Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_14Cob-319-2012.pdf
PDF · 149.14 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/319/2012
Uznesenie
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v právnej veci žalobcu: „Spoločenstvo Alej slobody 1888", so sídlom Alej slobody 1888, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 36 140 929, zastúpeného právnou zástupkyňou JUDr. Ivicou Firstovou, advokátkou, so sídlom J. XXXX, XXX XX L. A., proti žalovanému: Jozef Škuta, s miestom podnikania Družby 2017/24, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 14 271 109, zastúpenému právnou zástupkyňou JUDr. Janou Fridrichovou, advokátkou, so sídlom P. Z.. X, XXX XX B., v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 8Cb/54/2011-210 zo dňa 28. júna 2012, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 8Cb/54/2011-210 zo dňa 28. júna 2012 v napadnutom výroku I/ o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.800,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.800,- Eur od 22.01.2012 do zaplatenia, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku IV/ o trovách prvostupňového konania z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd I/ žalovaného zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 2.800,- Eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 2.800,- Eur od 22.01.2012 do zaplatenia a IV/ trovy prvostupňového konania v sume 204,49 Eur, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku; II/ v časti o zaplatenie sumy 2.690,17 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 6.673,48 Eur od 23.09.2009 do 15.12.2009, s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 2.690,17 Eur od 16.12.2009 do zaplatenia a vo výške 0,5 % ročne zo sumy 3.983,31 Eur za obdobie od 16.12.2009 do zaplatenia, konanie zastavil a III/ vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
Okresný súd uviedol, že žalobca pôvodne žalobou doručenou súdu 02.12.2011 žiadal, aby súd zaviazal žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 6.673,48 Eur s 9,5 % úrokom z omeškania od 23.09.2009 do zaplatenia a trovy konania. Podľa žaloby, 22.08.2009 žalobca uzavrel so žalovaným Zmluvu o dielo, predmetom ktorej bolo vykonanie rekonštrukčných prác na bytovke spravovanej žalobcom. Podpisu zmluvy predchádzala ponuka, pričom súčasťou tejto zmluvy bol aj krycí list rozpočtu na sumu 43.117,27 Eur. Zmluva o dielo bola podpísaná bývalým predsedom spoločenstva, Ing. Q. O. (vo funkcii od 07.10.2009 do 06.12.2010). Od 06.12.2010 sa predsedníčkou spoločenstva stala Ing. T. E.. Jej nástupom do funkcie došlo ku kontrole dokumentov, faktúr a listín, ktoré mali súvislosť s vykonanou rekonštrukciou. Po vykonanej kontrole žalobca dospel k záveru, že žalovaný sa na úkor žalobcu neoprávnene obohatil o sumu cca 6.673,48 Eur.
Podaním z 18.05.2012 žalobca zobral žalobu čiastočne späť a žiadal o zaplatenie 3.983,31 Eur s 9 % úrokom z omeškania od 09.12.2009 do zaplatenia a trovami konania; čiastočné späťvzatie žaloby vychádzalo zo záverov posudku znalca. Žalovaný s čiastočným späťvzatím žaloby nesúhlasil z dôvodov vecnej a právnej nedôvodnosti podanej žaloby.
Žalovaný podaním doručeným súdu 25.06.2012 uplatnil v prvostupňovom konaní (z dôvodu opatrnosti) kompenzačný nárok (§ 98 OSP) na zaplatenie 2.800,- Eur ako ceny za vykonané práce naviac.
S odkazom na vykonané dokazovanie, z neho vyvodené skutkové zistenia a závery a za aplikácie ust. § 536 ods. 1, 3 Obchodného zákonníka „účinného v čase uzavretia zmluvného vzťahu medzi účastníkmi“ (zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších právnych predpisov; ďalej len „OBZ“), § 547 ods. 1, 2, 3 OBZ, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka „účinného v čase uzavretia zmluvného vzťahu medzi účastníkmi“ (zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších právnych predpisov; ďalej len „OZ“), § 456 OZ, § 563 OZ, § 369 ods. 1 OBZ, § 517 ods. 1, 2 OZ, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. „účinného v čase uzavretia zmluvného vzťahu medzi účastníkmi“, okresný súd konštatoval čiastočnú dôvodnosť podanej žaloby.
Keďže žalovaný neuviedol žiadne vážne dôvody, pre ktoré s čiastočným späťvzatím žaloby nesúhlasil a ktoré by odôvodňovali pokračovanie v konaní aj v časti dotknutej späťvzatím, okresný súd v zmysle ust. § 96 ods. 1 OSP konanie v predmetnej časti, v rozsahu výroku II/, zastavil.
Okresný súd prijal záver, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu vo výške 2.800,- Eur, úhradou sumy žalobcom 22.09.2009 bez právneho dôvodu. Žalovanému vznikla v zmysle § 456 OZ povinnosť bezdôvodné obohatenie vydať žalobcovi. Vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania okresný súd konštatoval preukázanie omeškania žalovaného s vydaním priznaného bezdôvodného obohatenia 2.800,- Eur až od 22.01.2012, keďže žalobca nepreukázal, že už pred doručením žaloby žalovanému (doručenej 20.01.2012), žalovaného vyzval na vrátenie bezdôvodného obohatenia. K splatnosti priznanej peňažnej sumy tak došlo 21.01.2012 (§ 563 OZ) a k omeškaniu žalovaného došlo od nasledujúceho dňa. Priznaná výška úrokov z omeškania zodpovedala právnej úprave v § 369 ods. 1 OBZ v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.
