Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/317/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a sudkýň JUDr. Márie Klepancovej a JUDr. Evy Behranovej, v právnej veci žalobcu: Ing. O. Y., nar.XX.XX.XXXX, bytom C., B. XX, zastúpený advokátskou kanceláriou PROSMAN A PAVLOVIČ s.r.o., IČO: 36 865 281, Trnava, Hlavná 31, v mene ktorej koná JUDr. Tomáš Pavlovič, advokát a konateľ, proti žalovanému: Regionálny úrad verejného zdravotníctva, IČO: 00 610 933, Trnava, Limbová 6, zastúpený advokátom JUDr. Alojz Markech, Piešťany, Teplická 121, o zaplatenie 23.390,33 eura s príslušenstvom, na odvolanie účastníkov konania proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. -191 zo dňa 12. júna 2013 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej p o t v r d z u j e.

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti náhrady trov konania r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 19.340,59 eura, s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 16.7.2008 do zaplatenia zo sumy 590,85 eura, vo výške 8,5 % ročne od 16.8.2008 do zaplatenia zo sumy 590,85 eura, vo výške 8,5 % ročne od 16.9.2008 do zaplatenia zo sumy 590,85 eura, vo výške 8,5 % ročne od 16.10.2008 do zaplatenia zo sumy 590,85 eura, vo výške 6,5 % ročne od 16.11.2008 do zaplatenia zo sumy 590,85 eura, vo výške 5,0 % ročne od 16.12.2008 do zaplatenia zo sumy 590,85 eura, vo výške 10,5 % ročne od 16.1.2009 do zaplatenia zo sumy 590,85 eura, vo výške 10,0 % ročne od 16.2.2009 do zaplatenia zo sumy 613,37 eura, vo výške 9,5 % ročne od 16.3.2009 do zaplatenia zo sumy 613,37 eura, vo výške 9,25 % ročne od 16.4.2009 do zaplatenia zo sumy 613,37 eura, vo výške 9,0 % ročne od 16.5.2009 do zaplatenia zo sumy 613,37 eura, vo výške 9,0 % ročne od 16.6.2009 do zaplatenia zo sumy 613,37 eura, vo výške 9,0 % ročne od 16.7.2009 do zaplatenia zo sumy 613,37 eura, vo výške 9,0 % ročne od 16.8.2009 do zaplatenia zo sumy 613,37 eura, vo výške 9,0 % ročne od 16.9.2009 do zaplatenia zo sumy 613,37 eura, vo výške 9,0 % ročne od 16.10.2009 do zaplatenia zo sumy 613,37 eura, vo výške 9,0 % ročne od 16.11.2009 do zaplatenia zo sumy 613,37 eura, vo výške 9,0 % ročne od 16.12.2009 do zaplatenia zo sumy 642,50 eura, vo výške 9,0 % ročne od 16.1.2010 do zaplatenia zo sumy 642,50 eura, vo výške 9,0 % ročne od 16.2.2010 do zaplatenia zo sumy 648,80 eura, vo výške 9,0 % ročne od 16.3.2010 do zaplatenia zo sumy 648,80 eura, vo výške 9,0 % ročne od 16.4.2010 do zaplatenia zo sumy 648,80 eura, vo výške 9,0 % ročne od 16.5.2010 do zaplatenia zo sumy 648,80 eura, vo výške 9,0 % ročne od 16.6.2010 do zaplatenia zo sumy 648,80 eura, vo výške 9,0 % ročne od 16.7.2010 do zaplatenia zo sumy 648,80 eura, vo výške 9,0 % ročne od 16.8.2010 do zaplatenia zo sumy 648,80 eura, vo výške 9,0 % ročne od 16.9.2010 do zaplatenia zo sumy 648,80 eura, vo výške 9,0 % ročne od 16.10.2010 do zaplatenia zo sumy 654,68 eura, vo výške 9,0 % ročne od 16.11.2010 do zaplatenia zo sumy 654,68 eura, vo výške 9,0 % ročne od 16.12.2010 do zaplatenia zo sumy 654,68 eura, vo výške 9,0 % ročne od 16.1.2011 do zaplatenia

zo sumy 401,26 eura, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd návrh zamietol. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi trovy konania a právneho zastúpenia vo výške 4.573,01 eura, a to do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu žalobcu.

