Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 118/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2005 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya

vo veci sťažnosti Š. B., bytom P., zastúpeného advokátom JUDr. A. B., B., pre namietané

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského

súdu v Bratislave (pôvodne Mestského súdu v Bratislave) v konaní vedenom pod sp. zn. 19

Cb 3590/92 Po takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave (pôvodne Mestský súd v Bratislave) v konaní vedenom

pod sp. zn. Po p o r u š i l základné právo Š. B. na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a právo

na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

2. Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. Po

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Š. B. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk

(slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave

p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov konania

Š. B. v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet advokáta

JUDr. A. B., B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti Š. B. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2005

doručená sťažnosť (doplnená 20. mája 2005) Š. B., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. A. B., B., pre namietané porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Bratislave (pôvodne Mestského súdu v Bratislave – ďalej len

„krajský súd“ a „mestský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 3590/92 Po.

Sťažovateľ uviedol, že 26. novembra 1992 podal na bývalom mestskom súde žalobu

o zaplatenie 1 069 023 Kčs, ktorá bola evidovaná pod sp. zn. 19 Cb 3590/92 Po.

Prvé pojednávanie vo veci bolo vytýčené až 25. apríla 1994 a ďalšie 22. júna 1994.

Súd uložil sťažovateľovi, aby mu oznámil adresy svedkov, čo aj listom z 19. júla 1994

urobil. Od tohto dátumu krajský súd konal až 4. októbra 2000, keď oznámil, že 13. marca

1996 bol pod sp. zn. vyhlásený konkurz na majetok žalovaného. Následne

sťažovateľ zistil, že konkurz bol zrušený splnením rozvrhového uznesenia 2. októbra 2000.

Túto informáciu obsahovala aj výzva krajského súdu, ktorou zisťoval, či sťažovateľ

trvá na návrhu. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd prvé pojednávanie vytýčil

až po 17 mesiacoch od podania žaloby a v konaní pokračoval až listom zo 4. októbra 2000.

Od podania žaloby do podania ústavnej sťažnosti uplynulo viac ako 12 rokov, pričom

krajský súd vo veci nekonal, ani meritórne vo veci nerozhodol.

Sťažovateľ uviedol, že mu vznikla škoda veľkého rozsahu, ktorá viedla k likvidácii

jeho živnosti. Uviedol, že svojich subdodávateľov – veriteľov musel vyplatiť z osobného

majetku. Celkove vyplatil veriteľom sumu viac ako 700 000 Sk. Postupom krajského súdu

a jeho nekonaním mu bol zjavne odoprený prístup k spravodlivosti.

Do podania ústavnej sťažnosti trvá stav, kedy sa sťažovateľ nemôže domôcť

spravodlivého súdneho rozhodnutia a zaplatenia ceny za vydané publikácie, ktoré žalovaný

poprel. Sťažovateľ viac ako 10 rokov musel znášať stály stres a bremeno záväzkov voči

svojim veriteľom. V dôsledku toho mu vznikla škoda vo výške istiny 1 069 023 Sk

s príslušenstvom, ktorá do 30. marca 2005 predstavuje sumu 412 000 Sk. Sťažovateľ

uviedol, že utrpel morálnu ujmu, pretože musel ukončiť svoju podnikateľskú činnosť,

a zároveň vyčíslil škodu na ušlom zisku spolu vo výške 4 512 000 Sk, ktorej priznanie žiada

od ústavného súdu z titulu primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol, že:

„1. Krajský súd v Bratislave vo veci... pod spisovou značkou Po

porušil právo Š. B., aby sa jeho vec prejednala bez zbytočných prieťahov v konaní, zaručené

v a právo na prerokovanie veci v primeranej

lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby v konaní pod spisovou značkou

19 Cb 3590/92 Po konal.

3. Š. B. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 4.512.000,- Sk, ktoré

je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu Š. B., JUDr. A. B.

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Š. B. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd

v Bratislave povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. A. B. do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ listom z 13. júna 2005 súhlasil s prejednaním veci bez ústneho

pojednávania a vyčíslil trovy konania.

K obsahu sťažnosti sa vyjadrila aj predsedníčka krajského súdu listom sp. zn.

Spr. 3426/2005 z 24. mája 2005, ku ktorému pripojila aj stanovisko zákonného sudcu

k prejednávanej veci. Uviedla, že 7. decembra 1992 bola krajskému súdu doručená žaloba,

ktorou sa sťažovateľ domáha voči žalovanému – V. O., B. zaplatenia peňažnej sumy

vo výške 1 069 023 Kčs. Dňa 8. februára 1993 súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie

súdneho poplatku vo výške 42 760 Sk a túto povinnosť si sťažovateľ splnil 16. apríla 1993.