V časti o zaplatenie sumy 523,30 Eur za „bezdôvodné obohatenie, resp. určitú škodu“, okresný súd žalobu zamietol, keď konštatoval, že žalovanému nevznikla z uzavretého zmluvného vzťahu medzi účastníkmi žiadna povinnosť separovať kovový odpad pre žalobcu za účelom jeho následného speňaženia. Vznikla mu len povinnosť zabezpečiť odvoz odpadu, ktorý vznikol v súvislosti s uskutočňovaním diela, ktoré bolo predmetom písomnej zmluvy o dielo. Taktiež bol zamietnutý aj nárok na zaplatenie sumy 97,93 Eur a 560,08 Eur, z dôvodu rozdielu medzi stavom uvedeným v krycom liste rozpočtu týkajúcim sa plochy náteru a tiež aj množstva sutiny oproti reálnemu stavu. Účastníci sa v písomnej zmluve o dielo dohodli na cene diela vo výške 43.117,27 Eur s tým, že dojednaná cena za dielo je konečná. V zmysle § 547 ods. 1 OBZ, na výšku ceny diela nemá vplyv, že cena bola určená na základe rozpočtu, ktorý je súčasťou zmluvy alebo ho objednávateľovi diela oznámil zhotoviteľ do uzavretia zmluvy. Toto ustanovenie sa týka práve zmluvného vzťahu účastníkov, kde bola cena za dielo určená na základe záväzného rozpočtu, ktorý bol oznámený objednávateľovi do uzavretia zmluvy. Nebolo podstatné, či všetky údaje uvedené v rozpočte zodpovedali realite a boli pravdivé. Dôležitá bola dojednaná výška ceny diela, ktorá bola v tomto prípade nemenná, pretože v ust. § 547 ods. 1 OBZ sa zdôrazňuje nezávislosť ceny a rozpočtu, aj keď rozpočet bol základom pre určenie ceny. Práve kvôli najnižšej cene požadovaného diela zo všetkých subjektov, ktoré sa zúčastnili súťaže, si žalobca vybral práve žalovaného. Aj v opačnom prípade, ak by omylom, resp. z iných dôvodov, žalovaný uviedol v rozpočte nižšie výmery, resp. množstvá, týkajúce sa objednaného diela a v skutočnosti by tieto boli vyššie, žalovanému by nevznikol nárok na doplatenie ceny nad rámec dojednanej ceny za dielo, v dôsledku uvedenia nepravdivých údajov v rozpočte v jeho neprospech.
K obrane žalovaného formou započítania sumy 2.800,- Eur s (proti)pohľadávkou žalovaného voči žalobcovi okresný súd s odkazom na § 358 a nasl. OBZ, § 580, § 581 OZ uviedol, že započítanie je možné pri preukázaní „platných pohľadávok, ktoré sú vzájomné, rovnakého druhu, sú spôsobilé na započítanie a bol urobený započítací prejav“. Dôkazné bremeno preukazujúce existenciu započítavanej pohľadávky - jej právny základ a výšku, zaťažuje žalovaného, ktorý túto povinnosť v konaní neuniesol. Podľa okresného súdu žalovaný nepreukázal, že medzi účastníkmi bola platne uzavretá (okrem písomnej Zmluvy o dielo z 22.08.2009) aj ďalšia ústna zmluva o dielo s iným predmetom plnenia, resp. v zmysle § 549 OBZ dohoda účastníkov o rozšírení diela a obsah tejto zmluvy, predovšetkým jej predmet, rozsah stavebných prác, výšku dojednanej ceny za dielo a jej splatnosť.
Okresný súd uviedol, že žalobca tvrdenia žalovaného o novej zmluve o dielo poprel. Z výpovede svedka Ing. O. vyplynulo, že on tvrdenú ústnu zmluvu o dielo so žalovaným neuzavrel, „len vypracoval objednávku zo dňa 15.10.2010 adresovanú žalovanému“. Túto ďalšiu zmluvu o prácach naviac mala dojednávať a uzavrieť za žalobcu jeho ekonómka, pani F., ktorá však vo veci nebola vypočutá a ani za účelom preukázania existencie a obsahu tvrdeného nového zmluvného vzťahu medzi účastníkmi, žalovaný nenavrhol vykonať ďalšie dokazovanie. Žalovaný, okrem svojej výpovede, dôvodnosť kompenzačnej pohľadávky ako ceny prác vykonaných naviac preukazoval len faktúrou č. 29IN00003, ktorej obsah však tvrdenie žalovaného, že ňou bola vyúčtovaná cena za práce dojednané nad rozsah stavebných prác podľa Zmluvy o dielo z 22.08.2009, nepotvrdila, s pripojeným popisom prác, ktoré mal žalovaný uskutočniť. Z dokazovania bolo preukázané, že niektoré z prác, ktoré sú uvedené v popise, už boli predmetom diela vymedzeného písomnou zmluvou o dielo a jej zmeny týkajúce sa euroschránok. Predmetom písomnej zmluvy o dielo bola aj výmaľba fasády; svedok O. vypovedal, že výmaľba fasády dojednaná v písomnej zmluve, ktorú podpísal, zahŕňala aj výmaľbu výťahovej šachty, avšak žalovaný v priebehu stavebných prác zistil, že jej plochu omylom nezahrnul do výmeru plochy výmaľby uvedenej v rozpočte a z tohto dôvodu bola výmaľba strojovne uvedená v objednávke z 15.10.2010, a tiež v rozpise prác naviac z č.l. 134 spisu. Žalovaný vystavil po prevode platby vo výške 2.800,- Eur žalobcom na jeho účet faktúru č. 29IN00003 zo dňa 23.09.2009 (č.l. 44 spisu), z ktorej obsahu vyplývalo, že bola vystavená len na účely DPH k prijatej zálohe na základe úhrady zálohovej faktúry č. 042009 s uvedením výšky uhradenej zálohy 2.800,- Eur. Žalovaný tvrdil, že práve uvedenou faktúrou vyúčtoval žalovanému cenu prác naviac vo výške 2.800,- Eur, pričom tieto práce a ich cena boli uvedené v popise prác na č.l. 45 spisu, ako prílohe faktúry. V popise prác sú uvedené pod položkami 1-17 stavebné práce širšieho rozsahu ako v objednávke žalobcu z 15.01.2010. V popise prác je uvedená celková cena tam uvedených prác 2.800,- Eur. Žalobca poprel uzavretie samostatnej ústnej zmluvy o realizácii ďalších stavebných prác, nad rámec prác, ktoré boli dojednané v písomnej zmluve o dielo v dojednanej cene 2.800,- Eur. Poukazoval na to, že viaceré práce uvedené v popise prác z č.l. 45, už boli zahrnuté do rozsahu diela, ktoré je predmetom písomnej zmluvy o dielo z č.l. 4, napr. práce pod položkami 7, 9, 17 a doplatky za nerozbitné pieskové sklá na vchodových dverách a oknách sú nedôvodné, pretože tieto práce boli dojednané namiesto pôvodných euroschránok, ktoré zahŕňala písomná zmluva o dielo.
