Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19CoE/140/2013

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného B., so sídlom v O., pobočka V., B. X, V., IČO XX XXX XXX proti povinnému B., naposledy so sídlom V., F. X/XX, IČO XX XXX XXX, t.č. vymazaný z obchodného registra, o vymoženie 1.233,78 Eur (37.169,- Sk) s príslušenstvom, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 12. decembra 2012, č.k. -15, takto

rozhodol:

Uznesenie okresného súdu v napadnutej časti - vo výroku o trovách exekúcie p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie proti povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým je platobný výmer č. XXXX/XXa zo dňa 16.05.2000 vydaný oprávneným, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.06.2000 a vykonateľnosť dňa 20.06.2000. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi udelené dňa 21.08.2000. Dňa 06.02.2009 bol doručený súdu návrh súdneho exekútora na zastavenie exekúcie voči povinnému z dôvodu výmazu povinného z obchodného registra. Súd citoval ustanovenie Exekučného poriadku a W. kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci. Ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví ( ). Medzi takéto podmienky konania patrí spôsobilosť účastníkov konania. Spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak ten, komu ju zákon priznáva ( ). Súdom bolo z výpisu z obchodného registra povinného preukázané, že Krajský súd v Bratislave uznesením, č.k. -99 zo dňa 01.02.2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 13.03.2007, zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka B., so sídlom F. X/XX, XXX XX V., IČO XX XXX XXX pre nedostatok majetku dlžníka. Povinný bol vymazaný z obchodného registra ex offo dňa 23.03.2007. Povinný zanikol bez právneho nástupcu, tým stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, preto súd v zmysle v spojení s Exekučného poriadku exekúciu zastavil. Súdny exekútor si v podaní zo dňa 29.01.2009 vyčíslil trovy exekúcie vo výške spolu 84,63 Eur. Podľa na exekučné konania podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí , ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. má teda voči Exekučného poriadku povahu predpisu subsidiárneho. Platí teda zásada, že pokiaľ Exekučný poriadok má úplnú úpravu trov exekúcie, spôsob ich určenia, určenie, kto znáša trovy, nie je možné použiť ustanovenia o trovách konania aj na exekučné konanie. V predmetnej exekúcii je preto možné pri rozhodovaní o trovách exekúcie aplikovať len ustanovenia a nasl. Exekučného poriadku. V zásade platí, že súdny exekútor má právo na náhradu trov potrebných pre účelné vymáhanie nároku a tieto v princípe znáša povinný. Z tejto zásady vyplýva výnimka, kedy je možné zaviazať oprávneného k náhrade trov a táto výnimka je upravená v Exekučného poriadku, a to len pri spôsobe ukončenia exekúcie jej zastavením. Súd pri prípadnom zaväzovaní oprávneného k úhrade trov súdneho exekútora musí zvážiť, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti

predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Rozsah tejto povinnosti na náhradu je daný rozsahom procesného zavinenia oprávneného, ktoré viedlo k zastaveniu exekúcie. Nie je možné postihovať alebo hodnotiť správanie oprávneného v priebehu exekučného konania, pretože prípadná povinnosť oprávneného k náhrade trov exekúcie sa viaže výlučne len k procesnému hľadisku, a to ukončeniu exekúcie zastavením z dôvodu zániku povinného. Samotnú skutočnosť, že došlo po ôsmich rokoch od začatia exekučného konania k výmazu povinného z obchodného registra, nie je možné považovať za zavinenie oprávneného a tvrdiť, že pri náležitej opatrnosti mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Súd dospel k záveru, že súdnemu exekútorovi v tejto výnimočnej situácii nie je možné priznať náhradu trov exekúcie. Exekútor ako nositeľ práva na náhradu trov exekúcie je v exekučnom konaní v postavení účastníka konania a nie vykonávateľa verejnej moci, pričom je na výsledku exekúcie materiálne zainteresovaný. Svojím súhlasom stať sa súdnym exekútorom a vykonávať činnosť exekútora musí preto znášať aj s tým spojené riziko, že nie vo všetkých prípadoch dosiahne uspokojenie svojich zákonných nárokov ako účastník exekučného konania. Poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR (napr. zo dňa 24.01.2008, uznesenie č. z 22.10. 2008, uznesenie zo dňa 17.12. 2008 , uznesenie I.ÚS 256/08 zo 07.08.2008 a iné), v ktorých opakovane poukázal na to, že ak v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť tento stav k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré nesie exekútor, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Obdobné stanovisko zaujal aj Ústavný súd ČR vo svojich skorších rozhodnutiach, ako napr. uznesenie sp. zn. , , , , III. 158/05, a iné).

