Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Co-315-2013.pdf
PDF · 117.64 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/315/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Harbutu a členov senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanej: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 3. júla 2013 č.k. 13C/590/2012-55, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanej domáhal zaplatenia náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Zámky v exekučných konaniach, keď uznesením zo dňa 30. 04. 2013 č.k. 13C/590/2012-23 rozhodol o spojení vecí Okresného súdu Komárno vedených pod spisovými značkami 13C/590/2012, 13C/715/2012 a 13C/757/2012 na spoločné konanie, vedené pod spisovou značkou 13C/590/2012 dôvodiac, že tieto veci spolu súvisia a týkajú sa tých istých účastníkov konania. Vo veci sp. zn. 13C/715/2012 sa žalobca domáha náhrady škody v sume 125 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 944,13 eura dôvodiac, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutím tejto žiadosti s omeškaním viac ako 512 dní. Vo veci sp. zn. 13C/757/2012 sa žalobca domáhal náhrady škody v sume 125 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 1.296,33 eura dôvodiac, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie jej zamietnutím s omeškaním viac ako 703 dní. Vo veci sp.zn. 13C/590/2012 sa žalobca domáhal náhrady škody v sume 125 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 260 eur dôvodiac, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia jej zamietnutím s omeškaním viac ako 141 dní. O škode sa žalobca dozvedel až po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že márnym plynutím času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu rizík, a to rizika zániku povinného, rizika zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a rizika insolvencie povinného. Dôvodil, že v prípade skorého rozhodnutia exekučného súdu v zákonnej lehote, žalobca mohol včas uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, nakoľko by bol vedel o zamietnutí žiadosti a potrebe uskutočniť náhradu exekučného titulu. Súd prvého stupňa tieto námietky žalobcu neakceptoval a rozhodol o zamietnutí žaloby dôvodiac, že exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora v primeranej lehote, zodpovedajúcej obvyklej rozhodovacej praxi súdov, a to zákonným spôsobom. Exekučný súd opodstatnene skúmal charakter zmluvného vzťahu
oprávneného a povinného výzvami na predloženie zmlúv o úvere, skúmal platnosť nielen týchto zmlúv, ale aj platnosť rozhodcovskej zmluvy, ďalej sa zaoberal vykonateľnosťou exekučného titulu, či titul bol vydaný v súlade so zákonnými podmienkami. Exekučný súd v jednotlivých veciach rozhodol v primeranej lehote, zavinenej aj nečinnosťou žalobcu ako oprávneného pri poskytovaní súčinnosti exekučnému súdu nepredložením zmlúv o úvere v súdom určenej lehote. Exekučný súd nepochybne správne realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či exekučný titul - rozhodcovský rozsudok vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, nie je v rozpore so zákonom. Žalobca tým neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu, keď v konaní nepreukázal, že k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo v dôsledku nečinnosti exekučného súdu s omeškaním. Účinnosťou zák. č. 144/2010 Z.z. dňom 01. 06. 2010 neexistovala žiadna zákonná lehota ani na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi na základe exekučného titulu, ktorým bolo rozhodnutie rozhodcovského súdu. V súvislosti s preskúmavaním nároku na náhradu žalobcom uplatnenej škody v sume 125 eur dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal zmenšenie svojho majetku o žalovanú sumu, túto sumu si uplatnil bez toho, aby túto sumu akýmkoľvek spôsobom špecifikoval, nepreukázal tiež existenciu žiadnej svojej urgencie exekučnému súdu, jeho tvrdenia o podaní žiadosti o informáciu o stave konania sú zavádzajúce a nepresné, nakoľko v exekučných spisoch sa žiadne takéto žiadosti ani sťažnosti nenachádzajú. S poukazom na tieto svoje závery, súd prvého stupňa, ktorý nevzhliadol splnenie predpokladov zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z. konštatoval, že žalobca nesplnil ani podmienky pre náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko jednoznačne nepreukázal ním tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu a následky, ktoré mu v tomto dôsledku mali vzniknúť. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 5 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ust. § 44 ods. 1, 2, § 45 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase začatia exekučného konania (ďalej len „Exekučný poriadok“). Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp.zn. 13Er/1343/2010 podal súdny exekútor súdu dňa 08. 12. 2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom na vykonanie exekúcie, následne Okresný súd Nové Zámky (ďalej len „exekučný súd“) uznesením zo dňa 03. 01. 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 02. 2011, žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol a uznesením zo dňa 24. 02. 2011 exekučné konanie zastavil. V exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp.zn. 14Er/1171/2009 podal súdny exekútor súdu dňa 27. 10. 2009 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom na vykonanie exekúcie, po výzve exekučného súdu zo dna 17. 02. 2010, oprávnený až 10. 09. 2010 doručil exekučnému súdu požadovanú zmluvu o úvere a následne Okresný súd Nové Zámky (ďalej len „exekučný súd“) uznesením zo dňa 14. 01. 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 04. 03. 2011, žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol a uznesením zo dňa 21. 03. 2011 exekučné konanie zastavil. V exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp.zn. 14Er/579/2010 podal súdny exekútor súdu dňa 27. 05. 2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom na vykonanie exekúcie, po výzve exekučného súdu zo dňa 07. 07. 2010 oprávnený až 10. 09. 2010 doručil exekučnému súdu požadovanú zmluvu o úvere, následne Okresný súd Nové Zámky (ďalej len „exekučný súd“) uznesením zo dňa 24. 11. 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 07. 01. 2011, žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol a uznesením zo dňa 27. 01. 2011 exekučné konanie zastavil.