V podaní zo dňa 22.06.2012, doručenom súdu 25.06.2012, žalovaný „z opatrnosti“ uplatnil voči žalobcovi započítanie svojej pohľadávky vo výške 2.800,- Eur, titulom ceny ďalšieho diela, resp. prác naviac, ktoré boli vyúčtované jeho faktúrou č. 29IN00003 voči nárokom žalobcu uplatneným v tomto konaní. Okresný súd bol názoru, že žalobca zaplatil žalovanému sumu 2.800,- Eur formou prevodu z účtu 22.09.2009 ako zálohovú platbu za dielo, ktoré bolo predmetom písomnej zmluvy účastníkov z č.l. 4 spisu. Malo to vyplývať z variabilného symbolu a konštantného symbolu, ktorými bola platba špecifikovaná. Žalobca pri všetkých svojich platbách uhrádzaných žalovanému (č.l. 11-13) vždy konkretizoval číslo faktúry, ku ktorej mala byť platba záväzku priradená. Žalovaný vystavil na žalobcu dve faktúry pod č. 42009, a to zo dňa 12.10.2009 z č.l. 136 a zo dňa 08.09.2009, ktorú mal žalobca k dispozícii z č.l. 151 a predmetom oboch faktúr bola záloha na základe Zmluvy o dielo zo dňa 22.08.2009. Podľa okresného súdu to, že zaplatená suma 2.800,- Eur predstavovala zálohovú platbu diela, ktoré bolo predmetom písomnej zmluvy o dielo z č.l. 4, potvrdil vo výpovedi aj svedok Ing. O., ktorý uviedol, že úver pre žalobcu bol odsúhlasený až v októbri 2009 a žalovaný potreboval peniaze, aby mohol financovať náklady rekonštrukcie. Preto boli pred odsúhlasením úveru uhradené dve zálohové platby 2.500,- Eur a 2.800,- Eur. Samotná faktúra č. 29IN00003 uvádzala, že už uhradená suma 2.800,- Eur bola prijatá ako záloha na základe úhrady zálohovej faktúry č. 042009. Žalobca teda žalovanému uhradil za dielo, ktoré bolo predmetom zmluvy z č.l. 4 v spojení s jej zmenou týkajúcou sa euroschránok, celkovo 45.917,27 Eur, t.j. o 2.800,- Eur viac a žalovaný po úhrade poslednej časti ceny diela, naviac uhradenú sumu vo výške 2.800,- Eur žalobcovi nevrátil. Suma 2.800,- Eur bola zaplatená podľa okresného súdu bez právneho dôvodu, čím sa žalovaný v zmysle § 451 OZ bezdôvodne obohatil, preto okresný súd nárok žalobcu na vrátenie sumy 2.800,- Eur vyhodnotil ako dôvodný. Dôkazné bremeno na preukázanie existencie započítavanej pohľadávky - jej právneho základu a výšky, zaťažovalo žalovaného, ktorý túto povinnosť v konaní neuniesol. Nepreukázal, že medzi účastníkmi bola platne uzavretá, okrem písomnej Zmluvy o dielo, vypracovanej 22.08.2009, aj ďalšia ústna zmluva o dielo s iným predmetom plnenia, resp. v zmysle § 549 OBZ dohoda účastníkov o rozšírení diela a obsah tejto zmluvy, predovšetkým jej predmet, rozsah stavebných prác, výšku dojednanej ceny za dielo a jej splatnosť. Okresný súd napokon konštatoval, že žalobca riadne vykonanie diela potvrdil v doklade označenom ako Ukončenie stavebných prác zo dňa 13.12.2009.
O trovách prvostupňového konania okresný súd rozhodol za aplikácie § 142 ods. 2 OSP v spojení s § 146 ods. 2 veta prvá OSP tak, že žalovanému priznal právo na ich náhradu v sume 204,49 Eur. Pri výpočte (výšky a pomeru) náhrady trov prvostupňového konania do základu zahrnul sumu pôvodne uplatňovanej peňažnej pohľadávky 6.673,48 Eur spolu s uplatňovanými úrokmi z omeškania vyčíslenými do vyhlásenia rozsudku, 28.06.2012 (6.673,48 Eur + 1.754,30 Eur = 8.427,78 Eur). Okresný súd vyhodnotil, že celková výška priznanej istiny s príslušenstvom k 28.06.2012 predstavovala sumu 2.909,77 Eur, t.j. 34,53 %. V konaní do čiastočného späťvzatia žaloby bol úspešnejší žalovaný, ktorého úspech predstavuje 65,47 %, t.j. čistý úspech žalovaného tvoril 30,94 %. Od 18.05.2012, v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby, zostala predmetom konania (istina 3.983,31 Eur, spolu s príslušenstvom, vyčísleným do 28.06.2012 v sume 909,50 Eur =) suma 4.892,81 Eur. Okresný súd žalobcovi priznal istinu 2.800,- Eur s úrokmi z omeškania do 28.06.2012 spolu v sume 2.909,77 Eur, čo predstavovalo úspech žalobcu 59,47 % a pomerný úspech žalobcu 18,94 %. Z uplatnených úkonov okresný súd priznal ako dôvodné tri úkony právnej služby na strane právneho zástupcu žalovaného. Z celkových dôvodne uplatnených trov konania do 18.05.2012 v sume 905,80 Eur okresný súd priznal žalovanému 30,94 %, t.j. 280,25 Eur. Keďže po čiastočnom obmedzení žaloby mal v konaní prevažný úspech žalobca, v rozsahu 18,94 %, ktorý však trovy prvostupňového konania nevyčíslil v zákonnej lehote (§ 151 ods. 1 OSP), vznikol mu nárok len na pomernú časť zaplateného súdneho poplatku zo žaloby v sume 400,- Eur, z ktorých mu podľa úspešnosti okresný súd priznal 18,94 %, t.j. 75,76 Eur. Po odčítaní nároku na pomernú časť trov konania žalobcu od nároku na priznanie pomernej časti náhrady trov žalovanému vznikla podľa okresného súdu žalobcovi povinnosť uhradiť žalovanému náhradu trov prvostupňového konania v celkovej výške 204,49 Eur.
Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný v rozsiahlom (33 stránkovom) písomnom podaní jeho právnej zástupkyne (č.l. 219-251 spisu), ktoré po výzve okresného súdu v zmysle § 209 ods. 1 OSP žalovaný upresnil v podaní z 10.09.2012 (č.l. 256 spisu), tak, že odvolaním napáda výroky I/ a IV/ prvostupňového rozsudku.
