Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)Uznesenie_16Co-216-2013.pdf
PDF · 110.57 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/216/2013
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s., so sídlom v Bratislave, Košická 56, IČO: 35 838 825, zastúpeného HMG & PARTNERS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 12, IČO: 35885459, proti žalovaným: 1. H. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom D., H. X, zastúpenému JUDr. Ivetou Tarabčákovou, advokátkou, so sídlom v Prešove, Hlavná 13, 2. E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., G. XX, zastúpenej opatrovníčkou T. U., súdnou tajomníčkou Okresného súdu vo T., za účasti vedľajšieho účastníka Občianskeho združenia slovenských spotrebiteľov AZ, so sídlom v Skalici, Petrovská 10, IČO: 42 264 154, zastúpeným JUDr. Jozefom Kempom, advokátom, so sídlom v Chorvátskom Grobe, Nám. Josipa Andriča 1, o zaplatenie 10 766,59 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného v 1.rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 29C 421/2012-148 zo dňa 04. 09. 2013 takto jednohlasne
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok s výnimkou výroku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a vo výroku o trovách vedľajšieho účastníka a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 1 066,59 Eur s 10,9 % úrokom z omeškania ročne od 19.12.2001 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že splnením predmetného záväzku jedným zo žalovaných alebo dlžníkom C. E., nar. XX.XX.XXXX na základe notárskej zápisnice zo dňa 21.12.2000 pod sp. zn. N526/2000, Nz 482/2000 zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných al. dlžníka. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vo vzťahu žalobcu a žalovaného v 1. rade vyslovil, že náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal. Vyslovil, že žalovaná v 2. rade je povinná zaplatiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 1 787,13 Eur a iných trov konania vo výške 645,50 Eur na účet právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka uzatvoril s poberateľom úveru C. E., nar. XX.XX.XXXX na základe zmluvy o stavebnom úvere č. 17617023 uzatvorenú na cieľovú sumu 600 000 Sk a žiadosti o poskytnutie úveru úverovú zmluvu na sumu 600 000 Sk pri úrokovej sadzbe 8,9 % ročne s tým, že do pridelenia cieľovej sumy o stavebnom úvere platí úver ako medziúver a po pridelení a pripísaní nasporenej sumy k úverovému účtu sa medziúver transformuje na nevypovedateľný stavebný úver s úrokovou sadzbou 6 % ročne.
Konštatoval, že podľa článku II sa poberateľ úveru zaviazal predmetný úver splácať pravidelnými mesačnými splátkami, a to vo výške mesačných úrokov z poskytnutého úveru. Pri postupnom čerpaní medziúveru stavebná sporiteľňa oznámi výšku splátky písomne. Pri predpoklade vyčerpania celého medziúveru bude splátka vo výške 4.450,- Sk s tým, že začiatok splácania sa stanovuje na mesiac nasledujúci po prvom čerpaní a po pridelení cieľovej sumy a transformácii medziúveru na stavebný úver
bude splátka stavebného úveru vo výške 4.200,- Sk, ktorú mal splácať v zmysle čl. II bodu 2 vždy do 10. dňa príslušného mesiaca.
Podľa čl. III zmluvy návratnosť úveru bola zabezpečená spísaním notárskej zápisnice dlžníka o súhlase s exekúciou, ktorá je exekučným titulom podľa § 274 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku a § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z., ktorá bola spísaná na notárskom úrade dňa 21.12.2000 pod sp. zn. N526/2000 Nz482/2000.
Ďalej návratnosť úveru bola zabezpečená spísaním ručiteľského vyhlásenia žalovaných v 1. a 2. rade.
