Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_8Co-47-2014.pdf
PDF · 98.55 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/47/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Potockého a sudcov JUDr. Táne Rapčanovej a JUDr. Blaženy Stašíkovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej ujmy, v konaní o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7C/254/2012-61 zo dňa 26. septembra 2013, takto
rozhodol:
rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom č. k. 7C/254/2012-61 zo dňa 26.09.2013 žalobu v celom rozsahu zamietol (výrok I.). Žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania (výrok II.). V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou súde dňa 27.09.2012 domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 125 eur z titulu majetkovej škody a sumu 275 eur z titulu nemajetkovej ujmy, čo odôvodnil tým, že Okresný súd Liptovský Mikuláš v exekučnom konaní bol povinný rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti. Exekučný súd však rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 27.04.2011, v dôsledku čoho došlo k omeškaniu po uplynutí zákonom stanovenej doby viac ako 5 mesiacov. Konštatoval, že obsahu pripojeného spisu sp. zn. 10Er/41/2011 bolo zistené, že žalobca spísal pred súdnym exekútorom dňa 08.12.2010 návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému Jaroslavovi Tholtovi TOJA, na základe exekučného titulu Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 17.09.2010, sp. zn. SR 07718/10 na vymoženie povinnosti zaplatiť sumu 686,63 eur, zmenkový úrok vo výške 0,20 % denne zo sumy 686,63 eur, od 13.04.2010 do zaplatenia, zákonný úrok vo výške 6 % ročne zo sumy 686,63 eur, od 15.06.2010 do zaplatenia a trov konania 246,17 eur. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená súdnym exekútorom Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 17.01.2011. Exekučný súd písomnou výzvou zo dňa 24.01.2011 vyzval stály rozhodcovský súd na predloženie rozhodcovského spisu a doručenky preukazujúcej doručenie rozhodcovského rozsudku. Podaním zo dňa 31.01.2011 Rozhodcovský súd požiadal o predĺženie lehoty o 30 dní na predloženie spisového materiálu. Podaním doručeným súdu 18.02.2011 rozhodcovský súd oznámil zaslanie písomností na CD nosiči. Dňa 27.04.2011 súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Následne uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 28.04.2011, č. k. 10Er/41/2011-18, súd zastavil exekúciu v časti vymáhania 0,25 % denného zmenkového úroku. Uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.11.2011, č. k. 5CoE/181/2011-31 bolo potvrdené uznesenie okresného súdu. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 20.02.2012. Dôvodom zastavenia
exekúcie bola skutočnosť, že exekúcia sa vykonávala na základe rozhodnutia, ktoré sčasti priznávalo zákonom nedovolené plnenie. V súlade s ust. § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) súd rozhodol aj v neprítomnosti účastníkov konania a právneho zástupcu žalobcu, ktorí boli na súdne pojednávanie riadne predvolaní. Žalovaný požiadal o ospravedlnenie neúčasti, z dôvodu zachovania hospodárnosti konania. Žalobca a jeho právny zástupca napriek nezrušeniu súdneho pojednávania sa na súdne pojednávanie bez ospravedlnenia nedostavili. Vychádzajúc z ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (v znení do 31.12.2012), ust.§ 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (v znení od 1. 6. 2010), ust. § 41 ods. 2 písm. d/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (v znení do 31.05.2011), ust. § 41 ods. 2 písm. d/ zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (v znení od 01.06.2011), ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalobu zamietol, keďže žalobca nepreukázal naplnenie atribútov zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom exekučným súdom. Žalobca predovšetkým nepreukázal naplnenie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, a to nesprávny úradný postup. Tvrdenie žalobcu o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom po dobu viac ako 5 mesiacov nebolo pravdivé. Z pripojeného exekučného spisového materiálu bolo jednoznačne preukázané, že k vydaniu poverenia došlo po uplynutí 100 dní. Dôvodom bola potreba predloženia rozhodcovského spisu. Poukázal na konštantnú judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty (v danom prípade nevydanie poverenia v lehote 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora) sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Nerešpektovanie lehôt ustanovených zákonom aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu samo o sebe nemusí znamenať porušenie článku 6 odsek 1 Dohovoru. Môže byť významné pri hodnotení, či sa celé konanie skončilo v primeranej lehote (Wiesinger v. Rakúsko, séria A č. 213). Uviedol, že poverenie na vykonanie exekúcie nepredstavuje skončenie konania a uplynutie času v trvaní 100 dní mohlo byť právne významné pri hodnotení primeranosti celého konania. Žalobca však ani minimálnym spôsobom neodôvodnil zásah do jeho práva prekročením lehoty na vydanie poverenia o 100 dní, keďže v žalobe tvrdil nevydanie poverenia po dobu dlhšiu ako 5 mesiacov. Rozdiel medzi tvrdeným oneskorením súdu s vydaním poverenia o 5 mesiacov a skutočným uplynutím doby 100 dní, je výrazný. Vyvracia už samotný