Žalovaný označil rozsudok okresného súdu (v napadnutom rozsahu) za nesprávny z dôvodov v procesnej i vecno-právnej rovine. Žalobu považoval za špekulatívnu. Svedok Ing. Q. O. a žalovaný pred súdom potvrdili, že na natretie výťahovej strojovne (jej vonkajších plôch) sa pri uzatváraní Zmluvy o dielo z 22.08.2009, resp. 07.10.2009 nemyslelo (zabudlo). Preto bola táto práca objednaná osobitne a bola i osobitne zaplatená (v rámci diskutovaného obnosu 2.800,- Eur). Argumentáciu okresného súdu o údajnom bezdôvodnom obohatení v rozsahu 2.800,- Eur žalovaný označil za chybnú. Dnešná nespokojnosť žalobcu je právne irelevantná. Platnosť Zmluvy o dielo zo 07.10.2009 je nepochybná. Rovnako nespochybniteľná je platnosť ďalšej zmluvy o dielo - urobenej akceptáciou zhotoviteľa (žalovaného) voči písomnej objednávke žalobcu z 15.01.2010 a dohody o zaplatení. Žalovaný nemal dôvod pochybovať o tom, že sa môže právne relevantne dohodnúť na vykonaní ďalších prác s Ing. Q. O. (vtedajším predsedom spoločenstva) a pri tejto dohode môže za spoločenstvo participovať v rámci jej kompetencie p. P. F.. Záver okresného súdu, že dňa 22.09.2009 poskytol žalobca žalovanému (štvrtú) zálohu 2.800,- Eur, označil žalovaný za svojvoľný. Vo vzťahu k tomuto záveru žalovaný zdôraznil, že súd musí rozhodovať v ústavnom a zákonnom procesnom a hmotno-právnom rámci; z procesného hľadiska poukázal na nevyhnutnosť rešpektovania ust. § 157 ods. 2 OSP a § 132 OSP v rovine zhodnotenia vykonaného dokazovania a odôvodnenia rozhodnutia. Žalovaný uviedol, že z hľadiska kontradiktórneho súdneho konania z bremena tvrdenia žalobcu vyplývalo bremeno dôkazné; dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu, v ktorého záujme je preukázanie pravdivosti ním tvrdených skutočností, zakladajúcich jeho právo. Na druhej strane existuje dôkazné bremeno, spočívajúce v preukázaní skutočností, ktoré vylučujú existenciu uplatňovaného práva; to zaťažuje žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu môže prísť ku zmenám, teda môže dochádzať k prerozdeľovaniu bremien. Pri posudzovaní dôkazného bremena treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu. Platí, že dôkazné bremeno zaťažuje toho účastníka súdneho konania, ktorý z tvrdenia, na ktoré sa dôkazné bremeno vzťahuje, chce vyvodiť pre seba priaznivé právne dôsledky. V tomto kontexte žalovaný nesúhlasil s okresným súdom, že „nedokázal“ svoj nárok na zaplatenie sumy 2.800,- Eur. Poukázal na § 120 OSP s tým, že súd musí mať možnosť zistiť aj také skutočnosti, ktoré sú rozhodujúce podľa hmotného práva, hoci na ich preukázanie účastníci nenavrhli všetky možné dôkazy.
Žalovaný poukázal, že žalobca požadoval najskôr sumu 6.673,48 Eur, neskôr požiadavky korigoval na 3.983,31 Eur, pričom v celom prvostupňovom konaní argumentoval bezdôvodným obohatením (žalovaného). Žalobca nárok nežiadal priznať z iných skutkových okolností. To, že na zistený skutkový stav súd aplikoval právnu normu, upravujúcu režim bezdôvodného obohatenia (preplatok ceny diela na škodu žalobcu a v podobe právne nekorektného obohatenia na strane žalovaného), ešte samo o sebe neznamená zmenu skutkového stavu, ani nutnosť pripustiť zmenu žalobného petitu. Podľa žalovaného nemožno vniesť do zmluvného vzťahu taký prvok právnej neistoty, že nový štatutár zmluvnej strany by mohol anulovať prejav vôle predchádzajúceho štatutára. Za nesprávny žalovaný označil postup okresného súdu, ktorý (ťažiskovo) vychádzal z konštantných a variabilných symbolov uvedených žalovaným na štyroch faktúrach (č. 03/2009, 29IN00003, 042009, 2009/17). Bolo zrejmé, že žalovaný začal stavebné práce (v rozsahu predpokladaného diela) realizovať pred podpisom písomnej zmluvy o dielo. Nemalo to však vplyv na právnu podstatu zmluvy o dielo a platobné vzťahy medzi účastníkmi. Existovala Zmluva o dielo z 22.08.2009, avšak musela byť stornovaná, lebo žalobcovi sa stále nepodarilo zabezpečiť si úverové prostriedky. Aby mal žalobca istotu, že žalovaný začne pracovať, dal mu dve akontácie - 2.500,- Eur (faktúra č. 03/2009) a 2.800,- Eur (faktúra č. 29IN00003). Obe faktúry boli vystavené a zaplatené pred uzavretím písomnej Zmluvy o dielo zo 07.10.2009. Z právneho hľadiska tvorí Zmluva o dielo zo 07.10.2009 privatívnu nováciu (§ 516 OZ v spojení s § 1 ods. 2 OBZ). Obe fakturácie a obe platby boli mimo režimu písomnej Zmluvy o dielo zo 07.10.2009. Z tohto hľadiska žalovaný namietol záver okresného súdu, že sumy 2.500,- Eur (faktúra č. 3/2009) + 22.500,- Eur (faktúra č. 042009) + 18.117,27 Eur (faktúra č. 2009/17) boli zaplatené „v poriadku“, ale platba 2.800,- Eur (faktúra č. 29IN00003) bola spoločenstvom urobená duplicitne, či navyše, a preto sa mal žalovaný bezdôvodne obohatiť. Žalovaný uviedol, že uniesol dôkazné bremeno k tvrdeniu, že ešte pred podpísaním platnej Zmluvy o dielo (zo 07.10.2009), sa dohodol so žalobcom (predsedom spoločenstva Ing. Q. O.) na urobení rekonštrukcie bytového domu, ale aj na realizovaní ďalších prác na bytovom dome. Fakt, že sumu 2.800,- Eur žalovaný dostal koncom septembra 2009 a presná dohoda o „ďalších prácach a ich cene“ vznikla až v januári 2010 (po akceptovaní objednávky žalobcu z 15.014.2010) nič nemení na faktickej i právnej korektnosti záležitosti. Platné právo nezakazuje, aby objednávateľ dal zhotoviteľovi peniaze vopred a na tom, čo a kedy a za akú cenu sa bude (dielo) realizovať, sa partneri dohodnú až potom. V tomto smere žalovaný namietol konštatovanie okresného súdu, že svedok (Ing. S. O.) „len vypracoval objednávku zo dňa 15.01.2010 adresovanú žalovanému“, keďže žalovaný objednávku akceptoval. Ak za tejto situácie žalobca tvrdil, že sa žalovaný bezdôvodne obohatil v rozsahu 2.800,- Eur, bolo jeho dôkazným bremenom toto tvrdenie preukázať; tiež preukázať neexistenciu dohody (ústnej zmluvy o druhom diele).
