Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_25CoCsp-18-2022.pdf
PDF · 125.51 KB
Case nature
Area
Subarea
25CoCsp/18/2022
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Vackovej a sudkýň JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Márie Malíkovej v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpeného: JUDr. Ján Šoltés, advokát so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, proti žalovanej: W. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XX, XXX XX E. Y., zastúpenej: Občianske združenie OPOS, so sídlom A. Hlinku 1084/24A, 914 01 Trenčianska Teplá, IČO: 51 147 688, o zaplatenie sumy 7 870,46 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 17. decembra 2021 č.k. 13Csp/91/2021-127, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd p r i p ú š ť a späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie sumy 764,60 eura s prislúchajúcim úrokom z omeškania, rozsudok Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 17. decembra 2021 č.k. 13Csp/91/2021-127 v tejto časti zrušuje a konanie v tejto časti zastavuje.
II. V ostatnej časti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7 870,46 eura s 5 % úrokom z omeškania ročne od 28.11.2018 do zaplatenia do 3 dní po právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 503, § 504, § 388, § 392, § 397, § 506 obchodného zákonníka, § 517 ods. 2, § 51, § 52, § 53, § 54 ods. 1,2, § 3 ods. 1, § 39, Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1, 2, 3, § 11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom k 11.6.2015. 1.2. Súd prvej inštancie právny vzťah založený predmetnou zmluvou kvalifikoval ako spotrebiteľský a aplikoval naň ustanovenia osobitných právnych noriem prijatých na ochranu spotrebiteľa (zák. o ochrane spotrebiteľa, Občiansky zákonník, zák. o spotrebiteľských úveroch) a Smernice Rady 93/13/ EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Z vykonaného dokazovania a zhodných vyjadrení strán sporu, mal preukázané, že dňa 25.04.2017 uzavreli právny predchodca žalobcu ako veriteľ a žalovaná ako dlžník zmluvu o úvere č. XXXXXXX/XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver v sume 10 000 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splatiť v 120 mesačných splátkach po 171,15 eur počnúc od 20.05.2017 do 20.04.2027 pri úroku vo výške 17,90 %, RPMN vo výške 17,90 %, priemernej RPMN vo výške 8,99 % a celkovo zaplatiť sumu 20 538 eur. Žalovaná z vyššie uvedeného úveru splatila sumu 4 914,95 eura a pre nesplácanie úveru došlo zo strany žalovaného k vyhláseniu jeho predčasnej splatnosti. Konštatoval, že zmluva obsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny (v rámci toho anuitne i úrokov a iných poplatkov ), pričom tieto sú stanovené v súlade so Smernicou i zákonom, keď počet splátok je 120, výška jednotlivej splátky a jej splatnosť je 171,15 eura mesačne 20. deň v kalendárnom mesiaci (splatnosť úrokov a poplatkov- mesačne, ku dňu splatnosti splátky v kalendárnom mesiaci), pričom úver je splatný od prvej splátky - 20.05.2017 a konečná
splatnosť úveru bola dohodnutá na deň 20.04.2027. Konštatoval, že predmetná zmluva obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti. 1.3. Vzhľadom na ustanovenia § 497 a 499 Obchodného zákonníka súd prvej inštancie považoval za vylúčené preskúmavať neprijateľnosť dohody o úroku z úveru a dohody o odplate za poskytnutý úver. Navyše z (teoretického) prieskumu neprijateľnosti považoval na vylúčené preskúmavať obsah hlavného predmetu plnenia a tiež cenové dojednanie. Uviedol, že spotrebiteľský prieskum je vylúčený, ak by sa mal týkať hlavného predmetu plnenia alebo primeranosti ceny, keďže podstatou záväzku dlžníka je vrátiť poskytnuté prostriedky a zaplatiť celkovú odplatu za poskytnutie a užívanie úverových prostriedkov, pričom v tomto prípade žalobca presne vedel (mal a mohol vedieť) akú odplatu za úver je povinný zaplatiť, keď zmluvu podpísal, súhlasil s ňou a mal by ju pri akceptácii jej znenia rešpektovať. Nakoľko dohoda o uvedenom je cenovým dojednaním dospel k záveru o nemožnosti, neprijateľnosti, resp. o vylúčení prieskumu potencionálnej neprijateľnosti, resp. vylúčení takéhoto prieskumu. 