Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)Rozsudok_5To-3-2014.pdf
PDF · 96.26 KB
Case nature
Area
Subarea
5To/3/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Chovanka a sudcov JUDr. Jána Deáka a JUDr. Juraja Babjaka prejednal na verejnom zasadnutí konanom 11. februára 2014 odvolanie obžalovaného J. A., proti rozsudku Okresného súdu Zvolen z 06.12.2013, sp. zn. 3T 51/2013 a takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 2 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu.
Rozhodujúc vo veci podľa § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovanému J. A., nar. XX.XX.XXXX ukladá podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 41 ods. 2 Tr. zák., § 47 ods. 2 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 20 (dvadsať) rokov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. sa pre výkon trestu zaraďuje do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
odôvodnenie:
Vyššie označeným rozsudkom bol obžalovaný J. A. uznaný za vinného zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 47 ods. 2 Tr. zák. a z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Tr. zák., na tom skutkovom základe, že
1.) 18.12.1012 v čase asi o 21.00 h vo Zvolene, v časti Záhonok, pri autobusovej zastávke MHD, lúpežne prepadol M. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. tak, že k nemu zozadu pristúpil a udrel ho raz päsťou zozadu do oblasti hlavy, v dôsledku čoho poškodený spadol a ostal kľačať na zemi, kde mu z pravého predného vrecka bundy, z ktorú mal poškodený na sebe, odcudzil finančnú hotovosť vo výške 80,- € a následne z miesta činu ušiel, čím týmto konaním M. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J., spôsobil odcudzením hotovosti škodu vo výške 80,- €,
napriek tomu, že rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 4T 70/1984 zo dňa 16.03.1984 bol odsúdený pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Tr. zák. v znení účinnom v čase spáchania skutku, spáchaný v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. v znení účinnom v čase spáchania skutku, k trestu odňatia slobody nepodmienečne na 2 roky, ktorý vykonal 23.08.1988,
napriek tomu, že rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 3T 69/1987 zo dňa 12.10.1987 bol odsúdený pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. s poukazom na § 41 písm. a) Tr. zák. v znení účinnom v čase spáchania skutku, k trestu odňatia slobody nepodmienečne na 8 rokov a 5 mesiacov, ktorý vykonal 02.08.1997,
napriek tomu, že rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 4T 21/2003 zo dňa 20.03.2003 bol odsúdený pre trestný čin znásilnenia podľa § 241 ods. 1 Tr. zák. v znení účinnom v čase spáchania skutku, k trestu odňatia slobody nepodmienečne na 2 roky, ktorý vykonal dňa 29.01.2006,
napriek tomu, že rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 3T 59/2004 zo dňa 30.07.2004 bol odsúdený pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. v znení účinnom v čase spáchania skutku, k trestu odňatia slobody nepodmienečne na 2 roky a 6 mesiacov, ktorý vykonal 09.06.2007,
2.) napriek tomu, že bol uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 15Ppom 1/2012 zo dňa 27.06.2012 vykonateľným 27.06.2012, zaviazaný prispievať na výživu svojich detí mal. O. A., nar. XX.XX.XXXX a mal. N. A., nar. XX.XX.XXXX, mesačne sumou vo výške 30 percent zo sumy životného minima na nezaopatrené dieťa, vždy do 25-teho dňa v mesiaci na účet oprávneného Krízového centra Domu sv. Alžbety, Krízové stredisko pre deti a osamelých rodičov n.o., 9. mája 74, Banská Bystrica, si túto zákonom stanovenú vyživovaciu povinnosť v období od 27.06.2012 do mesiaca december 2012 neplnil, čím mu vznikol dlh na výživnom v celkovej výške 226,72 €, keďže došlo k čiastočnému splateniu dlžného výživného v sume 100,- € dňa 16.09.2013.
Za to mu bol uložený podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 47ods. 2 Tr. zák. a § 41 ods. 1, 2 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 23 rokov a 8 mesiacov so zaradením do ústavu so stredným stupňom stráženia.
Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení do zápisnice podal obžalovaný odvolanie, ktoré následne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajkyne.
