Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 165 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (175)Uznesenie_10CoE-109-2011.pdf
PDF · 86.09 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoE/109/2011
Uznesenie
Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: GOLDKREDIT, a.s., Praha 1, Pařížská 1067/8, Česká republika, zast. advokátom: JUDr. Pavol Čičmanec, Trenčín, Hasičská 3855, proti povinným: 1/ L. V., nar. XX. J. XXXX a 2/ L. O., nar. XX. Z. XXXX, obom bytom N., G. XXXX/XX, o 563,82 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Skalica z 5. januára 2011 č. k. 3Er/987/2010-15, EX 89/10 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora Jána Dujku o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo 6. júla 2010. Toto rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 44 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku) a § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r/ a ods. 5 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/ 1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom záverom o neprijateľnosti a neplatnosti zmluvnej podmienky reprezentovanej rozhodcovskou doložkou zanesenou do bodu 13 Všeobecných obchodných podmienok tvoriacich súčasť zmluvy o úvere č. 10000627 z 25. apríla 2008 (ďalej tiež len „úverová zmluva“). Tá síce dávala možnosť výberu medzi štátnym (rozumej všeobecným) a rozhodcovským súdom žalujúcej strane (ktorou v praxi zväčša býva dodávateľ, resp. veriteľ), nútila však spotrebiteľa pre prípad takto vykonaného výberu podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Neplatná doložka potom nemohla založiť ani právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodovať a preto aj rozhodcovský rozsudok slúžiaci tu za exekučný titul bol nulitný, neúčinný a pre tým daný jeho rozpor so zákonom bolo udelenie poverenia vylúčené; dôvodil ďalej okresný súd.
Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom na zrušenie uznesenia a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala predovšetkým nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, keď podľa nej nemožno prijať názor súdu prvého stupňa o neprijateľnosti a neplatnosti rozhodcovskej doložky, keďže takou je podľa príslušného (aj súdom prvého stupňa citovaného) ustanovenia zákona len tzv. výlučná rozhodcovská doložka (pri ktorej by k rozhodcovskému konaniu neexistovala žiadna alternatíva), tu ale o taký prípad nešlo (lebo ktorákoľvek strana zmluvy mohla privodiť následok rozviazania doložky podaním akejkoľvek žaloby na všeobecnom súde).
Žiadna z povinných odvolací návrh nepodala.
Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú vec (žiadosti o poverenie) a to bez pojednávania (pretože nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k
záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo strany oprávnenej preto logicky za nedôvodné.
Predovšetkým totiž odvolací súd nemal ani v tejto veci dôvod (a to napriek presne opačnému názoru oprávnenej), pre ktorý by nemohol súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu a týmto (okresným súdom) pojatej aj do odôvodnenia napadnutého uznesenia. Hoci v porovnaní s inými dosiaľ tunajšiemu súdu predloženými rozhodnutiami v obdobných veciach tu odôvodnenie bolo evidentne kratším a aj čo do citácií použitých právnych predpisov podstatne úspornejším, toto nebolo na ujmu správnosti tam vyslovených záverov. Práve pre správnosť a tiež objektívnu argumentačnú presvedčivosť (objektívnu z pohľadu schopnosti presvedčiť každého s výnimkou niekoho majúceho nespochybniteľný záujem na inom výsledku konania) takto súdom prvého stupňa predostretých dôvodov by zásadne postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Keďže tu však bol zároveň i relatívne rovnako podrobne vyargumentovaný nesúhlas oprávnenej s takýmito dôvodmi (v odvolaní) a tým vyvolaná potreba vyporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami (ktorá povinnosť je tu však napokon v každej odvolacím súdom prejednávanej veci vynímajúc z toho len prípady paušálneho opakovania už v prvom stupni uplatnených dôvodov, o aký tu ale nešlo), odvolací súd považuje za potrebné doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte toto :
V prejednávanej veci je predmetom sporu prakticky interpretácia konkrétnej podoby rozhodcovskej doložky, nachádzajúcej sa v zmluve právnej predchodkyne oprávnenej (spoločnosti BENEFIT INVEST s.r.o., Trenčín, Staničná 16/1062 ako veriteľky) a povinných (povinnej 1/ vystupujúcej v pozícii úverovej dlžníčky a povinnej 2/ naopak ako ručiteľky) a spôsob, akým pristúpiť k výkladu ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ O. z.
