Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5CoE/181/2013

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach vo veci oprávnenej A., Z..F..P.., N., A. XX, IČO: XX XXX XXX, proti povinnej O.F. H., W., R. XXX, o vykonanie exekúcie pre 334,60 € istiny s prísl., o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu -23 z 21.8.2013 Okresného súdu Rožňava

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie.

Oprávnený nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, povinnej a exekútorovi sa ich náhrada nepriznáva.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu z dôvodu neprípustnosti zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

V odôvodnení uviedol, že oprávnená sa podaným návrhom domáhala nariadenia exekúcie na vymoženie peňažnej pohľadávky 334,60 € od povinnej s prísl., na základe vykonateľného rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. v Bratislave, č. k. SR 04314/09 z 3.6.2009, že vydal poverenie na vykonanie exekúcie č. XXXX XXXXXX * z 29.9.2009, na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora M.. F. G. (ďalej len exekútor).

Vychádzajúc z , , v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu podľa rozsudku vydanom pod sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997, o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), , ZoSÚ (ich znenie citoval), súd v rámci konania zistil z pripojených listinných dôkazov, najmä rozhodcovského rozsudku, spisu rozhodcovského súdu: Zmluvy o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, že medzi účastníkmi bola dňa 9.10.2008 uzatvorená zmluva o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej oprávnená poskytla povinnej úver vo výške 5 000,00 Sk (165,97 €). Poskytnutý úver sa povinná zaviazala splatiť v 12 mesačných splátkach po 820,00 Sk (spolu 9 840,00 Sk = 326,63 €), že bod 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru upravuje rozhodcovskú doložku (jeho znenie tiež citoval).

Ďalej zistil, že nakoľko povinná neplnila riadne a včas svoje povinnosti zo Zmluvy o úvere a bola v omeškaní so splácaním úveru, oprávnená podala v zmysle bodu 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, na rozhodcovskom súde žalobu.

Citujúc znenie , , , prvá veta, , , mal za nesporné, že Zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania je spotrebiteľskou zmluvou. Zmluva, ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného titulu napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy

predvídané v ustanoveniach a nasl. . Ide o osobitný druh zmluvy, pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah, bez ohľadu na to, podľa akého právneho predpisu sa zmluva uzavrela. Zmluvnými stranami sú dodávateľ, spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., ktorej predmet činnosti je aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd považoval za preukázané, že povinná mala v danom vzťahu vzniknutého z uzavretej Zmluvy o úvere postavenie spotrebiteľa. Prípadná klauzula o aplikácii , alebo označenie Zmluvy o úvere ako absolútneho obchodu podľa teda nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení o spotrebiteľských zmluvách, medzi ktoré patria aj ustanovenia a nasledujúce, týkajúce sa ochrany spotrebiteľa.

Pri posudzovaní veci sa veriteľ (oprávnená) úveru nemôže zbaviť povinnosti učiniť zadosť aj ustanoveniam zákona o spotrebiteľskom úvere to, že v rámci poskytovania úveru je len poskytovateľom peňažných prostriedkov (a nie aj tovaru alebo služieb majúcich sa takto obstarať) a ani to, že v zmluve o úvere neuvedie účel, za ktorým sa úver poskytuje. Aj za použitia všeobecného interpretačného ustanovenia , týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv je totiž namieste pri pochybnostiach o obsahu zmlúv výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím treba podľa názoru súdu dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku (majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver majúci sa takto riadiť výlučne úpravou v zmluve a ), čiže veriteľa (oprávnenej).

Urobil záver, že návrh spotrebiteľskej zmluvy, Zmluvy o úvere, je aj v danom prípade pripravený na predtlačenom tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované údaje. Spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy o úvere, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie, respektíve odmietnutie návrhu ako celku.

Základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t. j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Značnú nerovnováhu je možné vysvetľovať ako právne postavenie spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje, alebo značne obmedzuje uplatňovanie nárokov, prostredníctvom ktorých sa domáha riadneho plnenia zo zmluvy, nápravy už prijatého plnenia alebo ktoré sa týkali možnosti odstúpenia od zmluvy. Vzhľadom na obsah mal za potrebné prijať záver, že neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne neplatné, a teda nie je potrebné, aby sa ich neplatnosti spotrebiteľ dovolával.

Ochrana, ktorú poskytuje spotrebiteľom, umožňuje aj exekučnému súdu preskúmať spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku aj vtedy, ak spotrebiteľ nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. Dodával, že praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Znenie rozhodcovskej doložky neodporuje síce doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis). Uvedené potvrdzuje i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom vedených na tunajšom súde, kde exekúcie s totožným oprávneným sú vykonávané na základe exekučného titulu, ktorým sú takmer výlučne rozhodcovské rozsudky.

V danom prípade nemal pochybnosť o tom, že ust. bodu 17. uzatvorenej Zmluvy o úvere je v rozpore so znením a je v súlade s ust. absolútne neplatná, na čo musí súd prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo).

Citujúc znenie , , , poukázal na to, že právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone a vzhľadom na uvedené, po preskúmaní exekučného titulu, dospel k názoru, že exekúcia je neprípustná a preto ju v zmysle ust. , , zastavil a vychádzajúc z

uviedol, že pri zastavení exekúcie rozhoduje súd aj o výške a priznaní jej trov, že preto bol exekútor vyzvaný na vyčíslenie a preukázanie trov, s poučením, že nepreukázané trovy mu nebudú priznané, že exekútor vznik trov do dnešného dňa nevyčíslil a žiadnym spôsobom nepreukázal a vzhľadom na skutočnosť, že ich vznik a vynaloženie nemal za preukázaný, súd ich exekútorovi nepriznal.

Oprávnená proti uzneseniu podala v celosti v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd a) svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom [ v spojení s ], b) rozhodol nad rámec zverenej právomoci [], nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný [] v spojení s , že svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom [ v spojení s ), nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho posúdenia veci [ ] a navrhla uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie.