1.4. Pokiaľ ide o námietku premlčania vznesenú žalovanou, túto súd prvej inštancie považoval za nedôvodnú. Uviedol, že ide o úverový vzťah, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia Obchodného zákonníka, v ktorých platí všeobecná 4 ročná premlčacia lehota (§ 397 ObZ). Konštatoval, že premlčacia doba začala podľa § 391 a 392 ods. 2 ObZ plynúť doručením oznámenia žalobcu zo dňa 22.11.2018 (pretože oznámenie o zosplatnení celého úveru uvedeným spôsobom bolo žalovanej doručované v tento deň do vlastných rúk, pričom žalovaná tvrdenia žalobcu o jeho doručení nenamietala ) a že žaloba bola na súde podaná dňa 29.06.2021, preto nárok premlčaný nie je. 1.5. K námietke žalovanej, že predmetný úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, uviedol, že žalovaná toto svoje tvrdenie nepreukázala. Hoci tvrdila, že predmetná úverová zmluva neobsahuje všetky zákonné náležitosti, že veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. a preto nie je oprávnený požadovať od nej jednorazové splatenie úveru, svoje dôkazné bremeno neuniesla. Mal za nepochybné, že predmetná zmluva obsahuje všetky obligatórne zákonné náležitosti a nezistil ani žiadnu ďalšiu skutočnosť, ktorá by mohla spôsobiť, že by tento úver mal byť bezúročný a bez poplatkov (ako to predpokladá § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch). V zmluve bol dojednaný anuitný spôsob splácania, t.j. plnenie záväzku dlžníka vrátiť úver a úrok za jeho poskytnutie bolo dohodnuté v mesačných splátkach s rovnakou výškou, pričom každou splátkou dochádza k postupnému umorovaniu (premenlivej ) časti istiny, resp. k platbe úroku. Tvrdenie žalovanej o tom, že veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. a preto nie je oprávnený požadovať od neho jednorazové splatenie úveru neboli ničím podložené, žalovaná sa obmedzila iba na toto konštatovanie a to bez toho, aby aspoň čo len tvrdila na čom svoje tvrdenie zakladá, nie ešte že by bol toto tvrdenie aj preukázala. Preto konštatoval, že ani v tejto časti žalovaná svoje dôkazné bremeno neuniesla. Prieskumnou činnosťou zistil, že by žalobca od žalovanej požadoval (a tá ich aj predložila) a teda nemožno konštatovať, že by žalobca nebol konal s odbornou starostlivosťou a že by preto nemohol požadovať jednorazové zaplatenie úveru. 1.6. K namietanej výške úroku súd prvej inštancie konštatoval, že v čase uzavretia úverovej zmluvy medzi stranami sporu bola priemerná výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru v SR 9,97 % (podľa NBS), výška úveru dohodnutá zmluvou bola pritom 17,90 %. Poukázal na skutočnosť, že žalovaná v čase podpisu úverovej zmluvy výšku úroku nenamietala a súhlasila s ňou, následne úver riadne nesplácala, prestala ho platiť úplne, a až po začatí konania voči nej začala výšku úroku namietať. Jednak výšku dohodnutého úroku 17,90 % ročne pri v tom čase priemernej výške úroku 9,97 % nepovažoval za neprimeranú, najmä ak žalovaná s ňou súhlasila. Išlo o úver v pomerne vysokej sume, ktorý pritom nebol zabezpečený záložným právom, či inak, preto mal zato, že dohodnutá výška úroku je situácii primeraná a tvrdenia žalovanej považoval za účelové v snahe vyhnúť sa splateniu dlhu, ku splateniu ktorého sa pôvodne zaviazala. 1.7. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobe v plnom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovanú i k zaplateniu úroku z omeškania vo výške stanovenej § 369 ods. 2 a § 369a Obchodného zákonníka v znení zákona č. 9/2013 Z.z. v spojení s § 1 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z., keďže žalovaná je s platením peňažného dlhu v omeškaní, a to od zosplatnenia celého úveru, pričom o tom, že je v omeškaní vedela najmenej od 02.10.2018, kedy prevzala výzvu žalobcu. Pokiaľ sa však žalobca úroku z omeškania domáhal až od 28.11.2018 rozhodol v súlade s ním. 1.8.O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi v konaní plne úspešnému priznal súd nárok na plnú náhradu trov konania. O výške jeho nároku na náhradu trov konania súd rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku. 2.1. Žalovaná podala v zákonnej lehote odvolanie a žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dôvodila ustanovením § 365 ods. 1 CSP
