Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_3CoE-18-2014.pdf
PDF · 107.63 KB
Case nature
Area
Subarea
3CoE/18/2014
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej V. O., bytom J. B. XXXX/XX, N., v konaní zastúpenej opatrovníkom JUDr. O. O., vyšším súdnym úradníkom Okresného súdu A., o vymoženie 991,83 Eur s príslušenstvom, o odvolaní Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Nám. legionárov 5, Prešov, IČO: 42 176 778, právne zastúpené JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Nám. SNP 7, Stropkov, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov, č. k. 2Er/311/2009-22 zo dňa 05.12.2012 jednohlasne takto
rozhodol:
Zrušuje uznesenie vo výroku o nepripustení Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Nám. legionárov 5, Prešov, IČO: 42 176 778 do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinnej.
P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie.
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.
odôvodnenie:
Okresný súd Bardejov (ďalej len súd prvého stupňa) napadnutým uznesením nepripustil vstup Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS ako vedľajšieho účastníka na strane povinnej, čo odôvodnil absolútnou neprípustnosťou vedľajšieho účastníctva v exekučnom konaní. Vedľajšie účastníctvo je inštitútom patriacom výlučne do sporového konania, ktoré je zo svojej podstaty v exekučnom konaní pojmovo vylúčené.
Zároveň zastavil exekučné konanie z dôvodu, že sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej formulárovej zmluvy a rozhodcovská doložka, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Záver o neprijateľnej, a teda neplatnej rozhodcovskej doložke založil na hrubej nerovnováhe v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom.
Vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie.
Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.
V zákonom stanovenej lehote podalo proti uzneseniu odvolanie Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS. Uviedli, že z ust. § 93 ods. 3 druhá veta zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.) vyplýva, že súd rozhoduje o prípustnosti vedľajšieho účastníctva len na návrh, teda iba v prípade, ak niektorý z účastníkov namietne
neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nevyplýva, aby niektorý z účastníkov namietal neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania. Taktiež nesúhlasili s tým, že vedľajšie účastníctvo je pojmovo vylúčené v exekučnom konaní. S účinnosťou od 15.10.2008 bola do Občianskeho súdneho poriadku zavedená nová skupina subjektov, ktoré môžu vystupovať ako vedľajší účastníci v konaní. V tejto skupine subjektov nie je potrebné preukazovať hmotnoprávny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku konania, keďže na vstup do konania ich legitimizuje samotný zákon. V prípade, že sa súd nestotožní s ich argumentáciou, žiadali konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie. Navrhli zrušiť uznesenie a vec vrátiť súdu prvého stupňa.
V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie tiež oprávnený. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, svojím postupom súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, lebo nevykonal náležite dokazovanie a nesprávne právne vec posúdil. Dôvody odvolania bližšie konkretizoval. Zároveň predložil návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. Žiadal, aby súd predložil vec Ústavnému súdu Slovenskej republiky na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. l ods. l veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.
Zároveň navrhol prerušiť konanie postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:
1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?
2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“
Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa.
Zákonný sudca podaným odvolaniam nevyhovel postupom podľa § 374 ods. 4 O.s.p.
Oprávnený vo svojom vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka uviedol, že rozhodnutie v časti o nepripustení vedľajšieho účastníka do konania považuje za vecne správne.
Opatrovník povinnej sa k doručeným odvolaniam písomne nevyjadril.
Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 O. s. p.), vzhľadom na včas podané odvolania (§ 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka je dôvodné a odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Podľa ust. § 93 ods. 1, 2, 3 a 4 O.s.p., ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.
Ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.10a)
Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.
V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.
Oboznámením sa s obsahom spisu odvolací súd zistil, že podaním zo dňa 05.09.2011 vedľajší účastník oznámil súdu prvého stupňa vstup do konania na strane povinnej.