Žalovaný zdôraznil platný právny úkon účastníkov - dohodu o vykonaní „dodatočných prác“ s dohodou o ich cene, ktorá bola i konzumovaná (zhotoviteľ poskytol vecné plnenie a objednávateľ zaplatil dohodnutú cenu), pričom v čase uzatvorenia zmluvy kompetentný reprezentant objednávateľa aj následne výslovne pred súdom potvrdil, že žalobca ako objednávateľ bol s rekonštrukciou spokojný, zhotoviteľ (žalovaný) urobil všetky žiadané práce a ich realizácia bola v poriadku, pričom odmena - peniaze boli žalovanému zaplatené a patria mu; taký platný právny úkon nie je „zrušiteľný“ jednostranným vyhlásením nespokojnosti v poradí ďalšieho štatutára objednávateľa.
Osobitne sa žalovaný vyjadril i k šiestim položkám podľa objednávky z 15.01.2010 (str. 13-18 odvolania) s tým, že z dokazovania muselo byť okresnému súdu jasné, že z obnosu 2.800,- Eur sám žalobca nespochybnil správnosť ním vykonanej platby žalovanému v rozsahu spolu 492,58 Eur. Žalovaný i z tohto hľadiska namietol arbitrárnosť rozhodnutia okresného súdu - z jeho dôvodov pritom vyplývalo pripustenie vykonania prác nad rámec písomnej Zmluvy o dielo zo 07.10.2009. Ak sa okresný súd nezaoberal dokazovaním, či žalovaný urobil pre žalobcu niečo nad vecný a finančný rámec citovanej písomnej Zmluvy o dielo zo 07.10.2009 a nezaoberal sa ani tvrdením žalobcu o nenárokovaní si vrátenia platby k položkám, ktoré pôvodne spochybňoval, tak podľa žalovaného ide o ukážku denegatio iustitiae v rovine nedodržania spravodlivého procesu. Okresný súd svojím postupom a napadnutým rozhodnutím odňal žalovanému možnosť konať pred súdom. Okresný súd sa rozhodnutím nesmie priečiť dokázanej vôli zmluvných strán tak, ako existovala v čase realizácie stavebných prác (prvého i druhého diela) a v čase realizovania úhrad žalobcom za realizáciu diela. Pokiaľ právny zástupca žalobcu už na prvom pojednávaní 26.04.2012 uviedol, že po uzavretí zmluvy o dielo došlo ústnou formou k zmene tejto zmluvy, že niektoré práce sa vôbec nevykonávali a niektoré boli vykonané nad rámec rozpočtu, tak okresný súd nevyvodil z tohto žiadne právne konzekvencie. Podľa žalovaného tak okresný súd neúplne
zistil skutkový stav vo veci a vec nesprávne právne posúdil, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. a), c), d), f) OSP).
Žalovaný vytkol okresnému súdu i nesprávnosť rozhodnutia o trovách prvostupňového konania. Podľa žalovaného mu mala byť priznaná náhrada trov konania v plnej ním uplatnenej výške, v zmysle § 146 ods. 2 prvá veta OSP a § 142 ods. 3 OSP. Celková výška súdom priznanej náhrady trov konania je podľa žalovaného nepreskúmateľná a nejasná. Nie je prípustné, aby súd vo výroku rozhodnutia priznal žalovanému náhradu trov konania, ale v odôvodnení odpočítal akési nároky žalobcu v súvislosti s jeho náhradou trov konania - tým sa dostal do rozporu s vlastným enunciátom. Žalovaný navrhol, aby okresný súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo aby napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil, žalobu zamietol a žalobcu zaviazal povinnosťou zaplatiť žalovanému náhradu trov konania podľa vyčíslenia.
K doručenému odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca v písomnom podaní jeho právnej zástupkyne (č.l. 261-264 spisu). Napadnutý rozsudok okresného súdu označil za správny a spravodlivý. Za podstatu sporu označil bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu. Žalobca na základe Zmluvy o dielo zo 07.10.2009 uzatvorenej medzi účastníkmi objednal stavebné práce uvedené v zmluve. Za vykonané práce sa žalobca zaviazal zaplatiť žalovanému dohodnutú cenu 43.117,27 Eur s DPH ako konečnú. Bolo dokázané, že žalobca vyplatil žalovanému zálohy za vykonanie diela z dôvodu, že žalovaný nemal dostatok financií pred poskytnutím úveru, ktorým mal rekonštrukciu bytovky realizovať. To potvrdil aj svedok Ing. O.. Z toho vyplýva, že žalobca aspoň čiastočne vyplatil žalovaného dvoma zálohami 2.500,- Eur a 2.800,- Eur. Spolu žalobca vyplatil žalovanému 45.917,27 Eur, pričom podľa zmluvy o dielo mu mal vyplatiť iba 43.117,27 Eur a tento rozdiel vznikol práve na základe vyplatenia zálohy 2.800,- Eur, ktorá mala byť zohľadnená a odrátaná od inej platby, ktorá nasledovala po tejto platbe. V konaní bolo potom podstatné dokázať, že táto platba 2.800,- Eur bola vyplatená žalovanému ako záloha zo zmluvy o dielo a nie ako platba za novú zmluvu. Keďže žalobca tvrdil, že išlo o zálohu k zmluve o dielo, toto tvrdenie bolo jeho povinnosťou aj dokázať, pričom svoju povinnosť uniesť dôkazné bremeno, aj splnil. Ak si žalovaný nárokuje na sumu 2.800,- Eur z dôvodu, že so žalobcom uzavrel zmluvu o dielo, na základe ktorej malo dôjsť k uskutočneniu prác navyše, aj v tomto prípade sa súd dostatočne vysporiadal s touto skutočnosťou, vo vzťahu ku ktorej žalovaný neuniesol dôkazné bremeno vznesenej kompenzačnej námietky. Žalovaný ani dostatočne nezdôvodnil, prečo suma 2.800,- Eur bola vyplatená niekoľko mesiacov pred samotnou objednávkou. Je tiež nelogické, že k vyplateniu 2.800,- Eur malo dôjsť ešte pred samotným podpisom zmluvy o dielo a už malo spoločenstvo doobjednávať práce naviac a za tieto práce navyše aj zaplatiť. Pani F. bola ekonómkou spoločenstva na základe mandátnej zmluvy, z ktorej jej žiadne kompetencie ohľadom uzatvárania zmlúv nevyplývali. To, že žalovaný komunikoval a prípadne uzatváral nejaké zmluvy s ekonómkou F., nemá žiadnu právnu váhu. Sporná objednávka navyše bola podpísaná bývalým predsedom spoločenstva Ing. O.. Zo znaleckého posudku vyplývalo, že žalovaný si naúčtoval aj za práce, ktoré v skutočnosti neboli vykonané alebo neboli v takom rozsahu, ako si naúčtoval a v nadväznosti na tento znalecký posudok bolo uplatňované aj bezdôvodné obohatenie v rámci miery zistenia nezhody naúčtovaných položiek s realitou. Žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.
