Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

41CoE/432/2013

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Moyzesova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému S. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XX, XXX XX N. N., štátny občan SR, vedenej súdnou exekútorkou JUDr. Stanislavou Kolesárovou, Exekútorský úrad Banská Bystrica, so sídlom Ul. Prof. Sáru 5, 974 01 Banská Bystrica pod spis. zn. EX 174/04, na vymoženie pohľadávky vo výške 288,79 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. -25 zo dňa 25. apríla 2012, takto

rozhodol:

I. Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

II. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. -25 zo dňa 25. apríla 2012 p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju a oprávneného zaviazal na zaplatenie trov exekúcie súdnej exekútorke. V odôvodnení uviedol, že oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je Notárska zápisnica č. N 4599/2003, NZ 102985/2003, spísaná notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom, so sídlom v Partizánskom dňa 07.11.2003 (ďalej len „notárska zápisnica“). V notárskej zápisnici O.. N. R. na základe substitučnej plnej moci udelenej advokátom O.. H. G., uznal v mene povinného dlh voči oprávnenému v celkovej výške 412,50 Eur, pozostávajúci z istiny nesplateného úveru, príslušného poplatku z úveru, trov právneho zastúpenia a trov za spísanie notárskej zápisnice. Notárska zápisnica zároveň obsahuje aj súhlas s jej vykonateľnosťou ako exekučného titulu, výšku úroku z omeškania a dátum splatnosti pohľadávky. S poukazom na ust. druhej vety o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len ""), v znení platnom do 31. 08.2005, uviedol, že nevyhnutným predpokladom notárskej zápisnice, ako spôsobilého exekučného titulu, rovnako ako pri ostatných exekučných tituloch podľa príslušných ustanovení Exekučného poriadku, je jej formálna a materiálna vykonateľnosť. Formálna stránka vykonateľnosti v danom prípade spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako ju upravuje Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových náležitostí predpísaných ustanovením Exekučného poriadku. Po preštudovaní predmetného spisového materiálu súd dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky na vedenie exekúcie, pretože splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice, ako exekučného titulu pre O.. H. G., je obsiahnuté v Zmluve o úvere č. XXXXXXX zo dňa 15.05.2003 (ďalej len „Zmluva“), ktorú uzavrel povinný, ako dlžník s oprávneným, ako veriteľom a ktorá bola podkladom pre spísanie notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom v predmetnej exekúcii. Zmluvné zastúpenie povinného vzniklo zároveň v deň uzavretia Zmluvy, teda v čase, keď žiaden dlh neexistoval a kedy bolo možné len predpokladať, že by mohol vzniknúť, nebolo však určité, v akej výške. S poukazom na ust. a okresný súd zdôraznil, že je neprípustné, aby sa niekto vzdal práva (v tomto prípade práva uznať dlh čo do dôvodu a výšky), ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Okresný súd ďalej poukázal na ust. , O, , , a dospel k názoru, že právny úkon, ktorým povinný splnomocnil zástupcu, je absolútne neplatný, pretože je obsiahnutý v Zmluve, ktorá má povahu formulárovej zmluvy. Skutočnosť, že oprávnený vopred určil osobu, ktorá bude oprávnená konať za povinného, spochybňuje splnenie základného predpokladu pre udelenie plnej moci, a teda, že splnomocnenec bude hájiť záujmy povinného. Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že v tomto prípade ide o osobu, ktorá už pri spisovaní predtlače zmluvy o úvere bola v kontakte s oprávneným, a ktorá mala hájiť jeho záujmy v súvislosti s vymáhaním prípadných dlhov v budúcnosti. Na základe týchto skutočností okresný súd dospel k záveru, že dohoda o plnomocenstve, ktorá je súčasťou Zmluvy, je absolútne neplatná, preto aj notárska zápisnica, na podklade ktorej sa vedie predmetné exekučné konanie, nie je spôsobilým exekučným titulom. Vzhľadom na to, že v tomto prípade ide o neodstrániteľnú prekážku konania, okresný súd rozhodol o jej neprípustnosti a zastavení v zmysle Exekučného poriadku.

Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní uviedol, že okresný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nemá právomoc vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci, nakoľko výsledkom takéhoto rozhodovania by bola nemožnosť veriteľa vykonať právo. Pripomenul, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už okresný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Okresný súd je v oblasti prieskumu exekučného titulu (notárskej zápisnice) limitovaný ust. o notároch a notárskej činnosti (ďalej len „“), ktorý vyjadruje verejnoprávny charakter výkonu notárskeho úradu a nadväzuje na generálne ust. Notárskeho poriadku. Ak právny poriadok osobitne upravuje nástroje právnej kontroly a zodpovednostné mechanizmy ochrany práv subjektov, okresný súd ich musí rešpektovať a nemôže ich nahrádzať vlastnou činnosťou. „Súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi“ ex offo preskúmal už notár. Ochranu práva, ktorú upravuje ust. a ust. Notárskeho poriadku nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť, a to cestou zamedzenia výkonu práva exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Postup okresného súdu, ktorým je umožnené bez časového obmedzenia zasahovať do platných notárskych listín, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľný, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov v právny poriadok. Všeobecný súd vo veci žalobcu (veriteľa) nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Notárska zápisnica ako exekučný titul má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a okresný súd musí s takýmto exekučným titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti. Právnym záväzkom obsiahnutým v notárskej zápisnici je okresný súd viazaný rovnako, ako rozsudkom všeobecného súdu. Okresný súd v rámci skúmania splnenia zákonných predpokladov pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) a nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

V prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ustanovenia Exekučného poriadku, oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa ust. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia , vety prvej a druhej Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1, vety prvej , a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Oprávnený ďalej uviedol, že okresný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh (v danom prípade neexistovalo zákonom stanovené oprávnenie adresované súdu začať konanie z úradnej povinnosti), rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Namietal, že aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý proces mala byť rovnaká, oprávnený mal v konaní pred okresným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Okresný súd na zistený skutkový stav neaplikoval relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, ust. § 38 a ust. § 40 Notárskeho poriadku a aplikoval ust. § 44 ods. 2, ust. § 57 ods. 1 písm. g) a ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Poukázal aj na skutočnosť, že okresný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave smernici- Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a preto sa ňou nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. Nesúhlasil ani s tým, že okresný súd svoje rozhodnutie založil aj na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie. Namietal, že okresný súd v danom prípade rozhodol bez jeho vypočutia, že ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že okresný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení.

Oprávnený tiež konštatoval, že plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a zrozumiteľné. Právny poriadok nevylučuje možnosť uznať dlh (záväzok) v čase jeho vzniku, t.j. súčasne s uzavretím zmluvy na základe ktorej vzniká. Povinný tak mohol svoj dlh uznať už v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Žiadne ustanovenie zmluvy neustanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice, ako exekučného titulu. Toto právo mu ostalo v plnej miere zachované a mohol ho kedykoľvek platne využiť. Ak povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným zákonným spôsobom tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu, pričom si to vyžaduje aj určenie, dokedy bude dlh splatený. Preto nebolo možné dospieť k záveru, že zástupca nebol oprávnený v notárskej zápisnici uviesť dokedy povinný dlh splatí. Nesúhlasil so záverom okresného súdu, že zástupca nehájil záujmy povinného. Zástupca povinného bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a to uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. Zástupca žiadnym spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo. Ďalej nesúhlasil ani s tým, že notárska zápisnica ako exekučný titul musí byť spísaná nielen povinným, ale aj oprávneným. Podľa jeho názoru okresný súd opätovne posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol, keď súdnemu exekútorovi udelil poverenie na vykonanie exekúcie. Z uvedených dôvodov považoval napadnuté rozhodnutie okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú za nezákonné a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podaním doručeným okresnému súdu dňa 10. augusta 2012, oprávnený podal návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu. V podaní uviedol, že okresný súd plnomocenstvo, ktoré je súčasťou zmluvy o úvere považuje za neprijateľnú podmienku podľa ust. , resp. podľa ust. o ochrane spotrebiteľa a toto plnomocenstvo vyhodnotil ako neplatné pre rozpor so zákonom. Uviedol, že neprijateľnosť podmienky okresný súd videl v tom, že ňou je založený hrubý nepomer medzi právami a povinnosťami povinného a oprávneného v neprospech povinného, ako spotrebiteľa. Tvrdil, že okresný súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady č. 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere plnomocenstvo, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda, by v jeho mene uznal dlh vo výške vzniknutej pohľadávky jej príslušenstva. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí vôbec neuviedol, na základe čoho zistil nerovnováhu v konkrétnych právach a povinnostiach zmluvných strán. Medzi podmienkami uvedenými v článku 3 ods. 3 smernice Rady č. 93/13/EHS sa plnomocenstvo, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocňuje fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu výslovne nenachádza. Okresný súd tiež nevzal do úvahy ustanovenie článku 4 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS. Tvrdil, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Z uvedených dôvodov navrhol, aby súd na základe ust. konanie prerušil a podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: 1) Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať, a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2) Je v súlade s článkom 17 a článkom 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Uznesenie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Zákonná sudkyňa k odvolaniu uviedla, že mu nemieni vyhovieť a podľa ust. vec predložila na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, prejednal vec podľa ust. , bez nariadenia pojednávania podľa ust. a napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa ust. potvrdil.