Uviedol, že predmetná zmluva o úvere uzatvorená v súlade s ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka je absolútnym obchodom podľa § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka a teda záväzkové vzťahy, ktoré na základe uvedenej zmluvy vznikli, sa spravujú výlučne Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvného vzťahu. V súlade s ust. § 261 ods. 4 Obchodného zákonníka sa týmto zákonom spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov zo záväzkových vzťahov, ktoré sa spravujú zákonnou úpravou Obchodného zákonníka v zmysle ust. § 260 ods. 1 až 3 citovaného zákona.
Žalovaní v 1. a 2. rade ručiteľskými listinami uzatvorenými 11.12.2000 právnemu predchodcovi žalobcu ako veriteľovi vyhlásili, že preberajú ručenie za predmetný úver vrátane úrokových nákladov s tým, že sa zaväzujú na základe vyzvania žalobcu najneskôr však v deň splatnosti uhradiť úver alebo jeho časť, pokiaľ ho v deň splatnosti neuhradí poberateľ úveru z vlastných prostriedkov. Z obsahu uvedených ručiteľských hlásení nesporne vyplýva, že žalovaní v 1. a 2. rade prevzali ručenie za záväzok z predmetnej úverovej zmluvy v zmysle ust.§ 303 a nasl. Obchodného zákonníka.
Uzavrel, že záväzkový vzťah z ručenia môže existovať iba popri hlavnom (základnom) záväzkovom právnom vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom, a preto má povahu vedľajšieho - akcesorického právneho vzťahu. Z tejto jeho povahy vyplýva, že ručiteľský záväzok sa môže prevziať iba vo výške záväzku dlžníka, a teda ručiteľ sa nemôže zaviazať na plnenie vo väčšom rozsahu, než v akom je zaviazaný plniť sám dlžník. Zákon však nevylučuje, aby za jednu pohľadávku mohlo prevziať ručenie aj viac osôb, a to každá za celý dlh alebo za jeho časť. Konštatoval, že v danej právnej veci už od roku 2003 prebieha exekučné konanie týkajúce sa predmetu konania voči hlavnému dlžníkovi C. E. na základe exekučného titulu notárskej zápisnice zo dňa 21.12.2000 pod sp. zn. N526/2000, Nz482/2000. Keďže ručiteľ zodpovedá za záväzky dlžníka voči veriteľovi iba v rozsahu jeho nesplatenej časti, v prípade, ak by súd vyhovel predmetnej žalobe v znení zodpovedajúcom petitu bez zohľadnenia existencie exekučného titulu žalobcu ako veriteľa voči hlavnému dlžníkovi v totožnom predmete, žalobcovi by vznikol nárok na to isté plnenie existenciou dvoch exekučných titulov. Z uvedeného dôvodu rozhodnutie súdu vo veci samej musí zohľadňovať aj existenciu exekučného titulu žalobcu ako veriteľa voči hlavnému dlžníkovi v totožnom predmete konania.
Pokiaľ ide o námietku premlčania vznesenú žalovaným v 1. rade s poukazom na ust. § 408 Obchodného zákonníka uplynutím absolútnej 10-ročnej premlčacej lehoty, vyhodnotil túto námietku za nedôvodnú s poukazom aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 19.04.2010 pod sp. zn. 33Cdo 3445/2008. V uvedenom rozhodnutí sa konštatuje, že ust. § 310 Obchodného zákonníka je špeciálne k ust. § 391 a nasl. Obchodného zákonníka.
Z ust. § 310 Obchodného zákonníka vyplýva, že premlčanie práva veriteľa voči ručiteľovi je možné konštatovať len za situácie, kedy je nad všetku pochybnosť zistené premlčanie práva veriteľa voči dlžníkovi. Pokiaľ nedôjde k premlčaniu záväzku dlžníka, nemôže ručiteľ úspešne namietať premlčanie práva z ručiteľského záväzku, i keby toto už premlčané bolo. Je pritom bez významu, z akého dôvodu nie je (na rozdiel od práva voči ručiteľovi) právo veriteľa voči dlžníkovi premlčané. Konštatoval, že zo žiadneho zákonného ustanovenia nemožno vyvodiť, že aplikácia ust. § 310 Obchodného zákonníka je vylúčená potom, čo veriteľ vyzval ručiteľa k splneniu ručiteľského záväzku. Okrem iného najvyšší súd už
v rozsudku pod sp. zn. 29Odo 405/2005 dospel k záveru, že veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia záväzku voči ručiteľovi bez toho, aby ho k takémuto plneniu predtým vyzval.