Po vykonanom dokazovaní dospel súd prvého stupňa k záveru, že nárok žalobcu je v zásade dôvodný, avšak nie v celom uplatnenom rozsahu. Prioritne sa vysporiadal s otázkou rozsahu náhrady platu, nakoľko žalovaný žiadal nepriznať žalobcovi náhradu platu presahujúci dobu 9, resp. 12 mesiacov, a to z dôvodu aplikácie v spojení s . Dospel k záveru že náhrada funkčného platu žalobcovi ako štátnemu zamestnancovi po neplatnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru do jeho opätovného zaradenia do štátnej služby patrí bez obmedzenia, pretože žalobcov služobný pomer sa neplatne skončil ku dňu 30.5.2008, pričom nadobudol účinnosť od 1.11.2009 (pred týmto dátumom bol účinný ), a teda rozhodnou dobou pre použitie príslušného predpisu je deň neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru (t.j. 30.5.2008, kedy platil ), a nie, ako si to mylne vysvetľuje žalovaný, deň nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Krajského súdu v Trnave o zrušení predmetných rozhodnutí (t.j. 18.11.2010, kedy platil ). Predpis platný ku dňu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru vo svojom nepripúšťa žiadne moderačné právo súdu na zníženie doby náhrady, neuvádza za akých podmienok by sa mohla / mala náhrada znížiť. Z tohto dôvodu sa ani nezaoberal skúmaním otázky, či žalobca v uvedenom období mal nejaký príjem (napr. z dôchodkovej dávky, z výkonu funkcie v miestnej samospráve, z odmeny spoločníka v obchodnej spoločnosti a pod.). Za dostatočne vyriešenú otázku považoval súd prvého stupňa aj ukončenie zaradenia žalobcu mimo činnú štátnu službu, a to v súvislosti s viacerými rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu alebo najvyššieho súdu, podľa ktorých zaradenie žalobcu mimo činnú štátnu službu skončilo dňa 30.5.2008, nakoľko skončením štátnozamestnaneckého pomeru bolo ukončené aj jeho postavenie mimo činnú štátnu službu. Najvyšší súd vyslovil názor, že disciplinárne konania voči žalobcovi boli fakticky skončené (aj keď sa tak neudialo formálne), nakoľko podľa zákona platného v čase, keď disciplinárne konanie voči žalobcovi bolo vedené vstúpila do platnosti novela zákona o štátnej službe, podľa ktorej riešením porušenia disciplíny štátneho zamestnanca bolo jeho dovolanie z funkcie, čo aj žalovaný dňa 30.5.2008 spravil, a to bez udania dôvodu; okrem toho uplynula do právoplatnosti rozhodnutí žalovaného o odvolaní z funkcie predstaveného, ako aj o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, prekluzívna lehota na uloženie disciplinárneho opatrenia, t.j. že ešte pred 30.5.2008 sa skončili obe disciplinárne konania a tým aj odpadol dôvod pre zaradenie žalobcu mimo činnú štátnu službu, skončením štátnozamestnaneckého pomeru podľa zákona automaticky skončilo aj disciplinárne konanie, a tým odpadol dôvod pre postavenie mimo činnú štátnu službu. Táto otázka by však pre rozhodnutie súdu o výške náhrady aj tak nemala žiadny relevantný zmysel, nakoľko dohodou o ukončení štátnozamestnaneckého pomeru bol ukončený štátnozamestnanecký pomer ku dňu 31.12.2010, a aj v prípade ak by mal žalobca nárok iba na 50% funkčného platu, týmto okamihom končí jeho zaradenie mimo činnú štátnu službu, a mal by teda nárok na doplatenie 50% platu z titulu postavenia mimo činnú štátnu službu. Súd prvého stupňa sa ďalej zaoberal výškou náhrady za obdobie od neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu (31.5.2008 - za tento deň si však žalobca žiadnu náhradu neuplatnil) do jeho opätovného zaradenia do štátnej služby (od 20.12.2010). Čo sa týka výšky tarifného platu tento nebol medzi účastníkmi sporný

- žalobca bol zaradený do 7. platovej triedy, pričom príslušný právny predpis určoval tarifný plat, a to pre rok 2008 vo výške 16.870,- Sk / 559,98 eura (), pre rok 2009 vo výške 582,50 eura (), a pre rok 2010 vo výške 588,50 eura (). Súd teda priznal z titulu tarifného platu žalobcovi náhradu za 7 mesiacov roka 2008 po 559,98 eura (3.919,86 eura), za 12 mesiacov roka 2009 po 582,50 eura (6.990,00 eura), za 11 mesiacov roka 2010 po 588,50 eura (6.473,50 eura) a za 19 dní decembra 2010 vo výške 360,70 eura, spolu teda sumu vo výške 17.744,06 eura. Čo sa týka príplatku za riadenie, tento žalobca požadoval vo výške 25% z tarifného platu, s čím sa súd prvého stupňa nestotožnil, nakoľko žalobcovi bol určený od 1.1.2008 (t.j. ešte v čase pred neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru) príplatok za riadenie vo výške 930,- Sk / 30,87 eura, a to v zmysle Takého určenie súd považuje za legitímne, plne v kompetencii služobného úradu žalovaného; žalobca nepresvedčil relevantnými dokladmi a dôkazmi o tom, že by mu mal prislúchať príplatok za riadenie vo výške 25% tarifného platu. V tejto súvislosti má súd aj pochybnosť o súladnosti s dobrými mravmi tejto požiadavky, nakoľko žalobca (minimálne) po celú dobu, za ktorú žiadal náhradu funkčného platu evidentne neriadil žiadnych zamestnancov, čo táto zložka platu/požadovanej náhrady doslovne

