Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_25Co-86-2022.pdf
PDF · 190.14 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/86/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej, v právnej veci žalobcov: 1/ N. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom P. XX, B., 2/ I. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom P. XX, B., obaja zastúpení: Petruška & partners s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Kupecká 18, Nitra, IČO: 47 254 882, proti žalovanému: X. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom L. XXXX/XX, Z. T., zastúpený: SOUKENÍK-ŠTRPKA, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava, IČO: 36 862 711, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Dostojevského rad 4, Bratislava, IČO: 00 151 700, o náhradu škody, o odvolaní žalobcov v prvom a v druhom rade, žalovaného a intervenienta na strane žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra (ďalej „súd prvej inštancie") zo dňa 22. marca 2022 č.k. 9C/171/2007-1201 (ďalej „rozsudok súdu prvej inštancie"), takto
rozhodol:
I.1.Odvolací súd odvolacie konanie o odvolaní žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti výroku II. o zaplatenie náhrady škody titulom sťaženia spoločenského uplatnenia žalobkyne v prvom rade v sume 4 699,50 eura s úrokom z omeškania 9,5% ročne od 16. 10. 2011 do zaplatenia, titulom sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu v druhom rade výroku III. v sume 1 907,15 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 01. 03. 2010 do zaplatenia a v sume 9 399 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 10. 10. 2021 do zaplatenia zastavuje. 2.Žalobcovia v prvom a v druhom rade majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v zastavujúcej časti proti žalovanému v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.
II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti výroku II., o zaplatenie náhrady škody žalobkyne v prvom rade v sume 10 338,90 eura s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 15 038,40 eura od 16. 10. 2011 do zaplatenia a v sume 1 879,80 eura s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1879,80 eura od 10. 10. 2021 do zaplatenia a v časti výroku III. o zaplatenie náhrady škody žalobcovi v druhom rade v sume 15 472,20 eura s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne od 16. 10. 2011 do zaplatenia a v sume 2 458,20 eura s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 2458,20 eura od 10. 10. 2021 do zaplatenia a v časti trov štátu výroku VI., potvrdzuje.
III. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku V., týkajúcej sa náhrady trov konania strán sporu mení tak, že žalobcovia v prvom a druhom rade majú nárok na náhradu trov konania voči žalovanému a intervenientovi v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.
IV. Žalobcovia v prvom a v druhom rade majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému a intervenientovi v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súdu prvej inštancie samostatným rozhodnutím.
odôvodnenie:
1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 30,27 eura ohľadne žalobcu v druhom rade zastavil (výrok I.). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni v prvom rade sumu 15 038,40 eura (náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia) spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 15 038,40 eura od 16.10.2011 do zaplatenia, sumu 1 879,80 eura (náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia) spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1 879,80 eur od 10.10.2021 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi v druhom rade sumu 1 738,10 eura (náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia) spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1 738,10 eura od 01.03.2010 do zaplatenia, sumu 24 871,20 eura (náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia) spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 24 871,20 eura od 16.10.2011 do zaplatenia, sumu 2 458,20 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 2 458,20 eura od 10.10.2021 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.). Žalobu v prevyšujúcej časti ohľadne žalobkyne v prvom rade a žalobcu v druhom rade zamietol (výrok IV.). Stranám sporu a intervenientovi na strane žalovaného nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok V.). O náhrade trov štátu rozhodol tak, že štát má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením (výrok VI.). 1.1. Z vykonaného dokazovania zistil skutkový stav, z ktorého mal preukázané, že žalovaný, ako vodič motorového vozidla, dňa 03. 07. 2005 zavinil dopravnú nehodu, pri ktorej utrpeli žalobcovia v prvom a v druhom rade rozsiahle zranenia, ktoré si vyžiadali dlhodobú práceneschopnosť a liečenie. Žalovaný bol rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 25. 01. 2006 sp.zn. 3T/133/2005 uznaný vinným zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví žalobcom v prvom a v druhom rade. Pri dopravnej nehode utrpela žalobkyňa v prvom rade otvorenú trieštivú zlomeninu strednej tretiny ľavej stehnovej kosti s posunom úlomkov, trieštivú priečnu zlomeninu strednej tretiny ľavej stehnovej kosti s posunom úlomkov, trieštivú priečnu zlomeninu strednej tretiny oboch kostí ľavého predkolenia s posunom úlomkov, otras mozgu, odreninu oboch predlaktí a na oboch predkoleniach s dobou liečenia a práceneschopnosťou v trvaní 6-9 mesiacov. Žalobca v druhom rade bol v čase dopravnej nehody maloletý, žalovaný mu spôsobil zranenia, a to otvorenú zlomeninu druhého stupňa pravej strednej tretiny stehnovej kosti v rastovej štrbine štvrtého typu, otras mozgu, odlomenie hrotu jabĺčka vpravo, mnohopočetné tržné rany v oblasti ľavého predkolenia s dobou liečenia a práceneschopnosťou v trvaní 6-9 mesiacov. 1.2. Na určenie výšky bodového ohodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia tak žalobkyne v prvom rade, ako aj žalobcu v druhom rade, bolo v priebehu konania na súde prvej inštancie podaných viacero znaleckých a lekárskych posudkov. V priebehu konania intervenient na strane žalovaného v zmysle lekárskych správ a znaleckých posudkov čiastočne žalobcom v prvom a v druhom rade plnil, a to v plnom rozsahu náhradu škody titulom bolestného, náhradu škody titulom liečenia, cestovného, vecnej škody, ako aj čiastočne titulom sťaženia spoločenského uplatnenia. Posledným znaleckým posudkom, bol znalecký posudok Psychiatrickej nemocnice L. zo dňa 15. 03. 2021, v ktorom znalci určili žalobkyni v prvom rade sťaženie spoločenského uplatnenia v celkovom počte bodov 1170. Žalobcovi v druhom rade, vzhľadom na dlhodobé pretrvávajúce ťažkosti stanovili celkový počet bodov sťaženia spoločenského uplatnenia v rozsahu 1890 bodov. Žalobkyni v prvom rade bola od 06. 06. 2006 do 05. 02. 2013 priznaná invalidita s mierom poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 40%. Žalobcovi v druhom rade bola dňa 14. 05. 2013 priznaná invalidita s mierou poklesu vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu 50%, pričom jeho stav sa k 15. 07. 2021 nezmenil. 1.3.Po právnej stránke napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 420 ods. 1, § 427 ods. 1, § 442 ods. 3, § 444, § 449 ods. 1, § 106 ods. 1, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 4 ods. 1, ods.2 písm. a/ zákona číslo 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon číslo 381/2001 Z.z.“), § 2 ods. 1, ods. 2, § 3 ods. 1, ods. 2, § 5 ods. 1, ods. 2, ods.4, ods. 5, § 8 ods. 4, § 9 ods. 7, ods. 8, § 10 ods. 1 ods. 4, ods. 8 zákona číslo 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon číslo 437/2004“), prílohou č. II. k zákonu číslo 437/2004, § 1 Opatrenia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky číslo 12284/2009-OL z 12. mája 2009 o ustanovení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, § 144, § 145 ods. 2 § 470 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku (zákon číslo 160/2015 Z.z. v znení neskorších predpisov, ďalej len „CSP“), § 3 ods. 1 Nariadenia Vlády Slovenskej republiky číslo 87/1995
Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 01. 02. 2013 (ďalej len „nariadenie“). 1.4. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že nároky žalobcov sú dôvodné, ale nie v celom uplatnenom rozsahu. Zdôraznil, že nároky, ktoré si žalobcovia uplatnili, záviseli od odborného posúdenia ich zdravotného stavu a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje podľa počtu bodov pridelených odborne spôsobilou osobou. V konaní boli vypracované tri znalecké posudky, súd prvej inštancie pri posúdení jednotlivých nárokov postupoval podľa záverov znaleckého posudku č. 01/2021 v znení jeho doplnenia č. 8/2021 vypracovaného znaleckou organizáciou, ktorý zároveň porovnával aj predchádzajúce závery znaleckých posudkov. Posudok znaleckej organizácie pracoval so stavom, ktorý pretrvával u žalobcov aj po mnohých rokoch. Rozdielne znalci posúdili iba výšku bodového hodnotia, pričom posudok znaleckej organizácie kompletne zosumarizoval jednotlivé diagnózy žalobcov a ohodnotil ich podľa jednotlivých položiek bodového hodnotia sťaženia spoločenského uplatnenia. Súd prvej inštancie vyhodnotil ako hodnoverný, jeho závery považuje za dôveryhodné vo vzťahu k obom žalobcom. 1.5.Súd prvej inštancie sa nestotožnil s námietkami žalovaného a intervenienta vo vzťahu k absencii liečby žalobcov u psychiatrov, z dôvodu čoho má byť položka č. 255 krátená o 50%. Zavinenie žalobcov v tomto konaní súd prvej inštancie nezistil a nemal ho preukázané, pretože oni nie sú zodpovední za to, že nenavštevovali od počiatku psychiatra. Predsa si sami nemohli naordinovať liečbu, postupovali podľa pokynov lekárov, u ktorých sa liečili po úraze a nemôže byť na ich ujmu skutočnosť, že s psychiatrickou liečbou začali až neskôr. Samotný znalecký posudok znaleckej organizácie tiež poukazuje na to, že bolesti, ktorými trpeli žalobcovia, zabezpečujú aj praktickí lekári liekmi, teda tak, ako to bolo i v tomto prípade. 1.6. Taktiež sa nestotožnil s námietkami vo vzťahu k otrasu mozgu pri žalobcovi v druhom rade. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobca v druhom rade utrpel otras mozgu. Vyplýva to priamo zo znaleckého posudku MUDr. W., ktorý bol vyhotovený v rámci trestného konania a ktorý sa podrobne vyporiadal s tým, že u žalobcu v druhom rade bolo zistené poškodenie a táto diagnóza sa aj ďalej uvádzala v jeho lekárskych záznamoch. 1.7. Ani v prípade psoriázy u žalobcu v druhom rade, súd prvej inštancie neprihliadol na námietky intervenienta. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že toto psychosomatické ochorenie tiež súvisí s psychotraumou, preto je na mieste prihliadnuť na túto diagnózu aj pri určení bodového hodnotenia. Znalecký posudok znaleckej organizácie sa podrobne zaoberal aj psoriázou, jej vplyvom na psychické ochorenia žalobcu v druhom rade. K novému nálezu hydrocefalus, zistenému u žalobcu v druhom rade uviedol, že za túto diagnózu nebola žalobcovi v druhom rade priznaná osobitne žiadna položka z bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia. K námietke otrasu mozgu u žalobcu v druhom rade, súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobca v druhom rade utrpel otras mozgu. Vyplýva to priamo zo znaleckého posudku MUDr. W., ktorý bol vyhotovený v rámci trestného konania a ktorý sa podrobne vyporiadal s tým, že u žalobcu v druhom rade bolo zistené toto poškodenie a táto diagnóza sa aj ďalej uvádzala v jeho lekárskych záznamoch. Táto diagnóza neovplyvnila výšku bodového hodnotenia ani v položke č. 255, 252. Ak aj znalci ohodnotili položku č. 254 u žalobcu 520 bodmi, pri priznaní tejto položky sa posudzujú vážne duševné poruchy po iných ťažkých poraneniach okrem poranenia hlavy. Znalci hodnotili stav žalobcu v druhom rade po akútnej reakcii na stres a bolesť po úraze, t.j. prihliadli aj na jeho vek 10 rokov, kedy utrpel šok a bolestivé zranenia a bol náhle vytrhnutý z bežného života. Taktiež znalec MUDr. P. pri vypracovaní znaleckého posudku vyhodnotil pri oboch žalobcov položky č. 252, 254 a 255. Ak aj žalovaný a intervenient namietali priznanie položky č. 254, súd prihliadol na závery znaleckých posudkov znaleckej organizácie a MUDr. P., ktorých odborné znalosti posúdili všetky skutočnosti a obaja dospeli k záveru, že priznanie oboch položiek je dôvodné, keďže ide o dve rozličné položky. 1.8. Na základe vyššie uvedených znaleckých posudkov (znaleckej organizácie a T.. P.) súd prvej inštancie dospel k záveru, že u žalobcov boli zistené diagnózy tak, ako sú uvedené v ich záveroch. Preto obom žalobcom priznal za ne aj náhradu. 1.9. Spornou v konaní bola aj hodnota bodu. Pri žalobcoch išlo o uplatnenie náhrady za SSU za psychické ochorenie. Súd prvej inštancie vychádzal tak z lekárskych správ a záverov znalcov a v zmysle vyjadrení žalovaného a intervenienta sa stotožnil s ich názorom, že k vydaniu hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia podľa § 8 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z., mohlo dôjsť najneskôr štyri roky po udalosti, t.j. v roku 2009. Súd zároveň prihliadol na vyjadrenie MUDr. P., ktorý označil za smerodajný rok 2008, ako aj psychologička L. (07. 05. a 28. 10. 2008), naproti tomu MUDr. J. uviedol, že najneskôr po 4 rokoch sa vykryštalizujú aj najťažšie prípady, tj. dňa 03. 07. 2009. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s
hodnotou bodu, ktorý uplatňovali žalobcovia, pretože rok 2011 nebol pri určení sťaženia spoločenského uplatnenia za psychické ochorenia smerodajný. 1.10. Žalobca v druhom rade si uplatnil sťaženie spoločenského uplatnenia aj podľa lekárskeho posudku MUDr. C., ktorý ohodnotil poškodenie na zdraví podľa položiek č. 396a a 432a. Žalovaný a intervenient vo vzťahu k tomuto nároku vzniesli námietku premlčania. Súd prvej inštancie námietku premlčania vyhodnotil ako nedôvodnú. Posúdenie momentu, kedy sa poškodený dozvedel o škode na zdraví, viaže slovenská judikatúra na okamih (deň) ustálenia zdravotného stavu poškodeného. Aj v uznesení ÚS SR zo dňa 21. júna 2016, sp. zn. III. ÚS 399/2016 sa konštatuje, že za deň, kedy sa poškodený dozvie o nároku na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, s prihliadnutím na to, že už predtým vedel kto za ňu zodpovedá, v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka je potrebné považovať deň, kedy sú preukázateľné nepriaznivé trvalé následky pre životné úkony poškodeného a to pre jeho životné a spoločenské uplatnenie, t. j. kedy došlo k ustáleniu zdravotného stavu navrhovateľa a kedy je možné objektívne urobiť bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Poškodenému totiž môže vzniknúť i ďalší nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a to z dôvodu neskoršieho zhoršenia už ustáleného zdravotného stavu (pozri R 9/1986). Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že k ukončeniu liečenia v zmysle tohto lekárskeho posudku došlo dňa 17. 06. 2008 a až od tohto dňa začala plynúť žalobcovi v druhom rade premlčacia subjektívna lehota na uplatnenie nároku. Žalobca v druhom rade si uplatnil tento nárok na súde dňa 01. 03. 2010, t.j. včas. Pri hodnote bodu považoval súd podľa zákona č. 237/2004 Z. z. za smerodajný rok 2008 (13,37 eura), tj. nie žalobcom uplatnenú hodnotu bodu za rok 2009 (t.j. za rok, kedy bol posudok vyhotovený).
1.11. Žalobca v druhom rade si uplatnil podľa lekárskeho posudku MUDr. L., vyhotoveným dňa 28. 06. 2007, bolestné počtom bodov 215. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie dospel k záveru, že tento nárok žalobcu v druhom rade nie je dôvodný. V spore bol vypočutý ako svedok MUDr. P. W., ktorý uviedol, že pád na ľade podľa neho, ako lekára, nesúvisí s autonehodou. Práve s poukazom na výsluch tohto svedka, ktorý má odborné vlastnosti, súd prvej inštancie konštatoval, že tento úraz (reoperácia) nemal súvislosť s dopravnou nehodou, preto zaň nemožno priznať žiadny nárok, t.j. ani uplatnené bolestné za 660 bodov.
1.12. Zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 10 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z. je v kompetencii posudzujúceho lekára. Z predmetného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že bodové hodnotenie za sťaženie spoločenského uplatnenia môže posudzujúci lekár primerane zvýšiť práve vzhľadom na obmedzenie alebo stratu možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti, ktorú mal poškodený vo veku, v ktorom utrpel poškodenie na zdraví. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že práve dopravná nehoda u žalobcu v druhom rade spôsobila, že zostal čiastočne vyradený zo školského prostredia i spoločenského života. Nie je sporným, že ku škodovej udalosti došlo v čase jeho detstva, kedy mal žalobca v druhom rade 10 rokov, čo je potrebné vziať pri posudzovaní zvýšenia bodového ohodnotenia do úvahy. Žalobcovi v druhom rade bola dňa 14.05.2013 priznaná invalidita, s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 40% (v dolnej hranici rozpätia 40-60%) a na ostatné ochorenia je to 10%. Výsledná miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v percentách bola 50%. Znalecká organizácia vo svojom posudku konštatovala, že z hľadiska psychiatrického trpí ochoreniami a poruchami s diagnózami: F43.1 posttraumatická stresová porucha spojená s F62.0 chronifikovaný stav s trvalou osobnostnou zmenou, ktoré nastali v útlom veku, proband je invalidný dôchodca. Práve preto v položke 255 znalci bodovo hodnotili stav v hornej hranici, t.j. 1 300 bodov. Žiadny znalec, ktorý v priebehu konania vyhotovili znalecký posudok, nepristúpil pri žalobcovi v druhom rade k aplikácii § 10 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z. z., t.j. nezvyšoval bodové hodnotenie SSU.
1.13. Vzhľadom na to, že ani jeden zo znalcov ako posudzujúcich lekárov, nespomenul a ani nenavýšil bodové hodnotenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, súd prvej inštancie dospel k záveru, že navrhované zvýšenie o 50% žalobcovi v druhom rade, nie je dôvodné. Akékoľvek zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu v druhom rade vyhodnotil ako nedôvodné, pretože zadosťučinenie žalobcu v druhom rade je v celom rozsahu zahrnuté práve v bodovom hodnotení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v znaleckom posudku znaleckej organizácie.