Konštatoval, že prebiehajúce exekučné konanie žalobcu voči hlavnému dlžníkovi na základe poverenia Okresného súdu v Prešove vydané 05.03.2003, ktoré doposiaľ ukončené nebolo, má za následok spočívanie premlčacej lehoty veriteľa voči dlžníkovi a z uvedeného dôvodu s poukazom na ust. § 310 Obchodného zákonníka nemôžu ručitelia úspešne namietať premlčanie uplatneného nároku, a to ani s poukazom na ust. § 408 Obchodného zákonníka.
Uzavrel, že aj podanie návrhu na začatie exekučného konania je právnym úkonom, ktoré v zmysle ust. § 402 Obchodného zákonníka možno považovať za uplatnenie práva v už začatom konaní a má za následok spočívanie premlčacej lehoty, pretože exekučné konanie je súčasťou súdneho konania, v ktorej sa oprávnený domáha núteného výkonu priznaného, resp. uznaného práva a požíva súdnu ochranu v zmysle ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Preto vo vzťahu k ručiteľom v 1.a 2. rade vyhovel žalobe v časti nesplateného záväzku istiny úveru ku dňu 10.12.2001, kedy došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru vo výške 10 766,59 Eur.
Právne poukázal na ust. § 340 Obchodného zákonníka a uviedol, že priznal uplatnený úrok z omeškania s poukazom na výzvu na splatenie úveru doručovanej žalovaným zo strany právneho predchodcu žalobcu podaním zo dňa 10.12.2001, ktorá preukázateľne bola doručená najneskôr žalovanej v 2. rade 17.12.2001 počnúc dňom 19.12.2001 a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
Keďže žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 10,9 % ročne v zmysle čl. II bod 3 písm. b), kedy sa v prípade omeškania platná úroková sadzba 8,9 % za dobu omeškania zvyšuje o 2 % ročne. Konštatoval, že táto úroková sadzba je v súlade s ust. § 369 Obchodného zákonníka, ale zároveň je nižšia ako úroková sadzba určená § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom ku dňu vzniku omeškania (dvojnásobok diskontnej sadzby Národnej banky SR. Poukázal, že napriek tomu, že žalovaný v 1. rade pôvodne tvrdil, že podpis na ručiteľskej listine vo vzťahu k hlavnému záväzku nie je jeho podpisom, v priebehu súdneho konania po nahliadnutí do spisového materiálu jednoznačne potvrdil, že podpis na ručiteľskej listine je jeho podpisom.
