D. F. B., nar. XX.XX.XXXX, a otca C. F. B. A. J., nar. XX.XX.XXXX, ktorých takisto zaistili v ÚPZC Sečovce. Správny orgán argumentuje, že ÚPZC Sečovce je zariadením, prispôsobeným na umiestňovanie rodín s deťmi, zaistenými v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ktorým Slovenská republika transponovala smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 115/2008 (ďalej aj „Návratová smernica“). Podľa záverov Európskej komisie, ktorá vykonala hodnotenie transpozície predmetnej smernice jednotlivými členskými štátmi Európskej únie, je transpozícia Slovenskou republikou do zákona o pobyte cudzincov plne v súlade so znením smernice. Policajný útvar rešpektuje záujem dieťaťa a právo na rodinný život, preto dieťa neoddeľuje od rodičov, ak je v ich sprievode a z toho titulu je možné dieťa umiestniť v ÚPZC Sečovce, ak je naplnený účel zaistenia jeho rodiča podľa zákona o pobyte cudzincov. V ÚPZC Sečovce sú zriadené priestory pre umiestnené rodiny s deťmi, ktoré spĺňajú všetky hygienické normy a sú vybavené tak, aby sa zabránilo ohrozeniu života alebo poškodeniu zdravia a aby umiestnenie nemalo negatívny vplyv na duševné zdravie detí. Maloletým osobám zabezpečujú každodennú osobnú hygienu, stravu 5x denne (okrem raňajok, obeda a večere dostávajú deti navyše desiatu a olovrant). Pediatrickú zdravotnú starostlivosť poskytujú na základe zmluvného vzťahu s pediatrom, ktorého ambulancia sídli v Sečovciach a zdravotnú starostlivosť vykonáva aj v ambulancií v ÚPZC v Sečovciach, prípadne po dohode vo svojej ambulancií, kam deti v sprievode rodiča prevezú. V prípade jazykovej bariéry na lekárske vyšetrenia zabezpečia tlmočníka do príslušného jazyka. Počas dňa deťom v súlade s časovým rozvrhom dňa zabezpečujú pobyt na čerstvom vzduchu, pričom tento zabezpečujú formou vychádzky na detskom ihrisku, kde majú možnosť venovať sa záujmovým aktivitám vrátane herných a rekreačných aktivít, ktoré sú primerané ich veku. V prípade nepriaznivého počasia majú k dispozícii telocvičňu. Vo vnútornej časti ubytovacích priestorov sú pre deti zriadené herne, v ktorých majú k dispozícii rôzne herné a rekreačné aktivity, primerané ich veku. Herňa je vybavená zodpovedajúcim nábytkom a celkovo upravená s cieľom skvalitnenia vykonávania kultúrnych aktivít a trávenia voľného času maloletých osôb. Spoločenské miestnosti sú vybavené DVD prehrávačmi a televíznymi prijímačmi s príjmom satelitných TV staníc. Pre deti sú k dispozícii rôzne výkresy, zošity, omaľovánky, ceruzky, farby, štetce, farebné kriedy, modelovacie hmoty, puzzle, detské knihy, hračky a pod. V ÚPZC Sečovce je pre maloleté osoby k dispozícii sociálny pracovník, ktorý plánuje a reguluje vzdelávacie, rekreačné a herné aktivity maloletých osôb, pričom spolupracuje s mimovládnou organizáciou Slovenská humanitná rada, primárne najmä pri zabezpečovaní sociálneho a psychologického poradenstva a starostlivosti, s dôrazom na starostlivosť o zraniteľné skupiny a sekundárne pri vzdelávaní a jazykovej príprave, ktorú zabezpečuje maloletým štátnym príslušníkom tretích krajín zamestnanec uvedenej organizácie, učiteľ slovenského jazyka. Tieto aktivity realizujú v rámci projektu KOMPAS 111, SK 2019 AMIF SC3.3/1. V závere odôvodnenia rozhodnutia správny orgán skonštatoval, že v prípade účastníka konania nejde o zraniteľnú osobu podľa ZoPC. Správny orgán účastníka konania zaistil na dva mesiace, teda nevyužil maximálnu lehotu zaistenia v zmysle zákona o pobyte cudzincov, ale v stanovenej lehote zohľadnil osobitné lehoty zaistenia podľa Dublinského nariadenia.

7. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 16.02.2023 (doručenou konajúcemu správnemu súdu spolu s vyjadrením žalovaného, ako aj administratívnym spisom dňa 02.03.2023) prostredníctvom Centra právnej pomoci domáhal nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia podľa (ďalej aj „“) a uplatnil si právo na náhradu trov konania.