1.14. Posledným nárokom, uplatneným žalobcom v druhom rade, boli liečebné náklady. Žalovaný a intervenient počas konania namietali ich dôvodnosť, a to s poukazom na to, že všetky preukázané a dôvodné náklady intervenient žalobcom uhradil. Žalovaný namietal ich nedôvodnosť ako takú a intervenient okrem iného uvádzal, že kožnými ochoreniami trpel žalobca v druhom rade už pred
nehodou, ako aj to, že náklady na liečenie vynaložila žalobkyňa v prvom rade, preto žalobca v druhom rade nie je vo vzťahu k liečebným nákladov pasívne vecne legitimovaný. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v druhom rade ohľadne týchto nárokov neuniesol dôkazné bremeno, čo viedlo k zamietnutiu žaloby v tejto časti. Okrem toho súd uvádza, že § 449 ods. 3 Občianskeho zákonníka legitimuje aj iné osoby ako poškodeného (žalobca v 2. rade) na uplatnenie liečebných nákladov vo vlastnom mene. Účelne vynaložené náklady teda možno priznať tomu, kto ich skutočne vynaložil a kto má právny nárok na ich náhradu (rozsudok NS ČR, sp. zn. 31Cdo 1778/2014). Žalobkyňa v prvom rade, ktorá reálne tieto náklady vynaložila, si ale v priebehu konania neuplatnila predmetné výdavky. Druhým dôvodom pre zamietnutie nároku na liečebné náklady za kúpele a maste je nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalobcu v druhom rade. Pokiaľ ide o „výdavkový pokladničný blok na sumu 380 Sk (12,61 eura)“, vyplatenú žalobcovi v druhom rade, súd prvej inštancie sa stotožnil s námietkami intervenienta, pretože nemal vykonaným dokazovaním preukázanú jeho hodnovernosť. Súd pri porovnaní s ostatnými dokladmi cestovného (cesta sanitkou) zistil, že v ostatných prípadoch išlo vždy o príjmové pokladničné doklady, kedy konkrétna firma zabezpečovala prevoz žalobcu v druhom rade a vystavila príjmový pokladničný doklad na jeho meno, kde je uvedené, že prijala platbu od žalobcu v druhom rade. Predmetný „výdavkový“ doklad nie je opatrený pečiatkou žiadnej spoločnosti a napriek tomu, že žalobkyňa v prvom rade na pojednávaní dňa 07. 10. 2010 uviedla, že predloží originál dokladu, nepredložila ho. Súd v tejto časti nárok žalobcu v druhom rade preto zamietol, a to aj z dôvodu, že z listinného dôkazu bez rozdielu toho, že nie je dostatočne hodnoverný, je zrejmé, že žalobca v druhom rade mal obdržať sumu 12,61 eura, t.j. išlo o jeho príjem a nie výdavok.
1.15. Na základe takto vykonaného dokazovania súd ohľadne jednotlivých nárokov žalobcov rozhodol takto:
Žalobkyňa v 1. rade:
a) Uplatnený nárok titulom náhrady za SSU v sume 15 995, 20 eur a 1 999,40 eur (1170 bodov, 1040+130 bodov)
- Priznaný nárok: suma 15 038,40 eur (1040 bodov x 14,46 eur) a 1 879,80 eur (130 bodov x 14,46 eur) Odôvodnenie priznaného nároku je podrobne uvedené v bodoch 112 až 115, 117.
Žalobca v 2. rade:
a) Uplatnený nárok titulom náhrady za bolesť v sume 2 465,58 eur (215 bodov)
- Nárok v tejto časti zamietnutý Odôvodnenie zamietnutia nároku je podrobne uvedené v bode 120. b) Uplatnený nárok titulom náhrady za SSU v sume 1 879,85 eur (130 bodov)
- Priznaný nárok: suma 1 738,10 eur (130 bodov x 13,37 eur) Odôvodnenie priznaného nároku je podrobne uvedené v bode 119. c) Uplatnený nárok titulom náhrady liečebných nákladov v sume 728,44 eur
- Nárok v tejto časti zamietnutý Odôvodnenie zamietnutia nároku je podrobne uvedené v bode 127. d) Uplatnený nárok titulom náhrady za SSU v sume 26 453,60 eur a 2 614,60 eur (1 890 bodov, 1 720 + 170 bodov)
- Priznaný nárok: suma 24 871,20 eur (1720 bodov x 14,46 eur) a 2 458,20 eur (170 bodov x 14,46 eur) Odôvodnenie priznaného nároku je podrobne uvedené v bodoch 112 až 117. e) Uplatnený nárok titulom zvýšenia náhrady za SSU v sume 3 727,04 eur
- Nárok v tejto časti zamietnutý Odôvodnenie zamietnutia nároku je podrobne uvedené v bodoch 121 až 126.
1.16. Vzhľadom na to, že žalobcom bol priznaný nárok titulom škody na zdraví, vznikol im priamo zo zákona aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní sa ale nestotožnil v celom rozsahu s tvrdením žalobcov a preto rozhodol tak, že vo vzťahu k priznaniu nároku náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia priznal úrok z omeškania od 16. 10. 2011, t.j. odo dňa vyhotovenia znaleckého posudku MUDr. P. (prvý v poradí). Žalobcovia si uplatnili nárok titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia z dôvodu psychických porúch na súde prvýkrát podaním zo dňa 06. 03. 2009, doručeným súdu dňa 10. 03. 2009. Okrem toho im priznal aj úrok z omeškania titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia od 10. 10. 2021, t.j. odo dňa vyhotovenia doplnenia posudku č. 8/2021 znaleckou organizáciou. Pokiaľ ide o nárok žalobcu v druhom rade titulom náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia (podľa posudku MUDr. C.), tak súd priznal úrok z omeškania nie odo dňa vyhotovenia lekárskeho posudku (16. 10. 2009), ale odo dňa uplatnenia tohto nároku na súde, tj. od 01. 03. 2010 (čl. 300). Pri výške úrokov z omeškania postupoval pri sumách uplatnených žalobcami v zmysle posudku znaleckej organizácie (130 a 170 bodov) podľa § 3 ods.1 nariadenia. Preto priznal úrok z omeškania od 10.10.2021 len vo výške 5% ročne, a nie v uplatnenej výške 8%.
1.17. Súd prvej inštancie vo zvyšnej časti žalobu žalobkyne v prvom rade ako aj žalobcu v druhom rade zamietol. Zamietnutie sa týka tak jednotlivých nárokov, výšky nárokov (súd priznal inú hodnotu bodu ako uplatnili žalobcovia), ako aj časti úrokov z omeškania (pôvodne uplatnili žalobcovia úrok z omeškania 13% ročne, následne to zmenili, pričom nevzali žalobu čiastočne späť, preto súd nerozhodoval o zastavení v časti príslušenstva pohľadávky).
1.18. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 257 CSP, keď v danej veci konštatoval existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa dôvodiac postojom žalobcov. Konštatoval, že postupom žalobcov sa v priebehu konania neustále komplikovalo ustálenie ich nárokov, ktoré sú podstatne odlišné podľa poslednej úpravy žalobného petitu zo dňa 01. 02. 2022 oproti pôvodne podanej žalobe. Postoj žalobcov, resp. ich právneho zástupcu, nebol v priebehu konania v súlade so zásadami tak Občianskeho súdneho poriadku a od 01. 07. 2016 ani základnými princípmi CSP. Nielenže mnohokrát menili a upravovali žalobný petit, ale žalobcovia napriek viacerým výzvam súdu, tento nárok ani nešpecifikovali. V priebehu konania intervenient v mene žalovaného postupne uhrádzal jednotlivé nároky oboch žalobcov a predmetom konania zostali už len tie, ktoré boli sporné a boli aj predmetom znaleckého dokazovania. Napriek tomu, že v spore boli vo väčšej časti úspešní obaja žalobcovia (tak do základu nároku ako aj výšky podľa § 255 CSP), súd prvej inštancie s poukazom na existenciu vyššie uvedených dôvodov, aplikoval ustanovenie § 257 CSP a náhradu trov konania stranám sporu ako aj intervenientovi nepriznal. Hlavným dôvodom pre takýto postup súdu bol postoj a správanie sa žalobcov počas konania, tak ako to vyplýva a je zrejmé i zo samotného odôvodnenia rozsudku.