O trovách konania vo vzťahu žalobcu a žalovaného v 1. rade rozhodol podľa § 150 ods. 1 O. s. p. tak, že súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal odôvodňujúc to nepriaznivou sociálnou situáciou žalovaného v 1. rade. O trovách konania medzi žalobcom a žalovanou v 2. rade rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 3 O. s. p. a vyslovil, že náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi nepriznal, pretože vystupoval na strane žalovaných, ktorí v spore neboli úspešní.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný v 1.rade, a to proti výroku rozhodnutia, ktorým bol zaviazaný spoločne so žalovanou v 2.rade zaplatiť žalobcovi uvedenú sumu s príslušenstvom. Poukázal na to, že súd vyslovil nesprávny názor vo vzťahu k premlčaniu uplatneného nároku v zmysle ust. § 408 Obchodného zákonníka. Toto ustanovenie upravuje absolútnu premlčaciu dobu, ktorá sa použije bez ohľadu na ostatné ustanovenia Obchodného zákonníka. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 19. 04. 2010 sp. zn. 33Cdo 3445/2008. V tomto konaní však bolo sporné uplynutie riadnej 4-ročnej premlčacej doby a len vo vzťahu k tejto súd konštatoval, že uplatnenie pohľadávky v konkurze má za následok spočívanie premlčacej doby v súvislosti s hlavným záväzkom, a preto sa nemôže v zmysle ust. § 310 Obchodného zákonníka premlčať ani akcesorický ručiteľský záväzok. Nezaoberal sa však otázkou premlčania podľa ust. § 408 Obchodného zákonníka. Uviedol, že v danej veci začala premlčacia doba voči žalovanému v 1.rade plynúť v deň, kedy žalobca mohol prvýkrát voči nemu uplatniť túto svoju pohľadávku. S ručiteľského vyhlásenia vyplýva, že ručitelia sa zaviazali plniť na základe vyzvania pôvodného veriteľa najneskôr v deň splatnosti. Ako vyplýva z výzvy pôvodného veriteľa zo dňa 06. 09. 2001 okamžitá splatnosť bola stanovená na 21. 10. 2001 a následne boli ručitelia opakovane vyzývaní na úhradu k 10. 12. 2001. Najneskôr v nasledujúci deň žalobca mohol uplatniť svoj nárok voči žalovanému v 1.rade ako ručiteľovi, začala mu plynúť premlčacia doba na jeho uplatnenie a najneskôr 11. 12. 2011 uplynula aj 10-ročná
absolútna premlčacia doba. Žaloba však bola podaná až 23. 07. 2012, teda po jej uplynutí. K charakteru premlčacej doby podľa ust. § 408 Obchodného zákonníka poukázal na rozhodnutie NS SR z 28. 07. 2008 sp. zn. 1MCdo 5/2008, podľa ktorého toto ustanovenie určuje maximálnu dĺžku premlčacej doby, pričom jej začiatok sa počíta odo dňa, keď začala prvýkrát plynúť a jej trvanie nemôže predlžiť ani iné ustanovenie tohto zákona. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok NS SR zo dňa 06. 03. 2008 sp. zn. 6Obdo 2/2007. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože súd prvého stupňa neposúdil správne otázku premlčania nároku, keď ust. § 408 Obchodného zákonníka na jednej strane interpretoval a aplikoval na zistený skutkový stav. Ďalej uviedol, že v prípade, že sa odvolací súd stotožní s dôvodmi odvolania, bude zmenou, resp. zrušením výroku I prvostupňového rozsudku dotknutý aj výrok III o náhrade trov konania medzi žalobcom a žalovaným v 1.rade. Preto navrhol zmeniť aj tento výrok a vyčíslil trovy konania celkom vo výške 1 116,85 Eur a trovy odvolacieho konania vo výške 278,35 Eur. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý výrok zmenil tak, že žalovanú v 1.rade nezaviaže na zaplatenie sumy a zaviaže žalobcu na náhradu trov prvostupňového konania a trovy odvolacieho konania.
K podanému odvolaniu sa vyjadril žalobca. Mal za to, že súd prvého stupňa rozhodol vec správne a vec aj správne právne posúdil. Nie je pravdou, aby sa súd prvého stupňa nezaoberal námietkou premlčania podľa ust. § 408 Obchodného zákonníka. Vyhodnotil ju ako neopodstatnenú, pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo 3445/2008 zo dňa 19. 04. 2010. Ďalej dôvodil, že zo žiadneho zákonného ustanovenia nemožno vyvodiť, že aplikáciu ust. § 310 Obchodného zákonníka je vylúčená po tom, čo veriteľ vyzval ručiteľa k splneniu ručiteľského záväzku. Vzhľadom na ust. § 310 Obchodného zákonníka, právo žalobcu voči žalovanému ako ručiteľovi nie je premlčané. Žalovaný v 1.rade poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1MCdo 5/2008 a 6Obo 2/2007, pričom poukázal na to, že žiadne z týchto rozhodnutí nepodporuje právny názor žalovaného v 1.rade o nepoužití, resp. vylúčení aplikácie ust. § 310 Obchodného zákonníka z dôvodu aplikácie ust. § 408 Obchodného zákonníka. V plnom rozsahu sa stotožňuje s rozhodnutím súdu a právnym posúdením veci a považuje ho za vecne správne. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a zaviazal žalovaného v 1.rade uhradiť mu trovy odvolacieho konania vo výške 334,01 Eur.