Z ust. § 93 ods. 3 O.s.p. je zrejmé, že k vstupu tretej osoby do konania ako vedľajšieho účastníka môže dôjsť z vlastnej iniciatívy tejto osoby alebo na výzvu niektorého účastníka vykonanú prostredníctvom súdu. Prípustnosťou vedľajšieho účastníctva v konaní sa súd zaoberá až po tom, keď účastník namietne neprípustnosť takéhoto postupu. Prvostupňový súd preto pri rozhodovaní o vstupe vedľajšieho účastníka do konania nebol dôsledný. Zákon totiž umožňuje rozhodovať o pripustení výlučne len na návrh (resp. námietku niektorého účastníka), avšak v čase rozhodovania súdu prvého stupňa z obsahu spisu takýto návrh nevyplýval.
Odvolací súd sa stotožnil s odvolacou námietkou vedľajšieho účastníka pokiaľ ide o možnosť vstupu vedľajšieho účastníka do exekučného konania. V zmysle ust. § 93 ods. 2 O.s.p. sa ako vedľajší účastník môže zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Týmto predpisom je okrem iných aj zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. v o priestupkoch znení neskorších predpisov. Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS Prešov je takouto právnickou osobou, a preto jej vstup do konania, ako vedľajšieho účastníka na základe zákona je možný.
Argumenty o nepripustení vstupu vedľajšieho účastníka do exekučného konania sa zdajú byť vo svetle práva Európskej únie neudržateľné.
Záver prvostupňového súdu by mohol byť právne udržateľný, ak by sa v prípade vedľajšieho účastníka vyžadoval právny záujem na výsledku sporu. Ust. § 93 ods. 2 O.s.p. však v prípade právnickej osoby zameranej na ochranu práv nevyžaduje právny záujem právnickej osoby, ktorej cieľom je ochrana práv podľa osobitného predpisu.
Zákonom by mohol členský štát vylúčiť vedľajšie intervencie v exekučných konaniach. Slovenská republika vylúčila vedľajšiu intervenciu len v § 93 ods. 1 O.s.p. (rozvod, neplatnosť manželstva a jeho existencia). Systematika pritom podporuje záver, že ak zákonodarca explicitne vedľajšiu intervenciu nevylúčil priamo v ustanoveniach Exekučného poriadku a ani v jedinom ustanovení Občianskeho súdneho poriadku obsahujúcom vylúčenie, niet dôvod na záver, že zákonodarca sledoval vylúčenie vedľajšieho účastníka v exekučnom konaní.
Návrhom vedľajšieho účastníka na zastavenie konania sa súdu pripomenula ex offo súdna kontrola zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok súdneho dvora Asturcom; C-40/08). V predmetnej veci prvostupňový súd udelil poverenie (čl. 8) dňa 27.07.2009 a viac ako štyri roky vykonáva exekúciu bez skúmania zákonných podmienok uzatvorenia rozhodcovskej doložky.
Niet rozumného dôvodu vylučovať z aplikácie procesného kódexu práve ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 251 ods. 4 O.s.p.). V exekučnom konaní vedenom na základe rozhodcovského rozsudku sa posudzujú aj otázky, ktoré majú význam v základnom konaní. Nejde teda len o aspekt
vymoženia bez ďalšieho. Najmenej v upozornení a podnetoch vedľajšieho účastníka treba vidieť jeho význam aj vo vykonávacom súdnom konaní.
Odvolací súd poukazuje na to, že vedľajšia intervencia vo svetle § 93 ods. 2 O.s.p. je ďalším nástrojom ochrany spotrebiteľa, ktorý síce explicitne odporúčaný v Smernici Rady 93/13/EHS nie je, ale nič nebránilo členským štátom nad rámec smernice upraviť mechanizmy, ktoré zvážia ako efektívne. Takáto možnosť vyplýva z čl. 8 citovanej smernice.