K dôvodu uvedenému pod písm. a) uviedla, že podáva odvolanie aj podľa v spojení s ust. , teda pre odňatie možnosti konať pred súdom. Exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne nie oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Oprávnená nemala možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii povinnej s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými nedostatkami. Tvrdila, že pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, s. 93; Mim. vyd. 15/002, s. 288), musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. Poukázala na nález Ústavného súdu SR v publikovanej z 18.4.2010 (z jeho odôvodnenia citovala) a na rozsudok z 21.2.2013 sp.zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai Súdny dvor EÚ. Tvrdila, že v prípade predmetnej úpravy ako ukazuje rozsudok Súdneho dvora EÚ, uplatnenie smernice 93/13/EHS sa musí uskutočňovať prostredníctvom „spravodlivého“ konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie záruky kontradiktórnosti tak v základnom konaní, ako aj v exekučnom konaní, všetko v zmysle čl. 47 Charty základných práv EÚ (obdobne podľa rozhodovacej praxe ESĽP Estima Jorge c/a Partugalsko z 21.4.1998 č. 24550/94). Zohľadňujúc aplikáciu vyššie analyzovaných právnych záverov mala za nutné konštatovať, že v danom prípade nastalo činnosťou súdu ústavne neakceptovateľné porušenie práv, konkrétne oprávnená tvrdila, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/EHS svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenej vyjadriť sa k prípadnému stanovisku (reakcii) povinnej. Uviedla, že výklad komunitárneho práva Súdnym dvorom EÚ má účinky k okamihu vstupu aktu alebo zmluvy do platnosti (61/79, 826/79, 24/86, 453/00) za podmienky, že sú splnené podmienky umožňujúce aplikáciu vykonávacieho úkonu.

Rovnako zastávala názor, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor EÚ vo veci výkladu čl. 3 ods.1 smernice 93/13/EHS v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods.1 a ods.4 písm.r) Obč.zák. neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods.1 smernice 93/13/EHS musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Súd si túto povinnosť nesplnil. Poukázala na to, že uvedenú správnu argumentáciu podporujú nasledovné podstatné rozhodnutia európskych súdov: Spolkový súdny dvor, rozsudok z 13.1.2005, III ZR 265/03, Spolkový súdny dvor 19.5.2011, III ZR 16/11, rozsudok, Ústavný súd Českej republiky sp.zn. , uznesenie z 11.10.2012, uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. z 5.10.2011.

Z uvedených rozhodnutí Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky mala vyvodiť, že súdy týchto členských krajín EÚ pristupujú k výkladu čl. 3 ods.1 smernice 93/13/ ES zásadne odlišne ako pristupuje k tejto problematike exekučný súd. S týmito odlišnosťami sa nevysporiadal a rozhodcovské konanie iniciované oprávnenou na základe predchádzajúcej rozhodcovskej doložky uzavretej so spotrebiteľom v danom prípade považoval automaticky za neprijateľnú podmienku, pretože spotrebiteľ sa reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu a nedal na rozhodcovské konanie riadne zmocnenie. Rozdielnosť prístupov súdov členských štátov EÚ k výkladu čl. 3 ods.1 je síce podmienená judikatúrou Súdneho dvora EÚ, avšak nie je mysliteľné, aby najvyššia civilnosúdna inštancia Nemecka a ústavná inštancia Českej republiky, sa zásadne odchyľovala od rozhodovacej činnosti slovenských súdov ako komunitárnych súdov. Exekučný súd pri posudzovaní okolností prípadu týkajúceho sa rozhodcovskej doložky mal zohľadniť tie rozhodovacie kritéria nemeckých súdov a českých súdov, ktoré rozhodujúcou mierou prispeli k tomu, že nemecké a české súdy považujú rozhodcovské dohody sa v zásade prijateľné podmienky. Objektívne je zrejmé - v súlade s nemeckou a českou jurisprudenciou - že samotné podriadenie sa rozhodcovského súdu na základe rozhodcovskej doložky (aj formulárového typu, aj bez osobitného upozornenia - český ústavné súd takú schválil, pretože osobitná listina sa zaviedla až od apríla 2012 a vyššie uvedený prípad sa týkal situácie bez toho, aby zákon vyžadoval osobitné formálne náležitosti rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve) nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán - obe strany stoje pred rozhodcovským súdom v rovnakých pozíciách, ak je rozhodca vopred menovaný, je tu daná istota ohľadne rozhodujúcej osoby. Aj tzv. potenciálne neprijateľné rozhodcovské konanie podľa čl. 3 ods.3 a prílohy písm.q) smernice č. 93/13/ES sa týka len rozhodcovských konaní nepokrytých právnymi ustanoveniami, čo sa jednoznačne podľa nemeckého súdu týka konaní, ktoré sa neriadia ustanoveniami nemeckého právneho poriadku a nepoužívajú nemecké právo.

Zaoberajúc sa aktuálnou rozhodcovskou činnosťou súdov druhého stupňa považovala za potrebné poukázať na argument, ktorý použil Krajský súd v Prešove v zrušujúcom rozhodnutí z 24.5.2012 sp.zn. (z jeho odôvodnenia citovala).

Ďalej uviedla, že oprávnená podáva odvolanie aj podľa ust. v spojení s ust. , teda pre odňatie možnosti konať pred súdom, že jej súd neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne nie oprávnenej) viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky, že nemala možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii povinnej s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie, že konanie je tak poznačené závažnými procesnými nedostatkami., že pokiaľ založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288), musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom EÚ. Poukázala na nález Ústavného súdu SR v publikovanom náleze z 18.4.2010, sp.zn. , rozsudok z 21.2.2013 C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai Súdny dvor EÚ, Spolkový súdny dvor, rozsudok z 13.1.2005, III ZR 265/03, Spolkový súdny dvor 19.5.2011, III ZR 16/11, rozsudok, uznesenie Ústavného súdu Českej republiky z 11.10.2012, uznesenie Ústavného súdu Českej republiky z 5.10.2011.