Odvolací súd zo spisu zistil, že dňa 17. decembra 2003 bol súdnemu exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému. Následne súdny exekútor požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd dňa 13. februára 2004 vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom v predmetnej veci je Notárska zápisnica notára JUDr. Ondreja Ďuriača, so sídlom v Partizánskom č. N 925/2003, NZ 48413/2003 zo dňa 16. júna 2003. Skôr, ako odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného proti napadnutému uzneseniu, odvolací súd rozhodol o návrhoch oprávneného na prerušenie konania.

Oprávnený žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné konanie postupom podľa ust. a Ústavnému súdu Slovenskej republiky predložil návrh na konanie o súlade ustanovenia , vety prvej a druhej Exekučného poriadku s článkom 1 odsekom 1, vetou prvou , a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený ďalej žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné konanie postupom podľa ust. a v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie rozhodol o predložení preudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie.

Podľa a súd konanie preruší, ak b) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, c) rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:

a) výkladu zmlúv;

b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bode 9. uviedol, že článok 177 nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V bode 10. vyššie uvedeného rozsudku Súdny dvor uviedol, že v druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia, ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu.

Podľa ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Citované ustanovenie Exekučného poriadku zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť iba vtedy, ak to stanoví osobitný o konkurze a reštrukturalizácii.

Odvolací súd k ďalšiemu návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa ust. uvádza, že oprávnený sa týmto návrhom domáhal prerušenia konania, pretože žiadal, aby súd predložil ním navrhnuté predbežné otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, na odvolacom súde, t.j. súde, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok. V takomto prípade, ak súd dospeje k záveru, že vyriešenie takejto otázky je relevantné pre rozhodnutie v danom prípade a je spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie, podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je povinnosťou súdu obrátiť sa na Súdny dvor. Na predloženie predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie nie je potrebný návrh, to znamená, súd v danej veci postupuje ex offo. Odvolací súd vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu považoval položené otázky oprávneným za neopodstatnené a irelevantné, pretože položenie uvedených prejudiciálnych otázok nemá reálny dosah na prebiehajúci spor. Zároveň v predmetnom konaní súd neaplikoval ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené vo vnútroštátnom právnom poriadku, hlavne v ust. a nasl. a ani v smernici Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nebol splnený žiadny predpoklad na prerušenie konania podľa vyššie citovaných ustanovení a Exekučného poriadku, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Odvolací súd ďalej prejednal odvolanie oprávneného proti uzneseniu okresného súdu, ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že v texte Zmluvy vyhotovenej formou predtlače je uvedená formulácia, z ktorej vyplýva, že povinný (dlžník) ako splnomocniteľ, splnomocnil advokáta O.. H. G. na spísanie notárskej zápisnice, ako exekučného titulu, t.j. aby v jeho mene uznal záväzok z úverovej zmluvy tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Dňa 07.11.2003 bola notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom so sídlom Notárskeho úradu v Partizánskom, spísaná notárska zápisnica, v ktorej v bode 3 O.. N. R.- substituent zastupujúci O.. H. G., v mene povinného vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenému v celkovej výške 412,50 Eur. K predmetnej notárskej zápisnici oprávnený priložil aj kópiu substitučnej plnej moci zo dňa 02.01.2003, v ktorej splnomocnenec povinného generálnou plnou mocou splnomocnil tretiu osobu- substituenta.

