Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

18Csp/223/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Dominikou Vittekovou PhD. v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. D. X, XX XX A., 2/ E. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. D. X, XX XX A., obaja právne zastúpení: JUDr. Igor Šafranko, advokát so sídlom ul. Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 742 803, so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, právne zastúpený: Remedium Legal, s. r. o., IČO: 53 255 739, so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, o primerané finančné zadosťučinenie, takto

rozhodol:

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne 100 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Žalobca v 1. a 2. rade m a j ú voči žalovanému n á r o k na náhradu trov konania, a to z prisúdenej sumy, v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

1. Žalobcovia v 1. a 2. rade svoj nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3000 eur odôvodnil tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. vystupovali v postavení žalovaných spotrebiteľov a v konaní boli úspešní, keďže bola voči nim žaloba zamietnutá z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie na podanie žaloby zo strany žalobcu. Uplatnená suma primeraného finančného zadosťučinenia predstavuj sumu, o ktorú sa žalovaný chcel voči nim obohatiť. 2. Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril neuznávajúc uplatnený nárok. Namietol nedostatok svojej pasívnej legitimácie, keďže sa nedopustil porušenia spotrebiteľských práv žalobcov a nemožno ho považovať za osobu, ktorá by zodpovedala za porušenie spotrebiteľských práv žalobcov. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. za porušenie práv nezodpovedá postupník. V ďalšom poukázal na to, že nie je subjektom, ktorý so žalobcom uzatvoril zmluvu č. 050549094 z 29.10.2010. Žalovaný si len uplatnil domnele odkúpenú pohľadávku voči žalobcom pred súdom (pričom výšku tejto pohľadávky deklaroval postupca v prílohách k Zmluve o postúpení pohľadávok). V súvislosti s uplatnením odkúpenej pohľadávky pred súdom nevznikla konaním žalovaného žalobcom žiadna ujma a ani neboli porušené žiadne spotrebiteľské práva žalobcov, a preto nebola naplnená hypotéza o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“ alebo tiež „ZoOS“). Žalovaný totiž nie je porušiteľom spotrebiteľských práv žalobcov, resp. neexistuje ani žiadny zákonný dôvod na to, aby zodpovedal za porušenie spotrebiteľských práv žalobcov. K výške požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia uviedol, že z praxe tunajšieho súdu, že je priznávané vo výške 50 eur a v mimoriadne odôvodnených prípadov vo výške 100 eur. Žalovaný teda iniciovaním uvedeného konania, resp. ostatnými úkonmi v

súvislosti s odkúpením domnelej pohľadávky nielenže neporušil žiadne spotrebiteľské práva žalobcov, ale ani mu nespôsobil žiadnu ujmu. Priznanie osobitného zadosťučinenia z dôvodu úspechu v súdnom spore, bez preukázania naplnenia hypotézy vyžadovanej v ust. ZoOS, by bolo preto vybočením zo základných princípov , ktorý stanovuje rovné postavenie strán sporu a spravodlivú ochranu práv a právom chránených záujmov. V ďalšom poukázal na to, že uplatnením práva pritom podľa prevažujúcej súdnej praxe nemožno rozumieť vždy (výlučne) iba podanie žaloby spotrebiteľom, ale výnimočne je takým aj účinná obrana (aktivita) spotrebiteľa v konaní začatom na podnet dodávateľa. Opätovne možno v tejto súvislosti poukázať na absolútne neúčinnú obranu spotrebiteľa v pôvodnom konaní, podčiarknutú nepriznaním trov konania, ako strane sporu úspešnej. Poukázal tiež na skutočnosť, že Zmluvu, ktorá je právnym základom zmluvného vzťahu medzi postupcom a žalobcami, nepodpisovali len žalobcovia vystupujúci v tomto konaní, ale aj tretí subjekt (kt. bol zároveň stranou sporu na strane žalovaných v predchádzajúcom konaní). Zmluvu okrem žalobcov v 1./ a v 2./ rade podpisoval v právnom postavení dlžníka aj A. F., nar. XX.XX.XXXX, G. XX, XXX XX H.. Pokiaľ dlžník ako zmluvná strana akejkoľvek zmluvy uplatňuje svoje právo v civilnom spore, je nevyhnutné, aby na jednej strane vystupovali všetky subjekty právneho vzťahu v právnom postavení dlžníka. Podľa názoru žalovaného by bolo právne neudržateľné, aby sa v konaní rozhodovalo o právach a povinnostiach tretej strany (v tomto prípade dlžníka A. F.) bez toho, aby táto tretia strana vystupovala v konaní akýmkoľvek spôsobom, či už na strane žalobcov, alebo žalovaného. V takom prípade by zároveň mohol nastať absurdný právny stav, kedy by napr. voči jednému dlžníkovi inak úspešnému súd priznal nárok na primerané finančné zadosťučinenie (aj keď jeho dôvodnosť žalovaný popiera, o to viac, ak sa uplatňuje od žalovaného ako postupníka), a v tom istom momente by druhý, či tretí dlžník z toho istého právneho vzťahu v podstate vynechaný z tohto konania, kedy nárok prináleží všetkým subjektom na strane dlžníka. S poukazom na uvedené navrhol, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol a priznal mu nárok na náhradu trov konania.

