Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_14CoE-86-2013.pdf
PDF · 90.67 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoE/86/2013
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti povinnému: R. K., nar. X.XX.XXXX, bytom I. XXX, XXX XX I., o vymoženie 526,19 Eur s prísl., vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 12956/12, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Svidník č. k. 6Er/631/2012-25 zo dňa 13.11.2012, zhodou hlasov členov senátu takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vychádzal z toho, že oprávnený sa domáha vykonania exekúcie proti povinnému na základe rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie zo dňa 13.4.2012 sp. zn. II/2012-1780, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 3.5.2012 a vykonateľnosť dňa 6.5.2012. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o poskytnutí flexipôžičky zo dňa 9.6.2005 na základe exekučného titulu, ktorým je vyššie uvedený rozhodcovský rozsudok. Na základe ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku podrobil súdnej kontrole samotnú rozhodcovskú doložku. Zistil, že rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu Zmluvy, pričom podľa článku II. bod 5. banka uzavretím tejto zmluvy navrhuje, aby prípadné spory vzniknuté z tohto obchodu boli rozhodnuté prednostne v rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk v zmysle zákona č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku a dlžník vyjadruje súhlas s návrhom banky na riešení sporov stálym rozhodcovským súdom. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 4 ods. 1 až 3 Zákona o rozhodcovskom konaní a poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoE/173/2011 zo dňa 10.1.2012. Rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná k zmluve, nebola ani osobitne zmluvnými stranami podpísaná a nevyplýva z nej, že povinný bol oboznámený o tom, že spory medzi zmluvnými stranami môžu byť riešené aj pred rozhodcovským súdom. Samotný podpis na úverovej zmluve, ktorá iba formálne odkazuje na všeobecné obchodné podmienky, s ktorými netransparentne splynula aj rozhodcovská doložka spolu s ostatnými dojednaniami, podľa súdu prvého stupňa nepostačuje na to, aby bola riadne preukázaná vôľa povinného uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu. Ak rozhodcovská zmluva nebola uzavretá písomne, nie je podpísaná účastníkmi a nepostačuje len všeobecné prehlásenie dlžníka, že súhlasí so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej strane zmluvy, možno konštatovať, že nedošlo k platnej dohode o rozhodcovskej zmluve, a ak rozhodcovská zmluva nie je platná, vo veci rozhodoval orgán, ktorý nebol právomocný vo veci konať, a z uvedeného dôvodu oprávnený nemá exekučný titul v zmysle § 41 ods. 1 Ex. por., a to vykonateľné rozhodnutie právomocného rozhodcovského súdu. Prvostupňový súd preto žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Proti tomuto uzneseniu včas podal odvolanie oprávnený. Vytýka súdu prvého stupňa, že vec nesprávne právne posúdil. Má za to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti. Súd, ktorý koná vo veci exekúcie, je príslušný konať iba ako exekučný súd. Nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Exekučný súd nemá právomoc vo veci samej vykonať dokazovanie alebo právomoc rozsudok rozhodcovského súdu zrušiť alebo zmeniť jeho výrok. Ďalej cituje zákonné ustanovenia § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a uvádza, že z tejto zákonnej úpravy vyplýva, že ak sú splnené dôvody podľa § 45 ZRK, exekučný súd je oprávnený a povinný konanie LEN zastaviť a nie nevydať poverenie. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora C-40/08 a ďalšiu judikatúru Súdneho dvora, v ktorej sa uvádza, že ak sa má zabezpečiť stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými, po uplynutí lehôt stanovených na podanie opravných prostriedkov. V judikatúre Súdneho dvora sa uvádza aj to, že zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Ďalej poukazuje na to, že pokiaľ pred 1.1.2008 bola uzavretá zmluva o úvere (kde bol dlžník spotrebiteľom), nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 1.1.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 1.1.2008 sa v súlade s § 261 ods. 1 písm. b/ Obchodného zákonníka spravujú Obch. zák. bez ohľadu na povahu účastníkov. Žiada preto, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
Zákonná sudkyňa, ktorej bola vec pridelená na rozhodnutie, podanému odvolaniu nevyhovela a rozhodla o predložení veci odvolaciemu súdu zodpovedajúco ust. § 374 ods. 4 O.s.p..
Odvolací súd prejednal podané odvolanie bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Riadil sa pritom zásadami vyplývajúcimi z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p.. Dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne prvostupňový súd aj bez návrhu prioritne riešil, je otázka platnosti rozhodcovskej doložky. Najvyšší súd už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. Vo veci 3Cdo 146/2011 Najvyšší súd judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Obdobne porov. aj uznesenie NS SR vo veci 6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu SR vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 5.10.2011.
Odvolací súd nevidí žiadny dôvod na to, aby sa uvedené závery nemali vzťahovať aj na stav, keď rozhodcovský rozsudok bol založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve, pretože podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka (ďalej ,,OZ“) je neprijateľná zmluvná podmienka neplatná, a teda nevyvoláva právne účinky obdobne, ako keď rozhodcovskej zmluvy niet.
Rozhodcovská doložka v prejednávanej veci bola inkorporovaná do Zmluvy o poskytnutí flexipôžičky zo dňa 9.6.2005 (článok II. bod 5.) a stanovuje, že banka uzavretím tejto zmluvy navrhuje, aby prípadné spory vzniknuté z tohto obchodu boli rozhodnuté prednostne v rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk v zmysle zákona č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku a dlžník vyjadruje súhlas s návrhom banky na riešení sporov stálym rozhodcovským súdom.
Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od názoru občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove z 27.9.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31.12.2007 alebo vo Všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008“.