8. V žalobe uviedol, že spolu so žalobcom sa v zaistení na základe samostatného rozhodnutia žalovaného nachádza aj matka žalobcu: D. F. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť E. F. G., cestovný doklad č. XXX-XX-LXXXXXX a otec žalobcu: C. F. B. A. J., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť E. F. G., cestovný doklad H. XXX-XX-LXXXXXX. Zaistenie maloletého žalobcu a zaistenie jeho rodičov nemožno posudzovať bez vzájomných súvislostí, a preto v záujme zachovania celistvosti rodiny a v súlade s čl. 8 Dohovoru žalobca navrhuje, aby správny súd posudzoval ich zaistenie vo vzájomných súvislostiach. Ustanovenie § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, na základe ktorého došlo k zaisteniu žalobcu, síce oprávňuje policajný orgán zaistiť cudzinca s cieľom zabezpečiť jeho odovzdanie

do iného členského štátu, avšak žalovaný v odôvodnení rozhodnutia nezaujal žiadnu právnu úvahu k otázke prípustnosti jeho zaistenia z pohľadu dodržania medzinárodného princípu najlepšieho záujmu dieťaťa v zmysle konštantnej judikatúry všeobecných súdov a Európskeho súdu pre ľudské práva, § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, či čl. 28 ods. 2 Dublinského nariadenia.

9. Žalobca je maloletou osobou a teda v zmysle § 88 ods. 8 a § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov zraniteľnou osobou a to bez ohľadu na to, že sa s ním v zaistení nachádzajú aj jeho rodičia. Žalovaný je v každom prejednávanom prípade limitovaný aj medzinárodnými právnymi predpismi v oblasti ochrany ľudských práv maloletých majúcimi prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov. Žalovaný v rozhodnutí o zaistení žalobcu dáva maloletému cudzincovi na ťarchu riziko jeho úteku, a teda v skutočnosti to, že jeho zákonní zástupcovia nezotrvali v krajine, kde požiadali o azyl. V prejednávanej veci ide o maloletú osobu nasledujúcu svojich rodičov, ešte neschopnú rozhodovať o sebe, ktorá nemohla ovplyvniť ich konanie. Aj z nižšie citovanej judikatúry ESĽP vyplýva, že policajné orgány by nemali postihovať maloleté deti za imigračný status a správanie ich rodičov. Podľa článku 3 bodu 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. V ďalšom texte žaloby cituje žalobca na podporu svojich tvrdení z rozhodnutí všeobecných súdov ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva a kasačného súdu (rozsudok ESĽP vo veci A. a ďalší proti Belgicku a K. proti Francúzsku, rozsudky kasačného súdu sp. zn. zo 17.10.2016, sp. zn. zo 14.06.2016), ktoré opakovane zdôrazňujú obozretné posudzovanie prípadov zaisťovania rodín cudzincov s maloletými deťmi. V závere žaloby uviedol, že žalovaný nedostatočne odôvodnil zásah do základného práva na osobnú slobodu maloletej osoby v zmysle stabilnej judikatúry ESĽP, čím nesplnil základné podmienky pre jeho zaistenie, pretože nepreskúmateľné rozhodnutie je nezákonné. Zaistenie žalobcu aj vzhľadom na jeho veľmi nízky vek nie je v jeho najlepšom záujme, a je v rozpore s čl. 3 bodom 1 Dohovoru o právach dieťaťa. V tejto veci má žalovaný možnosť umiestniť žalobcu a jeho rodičov v azylovom zariadení špecializovanom pre zraniteľné osoby a rodiny s deťmi v Opatovskej Novej Vsi, ako to využíval napr. v období pandémie COVID 19, kedy boli dublinské transfery pozastavené. Ani pre účely tzv. dublinských transferov nie je zaistenie nevyhnutné a aj tu platí základný princíp, resp. prezumpcia proti zaisteniu cudzinca - žiadateľa o azyl v inej krajine. Pokiaľ sú k dispozícii alternatívy, akými sú napr. špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé (čl. 28 ods. 2 Dublinského nariadenia). Aj v zmysle odporúčania Rady Európy (Odporúčanie Rady ministrov Rec(2003)5 zo 16.04.2003) sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade.

10. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 24.02.2023, doručenom súdu 02.03.2023, navrhol správnu žalobu zamietnuť ako nedôvodnú a žalobcu ponechať v zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC. V úvode vyjadrenia zhrnul obsah napadnutého rozhodnutia a k žalobným námietkam uviedol, že v napadnutom rozhodnutí o zaistení žalobcu, žalovaný rozhodol o zaistení po preskúmaní možnosti miernejšieho donucovacieho opatrenia ako je zaistenie v zmysle § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov, avšak z vyjadrenia, ktoré uviedla matka žalobcu v zápisnici o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP- BA5-3380-008/2022-AV vyplýva, že nemá finančnú hotovosť na zabezpečenie nákladov a ubytovania na území Slovenskej republiky a ani si takéto ubytovanie nevie zabezpečiť. Dňa 02.02.2023 vydalo Dublinské stredisko zákonnej zástupkyni žalobcu rozhodnutie o odovzdaní, ktoré bolo vyhlásené dňa 08.02.2023. Podľa správna žaloba proti rozhodnutiu, ktorým bola žiadosť o udelenie azylu zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená, proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného štátu alebo proti rozhodnutiu o zastavení konania o azyle musí byť podaná v lehote 20 dní od doručenia rozhodnutia. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 08.02.2023 a vykonateľnosť dňa 01.03.2023. V zmysle čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia môže byť osoba zaistená šesť týždňov odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania, t. j. šesť týždňov od vykonateľnosti rozhodnutia Dublinského strediska. Táto lehota uplynie 12.04.2023, teda do tejto doby môže byť žalobca zaistený. Z uvedeného vyplýva, že orgány na to určené sa budú pokúšať vykonať odovzdanie žalobcu spoločne s jeho rodičmi na Cyprus, aj keď ho prepustia zo zaistenia, avšak toto bude prakticky nemožné, keďže žalobca nemá v Slovenskej republike žiadne ubytovanie, doručovaciu adresu a má záujem opustiť Slovenskú republiku a pokračovať do niektorej zo západných krajín a teda bude ťažké ho zabezpečiť na transfer. Dublinský transfer je z logistického hľadiska náročný proces, do ktorého je zainteresovaných niekoľko zložiek štátneho aparátu.

11. K námietke ohľadom zaistenia žalobcu a prípustnosti zaistenia z pohľadu dodržania medzinárodného princípu najlepšieho záujmu dieťaťa a vnímania kontextu so zaistením žalobcu a jeho rodičov, žalovaný uvádza, že s uvedenou situáciou ako aj kontextom zaistenia sa zaoberal a to napríklad tým spôsobom, že rodinu nerozdelil, ale zaistil celú rodinu spolu do ÚPZC Sečovce, ktoré je na uvedené prípady zriadené. Túto skutočnosť uviedol aj v napadnutom rozhodnutí. K čl. 3 bodu 1 Dohovoru o právach dieťaťa, právny zástupca žalobcu uvádza, že záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. Žalovaný síce s tvrdením vyplývajúcim z predmetného článku súhlasí, avšak má za to, že nie je možné riadiť sa jedným článkom Dohovoru o právach dieťaťa, ale treba sa zaoberať aj nasledujúcimi bodmi čl. 3 a to bodom 2, kde je uvedené, že štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru o právach dieťaťa, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia a bodom 3, kde sa uvádza, že štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru o právach dieťaťa, zabezpečia, aby inštitúcie, služby a zariadenia zodpovedné za starostlivosť a ochranu detí zodpovedali štandardom ustanoveným kompetentnými úradmi, najmä v oblastiach bezpečnosti a ochrany zdravia, počtu a vhodnosti svojho personálu, ako aj kompetentného dozoru. Žalovaný má za to, že zaistením žalobcu a jeho rodiny, ktorých umiestnil do ÚPZC Sečovce neporušil zákon ani medzinárodné právne predpisy. V neposlednom rade netreba zabudnúť na skutočnosť, že žalobca sa na území Slovenskej republiky nachádza neoprávnene. Ide o migranta, ktorý vedome porušuje právne normy Slovenskej republiky a Európskej únie. Žalobca a jeho rodičia sú žiadateľmi o azyl v inom členskom štáte, avšak do ukončenia procesu udelenia azylu v tejto krajine nezotrvali.

12. Rozhodnutím o predĺžení zaistenia č. PPZ-HCP-BA5-479-025/2023-AV zo dňa 24.02.2023 žalovaný podľa § 88 ods. 4 ZoPC ponechal žalobcu v ÚPZC a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 11.04.2023. Oproti predošlému rozhodnutiu v odôvodnení tohto rozhodnutia doplnil, že správny orgán skúmal podľa § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC, či účel zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny naďalej trvá a preverovaním v informačnom systéme MIGRA zistil, že dňa 26.12.2022 prijalo dublinské stredisko žiadosť o začatie dublinského konania podľa Dublinského nariadenia. Dňa 19.01.2023 Cyperská republika akceptovala žiadosť o prijatie účastníka konania. Dňa 02.02.2023 vydalo Dublinské stredisko rozhodnutie o odovzdaní účastníka konania do Cyperskej republiky, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 08.02.2023 a vykonateľnosť 28.02.2023. Pre úspešnú realizáciu dublinského transferu je nevyhnutné predĺženie zaistenia, na podporu čoho citoval rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 13.09.2017 vo veci C-60/16. Správny orgán bude naďalej skúmať účel zaistenia podľa § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC a v prípade, že transfer nezrealizuje do 11.04.2023, účastníka konania prepustí zo zaistenia, čo však nebude mať vplyv na konanie podľa Dublinského nariadenia.