Tu potom v zhode so skoršími závermi tunajšieho súdu v tzv. spotrebiteľských veciach, dosiaľ prichádzajúcich „na pretras“ najmä v štádiu exekučného vymáhania pohľadávok prisúdených rozhodcovskými rozsudkami (čiže rozhodnutiami iných orgánov než súdov spôsobujúcimi nevykonanie tzv. základného konania všeobecnými súdmi a vedúcimi k tomu, že konkrétnym problémom sa môže všeobecný súd pominúc možnosť žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku zaoberať najskôr pri udeľovaní poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu) nemožno akceptovať interpretáciu ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ O. z. a bodu 13 všeobecných obchodných podmienok úveru nachádzajúcich sa na rube úverovej zmluvy (č. l. 11 p. v. spisu) predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore ako žalujúcej strany sporu či už dnešnej oprávnenej, resp. jej predchodkyne, alebo zrejme i ktorejkoľvek z oboch povinných či dokonca oboch takých osôb) treba považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov ochrany spotrebiteľa k takémuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže byť považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku.
V prejednávanej veci šlo so zreteľom k uzavretiu zmluvy až v apríli 2008 o prípad priamej použiteľnosti už novelizovanej podoby ustanovenia § 53 O. z. (vrátane jeho ods. 4 písm. r/, čiže znenia účinného od 1. januára 2008 ako dňa nadobudnutia účinnosti zákona č. 568/2007 Z. z., ktorým bol výpočet neprijateľných zmluvných podmienok rozšírený aj o podmienku obdobnú tej posudzovanej v tejto konkrétnej veci, týkajúcu sa taktiež rozhodcovskej doložky). Za opodstatnené potom aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo treba považovať výhrady súdu prvého stupňa voči rozhodcovskej doložke založené už na úprave z ustanovenia § 53 ods. 1 O. z., ktoré obsahuje definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; ale i na úprave z odseku 4 rovnakého ustanovenia, ktorej je okrem tam uvedeného výpočtu zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné (a preto i podľa ďalšieho odseku 5 za neplatné) vlastné to (čo sa odvolaním otázne či nevedomky alebo úmyselne zastieralo), že tam uvedený výpočet je len (tu por. predovšetkým použitie výrazu „najmä“ v uvodzovacej vete alebo tiež návetí ustanovenia) demonštratívny (príkladmý bez možnosti nahliadania naň ako na uzavretý a úplný).
Takto ale samozrejme musela byť celkom bez nádeje na úspech obhajoba exekučného titulu oprávnenou založená na tom, že by tu patričnú rovnováhu v právach a povinnostiach, či presnejšie nedostatok značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa malo zabezpečovať dojednanie, ktoré na jednej strane právo výberu spôsobu riešenia sporu a aj subjektu majúceho prípadný spor účastníčok hmotnoprávneho vzťahu vyriešiť zveruje žalujúcej strane (iniciátorovi konania) a to tak, že táto si môže vybrať buď prejednanie (a rozhodnutie) sporu rozhodcom alebo všeobecným súdom; na druhej strane je potom doplnené rozväzovacou podmienkou, pri ktorej by sa rozhodcovská doložka nemala uplatniť ani vtedy, ak ktorákoľvek zo strán zmluvy podá žalobu na všeobecnom súde.
Jednak totiž treba považovať možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom za skôr teoretickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotnú voľbu prejednania a takto i rozhodnutia sporu rozhodcom), predovšetkým však treba naďalej trvať na tom (čo už tunajší súd uzavrel v iných obdobných veciach, hoc aj za účasti iných oprávnených), že značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného takouto (z povahy veci) silnejšou stranou spotrebiteľského vzťahu (zmluvným partnerom spotrebiteľa). Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať). Napokon špecificky ku konkrétnej podobe rozhodcovskej doložky použitej predchodkyňou oprávnenej z prejednávanej veci a to osobitne vo vzťahu k argumentu oprávnenej o možnosti pomerne jednoduchého privodenia spotrebiteľom nástupu rozväzovacej podmienky (majúcej za následok zánik rozhodcovskej doložky) platí, že systematickým a tiež logickým výkladom príslušného zmluvného ustanovenia treba vyvodiť presný opak verzie podsúvanej odvolaním. Je síce pravdou, že podľa príslušného bodu všeobecných obchodných podmienok úveru sa podanie akejkoľvek žaloby ktoroukoľvek zo zmluvných strán úverovej zmluvy na všeobecnom súde považuje za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, oprávnená tu však podľa názoru odvolacieho súdu nenarábala korektne i s časovým faktorom využitia takejto možnosti. Pri vyjdení z predpokladu platnosti rozhodcovskej doložky totiž snaha ju odstrániť