predpokladá (príplatok za „riadenie“). Súd teda priznal z titulu príplatku za riadenie žalobcovi náhradu za 30 mesiacov po 30,87 eura (926,10 eura), za 19 dní decembra 2010 vo výške 18,92 eura, spolu teda sumu vo výške 945,02 eura. Čo sa týka zvýšenia platovej tarify za služobnú prax (v súvislosti s nadobudnutím účinnosti od 1.11.2009) na túto má žalobca podľa názoru súdu tiež nárok, nakoľko nebyť neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, vzťahoval by sa na neho uvedený predpis, a mal by na príplatok za služobnú prax nárok, a to od 1.11.2009 (kedy predpis nadobudol účinnosť) do 31.8.2010 vo výške 5% (za 5 rokov služobnej praxe), a od 1.9.2010 vo výške 6% (za 6 rokov služobnej praxe). Súd teda priznal z titulu zvýšenia platovej tarify za služobnú prax žalobcovi náhradu za 2 mesiace roka 2009 po 29,13 eura (58,26 eura), za 8 mesiacov roka 2010 po 29,43 eura (235,44 eura), za 3 mesiace roka 2010 po 35,31 eura (105,93 eura) a za 19 dní decembra 2010 vo výške 21,64 eura, spolu teda sumu vo výške 421,27 eura. Napokon súd prvého stupňa vyhodnotil ako dôvodný tiež nárok žalobcu na doplatenie odstupného, ktoré bolo určené vo výške 5 mesiacov pri platnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru, teda súd vychádzal z funkčného platu žalobcu za mesiac december 2010 vo výške 654,68 eura - odstupné tak potom malo byť žalobcovi vyplatené vo výške 3.273,40 eura, bolo mu vyplatené však iba vo výške 1.866,16 eura (vo výplatnom termíne júl 2008), a 1.177,00 eura (vo výplatnom termíne január 2011), nevyplatené odstupné je teda 230,24 eura. Spolu tak súd zaviazal žalovaného na náhradu funkčného platu žalobcu za obdobie od 31.5.2008 (resp. 1.6.2008) do 19.12.2010 vo výške 19.340,59 eura (z titulu tarifného platu 17.744,06 eura, z titulu príplatku za riadenie 945,02 eura, z titulu zvýšenia platovej tarify za služobnú prax 421,27 eura a z titulu doplatku odstupného 230,24 eura). Čo sa týka úroku z omeškania, na tento má žalobca tiež nárok, a to vo výške dvojnásobku diskontnej / základnej sadzby NBS (v roku 2008) odo dňa ktorým sa žalovaný dostal do omeškania, resp. vo výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania zvýšenej o 8 percentuálnych bodov (v roku 2009 a 2010), preto súd rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na úrok z omeškania vo výške tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku, vždy zo sumy dlžnej mesačnej náhrady funkčného platu, odo dňa splatnosti platu za ten ktorý mesiac, do zaplatenia. Súd prvého stupňa nenašiel relevantný dôvod pre aplikáciu , na základe ktorého žalobca žiadal v prípade prisúdenia povinnosti zaplatiť žalovanému náhradu splatnosť odložiť a náhradu platiť v splátkach - uvedené ustanovenie je do včlenené a používa sa v prípade, ak dlžník je preukázateľne v nepriaznivej finančnej, sociálnej alebo rodinnej situácii, čo je v prípade štátneho orgánu vylúčené. Žalovaný od podania návrhu (júl 2011) vedel, že náhradu platiť bude musieť; to že nemá rozpočtované prostriedky na zaplatenie náhrady nemôže ísť na vrub (zvlášť ak je dlžníkom štát / štátny orgán) občanovi. Súd rozhodol o náhrade trov konania v zmysle ustanovenia v spojení s a v súlade s a vyhlášky MS SR č. tak, že určil pomer úspešnosti žalobcu v časti 82,69% vychádzajúc z toho, že žalobca žiadal celkovo o priznanie sumy vo výške 23.390,33 eura, súd rozhodol o jeho nároku vo výške 19.340,59 eura. Nárok na náhradu súdneho poplatku žalobcu potom určil súd vo výške 1.160,14 eura (t.j. 82,69% zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 1.403,00 eura). Nárok na náhradu trov právneho zastúpenia priznal súd vo väčšej časti úspešnému žalobcovi tak, že určil jeho nárok v podiele 65,38% (100% mínus 17,31% ako neúspech žalobcu mínus 17,31% ako úspech žalovaného) - žalobcovi potom súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia (po uvedenom krátení v dôsledku jeho čiastočného neúspechu) v sume 3.412,87 eura.

Proti tomuto rozhodnutiu sa v zákonnej lehote odvolal žalobca a to v zamietajúcej časti z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, a žiadal o zmenu napadnutého rozhodnutia tak, že jeho žalobe bude v celom rozsahu vyhovené.

