Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-426-2012.pdf
PDF · 132.55 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/426/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci navrhovateľa: MUDr. N. G., nar. XX.X.XXXX, bytom H., D. C. XX/C, zastúpeného advokátom: JUDr. Jozef Holič, so sídlom Bratislava, Lužická 7, proti odporcom: 1. Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou SR, Štúrova 2, Bratislava, 2. Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava, o zaplatenie 1.634,24 Eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu 2 proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 9.8.2012 č.k. 8C/139/2011-111, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporca 2 j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 94,80 Eur na trovách právneho zastúpenia, k rukám právneho zástupcu navrhovateľa, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd výrokom I. odporcovi 2 uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 1.634,24 Eur, úrok z omeškania 9% ročne zo sumy 1.634,24 Eur od 28.10.2010 do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 690,16 Eur k rukám právneho zástupcu navrhovateľa, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. súd návrh voči odporcovi 1 zamietol. Ostatným výrokom III. navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi 1 náhradu trov konania vo výške 15,30 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ustanovení zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánov štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom § 1 ods. 1, § 2, § 3, § 4 ods. 1, § 9 ods. 1, § 10, § 25 ods. 1, ale i ust. zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý nadobudol účinnosť dňom 1.7.2004 v znení k 31.12.2008, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1, § 27 ods. 1, pričom argumentoval tým, že keďže navrhovateľ za nezákonné rozhodnutie označil uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia z 22.2.2002 i uznesenie Okresnej prokuratúry Trnava zo dňa 9.4.2002, na tieto rozhodnutia sa v zmysle prechodných ustanovení ostatne citovaného zákona § 27 ods. 2 vzťahuje predchádzajúci zák. č. 58/1969, avšak pokiaľ ide o obžalobu Okresnej prokuratúry Trnava, uznesenie Okresnej prokuratúry Trnava zo dňa 13.9.2005 a uznesenie Krajského súdu Trnava zo dňa 27.11.2007 v tejto časti sa na náhradu škody vzťahuje zák. č. 513/2003 Z.z.
Prvostupňový súd skonštatoval, že navrhovateľ si splnil povinnosť predbežne prejednať uplatnený nárok a až po jeho neuspokojení do šiestich mesiacov od prijatia žiadosti príslušným orgánom sa obrátil na súd. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku doručil 27.4.2010 Ministerstvu spravodlivosti SR a táto bola postúpená Generálnej prokuratúre SR, pričom listom zo dňa 23.6.2010 bola žiadosť navrhovateľa označená ako nedôvodná.
Pokiaľ ide o pasívnu legitimáciu v spore, prvostupňový súd dospel k názoru, že pasívne legitimovaným orgánom je Ministerstvo spravodlivosti SR a nie Generálna prokuratúra SR. Pokiaľ ide o uznesenie KS v Trnave sp. zn. 3To/67/2007-297 zo dňa 27.11.2007, v tejto časti sa na náhradu škody vzťahuje zák. č. 514/2003 a v zmysle jeho ust. § 4 ods. 1 písm. a) je orgánom oprávneným konať v mene Slovenskej republiky a teda pasívne legitimovaným Slovenská republika zastúpená Ministerstvo spravodlivosti SR. V súvislosti s obžalobou Okresnej prokuratúry Trnava sp. zn. 1Pv/1064/01-144 zo dňa 13.9.2005 po aplikácii zák. č. 514/2003 Z.z. považujúc obžalobu nie za nezákonné rozhodnutie, ale postup, v tejto veci bola oprávnená konať Generálna prokuratúra SR. Pokiaľ ide o uznesenia zo dňa 22.2.2002 a 9.4.2002, na tie sa vzťahuje zák. č. 58/1969 Zb. Následne súd skonštatoval, že pre konanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu je dané zastupovanie Ministerstvom spravodlivosti SR a pre konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom prokurátora zastupovanie Generálnej prokuratúry SR Z toho súd vyvodil príslušnosť Ministerstva spravodlivosti SR v danom konaní, nakoľko je nutné mať za to, že nemožno nepochybne určiť orgán, ktorý má konať v mene štátu v nadväznosti na ust. § 4 ods. 1 cit. zák. Jediným orgánom, ktorý v danej veci koná v mene Slovenskej republiky je potom podľa záverov prvostupňového súdu Ministerstvo spravodlivosti SR.