Proti tomuto uzneseniu, v časti vo výroku o trovách exekúcie, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie súdny exekútor. Poukázal na rozhodnutie ÚS ČR č. , nález ÚS ČR zo dňa 08.08.2005, sp. zn. a na rozhodnutie NS SR, sp. zn. , v zmysle ktorého právny vzťah súdneho exekútora a účastníka exekučného konania sa nemôže považovať za súkromnoprávny vzťah. Má za to, že rozhodnutím, ktoré je nesprávne interpretované súdmi v neprospech súdnych exekútorov, je aj rozhodnutie ÚS SR zo dňa 12.09.2006. Povolanie exekútora vyplýva zo splnomocnenia štátu na výkon verejnej moci v rámci realizácie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu. Exekútor sa teda podieľa na výkone súdnej moci v rozsahu kompetenčného SR a z tohto dôvodu nie je možné stotožňovať slobodné povolanie advokáta s povolaním exekútora. Má za to, že Exekučný poriadok upravuje nedostatočne povinnosť úhrady trov exekúcie v prípade zastavenia, nakoľko neupravuje, kto zaplatí trovy exekúcie v prípade zastavenia exekúcie v špecifických prípadoch. Táto neexistujúca právna úprava neznamená, že exekútor nemá nárok na náhradu trov exekúcie aj v tomto prípade. Pri posudzovaní otázky priznania trov exekúcie je povinnosťou súdu zohľadniť zmysel a účel náhrady trov exekúcie a použiť taký výklad zákona, ktorý by neporušoval základné právo exekútora zaručené v . Súd nemôže bez ústavne akceptovateľných dôvodov odňať nárok (vlastníctvo) na priznanie trov exekúcie bez toho, aby posúdil, aký je zmysel a účel náhrady trov exekúcie, ktoré je povinný vynaložiť exekútor v časovej a vecnej súvislosti s exekučným konaním. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. -13 zo dňa 05.11.2008. Rozhodnutie ESĽP Van der Mussele proti Belgicku nie je rozhodnutím, ktoré je možné obdobne použiť aj v prípade profesie exekútora. Orgány a osoby (exekútori), ktoré majú právne postavenie založené na verejnoprávnych vzťahoch, nemôžu mať monopolné postavenie, keďže toto je inštitútom súkromného práva. Vymáhanie pohľadávok v SR vykonávajú aj daňové orgány, colné orgány, všetky správne orgány podľa správneho poriadku, ako aj dražobníci, a preto nie je možné akceptovať názor Ústavného súdu SR, že exekútor nemá nárok na priznanie trov, nakoľko má údajne monopolné postavenie pri výkone exekúcie. Ďalej poukázal na rozhodnutie NS SR, sp. zn. zo dňa 12.12.2000, sp. zn. zo dňa 27.06.2001, sp. zn. , nález Ústavného súdu, sp. zn. -30 zo dňa 17.12.2004, sp. zn. -28 zo dňa 04.10.2007 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. -43 zo dňa 29.10.2010, sp. zn. -25 zo dňa 12.04.2010. Je toho názoru, že nepriznanie trov exekúcie exekútorovi pri zastavení exekúcie, na ktoré má zákonné právo podľa Exekučného poriadku,je vždy porušením základného práva exekútora zaručeného v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s SR a porušením základného práva - zákazu povinnej a nútenej práce podľa čl. 4 ods. 2 a vzhľadom na skutočnosť, že absentuje vnútroštátna úprava na priznanie trov exekúcie v prípade špecifikovaných prípadov pri zastavení exekúcie a porušenie základného práva na pokojné užívanie majetku, bolo porušené aj základné právo podľa čl. 6 Európskeho dohovoru, ako

i čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1. Na základe uvedeného žiadal zrušenie napadnutého uznesenia a priznanie trov exekučného konania.

Krajský súd preskúmal vec podľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania v súlade s a dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je potrebné v napadnutej časti vo výroku o trovách exekúcie podľa ako vecne správne potvrdiť.