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho posúdenia vecí. g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. 2.2. Namietala, že súd prvej inštancie neoboznámil strany sporu o sporných a nesporných skutočnostiach a o predbežnom právnom posúdení veci podľa § 181 ods. 2 CSP, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam do tej miery, že bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci pričom vzniknuté nedostatky nemožno za žiadnych okolností napraviť v odvolacom konaní. 2.3. Namietala, že odôvodnenie rozsudku ohľadom výpočtu RPMN je zo strany súdu prvej inštancie arbitrárne. Nie je vysvetlený právny názor súdu z akých údajov v zmluve sa malo vychádzať, neobsahuje žiadny vzorec a ani prepočet. Iba konštatovanie čo je vlastne RPMN v bode 49. rozsudku. Dôvody neboli uvedené ani v bode 50. rozsudku. Pokiaľ súd prvej inštancie v bode 55. dôvodil tým, že neuniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou, namietala, že tieto skutočnosti musí preukázať žalobca. 2.4. S poukazom na body 53. a 54. napadnutého rozsudku namietala, že takéto odôvodnenie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, pretože nemá vedomosť o aplikácii právnych noriem, ktoré súd použil. Tvrdila, že z obsahu zmluvy o úvere a jej súčasti je zrejmé, že zmluva o úvere neobsahuje viacero podstatných náležitostí, napríklad náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. c) zák. č. 129/2010 Z.z. adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Za podstatnú považovala povinnosť veriteľa skúmať bonitu a veriteľ túto dostatočne resp. vôbec neskúmal a k tomu ani nepredložil žiadny dôkaz. Pritom pri podpise zmluvy súčasne splácala tri kreditné karty, a splátky platené na tieto tri úvery predstavovali úhrnom sumu 409 eur (Kreditná karta Cetelem - 164 eur, Kreditná karta Quatro
- 150 eur, Kreditná karta Quatro - 95 eur). Okrem toho mala aj iné úvery, ktoré bola neskôr nútená refinancovať, pretože sa postupne dostávala do dlhovej pasce. Z toho dôvodu prestala jednotlivé úvery prestala splácať. Pri príjme 550 eur určite nebola dodržaná odborná starostlivosť. Mala zato, že súd prvej inštancie jej ako spotrebiteľke neposkytol náležitú ochranu ex offo, ako to vyplýva zo zákonnej úpravy a nesúdil relevantné otázky pre správne a spravodlivé rozhodnutie veci. 3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne. Výška dojednanej odplaty nie je v rozpore s dobrými mravmi a súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal s právnou a skutkovou stránkou veci, a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. Odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru nachádza svoje vyjadrenie v RPMN vo výške 17,90 % zhodne s dojednanou úrokovou sadzbou, nakoľko jedinou odplatou poskytnutého úveru je zmluvný úrok. Výška priemernej hodnoty RPMN pre úvery so splatnosťou od 5 do 10 rokov zverejnená naposledy v čase uzavretia úverovej zmluvy MFSR v súlade s § 21 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v súhrnných informáciách o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 4. štvrťrok 2016 so stavom ku dňu 31.12.2016 predstavovala 9,36 %. Najvyššia prípustná výška odplaty podľa § 53 ods. 6 OZ v spojení s §1a ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. predstavovala 18,72 %, tj. 2x priemernej RPMN 9,36 %. Preto výška dojednanej odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru v úverovej zmluve 17,90 % neprevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch podľa § 53 ods. 6 OZ platného a účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy a je v súlade so zákonom stanovenou maximálnou výškou odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa ust. § 1a ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 platného a účinného od 01.01.2015. RPMN bola v úverovej zmluve vypočítaná podľa vzorca na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov zverejneného v prílohe č. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.. Jeho právny predchodca pred uzatvorením zmluvy o úvere skúmal schopnosť žalovanej splácať spotrebiteľský úver s odbornou starostlivosťou. Žalovaná zároveň podpisom danej zmluvy prehlásila, že všetky ňou uvádzané údaje sú pravdivé. Žalovaná taktiež prehlásila, že ku dňu podpisu zmluvy jej neboli známe žiadne okolnosti, ktoré by mohli mať vplyv na riadne plnenie jeho záväzku. Uvedené vyhlásenia sú súčasťou uzatvorenej zmluvy, teda žalovaná mala možnosť sa s podmienkami plnenia oboznámiť a tieto nerozporovala. Zmluvné