3. Žalobcovia v 1. a 2. rade v replike s poukazom na rozhodnutia súdov uviedli, že ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa nevyžaduje, aby rozhodnutie súdu v základnom konaní muselo výslovne obsahovať vo výroku porušenie konkrétneho ustanovenia, pretože samotné právne závery, ktoré sú postačujúce pre kvalifikovanie porušenia spotrebiteľského práva, vyplývajú z odôvodnenia rozhodnutia vydaného v základnom konaní. Výsledok základného konania je potrebné považovať za úspešné uplatnenie práva alebo povinnosti v súdnom konaní podľa zákona o ochrane spotrebiteľa. Už v žalobe citovali vybrané odseky odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, z ktorých vyplýva, že žalovaný nielenže nepreukázal platné postúpenie pohľadávky, avšak ani jej mimoriadne zosplatnenie. V ďalšom poukázal na to, že pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie novelizované ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa nevyžaduje vznik ani hrozbu ujmy. Rozsudkom prvoinštančného súdu vydaným v základnom konaní bol práve žalovaný identifikovaný ako subjekt, ktorý porušil spotrebiteľské práva a povinnosti ustanovené zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Žalovaný ako subjekt podnikajúci v oblasti spotrebiteľského práva nepostupoval s odbornou starostlivosťou, pohľadávku od právneho predchodcu odkúpil v rozpore s § 92 ods. 8 zákona o bankách spolu so všetkými právami a povinnosťami a domáhal sa zaplatenia pohľadávky skrz súdne konanie. Za podstatnú však považovali skutočnosť, že v čase základného konania už boli vydané rozhodnutia Najvyššieho súdu SR týkajúce sa vo vzťahu priamo k žalovanému, a to rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 28.03.2018 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 24.04.2018. Uviedli, že jediným objektívnym kritériom pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia je výška škodlivého následku, ktorú dodávateľ spotrebiteľovi spôsobil, alebo mienil spôsobiť, porušením spotrebiteľského práva. Poukázali pritom na trend v rozhodovacej praxi, keď prevažujú rozhodnutia, v ktorých súdy priznali primerané finančné zadosťučinenie vo výške v akej bola, v súvislosti s obohatením sa dodávateľa, alebo v súvislosti so snahou dodávateľa bezdôvodne sa na úkor spotrebiteľov obohatiť, uplatnená. K argumentácii vo vzťahu k nerozlučnému spoločenstvo na strane žalovaných uviedli, že podanie žaloby o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nepredstavuje úkon podľa . Taktiež pasivita alebo rezignácia jedného zo subjektov (bývalých žalovaných) nemôže byť dôvodom pre zbavenie procesného oprávnenia iných účastníkov v konaní. Dodali, že každý zo spotrebiteľov by mohol aj sám iniciovať konanie o priznanie PFZ samostatnou žalobou.