1.19. V priebehu konania boli vyhotovené znalecké posudky, vypočutí znalci, súd prvej inštancie rozhodol aj o náhrade trov štátu proti stranám sporu. V konaní štátu vznikli trovy konania spojené s vykonávaním dôkazov - troch znaleckých posudkov ako aj znalečného za výsluch znalcov, preto súd rozhodol, že štát má právo na náhradu trov konania voči žalovanému v súlade s § 255 ods. 1 CSP. V tejto súvislosti aplikoval základný princíp uvedený v čl. 4 ods. 2 CSP a priznal štátu nárok na náhradu vzniknutých trov. Žalobcovia boli oslobodení od platenia súdnych poplatkov podľa ustanovení CSP, neboli povinní platiť preddavky na znalecké dokazovanie, ktoré súd vykonal. Vzhľadom na absenciu úpravy trov konania štátu v CSP súd aplikoval § 259 CSP, nakoľko štátu vznikli trovy konania v súvislosti s dokazovaním. Pretože žalobcovia mali v konaní úspech čo do základu, t.j. bol im priznaný nárok na náhradu škody ako poškodeným, rozhodol, že štát má právo na náhradu trov konania voči žalovanému tak, ako je uvedené vo výroku VI. rozsudku. 2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním intervenient a to iba v časti výroku II., výroku III. a výroku VI. (trovy konania štátu), pričom rozsudok napadol iba v časti prisúdenej sumy 30 149,10 eura, ktorá suma pozostáva zo sumy 10 338,90 eura, sumy 1 879,80 eura s príslušenstvom u žalobkyni v prvom rade (výrok II.), u žalobcu v druhom rade podáva odvolanie v časti 15 472,20 eura s príslušenstvom a v časti 2 458,20 eura s príslušenstvom (výrok III. Rozsudku). Vo zvyšnej vyhovujúcej časti poskytli plnenie. Odvolanie podal intervenient aj voči výroku o trovách štátu (výrok VI.), nakoľko náhrada trov štátu mala byť určená pomerne podľa pomeru úspechu strán v konaní. Výroky I., IV. A V. odvolaním nenapadol. Dôvodí, že nesprávnym procesným postupom súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). 2.1. Intervenient namieta nesprávne rozhodnutie priznaním následkov, ktoré už roky nie sú aktuálne, priznanie úrokov z omeškania, ako aj obídenie a nezdôvodnenie takých otázok ako premlčanie časti sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu v druhom rade, ako aj neuvedenie dôvodov priznania náhrady za položky 252 a 254. Z vyjadrení znalcov vyplýva, že tieto položky už v súčasnej dobe nie sú aktuálne. Nezdôvodnením týchto otázok sa rozsudok súdu prvej inštancie stal nepreskúmateľný. Znalecký posudok č. 01/2021 v znení jeho doplnenia č. 8/2021 nepovažuje za hodnoverný a je z neho možné pozorovať značnú tendenčnosť, ktorá sa prejavuje pri určovaní bodového hodnotenia, ktoré zjavne vychádza aj z nepreukázaných skutočností, ale vzhľadom na istú aj teoretickú možnosť tieto skutočnosti dáva do súvisu s dopravnou nehodou.
2.2. Dodal, že pristúpil k čiastočnému plneniu položky 255 so zrážkou 50%, ktorá zohľadňuje dôvody aktuálneho pretrvávania postraumatickej stresovej poruchy. Časť tohto plnenia plnili aj spolu s úrokmi z omeškania. U žalobkyne v prvom rade za položku 255 plnili v rozsahu 650 bodov, krátenú o 50%, t.j. sumu 4 699,50 eura u žalobcu v druhom rade za položku 255 krátenú o 50% plnili v rozsahu 9 399 eur, za položku č. 396a a 432a v plnom rozsahu, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne v celkovej výške 3 645,25 eura. 2.3. Odvolateľ, intervenient, sa nestotožnil s hodnotením znaleckého posudku súdom, v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu Trnava zo dňa 26. 02. 2019 sp.zn. 25Co/18/2018. Dôvodil, že znalecký posudok č. 01/2021 v spojení s č. 8/2021 neobsahuje podklady, ktoré by v slade s judikatúrou a súdnou praxou vysvetlili, prečo pokiaľ bodové hodnotenie bolo opreté a zdôvodnené skutočnosťami (invalidita, hydrocefalus, psoriáza), ktoré preukázateľne s úrazom z 03. 07. 2005 nesúvisia, resp. súvis je značne otázny, nemá žiadny vplyv na konečnú výšku bodového hodnotenia. Všetky dostupné informácie, ktoré súdu znalci ponúkli, mohol súd vyhodnotiť z právneho hľadiska tak, že neprizná celé bodové hodnotenie, ale iba to, ktoré je v čase vyhlásenia rozsudku aktuálne prítomné, ďalej to, ktoré nie je premlčané a nakoniec to, ktoré súvisí s konaním žalovaného a nie s absenciou časnej liečby u psychiatra (šesť, resp. osem rokov po úraze), ktoré zapríčinila chronifikáciu následkov pod pol. č. 255. Odvolateľ ďalej v podanom odvolaní pomerne podrobne rozpisuje dôvody, pre ktoré už tieto položky (252, 254, 255) u jednotlivých žalobcov, nie sú aktuálne. 2.4.Opätovne poukázal na ním vznesenú námietku premlčania časti nároku za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 9 856,65 eura, o ktorú žalobca v druhom rade rozšíril žalobný návrh až dňa 26. 03. 2013. Nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia za psychické následky bol prvýkrát uplatnený iba v sume 16 596,95 eura dňa 10. 03. 2009, pričom premlčacia lehote pri psychických následkoch začala plynúť najskôr 07. 05. 2008 a najneskôr 03. 07. 2009 a márne uplynula 03. 07. 2011. Rozšírenie tohto nároku o 856,65 eura je zjavne po uplynutí premlčacích lehôt. Súd prvej inštancie svoj postoj k otázke premlčania nevysvetlil, čím sa rozhodnutie stalo nepreskúmateľné. Za premlčaný nárok považuje tiež navýšenie položky 254, ktorá doteraz nebola uplatnená a žalobca v druhom rade ju uplatnil až na pojednávaní dňa 01. 02. 2022. Judikatúra je v tomto smere jednoznačná a za počiatok plynutia premlčacej doby je považovaný moment ustálenia zdravotného stavu do takej miery, že už bolo možné vyhotoviť bodové hodnotenie (rok 2008, resp. 2009). Nárok je premlčaný minimálne 12 rokov. Taktiež položka 254 u žalobcu v druhom rade nie je aktuálna. 2.5. Odvolateľ sa nestotožnil ani s priznaným úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne od 16. 10. 2011 do zaplatenia zo sumy 39 909,60 eura znamená, že žalovaný bude zaviazaný na dvojnásobok istiny, t.j. spolu cca na 80 000 eur. Dátum 16. 10. 2011súd určil podľa dátumu vypracovania prvého znaleckého posudku (MUDr. P.) a to napriek tomu, že existovalo množstvo dôvodov, pre ktoré nebolo možné podľa tohto znaleckého posudku plniť, nakoľko po jeho vypracovaní vyvstala potreba ďalších dvoch znaleckých posudkov. Pokiaľ ide o omeškanie určené od 10. 10. 2021, dané nároky boli uplatnené až na pojednávaní dňa 01. 02. 2022, t.j. od 10. 10. 2021 ani neboli predmetom konania. 2.6. Predmetný spor trvá neuveriteľných takmer 15 rokov, hlavne z dôvodu na strane žalobcov, keď pojednávania museli byť odročeného z dôvodu, že nedokázali špecifikovať svoje nároky. Za špecifikum tohto prípadu považuje aj skutočnosť, že okrem znaleckých zistení potrebných na vyčíslenie nároku, bol potrebný aj zásah súdu, ktorý svojim právnym posúdením mal zohľadniť všetky špecifiká veci a rozhodnúť, či prizná aj položky, ktoré síce znalci uviedli, ale už aktuálne neexistujú (pol. č. 252, 254) a rozhodnúť o ním navrhovanom krátení existujúcej položky č. 255, ktorá chronifikovala a nevyliečila sa prevažne z dôvodov mimo konania zodpovednosti žalovaného. Omeškanie žalovaného nenastalo, nakoľko vzhľadom na všetky okolnosti závisí výška plnenia od znaleckých posudkov a zároveň od právneho posúdenia súdu. Priznanie úrokov z omeškania považuje za nespravodlivé, nakoľko v tom čase nebolo možné jednoznačne zhodnotiť, koľko žalobcom patrí a navyše ani samotný žalobný návrh v tom čase nebol pri žalobcovi v druhom rade rozšírený do sumy, ktorú mu priznal súd. 2.7. Odvolateľ namieta rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v časti náhrady trov štátu. Je toho názoru, že v súlade so spravodlivým usporiadaním veci mali byť strany konania zaviazané na náhradu trov štátu pomerne, t.j. podľa pomeru úspechu, resp. neúspechu strán v konaní. 2.8. Prípad žalobcov bol špecifický v tom, že sa ťahal neskutočných 15 rokov a navyše, že žalobcovia trpeli psychickými problémami, ktoré neboli riadne a včas psychiatricky liečené, čím došlo k pretrvávaniu niektorých prejavov posttraumatickej stresovej poruchy (pol. č. 255), až doposiaľ. Žiada zohľadniť, že výsledky dokazovania neumožňovali žalovanému plniť sumu náhrady škody za sťaženie spoločenského uplatnenia, nakoľko ani doposiaľ stále nie sú vyriešené zásadné namietané skutočnosti, ktoré nezodpovedal ani súd prvej inštancie. Navrhuje napadnuté rozhodnutie v napadnutej časti zmeniť
tak, že žalobu žalobcov zamietne v plnom rozsahu a zaviaže žalobcov na náhradu trov odvolacieho konania intervenientovi.
3. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním aj žalovaný. Dôvodil, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). 3.1. Poukázal na ustanovenie § 217 ods. 1 CSP (pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia). Najaktuálnejšie posúdenie zdravotného stavu žalobkyne v prvom rade je uvedené v znaleckom posudku č. 01/2021 vypracovaný znaleckou organizáciou a v jeho doplnení. Zo záverov vyplýva, že trvalým následkom u žalobkyne v prvom rade je posttraumatická stresová porucha s trvalou zmenou osobnosti, t.j. položka č. 255. V čase vydávania rozhodnutia už položka č. 254 u žalobkyne v prvom rade prítomná nebola a podľa vyjadrenia znaleckej organizácie trvala len niekoľko mesiacov po nehode. Súd prvej inštancie preto nesprávne vec posúdil, keď priznal žalobkyni v prvom rade náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia aj za položku 254, rozhodnutie je v tejto časti nezákonné. 3.2. Ďalej namieta, že pre absenciu adekvátnej psychiatrickej liečby u žalobkyne v prvom rade došlo k ich pretrvávaniu a trvalým následkom. Nevylúčil, že následky u žalobkyne v prvom rade existovali len z dôvodu je ľahostajného prístupu k liečbe, čo však nemožno prikladať na ťarchu žalovanému. Súd prvej inštancie mal uvedený nárok žalobkyne krátiť minimálne o 50%, keďže tak neurobil, rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 3.3. Ďalej odvolateľ namieta použitie nesprávnej hodnoty bodu, t.j. 14,46 eura za rok 2008. Mal vychádzať z hodnoty bodu 13,37 eura za položku 255, nakoľko bolo možné bodové hodnotenie po prvýkrát vykonať v roku 2008, priemerná mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve za kalendárny rok 2007 bola 668,72 eura, z čoho 2% predstavujú 13,37 eura. V tejto časti je rozhodnutie nezákonné. 3.4. Opätovne vzniesol námietku premlčania v časti uplatnené nároku na zaplatenie sumy 1 879,80 eura. Dôvodil, že žalobkyňa v prvom rade si tento nárok uplatnila až podaním zo dňa 30. 01. 2022, pričom najneskôr po štyroch rokoch od poškodenia zdravia sa vykryštalizujú aj tie najťažšie prípady. Dopravná nehoda sa stala 03. 07. 2005, bodové hodnotenie bolo možné vykonať štyri roky od nehody, t.j. najneskôr 03. 07. 2009, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode, v danom prípade, dňa 03. 07. 2011. Súd prvej inštancie sa však pri vydávaní rozhodnutia námietkou premlčania vznesenou zo strany žalovaného nevysporiadal, pričom vec nesprávne právne posúdil a vydal nezákonné rozhodnutie. 3.5. Odvolateľ aj u žalobcu v druhom rade namietal premlčanie jeho nároku vo výške 1 738,10 eura na základe posudku vypracovaného MUDr. L. C., v ktorom lekár uviedol, že bodové hodnotenie bolo možné vykonať jeden rok po úraze, t.j. 03. 06. 2006, nárok sa premlčal dňa 03. 07. 2008, u žalovaného v druhom rade k zhoršeniu zdravotného stavu nedošlo, nie je preto správne počítať začiatok plynutia premlčacej lehoty až dňom 17. 06. 2008. Nárok žalobcu v druhom rade je preto premlčaný, súd vydal v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nezákonné rozhodnutie. 3.6. Ďalej namieta, že náhradu za položku 252 súd prvej inštancie nemohol brať do úvahy, nakoľko následok podľa tejto položky odznel 6-8 mesiacov od úrazu, t.j. na prelome rokov 2005-2006. Z informácií nevyplýva, že by žalobca v druhom rade utrpel úraz hlavy, čo sa nenachádza ani v jednej lekárskej správe. V tejto časti súd vec nesprávne právne posúdil a vydal nezákonné rozhodnutie. 3.6. Namieta tiež nesprávne právne posúdenie pri položke č. 254, ktorá v čase rozhodovania súdu prvej inštancie už prítomná nebola a preto tento nárok priznať nemal. 3.7. Obdobne ako pri žalobkyni v prvom rade, namieta absenciu adekvátnej psychiatrickej liečby, čo však nemožno dať na ťarchu žalovanému. 3.8. Aj u žalobcu v druhom rade namieta nesprávne použitú výšku bodového hodnotenia, keď súd prvej inštancie mal vychádzať z hodnoty bodu 13,37 eura a nie 14,46 eura. 3.9. Namieta premlčanie nároku žalobcu v druhom rade v časti uplatneného nároku sťaženia spoločenského uplatnenia v rozsahu 9 856,65 eura, keď spravidla za ustálený možno považovať zdravotný stav po uplynutí jedného roka od poškodenia na zdraví a najneskôr po štyroch rokoch od poškodenia zdravia sa vykryštalizujú aj tie najťažšie prípady. Dopravná nehoda sa stala 03. 07. 2005, poškodenie zdravia u žalobcu v druhom rade bolo možné vykonať prvý krát 03. 07. 2009, dvojročná premlčacia lehota uplynula dňa 03. 07. 2011 a k uplatneniu nároku žalobcu došlo až neskôr. 3.10. Aj v prípade nároku uplatneného žalobcom v druhom rade vo výške 2 458,20 eura došlo až podaním zo dňa 30. 01. 2022 napriek tomu, že tento nárok sa premlčal dňa 03. 07. 2011. Námietkou premlčania sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal, z ktorého dôvodu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a vydaniu nezákonného rozhodnutia.
3.11. Odvolateľ sa nestotožnil ani s rozhodnutím súdu prvej inštancie v časti priznaných úrokov z omeškania. Dôvodí tým, že žalobcovia finálne znenie, t.j. výšku požadovaného finančného zadosťučinenia, ktorého zaplatenie od žalovaného požadujú, určili až v podaní zo dňa 30. 01. 2022. Žalovaný a tak o skutočnej výške nárokov patriacich žalobcom dozvedel až z rozhodnutia súdu vo veci samej. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. 11. 2018 sp.zn. 3Cdo145/2017, podľa ktorého povinnosť zaplatiť úroky z omeškania vzniká až doručením právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody. 3.12. Žiada, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a žabu žalobcov v celom rozsahu zamietol a žalovanému a intervenientovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 4. Rozsudok súdu prvej inštancie napadli odvolaním aj žalobcovia v prvom a v druhom rade, a to proti výroku o trovách konania (výrok V. rozsudku) z dôvodu,, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 4.1. Žalobcovia namietajú aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Za nelogickú považujú argumentáciu súdu o správaní sa žalobcov, ktorí mali spôsobiť podľa úvahy súdu prieťahy v konaní. V prípade, ak mal súd akékoľvek výčitky voči správaniu sa žalobcov, je možné aby súd v samotnom uznesení, v ktorom bude rozhodovať o výške trov konania, odmenu za takýto úkon nepriznal. Žalobcovia mali záujem na čo najrýchlejšom skončení súdneho sporu, využívali zákonné oprávnenia a poukazovali na prieťahy v konaní. Nestotožnili sa s argumentom súdu, že až na jeho výzvu špecifikovali úpravu petitu až dňa 01. 02. 2022. Uvedené konanie zo strany žalobcov nespôsobilo odročenie pojednávania, prieťahy v konaní. Bolo potrebné, aby sa súd detailne zaoberal skutočnosťami, kedy a z akého dôvodu došlo k zmene petitu zo strany žalobcov, ako aj či k zmene nedošlo z dôvodu novoty vyplývajúcej z ukončeného znaleckého dokazovania, resp. plnenia žalovaného, či intervenienta. 4.2. Žiadajú v tejto časti zmeniť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobcovia majú nárok na náhradu trov konania vo výške 100%, prípadne uplatniť ustanovenie § 255 ods. 2 CSP a priznať náhradu trov konania podľa pomeru úspechu k veci. 5. Intervenient k odvolaniu žalobcov v prvom a v druhom rade v písomnom podaní uviedol, že žaloba bola podaná bez výzvy na zaplatenie, teda všetky nároky sa museli riešiť v súdnom konaní v rozpore so zásadou predchádzania sporom. Nároky boli uplatňované nepresne, resp. nedoložené potrebnými dokladmi, neustále upravované, zaregistroval 24 úprav žalobného návrhu. Zo strany žalobcov bolo vedené spôsobom, ktorý neumožňoval vysporiadať všetky nároky žalobcov z dôvodu ich nedostatočného zdokladovania, ako aj z dôvodu neustálych nezrovnalostí v požadovaných nárokoch. Takýmto konaním vznikli zásadné náklady na trovy konania tak žalovanému, ako aj intervenientovi, spôsobili ich samotní žalobcovia, nakoľko toto súdne konanie pri riadnom označení predmetu sporu mohlo byť skončené po 4-5 rokoch. Navrhuje potvrdiť výrok napadnutého rozsudku o náhrade trov konania. 6. Žalovaný k odvolaniu žalobcov v prvom a v druhom rade v písomnom vyjadrení sa v plnom rozsahu stotožnil s vyjadrením intervenienta k odvolaniu žalobcov, súhlasil so všetkými argumentami, ktoré intervenient uviedol. Navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti potvrdiť. 7. Žalovaný v priebehu odvolacieho konania písomným podaním zo dňa 15. 06. 2022 čiastočne zobral odvolanie späť, a to v časti nároku na náhradu škody za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobkyne v prvom rade za položku č. 255 v rozsahu 50% zo 650 bodov priznaných rozsudkom, t.j. vo výške 4 699,50 eura, v časti nároku žalobcu v druhom rade za sťaženie spoločenského uplatnenia za položku č. 396a a položku č. 432a v rozsahu 100% zo 130 bodov priznaných rozsudkom vo výške 1 738,10 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 01. 03. 2010 do zaplatenia, súhrnne vo výške 1 907,15 eura, náhrady škody za sťaženie spoločenského uplatnenia za položku 255 v rozsahu 50% z 1300 bodov vo výške 9 399 eur a žiada, aby odvolací súd konanie v tejto časti zastavil. 8.Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania žalobcov v prvom až treťom rade a intervenienta podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, súc viazaný dôvodmi a rozsahom týchto odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, za splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 219 ods. 3 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalobcov v prvom a v druhom rade voči výroku o trovách konania, je dôvodné, preto v tejto napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že priznal žalobcom v prvom a v druhom rade nárok na náhradu trov konania voči žalovanému a intervenientovi v plnom rozsahu. Odvolanie žalovaného, ako aj odvolanie intervenienta vyhodnotil ako nedôvodné, preto v napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Zároveň odvolací súd zastavil odvolacie konanie o odvolaní žalovaného v
rozsahu zaplatenia sumy 4699,50 eura žalobkyni v prvom rade a zaplatenia sumy 1 907,15 eura a 9 399 eur žalobcovi v druhom rade, spolu s úrokom z omeškania.