Podľa , splnomocnenec je oprávnený udeliť plnomocenstvo inej osobe, aby namiesto neho konala za splnomocniteľa,

a) ak je výslovne oprávnený podľa plnomocenstva udeliť plnomocenstvo inej osobe,

b) ak je splnomocnencom právnická osoba.

S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd sa primárne zaoberal preskúmaním plnej moci a dospel k záveru, že plnomocenstvo udelené povinným O.. H. G. priamo v zmluve o úvere, nie je platným jednostranným právnym úkonom povinného, preto O.. H. G. nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinného, a to pre rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného v zmysle . Uvedený rozpor spočíva v tom, že právny zástupca povinného, ktorý by mal povinného pri uznaní dlhu a spísaní notárskej zápisnice zastupovať, bol určený priamo v zmluve o úvere oprávneným ako veriteľom, čo znamená, že si povinný svojho zástupcu nevybral na základe svojej vôle. Na základe uvedených skutočností odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neplatného plnomocenstva podľa , je neplatné aj vyhlásenie O.. H. G., resp. substituenta-O.. N. R. pred notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom. Okrem toho odvolací súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že plná moc obsiahnutá priamo v zmluve o úvere neobsahuje ustanovenie, v zmysle ktorého by bol splnomocnenec povinného oprávnený splnomocniť tretiu osobu, aby zaňho konala v zmysle ust. .

Odvolací súd v nadväznosti na zistené nedostatky plnej moci, preskúmal aj Notársku zápisnicu, rovnako ako správne skúmal aj okresný súd, formálnu aj materiálnu vykonateľnosť predmetného exekučného titulu, ktorú je povinný súd skúmať bez ohľadu na to, o aký exekučný titul ide, a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Dospel k záveru, že predmetná notárska zápisnica nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu, keďže bola spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Postup okresného súdu, ktorý exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, bol preto správny. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi nie je takým procesným rozhodnutím, ktoré by v zmysle tvorilo prekážku veci rozsúdenej. Na základe uvedených skutočností vyhodnotil odvolací súd námietku oprávneného uvedenú v odvolaní, že prvostupňový súd posudzoval vec, o ktorej už raz rozhodol ako nedôvodnú, rovnako ako považoval za nedôvodnú aj námietku oprávneného, že platnosť predmetného plnomocenstva posúdil notár JUDr. Ondrej Ďuriač pri spisovaní Notárskej zápisnice, pretože súd nie je právnym názorom notára pri spisovaní notárskej zápisnice viazaný.