Tvrdila, že z uvedených rozhodnutí Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky je možné vyvodiť, že súdy týchto členských krajín EÚ pristupujú k výkladu čl. 3 ods.1 smernice 93/13/ES zásadne odlišne ako pristupuje k tejto problematike exekučný súd. S týmito odlišnosťami sa nevysporiadal.

Poukázala na to, že navyše ak z výkladu vyplýva, že exekučný súd nemôže vylúčiť aplikáciu dotknutej podmienky (aplikáciu nesmie opomenúť), ak spotrebiteľ, potom čo je súdom upozornený, nemá zámer dovolávať sa takéhoto vylúčenia. Citovala z interpretácie bodu 33. rozsudku Pannon GSM Zrt. Proti Erszébet Sustikné Győrfi C-243/08 Dánska ako členského štátu EÚ s harmonizovaným právnym poriadkom.

Poukázala na to, že v rámci výkonu tejto povinnosti vnútroštátny súd nesmie opomínať aplikáciu dotknutej podmienky, ak spotrebiteľ po tom, ako bol upozornený súdom, nemá zámer dovolať sa nekalého a nezáväzného charakteru podmienky, že dánska jurisdikcia prikazuje súdu aplikovať súdu aplikovať neprijateľnú podmienku, pokiaľ spotrebiteľ nemá zámer sa neprijateľnosti dovolať. Dánske „skal ikke“ má význam negatívnej povinnosti, resp. neexistencie. Je teda identické ako anglické „must not“ nesmieť, ktoré vyjadruje nie nevyhnutný jav. Od súdu sa vždy vyžaduje, ak spotrebiteľ nemá zámer dovolať sa neprijateľnosti podmienky, aby aplikoval dotknutú podmienku a citovala z interpretácie bodu 33. rozsudku Pannon GSM Zrt. Proti Erzsébet Sustikné Győrfi C-243/08 Estónska ako členského štátu EÚ s harmonizovaným právnym poriadkom.

Tejto povinnosti vnútroštátny súd nemôže vylúčiť aplikáciu dotknutej podmienky, ak sa spotrebiteľ po tom, ako bol upozornený súdom, rozhodne nedovolávať sa nekalého a nezáväzného charakteru podmienky, že estónska jurisdikcia trvá na tom, že súd nemôže vylúčiť aplikáciu dotknutej podmienky, ak sa spotrebiteľ rozhodne, po upozornení súdom, nedovolať sa neprijateľnosti podmienky, že v danom exekučnom konaní súd vôbec nekládol spotrebiteľovi otázku, či zamýšľa uplatniť neprijateľnosť podmienky, napriek tomu ju neaplikoval, čím porušil záväznú interpretáciu Súdneho dvora EÚ a smernicu Rady 93/13/EHS. Ďalej uviedla, že ak exekučný súd nemá k dispozícii odpoveď spotrebiteľa, podľa ktorej spotrebiteľ zamýšľa uplatniť neprijateľnosť, od vnútroštátneho súdu sa podľa smernice nevyžaduje, aby dotknutú podmienku neaplikoval, že súd naopak odôvodnil svoje rozhodnutie výlučne aplikáciou smernice, čím sa jeho argumentácia stáva nelogickou a právne neudržateľnou, že vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti - ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ, je to súčasť koncepcie neprijateľných podmienok, že ak súd nehodlá akceptovať vyššie uvedenú interpretáciu oprávnený navrhuje, aby konanie podľa prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálne otázky.

Ďalej citovala z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 30.11.2012. K dôvodu uvedenému pod bodom b), že všeobecný súd založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahrňujúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zhodných právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci (úhrada pohľadávky veriteľa na základe uzatvorenej zmluvy o úvere) na o rozhodcovskom konaní (ďalej ) a tvrdila, že všeobecný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou vyššie označeného ustanovenia sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu (ust. Exekučného poriadku cit.. „Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov ...“) metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučného súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenským vzťahov a porušil tak fundumentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality ( ). Tvrdila, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanérovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený, že práve v tejto veci exekučný súd rozhodol tak, akoby došlo ku kasácii

- určite jeho rozhodnutie takýto účinok (účinok suspenzívny) malo a to vzhľadom na zánik vykonateľnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu, že je dôležité pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti (ust. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej aj „“).

Poukázala na to, že všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodovania rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 ZoRK, ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc, že nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Tvrdila, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvára svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú a to preto, že