Súd prvého stupňa nevzhliadol dôvodnosť podanej žaloby dôvodiac, že žalobca nepredložil relevantné dôkazy, ktorými odôvodňoval svoje tvrdenia. Konštatoval, že preskúmaním exekučného spisu nezistil žiadne prieťahy, ktoré by odôvodňovali priznať žalobcovi nemajetkovú ujmu a nezistil ani žiadne pochybenia zo strany exekučného súdu týkajúce sa nedodržania lehoty. Nestotožnil sa s názorom žalobcu, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia s nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. K prípadným prieťahom v tomto konaní poznamenal, že exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora v primeranej lehote, zodpovedajúcej obvyklej rozhodovacej praxi súdov, v jednotlivých veciach sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské práva. Žalobca, ktorý sa svojou žalobou domáhal náhrady škody v sume
125 eur, ktorá mu mala vzniknúť administratívnou činnosťou svojho zamestnanca, výšku tejto škody v konaní nepreukázal, nešpecifikoval z čoho presne pozostáva a na základe akej činnosti exekučného súdu mu táto škoda vznikla. Taktiež nepreukázal samotný vznik škody, ani skutočnosť, ktorá viedla k vzniku škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a skutočnosťou, ktorá ju mala spôsobiť, napriek tomu, že žalobca je v konaní ten, ktorý má preukázať svoje tvrdenia a predložiť dôkazy. Konštatoval, že žalobca nepreukázal, že by bol počas doby rozhodovania exekučného súdu v neistote, že mu hrozila akákoľvek škoda dôvodiac, že rozhodovaciu činnosť nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup, pretože nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody. K prípadným prieťahom v konaní exekučného súdu tiež poznamenal, že všeobecný súd nie je oprávnený konštatovať prieťah v konaní a takéto oprávnenie neprináleží ani žalobcovi. Nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody dôvodiac, že žiadna škoda nevznikla a ak by aj teoreticky žalobca nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na vydanie poverenia. Konštatoval, že v tomto prípade poverenie vydané nebolo a žiadna zákonná lehota na vydanie poverenia, či rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, neexistovala. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 1 OSP tak, že žalovanej náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si žiadne neuplatnila a zo spisu nevyplýva, že by jej nejaké trovy konania vznikli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súdom prvého stupňa mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Vytkol súdu nesprávne použitie nového ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., nakoľko nie je možné interpretovať hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po založení zodpovednostného právneho vzťahu, čím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej argumentoval, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. V neposlednom rade vytkol prvostupňovému súdu zamietnutie jeho návrhu na znalecké dokazovanie len s poukazom, že nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, čím mu znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave.
Žalovaná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.
Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Predmetom tohto konania je žaloba žalobcu, ktorou sa voči žalovanej domáha v jednotlivých veciach zaplatenia sumy 125 eur z titulu náhrady škody a nemajetkovej ujmy (v sume 260 eur, 944,13 eura a 1.296,33 eura) podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky exekučných konaniach vedených na označenom súde pod sp. zn. 13Er/1343/2010, 14Er/1171/2009, 14Er/579/2010. Nesprávny úradný postup žalobca vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote a v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako 141, 512, či 703 dní.
Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“), ktorý na danú vec dopadá, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.). Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).
Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z.).
Odvolací súd úvodom poznamenáva, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4 Listiny základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zák. č. 514/2003 Z.z. osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu, a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti, súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
V predmetnej veci, poukazujúc na vyššie uvedené závery, bolo potrebné posudzovať existenciu predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu uplatňovanú žalobcom v tomto konaní, čo súd prvého stupňa i vykonal a v tomto smere v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci. Niet totiž sporu o tom, že vo veci sp.zn. 13C/590/2012, ku ktorej bol pripojený exekučný spis Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 13Er/1343/2010, z ktorého vyplýva, že exekučnému súdu bola dňa 08. 12. 2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému H. A., o vymoženie 249 eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. v Bratislave zo dňa 23. 08. 2010 č.k. SR 06878/10. Exekučný súd uznesením zo dňa 03. 01. 2011 č.k. 13Er/1343/2010-08, doručeným oprávnenému dňa 31. 01. 2011, žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Podľa žalobcu postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ako 141), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.
Ďalej bolo nepochybne zistené, že vo veci sp.zn. 13C/715/2012, ku ktorej bol pripojený exekučný spis Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 14Er/1171/2009, z ktorého vyplýva, že exekučnému súdu bola dňa 27. 10. 2009 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému V. M., o vymoženie 269,13 eura s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. v Bratislave zo dňa 02. 07. 2009 č.k. SR 05714/09. Exekučný súd dňa 14. 01. 2010 vyzval oprávneného na predloženie úverovej zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným, ktorú výzvu exekučný súd urgoval dňa 17. 02. 2010, dňa 07. 07. 2010 a na ktorú výzvu oprávnený reagoval až dňa 10. 09. 2010 predložením žiadanej zmluvy o úvere. Oprávnený bez toho, aby na výzvu exekučného súdu reagoval, dňa 25. 01. 2010 predložil exekučnému súdu žiadosť o informáciu o stave konania. Exekučný súd uznesením zo dňa 14. 01. 2011 č.k. 14Er/1171/2009-16, doručeným oprávnenému dňa 14. 02. 2011, žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Podľa žalobcu postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ako 512), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.
Z pripojenej veci sp.zn. 13C/757/2012, ku ktorej bol pripojený exekučný spis Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 14Er/579/2010, z ktorého vyplýva, že exekučnému súdu bola dňa 27. 05. 2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej P. V., o vymoženie 308,78 eura s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. v Bratislave zo dňa 29. 09. 2009 č.k. SR 14948/09. Exekučný súd dňa 07. 07. 2010 vyzval oprávneného na predloženie úverovej zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinnou, na ktorú výzvu oprávnený reagoval až dňa 10. 09. 2010 predložením žiadanej zmluvy o úvere. Exekučný súd uznesením zo dňa 24. 11. 2010 č.k. 14Er/579/2010-13, doručeným oprávnenému dňa 20. 12. 2010, žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Podľa žalobcu postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ako 703 dní), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.
Žalobca si z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatnil náhradu škody, predstavujúcu ním účelne vynaložené náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím exekučného súdu. Tieto pozostávali zo sumy 70 eur vynaloženej na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40 eur na udržiavanie a správu informačného systému a zo sumy 15 eur na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde, t.j. celkovo škoda predstavuje sumu 125 eur v každej jednotlivej veci. Zároveň si žalobca uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 260 eur za bezdôvodnú nečinnosť exekučného súdu viac ako 141 dní (vo veci sp.zn. 13C/590/2012), vo výške 944,13 eura za bezdôvodnú nečinnosť exekučného súdu viac ako 512 dní (vo veci sp.zn. 13C/715/2012) a vo výške 1.296,33 eura za bezdôvodnú nečinnosť exekučného súdu viac ako 703 dní (vo veci sp.zn. 13C/757/2012), keď márnym uplynutím tohto času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu pohľadávky a tiež došlo k vyvolaniu rizík a to k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a k insolvencii povinného.
Podľa § 44 ods. 2 zákona číslo 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení platnom do 1. 6. 2010, t.j. v čase doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanej exekúcie (vo veciach sp.zn. 13C/715/2012, 13C/757/2012), súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti touto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení zák. č. 144/2010 účinného od 01. 06. 2010, t.j. v čase doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučnému súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“), vzťahujúci sa na vec vedenú pod sp.zn. 13C/590/2012, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.