Dňa 7. marca 1994 súd nariadil vo veci termín pojednávania na 25. apríl 1994.

Na pojednávaní právny zástupca sťažovateľa navrhol pojednávanie odročiť s tým,

že v lehote 10 dní zašle súdu aj žalovanému písomné doplnenie ich dohody. Súd

pojednávanie odročil na neurčito s tým, že účastníci budú na ďalšie pojednávanie písomne

predvolaní. Ďalšie pojednávanie súd nariadil na 22. jún 1994. Po vypočutí účastníkov

konania súd odročil pojednávanie na neurčito s tým, že právny zástupca sťažovateľa zašle

súdu do 10 dní adresy svedkov, ktorých navrhuje vypočuť. Sťažovateľ 22. júla 1994

oznámil súdu mená svedkov. Dňa 10. augusta 1994 sťažovateľ zaslal súdu stanovisko

k vyjadreniu odporcu k podanej žalobe. Dňa 22. apríla 1997 súd nariadil vo veci

pojednávanie na 12. máj 1997, na ktoré sa účastníci konania nedostavili. U sťažovateľa

nebolo vykázané doručenie predvolania (právny zástupca sťažovateľa neoznámil súdu

zmenu sídla), preto súd odročil pojednávanie na 2. jún 1997. Súd zistil, že na majetok

odporcu bol uznesením z 13. marca 1996 vyhlásený konkurz a v tento deň došlo ex lege

k prerušeniu konania, ktoré trvalo do 20. novembra 2000, keď bol konkurz zrušený

na základe právoplatného rozhodnutia konkurzného súdu. Dňa 4. októbra 2000 bol

sťažovateľ súdom vyzvaný, aby oznámil, či si pohľadávku uplatnil v konkurznom konaní.

Dňa 6. novembra 2000 sťažovateľ oznámil, že pohľadávku do konkurzného konania

neprihlásil. Ďalším z účinkov vyhlásenia konkurzu bola skutočnosť, že jeho vyhlásením

došlo k zrušeniu spoločnosti odporcu. Z uvedeného je zrejmé, že ak po ukončení

konkurzného konania zostane úpadcovi nejaký majetok, vykoná sa jeho likvidácia, a ak nie,

mal by byť podaný návrh na výmaz spoločnosti z obchodného registra. Z právoplatného

rozvrhového uznesenia vyplýva, že v konkurznom konaní došlo len k uspokojeniu

pohľadávok proti podstate a pohľadávok I. triedy. Pohľadávky zaradené do ďalších tried

(kde by patrila aj pohľadávka sťažovateľa) uspokojené neboli pre nedostatok majetku

úpadcu.

Z uvedených skutočností je zrejmé, že sťažnosť na prieťahy v konaní mohla

mať právnu relevanciu len v období do vyhlásenia konkurzu na majetok odporcu,

t. j. do 13. marca 1996. Po tomto období výsledok sporu mohol predstavovať len morálnu

satisfakciu. Predsedníčka krajského súdu znovu zdôraznila, že aj keď sťažovateľ mal

kvalifikovaného advokáta, svoju pohľadávku si do konkurzného konania neprihlásil. Pokiaľ

ide o postup súdu, tento až do 10. augusta 1994 postupoval plynulo. Od tohto momentu

až do vyhlásenia konkurzu nebol vo veci vykonaný žiadny procesný úkon. Dňa 9. mája

2005 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu zistenia

existencie zápisu odporcu v obchodnom registri. Predsedníčka krajského súdu uviedla,

že netrvá na ústnom prejednaní veci. V prílohe predložila aj vyjadrenie zákonného sudcu,

ktorý spis prevzal vo februári 2004.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej doplnenia, vyjadrenia predsedníčky krajského súdu

a vyjadrenia zákonného sudcu, ale najmä zo spisu krajského súdu sp. zn. Po

ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci:

Sťažovateľ podal návrh na začatie konania na bývalom mestskom súde 7. decembra

1992 spolu s prílohami.

Dňa 8. februára 1993 bol sťažovateľ vyzvaný na uhradenie súdneho poplatku

vo výške 42 760 Kčs.

Dňa 14. decembra 1993 podal sťažovateľ sťažnosť na prieťahy predsedovi mestského

súdu.

Dňa 14. marca 1994 zákonný sudca určil termín pojednávania na 25. apríl 1994.

Dňa 25. apríla 1994 sa konalo vo veci pojednávanie za účasti zástupcov sťažovateľa

a žalovaného, pričom zástupkyňa žalovaného uviedla, že jej nebola doručená žaloba (takmer

po 1 a pol roku). Následne súd pojednávanie odročil bez určenia ďalšieho postupu.