z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje, že ak v zákone existuje obmedzenie právomoci všeobecného súdu v rámci konania o opravnom prostriedku, je potrebné pripomenúť, že tieto obmedzenia sú zákonodarcom nastavené proporcionálne k ochrane základného práva žalobcu, a to nielen v rovine normatívnej, ale tiež pri posudzovaní konkrétneho prípadu v rovine výkladu a aplikácie takýchto obmedzení, že základné práva totiž nevytvárajú len rámec obsahu jednoduchého práva, ale aj rámec jeho interpretácie a aplikácie, že všeobecný súd si preto musí byť pri výklade a aplikácii podmienok pripustenia revízie rozhodnutia vedomý toho, že zasahuje do právneho postavenia účastníkov konania, čím degraduje ochranu ich subjektívnych práv, a to bez ohľadu na to, aký iný účel revízneho konania sleduje štát (napr. posilňovanie pozície spotrebiteľa ap.), že tento účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníka konania tak, že sa ochrana subjektívnych práv celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí, dodala ochranu práv, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (v okolnostiach prípadu cesta aplikácie ust. § 40 a nasl. ZoRK), ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný, že uvedené tvrdenie je potrebné zohľadniť aj z pohľadu konštrukcie bremena tvrdenia a dôkazného bremena v rámci občianskeho súdneho konania, že pokiaľ je postupom podľa ust. § 40 a nasl. ZoRK žalobou napadnutý rozsudok rozhodcovského súdu, je nutné zdôrazniť, že bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno tu zaťažuje žalobcu (v okolnostiach prípadu dlžníka), ktorý sa domáha zrušenia rozsudku a jeho nahradenia rozsudkom všeobecného súdu (prípady ust. § 40 ods. 1 písm. a/ a c/) alebo jeho nahradenia novým rozsudkom rozhodcovského súdu, že prostredníctvom posudzovania rozsudku rozhodcovského súdu exekučným súdom sa však ten istý žalobca (v okolnostiach prípadu dlžník) tohto zákonného bremena zbavuje a prenáša sa na druhú stranu (v okolnostiach prípadu veriteľa), ktorý je v danej situácii znevýhodnenou stranou, pretože legitímne očakával, že nastanú účinky, s ktorými ZoRK a spája právoplatnosť rozsudku, avšak bez toho, aby mohol akokoľvek reagovať na myšlienkové úvahy exekučného súdu (v konaní začatom podľa ust. a nasl. ZoRK má veriteľ ako žalovaný k dispozícii celý priestor občianskeho súdneho konania!) toto legitímne očakávanie stráca, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia oprávneného procesu indikovaného ust. a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, že extenzívna interpretácia ust. Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Dodala ako veľmi podstatné, že exekučný súd ani nemohol interpretovať za účelom aplikácie ust. Exekučného poriadku a to preto, že tento procesný úkon uskutočňovaný realizáciou právomoci obsiahnutej v označenom ustanovení bol už exekučným súdom platne vykonaný. Poukázala na to, že za porušenie základných práv a slobôd je potrebné považovať také prípady nesprávnej aplikácie jednoduchého práva, ktoré sú späté s konkurenciou jednotlivých noriem, príp. s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 11. novembra 2010) a tvrdila, že zodpovedá skutočnosti, že je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným, že toto právo a zároveň aj povinnosť všeobecných súdov vyplývajúca z (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 28. júna 2006).

Poukázala na účel Zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý jediný obsahuje úpravu revízneho postupu voči rozhodnutiam rozhodcovských súdov, že iba v jeho rámci a za účelom dosiahnutia v ňom vytýčených cieľov (ust. § 40 ods. 1 ZoRK) je možné pristúpiť k spochybneniu konkrétneho rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo dosiahnuť určenie jeho neexistencie, že zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bola na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike prijatý (ust. ods. ZoRK), že všeobecný súd si musí byť vedomý toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. Poukázala aj na ust. , ktoré vylučuje právomoc všeobecného súdu vždy vtedy, ak prejednávanie a rozhodovanie sporu, ktorý vyplýva z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, podľa zákona

prislúcha inému orgánu (v okolnostiach veci rozhodcovskému súdu), že všeobecný súd vo veci žalobcu (veriteľa) nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi, že aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, že nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu, že pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom, že tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov len na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Ďalej uviedla, že vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu a v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní, že konkrétne to teda znamená, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu (ust. ).

Poukázala na to, že súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia

- určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práv a povinností a vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať), že v rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, že ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu a v súlade so zásadou rovnocennosti platí vyššie uvedené bez ohľadu na to, či exekučným titulom je rozsudok, ktorý vydal všeobecný súd alebo rozhodcovský súd.

Všeobecný súd nestotožnil s ústavne súladnou interpretáciou ust. Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumentácii, a preto žiada, aby všeobecný súd postupom podľa ust. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 od. 1 veta prvá a to pre rozpor s princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok a v tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust. Exekučného poriadku a to bez akejkoľvek časovej limitácie. Poukázala na to, že všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky, že ak však účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd podal návrh ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s (ďalej len „“), má všeobecný súd v zásade tieto možnosti: Buď vykoná ústavne konformný výklad právnej normy, alebo vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú, alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec ústavnému súdu, že v tomto zmysle nemožno pod domnienkou ( ), či pod dospením k záveru ( od. 1 písm. b/ ) rozumieť úplne voľnú úvahu súdu (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo 7. júla 2009).

K dôvodu uvedenému pod písmenom c) uviedla, v spojitosti s vyššie uvedenou ústavnoprávnou argumentáciou, ktorá odôvodňuje presvedčenie o tom, že všeobecný súd posúdil vec mimo rámec zverenej právomoci, že považuje za potrebné poukázať na nesprávnu interpretáciu ust. § 45 ods. 2 ZoRK, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval označené ustanovenie tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ ZoRK, že ust. § 45 ods. 2 ZoRK však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu, že zákonodarca takouto formuláciou prepojil význam ust. §45 ods. ZoRK s významom ust. § 40 ZoRK v spojení s ust. § 43 ZoRK a vytvoril tak komplexný systém, ktorý nie je vnútorne rozporný a umožňuje chrániť oprávnené záujmy a právne postavenie účastníkov rozhodcovského konania, že nie je totižto z hľadiska princípu právne istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné, aby paralelne popri sebe existovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu, že ak by uvedené tvrdenie nebolo pravdivé, opravný mechanizmus upravený ust. § 40 a nasl. ZoRK by nemal žiaden zmysel, pretože účastník rozhodcovského konania by sa vždy mohol spoľahnúť na revíziu vykonanú exekučným súdom a navyše, v čase uskutočňovania tejto revízie sa účastník ocitá v oveľa výhodnejšom postavení než by tomu bolo v prípade revízie uskutočňovanej podľa ust. § 40 a nasl. ZoRK, pretože je zbavený zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku, že rovnako tak je oslobodený akéhokoľvek časového obmedzenia, ktoré by ho zaväzovalo uplatňovať svoje námietky voči rozsudku rozhodcovského súdu riadne a včas (vylúčenie lehoty ust. § 41 ZoRK komponovanej za účelom zachovania princípu právnej istoty) a zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania, kedy účastník konania nemusí čeliť právu protistrany domáhať sa opravy súdneho rozhodnutia pred druhostupňovým orgánom súdnej moci.