V prvom rade poukázal na skutočnosť, že v konaní OS Trnava sp. zn. , predmetom ktorého bol nárok na doplatenie rozdielu, o ktorý bol žalobcov funkčný plat krátený, bolo právoplatným rozhodnutím konštatované, že od 03.12.2005 do 30.05.2008 bol žalobca postavený mimo činnú štátnu službu a podľa názoru súdu žalobcovi vznikol nárok na doplatenie rozdielu, o ktorý bol jeho funkčný plat skrátený, vrátane poplatku za riadenie, nakoľko je iba jednou zo zložiek funkčného platu, nakoľko ukončením štátnozamestnaneckého pomeru dňa 30.05.2008 žalobcovi zo zákona zaniklo zaradenie mimo činnú štátu službu a súčasne sa zastavilo disciplinárne konanie, pretože v zmysle zákona odpadol jeho dôvod, pričom štátnozamestnanecký pomer neskončil na základe žiadosti žalobcu. Na základe predmetného rozhodnutia mal žalobca za to, že otázka nároku na príplatok za riadenie bola vyriešená. Nemožno sa stotožniť s názorom súdu prvého stupňa, že keďže bol 01.01.2008 (t.j. ešte v čase pred neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru) určený príplatok za riadenie vo

výške 930,- Sk (30,87 eura), je tento pre priznanie nároku legitímny, pretože príplatok za riadenie bol žalobcovi znížený podľa ustanovenia o štátnej službe v súlade s Dodatkom č.1 k Smernici o odmeňovaní štátnych zamestnancov z 30.09.2004 podľa bodu 3. Príplatok za riadenie bol žalovaným menený len z dôvodu postavenia žalobcu mimo činnú štátnu službu, teda ešte v roku 2006, a dôvod tejto zmeny odpadol podľa medzitýmneho rozsudku neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru zo strany žalovaného dňa 30.05.2008. Žalobca má teda nárok na príplatok za riadenie priznaný ešte pred jeho postavením mimo činnú štátnu službu, a to vo výške 25% z tarifného platu, keďže bol zriadený v platovej triede 7. Žalobca má nárok na funkčný plat vrátane všetkých jeho zložiek. Žalobca nesúhlasil s určením výšky sumy, ktorú mu má v zmysle napadnutého rozsudku zaplatiť žalovaný titulom nevyplateného odstupného (230,24 eura), a žiadal zaviazať žalovaného vyplatiť rozdiel vo výške 814,34 eura. Rozdiel vypočítal z 5 mesačného odstupného vo výške 3.857,50 eura (5x771,50 eura), ktoré malo byť vypočítané v súlade s Dohodou o skončené štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 22.12.2010 (v odchodnom zohľadnený aj príplatok za riadenie 25%) a od takto zisteného odstupného sa odpočítalo už vyplatené odstupné za obdobie 07/08 vo výške 1.866,16 eura a už vyplatené odstupné za obdobie 01/11 vo výške 1.177,00 eura. Výška istiny pozostáva zo sumy rozdielu odstupného a valorizovaného funkčného platu vrátane jeho zložiek od 31.05.2008 do 19.12.2010.

Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal odvolanie aj žalovaný v zákonom stanovenej lehote z dôvodu, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku čoho vo veci nesprávne rozhodol, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd nebral dostatočne do úvahy vyjadrenie žalovaného, ako aj dôkazy uvedené žalovaným v písomných vyjadreniach v danej veci. Žalovaný má aj naďalej za to, že nárok žalobcu je treba posudzovať podľa právnej úpravy platnej v čase vzniku nároku, t.j. , nakoľko nárok vznikol už po právoplatnosti rozhodnutia NS SR sp.zn. zo dňa 18.11.2010, preto rozsah nároku upravuje v spojení s ako aj s , na druhej strane požaduje uplatniť už neplatný Postup žalobcu považuje za rozporuplný - uzavrel so žalovaným dohodu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru podľa platnej právnej úpravy, na druhej strane sa však domáha nároku v rozsahu zrušenej právnej úpravy. Navrhol súdu, aby nárok žalobcu posudzoval podľa , ako aj v spojení so a priznal mu náhradu funkčného platu najviac za obdobie 12 mesiacov. Žalobca počas obdobia od 31.5.2008 do 19.12.2010 vykonával prácu ošetrovateľa, ale aj prácu na Mestskom úrade Hlohovec, v rozhodnom období bol aj poberateľom predčasného starobného dôchodku. Žalobca nenastúpil na vykonávanie štátnej služby u žalovaného napriek priaznivým rozhodnutiam súdov. Podľa nemožno dôvodiť povinnosť osobného úradu vyzývať zamestnanca na vykonávanie štátnej služby. Navrhovateľ sa do práce dostavil až na výzvu zamestnávateľa (odporcu), a to 19.12.2010 a následne dohodou 31.12.2010 skončil štátnozamestnanecký pomer. Súd prvého stupňa neuviedol ako sa vysporiadal s argumentáciou žalovaného v písomnom vyjadrení zo dňa 05.04.2013, ako vyhodnotil dôkazy uvedené žalovaným, prečo rozhodol tak, ako rozhodol o dĺžke obdobia priznaného nároku na náhradu funkčného platu. Žalovaný namieta aj priznanie úrokov z omeškania nakoľko zastáva názor, že až právoplatným priznaním náhrady funkčného platu a uplynutím lehoty na plnenie v rozsudku, ktorým bola priznaná, sa žalovaný dostane do omeškania. Úroky z omeškania možno priznať iba od toho času, keď sa dlžník dostane do omeškania. (predpokladmi sú existencia pohľadávky a zročnosť - splatnosť pohľadávky.) Príplatok za riadenie žalobcovi neprináleží vo výške 25%, nakoľko počas postavenia mimo činnú službu neriadil žiadnych zamestnancov. Príplatok za riadenie bol žalobcovi rozhodnutím vedúcej služobného úradu určený s účinnosťou od 1.1.2008 vo výške 930 Sk (30,50 eura), pričom služobný úrad v danom čase služobným predpisom upravil výšku osobného príplatku aj ďalším zamestnancom. V rozhodujúcom čase bol žalobca postavený mimo štátnu službu a teda neriadil zamestnancov, preto mu nie je možné počítať do služobnej praxe postavenie mimo štátnu službu. Súd napriek objektívnym skutočnostiam na strane žalovaného rozhodol o splatnosti nároku v lehote 3 dní, i keď je nesporné, že žalovaný nemôže túto povinnosť v stanovenej lehote splniť, nakoľko žalovaný je rozpočtová organizácia, ktorá nemá voľné finančné prostriedky. Vzhľadom na tieto dôvody žiadal o zmenu napadnutého rozsudku tak, že žalobcovi bude priznaná náhrada funkčného platu len za obdobie 12 mesiacov bez úroku z omeškania a splatnosť náhrady bude odložená o jeden mesiac so splatením nároku v splátkach, príp. žiadal o zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa.