Predmetná exekúcia bola napadnutým uznesením zastavená podľa v spojení s Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002. V tejto časti predmetné uznesenie odvolaním napadnuté nebolo, a preto výrok o zastavení exekúcie nadobudol právoplatnosť. Zároveň uvedeným uznesením okresný súd súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

Z obsahu spisu mal krajský súd za preukázané, že exekučné konanie začalo dňa 10.07.2000, kedy bol návrh oprávneného na vykonanie exekúcie doručený súdnej exekútorke.

Dňa 21.08.2000 bolo súdom vydané poverenie na vykonanie exekúcie.

Z výpisu z obchodného registra bolo zistené, že povinný bol dňa 23.03.2007 ex offo vymazaný z obchodného registra. Z tohto dôvodu, nakoľko povinný stratil v dôsledku výmazu z obchodného registra spôsobilosť byť účastníkom konania, súd prvého stupňa zastavil exekúciu a o trovách exekúcie rozhodol podľa § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002.

Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní vznesené a dospel k záveru, že okresný súd vec správne právne posúdil.

Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Podľa § 235 ods. 2 Exekučného poriadku exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa § 196 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002 za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.

Podľa § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Súdny exekútor má v zmysle uvedených zákonných ustanovení právo na odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času, teda trovy exekúcie. V zásade platí, že trovy exekučného konania znáša povinný. V danej veci však súd nemohol na zaplatenie trov exekúcie zaviazať povinného, keďže tento zanikol ku dňu 23.03.2007 ako subjekt práv a povinností.

V danej veci mohol súd zaviazať oprávneného na zaplatenie trov exekúcie len v prípade naplnenia znenia zákonného ustanovenia § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002. Podľa daného ustanovenia v spojení s § 235 ods. 2 Exekučného poriadku súd môže uložiť oprávnenému nahradenie nevyhnutných trov exekúcie v prípade, že oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti v priebehu konania predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Predmetné zákonné ustanovenie predstavuje výnimku zo zásady, že náklady exekučnej činnosti uhrádza povinný. Jeho použitie však prichádza do

úvahy iba po splnení zákonných predpokladov, teda ak exekučné konanie bolo zastavené a oprávnený mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie pri náležitej opatrnosti.

Po preskúmaní veci krajský súd konštatuje, že okresný súd správne dospel k záveru, že oprávnený v priebehu konania nemohol pri vynaložení náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie

- zánik povinného v dôsledku jeho výmazu z obchodného registra. Návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému podal oprávnený exekútorovi dňa 10.07.2000, kedy bol povinný v obchodnom registri zapísaný ako spoločnosť s ručením obmedzeným. Povinný bol vymazaný ku dňu 23.03.2007, t. j. viac ako 6 rokov po začatí exekučného konania. Oprávnený teda nemohol pri vynaložení náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie, ktorým bol v danej veci výmaz povinného z obchodného registra a nie jeho nemajetnosť. Preto v tomto prípade nie je daný dôvod na to, aby súd na zaplatenie trov exekúcie zaviazal oprávneného podľa § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002.

Vzhľadom na právnu úpravu náhrady trov exekúcie v Exekučnom poriadku a súdnu prax platí, že v exekučnom konaní môže nastať aj taký stav, keď nebudú uspokojené nároky exekútora pri výkone exekúcie. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Z príslušných ustanovení Exekučného poriadku možno vyvodiť, že súdnych exekútorov treba považovať za príslušníkov slobodného povolania, pričom je vecou slobodného rozhodnutia osoby spĺňajúcej predpísané predpoklady, že sa dá vymenovať za súdneho exekútora. Exekútorskú činnosť vykonávajú súdni exekútori za účelom dosiahnutia zisku, teda v podnikateľskom režime. Možno preto ustáliť, že súdny exekútor vystupuje pri svojej činnosti v postavení podnikateľa. Základnou charakteristikou postavenia podnikateľa je sústavná činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko. Správne súd prvého stupňa poukázal aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (citované v prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.

Súd môže zaviazať k náhrade trov exekúcie oprávneného iba v zákonom vymedzených dôvodoch, a preto nie je možné v danom prípade použiť analógiu legis ani analógiu juris.

Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa potvrdil.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.