K dôvodu uvedenému pod písmenom d) bližšie uviedla, že exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte.

Poukázala na to, že v článku 12 ods. 2 ustanovuje všeobecný zákaz diskriminácie, že na základe neho platí, že základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie, že nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať a citoval ods. 2 SR a článku č. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) je možné aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť pri výkone a ochrane ľudských práv, že základným obsahovým východiskom uplatňovania zákazu diskriminácie je jeho prepojenosť na princíp rovnosti, že tento základný princíp znamená požiadavku pre orgány verejnej moci, aby sa s oprávneným nositeľom ľudských práv jednak v rovnakých situáciách zaobchádzalo rovnako a jednak, aby sa s ním v nerovnakých situáciách zaobchádzalo nerovnako.

V danom prípade tvrdila, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu ( SR), práva na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru), práva vlastniť majetok ( SR), ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku (čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru), že porušenie článku 12 ods. 2 SR a článku č. 14 Dohovoru je možné preskúmať aj samostatne, pretože skutkové okolnosti prípadu spadajú do pôsobnosti dvoch vyššie označených ustanovení SR a dvoch vyššie označených ustanovení Dohovoru vymedzujúcich základné práva SR a Dohovorom chránené.

Tvrdila, že v prípade výkonu a ochrany práva vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie majetku exekučný súd svojim rozhodnutím ju postavil (oprávnenú) pri realizácii podnikania na trhu s finančnými službami do pozície, ktorá je veľmi nevýhodná a diferentne odlišná od pozície ostatných súťažiteľov, že v tomto prípade exekučný súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s jej postavením (oprávnenej) ako podnikateľského subjektu, a preto toto jeho iné postavenie ju vylúčilo z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá jej právom patrí a to z titulu platnej zmluvy o úvere.

Tvrdila, že postupom exekučného súdu, ako aj napadnutým uznesením tohto súdu, došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy, ktoré sú imanentnou súčasťou vyššie označených základných práv a to spôsobom, ktorý ne nezlučiteľný s a článkom č. 6 ods. 1 Dohovoru, že zaručuje každej zákonom vymedzenej fyzickej osobe, bez ohľadu na jej štátnu príslušnosť, inter alia právo na súdnu ochranu.

Vytýkala súdu, že neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 40 a § 43 ZoRK a aplikované právne normy - ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 ZoRK - interpretoval ústavne nesúladným spôsobom, že exekučný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez vykonania dokazovania, čím porušil právo žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu.

Poukázala na to, že princíp rovností zbraní považuje Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej aj „Súd“) za jednu z čŕt širšieho ponímania spravodlivého procesu - vyžaduje, aby každá strana mala primeranú možnosť predniesť svoje záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do zjavnej nevýhody voči protistrane (rozsudky Dombo Beheer B.V.v.Holandsko z 27. Októbra 1993, ods. 33 a Ankerl v. Švajčiarsko z 23. októbra 1996, ods. 38), že porušením princípu rovnosti zbraní bol žaloba (oprávnený) uvedený exekučný súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Ďalej uviedla, že ust. článku č. 6 ods. 1 Dohovoru je možné aplikovať na tie súdne konania, ktorých predmetom je spor o práva a záväzky občianskoprávneho charakteru zakotvené vo vnútroštátnom práve, že ust. čl. č. 6 ods. 1 Dohovoru je však možné aplikovať aj na tie súdne konania, ktoré súvisia s definíciou „občianskeho práva a záväzku“, že tvrdí, že v danom prípade je čl. č. 6 ods. 1 Dohovoru aplikovateľný na konanie pred exekučným súdom, pretože výsledok tohto konania podstatnou mierou ovplyvnil jeho právne postavenie. Záruky ustanovené v článku č. 6 Dohovoru sa nevzťahujú stricto sensu iba na súdne konania, ale aj na štádiá, ktoré im predchádzajú a ktoré po nich nasledujú, že sa vzťahuje na exekučné konania nasledujúce po vyhlásení rozsudku, že súd rozhodol v prípade Hornsby v. Grécko, že právo na súd, ako ho zaručuje článok 6, by bolo iluzórne, ak by vnútroštátny právny systém členského štátu umožňoval, aby konečné a záväzné rozhodnutie zostalo nevykonané na ujmu jednej zo strán a zo zásady rovnosti jej vyplynulo, že obe strany v konaní sú oprávnené mať prístup k informáciám o údajoch a argumentoch druhej strany a musia mať rovnocennú možnosť vznášať námietky proti argumentom druhého, že podstatnou myšlienkou zásady rovnosti je, že súdy musia vyvinúť náležité úsilie, aby zabezpečili efektívne uplatňovanie práv zaručených článkom č. 6 Dohovoru.

Ďalej vytýkala súdu, že v danom prípade bez toho, aby ju akokoľvek vypočul, rozhodol o jej právnom postavení (o jej práve) a to výrokom o zastavení exekúcie. Namietala, že nemala možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, že sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu o jeho právnom postavení, že nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie, že postup, ktorý zvolil exekučný súd, navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z jej reakcie, došlo k zmareniu exekúcie, že ona však je voči povinnej v pozícii veriteľa, ktorej doposiaľ nebol uhradený jej legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnej vymáhala, preto možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči žalobcovi (oprávnenému) averziu a pocity antipatie, že práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie veci ju vypočuť a umožniť jej tak prejaviť svoj názor na vec, že súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady „rovnosti zbraní“.