K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že v časti nepriznania nároku na príplatok za riadenie vo výške 25% z tarifného platu ako aj s odstupného považuje rozhodnutie súdu za správne.

K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že je vylúčené vyvodzovať nárok žalobcu až od momentu právoplatnosti rozhodnutia NS SR sp. zn. dňa 18.11.2010 a preto pri rozsahu jeho nároku postupovať podľa v spojení so , tak ako to uvádza žalovaný vo svojom odvolaní. Určujúci je moment neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, t.j. 30.05.2008 a nie moment skončenia štátnozamestnaneckého pomeru dohodou, t.j. deň 31.12.2010, tak ako to uvádza žalovaný. Za obdobie od 30.05.2008 do 19.12.2010 prináleží žalobcovi funkčný plat vrátane jeho zložiek, akoby štátnozamestnanecký pomer trval. Bez zavinenia žalobcu následok neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru mohol nastať s účinkami ex tunc až po právoplatnosti rozsudku NS SR sp. zn. zo dňa 30.09.2010, ktorým bol potvrdený rozsudok KS v Trnave č.k. -127. Na predmetný štátnozamestnanecký pomer sa vzťahuje právny režim o štátnej službe platný do 31.10.2009. Z jednoznačne vyplýva, že žalobcovi prináleží náhrada za funkčný plat (vrátane jeho zložiek, ako aj zvýšenie platovej tarify stanovenej nariadením vlády za príslušný rok) za obdobie 30.05.2008 - 19.12.2010 tak, akoby štátnozamestnanecký pomer bez prerušenia trval. So žiadosťou žalovaného o nepriznanie úrokov z omeškania nesúhlasil z dôvodu, že mu nebol vyplácaný funkčný plat v lehote jeho splatnosti, preto môže požadovať jeho vyplatenie aj s príslušnými úrokmi z omeškania z dlžných mesačných súm. Úrok z omeškania so splnením peňažného záväzku je dennou náhradou škody za stratu možnosti disponovať s dlžnou sumou. Nesúhlasil ani so žiadosťou žalovaného o odklad splatnosti a priznanie možnosti splácať nárok v splátkach, pričom odkázal na odôvodnenie napadnutého uznesenia v tejto časti.

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd ( - ďalej len ) po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou - účastníkom konania ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému bol tento opravný prostriedok prípustný, preskúmal vec podľa ust. a , posúdil v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne ( veta tretia z.č. ).

Odvolací súd vo veci rozhodol podľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, keďže vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol podľa bez nariadenia pojednávania a nie je preto potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem.

Podľa odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Predmetom konania na súde prvého stupňa bol nárok žalobcu na zaplatenie náhrady funkčného platu za obdobie od neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru do dňa opätovného zaradenia do štátnej služby a zaplatenie časti nevyplateného odstupného. Vzhľadom na podanie odvolania oboma účastníkmi konania (žalobcom v zamietajúcej časti a žalovaným vo vyhovujúcej časti) je predmet odvolacieho konania rovnaký ako na súde prvého stupňa.