Čo sa týka námietky oprávneného, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 OZ len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ a zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 OZ treba uviesť, že je nepochybné, že aj napriek tomu, že až zákon č. 568/2007 Z. z. (novela Občianskeho zákonníka) upravil, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, nemožno opomenúť existenciu zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Uvedený zákon je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom lex specialis. Vzhľadom na to, že ustanovenie § 23a uvedeného zákona upravovalo, že typovou zmluvou sa podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje a za súčasného uplatnenia zásady lex specialis derogat legi generali, sú však všetky argumenty zo strany dodávateľa v tom smere, že nemôže ísť o spotrebiteľskú zmluvu, irelevantné.
Ku dňu uzavretia zmluvy neobsahoval ani Zákon o ochrane spotrebiteľa, ani Občiansky zákonník, ale ani Zákon o spotrebiteľských úveroch, či Obchodný zákonník ustanovenia, na základe ktorých by bolo možné posudzovať primeranosť zmluvných dojednaní riešiacich právomoc subjektu oprávneného rozhodovať o právach a povinnostiach z tejto zmluvy. Až s účinnosťou od 1.1.2008 bolo do Občianskeho zákonníka zapracované ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/, ktoré špecifickým spôsobom prevzalo zásadu upravenú v Prílohe k článku 3 ods. 3 bod 1, písm. q/ Smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá označila za nekalú podmienku takú, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo bránenie v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Podobne od 1.1.2008 nadobudla účinnosť nová úprava § 53 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka o podmienkach individuálneho dojednania zmluvnej podmienky.
Avšak vzhľadom k tomu, že s účinnosťou od 1.5.2004 pristúpila Slovenská republika k Európskej únii, sú považované súdy Slovenskej republiky ako vnútroštátne súdy členského štátu Európskej únie, za súčasť súdneho systému Európskej únie. Zmluva o pristúpení výslovne zakotvila záväznosť úniového práva pre pristupujúce štáty.
Počnúc od 21.4.1993 nadobudla účinnosť Smernica Rady ES 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách - ďalej len „Smernica“.
Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná je považovaná za neprimeranú, ak v rozpore s požiadavkou primeranosti spôsobuje významnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, ktoré vyplývajú z danej zmluvy v neprospech spotrebiteľa. Podľa čl. 3. ods. 2 vety prvej podmienka je vždy považovaná za nedohodnutú individuálne, pokiaľ bola spísaná vopred, a spotrebiteľ preto nemohol mať žiadny vplyv na obsah podmienky, najmä v súvislosti s vopred spísanou bežnou zmluvou. Podľa čl. 3 ods. 3 príloha Smernice obsahuje informatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za neprimerané. V prílohe Smernice „Podmienky uvedené v čl. 3 ods. 3“ sa pod písmenom q/ ako príklad neprimeranej podmienky uvádza: „neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.“
Smernicu ES nemožno aplikovať priamo, lebo Smernica ako prameň komunitárneho práva nemá horizontálny (teda v zásade súkromnoprávny) priamy účinok. Avšak existuje komunitárna povinnosť vykladať vnútroštátne právo spôsobom zlučiteľným so Smernicou, ako to vyložil Európsky Súdny dvor vo veci C-17/83 von Colson & Comman (tzv. nepriamy účinok smernice). Podľa rozsudku Európskeho súdneho dvora C-106/89 vo veci Marleasing S.A. proti La Comercial Internationale de Alimentation S.A. národnú úpravu neuskutočňujúcu alebo špatne uskutočňujúcu Smernicu je nutné v čo najväčšom rozsahu interpretovať vo svetle a znení Smernice, aby bol dosiahnutý výsledok uvedený v Smernici.
Pritom právo Európskej únie, a teda aj Smernicu o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako aj vykonávajúcu národnú úpravu treba vykladať iba v kontexte Európskej únie a nie práva národného.
Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu je výhradná rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá zakladá výlučnú právomoc rozhodcovského súdu, ktorá podľa spisových údajov nebola individuálne dohodnutá, neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Takéto zmluvné ustanovenie je neplatné podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorých výklad je v súlade s čl. 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Neprijateľnosť aj prípadne individuálne vyjednanej rozhodcovskej doložky (čo však zo spisu nevyplýva) je daná aj geografickým hľadiskom. Sídlo rozhodcovského súdu je neprimerane vzdialené od sídla všeobecného miestne príslušného súdu povinnej.
Za tohoto stavu nie je právne významné, že do Občianskeho zákonníka bola ako neprimeraná zmluvná podmienka spotrebiteľskej zmluvy uvedená až s účinnosťou od 1.1.2008 aj podmienka vyžadovať v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Za opodstatnenú nepovažuje odvolací súd ani obranu oprávneného týkajúcu sa tvrdeného prekročenia právomoci exekučného súdu pri rozhodovaní podľa Exekučného poriadku.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21.3.2012. Podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou, súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnene posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomocí rozhodcovského súdu má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriaci samostatne odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založený spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy nebránia ustanovenia § 21 ods. 2, alebo § 40 ods. 1 písm. c) zákona číslo 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ. Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania, než spotrebiteľov, znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci, v spotrebiteľskej veci tomu tak nie je. Aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť takéhoto exekučného titulu.
Keďže v preskúmavanej veci nedošlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, došlo tým k založeniu nedostatku právomoci rozhodcovského súdu na rozhodovanie v predmetnej veci, čo má za následok materiálnu nevykonateľosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.
Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998- I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Odvolací súd nerozhodoval o náhrade trov odvolacieho konania. Po právoplatnosti tohto uznesenia možno dôvodne očakávať postup podľa § 44 ods. 3 Ex. por.. Súd prvého stupňa v ňom rozhodne aj o trovách celého doterajšieho konania.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.