13. Žalobca prostredníctvom Centra právnej pomoci v podaní zo dňa 10.03.2023 označenom ako „Doplnenie správnej žaloby vo veci zaistenia zo dňa 16.02.2023 o nariadenie prepustenia“ doručenom súdu elektronicky dňa 10.03.2023 uviedol, že na podanej žalobe zo dňa 16.02.2023 po oboznámení sa s vyjadrením žalovaného trvá v celom rozsahu, pričom zároveň ju dopĺňa o nové skutočnosti, ktoré nastali v priebehu súdneho konania. Žalovaný predĺžil zaistenie žalobcu rozhodnutím č. PPZ-HCP- BA5-479-025/2023-AV zo dňa 24.02.2023 na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 11.4.2023. Dňa 02.02.2023 Dublinské stredisko rozhodlo rozhodnutím č. ČDK: MU-DS-911-9/2022-DŽ podľa § 46a ods. 5 zákona o azyle o odovzdaní žalobcu a jeho matky na územie Cyperskej republiky z dôvodu, že dňa 18.01.2023 Cyperská republika implicitne akceptovala prijatie žalobcu a jeho matky späť podľa čl. 28 Dublinského nariadenia. V prejednávanej veci má žalobca za to, že jeho zaistenie je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a v rozpore s čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia, v zmysle ktorého zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Túto odpoveď musia poskytnúť do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovede v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak osobu zaistili podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu vykonajú ihneď, ako je to

možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená.

14. Cyperská republika implicitne akceptovala prevzatie žalobcu dňa 18.01.2023 a v tento deň zároveň začala plynúť šesťtýždňová lehota v zmysle čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia, ktorá uplynula dňa 01.03.2023. Po tomto termíne už nie je možné ďalej držať žalobcu v zaistení. V zmysle o azyle podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného členského štátu nemá odkladný účinok. V zmysle môže žalobca spolu so správnou žalobou požiadať súd o priznanie odkladného účinku správnej žalobe. O priznaní odkladného účinku rozhodne súd iba na žiadosť žalobcu, a to do 15 dní. Žalobca síce podal správnu žalobu proti rozhodnutiu Dublinského strediska o odovzdaní, no do dnešného dňa žalobcovi nedoručili rozhodnutie súdu o jeho návrhu na priznanie odkladného účinku (sp. zn. ), preto žalobca vychádza z toho, že v jeho veci nenastal odkladný účinok žaloby. Šesťtýždňová lehota v zmysle Dublinského nariadenia začala plynúť od akceptácie a uplynula najneskôr dňa 01.03.2023. Druhú časť vety „alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3“ nie je možné na danú vec k dnešnému dňu aplikovať. Na podporu tohto právneho názoru s ohľadom na výklad lehoty v zmysle čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia poukazuje žalobca na právny názor kasačného súdu vyslovený v takmer totožnej právnej veci vedenej pred Najvyšším súdom SR pod sp. zn. z 18.06.2014 vo veci odvolania voči rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. : „Na konanie o zaistení pre účely prípravy prevozu do iného členského štátu EÚ, kde si zaistená osoba podala žiadosť o azyl stanovuje maximálnu a neprekročiteľnú lehotu šesť týždňov. Ak nie je možné prípravu a prevoz osoby v tejto lehote uskutočniť, je nevyhnutné zaistenú osobu po uplynutí tejto lehoty okamžite bezodkladne prepustiť.“ Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. z 25.05.2021 uviedol, že: „14. Vyššie citovaný článok Dublinského nariadenia upravuje lehoty na podanie dožiadania o prevzatie (1 mesiac) ako aj lehotu na vykonanie odovzdania (6 týždňov), pričom následkom nedodržania týchto lehôt správnym orgánom má za následok povinnosť prepustiť osobu zo zaistenia. Tým sú upravené maximálne lehoty zaistenia cudzinca v jednotlivých fázach procesu odovzdania. Dublinské nariadenie má v súlade s čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nie je preto rozhodujúce, že zákon o pobyte cudzincov upravuje lehotu zaistenia v dlhšom trvaní. 18. Pokiaľ ide o výklad ustanovenia článku 28 ods. 3 tretí pododsek Dublinského nariadenia, z jeho dikcie nemožno vyvodiť, že by samotné zakotvenie odvolania alebo opravného prostriedku, prípadne nadobudnutie vykonateľnosti rozhodnutia o odovzdaní predstavovalo „tretiu udalosť“, od ktorej je potrebné počítať šesťtýždňovú lehotu na odovzdanie zaistenej osoby. Uvedené nevyplýva ani z rozsudku Súdneho dvora zo dňa 13.08.2017 vo veci C-60/16, v zmysle ktorého, v prípade výkladu daného ustanovenia (čl. 28 ods. 3 tretí pododsek Dublinského nariadenia) sa uplatňuje jedna z dvoch udalostí upravených týmto ustanovením, a to na jednej strane (implicitné alebo výslovné) akceptovanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, na druhej strane zánik odkladného účinku odvolania alebo preskúmania proti rozhodnutiu o odovzdaní. Keďže v zmysle zákona o azyle proti rozhodnutiu Dublinského strediska o odovzdaní do iného členského štátu nemožno podať rozklad, nemohla byť ani eventuálne naplnená podmienka zániku odkladného účinku odvolania (rozkladu). 19. V danom prípade normotvorca, z hľadiska počítania lehôt, priznal relevanciu jedine akceptácii dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť a zániku odkladného účinku odvolania, resp. preskúmania, nie však momentu kedy rozhodnutie o odovzdaní nadobúda vykonateľnosť. Rozhodnutie o odovzdaní nadobudlo vykonateľnosť momentom jeho právoplatnosti. V tejto súvislosti je tiež potrebné uviesť, že správna žaloba nie je mimoriadnym opravným prostriedkom, tak ako to tvrdil sťažovateľ“.