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p., vec prejednal v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že súd prvého stupňa rozhodol nesprávne a napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p..
Z obsahu vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa vyplýva, že právny predchodca žalobcu, Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a.s. dňa 11.12.2000 s poberateľom úveru C. E. uzatvorila úverovú zmluvu, na základe ktorej poskytol poberateľovi úveru na základe zmluvy o stavebnom sporení uzatvorenej na cieľovú sumu 600 000 Sk a žiadosti o poskytnutie úveru, úver vo výške 600 000 Sk pri úrokovej sadzbe 8,9 %. Na zabezpečenie návratnosti úveru bola dňa 21.12.2000 spísaná notárska zápisnica, predmetom ktorej bolo vyhlásenie povinných osôb podľa § 274 písm. e) O. s. p. a § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o uznaní dlhu a súhlase dlžníka s exekúciou, ktorou sa poberateľ úveru C. E. ako dlžník zaviazal záväzok voči právnemu predchodcovi žalobcu splácať podľa dohodnutých podmienok uvedených v notárskej zápisnici s vyhlásením, že v prípade nesplnenia si záväzku vyplývajúceho z predmetnej zmluvy súhlasí s tým, aby sa táto notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre výkon rozhodnutia. Návratnosť úveru bola zabezpečená ručiteľskou listinou č. 1, obsahom ktorého bolo vyhlásenie žalovaného v 1. rade v zmysle ust. § 540 až 550 Občianskeho zákonníka a § 3 a 412 Obchodného zákonníka, že ručí za úver vrátane úrokových nákladov poskytnutý právnym predchodcom žalobcu v prospech dlžníka s tým, že sa zaväzuje na základe vyzvania veriteľa najneskôr však v deň splatnosti uhradiť úver z vlastných prostriedkov. Zhodná ručiteľská listina bola podpísaná zároveň žalovanou v 2. rade. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 19.12.2002 právny predchodca žalobcu predmetnú pohľadávku postúpil žalovanému. Žalovaným v 1. a 2. rade bolo postúpenie pohľadávky oznámené podaním zo dňa 14.01.2003.
Zo skutkových zistení mal prvostupňový súd za to, že posudzovaný právny vzťah účastníkov konania je právnym vzťahom, ktorý sa upravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka, pretože predmetná zmluva
o úvere bola uzatvorená v súlade s ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a je absolútnym obchodom podľa ust. § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka. Uzavrel, že v danom prípade išlo o záväzkové vzťahy, ktoré vznikli na základe uvedenej zmluvy a ktoré sa spravujú výlučne Obchodným zákonníkom, bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvného vzťahu.
V zmysle tohto záveru vyhodnotil aj jednotlivé námietky žalovaných v 1. a 2.rade ako ručiteľov, ktorí mali vyhlásiť, že preberajú ručenie za predmetný úver. Z týchto ručiteľských hlásení vyplýva, že prevzali ručenie za záväzok z tejto úverovej zmluvy v zmysle ust. § 303 a nasl. Obchodného zákonníka.
Odvolací súd je názoru, že súd prvého stupňa rozhodol nesprávne v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci a odvolací súd sa nestotožňuje s odôvodnením jeho rozhodnutia v napadnutej časti.
