Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_8Co-202-2014.pdf
PDF · 104.7 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/202/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Potockého a členov senátu JUDr. Táne Rapčanovej a JUDr. Blaženy Stašíkovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, v konaní o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 17C/297/2012-74 zo dňa 13. novembra 2013, takto
rozhodol:
rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 17C/297/2012-74 zo dňa 13.11.2013, návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd zamietol (výrok I.). Návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol (výrok II.). Odporcovi náhradu trov konania nepriznal (výrok III.). V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 27.09.2012 domáhal voči odporcovi náhrady majetkovej škody vo výške 1.881,72 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 376,34 eur titulom nesprávneho úradného postupu - nerozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia v zákonnej lehote ale s omeškaním 612 dní. Po skutkovej stránke mal z rozhodnutia Okresného súdu Žilina č. k. 18Er 43/2009-15, EX 11687/10 zo dňa 24.07.2009 preukázané, že v exekúcii vedenej vo veci oprávneného navrhovateľa proti povinnému A. A. na vymoženie pohľadávky vo výške 574,91 eur (17.320,- Sk) súd uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 30.12.2008 doručenú súdu dňa 12.01.2009 zamietol. Z odôvodnení rozhodnutia je nepochybné, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom Bratislava zo dňa 03.10.2008 sp. zn. SR 09205/08, právoplatný dňa 20.10.2008 a vykonateľný dňa 23.10.2008. Exekučný súd v rámci vedeného konania konštatoval, že rozhodcovský rozsudok nebol povinnej riadne doručený a došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov, nakoľko povinnej sa neposkytla rovnaká možnosť na uplatnenie a ochranu jej práv. Nemohlo tak ani dôjsť k účinnému doručeniu rozsudku a tým aj nadobudnutiu právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.07.2011 a odvolacie konanie bolo zastavené pre späťvzatie odvolania rozhodnutím odvolacieho súdu sp. zn. 9CoE/173/2011 zo dňa 31.08.2011. Okresný súd má zato, že k nesprávnemu postupu v tomto exekučnom konaní nedošlo.
Pokiaľ ide o v zákone stanovenú lehotu 15 dní, konštatoval, že z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/, t. j. ak je exekučným titulom notárska zápisnica, d) t.j. ak je exekučným titulom rozhodnutie rozhodcovských komisií. Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Uvedená výnimka upravená v § 44 ods. 2 týkajúca sa udelenia poverenia na vykonanie exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a notárska zápisnica, bola do Exekučného poriadku zavedená zákonom č. 144/2010 Z. z., a to s účinnosťou od 1. júna 2010. V predmetnej veci tak, ako to vyplýva z právoplatného rozhodnutia 18Er 43/2009-15, EX 11687/10 zo dňa 24.07.2009 exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu, a teda lehota 15 dní sa na vydanie poverenia v danom prípade nevzťahovala. Navyše, z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 1. júnom 2010). Tento názor súd opiera aj o dôvodovú správu k zákonu č. 102/2011 Z. z., kde podľa čl. II., bod 2, rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj Národná rada SR, avšak vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhlo sa výslovne upraviť predmetnou novelou, že exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené.