9.Predmetom konania v danej veci bol nárok žalobcov v prvom a v druhom rade, ktorí sa jeho konečnou špecifikáciou zo dňa 01. 02. 2022 domáhali uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni v prvom rade sumu 15 995,20 eura (náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia) spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 15 995,20 eura od 16. 10. 2011 do zaplatenia a sumy 3039,40 eura od 10. 10. 2021 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalej sa domáhali uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi v druhom rade sumu 2 465,58 eura (náhrada za bolesť) s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 2 465,58 eura od 28. 06. 2007 do zaplatenia, sumy 1 879,85 eura (náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia spolu s úrokom z omeškania vo výške % ročne zo sumy 1 879,85 eura od 16. 10. 2009 do zaplatenia, sumy 728,44 eura (náhrada liečebných nákladov) s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 728,44 eura od 01. 03. 2010 do zaplatenia, sumy 26 453,60 eura (náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 26 453,60 eura od 16. 10. 2021 do zaplatenia, sumy 2 614,60 eura s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 2 614,60 eura od 10. 10. 202 do zaplatenia, sumy 3 727,04 eura (zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia) spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 3 727,04 eura od 03. 07. 2007 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 9.1.Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom konanie v časti o zaplatenie sumy 30,27 eura ohľadne žalobcu v 2. rade zastavil (výrok I.). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni v prvom rade sumu 15 038,40 eura (náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia) spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 15 038,40 eura od 16.10.2011 do zaplatenia, sumu 1 879,80 eura (náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia) spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1 879,80 eur od 10.10.2021 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi v druhom rade sumu 1 738,10 eura (náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia) spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1 738,10 eura od 01.03.2010 do zaplatenia, sumu 24 871,20 eura (náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia) spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 24 871,20 eura od 16.10.2011 do zaplatenia, sumu 2 458,20 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 2 458,20 eura od 10.10.2021 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.). Žalobu v prevyšujúcej časti ohľadne žalobkyne v prvom rade a žalobcu v druhom rade zamietol (výrok IV.). Stranám sporu a intervenientovi na strane žalovaného nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok V.). O náhrade trov štátu rozhodol tak, že štát má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením (výrok VI.). 9.2. S rozsudkom súdu prvej inštancie sa nestotožnil intervenient a to v časti výroku II., vo vzťahu k uloženiu povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni v prvom rade náhradu škody z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 10 338,90 eura s príslušenstvom a v sume 1 879,80 eura s príslušenstvom. Vo vzťahu k žalobcovi v druhom rade podal odvolanie vo výroku III. V časti o zaplatenie 15 472,20 eura a 2 458,20 eura s príslušenstvom. Zároveň podal odvolanie aj v časti výroku o náhrade trov štátu. Namietol v tomto výroku priznanie úrokov z omeškania namietajúc, že žalobcovia jednak v predmetnej žalobe svoj nárok riadne nevyčíslili, nemali na základe akého titulu plniť, nárok upravovali viac krát v priebehu konania v závislosti od záverov znaleckých dokazovaní a teda sa nemohla žalovaná dostať do omeškania s plnením od podaných znaleckých posudkov, nakoľko ich bolo viac. Z tohto dôvodu intervenient namieta, že žalovaný, nemohla byť v omeškaní s plnením žalobcom, keďže ich nárok nebol správne uplatnený. Až po doručení znaleckého posudku, žalobcovia opakovane upravovali svoj nárok a požiadali súd o pripustenie zmeny žaloby. Namietal tiež nesprávne určenú výšku bodu. 9.3. S rozsudkom súdu prvej inštancie sa nestotožnil ani žalovaný, ktorý v podanom odvolaní namietal tie isté skutočnosti, ako intervenient. 9.4. S rozsudkom súdu prvej inštancie sa nestotožnili ani žalobcovia v prvom v druhom rade, ktorí napadli rozsudok v časti, v ktorej súd prvej inštancie nepriznal žalobcom nárok na náhradu trov konania.
10. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
11.Ustanovenie § 387 ods. 2 CSP zakotvuje koncepciu zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí vyhotovovať štandardné rozhodnutie podľa § 220 ods. 2 CSP, ale obmedzí sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako neoddeliteľnej súčasti práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na všetky argumenty účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce. 11.1.Odvolací súd v zmysle § 380 ods. 1 CSP, viazaný predovšetkým v danej veci rozsahom a dôvodmi odvolania, sa v merite veci plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, nakoľko bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna, presvedčivá a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 380 ods. 2 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne. 11.2.V danej veci odvolací súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, nezistil žiadne vady, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
12. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní podanom intervenientom, žalovaným, súc viazaný rozsahom a dôvodmi týchto odvolaní, preskúmal v danej veci tak napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, konanie, ktoré mu predchádzalo a tiež dôvody odvolaní a skonštatoval, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere vec aj správne právne posúdil. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia veľmi rozsiahlym spôsobom a veľmi podrobne popísal skutkový stav, stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery veľmi podrobne a relevantne vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že tak intervenient, ako aj žalovaný sa v nimi napadnutých častiach s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvého stupňa nestotožňujú, neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám, ktoré na túto časť rozhodnutia kladie vyššie citované zákonné ustanovenie. Súd prvej inštancie veľmi jasne, zrozumiteľným spôsobom a po odbornej stránke veľmi relevantným spôsobom uviedol dôvody svojho rozhodnutia. Odvolací súd sa s týmto odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť týchto dôvodov ďalej, podľa § 387 ods. 2 CSP, iba poukazuje. Vzhľadom na podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku, okrem nepriznania náhrady trov konania žalobcom, odvolací súd v plnom rozsahu na dôvody napadnutého rozsudku poukazuje a na zdôraznenie správnosti nemá čo dodať, nakoľko súd prvej inštancie vyčerpávajúcim spôsobom svoje rozhodnutie zdôvodnil.
13. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil (okrem začiatku omeškania žalovanej s plnením žalobkyni v prvom rade) s odôvodnením rozsudku súdom prvej inštancie, ktoré bolo podrobne a odborne vyčerpávajúce, na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti nemá čo dodať a na tieto dôvody iba v plnom rozsahu poukazuje. V ďalšom odôvodnení tohto rozsudku sa odvolací súd podľa § 387 ods. 3 CSP zameria na dôvody podaných odvolaní a námietok vznesených stranami sporu v podaných odvolaniach.
14. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním intervenient, ktorý namietal opätovne predovšetkým závery znaleckého posudku znalcov znaleckej organizácie: Psychiatrická nemocnica L. P. č. 01/2021 zo dňa 15. 03. 2021. Vytýka súdu prvej inštancie neuvedenie dôvodov priznania náhrady
za položky 252 a 254. Predmetný znalecký posudok nepovažuje intervenient za hodnoverný a namieta jeho tendenčnosť.