Predmetný zmluvný vzťah vznikol dňa 11. 12. 2000, keď právny predchodca žalobcu Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a. s. s poberateľom úveru C. E. uzatvoril úverovú zmluvu, na základe ktorej poskytol poberateľovi úver vo výške 600 000 Sk pri úrokovej sadzbe 8,9 %.
S účinnosťou novely Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 150/2004 Z. z. od 01. 04. 2004 sa posilnila právna ochrana aj na vzťahy spred účinnosti zákona, teda aj na predmetnú právnu vec, ktorá bola založená zmluvou o stavebnom úvere dňa 11. 12. 2000. Účastníkmi tejto zmluvy bol právny predchodca žalobcu Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a. s., ktorá mala v predmete svojho podnikania poskytovanie úverov a dlžník, ktorý bol fyzickou osobu (ďalej len poberateľ úveru“). Súčasťou tejto zmluvy (prílohou), boli aj ručiteľské listy č. 1 a 2, na základe ktorých odporcovia v 1. a 2.rade sa zaviazali predmetný úver uhradiť, ak ho neuhradí v lehote splatnosti poberateľ úveru.
Odvolací súd je názoru, že prejednávaná vec je jednoznačne svojou povahou spotrebiteľskou vecou a dopadá na ňu právna ochrana vyplývajúca z ust. § 54 Občianskeho zákonníka.
Podľa ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhorší svoje zmluvné postavenie.
Podľa ust. § 879f ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy podľa ust. § 52 uzavreté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ust. § 53 a § 54 tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť, časových úsekov aj z ust. § 55 ods. 1, ak ide o náležitosti zmluvy a s ust. § 57 tohto zákona do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súlade s ust. § 53, § 54 a § 57 Občianskeho zákonníka podľa ods. 3 sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Spotrebiteľ má právo odstúpiť od spotrebiteľskej zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch, ktorá nie je podľa ods. 3 daná do súladu s ust. § 55 ods. 1 tohto zákona, ak ide o náležitosti zmluvy, a to do troch mesiacov po uplynutí lehoty podľa ods. 3.
Odvolací súd nepopiera, že úver je absolútnym obchodom a že na úver dopadá tretia časť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy.
Daná vec je však vecou o spotrebiteľskej zmluve, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou (zákon č. 634/1992 Zb. a ustanoveniami Občianskeho zákonníka). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na svoju spotrebu, a preto ide o občianskoprávny vzťah.
O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu odvolací súd nepochybuje a zodpovedá tomu aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (porovnaj § 23 zákona č. 634/1992 Zb., ktorý za spotrebiteľskú zmluvu
neskôr označil explicitne aj zmluvu podľa Obchodného zákonníka) ...., „za spotrebiteľskú zmluvu sa považuje zmluva podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka a ....“).
Preto sa odvolací súd nestotožňuje so záverom, že na predmetnú spotrebiteľskú vec nedopadá právna úprava občianskeho práva, ale obchodného práva.
Bolo úlohou súdu podrobiť súdnej kontrole predmetnú zmluvu, ktorá je zmluvou spotrebiteľskou a nie je dôvod, aby na predmetnú právnu vec nemala dopadať úprava spotrebiteľskej povahy, a teda úprava vyplývajúca z ust. § 54 Občianskeho zákonníka.
V zmysle tejto úpravy, zmluvné podmienky nemôžu byť v neprospech spotrebiteľa, resp. spotrebiteľ sa nemôže vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo inak si zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Podstatou sporu v danom prípade bola okolnosť, že po podaní žaloby žalovaný v 1.rade (ako ručiteľ) vzniesol námietku premlčania. Bolo úlohou súdu vzhľadom na to, že žalovaný uplatnil námietku premlčania vo vzťahu, ktorý je spotrebiteľský, sa s touto námietkou vysporiadať v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa priaznivejšie.
Súd prvého stupňa tak mal posudzovať, či žalobca uplatnil právo premlčané alebo nie a v zmysle zásady hospodárnosti konania, mal pristúpiť k súdnej kontrole zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách.