Dňa 26. apríla 1994 sudca nariadil pojednávanie na 22. jún 1994, na ktorom

sa zúčastnili zástupcovia sťažovateľa aj žalovaného. Pojednávanie bolo odročené s tým,

že obe strany v lehote 10 dní navrhnú výsluch svedkov.

Dňa 22. júla 1994 sťažovateľ listom oznámil adresy navrhovaných svedkov.

Dňa 10. augusta 1994 sa sťažovateľ opätovne vyjadril k veci.

Dňa 24. apríla 1997 sudca určil termín pojednávania na 12. máj 1997.

Dňa 12. mája 1997 sa vo veci konalo pojednávanie bez účasti účastníkov konania.

V ten istý deň bol určený termín pojednávania na 2. jún 1997.

Dňa 29. mája 1997 oznámila zástupkyňa žalovaného (č. l. 57), že mestský súd

v marci 1996 vyhlásil konkurz na jeho majetok.

Dňa 2. júna 1997 sa konalo pojednávanie bez účasti predvolaných, ktoré bolo

odročené na neurčito s tým, že bude overená adresa zástupcu sťažovateľa v zozname

advokátov.

Dňa 4. októbra 2000 krajský súd oznámil sťažovateľovi prerušenie konania z dôvodu

vykonávania konkurzu a zároveň ho požiadal o predloženie správy, či si pohľadávku

uplatnil v konkurznom konaní.

Dňa 6. novembra 2000 sťažovateľ krajskému súdu oznámil, že pohľadávku

neprihlásil do konkurzného konania.

Dňa 14. novembra 2000 dal zákonný sudca pokyn uložiť spis do skončenia konkurzu.

Dňa 25. októbra 2001 krajský súd oznámil účastníkom konania, že konkurz bol

2. októbra 2000 zrušený pod sp. zn. pre splnenie rozvrhového uznesenia.

Dňa 21. mája 2004 krajský súd oznámil sťažovateľovi, že konkurz bol zrušený

2. októbra 2000, a opätovne ho žiadal o oznámenie, či pohľadávku prihlásil do konkurzu.

Dňa 15. novembra 2004 právny zástupca sťažovateľa žiadal o predĺženie lehoty.

Dňa 26. novembra 2004 zákonný sudca vydal pokyn kancelárii, aby spis uložila

na lehotu do 1. januára 2005.

Dňa 1. apríla 2005 predsedníčka krajského súdu požiadala zákonného sudcu

o vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľa. Zákonný sudca sa vyjadril 6. apríla 2005.

Dňa 7. apríla 2005 zákonný sudca určil termín pojednávania na 9. máj 2005.

Dňa 9. mája 2005 sa konalo pojednávanie, ktorého sa zúčastnili zástupcovia

sťažovateľa a žalovaného, nebol však vypočutý svedok a pojednávanie bolo odročené

za účelom vyžiadania výpisu z obchodného registra a preverenia adries svedkov z evidencie

obyvateľov.

Dňa 9. mája 2005 boli vyžiadané adresy z evidencie obyvateľov, ako aj výpis

z obchodného registra. Zároveň bola pripojená aj časť spisu sp. zn. , najmä

rozvrhové uznesenie a uznesenie o zrušení konkurzu z 2. októbra 2000, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 20. novembra 2000.

Dňa 27. mája 2005 bola predložená správa z evidencie obyvateľstva s adresami

svedkov.

Dňa 1. júna 2005 podal zákonný sudca návrh na výmaz žalovaného z obchodného

registra.

III.

Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania

na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v kontexte medzinárodných záväzkov

Slovenskej republiky garantovať právo na prerokovanie veci v primeranej lehote

vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečiť odstránenie stavu právnej neistoty osôb

domáhajúcich sa rozhodnutia štátneho orgánu v primeranej lehote (,

a iné).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného

práva podľa alebo práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu

podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka konania a spôsobom,

akým v konaní postupoval súd (, a iné).

Predmetom posudzovaného konania pred krajským súdom je žaloba o plnenie

z obchodného styku, ktorou sa sťažovateľ domáhal uhradenia dlžnej čiastky s úrokmi

z titulu obchodnej zmluvy so žalovaným. Ide o štandardnú agendu obchodného súdnictva

s bohatou judikatúrou, so štandardným zisťovaním skutkových postupov, ku ktorým však

krajský súd ani nepristúpil napriek tomu, že konanie trvá vyše 10 rokov.

Ďalším kritériom je hodnotenie správania účastníka. Účastník vystupoval v konaní

rôzne. Od počiatku sa správal aktívne, urgoval rýchlosť konania, no potom sa viac rokov

o vec nezaujímal, ba dokonca jeho právny zástupca nenahlásil krajskému súdu zmenu

adresy advokátskej kancelárie, v dôsledku čoho došlo aj k zmareniu pojednávania

a následne krajský súd musel zisťovať jeho adresu cez register advokátskych kancelárií.