15. Žalobca takisto poukazuje na výklad ustanovení Dublinského nariadenia upravujúcich osobitné lehoty zaistenia všeobecnými súdmi aj v súvislosti s rozhodovacou praxou Súdneho dvora EÚ (napr. vo veci C-60/16), v súvislosti s ktorým Krajský súd v Košiciach (napr. vo veci sp. zn. ), uviedol: „47. Pokiaľ ide o výklad ustanovenia článku 28 ods. 3 tretí pododsek, správny súd poukazuje na skutočnosť, na ktorú upriamil pozornosť aj Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí zo dňa 13.08.2017 vo veci C-60/16. Aj keď rozhodnutie súdneho dvora reagovalo na vnútroštátnu právnu úpravu vo Švédskom kráľovstve, v odôvodnení daného rozhodnutia súd okrem iného uviedol, že v prípade výkladu daného

ustanovenia sa uplatňuje jedna z dvoch udalostí upravených týmto ustanovením, a to na jednej strane akceptovanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť a na druhej strane koniec odkladného účinku odvolania alebo preskúmania proti rozhodnutiu o odovzdaní. 48. V zmysle zákona o azyle proti rozhodnutiu Dublinského strediska, vydaného žalobcovi, podľa o jeho odovzdaní do iného členského štátu, t.j. Rumunskej republiky, nemožno podať odvolanie, ale možno podať iba správnu žalobu, ktorá však nemá odkladný účinok ( v spojení s zákona o azyle). O odkladnom účinku rozhoduje v prípade podania správnej žaloby správny súd v lehote 15 dní od podania správnej žaloby. O odkladnom účinku rozhoduje správny súd iba na návrh žalobcu. Správnu žalobu treba podať v lehote 20 dní odo dňa doručenia rozhodnutia Dublinského strediska ( ). Z právnej úpravy platnej na území SR je zrejmé, že voči rozhodnutiu Dublinského strediska o odovzdaní do iného členského štátu v zmysle Dublinského nariadenia nemožno podať odvolanie, ale len správnu žalobu. Teda v podmienkach Slovenskej republiky nemožno aplikovať znenie článku 28 ods. 3 tretí pododsek „alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania“. Žalobca navyše nepodal voči rozhodnutiu Dublinského strediska ani správnu žalobu, v dôsledku čoho nemožno aplikovať na preskúmavanú veci alternatívu uvedenú v článku 28 ods. 3 tretí pododsek „alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3.“

16. Z uvedeného má žalobca za to, že od akceptácie prijatia žalobcu dožiadaným členským štátom môže jeho zaistenie trvať už iba 6 týždňov. Žalobca je obmedzený na osobnej slobode nezákonne. Držanie žalobcu v zaistení za účelom prípravy alebo výkonu dublinského návratu po 01.03.2023 je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia. Postup žalovaného je v rozpore aj s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR. K tomuto dňu nebol žalobca ani prepustený zo zaistenia, ani nedošlo k výkonu jeho odovzdania. V prípade, že uplynie prípustná lehota zaistenia stanovená dublinským nariadením, má žalovaný možnosť premiestniť cudzinca do azylového zariadenia (ako sa aj v posledných rokoch dialo na základe dohody ÚHCP a Migračného úradu MV SR) a následne pokračovať v procese jeho odovzdania a aj ho zrealizovať.

17. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní dňa 13.03.2023 podľa a nasl. a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná.

18. Podľa o pobyte cudzincov, štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom SR ani občanom únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.

19. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku.

20. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

21. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

22. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

23. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.

24. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia,

25. Podľa článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

26. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

27. Podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

28. Podľa článku 8 ods. 2 Dohovoru, štátny orgán nemôže zasahovať do výkonu tohto práva okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

29. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej aj „Návratová smernica“), využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.

30. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

31. Podľa čl. 17 ods. 1 Návratovej smernice (Zaistenie maloletých osôb a rodín), v prípade maloletých osôb bez sprievodu a rodín s maloletými osobami sa zaistenie môže použiť len ako posledná možnosť a na čo najkratšie obdobie.

32. Podľa , nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

33. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.

34. Podľa článku 3 bodu 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

35. Podľa článku 9 bodu 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.

36. Podľa článku 22 bodu 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi

v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami.

37. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Dublin III, „riziko úteku“ je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.

38. Podľa článku 25 ods. 1 Nariadenia Dublin III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému Eurodac, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.

39. Podľa článku 25 ods. 2 Nariadenia Dublin III, nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.

40. Podľa článku 28 ods. 1 Nariadenia Dublin III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.

41. Podľa článku 28 ods. 2 Nariadenia Dublin III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.

42. Podľa článku 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú.

43. Podľa § 46a ods. 1 zákona o azyle, na konanie o odovzdaní cudzinca, ktorý má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, do iného štátu príslušného na konanie o udelenie azylu podľa osobitného predpisu (ďalej len „konanie o odovzdaní do iného štátu“), je príslušné ministerstvo; konanie sa začína na podnet ministerstva.

44. Podľa § 46a ods. 4 zákona o azyle, ministerstvo rozhodne o odovzdaní do iného štátu, ak sú splnené podmienky podľa osobitného predpisu; ministerstvo vo výroku rozhodnutia uvedie aj štát, do ktorého bude cudzinec odovzdaný.

45. Podľa § 46c zákona o azyle, podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného členského štátu nemá odkladný účinok.

46. Podľa o správnom konaní, tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

47. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

48. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

49. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

50. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

51. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

52. Podľa , správna žaloba proti rozhodnutiu, ktorým bola žiadosť o udelenie azylu zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená, proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného štátu alebo proti rozhodnutiu o zastavení konania o azyle musí byť podaná v lehote 20 dní od doručenia rozhodnutia.

53. Podľa § 213 ods. 2 zákona o azyle, ak osobitný predpis ustanovuje, že podanie správnej žaloby nemá odkladný účinok, správny súd môže na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného odkladný účinok uznesením priznať. Návrh na priznanie odkladného účinku sa podáva spolu so správnou žalobou. Na rozhodovanie správneho súdu o odkladnom účinku sa primerane použijú ustanovenia § 185 až 189. Správny súd rozhodne o návrhu na priznanie odkladného účinku do 15 dní od jeho podania.

54. Podľa , žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.

55. Čo sa týka súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia, správny súd právne uzatvára:

Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA5-3380-010/2022-AV zo dňa 25.12.2022 žalovaný zaistil žalobcu podľa § 88 ods.1 písm. c) ZoPC na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej aj „Dublinské nariadenie“), ak existuje značné riziko jeho úteku. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 25.02.2023. Podľa § 88 ods. 5 ZoPC účastníka konania umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej aj „ÚPZC Sečovce“).

56. Žalovaný rozhodnutím o predĺžení zaistenia č. PPZ-HCP-BA5-479-025/2023-AV zo dňa 24.02.2023 podľa § 88 ods. 4 ZoPC ponechal žalobcu v ÚPZC a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 11.04.2023. Odôvodnil to aj tým, že skúmal podľa § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC, či účel zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny naďalej trvá a preverovaním v informačnom systéme MIGRA zistil, že dňa 26.12.2022 prijalo dublinské stredisko žiadosť o začatie dublinského konania podľa Dublinského nariadenia. Dňa 19.01.2023 Cyperská republika akceptovala žiadosť o prijatie účastníka konania. Dňa 02.02.2023 vydalo Dublinské stredisko rozhodnutie o odovzdaní účastníka konania do Cyperskej republiky, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 08.02.2023 a vykonateľnosť 28.02.2023.

57. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

58. V prípade žalobcu bolo z informačných systémov zistené, že požiadal spoločne aj so svojou matkou o udelenie azylu na území Cyperskej republiky, čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Nariadenia Dublin III - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013. Súd má zato, že správny orgán si je vedomý, že počas celej doby zaistenia má skúmať, či trvá účel samotného zaistenia v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC, a to v úzkej súčinnosti s Dublinským strediskom vzhľadom na kroky, ktoré je dané stredisko povinné v zmysle daného nariadenia uskutočniť.

59. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že podstatou Nariadenia Dublin III je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov Únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 Nariadenia Dublin III členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole, sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom z konania vyplýva, že touto krajinou je Rumunsko, kde žalobca požiadal o azyl. Mal sa teda zdržiavať na jeho území počas azylovej procedúry a nemal opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu Únie bez príslušných oprávnení.

60. Ďalej súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že Ústavný súd SR a Najvyšší súd SR už viackrát vo svojich rozhodnutiach zdôraznili, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune, vyhostení, tzv. dublinským transferom a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (napr. rozsudok NS SR sp. zn. , , , , , , nález Ústavného súdu SR sp. zn. -81 zo dňa 19.10.2010, nález Ústavného súdu SR sp. zn. -50 z 09.10.2013).

61. Pokiaľ ide o výklad ustanovenia článku 28 ods. 3 tretí pododsek, správny súd poukazuje na skutočnosť, na ktorú upriamil pozornosť aj Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí zo dňa 13.08.2017 vo veci C-60/16. Aj keď rozhodnutie súdneho dvora reagovalo na vnútroštátnu právnu úpravu vo Švédskom kráľovstve, v odôvodnení daného rozhodnutia súd okrem iného uviedol, že v prípade výkladu daného ustanovenia sa uplatňuje jedna z dvoch udalostí upravených týmto ustanovením, a to na jednej strane akceptovanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť a na druhej strane koniec odkladného účinku odvolania alebo preskúmania proti rozhodnutiu o odovzdaní.

62. V zmysle zákona o azyle proti rozhodnutiu dublinského strediska, vydaného žalobcovi, podľa o jeho odovzdaní do iného členského štátu, t.j. Cyperskej republiky, nemožno podať odvolanie, ale možno podať iba správnu žalobu, ktorá však nemá odkladný účinok ( v spojení s ZoA). O odkladnom účinku rozhoduje v prípade podania správnej žaloby správny súd v lehote 15 dní od podania správnej žaloby. O odkladnom účinku rozhoduje správny súd iba na návrh žalobcu. Správnu žalobu treba podať v lehote 20 dní odo dňa doručenia rozhodnutia dublinského strediska ( ). Z právnej úpravy platnej na území SR je zrejmé, že voči rozhodnutiu dublinského strediska o odovzdaní do iného členského štátu v zmysle Nariadenia Dublin III nemožno podať odvolanie, ale len správnu žalobu. Teda v podmienkach Slovenskej republiky nemožno aplikovať znenie článku 28 ods. 3 tretí pododsek „alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania“. Žalobca navyše nepodal voči rozhodnutiu dublinského strediska ani správnu žalobu, v dôsledku čoho nemožno aplikovať na preskúmavané veci alternatívu, uvedenú v článku 28 ods. 3 tretí pododsek „alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3.“

63. Z daného vyplýva, že v prípade žalobcu nebola naplnená druhá udalosť, na ktorú poukazoval Súdny dvor EÚ, t.j. odovzdanie sa vykoná najneskôr do šiestich týždňov .... odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. V preskúmavanej veci teda prichádza do úvahy len prvá udalosť, t.j. odovzdanie sa vykoná najneskôr do šiestich týždňov od implicitného alebo

výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom.

64. V preskúmavanom prípade má správny súd za to, že možno aplikovať na preskúmavanú vec rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 18.06.2014, v ktorom kasačný súd uviedol, že: „ Na konanie o zaistení pre účely prípravy prevozu do iného členského štátu EÚ, kde si zaistená osoba podala žiadosť o azyl stanovuje maximálnu a neprekročiteľnú lehotu šesť týždňov. Ak nie je možné prípravu a prevoz osoby v tejto lehote uskutočniť, je nevyhnutné zaistenú osobu po uplynutí tejto lehoty okamžite bezodkladne prepustiť.“

65. Dňa 18.01.2023 došlo k akceptácii Cyperskou republikou o prevzatie späť žalobcu a zároveň týmto dňom začala plynúť 6-týždňová lehota v zmysle čl. 28 ods. 3 tretí pododsek Nariadenia Dublin III, ktorá uplynula dňa 01.03.2023. Po tomto termíne už nie je možné ďalej držať žalobcu v zaistení a preto predĺženie zaistenia žalobcu nie je v súlade s Nariadením Dublin III, v dôsledku čoho je nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. V zmysle o azyle podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného členského štátu nemá odkladný účinok.

66. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. Na danú požiadavku reflektuje rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Najvyšší súd SR ako aj Ústavný súd SR vo viacerých rozhodnutiach uviedli, že medzi zaistením a jeho účelom, t.j. konaním o odsune, vyhostení a pod., je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov.

67. Správny súd poukazuje na platnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá zdôrazňuje, že zaistenie je spojené s obmedzením, resp. pozbavením osobnej slobody človeka, a ide o taký citeľný zásah do jedného zo základných práv jednotlivca, ktorý môže byť prípustný len za podmienok prísne vymedzených nielen v , ale predovšetkým ústavným poriadkom. V tej súvislosti je potrebné poukázať na čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní.

68. Podľa rozhodovacej praxe kasačného súdu povinnosťou správneho súdu zaoberajúceho sa rozhodnutím správneho orgánu o zaistení je preveriť, či žalovaný skúmal účel zaistenia, teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá.

69. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 19.10.2010 je limitom zaistenia práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor v čl. 5 ods. 1 písm. f) uvádza, že pozbaviť na osobnej slobode možno osobu, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Priebehom konania nemožno rozumieť len formálne začatie, či pokračovanie takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ako ďalej nález uvádza, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP, napr. vo veci E. F. L. E.; F. L. M.. Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vydania padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní a zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vydaniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochranu osobnej slobody tak podrobne upravuje SR i Dohovor.

70. Rovnako v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. z 09.10.2013 správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe, alebo vyšli v konaní najavo. V

zmysle § 40 Správneho poriadku je povinnosťou správneho orgánu predbežne posúdiť, či ním zistené alebo najavo vyjdené skutočnosti zakladajú takúto prekážku a či je výkon administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia aspoň potencionálne možný.

71. V konaní žalobcu zastupovala jeho zákonná zástupkyňa - matka Feriaz Alsalem Ibrahim, ako zákonná zástupkyňa, od ktorej správny orgán čerpal všetky informácie uvedené v rozhodnutí. Ako vyplýva aj zo správnej žaloby, žalobcu zaistili spolu s jeho rodičmi, ktorých zaistili na základe samostatných rozhodnutí správneho orgánu, pričom v rozhodnutí žalovaného sa tejto skutočnosti nevenuje nijaká pozornosť. Správny súd uvádza, že zaistenie žalobcu a zaistenie jeho rodičov nemožno posudzovať izolovane, ale musia byť posudzované vo vzájomných súvislostiach. Kasačný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôrazňoval potrebu posudzovať v prípade zaistenia maloletých detí najlepší záujem dieťaťa v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Deti by nemali byť postihované obmedzením osobnej slobody pre imigračné postavenie svojich rodičov. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu, ktorý vo viacerých prípadoch rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody bolo porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

72. V tomto kontexte súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. zo dňa 14.06.2016 (Judikát roka 2017). V zmysle predmetného rozsudku správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére) postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania judikatúry ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov, najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov, opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Dohovoru.

73. Správny súd považoval za dôležité zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov, ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazuje na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19.01.2012 vo veci Popov v. Francúzsko (sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07); ďalej v rozsudku zo dňa 12.10.2006 vo veci A. A. a N. A. v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a v rozsudku zo dňa 19.01.2010 vo veci A. v. Belgicko (sťažnosť č. 41442/07). Z tohto pohľadu treba identifikovať intenzitu zásahu do súkromného a rodinného života žalobcu v dôsledku napadnutého rozhodnutia o zaistení a intenzitu porušenia zákona, ktoré viedlo k jeho vydaniu. Zo samotnej podstaty princípu primeranosti totiž vyplýva, že sa hodnotí „niečo k niečomu“. V posudzovanej veci je to verejný záujem spočívajúci v ochrane verejného poriadku s právom na súkromný a rodinný život cudzinca (a to nielen žalobcu, ale aj jeho rodičov).

74. V prípade, ak by správny súd ponechal maloletého žalobcu v zaistení po tom, čo by došlo k prepusteniu zo zaistenia jeho rodičov, došlo by tým aj k porušeniu čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, teda najlepšieho záujmu maloletého cudzinca, keďže žalobca má právo byť s nimi ako so svojimi jedinými príbuznými. Teda ponechaním maloletého žalobcu v zaistení by z pohľadu jeho rodičov došlo k porušeniu princípu sledovania jeho najlepšieho záujmu. Správny súd má za to, že žalovaný neposúdil dostatočne v kontexte zaistenia maloletého cudzinca jeho zaistenie so zásahom do jeho práva na rodinný a súkromný život (čl. 8 ods.1 Dohovoru).

75. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu. Ďalšie držanie žalobcu v zaistení je nezákonné a v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.

76. O trovách konania súd rozhodol podľa tak, že priznal ich úplnú náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.