Je nesporné, že štátnozamestnanecký pomer bol so žalobcom skončený neplatne a žalobcovi patrí náhrada funkčného platu za čas od neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru do dňa opätovného zaradenia do štátnej služby. Sporná je tak otázka, za aké obdobie patrí žalobcovi náhrada

funkčného platu. V tejto časti sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením súdu prvého stupňa, že podľa právnej úpravy účinnej v čase neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, nebola dĺžka obdobia, za ktoré patrí štátnemu zamestnancovi náhrada funkčného platu ničím obmedzená.

Žalovaný namietal, že nárok žalobcu je treba posudzovať podľa právnej úpravy platnej v čase vzniku nároku, t.j. , nakoľko nárok vznikol už po právoplatnosti rozhodnutia NS SR sp. zn. zo dňa 18.11.2010, preto rozsah nároku upravuje v spojení s ako aj s . Odvolací súd má bez akýchkoľvek pochybností za to, že nároky z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru sa musia posudzovať podľa právnej úpravy účinnej v čase, kedy zamestnancovi bolo doručené skončenie štátnozamestnaneckého pomeru bez ohľadu na to, že podliehalo ešte ďalšiemu prieskumu. o štátnej službe vo svojom prechodnom ustanovení - nehovorí o tom, či na doterajšie právne vzťahy sa použijú ustanovenia tohto nového zákona, ale len o tom, že štátni zamestnanci podľa doterajšieho zákona sa považujú automaticky za štátnych zamestnancov podľa zákona - teda nie je potrebné uzatvárať nové služobné zmluvy atď. Skôr ustanovenie zákona rieši vzťah predošlej právnej úpravy a novej právnej úpravy, keď vyslovene hovorí, že v konaní vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru začatom pred 1. novembrom 2009 sa postupuje podľa predpisov platných do 31. októbra 2009. V predmetnej veci bolo ohľadom štátnozamestnaneckého pomeru konanie začaté podľa predošlej právnej úpravy, teda v zmysle prechodného ustanovenia by sa malo dokončiť podľa predošlej právnej úpravy. Zákon neobsahuje prechodné ustanovenie, ktoré by výslovne hovorilo, podľa akej právnej úpravy sa má postupovať ohľadom nárokov z právnych vzťahov resp. úkonov urobených ešte za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy. Odvolací súd poukazuje na všeobecne uznávanú právnu zásadu zákazu retroaktivity právnej normy, v zmysle ktorej treba vznik, zmenu a zánik právnych vzťahov ako aj právne účinky, ktoré z nich vyplývajú, zásadne posudzovať podľa práva platného v čase, v ktorom k vzniku, k zmene alebo zániku právneho vzťahu došlo. Používanie tejto zásady platí tak pre oblasť práva verejného ako i pre právo súkromné, avšak s určitými odchýlkami. Vo vzťahoch upravujúcich právo súkromné nemôže právna norma pôsobiť spätne, pokiaľ v zákone jej spätná účinnosť nie je výslovne uvedená. Odlišná situácia však platí pre oblasť práva verejného. Novšia právna norma, ktorej účinky sú pre jej adresáta výhodnejšie tu platí spätne vtedy, ak by predchádzajúca právna úprava upravovala danú vec spôsobom pre adresáta nevýhodnejším. Za týchto okolností pritom nerozhoduje, že retroaktivita právnej normy nie je v nej výslovne uvedená. Právne pomery adresáta právnej normy sa teda budú spravovať novším právnym predpisom, ak je pre neho výhodnejší. Opačná je potom situácia vtedy, ak novšia právna norma obsahuje právnu úpravu, podľa ktorej by situácia bola pre jej adresáta nevýhodnejšia, v tomto prípade platí všeobecne platná zásada zákazu retroaktivity právnej normy. Vzhľadom na tieto dôvody sa nároky z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru musia posudzovať podľa právnej úpravy účinnej v čase neplatného skončenia pracovného pomeru, t.j. k 30.05.2008. Nakoľko zákon v znení k 30.05.2008 neodkazoval na použitie ustanovení ohľadom nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru, súd prvého stupňa správne konštatoval, že žalobcovi patrí náhrada funkčného platu odo dňa neplatného skočenia až po opätovné zaradenie do štátnej služby, pričom neexistuje zákonný dôvod na skrátenie tohto obdobia.

Ďalšou spornou otázkou je výška príplatku za riadenie. Žalobca nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa, že keďže bol 01.01.2008 (t.j. ešte v čase pred neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru) určený príplatok za riadenie vo výške 930,- Sk (30,87 eura), je tento pre priznanie nároku legitímny, pretože príplatok za riadenie bol žalobcovi znížený podľa ustanovenia o štátnej službe v súlade s Dodatkom č.1 k Smernici o odmeňovaní štátnych zamestnancov z 30.09.2004 podľa bodu 3. Príplatok za riadenie bol podľa tvrdení žalobcu žalovaným menený len z dôvodu postavenia žalobcu mimo činnú štátnu službu, teda ešte v roku 2006, a dôvod tejto zmeny odpadol neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru zo strany žalovaného dňa 30.05.2008.