podmienky boli žalovanou riadne podpísané. Žalovaná zároveň preukázala výšku mesačného príjmu. Zmluvne stanovená výška mesačnej splátky sa tak s poukazom na žalovanou uvádzané hodnoty javí ako primeraná. Žalovaná spočiatku riadne hradila predpísané splátky a jeho právny predchodca nemal dosah na okolnosti, ktoré po podpise zmluvy znemožnili žalovanej riadne splácať poskytnutý úver a o týchto ani nemohol mať vedomosť. Žalovaná žiadnym spôsobom neinformovala jeho právneho predchodcu o zmene finančných pomerov, ktoré by jej znemožnili riadne splácanie poskytnutého úveru. Ani nepodala žiadosť o prípadné zníženie mesačnej splátky. Veriteľ si vyžiadal od žalovanej za účelom overenia jej bonity súhlas s použitím jej osobných údajov za účelom preverenia jej úverovej histórie v Nebankovom registri klientskych informácií ako aj s cieľom preverenia existencie jej pracovného pomeru v Sociálnej poisťovni. Preto sa veriteľ nedopustil konania, ktoré predstavuje hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1, za ktoré by prichádzala do úvahy sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru podľa v § 11 ods. 2 veta druhá zákona o spotrebiteľských úveroch. Navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal mu právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 4. Žalobca podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 26.04.2022 Okresnému súdu oznámil, že žalovaná od podania žaloby vykonala úhrady v sume 500 eur platbami dňa 14.05.2021, 15.06.2021, 14.07.2021, 11.08.2021, 14.09.2021, 13.10.2021, 11.11.2021 20.12.2021, 14.01.2022, 10.02.2022 vždy po 50 eur. Z uvedeného dôvodu vzal žalobu v časti o zaplatenie sumy 500 eur s prislúchajúcim úrokom z omeškania späť a navrhoval konanie v tejto časti zastaviť. Žalobu ďalej vzal späť žalobu v časti o zaplatenie uplatnenej náhrady nákladov v sume 264,60 eura a navrhoval konanie aj v tejto časti zastaviť. V zmysle ustanovenia § 11 ods. 3, ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. žiadal o vrátenie kráteného súdneho poplatku v späťvzatej časti konania. Upravil petit žaloby a navrhoval, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 7 105,86 eura, a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7 605,86 eura od 28.11.2018 do 14.05.2021, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7 555,86 eura od 15.05.2021 do 15.06.2021, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7 505,86 eura od 16.06.2021 do 14.07.2021, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7 455,86 eura od 15.07.2021 do 11.08.2021, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7 405,86 eura od 12.08.2021 do 14.09.2021, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7 355,86 eura od 15.09.2021 do 13.10.2021, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7 305,86 eura od 14.10.2021 do 11.11.2021, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7 255,86 eura od 12.11.2021 do 20.12.2021, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7 205,86 eura od 21.12.2021 do 14.01.2022, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7 155,86 eura od 15.01.2022 do 10.02.2022, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7 105,86 eura od 11.02.2022 do dňa zaplatenia všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku a priznal mu náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia. 5. Žalovaná na výzvu odvolacieho súdu nereagovala a k čiastočnému späťvzatiu žaloby sa písomne nevyjadrila. 6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) v prvom rade preskúmal účinnosť späťvzatia žaloby a dospel k záveru, že sú splnené podmienky pre rozhodnutie o pripustení späťvzatia. 7. Podľa § 370 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. 8. Podľa § 370 ods. 2 CSP, súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví. 9. Podľa § 370 ods. 3 CSP, ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane. 10. Žalobca vzal žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 764,60 eura s prislúchajúcim úrokom z omeškania po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Žalovaná sa k späťvzatiu nevyjadrila, neoznámila, že so späťvzatím žaloby s vážnych dôvodov nesúhlasí, preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 370 CSP späťvzatie v uvedenej časti pripustil, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a konanie v tejto časti zastavil. 