Aj na predchodcu žalobcu totiž dopadalo ust. § 879f ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka, keď všetci dodávatelia mali rovnakú 3-mesačnú dobu na zosúladenie zmluvných podmienok s ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Súd prvého stupňa poukazoval na ust. § 310 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k ust. § 391 a nasl. Obchodného zákonníka, z ktorého vyvodil použitie ustanovení o premlčaní, nie podľa občianskeho práva, alebo podľa obchodného práva. V danom prípade však ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou a ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu.
Je v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu občianskych práv a nie podnikateľské právo (rozsudok NS SR vo veci 5MCdo 20/2009).
S účinnosťou zákona č. 150/2004 Z. z. (01. 04. 2004) došlo k zásadnej zmene spotrebiteľského práva. Nevýhodnejšie zmluvné klauzuly oproti zneniu Občianskeho zákonníka sa dostali do rozporu s novým ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka („spotrebiteľovi sa ani inak nesmie zhoršiť jeho postavenie“). Preto použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva na spotrebiteľský právny vzťah, vrátane premlčania predstavuje zhoršenia postavenia spotrebiteľa, aj keď v danom prípade ide o ručiteľa.
V danom prípade ide o ručiteľov (žalovaných v 1. a 2.rade), ktorých vzťah sa odvíja od hlavného záväzkového právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom. Ručiteľovi však patria všetky oprávnenia, aké mal z daného vzťahu dlžník voči veriteľovi.
Podľa ust. § 548 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ručiteľ môže proti veriteľovi uplatniť všetky námietky, ktoré by mal proti veriteľovi dlžník.
To platí aj vo vzťahu k námietke premlčania (porovnaj Jaromír Sloboda a kol., Občiansky zákonník, Komentár a súvisiace predpisy, V. vydanie, EUROUNION, str. 501). „Ručiteľovi sa zachovávajú všetky námietky, ktoré mal dlžník voči pohľadávke v čase prevzatia ručenia. Ručiteľovi tak patria námietky smerujúce proti pohľadávke (napr. že je premlčaná)“.
Odvolací súd nemá pochybnosti o súlade ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka s právom EÚ, ktoré umožňujú členským štátom prijať na ochranu spotrebiteľov aj prísnejšie ustanovenia než aké odporúča Smernica Rady 93/13/EHS (čl. 8 Smernice).
Postavenie spotrebiteľa však nie je prípustné zhoršiť oproti právnej úprave v Občianskom zákonníku, vrátane zabezpečenia úveru, ktorý odvolací súd nespochybňuje, že je absolútnym obchodom. V rámci kolízie však dvoch noriem na ten istý inštitút je toho názoru, že sa použije občianskoprávna úprava.
Na tieto závery odvolací súd poukazuje aj v súvislosti s uznesením Ústavného súdu SR (I. ÚS 402/2013).
Odvolaciemu súdu je známe rozhodnutie NS SR 6MCdo 4/2012. Toto rozhodnutie rešpektuje, avšak nestotožňuje sa so záverom, ohľadom plošného uprednostňovania nového obchodného práva, v prípade zabezpečovacích prostriedkov (akým v danom prípade bol ručiteľský záväzok), aby mali iný režim regulácie ako záväzok hlavný.
S poukazom na tieto zistenia a skutočnosti bol odvolací súd názoru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej časti zrušiť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia a vec vrátiť na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní súd prvého stupňa nanovo vykoná dokazovanie na zistenie, či právny vzťah účastníkov konania od svojho vzniku, nie je vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou, či v čase uzatvorenia zmluvy nebol dlžník v postavení spotrebiteľa a žalobca v postavení dodávateľa, a či preto nepôjde o právny vzťah, ktorý nie je vyňatý z režimu spotrebiteľského práva, aj keď nejde o spotrebiteľský úver.
V novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.