Súd viazaný dispozičnou zásadou, konkrétne viazaný návrhom § 153 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), ale aj viazaný skutkom, t. j. žalobnými tvrdeniami (§ 79 ods. 1 O. s. p.), inými tvrdeniami (§ 101 ods. 1 O. s. p.) o právne významných skutočnostiach, z ktorých navrhovateľ vyvodzuje uplatnený nárok, po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nie je právne dôvodné navrhovateľovi priznať uplatňované peňažné plnenie (majetkovú škodu v celkovej výške 1881,72 eur a nemajetkovej ujmy 376,34 eur) na nim tvrdenom skutkovom základe. Súd nemal za preukázaný základný predpoklad a to nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ nesplnil už prvú podmienku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, keď v konaní nepreukázal nesprávny úradný postup ani nezákonné rozhodnutie. Považoval za potrebné poznamenať, že navrhovateľ podal riadny opravný prostriedok, následne odvolanie zobral späť a odvolací súd svojim rozhodnutím sp. zn. 9CoE/173/2011 zo dňa 31.8.2011 odvolacie konanie zastavil a uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 13.07.2011 a nepredložil rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým by bolo predmetné rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť a ktorým by bol súd viazaný, tak ako predpokladá ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31.12.2012). Keďže všetky podmienky vzniku zodpovednosti štátu musia byť splnené kumulatívne a vzhľadom na nesplnenie prvej základnej podmienky súd považoval za nadbytočné a nehospodárne dokazovať a vyjadrovať sa k splneniu ďalších podmienok a to k vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Nepriaznivé procesné dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní toho, kto neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané a preto súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, poznamenal, že súd skúma premlčanie len u existujúceho nároku a v danom prípade nárok navrhovateľa na náhradu škody nebol preukázaný. Pokiaľ ide o zamietnutie návrhu navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd (podaný s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), ktorý odôvodňoval, že mu bolo doručené uznesenie krajského súdu o tom, že sudcovia Okresného súdu Žilina nie sú z prejednávania veci vylúčení, pričom s týmto rozhodnutím nesúhlasí a tvrdí, že sú objektívne dané dôvody na vylúčenie všetkých sudcov Okresného súdu Žilina, pričom doposiaľ nebolo ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie zákonného sudcu a pridelenie veci na prejednanie a rozhodnutie nestrannému súdu, okresný súd uviedol, že právny zástupca navrhovateľa dňa 25.09.2013 spolu s termínom pojednávania prevzal aj uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 7NcC/107/2013-19 zo dňa 14.02.2013, ktorým sudca Okresného súdu Žilina JUDr. Anna Majeriková nebol vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci a procesný návrh na prerušenie
konania vzniesol až dňa 12.11.2013, t. j. deň pred pojednávaním. Prerušenie občianskeho súdneho konania je svojou povahou výnimočným rozhodnutím súdu, o ktorom súd rozhodne za splnenia zákonom predpokladaných podmienok aj bez návrhu účastníka, ak má za to, že na takýto postup existujú konkrétne dôvody, pričom prihliada k základným zásadám občianskeho súdneho konania - zásadu rýchlosti, hospodárnosti, efektívnosti a na druhej strane na práva účastníka na súdnu ochranu a na princíp právnej istoty. Súd dospel k záveru, že nie je daný dôvod na prerušenie konania ani podľa ustanovenia § 109 ods.1 písm. b/ O. s. p., nakoľko otázka zákonného sudcu je vyriešená rozhodnutím krajského súdu, ktoré je rozhodnutím konečným (mimo inštančného postupu a proti takémuto rozhodnutiu nie sú potom zákonom prípustné žiadne opravné prostriedky) a teda rozhodnutie súdu vo veci samej nezávisí od žiadnej otázky, ktorú by súd nebol v tomto konaní oprávnený riešiť. Rozhodovanie o prerušení konania pre dôvody podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. je vedené v podstatnej miere zásadou občianskeho súdneho konania vyjadrenou v § 6 O. s. p., teda zásadou hospodárnosti konania. Súd k takémuto procesnému rozhodnutiu pristúpi zásadne vtedy, ak prebieha iné konanie (nielen súdne), v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie vo veci samej. Z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva (arg. slovo „môže“) je fakultatívne, teda súd nie je povinný. Podľa záveru súdu nebol dôvod na prerušenie konania ani podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. z dôvodu, že otázka zákonného sudcu je vyriešená zákonným spôsobom tak, ako je uvedené vo vyššie citovanom uznesení nadriadeného súdu, ktorý o nevylúčení zákonného sudcu rozhodoval. Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Odporca ako úspešný účastník si právo na náhradu trov konania neuplatnil a zo spisu mu trovy nevyplývajú, preto mu súd právo na náhradu trov konania nepriznal. Navrhovateľ bol oslobodený od povinnosti platiť súdny poplatok za návrh priamo zo zákona SNR č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch podľa § 4 ods. 1 písm. k/ (účinnosť do 30.09.2012). Vzhľadom na procesný výsledok v tomto konaní, kedy súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol, nezaviazal odporcu ako úspešného účastníka konania na zaplatenie súdneho poplatku z podaného návrhu.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu a žiadal, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, - rozhodoval vylúčený sudca, - súd I. stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, - neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, - rozhodnutie súdu I. stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V podrobnostiach uviedol, že navrhovateľ ako strana konania nebol pre vynesením rozsudku oboznámený s písomným vyjadrením odporcu k návrhu a toto mu bolo doručené až so samotným rozsudkom vo veci samej. Takýto procesný postup nepredstavuje len porušenie základného práva navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces, ale aj priame porušenie ust. § 114 ods. 2 O. s. p., osobitne to platí za situácie, keď súd vo veci neuskutočnil ústne pojednávanie s prítomnými účastníkmi konania. Upozornil, že porušením kontradiktórnosti konania navrhovateľ trpí zásadne tam, kde navyše vo vyjadrení k návrhu odporca vzniesol námietku premlčania a na túto námietku nedal súd navrhovateľovi možnosť akokoľvek pred vyhlásením rozsudku reagovať. Tiež navrhovateľ ako strana konania nebol pred vynesením rozsudku oboznámený so súdom vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu nemal možnosť vyjadriť sa a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Dodal, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Navrhovateľ aj tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Ďalej poukazoval na to, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Je tiež v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že: - názor krajského súdu
vo veci nestrannosti pre rozpor z rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; - nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. V konkrétnostiach napríklad navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Je nepochybné, že tvrdený nesprávny úradný postup bol v konaní jednoznačne preukázaný. Súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní a nerozhodol o návrhu navrhovateľa v zákonnej lehote. Ako je zrejmé, nesprávny úradný postup exekučného súdu spočíva hneď v niekoľkých skutočnostiach, nie len v jednej z nich. Konajúci súd sa musel preto vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu. V napadnutom rozhodnutí tomu tak nie je, čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:
Preskúmaním veci podľa odvolacieho súdu okresný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom rozsahu stotožnil. Inak povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa riadne zaoberal so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
V odvolaní navrhovateľ namietal, že uskutočnil podania (obsiahnuté v texte návrhu ), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť.
Odvolací súd v prvom rade poukazuje na vyjadrenie navrhovateľa, ktorý na výzvu súdu uviedol, že námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č. l. 12 spisu). Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 14.02.2013 č. k. 7NcC/107/2013-19 rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Žilina JUDr. Anna Majeriková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 17C/297/2012. Vo veci tak konala sudkyňa, u ktorej neboli zistené subjektívne ani objektívne skutočnosti na naplnenie predpokladov podľa § 14 ods. 1 O. s. p.
Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva
súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31.05.2010 sp. zn. 3Nc/14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.
Navrhovateľ v súvislosti s postupom okresného súdu v odvolaní namietal: - nedoručenie vyjadrenia odporcu k návrhu, - nemožnosť oboznámiť sa s obsahom dôkazom a tvrdeniam, - nemožnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení, - nenariadenie pojednávania.
Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že nariadil na deň 13.11.2013 o 11.45 hod pojednávanie. Predvolanie doručil splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa dňa 25.09.2013, ako i odporcovi dňa 26.09.2013. Spolu s termínom pojednávania právny zástupca navrhovateľa prevzal aj vyjadrenie odporcu zo dňa 04.09.2013. Dňa 12.11.2013 o 14.25 hod bol doručený súdu zo strany splnomocneného zástupcu navrhovateľa návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. Navrhovateľ navrhol, aby súd prerušil konanie do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia Krajského súdu v Žiline č. k. 7NcC/107/2013-19 zo dňa 14.02.2013 vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Okresný súd o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania rozhodol na pojednávaní dňa 13.11.2013 tak, že ho zamietol. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že žiadosť o odročenie pojednávania v súvislosti s uplatňovaným procesným právom a návrh na prerušenie konania nepovažoval za dôležitý dôvod na odročenie pojednávania a ak sa navrhovateľ na pojednávanie nedostavil a nepresvedčil sa tým, či súd vyhovie alebo nevyhovie jeho žiadosti o odročenie, musí znášať sám aj následky svojej neprítomnosti. Odvolací súd v tomto smere odkazuje na správne právne závery okresného súdu a k odvolacej námietke, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať, poukazuje na to, že nebolo pravdivým tvrdenie navrhovateľa u v odvolaní, že vo veci nedošlo k nariadeniu pojednávania - jeho uskutočnenie vyplýva zo zápisnice o pojednávaní (č. l. 69-72 spisu) a tiež považuje za potrebné zdôrazniť, že je právom a zároveň povinnosťou účastníkov sa nariadeného pojednávania zúčastniť. Pojednávanie môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu. S poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 3Obdo/11/2013 prekážka alebo iná okolnosť musí predstavovať „dôležitý dôvod“. Príčina, prečo sa účastník pojednávania zúčastniť nemôže a z ktorej dôvodu žiada o odročenie pojednávania sa musí s ohľadom na jej povahu vyznačovať nepredvídateľnosťou, záväznosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov aspektom ospravedlniteľnosti. Podľa odvolacieho súdu splnomocnený zástupca navrhovateľa bol na pojednávanie včas predvolaný, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.) pričom dôvody uvádzané navrhovateľom nebolo možné považovať za dôležité pre odročenie v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Neúčasťou na pojednávaní navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca si sami zmarili možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom). Napriek uvedenému odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd na pojednávaní vykonal dokazovanie navrhnuté samotným navrhovateľom (č. l. 2 spisu) prečítaním listín z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 18Er/43/2009, ktoré preto slúžili ako dôkaz v danom konaní.
Čo sa týka vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania, toto bolo doručené okresnému súdu dňa 04.09.2013, ktorý ho následne doručil splnomocnenému zástupcovi odporcu dňa 25.09.2013. Bolo preto nepravdivé, pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietal, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu.
Ďalej navrhovateľ tvrdil, že nesprávny úradný postup bol v konaní jednoznačne preukázaný, súd nerozhodol o jeho návrhu v zákonnej lehote, bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní. Okrem toho nesprávny úradný postup exekučného súdu spočíval v niekoľkých skutočnostiach, nielen v jednej z nich a súd sa mal vysporiadať so všetkými jeho vytýkanými zložkami.
Odvolací súd poukazuje na to, že podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku, zákonom stanovená lehota na vydanie poverenia nebola síce dodržaná, z rozhodnutia Okresného súdu Žilina sp. zn. 18Er/43/2009-15, EX 11687/10 zo dňa 24.07.2009 bolo preukázané, že v exekúcii vedenej vo veci oprávneného navrhovateľa proti povinnému A. A. na vymoženie pohľadávky vo výške 574,91 eur (17.320 Sk) súd uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 30.12.2008 doručenú súdu dňa 12.01.2009 zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť po späťvzatí odvolania 13.07.2011. Zákonom stanovená 15-dňová lehota sa vzťahovala na vydanie poverenia teda pozitívne rozhodnutie a nie negatívne. So zreteľom na ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (II.ÚS 471/2012, I.ÚS 86/02, I.ÚS 70/02, I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00) samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania (na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej lehote nemožno totiž vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné okolnosti prípadu, tak ako to správne učinil v tomto konaní aj okresný súd.
Ostatné odvolacie dôvody (súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) navrhovateľ v odvolaní len vymenoval bez toho, aby špecifikoval v čom vidí namietané pochybenie. Odvolací súd sa preto nimi nezaoberal.
Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil, resp. mu ani žiadne trovy nevznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.