Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-165-2022.pdf
PDF · 103.09 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/165/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. X, B. a 2/ D. E., nar. X.X.XXXX, bytom B. F. XX, B., obaja žalobcovia zastúpení JUDr. Monikou Marjanovič, advokátkou, so sídlom Urbánkova 6, Košice, proti žalovanému: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, o určenie, že záložné právo neexistuje, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 3. júna 2022, č. k. 18C/72/2020-178
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobcovia v 1. a 2. rade sú povinní nahradiť žalovanému 100% trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1.Okresný súd Košice II (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo "prvoinštančný súd") napadnutým rozsudkom vo veci samej zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia neexistencie záložného práva na bytových nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalobcu v 1. rade, zriadeného Zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, uzatvorenou dňa 28.8.2008 (ďalej tiež len „záložná zmluva“) na zabezpečenie pohľadávky právneho predchodcu žalovaného – spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s. voči žalobcom zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0578705410 zo dňa 28.8.2008 (ďalej tiež len „úverová zmluva“). Tento nárok bol podľa žaloby vystavaný na argumentácii o premlčaní záložného práva, opierajúcej sa o skutkovú okolnosť zosplatnenia celého neuhradeného zostatku úveru dňa 6.6.2015 a fakt, že žalovaný oznámil začatie výkonu záložného práva listom zo 4.12.2020.
2. Súd prvej inštancie primárne posudzoval procesnú prípustnosť určovacej žaloby so záverom, že žalobcovia majú na určení, ktorého sa domáhajú, naliehavý právny záujem v zmysle § 137 písm. c) C.s.p., „...keďže z údajov z katastra nehnuteľností vyplýva existencia zápisu záložného práva k Nehnuteľnostiam v prospech žalovaného a žalobcami požadovaný určujúci výrok je spôsobilý dosiahnuť výmaz tohto záložného práva a odstrániť tak stav právnej neistoty medzi stranami sporu ohľadom existencie záložného práva“. Podľa posúdenia prvoinštančného súdu zároveň ide „...o jediný spôsob, akým môžu žalobcovia dosiahnuť výmaz záložného práva k Nehnuteľnostiam bez súhlasu žalovaného“.
3. V nadväznosti na to sa prvoinštančný súd zaoberal aj hmotnoprávnou opodstatnenosťou uplatneného nároku. Skutkovo pritom v podstatnom vyšiel zo zistení, že „...právny predchodca žalobcu pre omeškanie žalobcov so zaplatením splátky úveru splatnej dňa 06.06.2015 úver poskytnutý na základe Zmluvy o úvere zosplatnil ku dňu 04.11.2015“, že „...právny predchodca žalovaného oznámil žalobcom začatie výkonu dohodnutého záložného práva k Nehnuteľnostiam ich predajom na dobrovoľnej dražbe listom zo dňa 07.01.2016“, že Okresný súd Košice II uznesením sp. zn. 42C/261/2016 z 18. júla 2016 zakázal
právnemu predchodcovi žalovaného výkon záložného práva až do času právoplatného skončenia konania, k čomu došlo v nadväznosti na rozhodnutie o odvolaní Krajského súdu v Košiciach rozsudkom sp. zn. 1Co/210/2018 z 20. marca 2019 dňa 20.5.2019, že „Žalovaný listom zo dňa 04.12.2020 oznámil žalobcom pokračovanie výkonu záložného práva k Nehnuteľnostiam ich predajom na dobrovoľnej dražbe“.