Žalovaný v reakcii na doručené vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného doručil súdu dňa 09.10.2012, písomné podanie z 24.09.2012 a písomné podanie z 26.09.2012, v ktorom bol obsiahnutý procesný návrh na vykonanie pojednávania v odvolacej veci za situácie, ak by odvolací súd napadnuté prvostupňové rozhodnutie okresného súdu nezrušil a nevrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) postupom podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch I/ o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.800,- Eur s príslušenstvom a IV/ o trovách prvostupňového konania podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) OSP zrušil a podľa § 221 ods. 2 OSP vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.
Prejednaním veci v zmysle § 212 ods. 1 OSP len v rámci a na základe tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní, a to tých relevantných odvolacích dôvodov, ktoré mali väzbu na obranu žalovaného (skutočnosti a dôkazy) produkované v prvostupňovom konaní, za konštatovania uzavretého skutkového stavu veci v zmysle § 213 ods. 1 OSP, krajský súd zistil opodstatnenosť podaného odvolania žalovaného.
Odvolacie dôvody sa týkali tak procesného postupu okresného súdu v prvostupňovom konaní, ako aj vecno-právnej roviny napadnutého rozhodnutia po skutkovej i právnej stránke.
Žalovaný v odvolaní poukázal, že nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka konania na spravodlivý proces (a v konečnom dôsledku odňatím práva konať pred súdom), ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd uvádza, že aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Toria c/a Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-A), komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 226/03, III. ÚS 74/08, I. ÚS 181/08), treba za porušenia práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Judikatúra nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná obpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Výkladom § 157 ods. 2 OSP možno dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný, či čiastkový nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia zrejmého nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení k žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácií jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie, je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie musí byť prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť preskúmateľné (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.04.2009, sp.zn. 5Cdo 205/2008).
Bolo možné súhlasiť s odvolateľom, že vyššie uvedené požiadavky, kladené na odôvodnenie rozhodnutia súdu, napadnutý rozsudok úplne nespĺňal. S odvolacím dôvodom žalovaného v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) OSP čo do nedostatočnej preskúmateľnosti napadnutého rozsudku, krajský súd súhlasil; z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu vo vzťahu k výroku I/ nebolo možné jasne a zrozumiteľne vyrozumieť, v čom malo spočívať, a to v skutkovej i právnej rovine, bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu. Na jednej strane okresný súd konštatoval, že žalobca uhradil žalovanému 2.800,- Eur „22.09.2009 ako zálohovú platbu za dielo, ktoré bolo predmetom písomnej zmluvy účastníkov z č.l. 4“, súčasne však konštatoval, že „suma 2.800,- Eur bola zaplatená bez právneho dôvodu, čím sa žalovaný v zmysle § 451 OZ bezdôvodne obohatil“. Žalovaný správne namietol, že okresný súd nevysvetlil, prečo malo ísť práve o zálohovú platbu 2.800,- Eur, keď okrem tejto platby pred uzavretím zmluvy o dielo žalobca poskytol žalovanému i zálohu 2.500,- Eur 17.09.2009. K samotnej zmluve o dielo okresný súd v rámci skutkových zistení v rozsudku správne uvádzal, že bola žalovaným vypracovaná 22. augusta 2009 a k jej uzavretiu došlo 07.10.2009 (prijatím návrhu žalobcom, podpísaním zmluvy), pričom cenu diela 43.117,27 Eur účastníci určili (podľa rozpočtu) ako cenu konečnú. Uvedená (konečná, pevná) cena diela však mohla zahŕňať len ten predmet diela, na ktorom sa účastníci dohodli v rámci zmluvy o dielo uzatvorenej 07.10.2009. Okresný súd sa v tomto smere nedostatočne zaoberal skutkovým a právnym vyhodnotením dôkazov k tvrdeniam žalovaného o vykonaní i ďalších prác (diela) pre žalobcu, a to v rozsahu objednávky žalobcu
z 15.01.2010. Okresný súd sa dostatočne nezaoberal tvrdením žalovaného, že túto objednávku žalobcu akceptoval; neboli odstránené rozpory v tom, čo malo byť a skutočne bolo žalovaným vykonané podľa Zmluvy o dielo uzavretej 07.10.2009 a čo žalovaný vykonal pre žalobcu podľa objednávky žalobcu z 15.01.2010. Okresný súd v dôkaznej rovine len konštatoval, že „ďalšia zmluva o prácach naviac mala byť, podľa výpovede Ing. O., dojednávaná a uzavretá za žalobcu jeho ekonómkou F., ktorá však vo veci nebola vypočutá a ani za účelom preukázania existencie a obsahu tvrdeného nového zmluvného vzťahu medzi účastníkmi, žalovaný nenavrhol vykonať ďalšie dokazovanie“. Pokiaľ aj nebol vykonaný dôkaz svedkyňou p. F., v rozhodnej dobe ekonómkou žalobcu, uvedené nezbavilo okresný súd povinnosti sa zaoberať obranou žalovaného, že medzi účastníkmi došlo k dohode o vykonaní ďalších prác pre žalobcu, ktoré neboli zahrnuté do písomnej Zmluvy o dielo uzavretej 07.10.2009. Okresný súd sa vôbec nevyjadril v rovine právneho hodnotenia ku konaniu účastníkov v rozhodnej dobe v súvislosti so stavebnými prácami podľa objednávky žalobcu z 15.01.2010, jej akceptácie žalovaným, a tiež ku konaniu pani F. za žalobcu. Uvedený postup nebol súladný s ust. § 132 OSP, podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre ich rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Ani nevypočutie svedkyne p. F. nezbavilo okresný súd povinnosti postupovať v zmysle § 132 OSP; ak jej konanie za žalovaného vyplynulo z výpovede svedka Ing. O., tak bolo potrebné sa ním zaoberať z hľadiska okolností, či podkladom pre ďalšie stavebné práce vykonané žalovaným pre žalobcu bola osobitná dohoda účastníkov, čo mohlo mať vplyv na závery okresného súdu o existencii bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, ktorý tvrdil, že v rozsahu sumy 2.800,- Eur vykonal pre žalobcu ďalšie stavebné práce a došlo ku konzumovaniu žalovanej sumy práve i cez existenciu dohody so žalobcom, za ktorého konal Ing. O. i v rozhodnej dobe za participovania ekonómkou, pani F.. V tomto smere neboli skutkové závery okresného súdu dostatočné a jeho rozhodnutie trpí vadou neúplných, nedostatočných dôvodov s následkom neúplného, nezrozumiteľného, a tým nepreskúmateľného a tiež predčasného rozhodnutia. Odvolací súd upriamuje pozornosť na výpoveď svedka Ing. Q. O. na č.l. 154 spisu. Tiež žalobca v prvostupňovom konaní uviedol, že „nenamietame výšku ceny diela, ale namietame množstvo, ktoré bolo dodané“ (č.l. 153 spisu), čo by mohlo naznačovať neúplné plnenie žalovaného, čo do množstva; ani s uvedeným sa okresný súd dostatočne nevysporiadal.