Správanie sťažovateľa ako účastníka konania prispelo k predĺženiu doby prerokovania

uvedenej veci.

Ústavný súd pripomína, že z ustanovenia

vyplýva pre účastníka konania procesná povinnosť prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel

konania poskytnutím náležitej súčinnosti súdu v záujme zabezpečenia plynulého postupu

v konaní.

V sporovom konaní, akým je aj posudzované konanie, nesie procesnú zodpovednosť

za riadne uvedenie návrhu na rozhodnutie vo veci samej, predkladanie dôkazov a iných

úkonov potrebných na dosiahnutie účelu takého konania vo výraznej miere účastník

(, a iné). Zvlášť sa to dotýka situácie, keď má kvalifikovaného

zástupcu v konaní.

Pokiaľ ide o postup okresného súdu v konaní, tento vykazuje zvlášť závažné

pochybenia, ktoré korešpondujú so situáciou, že dôjde až k úplnému zmareniu pohľadávky

sťažovateľa. Ústavný súd akceptuje, že pri nápade veci si naštudovanie spisu a zváženie

optimálneho postupu v konaní vyžaduje určitý časový priestor. Je pravda, že návrh bol

podaný 7. decembra 1992, ústavný súd však môže zohľadniť prípadné porušenie

až od 15. februára 1993, keď nadobudol účinnosť (),

je však neprijateľné, že súd vo veci nekonal od 8. februára 1993 do 14. marca 1994, teda

vyše roka, a až pri nariadenom pojednávaní 25. apríla 1994 sa zástupkyňa žalovaného

dožadovala žalobného návrhu. Dňa 10. augusta 1994 sa vyjadril k veci sťažovateľ a súd

začal konať až 24. apríla 1997 (po takmer 2 a pol roku), keď určil termín pojednávania.

Ústavný súd vzal do úvahy, že v marci 1996 došlo k vyhláseniu konkurzu na majetok

žalovaného, ktorý trval do právoplatnosti rozhodnutia sp. zn. , keď 20. novembra

2000 nadobudlo právoplatnosť uznesenie o zrušení konkurzu. Počas tejto doby boli všetky

konania voči žalovanému prerušené podľa zákona. Po tomto termíne začal krajský súd

konať až 26. októbra 2004, teda po ďalších 4 rokoch.

Obrana krajského súdu v tomto smere je neudržateľná, v spise dodnes neboli

vykonané úkony (najmä výsluchy svedkov), ktoré by smerovali k rozhodnutiu vo veci

samej. Práve zdĺhavým postupom krajského súdu vznikla situácia, že spor podľa vyjadrenia

predsedníčky krajského súdu už stratil pre sťažovateľa právnu relevanciu. Ústavný súd

dospel k záveru, že v dôsledku uvedeného postupu krajského súdu, jeho nečinnosťou,

ktorou dochádzalo k zbytočným prieťahom v posudzovanom konaní, došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného , ako aj práva na prerokovanie veci v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výrokovej časti nálezu).

Vo vzťahu ku krajskému súdu ústavný súd neakceptoval ako právne významnú

argumentáciu zákonného sudcu konajúceho vo veci ohľadne počtu, náročnosti a závažnosti

ďalších vecí.

Podľa druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou takéhoto výroku vo vzťahu ku krajskému súdu

domáhal. Pretože ústavný súd zistil porušenie základných práv sťažovateľa, prikázal

krajskému súdu, aby vo veci ďalej konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 4 512 000 Sk, pričom ich existenciu odvodil z predmetu sporu

(istiny a doby, ktorá uplynula od jej uplatnenia na súde).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Pretože porušenie základných práv sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno

napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto

porušenie nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú

nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie. Ústavný

súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 80 000 Sk

(bod 3 výrokovej časti nálezu), zohľadňujúc nemajetkovú ujmu sťažovateľa spočívajúcu

v pocitoch právnej neistoty.

Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu na priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia nevyhovel (bod 5 výrokovej časti nálezu).

Ústavný súd pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia

zohľadnil dĺžku prieťahov, ako aj podiel krajského súdu a sťažovateľa na ich vzniku.

Sťažovateľ žiadal prostredníctvom svojho právneho zástupcu o priznanie trov

právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci spolu s režijným paušálom vo výške

5 302 Sk.

Ústavný súd vychádzal pri uznaní náhrady trov konania z § 36 ods. 2 zákona

o ústavnom súde v spojení s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Keďže právny zástupca sťažovateľa správne vypočítal trovy konania, ústavný súd mu ich

v plnom rozsahu priznal (bod 4 výrokovej časti nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2005