V rozsiahlych písomných dôvodoch v podstate argumentoval tým, že súd tvrdenia poškodeného prevzal bez riadneho preukázania a podpory inými dôkazmi. Žiadnym iným relevantným dôkazom nebol preukázaný dej skutku tak, ako to tvrdil poškodený. Výpovede poškodeného sa v niektorých bodoch rozchádzajú a nevyznievajú jednoznačne. V prípravnom konaní orgánmi činnými v trestnom konaní sa neverifikovala ani suma, ktorú mal mať poškodený pri sebe v čase skutku. Tiež sa nezisťovalo, či poškodený mal pri sebe mobilný telefón. Je možné, že k nejakému konfliktu medzi poškodeným a tromi neznámymi páchateľmi došlo, ale spojitosť s jeho osobou si poškodený možno mylne vybavuje. Podľa výpovedí svedkov K. a M., mali poškodeného napadnúť tri osoby - jeden chlap a dve ženy. S touto verziou sa však polícia nezaoberala, pretože následne ako útočníka označil jeho. Poškodený však mohol v mieste skutku pod vplyvom alkoholu spadnúť sám, nakoľko žiadne zranenie u neho nebolo verifikované.
Závery znaleckého posudku znalkyne M.. U. V. sú dosť protichodné. Nepresnosti poškodeného sú totiž tak rozsiahle a jeho výpovede tak odlišné, že tieto nie je možné zjednodušene označiť za nepodstatné. V súvislosti s výpoveďou svedkyne T. Q. je nutné si položiť otázku, aké vôbec peniaze poškodený vlastne pri sebe mal a mohol mať v čase skutku.
Ďalej odvolateľ poukázal na závery znalcov - psychiatrov M.. E. M. a M.. O. Z. a postup polície, keď napriek skutočnosti, že došlo k lúpeži, nevykonali žiadnu prehliadku poškodeného, nezaistili stopy na jeho oblečení a nezisťovali ani jeho hladinu alkoholu.
V prípravnom konaní ani na hlavnom pojednávaní nebol produkovaný žiadny priamy dôkaz o tom, že skutok spáchal práve on, bez zjavných pochýb. Samotná skutočnosť, že skutok sa mohol stať tak, ako to hovorí poškodený, nie je ešte dostatočný dôkaz na uznanie jeho viny. V tomto prípade malo byť trestné stíhanie zastavené, pretože bolo preukázané mimo rozumné pochybnosti, že sa skutok nestal tak, ako to uvádza poškodený. Podanie obžaloby v tomto prípade je len zrejmým formalizmom, pretože prokuratúra neprodukovala žiadne doplňujúce dôkazy, a preto je len ťažko možné hovoriť o tom, že výsledky vyšetrovania dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 234 ods. 1 Tr. por. Súd jeho vinu uznal len na základe pravdepodobnosti, a preto mal postupovať v zmysle zásady - v pochybnostiach v prospech obvineného.
V závere odvolateľ považoval za potrebné pripomenúť, že k podaniu obžaloby a uznaniu viny by zásadne nemali stačiť len indície alebo domnienky, ktoré nasvedčujú tomu, že nemožno vylúčiť, že obvinený trestný čin spáchal. Vykonávaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní však súd nemá preberať úlohu strán v trestnom konaní, pretože súd nemá dôkazné bremeno. Súd je arbitrom, ktorý má rozhodnúť o
vine. Tomuto zodpovedá aj ustanovenie § 2 ods. 10 Tr. por. Úlohou súdu už totiž nie je zisťovať pravdu, ale len rozhodnúť spor.
Keďže obžaloba bola podaná na základe dôkazov, ktoré nie sú dostatočné na preukázanie viny obžalovaného, navrhol, aby bolo použité ustanovenie § 285 písm. b) Tr. por. vo vzťahu k skutku pod bodom 1 obžaloby.
Pokiaľ ide o skutok 2 obžaloby, k tomuto sa priznal, oľutoval, a preto navrhol postup v zmysle § 40 ods. 1 písm. a) Tr. zák., nakoľko už samotné prejednanie skutku postačuje na jeho nápravu.
Krajský súd na základe podaného odvolania preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k týmto zisteniam a záverom.
