Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_8CoE-10-2014.pdf
PDF · 94.7 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoE/10/2014
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, na ul. Pribinovej č. 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: G. V., nar. XX.X.XXXX, bytom T. Y. XXX/X, L., za účasti vedľajšieho účastníka na strane povinného Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove, Važecká 16, IČO: 42 176 778, o vymoženie sumy 756,82 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného a vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov zo dňa 20.4.2012, č.k. 3Er 206/2005-23, takto jednohlasne
rozhodol:
M e n í uznesenie vo výroku o nepripustení vedľajšieho účastníka tak, že vstup Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného p r i p ú š ť a.
P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení.
Návrh na prerušenie konania z a m i e t a.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vstup Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, 080 05 Prešov, IČO: 42 176 778, do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného nepripustil, vyhlásil exekúciu vedenú súdnym exekútorom Ing. JUDr. Karolom Mihalom pod č. EX 1184/05 za neprípustnú a zastavil ju. Návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol. Vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie samostatným uznesením.
Výrok o nepripustení združenia do konania ako vedľajšieho účastníka odôvodnil absolútnou neprípustnosťou vedľajšieho účastníctva v exekučnom konaní a vzhľadom na túto skutočnosť rozhodol o nepripustení vstupu uvedeného združenia do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného aj bez toho, aby niektorý z účastníkov urobil vstup tohto združenia do exekučného konania sporným.
Pokiaľ ide o výrok o nepripustení exekúcie a jej zastavení, vychádzal zo zistenia, že notárska zápisnica exekučný titul v konaní bola notárom spísaná na žiadosť Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta splnomocneného dlžníkom (povinným v tomto konaní) splnomocnením obsiahnutým v zmluve o úvere. Pri skúmaní, či sú splnené všetky predpoklady formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu zistil, že notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom. Uviedol, že pri zastupovaní povinného pri spísaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému porušeniu zákona, nakoľko za povinného uznal záväzok advokát, ktorého záujmy boli v rozpore so záujmami povinného ako zastúpeného. Osobu advokáta Mgr. Tomáša Kušníra predformuloval oprávnený vo formulárovej zmluve. Splnomocnenie bolo súčasťou predtlače zmluvy o úvere. Zmluvná voľnosť povinného bola zo strany oprávneného týmto postupom obmedzená. Povinný nemal možnosť voľby iného splnomocnenca, a teda nešlo o výber zo strany povinného. Konštatoval, že plnomocenstvo pre Mgr. Kušníra nebolo platne udelené. Keďže neexistuje
spôsobilý exekučný titul, na podklade ktorého by bolo možné viesť exekúciu proti povinnému, exekúcia je neprípustná a ako taká musela byť podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku zastavená. Vzhľadom na zastavenie exekúcie nebolo možné vyhovieť návrhu na zmenu súdneho exekútora a poveriť vykonaním exekúcie exekútora, ktorého navrhol oprávnený, preto návrh na zmenu súdneho exekútora zamietol.
Proti tomuto uzneseniu vo výroku o vstupe vedľajšieho účastníka do konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie vedľajší účastník. Poukázal na to, že súd prvého stupňa rozhodoval arbitrárne, pokiaľ bez zákonného opodstatnenia a bez predpokladu, ktorý vyplýva z ustanovenia § 93 ods. 3 zákona č. 99/1963 Z. z., vydal rozhodnutie. Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa ďalšie konanie.
Oprávnený vo svojom vyjadrení k odvolaniu namietol prípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do exekučného konania.
Odvolací súd vec prejednal podľa § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie vo výroku o zamietnutí vstupu vedľajšieho účastníka je potrebné zrušiť.
Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že podaním zo dňa 24.8.2011 v zmysle § 93 ods. 2 O.s.p., vedľajší účastník na strane povinného oznámil súdu prvého stupňa vstup do konania.
Exekučný poriadok vo svojich ustanoveniach právnu úpravu vedľajšieho účastníctva vôbec neobsahuje. Ak teda tento osobitný právny predpis výslovne nevylučuje vstup vedľajšieho účastníka do exekučného konania je potrebné pri posudzovaní tejto otázky vychádzať z ustanovenia § 93 O.s.p., čo priamo ukladá ustanovenie § 251 ods. 4 O.s.p., podľa ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa § 93 ods. 2 O.s.p., ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.