4. Žalovaný v duplike uviedol, že (ne)platnosť mimoriadneho zosplatnenia z logických dôvodov nemožno pripisovať na ťarchu žalovaného, ale právneho predchodcu žalovaného a keďže z tohto dôvodu nebolo preukázané ani platné postúpenie pohľadávky, potom rovnako aj postúpenie pohľadávky

spočíva v nesprávnom postupe postupcu (nie žalovaného). Žalobcovia sa snažia navodiť dojem, že akékoľvek uplatnenie práva postupníkom automaticky znamená porušenie spotrebiteľských noriem, s čím sa nemožno stotožniť, nakoľko ku každej veci je potrebné pristupovať individuálne a porušenie spotrebiteľskej normy musí byť preukázané, rovnako tak jeho intenzita. Považoval za zarážajúce, že žalobcovia poukazujú na ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktoré ustanovenie sa vôbec netýka ochrany práv spotrebiteľa, nakoľko sa uplatňuje pri ktoromkoľvek postupovaní pohľadávky banky, nie len voči spotrebiteľom. Takýto výklad potom nemá oporu v zákone a predstavuje len fabuláciu žalobcov vo vzťahu k údajnému porušeniu spotrebiteľských noriem, ktoré doposiaľ nebolo žiadnym spôsobom preukázané. Žalovaný ďalej poukázal na primeranosť finančného zadosťučinenia pre prípad, ak by aj právny dôvod bol daný (čo odmieta). Žalobcovia podľa jeho názoru doposiaľ neuviedli, v čom považujú uplatnený nárok za primeraný, ak vzhľadom k povahe predchádzajúceho konania – t. j. žalovaný (vtedy žalobca) nepreukázal svoj nárok, teda žalobu by súd zamietol bez ohľadu na procesnú obranu žalobcov (vtedy žalovaných). Hrozba ujmy nevznikla len tým, že žalovaný (vtedy žalobca) podal žalobu o zaplatenie existujúcej pohľadávky (avšak stále vo vlastníctve postupcu) na súd. V takom prípade by sa totiž musel prijať záver, že hrozba možného uplatnenia pohľadávky vznikla dňom nasledujúcim po podpise zmluvy, ak by dlžníci svoj existujúci splatný dlh neplatili, čo je zjavný nezmysel. Žalobcovia operujú so slovnými spojeniami charakteru a stupňa porušenia práv spotrebiteľa, avšak neboli schopní k dnešnému dňu relevantne zadefinovať toto porušenie – celkom jednoznačne samotné postúpenie pohľadávky (aj keď k nemu v tomto prípade platne nedošlo), či uplatnenie žaloby na súde (ktorú súd zamietol), nemôže bez ďalšieho predstavovať akékoľvek porušenie akéhokoľvek práva (spotrebiteľa).

5. Na nariadenom pojednávaní súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, a teda spisom Okresného súdu Prešov sp. zn. z neho najmä žaloba, odpor zo dňa 2.7.2020, zápisnica z pojednávania z 24.5.2022, rozsudok č. k. -198 z 24.5.2022, ako aj ostatným spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:

6. Žalobcovia a právny predchodca žalovaného, Slovenská sporiteľňa a.s. uzavreli dňa 29.10.2010 zmluvu o splátkovom úvere č. 0505498094, na základe ktorého im bol poskytnutý „spotrebný úver na čokoľvek“ vo výške 7169 eur.

7. Žalovaný ako postupník v postavení žalobcu podal žalobu voči 3 žalovaným, z toho vystupujú dvaja žalobcovia v predmetnom spore, ktoré bola vedená na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. .

8. Spotrebitelia sa v predmetnom konaní voči uplatnenému nároku bránili, jednak v podanom odpore i na pojednávaní dňa 24.5.2022, že zmluva neobsahuje zákonom požadované náležitosti, neskúmaním bonity, a preto je úver bezúročný a bez poplatkov, ďalej vzniesli námietku premlčania a vzniesli námietku vecnej legitimácie žalobcu, keďže nebolo možno postúpiť živý úver.