Odvolací súd sa zaoberal aj námietkou odvolateľa, že okresný súd na tento právny vzťah nesprávne aplikoval Smernicu a ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ktoré nie je možné aplikovať na tento prípad, pretože exekučným titulom je Notárska zápisnica. Okrem skutočnosti, že okresný súd tieto ustanovenia v odôvodnení neaplikoval, odvolací súd poukazuje na to, že napriek tomu, že exekučným titulom je Notárska zápisnica, oprávnený uzavrel s povinným Zmluvu, ktorá je v zmysle ust. a nasl. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, spotrebiteľskou zmluvou, a to s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári. Preto je potrebné na tento úverový vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva, v zmysle ktorých je plná moc priamo obsiahnutá v zmluve, ktorá nebola ako podmienka zmluvy samostatne vyjednaná, neprijateľnou podmienkou. Pre posúdenie okolnosti, či ide o tzv. spotrebiteľský úver, nie je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len, či ide o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Vychádzajúc z európskej legislatívy, ako aj zásad a pojmových znakov, z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné vychádzať, nemožno úpravu v považovať za taxatívnu. len exemplifikatívne ustanovuje, ktoré podmienky možno považovať za neprijateľné. Je nutné v širšom kontexte vychádzať i z osobitnej právnej úpravy zákona o ochrane spotrebiteľa, účinnej v čase uzavretia posudzovanej úverovej zmluvy. Význam spotrebiteľských zmlúv možno vidieť v rovine zvýšenej ochrany slabšieho prvku záväzkového vzťahu - spotrebiteľa z jeho práv. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontaktu; s ohľadom na vyššiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa; lepšiu znalosť práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb a so zreteľom na možnosť určiť zmluvné podmienky jednostranne prostredníctvom formulárových zmlúv. Ochrane spotrebiteľa venuje mimoriadnu pozornosť aj Európska únia. Základným právnym aktom ochrany spotrebiteľa je Smernica implementovaná do slovenského právneho poriadku zákonom, ktorý novelizoval , ale Smernica má aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži ako interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov. Predmetná zmluva o úvere, ako neoddeliteľná súčasť exekučného titulu, obsahuje podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán nielen v oblasti sankcií, ale za neprijateľnú podmienku treba v prvom rade považovať dojednanie o plnomocenstve, ktoré v zmluve nie je dojednané individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do predtlačenej časti formulárovej zmluvy o úvere. Z vyššie uvedeného vyplýva, že notárska zápisnica, ktorá bola v tomto prípade použitá ako exekučný titul, bola spísaná treťou osobou, ktorá bola splnomocnená splnomocnencom povinnému, ktorý tiež nebol riadne splnomocnený na potrebné úkony, pretože táto plná moc bola ako taká, už od počiatku neplatnou. Z uvedeného je zrejmé, že Notárska zápisnica nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie aj z tohto dôvodu.

Odvolací súd zdôrazňuje, že exekučný súd je povinný v každom štádiu vedenia exekúcie, skúmať podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. V tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR č. z 18. februára 2010, v ktorom rieši v obdobnej veci zásadné námietky sťažovateľky, či krajský súd v rámci exekučného konania, keď rozhodoval o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu. Ústavný súd upriamil svoju pozornosť na § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, z ktorého vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania, a ak kedykoľvek v priebehu konania zistí, že podmienky núteného vymáhania pohľadávky nie sú splnené, rozhodne o zastavení exekúcie. Rovnako Ústavný súd SR v náleze č. z 10.decembra 2010 konštatoval, že „...exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu ( Exekučného poriadku). Vzhľadom na skutočnosť, že pojednáva o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým, tj. či už so zákonom hmotnoprávneho charakteru alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru, podľa názoru Ústavného súdu tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych ustanovení a nielen z procesného hľadiska“.

Vzhľadom na skutočnosť, že pojednáva o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým, t.j. či už so zákonom hmo hmotnoprávneho charakteru alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru, podľa názoru Ústavného súdu SR tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych ustanovení a nielen z procesného hľadiska“. Odvolací súd tiež poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. z 27.januára 2007 (publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997, R 56/1995, R 70/1998 a R 72/1998) a na novšie rozhodnutie sp. zn. , v odôvodnení ktorého NS SR rozoberal aj otázku zastavenia exekúcie z dôvodu nulitného právneho aktu. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti je teda nepochybné, že v kompetencii exekučného súdu je skúmanie tak formálnej i materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Prvostupňový súd sa od uvedeného neodklonil, keď skúmal, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, t.j. či ho vydal oprávnený subjekt. Odvolací súd podporne odkazuje aj na európsku judikatúru, konkrétne rozhodnutie Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, v ktorom Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. K námietke odvolateľa o porušení ústavne garantovaných práv oprávneného, ako účastníka konania, práva na spravodlivý súdny proces a na zachovávanie zásady rovnosti pred súdom odvolací súd uvádza, že okresný súd dospel k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky na podklade listinných dôkazov, ktoré predložil oprávnený, preto nie je možné konštatovať porušenie práva prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C- 76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa ustanovenia potvrdil.

Uznesenie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.