skutkový základ primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, v dôsledku čoho preukazuje bezúspešnosť žaloby. Ďalej okresný súd uviedol, že štát nezodpovedá za správanie sa účastníka konania ako poškodeného. Primeraná rýchlosť konania je jednou z podmienok spravodlivého procesu v širšom zmysle slova. Príliš dlhé konanie ohrozuje jeho účinnosť, pričom pomalá spravodlivosť je považovaná za odmietnutú spravodlivosť. Rýchlosť však neznamená prenáhlenosť. Konanie musí byť čo najrýchlejšie ale tak, aby tým neutrpela jeho kvalita. Rýchlosť nesmie ísť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti a rešpektovania ostatných základných princípov konania (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu Neumeister v. Rakúsko zo dňa 27.12.1968). Konštatoval, že bolo povinnosťou exekučného súdu postupovať v súlade s právnou úpravou SR a v súlade s judikatúrou komunitárneho práva, v dôsledku čoho objektívne nemohlo dôjsť k dodržaniu zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia. Dodržanie uvedenej zákonom stanovenej lehoty nemohlo byť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti, rešpektovania základných princípov konania. V predmetnom exekučnom konaní došlo k čiastočnému zastaveniu exekúcie, keďže oprávnený vymáhal aj právom nedovolené plnenie. Finálna legislatívna úprava ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov vyňala vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov zo zákonom stanovenej pätnásťdňovej lehoty na vydanie poverenia od doručenia žiadosti súdneho exekútora. Práve v dôsledku správania sa podnikateľských subjektov, teda aj žalobcu, vo vzťahu k nerešpektovaniu noriem vzťahujúcich sa na limity dovoleného peňažného plnenia. Z dôvodu nepreukázania základu nároku zodpovednosti žalovaného za vznik škody uviedol prvostupňový súd, že nebol daný žiaden dôvod vykonávať ďalšie dokazovanie a zaoberať sa námietkami vo vzťahu k ďalším atribútom zodpovednostného vzťahu, vrátane námietky premlčania (vzťahujúcej sa na iné obdobie vymedzené žalovaným). Nebol taktiež dôvod na vydanie medzitýmneho rozsudku, ktorý má svoje opodstatnenie len v prípade preukázaného základu nároku. V čase vyhlásenia rozsudku už došlo k uplynutiu zákonom stanovenej lehoty v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v konaní neúspešnému.
Z dôvodu, že žalovaný náhradu trov konania nevyčíslil a z obsahu spisu nevyplývala, rozhodol tak, že žalovanému sa náhradu trov konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu a žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie. V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám podľa § 221 O. s. p. a to, že a/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, b/ rozhodoval vylúčený sudca, c/ súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, d/ neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, e/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom odvolania bližšie uviedol, že pokiaľ z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného a jeho splnomocneného zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p., preto že sa žalobca bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil, tak poukazuje na to, že podal elektronicky na zverejnenú e-mailovú adresu súdu návrh na zrušenie pojednávania. V tejto žiadosti poukázal na skutočnosť, že súdu boli v návrhu oznámené skutočnosti, pre ktoré sú všetci sudcovia daného okresného súdu vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci. Na základe týchto skutočnosti mal súd postupovať podľa ust. § 15 O. s. p. a predložiť vec na rozhodnutie predsedovi súdu, a ten vzhľadom na ust. § 12 O. s. p. mal predložiť vec na rozhodnutie o jej pridelení inému súdu. Žalobcovi však nebolo vôbec predložené rozhodnutie o vylúčení, resp. o nevylúčení sudcov okresného súdu. Žalobca teda riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom. Ďalej žalobca uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v žalobe), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Súd sa podľa žalobcu nedostatočne oboznámil s podmienkami za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie na ktorom za neprítomnosti žalobcu meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že žalobca trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Žalobca tiež tvrdil, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. V konkrétnostiach napríklad žalobca uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Je nepochybné, že tvrdený nesprávny úradný postup bol v konaní jednoznačne preukázaný. Súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní a nerozhodol o návrhu žalobcu v zákonnej lehote. Ako je zrejmé, nesprávny úradný postup exekučného súdu spočíva hneď v niekoľkých skutočnostiach, nie len v jednej z nich. Konajúci súd sa musel preto vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu. V napadnutom rozhodnutí tomu tak nie je, čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Záver súdu, že exekučný súd konal priebežne a bez zbytočných prieťahov z vykonaného dokazovania nevyplýva, práve naopak, prieťahy sú z vykonaného dokazovania zrejmé. Žalobca ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:
Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V odvolaní žalobca namietal, že uskutočnil podania (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť.