9. Okresný súd Prešov rozsudkom č. k. -198 z 24.5.2022 žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaní v 1. až 3. rade majú nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 8.7.2022.

10. Z bodu 46 a 49 rozsudku plynie cit.: „46. Súd vzhliadol dôvod pre zamietnutie žaloby taktiež z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, keď dospel k záveru, že zosplatnenie úveru je potrebné považovať za neplatný právny úkon, a to jednak z dôvodu, že k nemu došlo na základe zmluvnej podmienky, ktorá vykazuje znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky, jednak z dôvodu nepreukázania dodržania postupu v súlade s a tiež z dôvodu nedodržania odbornej starostlivosti pri posudzovaní schopnosti žalovaných splácať spotrebiteľský úver pred jeho poskytnutím podľa a ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. V čase uzatvárania zmluvy o splátkovom úvere síce ešte nebol prepracovaný systém zisťovania a overovania údajov o spotrebiteľoch a zákon veriteľom vyslovene neukladal spôsob hodnotenia spôsobilosti splácať úver vzhľadom na výdavky spotrebiteľa, avšak nemožno považovať za naplnenie odbornej starostlivosti pri skúmaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver iba overením jeho príjmu. Hoci v čase poskytovania úveru právny predchodca veriteľa mal obmedzené možnosti overovania údajov o spotrebiteľoch, obídenie, resp. vynechanie overenia úverového zaťaženia spotrebiteľa súd považuje za hrubé nedodržanie odbornej starostlivosti.... 49.Vo svetle uvedených záverov o neplatnosti predčasného zosplatnenia

úveru s poukazom na § 11 ods. 2 ZoSÚ i vzhľadom na neplatnosť zmluvného dojednania o možnosti zosplatnenia úveru, je potom následne potrebné konštatovať nesplnenie podmienky aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore, nakoľko v zmysle § 17 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky z úveru práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu pred jej konečnou splatnosťou. Konečná splatnosť úveru by pritom nastala až 20.10.2020 a zmluva o postúpení pohľadávok bola uzavretá už dňa 17.12.2018, t.j. postupovaný by bol ešte tzv. živý úver.“.

11. Predmetný právny vzťah bol posúdený ako spotrebiteľský a súd aplikoval okrem iného i a nasl. (ďalej len „“) a ustanovenia o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ).

12. Zistený skutkový stav takto právne posúdil:

Podľa (ďalej len „“), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa , dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa , spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

13. V predmetnej právnej veci je nepochybné postavenie strán sporu ako dodávateľa a spotrebiteľa, čo plynie aj z rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. -198 z 24.5.2022. Žalobca v pôvodnom konaní vystupoval ako osoba konajúca v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaní ako fyzické osoby pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

14. K namietanému nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného súd poukazuje na to, že skutočnosť, že žalovaný spotrebiteľskú zmluvu nekoncipoval, ho ako nadobúdateľa pohľadávky vzhľadom na merito sporu neliberuje a nezbavuje zodpovednosti za porušenie svojich zákonných povinností. Vychádzajúc z citovanej právnej normy ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, domáhať sa práva na primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľ má voči porušiteľovi a od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá. Na základe postúpenia pohľadávky a následne jej uplatňovaním v súdnom konaní je zrejmé, že žalovaný je zmluvnou stranou, pričom fakticky vykonával práva veriteľa z úveru. Práve žalovaný je subjektom, ktorý voči žalobcom požadoval v základom konaní úhradu sumy 3000 eur s príslušenstvom. Žalovaný sa teda domáhal zaplatenia pohľadávky a bol subjektom, ktorý bol oprávnený prijímať plnenie z úveru. Ak žalovaný na jednej strane seba označil v základnom konaní za subjekt, ktorý bol v súdnom konaní aktívne vecne legitimovaný, tak na druhej strane ostáva jeho vecná legitimácia zachovaná aj v prípade, ak žaloba týkajúca sa spotrebiteľskej zmluvy smeruje voči nemu ako žalovanému (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 2.2.2022). Tento záver podporuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky cit.: „Na zdôraznenie správnosti odvolacím súdom zvolenej interpretácie ustanovenia , ostatná veta najvyšší súd dodáva, že zo zákonnej dikcie označenia zodpovedného subjektu, od ktorého je možné požadovať primerané finančné zadosťučinenie („od toho, kto za porušenie práva alebo

povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá“) de lege lata nevyplýva, že to nevyhnutne musí byť iba jedna zo sporových strán v konaní na súde, v ktorom bol spotrebiteľ úspešný, hoci ním spravidla bude práve tento procesný subjekt.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. augusta 2022, sp. zn. ). Žalovaným v predmetnom konaní je teda procesný subjekt, ktorý vystupoval v konaní, v ktorom bol spotrebiteľ v rámci svojej obrany úspešný.

15. Aplikujúc režim je nutné použiť jeho , podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

16. Podľa názoru súdu je základ nároku daný, ak dodávateľ poruší osobitnú právnu úpravu predstavujúcu normy na ochranu spotrebiteľov, ktorými sú napr. osobitná úprava spotrebiteľských zmlúv v až 54 , zákony o spotrebiteľských úveroch, o finančných službách na diaľku, čo sa v danom prípade nepochybne stalo. Okresný súd Prešov rozsudkom č. k. -198 z 24.5.2022 konštatoval porušenie povinností dodávateľa, a to ust. ZoSÚ. Súd v tomto smere v súvislosti s námietkami žalovaného poukazuje na to, že v súdenej veci súd neaplikoval zákon o bankách.

17. V prejednávanej veci je zrejmé, že žalobcovia sa úspešne bránili proti porušeniu povinností dodávateľa ustanoveného osobitným predpisom (ZoSÚ) v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. , pretože rozsudkom v predmetnej veci bol uplatnený nárok voči žalovaným spotrebiteľom právoplatne zamietnutý. Súd konštatoval, že v zmysle § 17 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky z úveru práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu pred jej konečnou splatnosťou. Konečná splatnosť úveru by pritom nastala až 20.10.2020 a zmluva o postúpení pohľadávok bola uzavretá už dňa 17.12.2018, t.j. postupovaný by bol ešte tzv. živý úver. Skutočnosť, že aj obrana nároku je úspešným uplatnením porušenie práva alebo povinnosti možno vyvodiť aj z rozhodovacej praxe súdov (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 2.2.2022, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 5.10.2022). Obdobne tiež závery najvyšších súdnych autorít cit: „Z formulácie súdmi aplikovaného ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa nevyplýva, že spotrebiteľ musí uplatniť porušenie svojho práva len podaním žaloby a že uplatnením práva už nie je obrana spotrebiteľa ako žalovaného v súdom spore. Dovolací súd i v tomto prípade považuje za správne nadviazať na metodológiu výkladu práv spotrebiteľa v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. o eurokonformnom výklade práva zohľadňujúcom postavenie spotrebiteľa ako slabšej strany spotrebiteľského vzťahu. Dovolací súd preto vychádza z takého výkladu slovného spojenia „úspešného uplatnenia porušenia práva“ v ustanovení § 3 ods. 5 vety tretej, ktoré je v prospech spotrebiteľa a pri ktorom preto nezáleží, v akom procesnom postavení sa spotrebiteľ nachádza, t.j. či je v spore žalobcom alebo žalovaným.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13.12.2022). Súd v tomto smere uvádza, že námietky o absolútne neúčinnej obrane v pôvodnom konaní s podčiarknutím nepriznaním trov konania neodzrkadľujú skutočnosť, keďže v pôvodnom konaní žalovaný namietali nedostatok aktívnej legitimácie pre nemožnosť postúpenia živého úveru, podcenenie skúmania bonity a rovnako tak ako úspešnej strane sporu im súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Preto aj námietky v tomto smere sú neopodstatnené.