14.1. Odvolací súd po preskúmaní tak námietky uvedenej v podanom odvolaní odvolateľa, ako aj celého spisového materiálu dospel k záveru, že táto námietka je zo strany odvolateľa podaná účelovo. Je nesporné, že posúdenie zdravotného stavu žalobcov v prvom a v druhom rade, bodové hodnotenie utrpenej bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, je otázkou odbornou, na posúdenie ktorej sú potrebné vedecké poznatky. Navyše pre zložitosť postupu nepostačuje odborné vyjadrenie, ale bolo nevyhnutné znaleckým dokazovaním určiť ustálenie zdravotného stavu žalobcov, ako aj vysoko odborné posúdenie následkov, ktoré pri dopravnej nehode utrpeli. 14.1.1.V danej veci je potrebné poznamenať, že boli vypracované až tri znalecké posudky, a to znalcom z odboru zdravotníctva, odvetvie psychiatria, MUDr. P. P., zapísaným v zozname znalcov, ktorý vypracoval znalecký posudok na základe uznesenia súdu prvej inštancie dňa 16. 10. 2011, v ktorom sa zaoberal psychickou traumou, ktorú žalobcovia utrpeli pri dopravnej nehode. Znalec sa vyjadril i k bodovému hodnoteniu, hodnotil i položky 254 a 255 u každého zo žalobcov, vyjadril sa, že zdravotný stav je čiastočne ustálený a následky pretrvávajú. Intervenient so závermi znaleckého posudku nesúhlasil. 14.1.2. V dôsledku nesúhlasu intervenienta so závermi znaleckého posudku MUDr. P., súd prvej inštancie ustanovil do konania znaleckú organizáciu Centrum duševného zdravia, s.r.o., zapísanú v zozname znalcov. Poverenými znalcami na vypracovanie znaleckého posudku boli MUDr. U. J. a MUDr. Y. I.. Znalci podali znalecký posudok číslo 226/2013 dňa 30. 11. 2013. Nestotožnili sa MUDr. P. iba v otázke položky 254. Podľa ich záveru, nie je možné súčasné hodnotenie podľa položky č. 254 a položky č. 255. Iné zásadné rozpory so závermi znaleckého posudku MUDr. P. nekonštatovali. Za ustálený zdravotný stav považovali rok 2011, t.j. dva roky pred vykonaním znaleckého dokazovania. Vzhľadom na námietky intervenienta, bol v konaní, na pojednávaní vypočutý znalec MUDr. J., ktorý na záveroch znaleckého posudku zotrval. 14.1.3. Vzhľadom na opätovné námietky intervenienta, súd prvej inštancie ustanovil do konania znaleckú organizáciu, a to Psychiatrickú nemocnicu L., zapísanú do zoznamu znalcov. Jej úlohou bolo okrem iného porovnať závery predchádzajúcich znaleckých posudkov a zhodnotiť zdravotný stav žalobcov. Znalci dospeli jednoznačne k záveru, že odlišnosti medzi posudkami nie sú zásadné, diagnostické závery sú zhodné, medzi tromi znaleckými expertízami boli veľké časové odstupy. Znalci pracovali so stavom, aký pretrváva aj po mnohých rokoch. U žalobkyne v prvom rade jednoznačne dospeli k záveru, že žalobkyňa trpí psychickými ochoreniami, posttraumatickou stresovou poruchou s trvalou poruchou osobnosti, ktorý hodnotili položkou 255 v počte bodov 650. Taktiež bodovo hodnotili aj položku 254 počtom bodov 390 a položku 252 počtom bodov 130. U žalobcu v druhom rade taktiež dospeli k záveru, že trpí posttraumatickou stresovou poruchou, je invalidným dôchodcom, preto v položke 255 určili počet bodov 1300, hodnotili i položku 254 v počte bodov 520 a položku 252 v počte bodov 70. Dôvodili, že položka 254 predstavuje inú situáciu a klinickú diagnózu - stav súvisí s akútnym stresom spôsobeným traumou, môže prejsť do adaptačnej poruchy, odznenie poruchy býva rôzne dlhé. Položka 255 súvisí s dlhodobými následkami ťažkej psychotraumy, v danom prípade zodpovedá diagnóze posttraumatickej stresovej poruchy. Konštatovali tiež, že k rozdielnemu bodovému hodnoteniu u predchádzajúcich znalcov mohlo dôjsť aj vzhľadom na časový odstup jedného posúdenia od druhého, k zmene zdravotného stavu u žalobcov od nehody nedošlo. 14.1.4. Vzhľadom na závery všetkých znaleckých posudkov, z ktorých jednoznačne vyplýva, že následky dopravnej nehody na zdravotnom stave žalobcov pretrvávajú aj v súčasnej dobe, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade ide skutočne o vysoko odborné otázky, na zodpovedanie ktorých je oprávnený iba znalec, resp. znalecká organizácia, odvolací súd sa prikláňa a za základ rozhodnutia v danej veci, tak, ako súd prvej inštancie, považoval závery znaleckých posudkov, predovšetkým sa prikláňa k záverom posledného znaleckého posudku, znaleckej organizácie Psychiatrickej nemocnice L.. Tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd nemá dostatok takých odborných vedomostí, aby sám mohol posúdiť tieto odborné otázky a zodpovedať ich, z ktorého dôvodu nemal inú možnosť, ako vychádzať z týchto záverov znaleckej organizácie a tieto považovať za hodnoverné a objektívne. Znalci v podaných znaleckých posudkoch podrobne zdôvodnili priznanie náhrady za položky 252 a 254. Keďže ich samotní znalci, ako odborní garanti, vyhodnotili existenciu zdravotného postihnutia, predstavujúce tieto položky a nakoľko ide o odborné posúdenie, súd prvej inštancie nemal inú možnosť, ako tieto položky, vyplývajúce z ich záverov, žalobcom uznať a priznať ich náhradu. Z uvedeného dôvodu námietku intervenienta, ako aj žalovaného považoval za účelovú a nedôvodnú. 14.1.5. Záverom k tejto námietke odvolací súd poznamenáva, že sám intervenient závery znalcov uznal, keď čiastočne, práve po podaní znaleckých posudkov, žalobcom plnil. Predmetnú námietku uplatnil
intervenient už v priebehu konania na súde prvej inštancie a súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku, v jeho odôvodnení, touto námietkou zaoberal. 14.2. Ďalšou, podstatnou námietkou intervenienta, ako aj žalovaného, bolo neakceptovanie súdu prvej inštancie ním vznesenej námietky premlčania v časti nároku za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 9856,65 eura, o ktorú čiastku žalobca v druhom rade rozšíril žalobný návrh až dňa 26. 03. 2013, pričom prvýkrát ju žalobcovia uplatnili v sume 16 596,95 eura dňa 10. 03. 2009. 14.2.1. Aj touto námietkou sa v napadnutom rozsudku zaoberal súd prvej inštancie a vyhodnotil ju ako nedôvodnú. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že žalobcovia si prvýkrát uplatnili nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia z titulu psychických problémov dňa 10. 03. 2009. Znalci sa zhodli, že k ustáleniu zdravotného stavu došlo v roku 2011 (T.. P. považoval stav za čiastočne ustálený dňom 16. 10. 2011 u žalobkyne v prvom rade a znalcovia MUDr. J., MUDr. I. považovali stav u žalobkyne v prvom rade za ustálený v roku 2011 a u žalobcu v druhom rade pri ich vyšetrení). Za situácie, že žalobcovia si nárok z titulu psychickej traumy, psychických problémov uplatnili dňa 10. 03. 2009 a znalci sa zhodli na ustálení zdravotného stavu u žalobkyne v prvom rade v roku 2011, u žalobcu v druhom rade až v čase vyšetrenia žalobcu, správnosť záveru súdu prvej inštancie o tom, že nárok žalobcov aj v tejto časti bol uplatnený včas, bol správny. Je pravdou, že žalobcovia si uplatnili nárok z tohto titulu (psychické problémy) dňa 10. 03. 2009, kedy neboli k dispozícii znalecké posudky, preto nárok vo výške bodového hodnotenia (ktoré záviselo od záverov znalcov), upravili až po podaní posledného znaleckého posudku, a to iba v časti výšky nároku. Odvolací súd iba dodáva, že odborná otázka, posudzovaná znalcom (prípadne aj viacerými znalcami) môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku škody iba odhaduje. Aj tu je zrejme primárnym fakt, že škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje a je určená práve výškou bodového hodnotenia, ku ktorému dospeli znalci v podanom poslednom znaleckom posudku. Až následne preto mohli žalobcovia s konečnou platnosťou upraviť žalobný nárok, aj vzhľadom na jeho výšku určenú znalcami. Z tohto dôvodu odvolací súd neakceptoval žalovaným a intervenientom vznesenú námietku a vyhodnotil ju ako účelovú a nedôvodnú. V danej veci si žalobcovia nárok na náhradu škody z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia z dôvodu psychických problémov uplatnili dňa 10. 03. 2009. Znalci konštatovali, že k ustáleniu zdravotného stavu z tohto dôvodu u žalobkyne v prvom rade došlo v roku 2011 a u žalobcu v druhom rade až vyšetrením posledných znalcov. Z tohto dôvodu preto odvolací súd sa nestotožnil s intervenientom a žalovaným vznesenou námietkou premlčania. 14.2.2. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že v prípade nároku na odškodnenie za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia sa žalobca dozvedel o škode v čase, kedy sa mu zdravotný stav ustálil a bolo možné objektívne vykonať bodové ohodnotenie bolesti a od momentu, kedy nadobudol vedomosť aj o osobe zodpovednej za vznik škody, začala bežať subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. V tomto zmysle sa poškodený o škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia dozvie v čase, kedy sa po skončení liečby jeho zdravotný stav natoľko ustálil, že bolo zistiteľné, či a v akom rozsahu k sťaženiu jeho uplatnenia v živote a v spoločnosti došlo a kedy je možné na základe skutkových okolností, ktoré má k dispozícii objektívne vykonať jeho ohodnotenie. 14.3. K námietke odvolateľa, týkajúcej sa úroku z omeškania, odvolací súd iba poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti súdom prvej inštancie , v bode 130., s ktorým záverom sa odvolací súd stotožnil a na toto odôvodnenie poukazuje. Námietku odvolateľa preto vyhodnotil ako účelovú a nedôvodnú. 14.4. Ani námietku odvolateľa, týkajúcu sa trov štátu, odvolací súd neakceptoval a vyhodnotil ju ako účelovú a nedôvodnú. Aj v tejto časti poukazuje na odôvodnenie súdom prvej inštancie v bode 139. 14.5. Záverom odvolací súd súhlasí s konštatovaním intervenienta, že predmetný spor sa ťahal neuveriteľných 15 rokov. Skutočnosť, že žalobcovia trpeli psychickými problémami, ktoré neboli riadne a včas psychiatricky liečené, však nie je možné pripísať na ťarchu žalobcov, keďže boli diagnostikované až neskôr po dopravnej nehode. Aj vzhľadom na intervenientom poukazovanú dĺžku konania bolo v danej veci potrebné rozhodnúť s konečnou platnosťou.