Uviedla, že koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojho návrhu, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Ako účastník konanie nebola oboznámená s tým, že exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jej právach (a to v súvislosti s úplnou revíziou rozsudku rozhodcovského súdu), že nebola oboznámená s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemala možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sama nemala možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Poukázala na to, že podľa konštantnej judikatúry súdu nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela, že nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu súdom samotným, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich, že táto zásada nie je obmedzená ani druhom súdneho procesu a zaručuje sa tak v trestnom procese, ako aj občianskoprávnom procese a procese pred ústavným súdom. Vytýkala súdu, že napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania, že zákonodarca správne poskytuje v konaní vedenom podľa ust. § 40 a nasl. ZoRK žalobcovi, ale aj žalovanému, možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu všeobecného súdu o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu a presadzuje tak zásadu dvojinštančnosti konania aj v takomto prípade, že negácia zásady dvojinštatnčnosti konania exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces.

K dôvodu uvedenému pod písmenom e) bližšie uviedla, že súd v napadnutom uznesení viackrát konštatuje skutočnosti, akoby v tom smere vykonal dokazovanie, že napr. dospel k záveru, že rozhodcovské konanie je pre povinnú ako spotrebiteľa značne nevýhodné, resp. doložka o riešení veci pred rozhodcovským súdom spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, že exekučný súd vo svojom uznesení konštatuje aj iné skutkové okolnosti, akoby v nich vykonal dokazovanie, že exekučný súd však vo veci dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu, že jeho úvaha v tomto smere nemôže byť podkladom pre rozhodnutie, že rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave, pričom ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli, že ak by aj považovali postup súdu za vykonávanie dokazovania, toto dokazovanie nebolo vykonané zákonným spôsobom, že účastníci konania predovšetkým nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených skutočností, že postupom súdu tak bola odňatá možnosť účastníkov konania pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci.

K dôvodu uvedenému pod písmenom f) bližšie uviedla, že aj v prípade, ak by akceptovali názor prvostupňového súdu, že mu patrí istá revízna právomoc (čo vzhľadom k argumentácii uvedenej pod bodom A. nepripúšťame) táto právomoc súdu by nebola bez obmedzení, že podľa ust. ZoRK cit.: „doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa , má pre účastník rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu“, že V spojení s ust. je takýto rozsudok právoplatný, pričom jeho výrok je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány a o rovnakej veci sa nemôže prejednávať znova. Ďalej uviedla, že súd v napadnutom uznesení konštatuje, že napriek vyššie uvedenej úprave, je oprávnený ex offo preskúmať, a to s poukazom na ust. a ust. Exekučného poriadku, že oprávnenie súdu na zastavenie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku, vyplýva z ust. ZoRK (jeho znenie citoval), že z uvedeného vyplýva, v akom rozsahu je súd príslušný na exekúciu oprávnený vykonať preskúmanie exekučného titulu, že z úradnej povinnosti je súd oprávnený preskúmať nedostatky uvedené v ZoRK, teda, či cit. „rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania ()“ a v ZoRK, teda cit.: „rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní“ a je oprávnený skúmať či plnenie podľa rozhodcovského rozsudku je objektívne možné, právom dovolené a neodporuje dobrým mravom, že zákonodarca tak stanovuje okruh otázok, ktoré majú byť z úradnej povinnosti skúmané, pričom tieto dôvody nie je možné rozširovať.

Tvrdila, že v ust. § 40 ods. 1 písm. a/ ZoRK je pritom uvedený odkaz na ust. § 1 ods. 3 ZoRK, kde je uvedený okruh vecí, ktoré nemôžu byť riešené v rozhodcovskom konaní, že ide o cit.: „spory a/ o vzniku, zmene alebo o zániku vlastníckeho práva a iných vecných práv k nehnuteľnostiam, b/ o osobnom stave, c/ súvisiace s núteným výkonom rozhodnutí, d/ ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a vyrovnacieho konania“ a v tejto súvislosti uviedla, že rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom v tejto exekučnej veci neriešil spor uvedený v ust. § 1 ods. 3 ZoRK.

Poukázala na to, že súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpore s dobrými mravmi a že jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi, že exekučný súd je však v zmysel ust. § 45 ods. 1 písm. c/ ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Opätovne zdôraznila, že zákonodarca nemal v úmysle umožniť exekučnému súdu prieskum rozhodcovskej doložky, ale len prieskum plnenia priznaného rozhodcovským rozsudkom, že prieskumu doložky slúži odlišný inštitút, ktorý je upravený v ust. § 40 ZoRK a ktorý povinný nevyužil, a preto v záujme právnej istoty ako pilieru právneho štátu je potrebné konštatovať, že rozhodcovská doložka nebola napadnutá, a preto je v súlade s právom.

Tvrdila, že v zmysle ust. zákonodarca stanovuje, že cit: „spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“), že od 1.1.2008 je na základe ust. za neprijateľnú podmienku považované aj ustanovenie zmluvy, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Poukázala na to, že dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu však nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, že účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd, že nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, že skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom, že rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi, že také zdôvodnenie nemá logický, právny ani faktický základ a možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. .

Nesúhlasila ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a uviedla, že spotrebiteľským úverom sa v zmysle § 2 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom k 30.1.2007 rozumie „dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme“, že ona poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obch. zák., že ako vyplýva z § 261 ods. 3 písm. d/ Obch. zák., na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ust. Obch. zák., a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán, že navyše aj účastníci konania si v bode 19. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1 Obch. zák. sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obch. zák. a poukázala na to, že podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere v zmysle § 497 Obch. zák. je na jednej strane záväzok veriteľa na požiadanie dlžníka poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky v dohodnutej výške a na strane druhej záväzok dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky, že z uvedeného vyplýva, že predmetná zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy ust. v § 497 Obch. zák. s odkazom na § 269 ods. 1 Obch. zák., ktoré je svojou povahou ustanovením kogentným (§ 263 ods. 1 Obch. zák.); teda v predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov, tak ako to nesprávne uvádza v odôvodnení prvostupňový súd.