Za nezrozumiteľný odvolací súd považuje poukaz na citované ustanovenie § 451 ods. 1, 2 OZ „účinného v čase uzavretia zmluvného vzťahu medzi účastníkmi“, ak okresný súd konštatoval, že k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného na úkor žalobcu malo dôjsť „bez právneho dôvodu“. Pokiaľ ide o bezdôvodné obohatenie, tak posúdenie, či medzi účastníkmi išlo o vzťah z bezdôvodného obohatenia, závisí od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotno-právnej normy - § 451 ods. 1 a 2 OZ. Bezdôvodné obohatenie je v Občianskom zákonníku konštruované ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu. Bezdôvodné obohatenie je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 OZ). Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (§ 451 ods. 1 OZ) tomu, na úkor koho ho získal (§ 456 OZ). Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením; ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada (§ 458 ods. 1 OZ). Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je objektívneho charakteru a predpokladom jeho vzniku nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie, podstatné je iba to, že stav obohatenia vznikol. Práve na uvedené okolnosti sa okresný súd mal zamerať, predovšetkým, či na strane žalovaného stav obohatenia vznikol, akým spôsobom (skutková podstata) a ak áno, v akom rozsahu. V tomto smere odvolací súd akcentuje i kompenzačnú námietku (z opatrnosti) vznesenú žalovaným v prvostupňovom konaní (č.l. 181, 202 spisu).
Podľa judikatúry vyšších všeobecných súdov podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia zistený (§ 451 ods. 1 OZ). Záväzkový právny vzťah bezdôvodného obohatenia vznikne však len za splnenia zákonných predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby (obohateného), protiprávnosť získaného bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu (postihnutého) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Splnenie
týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané. Pre záver o (ne)dôvodnosti nároku uplatňovaného žalobcom voči žalovanému titulom bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu (ako jednej z foriem bezdôvodného obohatenia upravenej v § 454 OZ), bolo treba, aby žalobca preukázal, že medzi ním a žalovaným právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol, t.j., aby preukázal, že žalovaný (v akej konkrétnej výške) bezdôvodné obohatenie získal, že mu (v akej konkrétnej výške) vznikla majetková ujma ako aj príčinnú súvislosť medzi získaním bezdôvodného obohatenia a vznikom majetkovej ujmy (k tomu porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2012, sp.zn. 7Cdo 117/2011). I z vyššie uvedených východísk je zrejmé, že dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu žalovaného bezdôvodného obohatenia spočívalo primárne na žalobcovi.
Vo všeobecnosti sa dôkazným bremenom rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne následky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.
Ak teda žalobca tvrdil, že na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie v rozsahu sumy 2.800,- Eur, ktorú zaplatil naviac oproti konečnej (pevnej) cene za dielo, dojednanej v Zmluve o dielo uzavretej 07.10.2012, a za situácie, že z doterajšieho dokazovania vyplynulo, že žalovaný vykonal pre žalobcu i určité stavebné práce nad rozsah dojednaný v Zmluve o dielo zo 07.10.2012, bolo dôkazné bremeno primárne na žalobcovi. Okresný súd však uzavrel posúdenie veci a rozhodol predčasne, keďže sa v skutkovej a následne i právnej rovine nedostatočne zaoberal dôkaznou situáciou (vrátane vyhodnotenia dôkazného bremena v prvostupňovom konaní) vo vzťahu k obrane žalovaného, ktorý preukazoval poskytnutie stavebných prác kvalitatívne i kvantitatívne vo väčšom rozsahu pre žalobcu, než ako vyplývalo zo Zmluvy o dielo, uzavretej 07.10.2012, pričom okresnému súdu doložil i úkony žalobcu, svedčiace tomuto plneniu (napr. konanie pani F., svedka Ing. O., písomná objednávka žalobcu z 15.01.2010, tvrdená akceptácia písomnej objednávky žalovaným, samotné vykonanie stavebných prác nekrytých Zmluvou o dielo zo 07.10.2012).
Okresný súd sa v ďalšom konaní bude zaoberať tak nárokom žalobcu z bezdôvodného obohatenia v rozsahu 2.800,- Eur s príslušenstvom, ako aj obranou žalovaného. U príslušenstva vo forme žalovaných úrokov z omeškania okresný súd vysvetlí i aplikovanú právnu úpravu s tým, že zdôvodní, k akému momentu ju aplikoval, v akom znení, v rovine požadovanej výšky úrokov z omeškania; za nesprávnu a nezdôvodnenú považuje odvolací súd aplikáciu právnych noriem týkajúcich sa úrokov z omeškania v napadnutom rozsudku, ak má ísť o príslušenstvo z pohľadávky uplatňovanej titulom bezdôvodného obohatenia, pričom okresný súd odkazoval na znenie dotknutých zákonných ustanovení (§ 369 ods. 1 OBZ, § 517 ods. 1, 2 OZ, § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.) účinné „v čase uzavretia zmluvného vzťahu medzi účastníkmi“. Po prípadne doplnenom dokazovaní, podľa návrhov účastníkov, okresný súd zhodnotí, či na strane žalovaného došlo k tvrdenému bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu, v zmysle právnej úpravy v § 451 a nasl. OZ, a ak áno, v akom rozsahu. V tomto smere sa zameria na obranu žalovaného vyjadrenú tak v prvostupňovom konaní ako i v dôvodoch podaného odvolania.
Vo vzťahu k trovám prvostupňového konania okresný súd pri rozhodovaní nepostupoval v súlade s právnou úpravou o náhrade trov podľa § 142 a nasl. OSP a nesprávne interpretoval aplikované zákonné ustanovenia § 142 ods. 2 OSP, § 146 ods. 2 OSP na dané prvostupňové konanie. Keďže okresný súd uvedené zákonné ustanovenia v odôvodnení napadnutého rozsudku necitoval, odvolací súd sám uvádza ich znenie a dopĺňa tiež znenie § 142 ods. 3 OSP, na ktoré poukazoval odvolateľ.
Podľa ust. § 142 ods. 2 OSP, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
Podľa ust. § 142 ods. 3 OSP, aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške
plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.
Podľa ust. § 146 ods. 2 OSP, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.