15. Odvolanie v danej veci podal aj žalovaný. Dôvody tohto odvolania sa prakticky zhodujú s dôvodmi odvolania intervenienta, ktorý pôsobil na jeho strane. Navyše však žalovaný namieta výšku jeho bodu, ktorú výšku namietali už v základnom konaní, pred súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku s touto námietkou riadne vysporiadal, odôvodnil, prečo ju neakceptoval (v bode 118.) a odvolací súd sa s týmto záverom stotožnil.
16. Odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie podali aj žalobcovia v prvom a v druhom rade, a to v časti výroku V., v časti, v ktorej nepriznal žalobcom nárok na náhradu trov konania.
16.1. Súd prvej inštancie dôvodil existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré aplikoval v danej veci ustanovenie § 257 CSP a náhradu trov konania stranám sporu nepriznal. Hlavným dôvodom pre takýto postup bol postoj a správanie sa žalobcov počas konania, ktorým vytýkal, že sústavne menili žalobný návrh, nestále sa komplikovalo ustálenie nárokov žalobcov. 16.2. S týmto záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd nestotožnil. Poukazuje na skutočnosť, že konanie v danej veci začalo podanou žalobou, ktorú žalobcovia podali dňa 03. 07. 2007, ktorou si svoj nárok na náhradu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia uplatnili. Ďalej odvolací súd poukazuje tiež na skutočnosť, že nie vinou žalobcov sa vo veci nekonalo plynule, že vo veci museli byť podané tri znalecké posudky a až na základe posledného, z roku 2021 bol s konečnou platnosťou ustálený ich nárok. Nie je preto možné dať za vinu a na ťarchu žalobcov, že konanie trvalo neúnosných 15 rokov. Dĺžku konania nie je možné považovať za okolnosť hodnú osobitného zreteľa, navyše za situácie, že táto závisí od vyriešenia odborných otázok, ako aj od postupu samotných strán v konaní. Vzhliadnuť v tomto dôvody hodné osobitného zreteľa, odvolací súd nepovažoval za dôvodné. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje práve na ustanovenie § 257 CSP, ktoré predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok. Súd môže iba výnimočne nepriznať náhradu trov konania, a to iba v prípade existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa. Aplikácia tohto ustanovenia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (R 34/1982). Napriek tomu, že ich zákon výslovne nešpecifikuje, ponecháva ich na úvahu súdu, čo však neznamená, že môže ísť o úplne voľnú úvahu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (napr. 2MCdo 17/2009, sp.zn. 5Cdo 67/2010, 3MCdo 46/2012) nemožno ustanovenie § 257 CSP považovať za ustanovenej, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania, alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom konania alebo charakterom procesnej situácie. 16.3. Podľa ustálenej súdnej praxe (napr. nález ÚS SR sp.zn. III. ÚS 119/03, uznesenie NS SR sp.zn. 5Cdo 67/2010) musia byť výnimočnosť použitia ustanovenia § 257, ako aj to, v čom súd videl, že išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, náležite odôvodnené. 16.3.1. Súd prvej inštancie odôvodnil a vyjadril svoj názor na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP tým, že konanie trvalo dlho, žalobcovia neustále menili svoj žalobný návrh, k ustáleniu došlo až po podaní posledného znaleckého posudku, mnohokrát menili, upravovali žalobný petit. 16.3.2. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvej inštancie nestotožnil. Z vykonaného dokazovania a zo záverov súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že žalobcovia boli v konaní úspešní, vznikol im preto v zmysle ustanovenia § 255 CSP nárok na náhradu trov konania. Je však potrebné poznamenať, že aj žalovaný, resp. intervenient v konaní neustále namietali závery znaleckých posudkov, odborných vyjadrení, v dôsledku čoho boli v konaní podané viaceré lekárske posudky, tri znalecké dokazovania, z toho dve znaleckými organizáciami a aj napriek tomu sa so závermi týchto znalcov intervenient a žalovaný nestotožnil a nesúhlasil s nimi. Znalci v poslednom znaleckom posudku jednoznačne konštatovali, že zásadné rozdiely v podaných znaleckých posudkoch a v posúdení zdravotného stavu, ustálení zdravotného stavu, bodového hodnotenia, neboli. Z tohto pohľadu preto aj sústavný nesúhlas intervenienta so závermi jednotlivých znaleckých posudkov možno hodnotiť ako „naťahovanie“ konania. Odvolací súd iba v tejto súvislosti dodáva, že odborná otázka, ktorá je posudzovaná znalcami, resp. znalcom, môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku škody iba odhadne. Podstatnou skutočnosťou je však fakt, že škoda bola spôsobená a jej výška iba nasleduje, resp. je špecifikovaná až na základe podaného znaleckého posudku. V súvislosti s náhradou trov konania preto bude vhodným riešením priznanie náhrady trov konania z prisúdenej sumy, nie zo sumy žalovanej. Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten sa skúma čo do právneho základu, nie čo do výšky priznaného nároku. Z tohto dôvodu odvolací súd je toho názoru, že nárok žalobcov na náhradu trov konania je daný, keďže v konaní boli úspešní. Súd prvej inštancie má právo pri určovaní výšky náhrady trov konania zohľadniť iba účelne vynaložené náklady, ktoré súvisia s konaním. V tomto štádiu konania (pri určovaní výšky náhrady trov konania) má právo využiť svoje oprávnenie na priznanie iba účelne vynaložených trov konania. 16.4. S poukazom na tieto dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti náhrady trov konania zmenil a žalobcom v prvom a v druhom rade priznal nárok na náhradu trov konania s tým, že o výške bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím súdu prvej inštancie.
17. Žalovaný v priebehu odvolacieho konania vzal odvolanie v časti nároku na náhradu škody za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobkyne v prvom rade za položku č. 255 vo výške 4690,50 eura (časť výroku II,.) a nárok žalobcu v druhom rade v časti náhrady škody za sťaženie spoločenského uplatnenia za položku č. 396a a položku č. 432a v sume 1 907,15 eura, a za položku č. 255 vo výške 9 399 eur späť a žiadal konanie v tejto časti zastaviť. 17.1. Odvolací súd po preskúmaní čiastočného späťvzatia odvolania žalovaným dospel k záveru o splnení podmienok pre zastavenie odvolacieho konania v tejto časti, preto s poukazom na ustanovenie § 369 ods. 1 CSP konanie v tejto časti zastavil. 17.2. Keďže k zastaveniu konania došlo v dôsledku splnenia povinnosti zo strany intervenienta, v tejto časti boli úspešní žalobcovia, nakoľko došlo k uspokojeniu časti ich nároku, preto im vznikol nárok na náhradu trov konania, nakoľko v zmysle ustanovenia § 256 CSP k zastaveniu konania došlo zavinením žalovaného, resp. intervenienta.
18. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a úspešnej žalobkyni v prvom rade a žalobcovi v druhom rade priznal náhradu trov odvolacieho konania v časti napadnutého výroku II. a výroku III., keďže odvolaniu intervenienta a žalovaného nevyhovel.
.Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).