Úvodom je potrebné hneď poukázať na obsah ustanovenia § 1 Tr. por., ktorý obsahuje aj významný výkladový aspekt, t.j., že orgány činné v trestnom konaní a súdy sú v každom jednotlivom štádiu povinné postupovať tak, aby bol naplnený predmet zákona, teda na jednej strane náležite zistiť trestné činy a ich páchateľov spravodlivo potrestať, na druhej strane v celom priebehu trestného konania rešpektovať základné práva a slobody fyzických a právnických osôb, ktoré vyplývajú z Ústavy SR a Listiny základných práv a slobôd, ako aj z Trestného poriadku a z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, a teda zabezpečiť uskutočnenie spravodlivého procesu. Z uvedeného teda logicky vyplýva, že je povinnosťou súdu zisťovať pravdu, pretože inak by nebol spravodlivý proces, a preto názor obhajoby, že: „Úlohou súdu už totiž nie je zisťovať pravdu, ale len rozhodnúť spor“, nie je správny. Nakoniec treba dodať, že trestné konanie pred súdom nie je ani „sporovým konaním“.
Pokiaľ ide o skutkový stav uvedený v bode 1 výroku napadnutého rozsudku, krajský súd zistil, že okresný súd sa na hlavnom pojednávaní dôsledne riadil vyššie citovaným ustanovením, vykonal všetky potrebné a dostupné dôkazy, ktoré aj vyhodnotil v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. Objektívne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti mal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, existenciu ktorých skutočností pokladal so zreteľom na výsledky dokazovania za vylúčené, alebo pochybné, najmä pokiaľ si odporovali. Z obsahu jeho odôvodnenia je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa riadil, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení Trestného zákona v otázke viny. Nemožno mu teda nič vyčítať, keďže pre dôsledné zistenie skutočného stavu veci urobil všetko, čo urobiť mal a mohol.
Zákonom predpísaným spôsobom a v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Tr. por. vykonal všetky dostupné dôkazy potrebné pre poznanie skutkových okolností nevyhnutných pre zákonu zodpovedajúce rozhodnutie o obžalobe, ktorá bola na obžalovaného podaná, vrátane preverenia jeho obhajobných tvrdení. V týchto smeroch okresný súd dôkazy vyhodnotil jednotlivo, vo vzájomných súvislostiach ako aj v celom ich súhrne logickým a zároveň aj podrobne a presvedčivo odôvodneným spôsobom, ktoré mu z hľadiska pravidiel stanovených pre hodnotenie dôkazov tak, ako sú uvedené v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por., nemožno nič vytknúť. Pri hodnotení dôkazov prvostupňový súd reagoval aj na rozpory, ktoré sa medzi jednotlivými dôkazmi vyskytli, pričom tieto rozpory preklenul úvahami, s ktorými sa krajský súd stotožnil. Na takomto základe potom okresný súd vyvodil z dôkazov o podstate súdeného činu skutkové zistenia, ktoré sú správne.
V odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade s ustanovením § 168 ods.1 Tr. por. podrobne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval zistené skutočnosti podľa príslušného ustanovenia zákona v otázke viny obžalovaného.
Skutok v bode 1 spáchaný obžalovaným bol plne preukázaný predovšetkým výpoveďou poškodeného M. W. a v tomto smere odvolací súd poukazuje na príslušnú časť odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, ktorého výrok jasne opísal jeho inkriminované konanie.
V súvislosti s obhajobou obžalovaného a predovšetkým s jej hodnotením treba poukázať na jednotlivé jeho výpovede, ktoré urobil počas trestného konania. Pri výsluchu 03.01.2013 obžalovaný dokazoval, že dňa 18.12.2013 v pohostinstve Tempo na Sekieri určite nebol, poškodeného M. W. v ten deň nestretol, a
preto ho ani neprepadol. Poškodený si to všetko vymyslel, ale nevie prečo. Pri konfrontácii s poškodeným 04.01.2013 po tom, ako ho poškodený s určitosťou označil za páchateľa, ktorý ho kritického dňa napadol a olúpil, obžalovaný pripustil, že v kritický deň bol v pohostinstve, poprosil poškodeného, aby mu kúpil cigarety alebo dal peniaze, ktoré mu na druhý deň vráti. Poškodený to ale odmietol s tým, že peniaze potrebuje. Poškodenému sa ale nijako nevyhrážal, neprepadol ho, neudrel a nezobral mu peniaze. Pri výsluchu sudcom pre prípravné konanie toho istého dňa opäť poprel, že by kritického dňa bol v uvedenom pohostinstve, poškodeného osobne pozná, nepamätá si, či mali v minulosti nejaké spory a nevie si vysvetliť, prečo to na neho tvrdí.