4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1, § 52, § 100 ods. 1 a 2, § 101, § 112, § 151a, § 151c, § 151j ods. 1 a 2 zák. č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník, v aktuálnom znení a § 7 zák. č. 62/2020 Z. z., o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v aktuálnom znení. Na ich základe dospel v prvom rade k záveru o premlčaní záložného práva žalovaného, považujúc pritom z pohľadu § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka za výkon záložného práva predajom zálohu na dobrovoľnej dražbe otvorenie dražby, t.j. vyvolanie licitátora o začatí dražby. Súd prvej inštancie odmietol argument žalovaného, že za výkon záložného práva je možné považovať oznámenie o začatí výkonu záložného práva. Skonštatoval v tejto spojitosti, že „Žalobcovia, dražobník a ani okresný úrad nie sú príslušnými orgánmi v zmysle ustanovenia § 112 Občianskeho zákonníka“. Riadiac sa týmito úvahami uzavrel, že „Trojročná premlčacia doba záložného práva k Nehnuteľnostiam resp. práva žalovaného uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia zabezpečenej pohľadávky zo zálohu - Nehnuteľností uplynula dňa 05.11.2018, keďže právny predchodca žalovaného sa mohol uspokojiť resp. domáhať uspokojenia svojej pohľadávky zo zálohu - Nehnuteľností, najskôr deň nasledujúci po dni zosplatnenia zabezpečenej pohľadávky“. I napriek záveru o premlčaní záložného práva súd prvej inštancie „...na vznesenú námietku premlčania zo strany žalobcov neprihliadal“, považujúc ju v okolnostiach prípadu za odporujúcu dobrým mravom. V úvahách vedúcich k tomuto záveru skutkovo vyšiel z toho, že „...právny predchodca žalobcu začal s výkonom záložného práva predajom Nehnuteľností na dobrovoľnej dražbe v januári 2016, t.j. cca 2 mesiace po vyhlásení mimoriadnej splatnosti pohľadávky, ktorá bola zabezpečená záložným právom k Nehnuteľnostiam. Následne však na návrh žalobcu v 1. rade, doručenom súdu dňa 20.06.2016, tunajší súd v konaní vedenom pod spis. zn. 42C/261/2016 neodkladným opatrením zo dňa 18.07.2016 právnemu predchodcovi žalovaného uložil povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva k Nehnuteľnostiam. Toto neodkladné opatrenie bolo právoplatne zrušené dňa 20.05.2019“. Skonštatoval v tejto súvislosti, že „Napriek tomu, že stranou v konaní spis. zn. 42C/261/2016 žalovaný nebol, nariadené neodkladné opatrenie žalovaného zaväzovalo v zmysle § 228 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s § 234 ods. 2 Civilného sporového poriadku“. Žalovaný oznámil pokračovanie výkonu záložného práva žalobcom v decembri 2020“. Podľa zistenia súdu prvej inštancie „Následne súd na základe návrhu žalobcov v tomto konaní dňa 18.01.2021 nariadil žalovanému neodkladným opatrením zdržať sa výkonu záložného práva k Nehnuteľnostiam“. Na dôvažok prvoinštančný súd poznamenal, že „V dôsledku prijatia zákona č. 62/2020 Z.z. a jeho § 7 nebolo možné vykonávať dražbu v období od 27.03.2020 do 31.05.2020“. V kontexte týchto okolností súd prvej inštancie konštatoval, že „z dôvodu konania žalobcov nebolo možné v dôsledku nariadených neodkladných opatrení vykonávať záložné právo k Nehnuteľnostiam v období od 18.07.2016 do 20.05.2019 a v