Napokon tvrdila, že dohodnutá výška úrokov 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých

poskytla úver povinnej (poskytovanie úveru na adrese trvalého alebo prechodného bydliska povinnej) a s ohľadom na ďalšie jej obchodné riziko.

Z uvedeného dôvodu, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že nežiadala od povinnej zabezpečenie úveru, že účastníci si dohodli úroky z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania z dlžnej sumy a takto prejavenú vôľu účastníkov, by mal aj súd rešpektovať.

Poukázala na to, že ust. § 369 ods. 1 Obch. zák. v platnom znení má dispozitívnu povahu, že výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán, len ak výška úrokov nie je zmluvne dohodnutá, nastupuje výška úrokov ustanovená zákonom, t.j. pre určenie úrokov z omeškania v obchodných záväzkových vzťahoch platí zmluvná voľnosť. Poukázala aj na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR zo dňa 16.5.1996, sp.zn. ), v súvislosti s vyššie uvedeným poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, č.k. zo dňa 21.12.2004 a poukázala aj na skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní, že povinná si však svoju povinnosť nesplnila a domnieva sa, že za porušenie svojej povinnosti by mala znášať vopred dohodnutú sankciou, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu súhlasila.

Zvýraznila skutočnosť, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol, že v zmysle ust. súd je povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpore žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, že v opačnom prípade žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Uviedla, že ak súd poverenia na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom môže podľa ust. vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. ZoRK dbajúc na existenciu ust. a nasl. ZoRK len v spojení revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie a ak súd uskutočňuje revíziu titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva s právnym poriadkom , čím porušuje základné právo účastníkov exekučného konania.

V rámci odvolania oprávnená podala návrh na prerušenie konania na základe a podanie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie naviac poukázala na viaceré nejasnosti právneho základu (smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 193 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, uverejnenou v Ú. v ES L 95, s. 29; Mim. vyd. 15/002 , s. 288 v spojení s právnou úpravou Únie uplatniteľnou na zmluvy o spotrebiteľskom úvere) a jeho interpretácie Súdnym dvorom Európskej únie a všeobecným súdom rozhodujúcim v exekučnom konaní, ktoré slúži na uspokojovanie pohľadávok veriteľov.

Považovala za správne a dôležité (vzhľadom na stav právnej istoty a väčší počet rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov), aby odvolací exekučný súd (v zásade je ako odvolací súd aj povinný) konanie podľa prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcim znení :

1/ Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov ?

2/ V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodovacej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3. ) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu , ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/ EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania ( - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v , možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z , a uznesenie potvrdil podľa , , lebo je vecne správne, jeho odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním stotožňuje, pretože dôvody napadnutého uznesenia sú správne, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní.

V konaní neboli zistené žiadne vady konania, ktoré by bolo možné priradiť pod

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia možno uviesť nasledovné:

Podľa § 3 ods.1 veta pred bodkočiarkou zák.č.258/01 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (v znení účinnom do 30.6.2006, t. zn. i v čase uzavretia zmluvy 23.7.2004) veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania.

Podľa ods.2 cit. ust. spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 52 ods.1 O. z. (v znení účinnom do 29.6.2005) spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa ods.2 cit. ust. dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa ods.3 cit. ust. spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Definícia spotrebiteľa podľa spotrebiteľskej zmluvy, upravenej v O. z., je podobná definícii spotrebiteľa podľa cit. zák. o spotrebiteľských úveroch, avšak pokiaľ ide o ochranu spotrebiteľa a možnosť simulácie jeho iného postavenia, resp. odopretia, či naopak poskytnutia mu ochrany podľa noriem spotrebiteľského