11. Odvolací súd po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) vec prejednal. Dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v ostatnej časti podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 12. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 13. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí. 14. Predmetom konania v danej veci bola žaloba, ktorou sa žalobca domáhala voči žalovanej zaplatenia sumy 7 870,46 eura s 5 % úrokom z omeškania ročne od 28.11.2018 do zaplatenia. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel. Po rozhodnutí súdu prvej inštancie vzal žalobca žalobu v časti o zaplatenie sumy 764,60 eura s prislúchajúcim úrokom z omeškania späť a odvolací súd späťvzatie v tejto časti pripustil, rozsudok Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 17. decembra 2021 č.k. 13Csp/91/2021-127 v tejto časti zrušil a konanie v tejto časti zastavil. Po čiastočnom zastavení konania zostal predmetom prieskumu odvolacieho súdu, v dôsledku odvolania podaného žalovanou, rozsudok súdu prvej inštancie v časti o zaplatenie sumy 7 105,86 eura a úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7 105,86 eura od 11.02.2022 do dňa zaplatenia. 15.1. Žalovaná v odvolaní namietala vadu konania spočívajúcu v nesprávnom procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktorý jej znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP). K uvedenej námietke argumentovala, že súd prvej inštancie neoboznámil strany sporu o sporných a nesporných skutočnostiach a o predbežnom právnom posúdení veci podľa § 181 ods. 2 CSP. 15.2. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). V danej veci súd prvej inštancie nariadil pojednávanie na deň 19.11.2021, na ktoré predvolal právneho zástupcu žalobcu a žalovanú. Právny zástupca žalobcu sa na pojednávanie nedostavil z dôvodu hospodárnosti, svoju neúčasť ospravedlnil a navrhol, aby súd prvej inštancie rozhodol na základe predložených listinných dôkazov v jeho neprítomnosti. Žalovaná sa pojednávania nezúčastnila. Do spisu bolo doručené splnomocnenie žalovanej udelené jej zástupcovi dňa 17.10.2021, pričom zástupca žalovanej sa z účasti z pojednávania ospravedlnil a žiadal, aby bolo rozhodnuté v jeho neprítomnosti. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie rozhodol v neprítomnosti strán sporu a ich zástupcov. Zo zápisnice vyplýva, že po otvorení pojednávania súd prvej inštancie predniesol predbežné právne posúdenie a uviedol, ktoré skutkové a právne tvrdenia považuje za sporné a ktoré dôkazy vykoná. Odvolací súd posudzujúc procesný postup súdu prvej inštancie dospel k záveru, že ním nebolo žalovanej znemožnené, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP). 16.1. Žalovaná ďalej v odvolaní namietala, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP). K uvedenej námietke argumentovala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je arbitrárne, nakoľko jeho odôvodnenie ohľadom výpočtu RPMN v bode 49 je iba konštatovaním čo vlastne je RPMN, nie je vysvetlený právny názor súdu z akých údajov v zmluve sa malo vychádzať, a neobsahuje žiadny vzorec a ani prepočet. Ďalej argumentovala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, pričom poukázala na body 50., 52., 55., 53. a 54 rozsudku. Tvrdila, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jej námietkami nielen voči správnosti RPMN, ale ani s tvrdením, že veriteľ nepostupoval s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., pričom uzavrel, že svoje tvrdenie nepreukázala. Navyše len všeobecne uviedol že zmluva obsahuje obligatórne náležitosti. 16.2. Vada namietaná žalovanou spočívajúca v arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je vadou konania vymedzenou v ustanovení § 365 ods. 1 písm. d) CSP. Vo svojej podstate ide o porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručuje v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Požiadavky na riadne zdôvodnenie rozsudku súdu stanovuje ustanovenie § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Podľa neho v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Výkladom citovaného ustanovenia Civilného sporového poriadku pritom treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, a napokon tiež len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. 