Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)Uznesenie_23CoE-191-2013.pdf
PDF · 95.2 KB
Case nature
Area
Subarea
23CoE/191/2013
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného CASH COLLECTORS SK s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul. Mlynské Nivy č. 49, IČO: 44 703 015, právne zastúpenej Havel, Holásek & Partners s.r.o., advokátska kancelária so sídlom v Bratislave, ul. Mlynské Nivy č. 49, IČO: 36 856 584, proti povinnej J. J., bytom G. XXXX/XX, T. X, v konaní o vymoženie pohľadávky vo výške 3.029,52 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Kežmarok zo dňa 16. júla 2013, č. k. 6Er/1198/2012-25, jednohlasne takto
rozhodol:
Uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Dulinu o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Uviedol, že oprávnený podal dňa 06.12.2012 návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej pre vymoženie pohľadávky vo výške 3.029,52 Eur s príslušenstvom priznanej právoplatným a vykonateľným rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov sp. zn. II/2011-7862 zo dňa 14.09.2012. K návrhu oprávnený predložil aj kópiu uvedeného rozhodcovského rozsudku a zmluvu o splátkovom úvere č. 0492642367 zo dňa 03.08.2005 uzavretú medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou a po výzve súdu aj Všeobecné obchodné podmienky ako neoddeliteľnú súčasť predmetnej zmluvy. Zmluvu súd prvého stupňa posúdil ako spotrebiteľskú vzhľadom na postavenie povinnej ako spotrebiteľa a predchodcu oprávneného ako dodávateľa v rámci jeho podnikateľskej činnosti. Rozhodcovská doložka v článku 18 ods. 1 všeobecných obchodných podmienok od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Takto formulovanú rozhodcovskú doložku súd prvého stupňa s odkazom na ust. § 53 Občianskeho zákonníka, smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-243/08 Pannon GSM vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože núti spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu a znemožňuje tak spotrebiteľovi voľbu dosiahnuť rozhodovanie veci štátnym súdom, rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvého stupňa podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Namietal, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, odopreté právo na výkon rozhodnutia a súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil. Poukázal na rovnocennosť rozhodcovského rozsudku a rozsudku všeobecného súdu a na nesprávnu aplikáciu smernice z dôvodu jej nesprávneho prekladu. Uviedol, že predmetnú
rozhodcovskú doložku nie je možné klasifikovať ako neprijateľnú a v nadväznosti na to uviedol niektoré zvýhodnenie vyplývajúce z rozhodcovského konania pre spotrebiteľa v zmysle štatútu tohto rozhodcovského súdu. Oprávnený vytkol súdu prvého stupňa nedostatočné porovnanie a skúmanie postavenia spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní a v konaní pred súdom. Zastáva názor, že neprijateľnou je len taká rozhodcovská doložka, ktorá od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Ak môže spotrebiteľ využiť prostriedky uvedené v zákone č. 244/2002 Z. z. a navyše môže dosiahnuť nápravu aj procesným postupom exekučného súdu, ktorý odmietne vykonať exekučný titul, nejde o výlučné podrobenie sa rozhodcovskému konaniu. Oprávnený poukázal tiež na rozhodnutia ESD v súvislosti so zachovaním právnej sily už rozhodnutej veci, v súvislosti s pasivitou spotrebiteľa pri podávaní opravného prostriedku proti rozhodcovskému rozsudku. Upriamil pozornosť na právny argument že komunitárne právo neobsahuje právnu úpravu, z ktorej by vyplývala povinnosť v rámci exekučného konania skúmať vecnú stránku rozhodnutia, a to či už súdneho alebo rozhodcovského orgánu. Právny poriadok neumožňuje v štádiu exekučného konania skúmať, či právoplatný a vykonateľný rozsudok rozhodcovského orgánu je vecne správny. V ďalšej časti poukázal na úpravu zastavenia exekúcie v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní (ZoRK) z ktorej vyplýva, že materiálna záväznosť rozhodcovského rozsudku zaväzuje všetky orgány, keďže tento zákon nepozná obmedzenie účinkov materiálnej právoplatnosti. Exekučný súd nemôže vecne skúmať rozhodcovský rozsudok, ale len vlastnosti predložených dokumentov, nie právny základ pre ich vydanie. Zastavenie exekúcie prichádza do úvahy len v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK, teda ak ide o plnenie odporujúce dobrým mravom, nie ak zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku. K dodržaniu písomnej formy rozhodcovskej doložky poukazuje na extenzívny výklad § 4 ZoRK, keď má za to, že podpisom hlavnej zmluvy, ktorá odkazuje na všeobecné obchodné podmienky, je platne dojednaná rozhodcovská doložka v danom konkrétnom prípade a je dodržaná písomná forma. Poukázal na povinnosť právneho predchodcu oprávneného v zmysle Zákona o bankách (§ 93b ods. 1) ponúknuť klientom uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy. Navrhol napadnuté uznesenie zmeniť a udeliť poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi alebo rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. V prípade potvrdenia napadnutého uznesenia navrhol pripustiť v rozhodnutí dovolacie otázky: Je možné posudzovať rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách uzatvorených do 31.12.2007 na základe ustanovenia § 53 ods. 4 r) OZ, keď toto ustanovenie nadobudlo účinnosť dňom 01.01.2008 a v zmysle ustanovenia § 879j OZ sa na právne vzťahy, ich vznik a nároky vzťahuje doterajšia právna úprava? Je možné pod ustanovením § 53 ods. 4 písm. r) OZ rozumieť stav, ktorý umožňuje spotrebiteľovi dosiahnuť nápravu prípadného nesprávneho rozhodcovského rozsudku procesnými prostriedkami uvedenými v ZoRK? Je dodržaná písomná forma rozhodcovskej doložky, ak bola dojednaná v hlavnej zmluve odkazom na všeobecné obchodné podmienky, ktoré neboli osobitne podpísané?
Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a na zdôraznenie správnosti uvádza nasledovné.
Najvyšší súd už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. Vo veci 3Cdo 146/2011 judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.“ (Obdobne porov. aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1.11.2011.)
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriaci samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založenej spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy nebránia ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ. Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania než spotrebiteľov, znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci, v spotrebiteľskej veci to tak nie je. Aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť takéhoto exekučného titulu.
Tak ako existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalú rozhodcovskú doložku a nenamietne ju v súdnom konaní (Océano grupo editoriale C- 240/98 až C-244/98), tak ako existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na nekalú rozhodcovskú doložku v rozhodcovskom konaní, a preto je treba na ňu brať ohľad v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku (Mostaza Claro C-168/05), tak existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že ani v exekučnom konaní spotrebiteľ nepoukáže na nekalú rozhodcovskú doložku a preto treba spotrebiteľa zbaviť jej účinkov v súlade s vnútroštátnymi procesnými predpismi (ASTURCOM C-40/98).
Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok Súdneho dvora európskej únie C-243/08 Pannon, rozsudok C-40/08 Asturcom).
Pre konečné rozhodnutie odvolacieho súdu má zásadný význam skutočnosť, že rozhodcovská doložka uvedená vo Všeobecných obchodných podmienkach Slovenskej sporiteľne a.s., na ktoré sa odvoláva pri určení svojej právomoci rozhodcovský súd konajúci vo veci, nebola platne uzavretá, a že aj v období do 31. decembra 2007 sa mohli posudzovať spotrebiteľské zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka podľa ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka.
Podľa § 53 ods. 4 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o splátkovom úvere, t.j. 03.08.2005, je neprijateľná zmluvná podmienka neplatná, a teda nevyvoláva právne účinky obdobne ako keď rozhodcovskej zmluvy niet (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 1/2012).
Ako vyplýva z čl. 18. Všeobecných obchodných podmienok rozhodcovská doložka vyžaduje riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Aj podľa názoru odvolacieho súdu rozhodcovská doložka, ktorá vyžaduje od povinnej, aby všetky spory riešila v rozhodcovskom konaní, je nekalou podmienkou, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov v neprospech spotrebiteľa.
Zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou je z hľadiska svojho obsahu úverovou zmluvou upravenou v ustanoveniach § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorá sa v súlade s § 261 ods. 1 písm. d) Obchodného zákonníka spravuje Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu. Pokiaľ je však účastníkom takejto úverovej zmluvy osoba spĺňajúca podmienky pre označenie spotrebiteľa, musí byť takýto záväzkový vzťah posudzovaný v prvom rade podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Tento zákon je lex specialis vo vzťahu k Obchodnému zákonníku. Obchodný zákonník sa preto aplikuje len na tie práva a povinnosti zmluvných strán, ktoré nie sú osobitne upravené Zákonom o spotrebiteľských úveroch. Použitie Občianskeho zákonníka bolo však v období do 31. decembra 2007 prípustné nielen podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, t. j. v prípadoch, ak niektoré otázky nebolo možné riešiť podľa Obchodného zákonníka, ale aj
podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Podľa tohto ustanovenia sú spotrebiteľskými zmluvami aj zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka, ak sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu, t. j. Občianskeho zákonníka, sa majú primerane použiť ustanovenia tohto osobitného predpisu.
Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.09.2010, na ktoré správne vo svojom rozhodnutí odkazuje aj súd prvého stupňa, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31.12.2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008.“
Vzhľadom na to, že s účinnosťou od 1. mája 2004 pristúpila Slovenská republika k Európskej únii, sú považované súdy v Slovenskej republiky ako vnútroštátne súdy členského štátu Európskej únie, za súčasť súdneho systému Európskej únie. Zmluva o pristúpení výslovne zakotvila záväznosť úniového práva pre pristupujúce štáty.
Počnúc od 21. apríla 1993 nadobudla účinnosť Smernica Rady ES 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“).
Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná je považovaná za neprimeranú, ak v rozpore s požiadavkou primeranosti spôsobuje významnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, ktoré vyplývajú z danej zmluvy v neprospech spotrebiteľa. Podľa čl. 3. ods. 2 vety prvej podmienka je vždy považovaná za nedohodnutú individuálne, pokiaľ bola spísaná vopred, a spotrebiteľ preto nemohol mať žiadny vplyv na obsah podmienky, najmä v súvislosti s vopred spísanou bežnou zmluvou. Podľa čl. 3 ods. 3 príloha Smernice obsahuje informatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za neprimerané. V prílohe Smernice „Podmienky uvedené v čl. 3 ods. 3“ sa pod písmenom q/ ako príklad neprimeranej podmienky uvádza: „zbavenie spotrebiteľa práva podať žalobu alebo použiť iný opravný prostriedok, najmä požadovať na spotrebiteľovi, aby predkladal spory výlučne rozhodcovskému súdu, na ktorý sa nevzťahujú ustanovenia právnych predpisov, alebo bránenie uplatnenia tohto práva, neprimerané obmedzovanie dôkazov, ktoré má spotrebiteľ k dispozícii alebo ukladanie dôkazného bremena, ktoré by podľa použiteľných právnych predpisov malo prislúchať k druhej zmluvnej strane, spotrebiteľovi“.
Smernicu ES nemožno aplikovať priamo, lebo Smernica ako prameň komunitárneho práva nemá horizontálny (teda v zásade súkromnoprávny) priamy účinok. Existuje však komunitárna povinnosť vykladať vnútroštátne právo spôsobom zlúčiteľným so Smernicou, ako to vyplýva z rozhodnutia Európskeho Súdneho dvora vo veci C-17/83 von Colson & Comman (tzv. nepriamy účinok smernice). Podľa rozsudku Európskeho súdneho dvora C-106/89 vo veci Marleasing S.A. proti La Comercial Internationale de Alimentation S.A. národnú úpravu neuskutočňujúcu alebo zle uskutočňujúcu Smernicu je nutné v čo najväčšom rozsahu interpretovať vo svetle a znení Smernice, aby bol dosiahnutý výsledok uvedený v Smernici.
Pritom právo Európskej únie, teda aj Smernicu o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako aj vykonávajúcu národnú úpravu, treba vykladať iba v kontexte európskej úpravy a nie v kontexte práva národného.
Rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá zakladá výlučnú právomoc rozhodcovského súdu je preto neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Takéto zmluvné ustanovenie je v rozpore s čl. 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a preto nie je v zmysle článku 6 uvedenej Smernice pre spotrebiteľa záväzná.
Odvolací súd sa nestotožňuje ani s názorom oprávneného, že išlo o platné dojednanie rozhodcovskej doložky podľa § 93b ZoB.
Podľa ustanovenia § 93b ods. 1 zákona o bankách účinného v čase podpisu zmluvy o splátkovom úvere (03.08.2005), banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona.
Oprávnený síce v odvolaní s poukazom na citované ustanovenie ako aj s poukazom na povinnosť predložiť povinnej návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy ospravedlňuje postup jej právneho predchodcu, odvolací súd však v tejto súvislosti konštatuje, že právny predchodca oprávneného tak neurobil v súlade s vtedy platnou legislatívou. Neskoršou novelizáciou aj zákonodarca zvolil presnejšiu úpravu, podľa ktorej je banka povinná preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy a to tak, aby mal klient možnosť voľby. Oprávnený však nedal povinnej na výber a neumožnil jej voľbu medzi rozhodcovským konaním a konaním pred všeobecným súdom. Povinná mala len možnosť odmietnuť službu ako celok alebo ju prijať spolu so všeobecnými obchodnými podmienkami. Za takýchto okolností nešlo o návrh pre povinnú tak, ako to predpokladal zákon. Návrh na prijatie alebo odmietnutie zmluvy ako celku nemožno na účely aplikácie § 93b ods. 1 zákona o bankách považovať za návrh na prijatie alebo odmietnutie rozhodcovskej zmluvy.
Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 219 O.s.p. napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.
Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998- I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.
Podľa § 238 ods. 3 O.s.p., dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Z citovaného ustanovenia vyplýva, že odvolací súd môže pripustiť dovolanie, pokiaľ ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného právneho významu.
Rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu je také rozhodnutie, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec, t.j. má všeobecný dopad na prípady podobnej povahy (Zo súdnej praxe č. 1/2004).
V danom prípade sa nejedná o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, lebo v exekučných veciach, ktorých podkladom je rozhodcovský rozsudok, dovolací súd už vyslovil, že exekučný súd je ex offo oprávnený posudzovať formálnu aj materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu (uznesenie NS SR vo veci 6 Cdo 1/2012, 6 M Cdo 9/2012). Posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľských zmluvách je rovnako v súlade s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie v prospech spotrebiteľa, preto odvolací súd sa nestotožnil s názorom odvolateľa, že v danej veci ide o rozhodnutie zásadného právneho významu a že tu je dôvod na pripustenie dovolania.
O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal, lebo oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný a ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.