období od 18.01.2021 po súčasnosť. Zároveň v dôsledku prijatia zákona č. 62/2020 Z.z. nebolo objektívne možné vykonávať dražby v období od 27.03.2020 do 31.05.2020. Právnemu predchodcovi žalovaného nebránila vo vykonávaní záložného práva k Nehnuteľnostiam žiadna prekážka v období od novembra 2015 do júna 2016 (t.j. 8 mesiacov) pričom aj začal s výkonom záložného práva k Nehnuteľnostiam v primeranom čase potom, ako sa zabezpečená pohľadávka stala v celom rozsahu splatnou. Žalovanému nebránila vo výkone záložného práva k Nehnuteľnostiam žiadna prekážka v období od júna 2019 do marca 2020 (t.j. 10 mesiacov) a v období od júna 2020 do decembra 2020 (7 mesiacov).“ Z toho súd prvej inštancie vyvodil, že „...žalovaný a jeho právny predchodca mali objektívnu možnosť vykonávať záložné právo k Nehnuteľnostiam v súhrne 25 mesiacov“, a teda že na výkon práva nemali k dispozícii celý čas zodpovedajúci zákonom určenej premlčacej dobe (36 mesiacov). Považoval za spravodlivé „...aby žalovaný mal rovnako ako iní záložní veritelia objektívnu možnosť domáhať sa uspokojenia svojej zabezpečenej pohľadávky v súhrne so svojím právnym predchodcom aspoň v období 36 mesiacov. Totiž objektívne právo chráni toho, kto náležite dbá na svoje subjektívne právo stanovením všeobecnej premlčacej doby tiež v trvaní 36 mesiacov.“ Podľa jeho názoru, skrátenie premlčacej doby a fakt, že ju spôsobili žalobcovia, je potrebné považovať za výnimočnú okolnosť odôvodňujúcu aplikáciu § 3 ods. 1 Občianskeho. Na podklade týchto úvah uzavrel, že „...vznesenie námietky premlčania žalobcov za tejto situácie, keď žalovaný márne uplynutie premlčacej doby výkonu záložného práva nezavinil a zavinenie naopak možno pričítať žalobcom, je nutné považovať za zneužitie ich práva na úkor žalovaného“. Súd prvej inštancie zavŕšil posúdenie súladu námietky premlčania žalobcov s dobrými mravmi vysporiadaním sa s podstatnými
časťami ich argumentácie v tejto otázke. V prvom rade odmietol priliehavosť odkazu žalobcov na závery formulované Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/203/2018m konštatujúc skutkovú odlišnosť prejednávaných prípadov. Podľa jeho nazerania „V danom prípade totiž na rozdiel od tohto konania k premlčaniu výkonu záložného práva nedošlo v dôsledku konania a zavinenia dlžníkov, ktorí vzniesli námietku premlčania“. Súd prvej inštancie nesúhlasil ani s názorom žalobcov, že „...žalovaný si v rámci vynaloženia náležitej starostlivosti mal zaobstarať exekučný titul k pohľadávke zabezpečenej záložným právom k Nehnuteľnostiam...“. Poukázal na to, že exekučný titul nie je podmienkou výkonu záložného práva a akcentoval, že „Občiansky zákonník v § 151j ods. 2 vyslovene pripúšťa, aby sa záložný veriteľ uspokojil alebo domáhal uspokojenia zo zálohu aj vtedy, keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná“, a preto považoval za zodpovedajúce požiadavke náležitej starostlivosti, pokiaľ žalovaný v okolnostiach prípadu nepristúpil k uplatneniu premlčanej pohľadávky.
5. Napadnutým rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie tiež o trovách konania tak, že procesne úspešnému žalovanému priznal nárok na ich plnú náhradu s použitím ust. § 255 ods. 1 C.s.p.
6. Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že jej žalobe vyhovie. Žalobcovia v odvolaní ťažiskovo namietali proti záveru, že ich námietka premlčania (žaloba založená na dovolaní sa premlčania; pozn. odv. súdu) je v rozpore s dobrými mravmi. V prvom rade nesúhlasili s názorom súdu prvej inštancie o význame neodkladného opatrenia pre plynutie premlčacej doby, dôvodiac, že žalovaný napriek neodkladným opatrením uloženému zákazu dočasne vykonať záložné právo, mohol zamedziť jeho premlčaniu včasným uplatnením zabezpečenej pohľadávky na súde. Odvolatelia prezentovali názor, že odopretia súdnej ochrany pre rozpor s dobrými mravmi sa môže domáhať len ten z účastníkov právneho vzťahu, ktorý vyvinul dostatočnú mieru starostlivosti a predvídavosti pri jeho zakladaní. Poukázali tiež na to, že aplikáciou § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka dochádza k oslabeniu princípu právnej istoty, a preto použitie tohto zákonného ustanovenia prichádza do úvahy len vo výnimočných prípadoch. Za takto výnimočný odvolatelia nepovažovali prejednávaný prípad tiež preto, že žalovaný mohol následky plynutia času eliminovať dostupnými právnymi prostriedkami „ ...napr. exekučným titulom, písomným uznaním nároku“. Podľa presvedčenia odvolateľov, nečinnosť žalovaného v tomto smere nemôže byť na ich úkor, pričom za ospravedlňujúce v tomto smere nepovažovali ani súdom prvej inštancie uvažovanú snahu nenavyšovať pohľadávku o náklady spojené s jej uplatnením. Žalobcovia zastávali názor, že nimi vznesenú námietku premlčania nemožno považovať za amorálnu za situácie, keď nebolo preukázané aby ňou sledovali zámer poškodiť či znevýhodniť žalovaného. Naopak, vytkli žalovanému, že „Nie je obvyklé, aby bezdôvodne dôveroval opakovaným sľubom dlžníkov, ktorí síce tvrdia, že chcú splácať svoj dlh, ale v skutočnosti nekonajú, sú nečinní“. Žalobcovia v odvolaní namietali tiež nedostatok dôvodov napadnutého rozsudku, dôvodiac, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s argumentom, že listom z 13.1.2021 žalovaný oznámil nový výkon záložného práva, keďže v pôvodnom výkone realizovanom ešte jeho právnym predchodcom (oznámený listom z zo 7.1.2016), nepokračoval. Svojimi odvolacími námietkami vytýkajúcimi nedostatky v procesnom postupe pri odôvodňovaní rozhodnutia a poukazujúcimi tiež na prítomnosť právnych vád napadnutého rozsudku, žalobcovia podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnili odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) C.s.p. V odvolaní žalobcami formálne označený, a tiež aj citovaný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol tento ďalší odvolací dôvod odvolateľmi materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnený. Odvolací súd v tejto spojitosti upriamuje pozornosť na záver vyplývajúci z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 90/2019 z 5. novembra 2019, v zmysle ktorého odvolací dôvod nemôže spočívať len na všeobecnom vyjadrení nespokojnosti s rozhodnutím bez bližšej špecifikácie vytýkaných nesprávností v kontexte konkrétnych okolností prípadu. Odvolací súd napokon poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).
7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolania poukázal na právnu neudržateľnosť argumentu žalobcov, že následky plynutia času mal za daných okolností zvrátiť uplatnením záložným právom zabezpečenej pohľadávky na súde a až za „absurdný“ označil názor odvolateľov, že nemal veľkoryso prihliadať na ich aktivitu (prísľuby uspokojenia pohľadávky), ktorou sa po zosplatnení úveru snažili vyhnúť realizácii záložného práva.
8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcov ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že nie je (odvolanie) dôvodné.
9. Odvolací súd sa v intenciách odvolaním vymedzeného zamerania odvolacieho prieskumu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.), a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalobcov v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd jeho dôvody z relevantných hľadísk nastolených odvolaním precizuje. Odvolací súd pripomína, že odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok, a preto nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie isté závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje (por. uznesenie Ústavného súdu SR sp, zn. IV. ÚS 350/2009 z 8. októbra 2009).