V zmysle § 41 ods. 2 EP, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu, okrem iného aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (písm. c/), vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (písm. d/) a iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon (písm. i/).
Odvolací súd v zhode so záverom súdu prvého stupňa zastáva názor, že v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli preukázané žalobcom avizované zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu, na čo odvolateľ dôvodne poukazuje. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Právo každého na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto smere rozsiahla
rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Hodnotiac postup exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií, je významné, ako už bolo uvedené, exekučnými titulmi v jednotlivých spojených veciach, bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinného na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V nadväznosti na tento exekučný titul exekučný súd, viazaný ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, zvýrazňujúcim zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia ako výsledku náležitého preskúmania, okrem iného i exekučného titulu, vyzval žalobcu ako oprávneného prostredníctvom exekútora na predloženie zmluvy o úvere, na ktorú výzvu žalobca nereagoval v súdom určenej lehote, ale s viacmesačným omeškaním, a to predložením zmluvy o úvere uzavretej s povinným a zmenky, na čo následne exekučný súd, po preskúmaní tejto zmluvy o úvere, uznesením žiadosť súdneho exekútora zamietol. Nakoľko odvolaciemu súdu je známe, že žalobca v pozícii oprávneného podával návrhy na vykonanie exekúcie v rádovo tisícoch obdobných vecí, už pri podávaní návrhu nemohol nepočítať s tým, že s ohľadom na exekučný titul bude exekučným súdom vyzvaný na predloženie konkrétnej úverovej zmluvy, čo sa podstatnou mierou podieľalo na dĺžke konania do rozhodnutia exekučného súdu o žiadosti exekútora, zvlášť, keď žalobca na výzvu súdu zareagoval až po uplynutí niekoľkých mesiacov. Je preto namieste konštatovať, že žalobca ako oprávnený v predmetných exekučných konaniach práve svojim správaním výrazne ovplyvnil vytýkanú dĺžku exekučného konania, a preto v postupe exekučného súdu, ktorý rozhodol nie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti, s ohľadom na okolnosti danej veci nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy. Tento záver je súladný i s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu SR, podľa ktorej pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa síce prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie sa automaticky nepovažuje za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ je autonómny a nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (porovnaj II. ÚS 64/97, I. ÚS 63/00, I. ÚS 16/02).
Samotné zistenie, že k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom, došlo po uplynutí zákonnej lehoty, však ešte samo o sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. Podľa zhora podaného výkladu odvolacieho súdu, musia byť totiž splnené i ďalšie dva predpoklady, a to: vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a priama príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a samotnou škodou, resp. nemajetkovou ujmou, na preukázanie ktorých predpokladov zaťažuje dôkazné bremeno práve žalobcu. V danom prípade si žalobca svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto zákonných predpokladov. Ním predkladané tvrdenia o vzniku škody vo výške 125 eur (v každej spojenej veci), predstavujúce náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím exekučného súdu o tejto žiadosti, odvolací súd považuje za zavádzajúce. Vychádzajúc z elementárnej logiky veci, totiž žalobca ako právnická osoba, ktorej náplňou činnosti, ako je všeobecne známe, je práve vymáhanie pohľadávok, nesporne na zabezpečenie svojej bezporuchovej činnosti musí viesť databázu vymáhaných pohľadávok prostredníctvom informačného systému až do ich vymoženia, prípadne zániku iným spôsobom a to aj v dobe, keď exekútor poverený vykonaním exekúcie, začal exekúciu vykonávať. Pracovné výkony zamestnancov v súvislosti so správou týchto pohľadávok, administratívnymi prácami, udržiavaním informačného systému, atď. tak nepredstavujú zmenšenie majetku žalobcu v čase nerozhodnutia súdu o žiadosti exekútora. Za danej situácie niet tak príčinnej súvislosti medzi konaním exekučného súdu a žalobcom tvrdenou škodou. Rovnako tak i vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcu z ním predkladaných dôvodov, ktoré naviac bez ponúknutia dôkazu o tom sú len v rovine teoretických úvah a v tomto smere odvolací súd odkazuje i na náležité dôvody uvádzané prvostupňovým súdom.
Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci žalobca ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod a postup prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu konania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP nezistil.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže žalovaná návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodala.
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.