Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

KE-6Sa/14/2023

Rozhodnutie

Správny súd v Košiciach, sudcom JUDr. Radovanom Turčíkom, v právnej veci žalobcu: Z. W., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: U. O.Y. G. K., bez cestovného dokladu, v čase podania správnej žaloby umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, Slovenská republika, zastúpeného Centrom právnej pomoci, so sídlom: Račianska cesta 71, 810 05 Bratislava, IČO: 30 798 841, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Prešov, Ľubochnianska 2, 080 06 Prešov, v konaní o správnej žalobe vo veci zaistenia, na preskúmanie rozhodnutia žalovaného zo dňa 27.04.2023, č. PPZ-HCP-PO5-99-032/2023- AV, takto

rozhodol:

I. U r č u j e s a, že rozhodnutie žalovaného zo dňa 27.04.2023, č. PPZ-HCP-PO5-99-032/2023-AV, ktorým bolo žalobcovi: Z. W., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: U. O.Y. G. K., bez cestovného dokladu, predĺžené zaistenie, bolo nezákonné.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 27.04.2023, č. PPZ-HCP-PO5-99-032/2023-AV predĺžil zaistenie účastníka konania (žalobcu) podľa ust. zákona o pobyte cudzincov () a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 30.05.2023, pričom ho ponechal umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Lehota predĺženého zaistenia začala podľa tohto rozhodnutia plynúť dňom nasledujúcim po poslednom dni pôvodnej lehoty zaistenia. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 27.04.2023, č. PPZ-HCP-PO5-99-032/2023-AV vyplýva, že tomuto predĺženiu zaistenia predchádzalo zaistenie žalobcu rozhodnutím zo dňa 01.03.2023, č. PPZ-HCP-PO5-99-012/2023-AV, podľa zákona o pobyte cudzincov (na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu ak existuje značné riziko jeho úteku) s určenou lehotou zaistenia do 12.04.2023 a predĺženie zaistenia rozhodnutím žalovaného zo dňa 12.04.2023, č. PPZ-HCP-PO5-99-025/2023-AV v zmysle zákona o pobyte cudzincov s určenou lehotou do 01.05.2023. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 27.04.2023, č. PPZ-HCP-PO5-99-032/2023-AV správny súd ďalej vyberá: Konanie vo veci zaistenia bolo začaté z dôvodu, že účastník konania (žalobca) je žiadateľom o azyl v Rumunskej republike, keďže z informačného systému MIGRA, výstup z EURODAC lustráciou odtlačkov prstov bolo zistené, že je subjektom dublinského konania. V uvedenom systéme má záznam o azylovom konaní a to v Rumunskej republike. Z uvedeného dôvodu túto skutočnosť žalovaný oznámil dňa 02.03.2023 Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko“), ktoré je príslušné na začatie konania vo veci prevozu účastníka konania (žalobcu) na územie iného členského štátu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie“). Na základe

tejto skutočnosti začalo Dublinské stredisko konanie o návrat účastníka konania (žalobcu) na územie iného členského štátu žiadosťou o prevzatie naspäť dňa 02.03.2023 pod číslom MU-DS-141/2023-DŽ. V rámci skúmania trvania účelu zaistenia správny orgán zistil, že Rumunská republika akceptovala žiadosť o prevzatie naspäť účastníka konania (žalobcu), čo bolo vyznačené akceptáciou dňa 20.03.2023 v Informačnom systéme MIGRA v časti Dublinské konanie. Dňa 28.03.2023 bolo Dublinským strediskom vydané rozhodnutie o odovzdaní účastníka konania (žalobcu) na územie Rumunskej republiky pod č. MÚ-DS-141/2023-DŽ, ktoré bolo účastníkovi konania (žalobcovi) vyhlásené dňa 28.03.2023. Žalovaný zároveň konštatoval, že Rozhodnutie Dublinského strediska nadobudlo právoplatnosť dňa 28.03.2023 a je vykonateľné 19.05.2023 a nemožno voči nemu podať rozklad, ale je možné podať správnu žalobu v zmysle (ďalej len „“) do 20 dní od jeho doručenia. Rozhodnutie žalovaného zo dňa 27.04.2023, č. PPZ-HCP- PO5-99-032/2023-AV ďalej obsahuje citáciu ust. , , , ako aj čl. 27 ods. 3 a čl. 28 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013. Žalovaný v ňom taktiež poukázal na existenciu rozsudku Súdneho dvora z 13. septembra 2017 „C-60/16, Mohammad Khir Amayry proti Migrationsverket, kde podľa mienky žalovaného je právny názor taký, že Článok 28 ods. 3 nariadenia č. 604/2013 sa má vykladať v tom zmysle, že lehota šesť týždňov, po uplynutí ktorej už nemôže byť štátny príslušník tretej krajiny zaistený, počítaná od okamihu, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania zavedený týmto ustanovením, sa uplatní aj vtedy, keď dotknutá osoba výslovne o odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní nepožiadala. Preto podľa názoru žalovaného posledný termín na podanie správnej žaloby spolu s návrhom na priznanie odkladného účinku bol dňa 18.04.2023 a dňom 19.04.2023 sa rozhodnutie stalo vykonateľným. Do uvedeného dátumu nebolo možné zrealizovať odsun účastníka konania bez toho, aby mu bolo odopreté podanie návrhu na priznanie odkladného účinku spolu so správnou žalobou. Rozhodnutie žalovaného zo dňa 27.04.2023, č. PPZ-HCP-PO5-99-032/2023-AV obsahuje tiež informáciu, že dňa 04.04.2023 bola z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce doručená žiadosť o zaujatie stanoviska, v ktorej bola oznámená skutočnosť, že účastník konania je zaradený do zoznamu plánovanej realizácie dublinského transferu do Rumunskej republiky v súčinnosti s leteckým útvarom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorá je naplánovaná v mesiacoch apríl a máj 2023. Dňa 18. apríla 2023 bola e-mailom do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce z ÚHCP PPZ Bratislava doručená informácia o neakceptovaní termínu skupinového transferu 10 dublinských žiadateľov v Rumunsku na deň 26.04.2023, z tohto dôvodu sa tento termín dublinského transferu zrušil. Ďalšia plánovaná realizácia dublinských transferov do Rumunskej republiky bude desať osôb 10.05. 2023, desať osôb 24.05.2023 a ostatní traja - dublinský transfer bude plánovaný postupne prostredníctvom komerčných letov. Dĺžku doby zaistenia stanovil žalovaný rozhodnutím zo dňa 27.04.2023, č. PPZ-HCP-PO5-99-032/2023- AV v súlade s zákona o pobyte cudzincov, ako aj v zmysle článku 28 Dublinského nariadenia do 30.05.2023, pričom táto doba bola potrebná k zrealizovaniu konania v zmysle Dublinského nariadenia, ktoré v súčasnej dobe už prebieha a vykonávajú sa úkony k jeho realizácii. Žalovaný dôvodí, že toto konanie trvá určitú dobu a zabezpečuje ho administratívne iný orgán, ktorý už organizuje odsuny v súčinnosti s leteckým útvarom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Podľa žalovaného je preto bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že Dublinské nariadenie definuje lehoty zaistenia na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu štátneho príslušníka tretej krajiny v porovnaní s vnútroštátnou právnou úpravou (obsiahnutou v zákona o pobyte cudzincov) striktnejšie, avšak predpokladá aj prípadné podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní v spojení s odkladom výkonu takého rozhodnutia (čl. 27 ods. 3 písm. c/ a čl. 28 ods. 3 tretí pododsek Dublinského nariadenia). Žalovaný sa domnieva, že predĺženie zaistenia účastníka konania (žalobcu) je účelné a efektívne, aj z dôvodu, že u neho existuje značné riziko úteku, vyplývajúc z toho, že požiadal o azyl v členskom štáte, kde nezotrval, kým sa rozhodne o jeho žiadosti ale vycestoval z tejto krajiny bez oprávnenia a potrebných dokladov. Nepredĺžením zaistenia a prepustením účastníka konania (žalobcu) zo zaistenia by hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania o odovzdaní, ktoré nie je v kompetencii žalovaného a preto je potrebné mať účastníka konania (žalobcu) k dispozícii počas procesu jeho návratu v zmysle Dublinského nariadenia. Žalovaný argumentuje, že účastník konania (žalobca) nemá pri sebe žiadne doklady totožnosti, žiadne finančné prostriedky a nedokázal by sa sám vrátiť na územie Rumunskej republiky, čo ani nemal v úmysle, keďže nezotrval na území Rumunskej republiky kým sa rozhodne o jeho žiadosti. S ohľadom na existenciu značného rizika úteku účastníka konania (žalobcu), ale aj vzhľadom na absenciu možnosti ubytovania na území Slovenskej republiky a nedostatočné finančné prostriedky, žalovaný aplikáciu alternatív zaistenia podľa ust. , a zákona o pobyte cudzincov vylúčil. Žalovaný tiež podotkol, že podľa jeho poznatkov, presnú dĺžku doby nutnú k reálnemu výkonu prevozu účastníka konania nie je možné predbežne presne určiť a je ju možné

odhadnúť hlavne z aplikačnej praxe. Z tohto dôvodu dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov medzi ktoré okrem iného patrí komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a zodpovednými členskými štátmi ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodne dohody, ktorých sú obe krajiny signatármi, prípadne iné nepredvídateľné okolnosti, ktoré nemožno predbežne určiť.

2. Rozhodnutie žalovaného zo dňa 27.04.2023, č. PPZ-HCP-PO5-99-032/2023-AV napadol žalobca správnou žalobou, ktorú postupom podľa ust. doručil žalovanému v zákonnej lehote dňa 22.05.2023. V nej uviedol, že s napadnutým rozhodnutím žalovaného nesúhlasí z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V časti obsahu žaloby žalobca citoval článok 28 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 (Dublin III) a na tento nadviazal názorom, že zaistenie žalobcu je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a v rozpore s čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III. Doplnil, že Rumunsko akceptovalo prevzatie žalobcu dňa 20.03.2023 a v tento deň zároveň začala plynúť 6- týždňová lehota v zmysle čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, ktorá uplynula dňa 01.05.2023, pričom túto lehotu nebolo možné predĺžiť. V zmysle o azyle, podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného členského štátu nemá odkladný účinok. V zmysle môže žalobca spolu so správnou žalobou požiadať súd o priznanie odkladného účinku správnej žalobe. O priznaní odkladného účinku rozhodne súd iba na žiadosť žalobcu, a to do 15 dní. Žalobca dôvodí, že nepodal správnu žalobu proti rozhodnutiu Dublinského strediska o odovzdaní do Rumunska, teda ani nežiadal o priznanie odkladného účinku. Tieto skutočnosti si žalovaný mal možnosť overiť prostredníctvom Dublinského strediska, IS Migra či dožiadaním Krajského súdu v Košiciach. Nakoľko v predmetnej právnej veci nedošlo k odkladnému účinku rozhodnutia o odovzdaní, žalobca je presvedčený, že 6-týždňová lehota v zmysle Dublinského nariadenia III začala jednoznačne plynúť od akceptácie a uplynula najneskôr dňa 01.05.2023. Druhú časť vety „alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3“ nie je možné na danú vec podľa názoru žalobcu aplikovať. V súvislosti so stanovenou dĺžkou doby zaistenia žalobcu, žalovaný síce pri jej stanovení vychádzal zo správnych ustanovení príslušného právneho predpisu, nariadenia Dublin III, no podľa žalobcu ich nesprávne aplikoval. Podľa mienky žalobcu od akceptácie prijatia späť dožiadaným členským štátom môže jeho zaistenie trvať už iba 6 týždňov. Žalobca vyjadril názor, že jeho držanie v zaistení za účelom prípravy alebo výkonu dublinského návratu po dni 01.05.2023 je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III. Postup a rozhodnutie žalovaného je v rozpore aj s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR. Na základe prednesenej argumentácie žalobca správnemu súdu navrhol, aby tento rozsudkom zrušil Rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-P05-99-032/2023-AV zo dňa 27.04.2023 a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. V prípade, že v čase rozhodovania súdu už dôjde k uplynutiu lehoty zaistenia stanovenej na základe napadnutého rozhodnutia žalovaného, žalobca navrhol, aby správny súd v zmysle určil, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo nezákonné. Žalobca si zároveň uplatnil náhradu trov konania, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v sume 153,26 Eur

3. K obsahu správnej žaloby sa vyjadril žalovaný listom zo dňa 24.05.2023, kde použil rovnakú argumentáciu, ako v správnou žalobou napadnutom rozhodnutí a kde súčasne doplnil, že posledný termín na podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o odovzdaní žalobcu na územie Rumunska, spolu s návrhom na priznanie odkladného účinku bol dňa 18.04.2023 a dňom 19.04.2023 sa rozhodnutie stalo vykonateľným. Do uvedeného dátumu nie je možné zrealizovať odsun žalobcu bez toho, aby mu bolo odopreté podanie návrhu na priznanie odkladného účinku spolu so správnou žalobou. Ani Dublinské stredisko, ako jediná inštitúcia kompetentná na konanie v zmysle Dublinského nariadenia nezrealizuje odsun štátneho príslušníka tretej krajiny, kým neuplynie lehota 20 dní od vyhlásenia rozhodnutia. K dĺžke zaistenia žalobcu žalovaný podotkol, že tento bol v zaistení od 01.03.2023 a zaistenie mu bolo predĺžené do 30.05.2023 a teda žalovaný neporušil v dĺžke doby zaistenia ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Podľa názoru žalovaného žalobca nebol zaistený podľa článku 28 Dublinského nariadenia, ale podľa § 88 ods. 1, písm. c) zákona o pobyte cudzincov a aj rozhodnutie o predĺžení zaistenia bolo v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, kde je uvedené „Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.“ Nepredlžením zaistenia by podľa žalovaného hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania o odovzdaní, ktoré nie je v kompetencii žalovaného a preto

je potrebné mať žalobcu k dispozícii počas procesu návratu v zmysle Dublinského nariadenia. Istou identifikáciou je, že ak už má štátny príslušník tretej krajiny záznam v systéme EURODAC, t. j. už ušiel z iného členského štátu, kde požiadal o azyl, môže sa to chápať ako dôkaz značného rizika ďalšieho úteku. Žalovaný nevie ovplyvniť dĺžku doby trvania jednotlivých úkonov, ktoré zabezpečuje Dublinské stredisko a môže predĺžením zaistenia iba zabezpečiť aby bol žalobca k dispozícii a bolo zabránené jeho ďalšej nelegálnej migrácii a porušovaniu zákonov jednotlivých štátov, na ktorých územie vstupoval bez potrebných dokladov za účelom dostať sa do svojej cieľovej krajiny. Nezaistením žalobcu, nepredĺžením zaistenia a prepustením žalobcu zo zaistenia hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania o odovzdaní, ktoré nie je v kompetencii žalovaného a preto bolo potrebné mať žalobcu k dispozícii počas procesu jeho návratu v zmysle Dublinského nariadenia. Žalovaný dopĺňa, že žalobca sa nechce vrátiť do krajiny, kde požiadal o medzinárodnú ochranu ale pokračovať do svojej cieľovej krajiny, ktorou je Švajčiarsko. Je predpoklad, že sa bude vyhýbať štátnym orgánom, aby nemohlo dôjsť k jeho prevozu a bude sa ukrývať. V závere svojho vyjadrenia žalovaný informoval správny súd, že žalobca je na zozname dublinského transferu, ktorý je naplánovaný na deň 07.06.2023.

4. Na rozhodnutie o správnej žalobe nariadil Krajský súd v Košiciach na deň 06.06.2023 pojednávanie so začiatkom o 11:30 hod., na ktorom sa nezúčastnil žalobca ani jeho zvolený zástupca, ktorí svoju neúčasť na ňom ospravedlnili už v správnej žalobe a súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti. Pokiaľ ide o účasť žalovaného, na pojednávaní sa zúčastnil jeho zástupca. Rovnako tak bola na pojednávaní prítomná verejnosť. Zástupca žalovaného na pojednávaní navrhol zamietnutie správnej žaloby, pričom zotrval na záveroch, na ktorých bolo založené preskúmavané rozhodnutie.

5. Aj keď žalovaný doručil správnu žalobu spolu so svojím vyjadrením k nej dňa 26.05.2023 na Krajský súd v Košiciach (preto aj pojednávanie nariaďoval tento súd), s účinnosťou od 01.06.2023 je v zmysle ust. , na konanie o správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia pre územné obvody Banskobystrického kraja, Košického kraja, Prešovského kraja a Žilinského kraja, kauzálne príslušný Správny súd v Košiciach, ktorý zároveň v tento deň (01.06.2023) začal svoju činnosť. Ku dňu 01.06.2023 došlo k prechodu výkonu súdnictva z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov, vrátane prerokúvanej veci. Správny súd preskúmal rozhodnutie žalovaného o predĺžení zaistenia žalobcu zo dňa 27.04.2023, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného, mapujúceho priebeh správneho konania a to tak v právnych medziach vznesených žalobných námietok, ako aj procesným postupom podľa ust. , a ust. a a dospel k záveru o dôvodnosti správnej žaloby a preto potrebe stotožniť sa s návrhom žalobcu o určení rozhodnutia o predĺžení jeho zaistenia zo dňa 27.04.2023, za nezákonné, postupom podľa ust. , .

6. Podľa ust. zákona o pobyte cudzincov (), je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. Tým osobitným predpisom je podľa vysvetliviek zákona o pobyte cudzincov Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej v texte ako Nariadenie Dublin III).

7. Podľa ust. § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

8. Podľa ust. § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

9. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej ako „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné

zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

10. Podľa článku 25 ods. 1 Nariadenia Dublin III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému Eurodac, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.

11. Podľa článku 28 ods. 2 Nariadenia Dublin III, ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.

12. Podľa článku 28 ods. 3, prvý pododsek Nariadenia Dublin III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia.

13. Podľa článku 28 ods. 3, druhý pododsek Nariadenia Dublin III, ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod.

14. Podľa článku 28 ods. 3, tretí pododsek Nariadenia Dublin III, ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3.

15. Podľa článku 28 ods. 3, štvrtý pododsek Nariadenia Dublin III, ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú.

16. Podľa ust. zákona o azyle (), na konanie o odovzdaní cudzinca, ktorý má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, do iného štátu príslušného na konanie o udelenie azylu podľa osobitného predpisu (ďalej len „“), je príslušné ministerstvo; konanie sa začína na podnet ministerstva.

17. Podľa ust. § 46a ods. 5 zákona o azyle, ministerstvo rozhodne o odovzdaní do iného štátu, ak sú splnené podmienky podľa osobitného predpisu; ministerstvo vo výroku rozhodnutia uvedie aj štát, do ktorého bude cudzinec odovzdaný.

18. Podľa ust. § 46c, veta druhá zákona o azyle, podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva o odovzdaní do iného štátu nemá odkladný účinok.

19. Podľa ust. , správna žaloba proti rozhodnutiu, ktorým bola žiadosť o udelenie azylu zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená, proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného štátu alebo proti rozhodnutiu o zastavení konania o azyle musí byť podaná v lehote 20 dní od doručenia rozhodnutia.

20. Podľa ust. , veta prvá a druhá , ak osobitný predpis ustanovuje, že podanie správnej žaloby nemá odkladný účinok, správny súd môže na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného odkladný účinok uznesením priznať. Návrh na priznanie odkladného účinku sa podáva spolu so správnou žalobou.

21. Podľa ust. o správnom konaní (ďalej len „“), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

22. Podľa ust. § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

23. Podľa ust. § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

24. Podľa ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

25. Predmetom správneho súdneho prieskumu bolo v tomto prípade rozhodnutie, ktorým žalovaný druhý krát predĺžil zaistenie žalobcu, účelom ktorého bolo zabezpečenie prípravy alebo výkonu prevozu žalobcu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku (§ 88 ods. 1, písm. c/ zákona o pobyte cudzincov). Žalobca bol zaistený rozhodnutím žalovaného zo dňa 01.03.2023, č. PPZ-HCP- P05-99-012/2023-AV, s určenou lehotou zaistenia najviac do 12.04.2023. Rozhodnutím žalovaného zo dňa 12.04.2023, č. PPZ-HCP-P05-99-025/2023-AV bolo zaistenie žalobcu predĺžené prvýkrát, s určenou lehotou zaistenia najdlhšie do 01.05.2023.

26. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že Dublinské stredisko začalo konanie o návrat žalobcu na územie Rumunska, žiadosťou o prevzatie naspäť dňa 02.03.2023 pod číslom MU-DS-141/2023- DŽ. Rumunská republika žiadosť o prevzatie žalobcu naspäť akceptovala, pričom táto skutočnosť bola vyznačená akceptáciou dňa 20.03.2023 v Informačnom systéme MIGRA, v časti Dublinské konanie. V nadväznosti na uvedenú skutočnosť bolo Dublinským strediskom dňa 28.03.2023, pod č. MÚ- DS-141/2023-DŽ, vydané rozhodnutie o odovzdaní žalobcu na územie Rumunskej republiky, ktoré bolo žalobcovi oznámené dňa 28.03.2023.

27. Predpokladom rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny (v našom prípade žalobcu) podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je sledovanie účelu zaistenia, ktorým je v tomto zákonnom prípade zabezpečenie prípravy alebo výkonu prevozu žalobcu podľa osobitného predpisu. Tým je v danom prípade Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (nariadenie Dublin III).

28. V prípade žalobcu bolo z informačných systémov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zistené, že tento požiadal o udelenie azylu na území Rumunskej republiky a táto krajina sa stala členským štátom zodpovedným za posúdenie jeho žiadosti o azyl, v zmysle textu nariadenia Dublin III. Správny súd je presvedčený, že žalovaný orgán verejnej správy si má byť vedomý svojej zákonnej povinnosti, počas celej doby zaistenia skúmať, či je naplnený jeho účel (§ 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov) a to v úzkej súčinnosti s Dublinským strediskom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, vzhľadom na kroky, ktoré je Dublinské stredisko povinné v zmysle nariadenia Dublin III realizovať.

29. V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že podstatou nariadenia Dublin III je určiť kritériá a zodpovednosť niektorého z členských štátov Únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas azylovej procedúry na územiach iných krajín, zabezpečiť jej odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 nariadenia Dublin III, členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole, sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte. Z administratívneho konania, výsledkom ktorého bolo okrem iných aj správnou žalobou napadnuté rozhodnutie vyplýva, že touto

krajinou je Rumunská republika, kde, ako už bolo vyššie uvedené, žalobca požiadal o azyl. Bolo preto povinnosťou žalobcu zdržiavať sa počas azylovej procedúry na území Rumunska, neopustiť jeho územie a nevycestovať na územie iného štátu Únie bez príslušných oprávnení.

30. V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že Ústavný súd Slovenskej republiky a tiež Najvyšší súd Slovenskej republiky už viackrát vo svojich rozhodnutiach zdôraznili, že medzi zaistením a jeho účelom (t. j. konaním o odsune, administratívnom vyhostení, tzv. dublinským transferom a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , , , , , , nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -81 zo dňa 19.10.2010, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -50 z 09.10.2013 ).

31. V prípade výkladu vyššie citovaného ustanovenia článku 28 ods. 3, tretí pododsek nariadenia Dublin III, správny súd poukazuje na skutočnosť, na ktorú upriamil pozornosť aj Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí zo dňa 13.08.2017 vo veci C-60/16. Aj keď rozhodnutie súdneho dvora reagovalo na vnútroštátnu právnu úpravu vo Švédskom kráľovstve, v jeho odôvodnení súdny dvor okrem iného uviedol, že v prípade výkladu daného ustanovenia sa uplatňuje jedna z dvoch udalostí upravených týmto ustanovením, a to na jednej strane akceptovanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť a na druhej strane koniec odkladného účinku odvolania alebo preskúmania proti rozhodnutiu o odovzdaní.

32. Zákon o azyle vo vyššie citovanom ustanovení § 46c jednoznačne konštatuje, že proti rozhodnutiu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Dublinského strediska o odovzdaní do iného štátu nemožno podať rozklad. To v situácii žalobcu s prihliadnutím na text nariadenia Dublin III znamená, že proti rozhodnutiu Dublinského strediska zo dňa 28.03.2023, č. MÚ-DS-141/2023-DŽ, ktorým bol žalobca odovzdaný na územie Rumunskej republiky, nemohol tento podať odvolanie. Zákon o azyle však súčasne v ust. § 46c proti tomuto rozhodnutiu pripúšťa podanie správnej žaloby, ktoré ale nemá odkladný účinok. O odkladnom účinku v prípade podania správnej žaloby rozhodne správny súd na návrh, podaný súčasne so správnou žalobou v lehote 15 dní od jej podania. Pokiaľ ide o lehotu na podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného štátu, táto je dvadsaťdňová a začína plynúť odo dňa nasledujúceho po doručení takéhoto rozhodnutia. Z vyjadrení žalobcu, ako aj žalovaného však zhodne vyplýva, že žalobca správnu žalobu proti rozhodnutiu Dublinského strediska zo dňa 28.03.2023, č. MÚ- DS-141/2023-DŽ, ktorým bol odovzdaný na územie Rumunskej republiky, nepodal. Vzhľadom na takto vzniknutú právnu situáciu, kedy žalobca nemohol proti rozhodnutiu, ktorým bol odovzdaný na územie Rumunskej republiky podať odvolanie, pričom toto rozhodnutie nebolo ani napadnuté správnou žalobou, neprichádza do úvahy aplikácia článku 28 ods. 3, tretí pododsek nariadenia Dublin III, v tej jeho časti, ktorá odvíja uplynutie šesťtýždňovej lehoty na odovzdanie zaistenej osoby (žalobcu) do zodpovedného členského štátu, od zániku odkladného účinku odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3 nariadenia Dublin III.

33. V prípade žalobcu teda nebola naplnená druhá udalosť, na ktorú poukazoval Súdny dvor EÚ a tou je, že jeho odovzdanie sa musí vykonať najneskôr do šiestich týždňov odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. V súdom preskúmavanej veci teda prichádza do úvahy len prvá udalosť, pri ktorej bolo potrebné odovzdanie žalobcu vykonať najneskôr do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom (v našom prípade Rumunskom).

34. Ako už bolo vyššie spomenuté, administratívny spis obsahuje informáciu, podľa ktorej Rumunská republika žiadosť o prevzatie žalobcu naspäť akceptovala dňa 20.03.2023 (pondelok). Týmto dňom preto začala plynúť 6-týždňová lehota (pravidlo pre počítanie lehôt určených podľa týždňov) v zmysle čl. 28 ods. 3 tretí pododsek Nariadenia Dublin III, ktorá uplynula dňa 01.05.2023. Z uvedeného možno bezpečne vyvodiť záver, že správnou žalobou napadnuté rozhodnutie, ktorým bolo zaistenie žalobcu predĺžené od 02.05.2023 do 30.05.2023, nie je v súlade s Nariadením Dublin III, v dôsledku čoho bolo nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Keď si uvedomíme, že zaistenie žalobcu bolo prvýkrát predĺžené do 01.05.2023, tak vzhľadom na uplynutie maximálne prípustnej 6-týždňovej lehoty, do ktorej bolo nevyhnutné vykonať odovzdanie žalobcu do Rumunska, k druhému predĺženiu zaistenia žalobcu od 02.05.2023 nemalo vôbec dôjsť.

35. V kontexte vyššie spomenutých záverov je preto právna konštrukcia žalovaného, na ktorej tento postavil odôvodnenie správnou žalobou napadnutého rozhodnutia a podľa ktorej „Posledný termín na podanie správnej žaloby spolu s návrhom na priznanie odkladného účinku bol dňa 18.04.2023 a dňom 19.04.2023 sa rozhodnutie stalo vykonateľným. Do uvedeného dátumu nebolo možné zrealizovať odsun účastníka konania bez toho, aby mu bolo odopreté podanie návrhu na priznanie odkladného účinku spolu so správnou žalobou“ a preto v danom prípade šesť týždňová lehota začala plynúť od márneho uplynutia primeranej lehoty uvádzanej v článku 27 ods. 3 písm. c/ Nariadenia Dublin III a konkrétne uvedenej v v s poukázaním na , t. j. 20 dní, správnym súdom vyhodnotená, ako nesprávna.

36. V súvislosti s preskúmavanou problematikou, správny súd, ako na podporný argumentačný zdroj poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.05.2021, sp. zn. , z odôvodnenia ktorého vyberá: „Dublinské nariadenie má v súlade s čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nie je preto rozhodujúce, že zákon o pobyte cudzincov upravuje lehotu zaistenia v dlhšom trvaní. Preto pokiaľ sťažovateľ vydal rozhodnutie o zaistení žalobcu na účel jeho odovzdania podľa Dublinského nariadenia potom ako Rumunská republika akceptovala dožiadanie o prijatie žalobcu späť (28.12.2020), bol povinný stanoviť lehotu zaistenia tak, aby neprekročil lehotu uvedenú vo treťom pododseku uvedeného ustanovenia, t. j. 6 týždňov. Pokiaľ ide o výklad ustanovenia článku 28 ods. 3 tretí pododsek Dublinského nariadenia, z jeho dikcie nemožno vyvodiť, že by samotné zakotvenie odvolania alebo opravného prostriedku, prípadne nadobudnutie vykonateľnosti rozhodnutia o odovzdaní predstavovalo „tretiu udalosť“, od ktorej je potrebné počítať šesťtýždňovú lehotu na odovzdanie zaistenej osoby. Uvedené nevyplýva ani z rozsudku Súdneho dvora zo dňa 13.08.2017 vo veci C-60/16, v zmysle ktorého v prípade výkladu daného ustanovenia (čl. 28 ods. 3 tretí pododsek Dublinského nariadenia) sa uplatňuje jedna z dvoch udalostí upravených týmto ustanovením, a to na jednej strane (implicitné alebo výslovné) akceptovanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť a na druhej strane zánik odkladného účinku odvolania alebo preskúmania proti rozhodnutiu o odovzdaní“. Vo vzťahu k názoru žalovaného o potrebe vyčkať na márne uplynutie zákonnej lehoty na podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného štátu a až od tohto momentu počítať 6 - týždňovú lehotu, v ktorej mal byť zavŕšený výkon odovzdania žalobcu, v zmysle nariadenia Dublin III, Najvyšší súd Slovenskej republiky judikoval, že „Žalobca nepodal voči rozhodnutiu o odovzdaní správnu žalobu, v dôsledku čoho nemožno aplikovať na preskúmavanú vec alternatívu uvedenú v článku 28 ods. 3 tretí pododsek „alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Iba samotné zakotvenie správnej žaloby v právnom poriadku, t. j. bez toho aby ju žalobca podal na súd, v zmysle vyššie citovaných ustanovení Dublinského nariadenia a rozsudku Súdneho dvora nemá za následok jej odkladný účinok“.

37. Najvyšší súd Slovenskej republiky ponúkol v predmetnom rozsudku aj odpoveď na názor žalovaného podľa ktorého „nie je možné zrealizovať odsun žalobcu bez toho, aby mu bolo odopreté podanie návrhu na priznanie odkladného účinku spolu so správnou žalobou“, v ktorej vysvetlil, že „Z článku 29 ods. 3 Dublinského nariadenia vyplýva, že dotknutá osoba musí byť bezodkladne prijatá späť členským štátom, ktorý vykonal odovzdanie v prípade, ak išlo o chybné vykonanie odovzdania alebo ak došlo k zrušeniu rozhodnutia o odovzdaní až po jeho vykonaní. Uvedené nevyhnutne znamená, že Dublinské nariadenie pripúšťa aj situáciu, kedy dôjde k odovzdaniu zaistenej osoby pred podaním opravného prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní, resp. pred rozhodnutím o opravnom prostriedku (ak tento nemal odkladný účinok). Za týchto okolností neobstojí ani argumentácia sťažovateľa, v zmysle ktorej bolo potrebné vyčkať s výkonom odovzdania do márneho uplynutia lehoty na podanie správnej žaloby“.

38. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu, tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 06.02.2015).

39. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd, v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, podľa a z dôvodov uvedených v

určil, že správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo nezákonné.

40. O trovách konania rozhodol správny súd v zmysle ust. a ich náhradu priznal žalobcovi, ktorý tým, že sa vyhovelo jeho návrhu na určenie nezákonnosti správnou žalobou napadnutého rozhodnutia, bol v konaní plne úspešný, voči žalovanému, ktorý naopak vo veci úspech nemal. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia jeho rozhodnutia.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.