Je potrebné uviesť, že s účinnosťou od 15.10.2008 zákon zaviedol novú skupinu subjektov, ktoré môžu vystupovať ako vedľajší účastníci v konaní. Medzi nich patria aj právnické osoby, ktorých predmetom činnosti je ochrana spotrebiteľa. Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS je takouto právnickou osobou, a preto je jej vstup do konania, ako vedľajšieho účastníka, na základe zákona možný. Ako vyplýva z dôvodovej správy: „Cieľom navrhovanej úpravy je rozšíriť ochranu práv na prípady, na ochrane ktorých existuje dôležitý verejný záujem“.
Podľa § 93 ods. 3 O.s.p. vedľajší účastník do konania vstúpi buď z vlastného podnetu, alebo na výzvu niektorého z účastníkom urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.
Z horeuvedeného ustanovenia je zrejmé, že k vstupu tretej osoby do konania ako vedľajšieho účastníka môže dôjsť z vlastnej iniciatívy tejto osoby alebo na výzvu niektorého účastníka vykonanú prostredníctvom súdu. Prípustnosťou vedľajšieho účastníctva v konaní sa súd zaoberá až po tom, keď účastník namietne neprípustnosť takéhoto postupu. Prvostupňový súd pri rozhodovaní o vstupe vedľajšieho účastníka do konania nebol dôsledný. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že jeho vstup nebol účastníkmi namietaný. Prvostupňový súd mal dôsledne postupovať podľa § 93 ods. 3 O.s.p. a ustáliť, či tento vstup vedľajšieho účastníka niekto z účastníkov namietal alebo nie. V exekučnom konaní vedenom na základe rozhodcovského rozsudku sa posudzujú aj otázky, ktoré majú význam v základnom konaní (či je plnenie objektívne možné, či neodporuje dobrým mravom, či nejde o právom nedovolené plnenie; § 45 zákona č. 244/2002 Z.z.). Nejde teda len o aspekt vymoženia bez ďalšieho. A práve v upozornení vedľajšieho účastníka treba vidieť jeho význam aj v takomto vykonávacom súdnom konaní.
V tomto smere odvolací súd dáva do pozornosti záver písomných pripomienok k prejudiciálnej otázke položenej Súdnemu dvoru Európskej únie vo veci C-470/12, POHOTOVOSŤ/Vašuta:
Smernica 93/13/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby vnútroštátny súd pripustil vstup združenia na ochranu spotrebiteľov ako vedľajšieho účastníka v exekučnom súdnom konaní.“
Zákonom by mohol členský štát vylúčiť vedľajšie intervencie v exekučných konaniach. Slovenská republika vylúčila vedľajšiu intervenciu len v § 93 ods. 1 O.s.p. (rozvod, neplatnosť manželstva a jeho existencia). Systematika pritom podporuje záver, že ak zákonodarca explicitne vedľajšiu intervenciu nevylúčil priamo v ustanoveniach Exekučného poriadku a v jedinom ustanovením Občianskeho súdneho poriadku obsahujúcom vylúčenie to neurobil, niet dôvod na záver, že zákonodarca sledoval vylúčenie vedľajšieho účastníka v exekučnom konaní.
Odvolací súd poukazuje na to, že vedľajšia intervencia vo svetle § 93 ods. 2 O.s.p. je ďalším z nástrojom ochrany spotrebiteľa, ktorý síce explicitne odporúčaný v smernici Rady 93/13/EHS nie je, ale nič nebránilo členským štátom nad rámec smernice upraviť mechanizmy, ktoré zvážia ako efektívne. Takáto možnosť vyplýva z čl. 8 citovanej smernice.
Podľa čl. 8 smernice Rady 93/13/EHS „členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.“
Rovnako Európska komisia vo svojich pripomienkach v bode 21 vníma vedľajšiu intervenciu (§ 93 ods. 2 O.s.p.) ako úpravu založenú na čl. 8 cit. smernice Rady 93/13/EHS.