18. Zákon pre priznanie finančného zadosťučinenia nevyžaduje podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.

Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

19. Pri určení výšky finančného zadosťučinenia súd posudzoval konkrétne skutkové okolnosti, prihliadol na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania žalovaného, intenzitu trvania a rozsahu nepriaznivých následkov a na subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu (porov. rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. ). Dbal pritom na naplnenie jeho základných funkcií, a to satisfakčnej a sankčnej.

20. V prejednávanom prípade možno konštatovať, že zo strany žalovaného došlo k takému porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé privodiť ujmu žalobcom ako spotrebiteľom spočívajúcu v možnom bezdôvodnom obohatení, a teda k strate finančných prostriedkov, keďže súd posúdil zmluvu o postúpení ako neplatný právny úkon. V tomto smere súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 29.10.2018 cit. „Vo veci Okresného súdu Svidník bola v dôsledku procesnej obrany žalobcov zamietnutá žaloba žalovaného o zaplatenie sumy 5.391,90 Eur s prísl. V tomto konaní sa posudzovala platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.12.2011 uzatvorená medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalovaným. Tento právny úkon sa považoval za absolútne neplatný z dôvodu, že neboli splnené všetky podmienky vyžadované pre postúpenie pohľadávky v zmysle ustanovenia o bankách v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky. Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 15.12.2011 sa tak posúdila ako neplatná pre rozpor so zákonom ( ). Napriek neplatnej zmluve o postúpení pohľadávok sa žalovaný vo veci Okresného súdu Svidník domáhal zaplatenia nie malej finančnej čiastky z neplatného právneho úkonu, teda na úkor žalobcov sa snažil bezdôvodne obohatiť, čo nemožno hodnotiť ako konanie v súlade s dobrými mravmi. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi priamo vyplýva z ustanovenia o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. 13. V prejednávanej veci bol to samotný žalovaný, ktorý napriek neexistencii platnej zmluvy o postúpení pohľadávok požadoval v inom konaní od žalobcov zaplatenie sumy 5.391,90 Eur s prísl., pričom táto jeho žaloba bola zamietnutá v dôsledku úspešnej obrany žalobcov.“

21. Na druhej strany súd zobral do úvahy, že hrozba straty finančných prostriedkov sa nenaplnila, keďže nedošlo k bezdôvodnému obohateniu. Iné skutočnosti žalobcovia vo vzťahu k možnej ujme v konaní ani netvrdili a v konaní nepreukázali.

22. Pokiaľ ide o námietku vo vzťahu k existencii nerozlučného spoločenstva na strane žalobcov s tým, že žalobu nepodal tretí dlžník, rovnako tiež účastník zmluvného vzťahu (zmluvy o splátkovom úvere), túto považuje súd za nedôvodnú. V predmetnej veci totiž existencia spoločenstva nie je vynútená hmotnoprávnou úpravou. Tak ako mohol v pôvodnom konaní na plnenie zo Zmluvy žalobca žalovať ktoréhokoľvek dlžníka alebo všetkých dlžníkov, tak je tomu aj v predmetnom spore, že o primerané finančné zadosťučinenie mohol žalovať každý spotrebiteľ samostatne. Pokiaľ sa rozhodli žalovať o primerané finančné zadosťučinenie spoločnou žalobou dvaja účastníci zmluvného vzťahu, ktorí boli v konaní úspešní, nie je na prekážku jej vecného prejednania, ak tretí žalovaný ako rovnako úspešná strana sporu svoj nárok na primerané finančné zadosťučinenie s nimi neuplatnil. V súdenej veci preto žalovaný v 3. rade nemá spolu so žalovanými v 1. a 2. rade postavenie nerozlučného spoločenstva.

23. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 26. októbra 2016 sp. zn. uviedol, že k otázke charakteru spoločenstva medzi solidárne zaviazanými dlžníkmi už Najvyšší súd SR zaujal stanovisko, keď napríklad v rozhodnutí sp. zn. uviedol, že „žalovaní solidárni dlžníci sú zásadne samostatnými a nie nerozlučnými spoločníkmi v konaní. Vysvetlil, že právny základ záväzku každého z nich a prípadné námietky proti nemu môžu byť u každého spoločníka posúdené nezávisle. Samotná povaha solidarity sa vyznačuje mnohosťou právnych vzťahov spätých iba totožnosťou plnenia či predmetu plnenia. Solidárny záväzok sa ale nemusí vyznačovať totožným obsahom, rôznosť práv a povinností k tomu istému plneniu je tu prípustná. Ak teda ide o samostatné záväzky, ktoré nemusia byť ani obsahovo totožné, potom už táto skutočnosť vylučuje, že by mohlo ísť medzi solidárnymi dlžníkmi o také spoločné práva, aby sa rozsudok musel vzťahovať na všetkých. Rozsudok sa nemusí vzťahovať na všetkých žalovaných solidárnych dlžníkov a o nerozlučné spoločenstvo nepôjde tiež preto, že veriteľ si môže zvoliť, či bude o celé plnenie žalovať všetkých alebo len niektorých spoludlžníkov. Z hmotného

práva, podľa ktorého je len na úvahe veriteľa, či bude celé plnenie alebo jeho časť žiadať len od niektorého alebo od všetkých solidárnych dlžníkov, totiž vyplýva, že pasívne vecne legitimovaný je ktorýkoľvek solidárny dlžník sám o sebe. Už z toho, že o založení procesného spoločenstva medzi solidárnymi dlžníkmi rozhoduje iba vôľa veriteľa (pôjde o tzv. dobrovoľné spoločenstvo), vyplýva záver o samostatnosti spoločníkov. Okrem toho, aj keby boli žalovaní všetci solidárni dlžníci, nemusí sa rozsudok vzťahovať na všetkých, lebo každému z nich prislúchajú jeho (resp. aj jeho) osobné námietky, ktoré budú posudzované iba vo vzťahu k nemu samému“.

24. Súd je toho názoru, že čo sa týka výšky finančného zadosťučinenia, považuje jeho výšku v rozsahu 100 eur za primeranú. Túto sumu považoval súd za primeranú s ohľadom na intenzitu zásahu žalovaného do práva žalobcov ako spotrebiteľov. Žalovaný sa voči žalobcom v pôvodnom konaní domáhal zaplatenia finančnej čiastky z neplatného právneho úkonu, teda na úkor žalobcov sa snažil bezdôvodne obohatiť. Súd však zohľadnil skutočnosť, že k bezdôvodnému obohateniu zo strany dodávateľa nedošlo. Priznané finančné zadosťučinenie je teda vyrovnaním ujmy žalobcom, ktorá im vznikla konaním žalovaného, je určitou satisfakciou za stav, ktorý museli v dôsledku konania žalovaného trpieť a brániť svoje práva v konaní pred súdom a je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý ako dodávateľ finančnej služby závadne konal. Spotrebiteľ, teda žalobcovia, nie sú povinní preukázať ujmu, ktorá im vznikla, pretože zákon o ochrane spotrebiteľa nepriznáva právo na finančné zadosťučinenie v prípade vzniku ujmy, ale už vtedy, keď jej ujma v nadväznosti na porušenie práv spotrebiteľa vzniknúť mohla, pričom sa úspešne domáhala ochrany svojich práv. V danom prípade sa žalobcovia úspešne domohli svojho práva, a teda boli splnené všetky zákonné predpoklady pre priznanie finančného zadosťučinenia.

25. Zároveň súd, keďže ide o spoločný záväzok manželov z úverovej zmluvy, ako to vyplynulo z vyjadrení v konaní, z ktorého je uplatňovaný nárok, súd zaviazal žalovaného zaplatiť túto sumu primeraného finančného zadosťučinenia spoločne a nerozdielne obidvom žalobcom ako manželom.

26. Podľa , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

27. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia v spojení s tak, že žalobcovia v 1. a 2. rade boli v konaní plne úspešní, preto majú spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania, a to z prisúdenej sumy, v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Prešov písomne v 2 vyhotoveniach. V odvolaní sa uvedie ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.