Podľa (v znení účinnom ku dňu zníženia príplatku t.j. k 26.06.2006) predstavenému patrí príplatok za riadenie v rámci rozpätia percentuálneho podielu z platovej tarify, ktorá mu patrí podľa alebo podľa . Predstavenému v služobných úradoch uvedených v v prvom bode, v druhom bode, vo štvrtom bode a v siedmom bode patrí príplatok za riadenie v rámci rozpätia percentuálneho podielu z platovej tarify, ktorá mu patrí podľa osobitných

predpisov. Rozpätie percentuálneho podielu pre predstaveného podľa stupňa riadenia je uvedené v prílohe č. 3.

Podľa § 83 ods. 2 cit. zákona príplatok za riadenie podľa odseku 1 pevnou sumou zaokrúhlenou na celé desiatky korún nahor určí vedúci úradu s prihliadnutím na náročnosť riadiacej činnosti predstaveného.

Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že príplatok za riadenie mu mal byť vyplatený vo výške 25% z platovej tarify. Z vyjadrení žalovaného vyplýva, že žalobcovi bol oznámením o výške a zložení funkčného platu zo dňa 26.06.2006 znížený príplatok za riadenie podľa zákona na 870 Sk s účinnosťou od 01.07.2006 a to v zmysle a dodatku č. 1 k smernici o odmeňovaní štátnych zamestnancov, podľa ktorej štátnemu zamestnancovi zaradenému mimo činnej štátnej služby sa príplatok za riadenie sťahuje na zákonné minimum (t.j. 5,5%). V zmysle predstavenému patrí príplatok v rámci zákonného rozpätia a je v kompetencii vedúceho úradu určiť výšku príplatku v rámci zákonného rozpätia (v tomto prípade 5,5%-40%) a to aj bez udania dôvodu. Žalovaný síce nepopieral, že dôvodom zníženia príplatku za riadenie bolo postavenie žalovaného mimo činnú štátnu službu, avšak dôvod zníženia príplatku za riadenie je irelevantný. Ani smernica o odmeňovaní štátnych zamestnancov vydaná žalovaným účinná v čase zníženia príplatku za riadenia (k 26.06.2006) nezakladá žalobcovi nárok na príplatok za riadenie vo výške 25%, nakoľko uvádza, že výška príplatku môže byť menená v závislosti od individuálnych podmienok v rámci zákonného rozsahu. V zmysle zákona má žalobca ako štátny zamestnanec zákonný nárok len na zákonom stanovenú minimálnu výšku príplatku za riadenie a to vo výške 5,5%, aká mu aj bola určená a všetko nad túto výšku je len na uvážení vedúceho úradu. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa správne rozhodol aj ohľadom výšky príplatku za riadenie. Odvolací súd sa však nestotožnil s argumentom súdu prvého stupňa, že na príplatok za riadenie vo výške 25% nemá žalobca nárok z dôvodu, že neriadil žiadnych zamestnancov. Takéto odôvodnenie je nelogické, pretože žalobca neriadil zamestnancov nie z vlastnej vôle ale z dôvodu jeho postavenia mimo činnú štátnu službu, na základe rozhodnutia žalovaného. V tomto ohľade si súd prvého stupňa protirečí ohľadom priznania zvýšenia platovej tarify za služobnú prax. Ak žalobcovi priznal toto zvýšenie z dôvodu, že služobná prax mu neplynula len z dôvodu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, nemohol mu nepriznať príplatok za riadenie z dôvodu, že neriadil žiadnych zamestnancov, pretože túto činnosť nemohol vykonávať tiež z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru.

Podľa zákona (v znení účinnom k 30.05.2008, t.j. k dňu neplatného skončenia) ak je podľa právoplatného rozhodnutia príslušného orgánu skončenie štátnozamestnaneckého pomeru neplatné, štátnozamestnanecký pomer trvá ďalej. Za čas odo dňa neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru do dňa opätovného zaradenia do štátnej služby patrí štátnemu zamestnancovi funkčný plat, ktorý by mu patril, ak by nedošlo k neplatnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru.

Ohľadom zvýšenia platovej tarify za služobnú prax (v súvislosti s nadobudnutím účinnosti od 1.11.2009) sa odvolací sú stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že na túto má žalobca podľa názoru súdu tiež nárok, nakoľko nebyť neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, vzťahoval by sa na neho uvedený predpis, a mal by na príplatok za služobnú prax nárok. Nie sú dôvodné tvrdenia žalovaného, že žalobca posudzuje svoj nárok podľa takého zákona, ktorý mu vyhovuje. Postup podľa zákona prikazuje samotné cit. ustanovenie , ktoré priznáva štátnemu zamestnancovi plat v takej výške, ktorý by mu patril, keby k neplatnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru nedošlo, na rozdiel od , ktorý priznáva nárok na náhradu mzdy v sume priemerného zárobku.