„Smernica 93/13/EHS nestanovuje, že združenia na ochranu spotrebiteľa musia mať právo vstupovať do sporov o individuálnych záujmoch spotrebiteľov ako vedľajší účastníci. Článok 7 ods. 2 uvedenej smernice priznáva takýmto združeniam procesné práva, pokiaľ ide o ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov. Smernica teda mlčí o prípadnej účasti združení na ochranu spotrebiteľa v individuálnych sporoch. Toto mlčanie sa však v žiadnom prípade nemá chápať ako zákaz takejto účasti: z článku 8 smernice 93/13/EHS jasne vyplýva, že členské štáty môžu zaviesť opatrenia, ktorú sú priaznivejšie pre spotrebiteľov ako tie, ktoré sú stanovené v smernici. Takýmto opatrením môže byť aj pripustenie vedľajšieho účastníctva v exekučnom konaní.“
K problematike vedľajšieho účastníka v exekučnom konaní zaujal stanovisko Najvyšší súd SR (Rc 12/2013). Odvolací súd sa z hore uvedených dôvodov odklonil od tohto stanoviska, ktoré vychádza z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2008 sp. zn. 1Cdo 106/2008. Najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí ako súd dovolací posudzoval rozhodnutia nižších súdov z obdobia pred zapracovaním inštitútu vedľajšej intervencie v kolektívnom záujme (§ 93 ods. 2 O.s.p.), ktorý bol do procesného kódexu doplnený novelou vykonanou zákonom č. 384/2008 Z.z. účinnou od 15.10.2008. Súdy v tomto období, ale aj teória práva a odborná literatúra pochopiteľne nemohli vychádzať z nového ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p., ku ktorému pred jeho schválením neexistovala žiadna odborná diskusia. Ako už odvolací súd uviedol, bolo by problematické bez zodpovedania prejudiciálnej otázky vylúčiť tento inštitút absolútne, ak je ďalším nástrojom na naplnenie cieľa v čl. 8 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13 ES v rámci kolektívnej ochrany práv spotrebiteľov. Nemožno prehliadnuť, že možnosť vedľajšej intervencie v exekučnom konaní s určitými obmedzeniami nie je vylúčená ani v názoroch sudcov najvyššieho súdu (porov. odlišné stanovisko JUDr. Rudolfa Čirča napr. vo veci 6Cdo 207/2011).
Inštitút zastúpenia vedľajšiu intervenciu len ťažko nahradí, pretože plnomocenstvo je z hľadiska jeho získania značne problematické ak nie takmer nemožné (napr. prípady osôb na neznámom mieste). Vedľajšia intervencia vo svetle ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p. je efektívnym prostriedkom ochrany spotrebiteľa a môže predísť aj náhradám škody proti štátu pre porušenie unijného práva.
Prípustnosťou vedľajšieho účastníctva v konaní sa súd zaoberá až po tom, keď účastník namietne neprípustnosť takéhoto postupu. Keďže v odvolacom konaní oprávnený namietal neprípustnosť vedľajšieho účastníka, odvolací súd zmenil uznesenie v napadnutom výroku o nepripustení vedľajšieho účastníka do konania tak, že jeho vstup do konania pripustil (§ 93 ods. 2 O.s.p.).
Proti výroku o nepripustení exekúcie a jej zastavení podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Nestotožnil sa s predmetným uznesením a vytýkal súdu prvého stupňa, že tento rozhodol nad
rámec zverenej právomoci, zároveň svojím postupom odňal možnosť účastníkovi konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil. Vo vzťahu k uvedenému poukázal na to, že exekučný súd sa postavil do pozície orgánu, ktorý vykonal preskúmavanie exekučného titulu nesprávne, uviedol, že súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Poukázal na možnosť vykonania exekúcie aj na podklade notárskej zápisnice, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť. Notár poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť. Všeobecný súd, podľa jeho názoru, nedisponuje právomocou umožňujúcu mu zasahovať do tejto garancie ovplyvňovať výkonu práva vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny. Mal za to, že všeobecný súd vo veci žalobcu nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Uviedol, že povinnému nič nebránilo využiť možnosť domáhať sa nápravy cestou zrušenia zápisnice de iure, alebo domáhať sa náhrady školy. Vzhľadom na to, že platná notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, exekučný súd musí s takýmto titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného sudu v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti. V rámci skúmanie exekučný súd teda nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, zároveň nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Povinnému však dal nezákonne dodatočnú príležitosť na to, ak bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie žalobcu, došlo k zmareniu exekúcie. Uviedol, že je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému vymáha. Uviedol, že exekučný súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci, čím porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Tvrdil, že plnomocenstvo nie je vôbec možné právne považovať za neprijateľnú podmienku. Plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň preto aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú v ustanovení § 53 OZ. Poukázal na to, že ak povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným zákonným spôsobom, tak by mali všetky náležitosti platného právneho úkonu. Oprávnený zároveň navrhol s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku v nasledujúcom znení:
1, Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať, a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy?
2, Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/ EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 212 O.s.p. preskúmal uznesenie v jeho napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie oprávneného nie je opodstatnené.
Na margo návrhu na prejudiciálne konanie, aby Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) rozhodol o otázke, či ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, odvolací súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora, ktorá nepodporuje právny názor oprávneného. Je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho dvora Pannon C- 243/08: „Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú.“, tiež rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02).
Odvolací súd so zreteľom na skutkové a právne okolnosti v predmetnej veci sa zaoberal otázkou, či označená zmluvná podmienka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.
V danom prípade ide o rozpor právneho úkonu zastupovania so zákonom.
Podľa § 22 ods. 2 OZ zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
Právny úkon zastupovania vzhľadom na kolíziu záujmov je v rozpore so zákonom (§ 39 OZ). Z tohto dôvodu nevznikol právny priestor na súdnu kontrolu časti o zastupovaní podľa inštitútu neprijateľnosti zmluvnej podmienky v zmysle generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1 OZ).
Za tohto stavu odvolací súd návrh na prerušenie konania v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. zamietol.
Notárska zápisnica č. N 928/2005, NZ 7538/2005 zo dňa 20.2.2005 bola označená ako exekučný titul, podľa ktorého exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Notárska zápisnica je ako procesno-právny inštitút uznaná ako exekučný titul, ktorý nadväzuje na ustanovenia občianskeho a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku. Súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej podstatnou náležitosťou, tento prejav vôle dlžníka (povinného) robí z notárskej zápisnice právny titul spôsobilý na exekúciu.
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. 11. 2010, sp. zn. 3 Cdo 63/2009: „Aj pri posudzovaní notárskej zápisnice sa preto uplatňuje tzv. prezumpcia správnosti. Notárska zápisnica je spôsobilým exekučným titulom vtedy, ak mimo formálnych podmienok vykonateľnosti spĺňa podmienky materiálnej vykonateľnosti.
Jednou z podmienok materiálnej vykonateľnosti je, aby notárska zápisnica obsahovala právny záväzok (stanovenie konkrétnej povinnosti zo záväzkového právneho vzťahu vzniknutej na základe určitej právnej skutočnosti), ďalšími sú označenie oprávnenej osoby, povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.“
Pri zastupovaní povinného pri spisovaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému porušeniu zákona, pretože za povinnú osobu uznala záväzok osoba, ktorej záujmy sú v rozpore so záujmami zastupovaného, v danom prípade záujmami povinného. Aspekt zjavnosti vyplýva už len zo samotnej skutočnosti, že oprávnený predformuloval spoločnosť PDSS, s.r.o., vo formulárovej zmluve, a teda nešlo o výber zástupcu zo strany povinného. V tejto súvislosti došlo aj k verejnému napomenutiu zo strany stavovskej komory (Bulletin SAK č. 7-8/2009). Zástupca konal zákonom nedovoleným spôsobom, ak podpísal zápisnicu za povinného.
Keďže ide o neplatné splnomocnenie, povinný nemohol plnomocenstvo kedykoľvek odvolať. Neplatný právny úkon sa neodvoláva, pretože nemá žiadne účinky.
Prvostupňový súd správne zastavil exekúciu a na splnenie podmienok exekúcie je treba prihliadať v každom okamihu exekúcie (porov. napr. rozsudok z 27. januára 2007 vydaný pod sp. zn. 3Cdo/164/1996 publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“ Aj v tomto smere sú odvolacie námietky neopodstatnené (tiež II. ÚS 499/2010 a II. ÚS 498/2010).
Na podporu záveru odvolacieho súdu odvolací súd poukazuje na početné rozhodnutie rôznych súdov, ktoré neuznali za obdobných skutkových podmienok notársku zápisnicu ako exekučný titul (uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE 152/2010, 14CoE 303/2010, 14CoE 307/2010).
Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd
so zreteľom na nevykonateľnosť notárskej zápisnice nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.
Prvostupňový súd rozhodol správne, a preto odvolací súd uznesenie v napadnutom výroku potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa s poukazom na ust. § 224 ods. 4 O.s.p..
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.