Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_26Co-7-2013.pdf
PDF · 87.31 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/7/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr. Romana Greguša a Mgr. Erika Németha v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra č.k. 12C/45/2013-37 zo dňa 03.07.2013, jednohlasne takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č.k. 12C/45/2013-37 zo dňa 03.07.2013 p o t v r d z u j e. Súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy, zamietol a odporcovi priznal náhradu trov konania vo výške 11,14 eura. V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľ sa podaným návrhom zo dňa 28.09.2012 prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhal od odporcu zaplatenia majetkovej škody vo výške 125,-- eur a nemajetkovej ujmy vo výške 387,24 eur. Svoj návrh odôvodnil tým, že Okresný súd Levice ako exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej doby s omeškaním viac ako 210 dní. Vec bola vedená exekútorom pod exekučným číslom EX 6073/2010. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vznikla navrhovateľovi majetková škoda vo výške 125,-- eur predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov vo veci správy a vymáhania pohľadávky v čase omeškania a to 70,-- eur na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, 40,-- eur na udržiavanie a správu informačného systému, 15,-- eur na administratívnu prácu, poštovné, telekomunikačné výdavky. Nemajetkovú ujmu vyčíslil na 387,24 eur, pričom vychádzal z výpočtu 55,-- eur za 1 mesiac omeškania s poukazom na nálezy Ústavného súdu, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, považuje ju za spravodlivú satisfakciu. Navrhovateľ sa nedomáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy z titulu nezákonného rozhodnutia ale z dôvodu nesprávneho úradného postupu, ktorý však vidí aj v porušení práva EÚ zo strany exekučného súdu v tom, že sa zaoberal neprijateľnosťou rozhodcovskej doložky bez toho, aby o tom oprávneného alebo povinného upozornil. Zástupkyňa odporcu žiadala návrh zamietnuť, návrh navrhovateľa považovala za zmätočný, celú dôkaznú povinnosť navrhovateľ prenáša na súd, nie je jasný ani titul nároku na náhrady škody. Navrhovateľ neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu čo sa týka prieťahov v konaní. Všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní. Mal za to, že návrh je uplatnený na súde predčasne, keďže ešte neuplynula lehota 6 mesiacov na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. K podmienkam úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody
uviedol, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak je exekučným titulom notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. Od 01.06.2011 pätnásťdňová lehota na vydanie poverenia pre uvedené exekučné tituly neplatí. Odporca namietal vyčíslenie materiálnej škody, mal za to, že požadovať paušálnu sumu je nesprávne a účelové. Je potrebné preukázať skutočnú škodu listinnými dôkazmi, čo navrhovateľ nepreukázal. Vzhľadom na to, že išlo o spotrebiteľský vzťah, bolo na mieste podrobné skúmanie, pri vydávaní poverenia, vzhľadom na zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenie práva spotrebiteľa. Z tohto pohľadu je návrh navrhovateľa v rozpore s dobrými mravmi, keď si požaduje náhradu škody od štátu, ktorá mala vzniknúť pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite navrhovateľa. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku, podľa odporcu nemožno tvrdiť, že navrhovateľovi vznikla škoda postupom okresného súdu. Súd zistil tento skutkový a právny stav: Exekútor podal na Okresný súd Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie voči povinnému: B. Q., nar. XX.XX.XXXX, ktorá bola súdu doručená dňa 24.06.2010. Exekučný súd výzvou zo dňa 30.06.2010 vyzval oprávneného cestou exekútora na doručenie Zmluvy o úvere, ktorá bola doručená súdu 16.09.2010. Oprávnený podal sťažnosť a podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu - prieťahy v konaní dňa 30.08.2010. Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola zamietnutá uznesením zo dňa 08.10.2010, právoplatne dňa 24.06.2011. Oprávnený podal odvolanie, ktoré zobral späť a Krajský súd v Nitre odvolacie konanie zastavil. O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia bolo rozhodnuté po 3 mesiacoch a 14 dňoch od podania návrhu a 23 dňoch po doručení úverovej zmluvy a nie s omeškaním 210 dní tak ako uvádzal navrhovateľ vo svojom návrhu. Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu s poukazom na § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. z dôvodu, že k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia nedošlo v zákonnom stanovenej 15-dňovej lehote. Podstatou tohto sporu bolo zistiť a vecou navrhovateľa bolo preukázať, či nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia mu spôsobilo škodu a nemajetkovú ujmu, ktorých sa domáha a či sa vôbec na daný prípad vzťahuje zákonná lehota podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, ak došlo k nezákonnému rozhodnutiu, alebo nesprávnemu úradnému postupu, došlo k vzniku škody a medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou je príčinná súvislosť, pričom všetky tri podmienky musia byť splnené súčasne. Z pripojeného exekučného spisu súd zistil, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok. Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu, či sa zákonná 15 - dňová lehota vzťahuje na vyporiadanie sa súdu so žiadosťou exekútora, či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z. bolo v čase podania žiadosti o udelenie poverenia možné vydať poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom boli vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov. Podľa navrhovateľa rozhodcovský rozsudok je exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku novelou účinnou od 01.06.2011. Novelizácia predmetného ustanovenia by bola nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i). Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa písmena d) svedčí aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Súd teda dospel k záveru, že v predmetnej exekučnej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok podľa § 41 ods. 2 písm. d / Exekučného poriadku. Zákonná 15 - dňová lehota na vyporiadanie sa súdu so žiadosťou exekútora o udelenie poverenia neplatí v exekučných konaniach, v ktorých je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Táto výnimka bola do zákona zavedená s účinnosťou od 01.06.2010 a vzťahuje sa aj na exekučné konania začaté pred účinnosťou zákona č. 144/2010 Z.z., čo je uvedené v komentári k exekučnému poriadku, dôvodom zavedenia tejto výnimky je potreba preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie preskúmavaním písomností, ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie. Pre výklad zákona je podstatný úmysel zákonodarcu - Národnej Rady SR prezentovaný v dôvodovej správe k novele § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Súd teda dospel k záveru, že v čase podania žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala. Navyše súd uvádza, že táto lehota je uvádzaná v súvislosti s rozhodnutím súdu, ktorým je vydanie poverenia a nevzťahuje sa na rozhodnutie súdu, ktorým je zamietnutie žiadosti exekútora o udelenie poverenia. V rámci exekučného konania má súd
právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníka, ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, prípadne nekalú povahu rozhodcovskej doložky, či priebeh rozhodcovského konania s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 146/2011, 3 MCdo 11/2010, 5 Cdo 291/2010, Ústavného súdu sp.zn. IV. ÚS 60/2011, I. ÚS 16/2002. Pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia žiadna zákonná lehota neexistuje. Konkrétne v predmetnej veci došlo k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia v lehote 3 mesiacov a 14 dní od podania návrhu a 23 dní po doručení úverovej zmluvy a nie s omeškaním 210 dní tak ako uvádzal navrhovateľ vo svojom návrhu, čo súd považoval za primeranú lehotu, pretože vznik škody alebo nemajetkovej ujmy nezávisí automaticky len od zistenia nedodržania zákonnej či premeranej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Na vyslovenie záveru o zbytočných prieťahoch pri postupe súdu pri vydávaní poverenia by ani nestačilo konštatovanie prekročenia 15 - dňovej lehoty, pretože podstatné sú aj ďalšie relevantné okolnosti prípadu, napr. súčinnosť exekútora, oprávneného a súd mohol vo veci rozhodnúť až po zaslaní požadovaných dokladov. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ako aj citované zákonné ustanovenia súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi súd priznal právo na náhradu trov konania vo výške 11,14 eura titulom cestovných nákladov. Na zistený skutkový stav súd aplikoval ust. zák. č. 514/2003 Z.z. a zák. č. 233/1995 Z.z. Proti rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, ktorým sa domáhal zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvod pre takýto postup videl navrhovateľ v konaní a rozhodnutí súdu prvého stupňa, ktorým bola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej došlo v konaní k vadám keď súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a vo veci zistil nedostatočne skutkový stav vec, resp. nevykonal navrhnuté dôkazy. Podľa navrhovateľa súd na daný vzťah aplikoval ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku, až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného vzťahu, čo je v našom právnom poriadku neprípustné. Ďalej navrhovateľ namietal nesprávne závery súdu prvého stupňa o zániku nároku na náhradu škody založené na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ taktiež súdu prvého stupňa vyčítal, že súd vôbec nevysvetlil prečo zastáva názor, že u účastníka nevznikol stav právnej neistoty, ktorá podľa navrhovateľa existuje vždy až do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. Súd prvého stupňa znemožnil navrhovateľovi objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmu jej vzniku, keď zamietol navrhovateľovi návrh na vykonanie znaleckého dokazovania. Záverom navrhovateľ namietal, že súdu neprináleží polemizovať o zhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, nakoľko súd má aplikovať platné právo. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril. Odvolací súd prejednal odvolanie navrhovateľa v súlade s ust. § 212 ods. 1 a 214 ods. 2 OSP pričom vo veci rozhodol postupom podľa § 156 ods. 3 OSP. Po oboznámení sa s obsahom odvolania, rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť. Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie preto odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdom prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje ako v rovine skutkových zistení tak aj vo vzťahu právneho posúdenia. Na doplnenie k dôvodom odvolania odvolací súd uvádza, že sa cíti byť rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že namietané pochybenia súdu prvého stupňa vyjadrené v ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. a) a c) OSP nie sú v dôvodoch odvolania konkretizované vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu, pričom odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že tieto odvolania sú vo viacerých obmenách paušálne, nesmerujúce voči konkrétne napádanému rozhodnutiu.
Z obsahu rozhodnutia je totiž zrejmé, že súd prvého stupňa na predmetný nárok aplikuje ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení platnom a účinnom v čase začatia tohto konania, hoci následne cituje aj znenie po novele, ktoré však nie je v rozhodnutí aplikované. Aj z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že zo strany súdu nedošlo k porušeniu žiadnej právnej povinnosti vyplývajúcej zo zákona a teda nedošlo k naplneniu základného predpokladu potrebného pre úspešnosť žaloby, preto je následne irelevantné preukazovanie vzniknutej škody znaleckým dokazovaním. Odvolací súd navyše považuje za potrebné uviesť, že navrhovateľovi škoda tak ako je určená a vyčíslená v návrhu na začatie konania nemohla vzniknúť. Exekučným titulom, na základe ktorého sa navrhovateľ domáhal vydania poverenia - rozsudok rozhodcovského súdu je exekučným titulom nulitným, s ktorým nie sú spojené žiadne následky. Ak totiž z rozhodnutia exekučného súdu vyplýva, žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá z dôvodu, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dojednaná vo všeobecných obchodných podmienkach, bola vyhodnotená ako neprijateľná zmluvná podmienka, teda ako neplatná, nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie sporu medzi účastníkmi. Ak teda exekučný súd zistil, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, bol oprávnený prijať záver o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Oprávnenie skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo doložky vyplýva z ust. § 44 ods. 2 exekučného poriadku. Na základe zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.
Súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko odporcovi v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.