Podľa čl. 8 Smernice Rady 93/13/EHS „členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.“
K problematike vedľajšieho účastníka v exekučnom konaní zaujal stanovisko Najvyšší súd SR (Rc 12/2013). Odvolací súd sa z hore uvedených dôvodov odklonil od tohto stanoviska, ktoré vychádza z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2008 sp. zn. 1Cdo 106/2008. Najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí ako súd dovolací posudzoval rozhodnutia nižších súdov z obdobia pred zapracovaním inštitútu vedľajšej intervencie v kolektívnom záujme (§ 93 ods. 2 O.s.p.), ktorý bol do procesného kódexu doplnený novelou vykonanou zákonom č. 384/2008 Z.z. účinnou od 15.10.2008. Súdy v tomto období, ale aj teória práva a odborná literatúra pochopiteľne nemohli vychádzať z nového ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p., ku ktorému pred jeho schválením neexistovala žiadna odborná diskusia.
Ústavný súd SR považoval za odôvodnenú existenciu verejného záujmu na rozšírení okruhu subjektov, ktoré sa môžu stať vedľajšími účastníkmi súdneho konania, aj o právnické osoby, ktorých predmetom je ochrana práv podľa osobitného predpisu, ktoré samy osebe nemajú právny záujem na výsledku konania, svoju činnosť však vykonávajú v záujme ochrany práv niektorého z účastníkov konania alebo tretích osôb (napríklad spotrebiteľov), ktorí sa pri ochrane svojich práv nachádzajú oproti druhej strane sporu spravidla v nevýhodnejšom postavení (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2014 zo dňa 29.01.2014).
Z týchto dôvodov odvolací súd zrušil výrok o nepripustení vedľajšieho účastníka do konania na strane povinnej v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. i) O. s .p., lebo na vydanie takéhoto rozhodnutia neexistovali dôvody.
Pokiaľ ide o odvolaciu námietku oprávneného týkajúcu sa oprávnenia exekučného súdu preskúmavať exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, odvolací súd poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. Vo veci sp. zn. 3Cdo 146/2011 najvyšší súd judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd“.
Rozhodcovská doložka je zakotvená v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a vyplýva z nej, že všetky spory, ktoré vzniknú z úverovej zmluvy budú riešené : a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. Bratislava, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky.
So zreteľom na skutkové a právne okolnosti v predmetnej veci sa odvolací súd zaoberal otázkou, či predmetná rozhodcovská doložka predstavuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.09.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31.12.2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008.“
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Kým Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len Smernica) vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. Občianskeho zákonníka). To znamená, že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe Smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Nemožno napríklad vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 Smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa.
Odvolací súd poukazuje na kritériá neprijateľnej podmienky, za ktorú sa považuje podmienka, ktorá je obsiahnutá v štandardnej formulárovej zmluve, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán a nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa.
Prvostupňový súd odôvodnil neprijateľnosť rozhodcovskej doložky tým, že si ju spotrebiteľ osobitne nevyjednal a poukázal na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Ide o zásadné rozhodnutie a odvolací súd sa s ním stotožňuje.
Odvolací súd poznamenáva, že o doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu (porov. uznesenia Krajského súdu v Trnave vo veciach sp. zn. 10CoE 153/2011, sp. zn. 10CoE 230/2011, sp. zn. 10CoE 109/2011).
Pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia, čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej úverovej zmluvy. Naopak, ak niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva pre neho transparentný všeobecný súd.
Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje principiálne limity a musí to platiť aj pre súkromnoprávnu sféru arbitrov. Ide o rozhodovanie o právach a právom chránených záujmoch osôb, ktoré môže výrazne zasiahnuť do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní spravodlivosti súkromnoprávne prvky, tak len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o férovom arbitrážnom konaní vrátane rozhodcovskej zmluvy. Podľa obsahu spisu dodávateľ preukázateľne navyše nevysvetlil spotrebiteľovi význam rozhodcovskej doložky, rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania, nepredstavil mu pravidlá, podľa ktorých sa bude viesť súkromný „súdny“ proces a nedal mu po preukázateľnom poučení na výber rozhodnúť sa.