10. Podstata právnej argumentácie žalobcov sa koncentruje v argumente, že za situácie, keď na základe ich návrhu súd neodkladným opatrením dočasne (opakovane) zakázal žalovanému (jeho právnemu predchodcovi) vykonať záložné právo, bolo možné od neho spravodlivo požadovať, aby zamedzil premlčaniu záložného práva v dôsledku jeho nevykonania v zákonom predpokladanom čase, výkonom iného práva – uplatnením peňažného nároku na súde alebo právnym úkonom – uznaním dlhu odvolateľmi. Odvolací súd s takýmto nazeraním na podobu spravodlivého usporiadania pomerov účastníkov občianskoprávnych vzťahov rozhodne nesúhlasí. Zhodne s názorom súdu prvej inštancie má odvolací súd za to, že pokiaľ žalobcovia svojím procesným úkonom (návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia) privodili stav, ktorý žalovanému objektívne bránil vo výkone práva, dovolanie sa premlčania, založené práve na argumente, že právo nebolo v čase trvajúceho zákazu vykonané, naráža na princíp spravodlivosti už v jeho základe, nakoľko nerovnováhu v právnom postavení strán, vyvolanú už žalobcami iniciovaným zásahom do subjektívneho práva žalovaného, ďalej prehlbuje. Odvolací súd pripomína, že úloha sudcu pri aplikácii práva v rámci podmienok materiálneho právneho štátu je práve opačná - uplatnením princípu dobrých mravov vyrovnávať takéto disproporcie spravodlivosti. Výstižný záver v tejto problematike formuloval Ústavný súd SR v náleze sp. zn. IV. ÚS 294/2012 zo 7. februára 2013, v ktorom konštatoval, že úlohou sudcu je „nájsť riešenie, ktoré by zaisťovalo maximálnu realizáciu základných práv účastníkov sporu, a ak to nie je možné, rozhodnúť v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. podľa všeobecného prirodzeno-právneho princípu“. Rovnako Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 6Cdo/71/2011 z 27. februára 2013 konštatoval, že „Je ... povinnosťou súdu v každej prejednávanej veci vyvinúť maximálne úsilie pre nájdenie takého riešenia, ktoré bude zlučiteľné so všeobecnou predstavou spravodlivosti.“ Obdobne kladenie ďalších nárokov na správanie sa žalovaného za situácie, keď mu z iniciatívy žalobcov bolo zakázané vykonávať záložné právo, sa od pomyselného obrazu spravodlivého usporiadania pomerov strán len vzďaľuje. Predstava žalobcov, že žalovaný mal v tejto situácii uplatniť zabezpečenú pohľadávku na súde je naviac v príkrom rozpore s konceptom záložného práva, zavedeným v našej právnej úprave zák. č. 526/2002 z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vystavaným zásadne na téze výkonu záložného práva bez ingerencie súdu.
11. Vo vzťahu k odvolacej námietke, ktorou žalobcovia vytýkajú súdu prvej inštancie, že sa v dôvodoch napadnutého rozsudku nevysporiadal s ich argumentom, že listom z 13.1.2021 žalovaný oznámil nový výkon záložného práva, odvolací súd upriamuje pozornosť odvolateľov na to, že kľúčovým v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie bol záver o amorálnosti výkonu práva založeného na námietke
odporujúcej dobrým mravom, vo vzťahu ku ktorému je dotknutý argument žalobcov bez zjavného alebo žalobcami bližšie vysvetleného významu. Odvolací súd v tejto spojitosti pripomína, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú vo svojej rozhodovacej praxi konštantne premieta aj Ústavný súd SR, vnútroštátny všeobecný súd sa musí v odôvodnení svojho rozhodnutia vyrovnať (len) s argumentom, ktorý je podstatný (i) a ktorý je zároveň formulovaný dostatočne jasným a presným spôsobom (ii). Podľa názoru odvolacieho súdu, posudzovaný argument žalobcov tieto parametre nespĺňa, a preto súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že na takto formulovanú otázku odvolateľom v dôvodoch napadnutého rozsudku nedal odpoveď.
12. Odvolací súd z týchto dôvodov s použitím ust. § 387 ods. 1 C.s.p ako vecne správny potvrdil rozsudok prvoinštančného súdu, ako v napadnutom zamietavom výroku, tak aj v závislom výroku o trovách konania, majúcom správny základ v procesnom neúspechu žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie.
13. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
14. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
15. V odvolacom konaní mal žalovaný plný procesný úspech, a preto mu v súlade s citovaným zákonným ustanovením vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobcom, ktorí boli v odvolacom konaní neúspešní. Na tomto základe odvolací súd priznal žalovanému nárok náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)