16.3. Podľa názoru odvolacieho súdu rozsudok súdu prvej inštancie absolútne nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia. Súd prvej inštancie síce uviedol, čoho sa žalobca domáhal a ako sa vo veci vyjadrila žalovaná v odpore, s námietkami žalovanej sa však dôsledne nezaoberal. Žalovaná totiž konkrétne namietala, že zmluva neobsahuje obligatórne náležitosti, a to výšku, počet a termíny splátok, v zmluve chýba adresa predávajúceho, je v nej nesprávne uvedená RPMN a rozdielna konečná suma, z ktorých dôvodov tvrdila, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Ďalej tvrdila, že úroková sadzba 17,90 % ročne presahuje najvyššiu prípustnú mieru a je v rozpore s dobrými mravmi, že žalobca neskúmal jej bonitu v súlade s § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. a vzniesla námietku premlčania. Súd prvej inštancie tieto námietky v zásade nevyhodnotil, okrem námietky premlčania, pri vyhodnotení ktorej neprávne aplikoval 4-ročnú premlčaciu dobu podľa Obchodného zákonníka, hoci správne dospel k záveru, že v danej veci ide o spotrebiteľský vzťah. Navyše pokiaľ aj v rozsudku citoval ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej zmluvy, v odôvodnení opakovane uviedol zákon č. 258/2001 Z.z., ktorého výklad aplikoval na danú vec (body 27, 37). Súd prvej inštancie v rozsudku rozsiahlo teoretizoval o náležitostiach zmluvy podľa zákona č. 129/2010 Z.z., túto teóriu však na prejednávanú vec konkrétne neaplikoval. Dôvody v rozsudku vo vzťahu k tejto prejednávanej veci sú nezrozumiteľné a zmätočné. Odôvodnenie pre absenciu zrozumiteľných dôvodov nemôže byť odôvodnením rozsudku tak, ako to malo na zreteli ustanovenie § 220 ods. 2 CSP. Keďže odvolací súd nemohol preskúmať, vzhľadom na podané odvolanie žalovanej, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zostávajúcej časti pre nedostatok konkrétnych, jasných a určitých dôvodov, stáva sa tento rozsudok nepreskúmateľným. Rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý nie je možné odvolacím súdom preskúmať trpí vadou podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP. 17.1. Odvolací súd sa z dôvodu hospodárnosti zaoberal námietkami žalovanej v odvolaní. Pokiaľ žalovaná tvrdila, že v zmluve absentovali náležitosti vyžadované § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. napríklad výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a adresa predávajúceho, preto sa úver podľa § 11 považoval za bezúročný a bez poplatkov, s týmto tvrdením sa odvolací súd nestotožnil. Adresa veriteľa (právneho predchodcu žalobcu) je uvedená v záhlaví zmluvy. Čo sa týka výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, odvolací súd dodáva, že zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch nadobudol účinnosť dňa 11.06.2010. Podľa jeho prílohy č. 1 prebral právne záväzné akty Európskej únie, okrem iného Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/ EHS (Ú.v. EÚ L 133, 22.5.2008). Podľa čl. 10 ods. 2 písm. h) Smernice 2008/48/ES, zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza: h) výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. Podľa čl. 22 ods. 1 Smernice 2008/48/ES, keďže táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu eurokonformnému výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z. (v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy) zodpovedá výklad v tom zmysle, že spojenie „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ je potrebné vnímať tak, že sa tým myslí splátka obsahujúca istinu, úroky a poplatky, pri ktorej má byť uvedená výška, dátum, alebo iný dostatočne určitý údaj o splatnosti splátky, a ich počet. Akýkoľvek iný výklad tohto ustanovenia by bol v priamom rozpore so smernicou 2008/48/ES. K tomu odvolací súd poukazuje na Rozsudok súdneho dvora (tretia komora) z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15. Z jeho bodu 59 vyplýva, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Na uvedený rozsudok reagoval legislatívny návrh, ktorý novelizoval zákon č. 129/2010 Z.z. tak, že ustanovenie § 9 ods. 2 upravujúce náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa nahrádza slovami „frekvencia splátok“.