Odvolací súd zdôrazňuje, že prvostupňové konanie tvorilo jeden celok a nebol daný žiadny relevantný právny dôvod, aby okresný súd v konečnom rozhodnutí vo veci samostatne rozhodoval o trovách prvostupňového konania v štádiu do 17.05.2012 a samostatne o štádiu od 18.05.2012, zrejme v súvislosti s vykonaním čiastočného späťvzatia žaloby.
Ust. § 146 ods. 2 OSP vyjadruje výnimku zo zásady náhrady trov konania podľa pomeru úspechu vo veci vyjadrenej v ust. § 142 OSP. Toto ustanovenie vyžaduje zodpovednosť za zavinenie účastníka, ktorého procesný úkon má za následok zastavenie konania. Ak súd zastavuje konanie (čiastočne) v dôsledku späťvzatia (časti) žaloby, musí sa zaoberať pri rozhodovaní o náhrade konania otázkou, či niektorý z účastníkov zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Pretože nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného ale procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu, je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, t.j. z hľadiska vzťahu výsledku správania sa žalovaného k požiadavkám žalobcu. Ide teda o to, či sa žalobca domohol uplatneného nároku (jeho časti) alebo nie, pričom súd neskúma, či by žalobca bol v meritórnom konaní (v späťvzatej časti) úspešný alebo nie (k tomu porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25.10.2010, sp.zn. 3Sžo 225/2010).
Kritériom na priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu, ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej. Podľa miery úspechu môže súd o náhrade trov konania rozhodnúť buď tak, že prizná náhradu všetkých trov účelne vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie práva tomu účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal (§ 142 ods. 1 OSP), alebo náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný (§ 142 ods. 2 OSP), alebo môže priznať plnú náhradu trov konania účastníkovi, aj keď mal vo veci úspech len čiastočný, ak mal neúspech len v pomerne nepatrnej časti (§ 142 ods. 3 OSP), alebo môže priznať plnú náhradu trov konania účastníkovi, aj keď mal vo veci úspech len čiastočný, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu (§ 142 ods. 3 OSP), alebo, napokon, prizná žalovanému náhradu trov konania proti žalobcovi, aj keď žalovaný nemal úspech vo veci, ak svojím správaním nedal príčinu na podanie návrhu na začatie konania (§ 143 OSP). Z uvedeného vyplýva, že v dvoch prípadoch dáva zákon súdu právo priznať plnú náhradu trov konania účastníkovi aj napriek tomu, že mal vo veci úspech len čiastočný. Po prvé je to vtedy, ak mal neúspech len v pomerne nepatrnej časti a po druhé môže súd priznať plnú náhradu trov konania účastníkovi aj napriek tomu, že mal vo veci len čiastočný úspech, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu (§ 142 ods. 3 OSP). Aplikácia tohto ustanovenia teda prichádza do úvahy iba pri rozhodnutiach, ktoré zaväzujú na plnenie, a z nich iba pri tých, ktorými sa rozhoduje o výške plnenia. Nestačí, ak sa nimi rozhoduje iba o základe nároku. Súčasne musí byť splnená aj druhá podmienka, ktorou je závislosť vyčíslenia plnenia buď od znaleckého posudku, alebo od úvahy súdu (k tomu porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2013, sp.zn. 4M Cdo 3/2012).
Keďže v danom prípade došlo počas prvostupňového konania k čiastočnému späťvzatiu žaloby, odvolací súd ďalej akcentuje, že vnútorná pohnútka žalobcu vedúca k späťvzatiu žaloby nezbavuje procesnej zodpovednosti žalobcu na zastavení konania. Pokiaľ dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzaita žaloby, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách (na strane žalujúcej i žalovanej) a definitívne ju vyriešiť v rámci právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 146 ods. 2 OSP. To sa vzťahuje primerane i na situáciu čiastočného späťvzatia žaloby.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd vychádza zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) alebo zo zásady zodpovednosti za zavinenie alebo náhodu. Zásada zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) sa uplatňuje pri rozhodovaní o náhrade trov sporového konania. Len v sporovom konaní sa totiž dá hovoriť o úspechu, resp. neúspechu účastníka konania. Kritériom na
priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu, ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej. Keďže v prejednávanom prípade išlo o sporovú právnu vec, rozhodnutie o náhrade trov prvostupňového konania ovládala primárne zásada úspechu vo veci, t.j. podľa výsledku konania, ktoré dopĺňa zásada zavinenia; zo strany okresného súdu tak bolo potrebné o náhrade trov prvostupňového konania rozhodovať jednak vo vzťahu k celému predmetu prvostupňového konania, a to primárne podľa jeho výsledku, pričom ustanovenie § 142 ods. 2 OSP konzumovalo i situáciu čiastočného zastavenia konania po späťvzatí časti žaloby, v rovine pomerného rozdelenia náhrady trov konania.
Pokiaľ okresný súd pri zisťovaní pomeru úspechu a neúspechu pri náhrade trov prvostupňového konania zohľadňoval i úroky z omeškania, tak takýto postup v zásade právna úprava pri zisťovaní (hodnoty) predmetu konania nevylučuje (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Prešove z 27. januára 2011, sp.zn. 6Co 95/2010).
Náhradu trov konania svojím rozhodnutím priznáva súd a započítateľnou sa takáto náhrada (čoby peňažná pohľadávka) stáva až právoplatnosťou súdneho rozhodnutia a uplynutím lehoty na jej plnenie (§ 580 a nasl. OZ). Nebol teda správny a zákonný postup okresného súdu, ktorý samostatne zisťoval a určil náhradu trov prvostupňového konania za štádium do späťvzatia žaloby a samostatne do konečného rozhodnutia vo veci a zistené „náhrady“ u účastníkov vzájomne odpočítal (v odôvodnení rozhodnutia). Pre takéto rozhodnutie niet opory v právnej úprave.
Z vyššie uvedených dôvodov došlo vo vzťahu k obom napadnutým výrokom rozsudku okresného súdu I/ a IV/ k splneniu podmienok podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) OSP pre ich zrušenie a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 OSP.
V ďalšom konaní okresný súd sa opätovne bude zaoberať vecou v intenciách vyššie vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu. Právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvého stupňa viazaný v zmysle § 226 OSP, ak nedôjde v rámci nového konania k takým odlišným skutkovým zisteniam, ktoré v konečnom dôsledku by predstavovali diametrálne odlišný skutkový základ, z ktorého pri právnom posúdení vychádzal odvolací súd.
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v rámci opätovného rozhodnutia o trovách celého konania (§ 224 ods. 3 OSP).
Záverom odvolací súd zdôrazňuje potrebu náležitého zdôvodnenia nového rozhodnutia okresného súdu, za rešpektovania ust. § 157 ods. 2 OSP.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.