Tiež výrazné sklony obžalovaného k násilnému konaniu vyplynuli okrem odpisu z registra trestov aj so záverov psychiatrického posudku, keď znalci psychiatri u neho zistili tendenciu racionálneho zdôvodňovania vlastných činov s obmedzenou schopnosťou prežívania pocitov viny a ľútosti. Jeho osobnosť je disponovaná k impulzívnym činom, vrátane agresie. S ohľadom na pragmatický vzťah k pravde, za pravdivé považuje to, čo je mu osobne výhodné.
Naproti tomu poškodený M. W. opakovane v prípravnom konaní aj na hlavnom pojednávaní jednoznačne usvedčoval obžalovaného zo spáchania činu. Aj krajský súd tomuto svedkovi verí. Nezistil žiadny dôvod, pre ktorý by mal jeho nemenné tvrdenie spochybňovať, čoho sa vehementne dožadoval obžalovaný, a preto nebrať zreteľ na jeho výpovede by bolo evidentným nerešpektovaním objektívnej pravdy a voľného hodnotenia dôkazov, čím by došlo k hrubému porušeniu zákona.
Výpoveď poškodeného bola nepriamo podporená aj ďalšími dôkazmi. Svedok M. M. dokazoval, že keď prišiel k ležiacemu a dezorientovanému poškodenému, tento mu hneď povedal, že ho zbil obžalovaný „R.“, ktorý mu aj zobral peniaze. Zhodne vypovedal aj svedok P. K.. Prítomnosť obžalovaného v kritickom čase v pohostinstve a že vyhral peniaze potvrdila aj svedkyňa T. Q.. Vierohodnosť výpovede poškodeného nakoniec nebola spochybnená ani znalkyňou z odboru psychológie, ktorá konštatovala, že poškodený v základných bodoch, t.j. kto ho napadol, akým spôsobom a následkom, vypovedá vždy rovnako a nepresnosti sa vyskytli len v nie zásadných skutočnostiach. Pokiaľ sa teda vyskytli vo výpovedi poškodeného určité nepresnosti a nejasnosti, tieto rozhodne nemôžu byť dôvodom k tomu, aby aj jeho opakujúce sa nemenné tvrdenie, že páchateľom je obžalovaný, bolo považované za nevierohodné a v rozpore s objektívnou skutočnosťou.
Zistené konanie obžalovaného v bode 1 potom okresný súd správne posúdil ako zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1Tr. zák. s poukazom na § 47 ods. 2 Tr. zák., pretože bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že obžalovaný svojim konaním použil násilie proti poškodenému v úmysle zmocniť sa jeho peňazí. Skutková veta tak, ako bola zistená a ustálená okresným súdom totiž obsahuje všetky zákonné znaky uvedeného trestného činu.
Konanie páchateľa (objektívna stránka) spočíva v použití násilia alebo hrozby násilia ako prostriedku nátlaku na vôľu napadnutého, pričom spravidla ide o prekonanie alebo zamedzenie kladenému alebo očakávanému odporu. Násilie alebo hrozba bezprostredného násilia smerujú k zmocneniu sa cudzej veci, preto mu musia predchádzať. Trestný čin je spáchaný násilím, ak páchateľ na jeho prekonanie použije fyzické násilie proti telesnej integrite inej osoby. Zmocnením sa veci treba rozumieť, že páchateľ si zjedná možnosť s vecou nakladať s vylúčením toho, kto ju mal doposiaľ v moci. Ide o prevedenie faktickej moci nad ňou z oprávnenej osoby na páchateľa. Z hľadiska subjektívnej stránky, úmysel sa musí vzťahovať tak na násilné konanie, ktorým chce páchateľ prekonať alebo znemožniť odpor obete, pre ktorý sa inak nemôže zmocniť veci, ako aj na to, aby sa zmocnil cudzej veci.