Predmetný návrh zákona bol schválený a nadobudol účinnosť dňa 01.05.2018. Legislatíva tak reagovala na stav, podľa ktorého niektoré súdy vykladali predmetnú vnútroštátnu úpravu nesúladne so smernicou 2008/48/ES. 17.2. K námietke žalovanej, že úroková sadzba 17,90 % ročne presahuje najvyššiu prípustnú mieru a je v rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd uvádza, že v čase uzavretia zmluvy odplata nesmela podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch a jej prípustnosť sa posudzovala s prihliadnutím na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti (§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy). Odplatou je potrebné chápať celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj poistné a náklady spojené so zmluvou o zabezpečení záväzku spotrebiteľa podľa tohto zákona, ktorých uzavretím bolo podmienené získanie spotrebiteľského úveru alebo jeho získanie za ponúkaných podmienok (§ 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z.). Podľa názoru odvolacieho súdu najvyššiu prípustnú odplatu pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi bolo v danej veci potrebné preskúmať v súlade s ustanovením § 1a nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. 17.3. K otázke postupu veriteľa s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. sa odvolací súd stotožňuje s námietkou žalovanej, podľa ktorej dôkazné bremeno preukázania, že veriteľ pred uzavretím zmluvy splnil svoju povinnosť posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, znáša žalobca. 17.4. K námietke premlčania vznesenej žalovanou odvolací súd uvádza, že v predchádzajúcom období bola súdna prax pri posudzovaní právnych vzťahov, vyplývajúcich z úverových a podobných zmlúv, vrátane zmlúv o osobnom účte uzavretých medzi bankou a spotrebiteľom podľa Obchodného zákonníka, nejednotná pri posudzovaní týchto právnych vzťahov v otázke premlčania. Novela Občianskeho zákonníka, vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. v znení zákona č. 151/2014 Z. z. v bode 1. v § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pripojila vetu: „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva“. Uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť 01.05.2014 a právny predpis, ktorého je súčasťou, nemá prechodné ustanovenia. To znamená, že od jeho účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Citovaná právna úprava dáva odpoveď na zjednotenie súdnej praxe v otázke premlčania pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré boli uzavreté podľa Obchodného zákonníka aj pred účinnosťou tejto novely. Z dôvodovej správy k zákonu č. 102/2014 Z.z. vyplýva, že na zmluvy uzatvárané spotrebiteľmi, sa použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie Obchodného zákonníka. Znamená to, že ak si zmluvné strany písomne dohodli v zmysle § 262 Obchodného zákonníka, že sa ich vzťah bude riadiť Obchodným zákonníkom, pre spotrebiteľské zmluvy to bude inak. Rovnako to bude platiť aj pre tzv. absolútne obchody, upravené v § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka. Ak sa uzavrie spotrebiteľská zmluva podľa Obchodného zákonníka, keďže v Občianskom zákonníku nie je upravená, tak okrem vymedzenia zmluvného typu a jeho podstatných náležitostí, sa na všetko ostatné bude vzťahovať Občiansky zákonník. Uvedené znamená, že na premlčaciu dobu v spotrebiteľských zmluvách treba aplikovať úpravu v Občianskom zákonníku (§ 101), teda trojročnú premlčaciu dobu. K otázke plynutia premlčacej doby odvolací súd dáva ďalej do pozornosti aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR. Jednak ide o uznesenie Najvyššieho súdu SR z 15.12.2022 sp.zn. 4Cdo/132/2021, podľa ktorého aplikácia osobitného ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských vzťahoch vylučuje uplatnenie pravidla podľa druhej vety § 103 Občianskeho zákonníka. Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, pri premlčaní práva dodávateľa na zaplatenie celej pohľadávky pri strate výhody splátok (§ 565 Občianskeho zákonníka) sa začiatok plynutia premlčacej doby spravuje všeobecným ustanovením § 101 Občianskeho zákonníka. Ďalej je to uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30.11.2022 sp.zn. 5Cdo/224/2021, v ktorom bol vyslovený názor, že podľa § 103 Občianskeho zákonníka plynie pri strate výhody splátok premlčacia doba celého zvyšného dlhu už od splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatný celý dlh. Inak je tomu ale pri strate výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch, v ktorých podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (všeobecne) začne premlčacia doba plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh za podmienky, že v lehote uvedených 3 mesiacov od omeškania uplynula tiež 15 dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa. Až vtedy sa totiž môže veriteľ s úspechom obrátiť na súd po prvý krát (§ 101 Občianskeho zákonníka).
18. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v ostatnej časti podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu tejto časti podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie, v ktorom sa bude zaoberať dôvodnosťou uplatneného nároku, po čiastočnom zastavení konania odvolacím súdom. V prvom rade sa súd prvej inštancie vysporiada s úpravou žalobného návrhu, tak ako ho žalobca uvádza vo vyjadrení na č.l. 249. Následne posúdi skutkové tvrdenia žalobcu a žalovanej, a opätovne rozhodne, pričom sa bude riadiť právnymi názormi odvolacieho súdu uvedenými v bode 17. Vysporiada so všetkými námietkami žalovanej uvedenými v odpore ako i v odvolaní. Svoje rozhodnutie náležite, v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP, odôvodní. Zároveň rozhodne aj o trovách konania, vrátane trov konania vo vzťahu k zastavujúcej časti a trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).