práva v širšom slova zmysle (vrátane O. z. a najmä jeho § 52 a n.) je ešte prísnejšou. Tento záver treba vyvodiť z toho, že kým zák. o spotrebiteľských úveroch považuje za spotrebiteľa fyzickú osobu, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (z čoho a contrario vyplýva, že dlžníkov z úverov poskytnutých na výkon zamestnania, povolania či podnikania zásadne za spotrebiteľov považovať nemožno), výkladom cit. úpravy v O. z. treba dospieť k tomu, že za spotrebiteľa nemožno považovať len takú osobu, ktorá do postavenia odberateľa (konzumenta) tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (v rámci vlastnej zárobkovej činnosti slúžiacej, rovnako ako u dodávateľa, na dosiahnutie zisku a nielen na uspokojovanie osobných potrieb odberateľa, či príslušníkov jeho domácnosti). Ak takto upraveným rámcom a nevybočením z neho sú zásadne len medze ustanovené živnostenským alebo iným, jemu na roveň postaveným, oprávnením (opačný názor by okrem tolerovania neoprávneného podnikania viedol i k zotretiu hranice medzi spotrebiteľskými a inými zmluvami, resp. vzťahmi), nemôžu byť pochybnosti o tom, že aj dopad ochrany podľa ust. O. z. o spotrebiteľských zmluvách musí byť, oproti ust. zák. o spotrebiteľských úveroch širší, už len preto, že v prípade definície v O. z. odpadá celkom význam úvahy o tom, či prípadné plnenie zo zmluvy bolo poskytnuté na výkon zamestnania (ak by bol úver poskytnutý práve za takýmto účelom považovaný za iný, než spotrebiteľský, vyvstala by následne otázka, čo konkrétne by si mal dlžník, či odberateľ v postavení zamestnanca pomocou takéhoto úveru obstarávať a či nejde len o úmysel obísť takto úpravu majúcu za cieľ chrániť spotrebiteľa). Bez ohľadu na uvedenú úvahu, tykajúcu sa výkladu úpravy v cit. § 52 ods.3 O. z., u činností vykonávaných ako zamestnania (s príjmami zo závislej činnosti) je pojmovo vylúčené, aby mohli byť obchodnými, či inými obdobnými podnikateľskými činnosťami s predmetom vymedzeným tak, ako je to v úprave, ktorú je potrebné tu použiť a to sa sprostredkovane vzťahuje aj na osoby vykonávajúce takéto činnosti (zamestnanec pri výkone zamestnania už z povahy veci nemôže byť obchodníkom, ani podnikateľom). Pri systematickom výklade noriem spotrebiteľského práva možno definovať i vzťah podnikania (§ 3 ods.2 zák. o spotrebiteľských úveroch) a obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (cit. § 52 ods.3 O. z.) a to tak, že sú fakticky obsahovo totožné (čo súčasne znamená, že v tomto prípade ide aj o faktické prekrytie oboch definícií). Čo sa týka prípadného podradenia povolaní pod cit. § 52 ods.3 O. z. a tým aj použiteľnosti noriem spotrebiteľského práva v prípadoch úverov poskytovaných na výkon povolaní, je potrebné uzavrieť, že len vtedy, ak ide o povolanie vykonávané v režime obdobnom obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a aj o súvis uzavretia zmluvy, či jej plnenia s takýmto povolaním odberateľa (potenciálneho spotrebiteľa), ide o vzťah nespadajúci pod úpravu spotrebiteľských zmlúv v O. z., že v prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah) má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľskej povahy zmluvy dodávateľ (veriteľ), že existujúce pochybnosti treba odstrániť prípadným dokazovaním, t. zn., že aj nespotrebiteľská povaha zmluvy musí byť preukázaná spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Ak zmluva o úvere, ktorý by inak bolo možné považovať za spotrebiteľský, nielenže neobsahuje žiadnu zmienku o poskytnutí úveru na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, ale nie je v nej ani nič, čoby nasvedčovalo tomu, že sa takouto zmluvou zakladaný vzťah vymyká spod všeobecnej definície spotrebiteľských zmlúv v O. z. (o taký prípad by šlo, napr. vtedy, ak by nebolo sporné, ani účinne spochybnené, že úver dojednal aj na strane potenciálneho spotrebiteľa podnikateľ v rámci svojej podnikateľskej činnosti), zmluva o úvere si zachováva i povahu spotrebiteľskej zmluvy, lebo aj použitím argumentu a minori ad maius možno dôjsť k záveru, že ak za spotrebiteľskú zmluvu sa musí považovať i každá zmluva o úvere, u ktorej veriteľ nie je schopný preukázať opodstatnenosť poukazu na podnikateľskú činnosť dlžníka a súvis poskytovaného úveru s takouto činnosťou, tým skôr to musí platiť v prípadoch, v ktorých zmluva o úvere zmienku o prípadnom účelovom určení úveru na výkon podnikania, povolania či zamestnania neobsahuje vôbec. So zreteľom na uvedené teba potom urobiť záver, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú v takomto prípade použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v O. z. a predpisoch vydaných na jeho vykonanie, t. zn., že primárne sa použije lex specialis (zák. o spotrebiteľských úveroch) a ak ten určitú otázku neupravuje, resp. nie úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe O. z., nielen ako doplnková právna úprava, ale aj ako úprava korigujúca prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného, čo v praxi znamená, že Obch. zák. sa môže uplatniť len tam, kde jeho aplikovanie neobmedzuje O. z. a vykonávacie predpisy vydané na jeho vykonanie.

O takýto prípad v prejednávanej veci ide, lebo v konaní nevyšlo najavo nič, čo by nasvedčovalo tomu že zmluva má nespotrebiteľskú povahu, resp. naopak, že povinná je podnikateľ, preto vzťah oprávnenej s povinnou nemožno posudzovať ako obchodno-právny.

O právoplatne rozhodnutú vec nejde, lebo vydanie poverenia pre exekútora nie je rozhodnutím.

Podľa § 45 ods.1 zák.č.244/02 Z. z. o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom do 31.12.2005) súd príslušný na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa ods.2 cit. ust. súd príslušný na exekúciu zastaví exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Cit. § 45 zák. o rozhodcovskom konaní zahŕňa v sebe prieskumný inštitút, a umožňuje súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak má niektorú z vád uvedených v tomto ust., t. zn., že je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný a to z hľadísk uvedených v tomto ust., teda je oprávnený a súčasne aj povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

v tretia veta (ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne), zvýrazňuje zodpovednosť súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, keď mu umožňuje žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietnuť, príp. podľa (exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona) exekúciu zastaviť, keďže za osobitný zák. v tomto prípade treba považovať aj zák. o rozhodcovskom konaní.

Zo skutočnosti, že zák. o rozhodcovskom konaní, v prípade, že rozhodcovsky rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania (povinného) na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, umožňuje súdu exekučné konanie zastaviť a , v prípade ak sa zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo titulu so zák., dáva mu možnosť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietnuť a následne konanie zastaviť, vyplýva, že zák. oprávňuje súd, aby preveril a vecne posúdil rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie ním uložené je dovolené a či súčasne nie je v rozpore s dobrými mravmi, pričom uvedené posudzuje súd ako predbežnú otázku predtým, než vydá poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie.

Zák. o rozhodcovskom konaní a ani však nevylučuje, aby súd najprv udelil poverenie na vykonanie exekúcie a neskôr ju zastavil, keď zistí, že sú splnené podmienky pre úplné alebo čiastočné zastavenie exekúcie, lebo udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku rei iudicatae pre neskoršie (úplné alebo čiastočné) zastavenie exekúcie.

K ostatným skutočnostiam uvedeným v odvolaní odvolací súd sa nevyjadruje , keďže pre posúdenie veci nemajú nijaký právny význam.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.