Z odpisu registra trestov, ako i z pripojených trestných spisov vyplynulo, že obžalovaný bol od roku 1981 doposiaľ 11-krát súdne potrestaný za násilnú a majetkovú trestnú činnosť prevažne nepodmienečnými trestami odňatia slobody a tohto konania sa obžalovaný dopustil napriek tomu, že bol
rozsudkom Okresného súdu Zvolen zo 16.03.1984, sp. zn. 4T 70/1984 odsúdený pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.12.2005, k trestu odňatia slobody vo výmere 2 roky, ktorý vykonal 23.08.1988,
rozsudkom Okresného súdu Zvolen z 12.10.1987, sp. zn. 3T 69/1987 odsúdený pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 písm. a) Tr. zák. účinného do 31.12.2005, k trestu odňatia slobody vo výmere 8 rokov a 5 mesiacov, ktorý vykonal 02.08.1997,
rozsudkom Okresného súdu Zvolen z 20.03.2003, sp. zn. 4T 21/2003 odsúdený pre trestný čin znásilnenia podľa § 241 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.12.2005, k trestu odňatia slobody vo výmere 2 roky, ktorý vykonal 29.01.2006
a rozsudkom Okresného súdu Zvolen z 30.07.2004, sp. zn. 3T 59/2004 odsúdený pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.12.2005, k trestu odňatia slobody vo výmere 2 a pol roka, ktorý vykonal 09.06.2007.
V bode 2 napadnutého rozsudku sa obžalovaný objektívne dopustil prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Tr. zák., pretože si riadne neplnil svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť a na výživnom dlhuje sumu 226,72 €.
Podľa § 47 ods. 2 Tr. zák., ak súd odsudzuje páchateľa, okrem iného, aj za dokonaný trestný čin lúpeže podľa § 188 Tr. zák., hoci bol už za takýto, resp. iné trestné činy, dvakrát potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody, uloží mu trest na doživotie, ak sú splnené podmienky v odseku 1) písmena a), b), inak mu uloží trest odňatia slobody na 25 rokov, ak tomu nebránia okolnosti hodné osobitného zreteľa. Súd však nemôže takému páchateľovi uložiť trest odňatia slobody pod 20 rokov.
Pri preskúmaní výroku o treste krajský súd zistil, že trest uložený v rámci trestnej sadzby odňatia slobody až 25 rokov, vo výmere 23 rokov a 8 mesiacov je skutočne neprimerane prísny. Pri aplikácii zásady primeranosti, krajský pri hodnotení závažnosti predchádzajúcich činov a teraz posudzovaného (skutok v bode 1), dospel totiž k záveru, že svojou závažnosťou nedosahujú taký stupeň, ktorý v rámci zásady „trikrát a dosť“ odôvodňoval uloženie trestu vo výmere 25 rokov. Ide najmä o spôsob spáchania činov, keď použité násilie zo strany obžalovaného nepresahovalo mieru, ktorá sa obvykle používa pri páchaní trestnej činnosti tohto druhu. Po zrušení výroku o treste, krajský súd potom uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 20 rokov, pričom tiež mal na zreteli skutočnosť, že teraz prejednávanej trestnej činnosti sa dopustil počas plynutia skúšobnej doby, keď naposledy bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Zvolen z 01.03.2012, sp. zn. 4T 23/12 pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 16 mesiacov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu do 01.11.2014. Nepochybne dôjde k rozhodnutiu, že v skúšobnej dobe sa neosvedčil a bude mu nariadený výkon tohto pôvodne podmienečného trestu odňatia slobody.
Uložený trest aj vo výmere 20 rokov, krajský súd tak považuje za primeraný v rámci individuálnej ako i generálnej prevencie.
Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák., obžalovaného zaradil do ústavu so stredným stupňom stráženia, keďže v posledných desiatich rokoch bol už vo výkone trestu za úmyselný trestný čin.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.