má zmysel (pre spotrebiteľa) len do času uskutočnenia (právoplatného skončenia) rozhodcovského konania, pretože rozviazanie platnej rozhodcovskej doložky až po právoplatnosti exekučného titulu vydaného na jej podklade by na oprávnenie rozhodcovského súdu vec v rozhodcovskom konaní prejednať aj rozhodnúť (a teda na validitu exekučného titulu) nemalo žiaden vplyv. Práve tento aspekt bol pritom z pohľadu zachovania prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu (už v tzv. základnom konaní, pre ktoré inak česká teória procesného práva pozná ďaleko príhodnejší výraz „nalézací řízení“) kľúčový, pretože kým spotrebiteľ by nepochybne mohol vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním nedôvodnej žaloby na všeobecnom súde, táto možnosť by vychádzajúc z príslušného zmluvného dojednania bola z pohľadu jej efektívnej uplatniteľnosti limitovaná časom do skončenia rozhodcovského konania, kedy by celkom stratila na význame. Ak potom aj možnosť takéhoto predstihnutia dodávateľa spotrebiteľom pri uplatňovaní nárokov z úverovej zmluvy je i pri zohľadnení faktoru právneho vedomia oboch strán diskutovaného vzťahu vysoko nepravdepodobnou až blížiacou sa či bez nadsadzovania rovnou nule, namieste je i ďalší záver (opäť vyslovený tunajším súdom už v minulosti, tu por. napr. uznesenie z 26. septembra 2011 č. k. 10CoE/51/2011-45), že už vyššie zadefinovanú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa naopak umocňuje dojednanie, ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybrať si spôsob riešenia sporu k nemu ohľaduplnejší a takto i vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť sa právomoci rozhodcu činí závislým na tom, že spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa (z ktorého pohľadu je napokon na doplnenie skorších záverov aj pre úplnosť právne nepodstatným, či takéto predstihnutie bude mať povahu absolútneho predstihu, teda takého, pri ktorom spotrebiteľ začne konanie na všeobecnom súde skôr, než tak stihne učiniť dodávateľ, alebo len istej formy obrannej reakcie - tu spočívajúcej v tom, že spotrebiteľ dodávateľovi vyrazí pomyselnú zbraň z ruky tým, že síce až po začatí rozhodcovského konania, zato však ešte pred jeho skončením podá žalobu na všeobecnom súde a tak i zbaví rozhodcovský súd v konaní ďalej pokračovať a toto i vecne - tu rozumej práve vydaním rozhodcovského rozsudku - dokončiť).
Práve o takýto súdom prvého stupňa správne kvalifikovaný prípad nanútenia vôle dnešnej oprávnenej povinným (spotrebiteľkám) šlo aj v tu posudzovanej veci, nakoľko okrem použitia tzv. formulárovej zmluvy obsahujúcej množstvo predtlačených údajov, u ktorých tak bolo prinajmenšom problematickým aj odchýlenie sa od nich, i ak by zmluvný partner osoby disponujúcej takýmto návrhom zmluvy (tu obe dnešné povinné či prípadne hociktorá z nich), mal záujem na nej niečo zmeniť síce nemožno vylúčiť možnosť podsúvanú odvolaním (teda vyvolanie sporu spotrebiteľom a vybratie si ním, kto by mal ním iniciovaný spor prejednať), toto však pre zachovanie tej úrovne ochrany spotrebiteľa, akú požaduje spotrebiteľské právo v širšom slova zmysle na domácej i európskej úrovni, nestačilo.
Pri riadení sa všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, než k tomu, ku ktorému už dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia rozhodcovskej doložky (tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku slúžiaceho tu za exekučný titul) za neprijateľnú (a aj neplatnú) zmluvnú podmienku.
Logickým dôsledkom toho však bol ďalší správny záver okresného súdu, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu (tu Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava, Karloveské rameno 8 a konkrétne rozhodcu JUDr. Michala Rašlu) na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom).
Odvolací súd preto z už súdom prvého stupňa uvedených a zhora doplnených dôvodov podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.
O trovách odvolacieho konania (obdobne ako ani súd prvého stupňa o trovách konania pred ním) nerozhodoval, keď tu zamietnutie žiadosti exekútora o poverenie nie je konečným rozhodnutím, ale len podkladom pre následné zastavenie exekúcie (§ 44 ods. 3 veta prvá E. p.) s povinnosťou vyporiadania sa s otázkou trov až v takomto (ďalšom) rozhodnutí (§ 57 ods. 2 a § 58 ods. 5 E. p.). Práve absencia rozhodnutia o trovách konania v rozhodnutí súdu prvého stupňa je potom aj dôvodom, pre ktorý je súd prvého stupňa povolaný rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania skončeného týmto uznesením (§ 224 ods. 4 O. s. p. per analogiam).
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.