Odvolací súd v prvom rade poukazuje na vyjadrenie žalobcu, ktorý na výzvu súdu uviedol, že námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č. l. 9 spisu). Okrem toho z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 23.01.2013 č.k. 7NcC/34/2013-15 nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci zákonnú sudkyňu, pretože u tejto neboli zistené subjektívne ani objektívne hľadiská na naplnenie predpokladov v zmysle § 14 ods. 1 O. s. p. Uznesenie bolo doručené zástupcovi žalobcu dňa 13.03.2013 (č. l. 19 spisu). Jeho tvrdenie, že mu nebolo predložené rozhodnutie o vylúčení resp. nevylúčení zákonnej sudkyne sa ukázalo nepravdivým. Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc 14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobcu) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.
Žalobca v súvislosti s postupom okresného súdu v odvolaní namietal: - riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, - nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie.
Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že nariadil na deň 26.09.2013 o 8.30 hod pojednávanie. Predvolanie doručil splnomocnenému zástupcovi žalobcu (advokátovi) dňa 27.08.2013 a žalobcovi 26.08.2013. Dňa 25.09.2013 16:47 hod bol doručený súdu zo strany splnomocneného zástupcu navrhovateľa návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, nakoľko podal sťažnosť na ÚS SR, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Vzhľadom na to navrhol konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia ÚS SR. O návrhu žalobcu na prerušenie konania okresný súd rozhodol uznesením súdu č. k. 7C/254/2012-58 a to na pojednávaní vyhlásenom dňa 26.09.2013 tak, že návrh na prerušenie konania a zrušenie pojednávania zamietol, keď ich okresný súd vyhodnotil ako nedôvodné. Uznesenie bolo potvrdené uznesením Krajského súdu Žilina 8Co/48/2014-96 dňa31.01.2014 a na tam uvedené dôvody odvolací
súd odkazuje. Na základe týchto zistení potom neobstojí ani námietka žalobcu, že okresný súd vo veci rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam veci a odvolací súd konštatuje, že boli v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez prítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu a pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní dňa 26.09.2013 prejednal a o nej rozhodol, neodňal tým žalobcovi možnosť konať pred súdom, nakoľko sa tejto možnosti sám zbavil tým, že sa na pojednávanie nedostavil hoci bol na pojednávanie včas predvolaný viac ako 5 dní pred termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.). Odvolací súd bol zhodne s prvostupňovým súdom toho názoru, že dôvody uvádzané žalobcom nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Tým si žalobca a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).
Neobstojí ani námietka žalobcu, že nemal sa možnosť vyjadriť k dôkazom a prednesom, keďže s týmito nebol oboznámený, nakoľko dňa 16.08.2013 došlo súdu vyjadrenie žalovaného k žalobe, toto bolo doručené zástupcovi žalobcu dňa 27.08.2013. Tvrdenie žalobcu v odvolaní, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného je preto nepravdivé. Okrem toho, podľa odvolacieho súdu, okresný súd na pojednávaní vykonal len dokazovanie navrhnuté samotným žalobcom (č. l. 2 spisu) prečítaním listín z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 10Er/41/2011, ktoré preto slúžili ako dôkaz v danom konaní.
Ďalej žalobca tvrdil, že nesprávny úradný postup bol v konaní jednoznačne preukázaný, súd nerozhodol o jeho návrhu v zákonnej lehote, bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní. Okrem toho nesprávny úradný postup exekučného súdu spočíval v niekoľkých skutočnostiach, nielen v jednej z nich a súd sa mal vysporiadať so všetkými jeho vytýkanými zložkami.
Odvolací súd poukazuje na to, že podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku zákonom stanovená lehota na vydanie poverenia síce nebola dodržaná ale tvrdenie žalobcu o tom, že o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa rozhodlo s omeškaním viac ako 5 mesiacov sa ukázalo ako nepravdivé. Z oboznámeného exekučného spisu bolo zistené, že k rozhodnutiu o žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie došlo po uplynutí 100 dní. So zreteľom na ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (II.ÚS 471/2012, I.ÚS 86/02, I.ÚS 70/02, I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00) samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania (na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej lehote nemožno totiž vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné okolnosti prípadu, tak ako to správne učinil v tomto konaní aj okresný súd. Nakoľko okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol i podrobné argumenty vo vzťahu k nepreukázaniu existencie škody a nemajetkovej ujmy, s ktorými argumentmi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 O. s. p. vrátane výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .