Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6C-241-2012.pdf
PDF · 173.43 KB
Case nature
Area
Subarea
6C/241/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žilina v konaní pred samosudcom Mgr. Andrejom Kekelym v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpená Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto
rozhodol:
Návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby bol odporca zaviazaný zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 175,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 608,52 eur, zamieta.
Odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Návrhom podaným na Okresnom súde Žilina dňa 27.09.2012 sa navrhovateľ domáhal vydania rozsudku, ktorým by odporcovi bola uložená povinnosť zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 175,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 608,52 eur a nahradiť mu trovy konania. Návrh navrhovateľ skutkovo odôvodnil tak, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Ako oprávnený subjekt v exekučnom konaní navrhol písomným podaním, a to postupom podľa ust. § 38 a nasl. Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu. Exekúciu navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č.: XXXXXXX dlžníkom A. B.. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo I.. Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní jeho pohľadávky efektívne a účinne, predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému okresnému súdu (Okresný súd Žilina) a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie a udelil mu poverenie registrované pod č.: XXXX*XXXXXX. Z obavy o právny a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom, ktorému naposledy udelené poverenie na vykonanie exekúcie, spísal dňa 16.09.2010 a podal postupom podľa ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku exekučnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora. Legitímne očakával, že exekučný súd mu svojou činnosťou poskytne súdnu ochranu v zákonom predpokladanej kvalite a teda, že dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím súdu v zákonom stanovenej lehote. Toto sa nestalo, a to aj napriek tomu, že podaný návrh spĺňa všetky formálne a materiálne podmienky ustanovené Exekučným poriadkom, resp. O.s.p. ďalej navrhovateľ v tejto súvislosti poukázal na znenie ust. § 44 ods. 7 Exekučného poriadku účinného od 01.09.2005 a ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku účinného od 01.12.2006. Podľa týchto ustanovení je založené povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú
spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Opísaný postup exekučného súdu tak hodnotí ako nesprávny v rozpore so zákonom, konkrétne ust. § 44 ods. 7 Exekučného poriadku, resp. od 01.12.2006 s ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. Poukazuje na skutočnosť, že sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si tak uplatňuje náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčísľuje nasledovne: A) Pokiaľ ide o majetkovú škodu, táto predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutia o ňom, pričom v tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50,- eur (v súvislosti s týmto navrhovateľ poukázala na to, že k podaniu návrhu na zmenu súdneho exekútora pristúpil po strate dôvery k exekútorovi, a to najmä pre jeho neefektívne a neúčinné postupy, ktoré nesmerovali k riadnej a včasnej ochrane jeho oprávnených záujmov, pričom mal podozrenie vzniku škody na jeho strane a keďže exekučný súd ostal aj po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora nečinný, musel obdobie nečinnosti prekrývať navrhovateľ svojou aktivitou cielenou na udržanie bonity pohľadávky a jej zabezpečenia usmerňovaním exekútora a ďalších účastných orgánov, čo predpokladalo aktívnu systémovú správu pohľadávky) a na spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- eur. Celkovo tak vynaložil vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu 175,- eur. Táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora by dodržal zákonom stanovenú dobu. B) Pokiaľ ide o uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, navrhovateľ tento uplatnený nárok odôvodnil tým, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl.6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa jeho názoru dôsledkom jeho nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu jeho majetkových práv. Ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 608,52 eur. Napokon navrhovateľ uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Odporca však do podania návrhu na žiadosť pozitívne nereagoval. Navrhovateľ na výzvu súdu v ďalšom podaním doručeným súdu dňa 30.10.2012 oznámil, že s návrhom na začatie konania súčasne nepodal námietku zaujatosti podľa ust. § 15a ods. 1 O.s.p. Uviedol len skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a mieste príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 O.s.p.). Preto mal súd postupovať podľa ust. § 12 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 12 ods. 3 O.s.p. a požiadať príslušný krajský súd, aby prikázal vec na prejednanie inému súdu toho istého stupňa. Krajský súd v Žiline na základe oznámenia sudcu Mgr. Andreja Kekelyho (ktorému bola vec na Okresnom súde Žilina podľa rozvrhu práce prostredníctvom aplikácie náhodným spôsobom pridelená na prejednanie a rozhodnutie) podľa ust. § 15 ods. 1 O.s.p. uznesením č. k. 10NcC/238/2013-18 zo dňa 27.03.2013 rozhodol, že tento sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Na výzvu súdu navrhovateľovi na predloženie písomného podania (žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorý si v konaní uplatňuje a spôsobu jej vybavenia) navrhovateľ uviedol, že
nedisponuje rovnopisom tohto návrhu, originál návrhu založil odporca do svojho príslušného spisu, a preto navrhuje, aby súd ako dôkaz oboznámil príslušný spis odporcu. Odporca vo svojom podaní zo dňa 27.05.2013 adresovaným ku konaniu vedenému na Okresnom súde Žilina pod spis. zn. 18C/249/2012 súdu potvrdil, že mu bolo v rozmedzí od 23.04.2012 do 25.09.2012 doručených viac ako 43.000 žiadostí navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Ministerstvo spravodlivosti SR neviedlo osobitný spis pre každú podanú žiadosť, ale nakoľko tieto žiadosti bodli doručené so sprievodnými listami v dňoch 23.04.2012, 27.04.2012, 30.04.2012, 25.05.2012, 30.05.2012 a 25.09.2012 (dva sprievodné listy), riešilo osobitne jednotným postupom objem žiadostí doručených spoločne k tomu istému dňu. V prílohe tohto podania odporca zaslal tabuľku, ktorá obsahuje zoznam žiadostí doručených Ministerstvu spravodlivosti SR. Z uvedeného zoznamu vyplýva, že žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, uplatneného v prejednávanej veci, bola odporcom zaevidovaná pod č. 7887. Odporca sa k návrhu vyjadril podaním doručeným súdu dňa 04.09.2013, v ktorom žiadal návrh navrhovateľa v plnom rozsahu zamietnuť a súčasne si uplatnil právo na náhradu trov konania. Vo všeobecnosti odporca namietal, že ide o predčasne uplatnený nárok, keď prvá žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola doručená Ministerstvu spravodlivosti SR až dňa 23.04.2012 a už dňa 27.09.2012 boli podané návrhy na súd. Navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal, a preto žiaden z uplatnených nárokov navrhovateľa uspokojený nebol. Ďalej odporca poukázal na podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody, ktoré zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci a ktorými sú: 1. nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2. vznik škody, 3. príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. Odporca ďalej, pokiaľ sa týka nesprávneho úradného postupu súdu, uviedol, že pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote odkazuje na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, pričom navrhovateľ doposiaľ dôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky, predpokladané týmto ustanovením, nepredložil. K otázke nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote odporca poukázal na to, že všeobecným predpokladom na zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného exekútora. V praxi je zaužívaný model, v zmysle ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho predloží túto žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho doterajších trov (keďže súčasne s rozhodnutím o zmene súdneho exekútora exekučný súd rozhodne v tomto uznesení aj o trovách doterajšieho exekučného konania tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie u pôvodného exekútora) a na zaslanie príslušného exekútorského spisu za účelom realizácie povinnosti vyplývajúcej exekučnému súdu z ust. § 44 ods. 9 Exekučného poriadku. Pripúšťa, že v niektorých jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhoch oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty od doručenia takéhoto návrhu, najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť; v takých prípadoch exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu navrhovateľa ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak, aby v tejto lehote rozhodol aj o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil novému súdnemu exekútorovi exekučný spis pôvodného súdneho exekútora. Odhliadnuc od uvedeného, v prípadoch podozrenia, že exekučný súd nekonal o návrhoch navrhovateľa ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora, navrhovateľovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým bezpochyby bolo podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ust. § 3 ods. 7 v spojení s ust. § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch. Ak navrhovateľ tento prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa ust. § 415 Občianskeho zákonníka, keďže si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku (keďže podľa tvrdenia navrhovateľa ku škode/nemajetkovej ujme malo dôjsť tým, že exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote). Mimo toho odporca poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR spis. zn. I. ÚS 16/2002, ktorá konštatuje, že „Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v či 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr.
rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00).“ Vzhľadom na povahu úkonu (rozhodnutie o zmene súdneho exekútora), zákonom ustanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť navrhovateľa i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie o trovách pôvodného exekútora), nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup. Zároveň poukazuje na ust. § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi. To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie, s ohľadom na zachovanie kontinuity konania. K existencii zbytočných prieťahov v konaní exekučného súdu sa odporca v prvom rade podotkol, že navrhovateľ neuvádza kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie. Neuviedol, ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany odporcu, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti (t. z. či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie konania). Judikatúra Ústavného súdu SR, konkrétne v náleze zo dňa 03.05.2011, č. k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje právo). To, že tak navrhovateľ nekonal, je možné pripísať iba jemu. V druhom rade, mal odporca za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Súčasne odporca uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ na viacerých miestach svojich žalobných návrhov namieta prieťahy v konaní a z týchto tvrdených prieťahov odvodzuje svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy ako aj materiálnej škody, odporca aj vo vzťahu k otázke existencie zbytočných prieťahov v konaní odkazuje na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní. Považuje tak za potrebné podotknúť, že podľa jeho názoru efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy podľa § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR (t.j. nie civilný súd v konaní o náhrade škody), dospel už napr. aj Krajský súd v Nitre (spis. zn. 9Co 285/2011). Odporca taktiež v súvislosti s uplatnenou náhradou škody navrhovateľom „nesprávnym úradným postupom“ vo všeobecnosti vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.04.2009 (t.j. tri roky pred dňom, kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku). Pokiaľ ide o samotnú navrhovateľom uplatnenú materiálnu škodu, odporca poukázal na tvrdenia navrhovateľa, že si vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca, a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Taktiež uvádza, že ho škoda zaťažila výlučne v období medzi doručením žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, udržiavanie a správu informačného systému a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Na základe ustálených definícií skutočnej škody a ušlého zisku, mal tak odporca za to, že navrhovateľ doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a zároveň, že navrhovateľom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech, a teda logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Navrhovateľ by v tomto konaní na preukázanie vzniku škody musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Od povinnosti riadne
preukázať vznik a výšku škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných návrhov, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými exemplárne navrhovateľ nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Odporca mal súčasne za to, že navrhovateľ ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto obdobím, ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Akákoľvek výška nákladov prevádzkovania na správu informačného systému vznikala/vznikla žalobcovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej uplatnenie považuje žalovaná za účelové. Navrhovateľ uvádza ako ďalšiu položku majetkovej škody udržiavanie systému. Tu ide taktiež o činnosť, ktorú musí navrhovateľ vykonávať na každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu, ako ich poskytuje, aby sa naplnil účel fungovania spoločnosti daného druhu. Spoločnosť, ktorá sa špecializuje na poskytnutie a vymáhanie úverov musí mať informačný systém. Požadovať paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti, je nesprávne a znovu účelové. V súvislosti s uvedeným, ako aj s paušálnou sumou na administratívne spracovanie urgencií exekučnému súdu a publikačné výdaje, je viac ako zrejmé, že si navrhovateľ uplatňuje neprimerané čiastky (najmä s ohľadom, na skutočnosť, že väčšina uvádzaných zaslaných žiadostí o poskytnutie informácii sa mohla hospodárnejšie vykonať aj elektronicky). Z tohto dôvodu odporca má znovu za to, že uplatňovanie nároku na majetkovú škodu je nepodložené a uplatňovať si 175,- eur paušálne za každého dlžníka je nielenže nadhodnotené, ale aj nepreukázané. Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami, skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody zo strany žalobcu (ako tomu je aj v tomto prípade) a preskúmanie predmetného nároku je znemožnené. Na základe všetkých uvedených skutočností bol odporca toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať navrhovateľovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože navrhovateľ nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody. V majetkovoprávnych vzťahoch fyzických a právnických osôb štát nemôže byť univerzálnym ani singulárnym sukcesorom preberajúcim zodpovednosť za vzájomné záväzky týchto osôb, pokiaľ je možné uspokojenie týchto záväzkov dosiahnuť iným spôsobom. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odporca poukázal na znenie ust. § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. V prvom rade poukazuje na viacero nálezov Ústavného súdu SR, v zmysle ktorých je potrebné uviesť, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 eur, ktorý musí byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Navyše je potrebné vychádzať aj z významu sporu pre navrhovateľa, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. V druhom rade, je potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR spis. zn. 30Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Navrhovateľ uvádza aj „zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež navrhovateľ nespresnil, v čom a ako situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy. Navrhovateľ zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobných návrhov nevyplýva a z toho dôvodu odporca nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Súčasne odporca namietal aspekt dobrých mravov s prihliadnutím na poškodenú osobu s poukazom na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odporca akcentuje na potrebu zohľadnenia tohto ustanovenia, ako aj ust. § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady. Po aplikácii uvedených ustanovení a percepcii skutkových okolností, na ktoré poukazuje, podľa neho nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo navrhovateľa v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom
je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných konaní, ktoré navrhovateľ inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. V tejto súvislosti odporca upozorňuje na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami navrhovateľa dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (Vec C-76/10). Odporca tak konštatoval, že navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie navrhovateľa, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie exekúcie, kde v prípade navrhovateľa automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu navrhovateľa na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa považuje odporca za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala navrhovateľovi vzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť priznania prípadného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Napokon odporca namietal, že podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že navrhovateľovi vznikla škoda postupom okresného súdu. Na súdom nariadené pojednávanie dňa 22.11.2013 sa účastníci konania, ani právny zástupca navrhovateľa neustanovili. Od predvolania navrhovateľa súd upustil v zmysle ust. § 49 ods. 1 O.s.p., pričom na pojednávanie predvolal len jeho právneho zástupcu. Tento, ako aj odporca mali predvolanie na pojednávanie riadne doručené so zachovaním lehoty podľa ust. § 115 ods. 2 O.s.p. Právny zástupca navrhovateľa svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil podaním zo dňa 19.11.2013, pričom žiadal pojednávanie zrušiť až do právoplatného rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného sudcu s poukazom na to, že mu doposiaľ nebolo doručené rozhodnutie krajského súdu o vylúčení resp. nevylúčení sudcov Okresného súdu Žilina. Súčasne poukázal na to, že zadal objednávku na spracovanie znaleckého posudku, ktorý vyčísli výšku vzniknutej škody v dôsledku v návrhu opísaných skutočností, za ktoré zodpovedá odporca. Vypracovaný znalecký posudok po jeho vyhotovení predloží súdu, pričom žiada, aby o obsah tohto znaleckého posudku bolo doplnené dokazovanie. Napokon, ak by išlo o návrh agendy ISTINA RS (súd poukazuje na to, že navrhovateľ svoj návrh označil zn. ZE
- 8630 - 6786 - č. l. 1 spisu), právny zástupca navrhovateľa navrhoval, aby súd vykonal ako dôkaz znalecký posudok, ktorý navrhovateľ nechal znalcom v odbore - právne vzťahy k cudzine, odvetvia európske právo, ktorý zodpovie na otázky týkajúce sa interpretácie a aplikácie smernice Rady 93/13/ EHS z 05.04.1993 v nadväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru Súdneho dvora EÚ. Odporca svoju neúčasť na pojednávaní písomne neospravedlnil a nepožiadal o odročenie pojednávania. Ak právny zástupca navrhovateľa žiadal pojednávanie zrušiť až do právoplatného rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného sudcu s poukazom na to, že mu doposiaľ nebolo doručené rozhodnutie krajského súdu o vylúčení resp. nevylúčení sudcov Okresného súdu Žilina, súd poukazuje na to, že Krajský súd v Žiline uvedenú otázku už posúdil a svojím uznesením č. k. 10NcC/238/2013-18 zo dňa 27.03.2013 rozhodol, že sudca Mgr. Andrej Kekely nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci. V ďalšom súd poukazuje na to, že rozhodnutie krajského súdu o tom, či je sudca okresného súdu vylúčený, nie je rozhodnutím v prvom, ani v druhom stupni (ide o rozhodnutie mimo inštančného konania); krajský súd nerozhoduje o vylúčení ako súd odvolací. Predmetné uznesenie sa v zmysle ust.
§ 167 ods. 2 O.s.p. účastníkom nedoručuje. Súd poukazuje aj na to, že samotný navrhovateľ, ako sa vyjadril podaním doručeným súdu dňa 30.10.2012, nevzniesol námietku zaujatosti podľa ust. § 15a ods. 1 O.s.p. sudcu, ktorému bola vec zákonným spôsobom pridelená na prejednanie a rozhodnutie, ako aj ostatných sudcov Okresného súdu Žilina. Ak teda sudca Okresného súdu Žilina, ktorému bola vec zákonným spôsobom pridelená na prejednanie a rozhodnutie vo veci nariadil pojednávanie, je z tohto úkonu súdu zrejmé, že tento sudca nebol vylúčený z prejednávania a rozhodnutia veci. Napokon, ak by sa právny zástupca navrhovateľa zúčastnil pojednávania, o rozhodnutí Krajského súdu v Žiline, by sa bol dozvedel. Právny zástupca navrhovateľa neuviedol ďalší dôvod, pre ktorý by malo byť pojednávanie odročené (zrušené) bez prejednania veci. Súd tak nevzhliadol žiaden dôležitý dôvod na strane ani jedného z účastníkov konania na odročenie pojednávania a v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal a vo veci rozhodol na pojednávaní dňa 22.11.2013 v neprítomnosti účastníkov konania, ako aj právneho zástupcu navrhovateľa. Súd vykonal dokazovanie účastníkmi produkovanými listinnými dôkazmi (navrhovateľ pri tom v návrhu označil len jeden dôkaz, a to príslušný spis exekučného súdu), pričom zistil nasledovný skutkový stav. Ako už bolo vyššie uvedené, zo zoznamu predloženého odporcom spolu s jeho podaním zo dňa 27.05.2013 adresovaným ku konaniu vedenému na Okresnom súde Žilina pod spis. zn. 18C/249/2012 v spojení s týmto podaním vyplýva skutočnosť, že žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, uplatneného v prejednávanej veci, bola Ministerstvom spravodlivosti SR zaevidovaná pod č. 7887 a bola Ministerstvu spravodlivosti SR doručená niekedy v rozmedzí od 23.04.2012 do 25.09.2012. Keďže z vykonaného dokazovania nevyšiel najavo opak, súd vychádzal z toho, že k uspokojeniu nároku navrhovateľa v lehote 6 mesiacov od prijatia žiadosti Ministerstvom spravodlivosti SR ku dňu rozhodnutia súdu nedošlo. Z pripojeného spisu Okresného súdu Žilina spis. zn. 18Er/1033/2004 vyplýva: Dňa 19.10.2004 doručil súdny exekútor JUDr. Jozef Rišian Okresnému súdu Žilina pod spis. zn. exekútora I. XXX/XXXX žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému A. B. na základe návrhu navrhovateľa zo dňa 23.09.2004 na vykonanie exekúcie, a to na základe exekučného titulu - notárskej zápisnice č. D., D. zo dňa 23.07.2004 vydanej M.. M. G.. Z obsahu notárskej zápisnice č. D., D. zo dňa 23.07.2004 spísanej M.. M. G., notárom vyplýva, že sa k nej dostavil O.. N. Ž. na základe substitučnej plnej moci zo dňa 02.01.2003 (ktorá je súčasťou notárskej zápisnice) zastupujúci Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta konajúceho na základe plnej moci (ktorá je súčasťou notárskej zápisnice) v mene povinnej osoby - A. B. - ktorá uzavrela s navrhovateľom ako oprávnenou osobou dňa 04.02.2004 zmluvu o úvere č. 5380062, na základe ktorej bol oprávnenou osobou poskytnutý povinnej osobe úver vo výške 12.000,- Sk, pričom povinná osoba súčasne splnomocnila v úverovej zmluve Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jej mene uznal jej záväzok z uvedeného úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa ust. § 274 písm. e) O.s.p., resp. pre exekúciu podľa ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, na celý jej majetok do výšky vzniknutej pohľadávky, resp. jej zostatku v prípade čiastočného splatenia dlhu a jej príslušenstva, pričom O.. N. Ž.U. tak v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenej osobe čo do základu a v celkovej výške 20.091,- Sk, z čoho úver a poplatok predstavujú sumu 16.320,- Sk, pričom táto suma sa bude úročiť úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne od 08.03.2004 do zaplatenia, pričom celý uvedený dlh pozostáva z istiny nesplateného úveru, poplatku z úveru, trov právneho zastúpenia a trov za spísanie notárskej zápisnice. Súčasne O.. N. Ž. za povinnú osobu vyhlásil, že uvedený dlh splatí v lehote do 03.08.2004 k rukám oprávnenej osoby a v prípade neuhradenia dlhu v uvedenej lehote k rukám oprávnenej osoby súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v ust. § 63 Exekučného poriadku, alebo so súdnym výkonom rozhodnutia podľa ust. § 258 O.s.p. s tým, aby táto notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, alebo podľa ust. § 274 písm. e) O.s.p. Okresný súd Žilina ako súd exekučný dňa 04.02.2005 vydal poverenie súdnemu exekútorovi JUDr. Jozefovi Rišianovi na vykonanie exekúcie pod č. XXXXXXXXXX*. Navrhovateľ ako oprávnený podaním zo dňa 16.09.2010 urobeným prostredníctvom elektronických prostriedkov požiadal exekučný súd o zmenu súdneho exekútora JUDr. Jozefa Rišiana a poveril vykonaním exekúcie JUDr. Rudolfa Krutého, súdneho exekútora. Súd konštatuje, že z listín nachádzajúcich sa v spise Okresného súdu Žilina spis. zn. 18Er/1033/2004 však nevyplýva, kedy toto podanie navrhovateľa bolo exekučnému súdu doručené. Možno len vychádzať z toho, že toto podanie bolo exekučnému súdu doručené niekedy v období od 16.09.2010 (deň datovania návrhu na zmenu súdneho exekútora) do 27.09.2010 (deň, kedy bol návrh na zmenu súdneho exekútora podľa úradného záznamu v spise predložený referentovi).
Okresný súd Žilina ako súd exekučný vyzval listom zo dňa 21.07.2011 JUDr. Jozefa Rišiana na vyjadrenie k návrhu na zmenu súdneho exekútora a súčasne na vyčíslenie doposiaľ vzniknutých trov exekučného konania a na zaslanie exekučného spisu, v lehote 10 dní. JUDr. Jozef Rišian podaním doručeným exekučnému súdu dňa 04.08.2011 sa na výzvu exekučného súdu vyjadril tak, že si uplatňuje trovy exekúcie vo výške 39,83 eur, pričom v prílohe vyjadrenia zaslal celý exekučný spis. Okresný súd Žilina ako súd exekučný uznesením č. k. 18Er/1033/2004-23 zo dňa 16.08.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 17.09.2011, návrhu navrhovateľa ako oprávneného na zmenu exekútora vyhovel, vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého a pôvodnému exekútorovi JUDr. Jozefovi Rišianovi priznal náhradu trov exekúcie vo výške 39,83 eur. Podľa ust. § 21 ods.4 veta prvá O.s.p., za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Podľa ust. § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. Podľa ust. § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 z. z. účinnom od 01.01.2013, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu. Podľa ust. § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinného od 01.01.2013, pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. Podľa ust. § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.
Podľa ust. § 16 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Podľa ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2013, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. Podľa ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 215/2007 Z. z. účinnom od 01.09.2007, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. (§ 35b ods. 10 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení zákona č. 215/2007 Z.z.) Podľa ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 z. z. účinnom od 01.01.2009, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Podľa ust. § 30 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“), exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Podľa ust. § 30 ods. 3 EP v znení zákona č. 341/2005 Z. z. účinnom od 01.09.2005 do 31.05.2011, len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Do rozhodnutia podľa odseku 7 môže exekútor v konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Podľa ust. § 44 ods. 8 EP v znení zákona č. 585/2006 Z. z. účinného od 01.12.2006, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Podľa ust. § 44 ods. 9 EP v znení zákona č. 585/2006 Z. z. účinného od 01.12.2006, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie. Navrhovateľ si tak v konaní uplatňoval nárok na náhradu škody spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod spis. zn. 18Er/1033/2004 spočívajúcim v tom, že Okresný súd Žilina nerozhodol o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote ustanovenej v cit. ust. § 44 ods. 8 EP. Jeho nárok je tak potrebné právne posúdiť ako nárok vyplývajúci zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci podľa cit. ust. § 3 ods. 1 písm. d) v spojení s ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom navrhovateľ si tak uplatnil jednak nárok na náhradu skutočnej škody podľa cit. ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a jednak nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Aktívna vecná legitimáciu navrhovateľa v spore (že je nositeľom ním uplatneného práva) by tak mala vyplývať z cit. ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a pasívna vecná legitimácia odporcu (že je nositeľom povinnosti zodpovedajúcej navrhovateľom uplatnenému právu) by tak mala vyplývať z cit. ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. V ďalšom sa súd zaoberal tým, či došlo k naplneniu podmienky konania (§ 104 O.s.p.) spočívajúcej v tom, že navrhovateľ požiadal odporcu písomne o predbežné prerokovanie nároku v súlade s cit. ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Z vyššie zisteného skutkového stavu súd vyvodil, že navrhovateľ požiadal príslušný orgán štátu písomne o predbežné prerokovanie nároku v súlade s cit. ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., avšak jeho
nárok nebol v lehote podľa cit. ust. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uspokojený. Došlo teda k naplneniu uvedenej podmienky konania a súčasne treba konštatovať, že odporcom vznesená námietka predčasnosti návrhu navrhovateľa nie je dôvodná. Pokiaľ sa týka správnosti označenia príslušného orgánu štátu, ktorý by mal v konaní v mene štátu (odporcu) konať, súd vychádzajúc z cit. ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012 (súčasne aj v znení zákona č. 412/2012 z. z. účinnom od 01.01.2013) dospel k záveru, že príslušným orgánom konajúcim v mene odporcu je Ministerstvo spravodlivosti SR, teda navrhovateľ správne označil v návrhu príslušný orgán. V prejednávanom prípade navrhovateľ odôvodňoval nesprávny úradný postup Okresného súdu Žilina ako exekučného súdu, ktorý by mal zakladať objektívnu zodpovednosť odporcu podľa cit. ust. § 3 ods. 1 písm. d) v spojení s ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nevydaním rozhodnutia o zmene súdneho exekútora v lehote 30 dní od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora ustanovenej v cit. ust. § 44 ods. 8 EP, pričom k jeho vydaniu došlo až viac ako 334 dní po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora. Pokiaľ sa týka námietky odporcu, že procesný súd nie je v zmysle cit. ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinného od 01.01.2013 oprávnený konštatovať nesprávny úradný postup exekučného súdu spočívajúci v prieťahoch v konaní, resp. nevydaní rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote, súd má za to, že je nepochybné, že v danom prípade navrhovateľ poukazuje na nesprávny úradný postup a na vznik škody, ktorej náhradu si uplatnil, všetko pred účinnosťou novely zákona č. 514/2003 Z. z. vykonanej zákonom č. 412/2012 Z. z. Je neprípustné, aby sa nároky na náhradu škody, ku ktorých vzniku malo dôjsť v čase do 31.12.2012, posudzovali podľa právnej úpravy účinnej až následne od 01.01.2013 (porušenie princípu zákazu retroaktivity, čl. 1 ods. 1 Ústavy SR). S poukazom na to, súd považoval túto námietku odporcu za nedôvodnú. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (cit. ust. § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.). Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení všetkých podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú: 1) porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v nesprávnom úradnom postupe [cit. ust. § 3 ods. 1 písm. d) v spojení s cit. ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.]. 2) vznik a existencia škody (resp. nemajetkovej ujmy) spôsobenej nesprávnym úradným postupom, 3) príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti (nesprávnym úradným postupom) a škodou (resp. nemajetkovou ujmou), ktorá porušením povinností vznikla. Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Nesprávny úradný postup je vymedzený v cit. ust. § 9 ods. 1 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z. ako porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Z vykonaného dokazovania mal súd zistené, návrh navrhovateľa ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora bol exekučnému súdu doručený niekedy v období od 16.09.2010 do 27.09.2010; o tomto návrhu na zmenu súdneho exekútora bolo rozhodnuté dňa 16.08.2011 tak, že exekučný súd vyhovel návrhu na zmenu súdneho exekútora a poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Možno tak konštatovať, že k rozhodnutiu o návrhu navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora zo strany exekučného súdu došlo minimálne 323 dní (cca 10 a pol mesiaca) po doručení návrhu navrhovateľa zo dňa 16.09.2010 exekučnému súdu. Je možné konštatovať vzhľadom na znenie cit. ust. § 44 ods. 8 EP, že exekučný súd formálne vzaté vychádzajúc izolovane zo znenia cit. ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. sa dopustil nesprávneho úradného postupu. Súd sa tak v ďalšom zaoberal naplnením ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej majetkovej škody, ktorej náhradu si návrhom navrhovateľ uplatnil, súd musí konštatovať, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody (majetkovej ujmy). Súd nemohol vychádzať v konkrétnom prípade z navrhovateľom tvrdených celkových nákladov na správu jeho pohľadávok prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, na
udržiavanie a správu informačného systému, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde, ktoré v kontexte prejednávanej veci navrhovateľ vyjadril v paušalizovanej sume, ktorá mala pripadať na ten ktorý konkrétny prípad, a to z dôvodu osobitosti každého jednotlivého prípadu. Navrhovateľ v konaní napokon ani nekonkretizoval, ktoré s uvedených nákladov v súvislosti s prejednávaným konkrétnym prípadom vynaložil. Navyše navrhovateľ vôbec ani akýmkoľvek spôsobom nepreukázal vznik ním tvrdených celkových nákladov, resp. v konaní neoznačil jediný dôkaz, z ktorého by vznik akýchkoľvek ním tvrdených nákladov vyplýval. Pre prípadný záver súdu o vzniku takýchto nákladov nie je postačujúce, ak existuje možnosť vzniku takýchto nákladov, pretože tento vznik musí byť navrhovateľom bezpochybne preukázaný. Súd tak musel v tomto prípade konštatovať, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho v konaní podľa ust. § 120 ods. 1 O.s.p. zaťažovalo na preukázanie vzniku ním tvrdenej majetkovej škody. Odhliadnuc od uvedeného, súd považuje za potrebné poukázať ešte na to, že predmetné režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú nepochybne vynakladané v súvislosti s podnikateľskou činnosťou navrhovateľa, ktorou je v prevažnej miere, ako to sám navrhovateľ v návrhu konštatoval, poskytovanie krátkodobých úverov. Navrhovateľ tak tieto náklady vynakladá v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu svojej obchodnej činnosti, čo nemožno považovať za škodu mu vzniknutú. Z hľadiska priamej príčinnej súvislosti tak zo strany navrhovateľa nebolo v prejednávanom prípade opätovne preukázané, že by navrhovateľ zamestnal akéhokoľvek zamestnanca, resp. že by prevádzkoval akýkoľvek informačný systém, práve z dôvodu dotknutého exekučného konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod spis. zn. 18Er/442/2007, resp. jeho časti pripadajúcej na obdobie od 16.09.2010 do 16.08.2011 (t. j. navrhovateľom vytýkaného obdobia nečinnosti exekučného súdu). Je možné naopak vychádzať z toho, že ak aj navrhovateľ v dotknutom období vôbec zamestnával akéhokoľvek zamestnanca, ako aj prevádzkoval akýkoľvek informačný systém, z dôvodu správy pohľadávok (čo však opätovne navrhovateľ nepreukázal), takéhoto zamestnanca by zamestnával, resp. by prevádzkoval takýto informačný systém, aj v prípade, že by exekučný súd v dotknutej veci rozhodol o zmene súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote. Súd tak musí konštatovať, že pokiaľ ide o navrhovateľom uplatnený nárok na náhradu majetkovej škody, navrhovateľ nepreukázal naplnenie ďalších dvoch predpokladov (vznik škody a príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu. Preto súd návrh navrhovateľa v časti o zaplatenie sumy 175,- eur z titulu majetkovej škody zamietol. Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej nemajetkovej ujmy, ktorej náhradu si návrhom navrhovateľ uplatnil, súd v prvom rade poukazuje na znenie cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2013 Z. z., podľa ktorého v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. V súvislosti s uvedeným súd poukazuje na to, že nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy a automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR). Sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (rozhodnutia Ústavného súdu SR spis. zn. I.ÚS 16/2002 a I.ÚS 63/2000). Ak neexistuje príčinná súvislosť medzi postupom súdu a porušením základného práva alebo slobody, treba považovať takú sťažnosť za zjavne neopodstatnenú. Samotná dĺžka konania sama o sebe ešte nemusí bez ďalšieho znamenať závažné porušenie práv sťažovateľa (rozhodnutia Ústavného súdu SR spis. zn. I.ÚS 476/2012, IV.ÚS 92/2004, III.ÚS 168/2005, II.ÚS 93/2003). Taktiež nie každé porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov má takú intenzitu, na základe ktorej by bolo možné automaticky pristúpiť k priznaniu odškodnenia vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch. Toto je aj explicitne vyjadrené v cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. S prihliadnutím na vyššie uvedený výklad a ďalej uvedené skutkové okolnosti prípadu, súd dospel k záveru, že v danom prípade je postačujúce samotné konštatovanie porušenia práva navrhovateľa bez priznania nemajetkovej ujmy. Pri tomto závere súd vychádzal prihliadajúc na nasledovné skutkové okolnosti. Na úvod súd poukazuje, ako aj odporca v rámci svojho vyjadrenia k návrhu na začatie konania, na to, že implicitne z cit. ust. § 44 ods. 8 a 9 EP vyplýva povinnosť pôvodného súdneho exekútora riadne vykonávať úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora. Je nepochybné tak aj v danom prípade, že pôvodný súdny exekútor bol povinný tieto úkony vykonávať až do času rozhodnutia exekučného súdu o zmene súdneho exekútora a o poverení nového súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie. Navrhovateľ nijakým spôsobom nepreukázal svoje skutkové tvrdenia, že na jeho strane mohli vzniknúť dôvodné obavy o právny a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej pôvodným súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Rišianom, t. j. že by tento vykonával jednotlivé úkony exekúcie subjektívne neefektívne alebo s omeškaním, resp., že by tento porušoval svoje povinnosti súdneho exekútora pri vykonávaní tejto konkrétnej exekúcie. Z uvedených dôvodov tak podľa názoru súdu nemohlo objektívne posudzované dôjsť u navrhovateľa k vzniku ním tvrdených následkov v podobe vnútorných zásahov do spoločnosti, ovplyvňovania podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenia jeho práv, straty legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, straty dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, ktorými odôvodňoval vznik nemajetkovej ujmy. Súčasne súd nemohol nevziať do úvahy aj skutkové okolnosti na strane samotného navrhovateľa. Je všeobecne známou skutočnosťou (§ 121 O.s.p.), že navrhovateľ poskytoval v rozhodnom čase (a aj v súčasnosti naďalej poskytuje) spotrebiteľské úvery vo veľkom objeme v rádovo desiatkach tisíc prípadov (čo vyplýva aj zo skutočnosti, že navrhovateľ podal viac ako 43.000 obdobných návrhov ako v prejednávanej veci), pričom z tejto činnosti pri ním poskytovaných úverových podmienkach, dosahoval (dosahuje) aj napriek vyššej miere podnikateľského rizika nepochybne značný zisk. V danom prípade u navrhovateľa bez najmenších pochybností nešlo o súdne konanie, ktoré by malo pre neho existenčný význam (ako je to napr. v konaniach vo veciach osobného stavu, či pracovno-právnych). Preto určité, nie však z pohľadu času podľa názoru súdu osobitne významné, zbytočné prieťahy v jednotlivom dotknutom konaní exekučného súdu tak nemohli akýmkoľvek spôsobom vyvolať u navrhovateľa ním tvrdené následky. Z vyššie uvedených dôvodov tak súd návrh aj v časti o zaplatenie sumy 608,52 eur z titulu nemajetkovej ujmy ako nedôvodný zamietol. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, je potrebné poznamenať, že súd skúma premlčanie len u existentného nároku a v danom prípade existencia uplatnených nárokov navrhovateľa nebola preukázaná. Z dôvodu zamietnutia návrhu pre nepreukázanie vzniku uplatnených nárokov čo do ich základu súd nepovažoval za účelné vykonávať navrhovateľom označený, avšak do rozhodnutia súdu nezabezpečený, dôkaz - znalecký posudok, ktorý mal vyčíslovať výšku navrhovateľom uplatnenej majetkovej škody. Pokiaľ ide o navrhovateľom opätovne len označený, avšak do rozhodnutia súdu nezabezpečený, znalecký posudok znalca v odbore - právne vzťahy k cudzine, odvetvia európske právo, ktorý mal zodpovedať na otázky týkajúce sa interpretácie a aplikácie smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 v nadväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru Súdneho dvora EÚ, súd takýto znalecký posudok nepovažoval za dôkazný prostriedok podľa ust. § 125 v spojení s ust. § 120 ods. 1 O.s.p., keďže takouto listinou by nebolo možné nijakým spôsobom prispieť k zisteniu skutkového stavu veci a ani k preukázaniu navrhovateľom produkovaných skutkových tvrdení. Takáto listina by mohla azda len podporiť právnu argumentáciu navrhovateľa. Napokon súd považuje za potrebné dať účastníkom do pozornosti rímsko-právnu zásadu iura novit curia (súd pozná právo), v zmysle ktorej počas súdneho konania nie sú právne predpisy (ako aj ich výklad) predmetom dokazovania, pretože ich súd musí poznať. Podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Podľa ust. § 151 ods. 2 O.s.p., ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. V konaní bol v plnom rozsahu úspešný odporca. Odporcovi teda vzniklo podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu účelne vynaložených trov konania. Odporca však trovy v lehote podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslil. S poukazom na to súd odporcovi náhradu trov nepriznal, a to vzhľadom k tomu, že z obsahu spisu mu vznik trov nevyplýva.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 O.s.p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2 O.s.p. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.