Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_21CoE-420-2012.pdf
PDF · 89.17 KB
Case nature
Area
Subarea
21CoE/420/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti povinnej: L. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Bratislava, Záhradnícka 60, o zaplatenie 155,45 eur s prísl., na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Senica č. k. 5Er/107/2010 - 15 zo dňa 27. júna 2012 t a k t o
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Povinnej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu, pričom súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Exekúcia prebiehala na základe rozhodcovského rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Zmluvu uzatvorenú účastníkmi konania posúdil ako spotrebiteľskú. Rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 OZ, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 OZ absolútne neplatná, pretože znemožňuje spotrebiteľovi dosiahnuť rozhodovanie štátnym súdom, spotrebiteľ si túto podmienku osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými podmienkami, mohol zmluvu ako celok len prijať alebo odmietnuť. Predmetná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom, výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Trovy exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal, nakoľko tento si trovy exekúcie neuplatnil.
Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa prekročil rámec preskúmavacej činnosti v zmysle Exekučného poriadku. Súd, ktorý koná vo veci exekúcie, je príslušný konať iba ako exekučný súd, a nie ako súd vyššej inštancie. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní neumožňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozhodnutia, teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu a vykonávať k tomu potrebné dokazovanie a vydávať rozhodnutia vo veci samej. Ani z európskeho práva za súčasného stavu nemožno vyvodzovať záver, podľa ktorého by mal exekučný súd povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Postupom súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a k porušovaniu princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní a takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu. Podľa znenia § 52 ods. 1 OZ účinného do 31.12.2007 (teda účinného v čase uzatvorenia zmluvy) sa ustanovenia § 52 až 54 OZ vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj na
zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. Zmluvu o úvere uzavretú pred 01.01.2008, z ktorej dlžník je spotrebiteľom, nie je možné posudzovať podľa ustanovení § 52 až 54 OZ. V dôvodovej správe k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) OZ, ustanovenie, ktoré by zakladalo právomoc rozhodovať spory výlučne v rozhodcovskom konaní, sa považuje za neprijateľné, avšak to nemá za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 vyvodil, že dôvodom umožňujúcim zastaviť exekučné konanie je len to, či plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo neodporuje dobrým mravom, pretože nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka, spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len „O.s.p.“), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O.s.p., § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 3 Zákona o rozhodcovskom konaní), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1 a 2 O.s.p.), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne.
Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. (2)
Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 O.s.p.) po preskúmaní napadnutého uznesenia a tiež predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.
Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 O.s.p.) po preskúmaní napadnutého uznesenia a tiež predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto poukazuje. Z dôvodu potreby vyporiadania sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd považuje za potrebné dodať nasledovné.
Exekučný súd je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie exekúcie je v prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou exekučného súdu napraviť toto svoje pochybenie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011 (R 46/2012), podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.
Aj v uznesení zo dňa 27.02.2013 sp. zn. 5 Cdo 232/2012 Najvyšší súd SR konštatoval, že skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie zjavnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Najvyšší súd ďalej uviedol, že oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Podobný názor vyslovil aj Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. III. ÚS 1624/12 zo dňa 27.09.2012, podľa ktorého všeobecný súd sa dopustí porušenia práva účastníka na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods. 1 Listiny, ak v exekučnom konaní nepreskúma otázku právomoci rozhodcu, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok predstavujúci v danom konaní exekučný titul. Ak spor nebol rozhodovaný rozhodcom, ktorého výber sa uskutočnil podľa transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto rozhodovania. Zákon o rozhodcovskom konaní nevylučuje, aby otázka (nedostatku) právomoci rozhodcu bola skúmaná i v exekučnom konaní.
V predmetnej veci bola medzi povinnou a právnym predchodcom oprávneného dňa 09.11.2005 uzatvorená zmluva o pôžičke.
V danom prípade však nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej zmluvy o úvere, pretože právny predchodca oprávneného poskytol povinnej úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti a povinná túto finančnú službu prijala ako spotrebiteľ.
Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje teda spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj predmetné ustanovenie § 52 OZ účinné do 31.12.2007.
Vzhľadom na uvedené možno dospieť len k tomu záveru, že predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia § 53 až 54 OZ účinné v čase uzatvorenia zmluvy. Exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul aj vzhľadom na právnu úpravu ochrany spotrebiteľa v OZ.
Z predmetnej rozhodcovskej doložky, ktorá je uvedená v Článku VIII., písm. p) Všeobecných obchodných podmienok pôžičky poskytovanej spoločnosťou Quatro, a.s., ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou príslušnej Zmluvy, vyplýva dohoda zmluvných strán, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto Zmluvy a v súvislosti s ňou budú riešené dohodou zmluvných strán. V prípade, ak nedôjde medzi zmluvnými stranami k dohode, budú spory riešené prostredníctvom a) všeobecného súdu odporcu, alebo b) v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory jediným rozhodcom v súlade so Štatútom a Rokovacím poriadkom tohto súdu. Na záver sa uvádza, že podpisom tejto Zmluvy dáva dlžník veriteľovi súhlas na výber najvhodnejšieho spôsobu z uvedených alternatív.
Možno teda uzavrieť, že predmetná rozhodcovská doložka znemožňuje povinnej dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu dodávateľom bol obsahom Všeobecných podmienok tvoriacich súčasť Zmluvy o pôžičke, ktorá je dodávateľom vopred pripravená, a spotrebiteľ nemal možnosť obsah zmluvy, a teda ani rozhodcovskej doložky ovplyvniť, mohol ju ako celok len prijať alebo odmietnuť. V danom prípade nemožno teda uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je rozhodcovské konanie u dodávateľom vybraného rozhodcovského súdu objektívne.
Vzhľadom na všetky tieto dôvody predmetná rozhodcovská doložka bola správne posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 OZ účinného v čase uzatvorenia zmluvy, pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Odvolací súd neprijateľnosť predmetnej rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok - exekučný titul v danej veci taktiež odvodil z ustanovenia § 53 ods. 1 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy z toho dôvodu, že spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 4 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor, preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný právny akt.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. a povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal z dôvodu, že jej žiadne trovy nevznikli.
Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona posledná veta č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.