Žalovaný namietal aj priznanie úrokov z omeškania, nakoľko zastáva názor, že až právoplatným priznaním náhrady funkčného platu a uplynutím lehoty na plnenie v rozsudku, ktorým bola priznaná, sa žalovaný dostane do omeškania. Úroky z omeškania možno priznať iba od toho času, keď sa dlžník dostane do omeškania (predpokladmi sú existencia pohľadávky a zročnosť - splatnosť pohľadávky.)

Poľa zákona (v znení k 30.05.2008) na štátnozamestnanecký pomer štátnych zamestnancov sa použijú primerane ustanovenia , , , , až 95, a , až 117, až 132, až 141, až 150, až 170, až 210, , až 222, , , a , až 236 a až 6 v znení neskorších predpisov.

Podľa mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27.01.2010. Podľa tohto rozhodnutia v zmysle právo na náhradu mzdy podľa možno po prvý raz uplatniť, keď sa táto náhrada stane splatnou, t.j. keď nastane čas jej splnenia. Splatnosťou sa právo na náhradu mzdy stáva vymáhateľným právom, teda stáva sa nárokom, a od tohto okamihu začína plynúť trojročná premlčacia lehota v zmysle na uplatnenie tohto nároku. Premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru začína plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten - ktorý mesiac, za ktorý je požadovaná. Najvyšší súd ďalej uviedol, že s možnosťou uplatnenia práva na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru, ktorá nastáva jeho splatnosťou, nijako nesúvisí skutočnosť, že v tej dobe prípadne ešte nie je rozhodnuté o žalobe na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ktorej podanie v lehote vyplývajúcej z je inak nevyhnutné na riešenie otázky neplatnosti rozväzovacieho úkonu ako hmotnoprávneho predpokladu pre vznik tohto práva. Aj keď pre rozhodnutie súdu o priznaní nároku na náhradu mzdy podľa je potrebné, aby otázka platnosti bola vyriešená v samostatnom konaní na základe žaloby podanej podľa , na uplatnenie tohto nároku je postačujúce, aby uplynul termín splatnosti náhrady mzdy. Treba totiž rozlišovať medzi možnosťou uplatnenia tohto práva (nároku) a možnosťou jeho priznania rozhodnutím súdu. Premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu mzdy preto začne plynúť od jej splatnosti bez ohľadu na to, či v tej dobe už bolo v konaní podľa o neplatnosti rozväzovacieho právneho úkonu rozhodnuté.

Závery vyššie citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR možno použiť aj na predmetný prípad, nakoľko o štátnej službe priamo odkazuje na použitie ohľadom splatnosti mzdy. Nakoľko funkčný plat sa stáva splatným pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, jeho splatnosťou sa stáva nárokom - vymáhateľným právom a zamestnávateľ sa dostáva do omeškania. Odo dňa vzniku omeškania jednoznačne patria zamestnancovi (a teda aj štátnemu zamestnancovi) úroky z omeškania. Odvolací súd sa teda stotožnil aj s tou časťou rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorou žalobcovi priznal úroky z omeškania z jednotlivých dlžných súm.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. potvrdil, okrem časti týkajúcej sa trov konania.

Po preskúmaní odôvodnenia súdu prvého stupňa týkajúceho sa trov konania, ako aj spisového materiálu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa ohľadom náhrady trov konania nesprávne rozhodol a v tejto časti je potrebné napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Pochybenie súdu prvého stupňa spočíva v tom, že žalobcovi nemala byť priznávaná náhrada trov konania za zaplatený súdny poplatok za podanie žaloby, nakoľko tento poplatok nemal byť zaplatený a ani žalobcovi vyrubený. Žalobca je totiž v zmysle zákona oslobodený od súdnych poplatkov. V uznesení č.k. -32 o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku súd prvého stupňa nesprávne konštatoval, že v predmetnej veci žalobca nie je oslobodený od súdneho poplatku, nakoľko v súdenom prípade sa nejedná o uplatnenie nároku z neplatného skončenia pracovného pomeru, pretože štátnozamestnanecký pomer žalobcu bol skončený na základe dohody, pričom platnosť tohto právneho úkonu nebola spochybnená. Na druhej strane prvostupňový súd v rozsudku konštatuje, že dňa 30.05.2008 došlo k neplatnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru a žalobcom žalované sumy mu priznáva z titulu nárokov z neplatného

skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. V predmetnej veci je teda nesporné, že predmetom konania boli nároky z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a žalobca je v tomto konaní od súdnych poplatkov oslobodený.

V ďalšom konaní súd prvého stupňa zruší rozhodnutia, ktorými žalobcovi vyrubil súdny poplatok za návrh č.k. -29 a za odvolanie č.k. -234, rozhodne o vrátení zaplatených súdnych poplatkov žalobcovi a opätovne rozhodne o náhrade trov konania patriacej žalobcovi, pričom rozhodne aj trovách tohto odvolacieho konania.

Poučenie:

Toto rozhodnutie nemožno napadnúť odvolaním.