Prvostupňový súd správne postupoval, ak zastavil exekúciu. Neplatná rozhodcovská doložka znamená vo svojich dôsledkoch nulitný rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno vykonať (porov. uznesenia NS SR sp. zn. 6Cdo 143/11, sp. zn. 6Cdo 1/2012, uznesenie ÚS SR sp.zn. IV. ÚS 55/2011, nález ÚS ČR sp.zn. II. ÚS 2164/10). Na splnenie podmienok exekúcie je treba prihliadať v každom okamihu exekúcie (porov. napr. rozsudok z 27. januára 2007 vydaný pod sp. zn. 3Cdo/164/1996 publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“
Postupom exekučného súdu nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom účastníkom konania, ani k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorými je Slovenská republika viazaná, prípadne práva na súdnu ochranu zaručeného Ústavou Slovenskej republiky. Posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky je v súlade s ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv sa aplikuje výklad, ktorý je priaznivejší pre spotrebiteľa, čo je v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998- I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.
Vo svetle uvedených záverov správne prvostupňový súd exekúciu zastavil.
Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie ako vecne správne vrátane osvojenia si dôvodov (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).
Len na doplnenie a zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa, odvolací súd poznamenáva, že rozhodcovská doložka nebola uzavretá ani v súlade so Zákonom o rozhodcovskom konaní, pretože nebola dodržaná jej písomná forma. Podmienku písomnej formy nespĺňa formálny odkaz v zmluve na všeobecné podmienky, s ktorými netransparentne splynula aj rozhodcovská doložka spolu s ostatnými zmluvnými dojednaniami formulárovej zmluvy.
Podľa § 4 ods. 1, 2, 3 Zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.
Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.
Nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom najneskôr do začatia konania o veci samej v rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice je rozhodcovská zmluva podľa § 3.
Zmluva neobsahuje zmienku o výslovnej dohode strán o riešení prípadných sporov formou rozhodcovského konania. Nedošlo ani k podpisu všeobecných obchodných podmienok zmluvnými stranami. Zo všeobecne formulovaného odkazu o tom, že sa dlžník oboznámil s obsahom zmluvy a že súhlasí so všeobecnými podmienkami, nemožno nijako vyvodiť, že týmto bola prejavená nepochybná vôľa účastníkov zmluvy uzavrieť rozhodcovskú zmluvu a podrobiť sa prípadnému rozhodcovskému konaniu.
Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon 4c) neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
Podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
K návrhu na prerušenie konania odvolací súd uvádza, že napriek ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. o možnosti prerušiť konanie v prípade, ak súd požiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke a úprave vyplývajúcej z Exekučného poriadku, súd s ohľadom na potrebu ochrany spotrebiteľa a uplatnenie čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS, ktorý predstavuje kogentné pravidlo európskeho práva, nemá aplikovať a prihliadať na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré vo svojich účinkoch bráni naplneniu myšlienky a zmyslu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami zavedenými smernicou Rady 93/13/EHS (rozhodnutie Cofidis C - 470/00).
Je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho dvora Pannon C- 243/08: „Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú.“, tiež rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02).
Odvolací súd nepovažoval návrh na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie za opodstatnený, lebo nevznikla potreba stanoviť hranice aplikovateľnosti úniového práva. Právna úprava vnútroštátneho práva dostatočným spôsobom umožňuje aplikáciu smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Návrh na prerušenie konania bol preto ako nedôvodný zamietnutý.
Podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p., súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Súčasťou podaného odvolania bol návrh oprávneného, aby bolo konanie prerušené a vec predložená Ústavnému súdu Slovenskej republiky na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva a právny poriadok.
Odvolací súd nepovažoval ani tento návrh na prerušenie konania za opodstatnený. Súd prvého stupňa pri posudzovaní zákonnosti vedenej exekúcie na daný prípad neaplikoval ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vôbec. Z tohto dôvodu návrh na prerušenie konania a predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky nebol dôvodný.
O trovách odvolacieho konania účastníkov rozhodne súd prvého stupňa, ktorý doposiaľ o trovách konania nerozhodol (§ 224 ods. 1 a 4 O.s.p.).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.