Súd skonštatoval, že v konaní nebol produkovaný dôkaz, že by ktorýkoľvek z označených odporcov uspokojil nárok navrhovateľa, či už v zákonnej lehote šiestich mesiacov alebo ku dňu vyhlásenia rozsudku. Súd dospel k názoru, že nárok navrhovateľa na náhradu škody, ktorá mu vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia a začatí trestného stíhania (keď i nadväzujúce rozhodnutia považoval za nezákonné a postup nesprávny) je opodstatnený a návrh navrhovateľa v plnom rozsahu dôvodný pokiaľ ide o odporcu 2. Pokiaľ ide o odporcu 1, súd považoval návrh za nedôvodný a preto voči nemu návrh zamietol.
Ako predbežnú súd v konaní riešil otázku, či v prípade, ak navrhovateľ v trestnom konaní bol spod obžaloby oslobodený, má podľa príslušných ustanovení citovaných zákonov právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a či do nároku na náhradu škody možno pojať trovy obhajoby, ak si obhajcu v trestnom konaní obvinený zvolil sám. Súd pritom vychádzal zo zistenia, že ostatným rozhodnutím vydaným v predmetnom trestnom konaní - právoplatným rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 3T/170/2005 zo dňa 30.9.2009, navrhovateľ bol spod obžaloby oslobodený, pretože skutok nie je trestným činom. Podľa prvostupňového súdu ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných podmienok zásadne právo na náhradu škody. Uvedené právo nemá iba ten, kto si obvinenie sám zavinil a ten, kto bol spod obžaloby oslobodený alebo proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný, alebo mu bola udelená milosť, alebo bol trestný čin amnestovaný, pričom je potrebné dôsledne vychádzať z prezumpcie neviny. Ak je teda trestné stíhanie zastavené, alebo dôjde k oslobodeniu spod obžaloby, je potrebné vychádzať z toho, že občan trestný čin nespáchal a uznesenie o vznesení obvinenia nemalo byť preto vydané. Oslobodenie spod obžaloby má preto rovnaký význam ako zrušenie alebo zmena uznesenia o vznesení obvinenia. Následne súd uzavrel, že zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby majú v zmysle § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 v platnom znení rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť.
V dôsledku trestného stíhania vznikla navrhovateľovi škoda, ktorá predstavuje trovy jeho právneho zastúpenia, ktoré boli v podanej žalobe podrobne vyčíslené v celkovej sume /po pripustenej zmene návrhu/ 1.634,24 Eur. S poukazom na § 46 ods. 3 Ústavného zákona č. 460/1992 Zb. a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR súd ďalej uzavrel, že ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov na obvineného, štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu a to bez
ohľadu na to, či bol v trestnom konaní obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám za predpokladu, že trovy obhajoby sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. V danom prípade navrhovateľ preukázal, že v trestnom konaní sa dal zastupovať právnym zástupcom, čo bolo jeho právo. Spod obžaloby bol oslobodený. Prostriedky, ktoré vymáha ako náhradu škody sú trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní a boli účelne vynaložené na jeho obranu. Štát teda objektívne zodpovedá za vzniknutú škodu navrhovateľovi, pričom odporca 2 uvedenú sumu navrhovateľovi nezaplatil.
V ďalšom prvostupňový súd s použitím vyhlášky MS SR č. 240/1990 Zb. § 15 ods. 1 písm. b), § 16 ods. 1 písm. a), § 18 ods. 1 písm. a), vyhl. č. 163/2002 Z.z. § 15 ods. 1 písm. b), § 16 ods. 1 písm. c), § 18 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 3, § 22 ods. 3 ako i zák. č. 655/2004 Z.z., § 12 ods. 3 písm. a), § 14 ods. 1 písm. c), d), § 16 ods. 3, § 18 ods. 4. podrobne vyčíslil úkony obhajcu v rozsahu, v akom ich považoval za správne, pričom vymenoval jednotlivé úkony s uvedením dátumu ich uskutočnenia aj výšky náležiacej odmeny a režijného paušálu ako i prislúchajúcu náhradu nákladov, k čomu pripočítal 19% DPH a dospel k záveru, že náhrada trov mala byť správne uplatnená vo výške 1.822,25 Eur. Navrhovateľ v konaní ale preukazoval výšku škody 1.634,24 Eur odvolávajúc sa na faktúru č. 0172010 (na sumu 1.634,24 Eur mínus záloha 497,91 Eur). V konaní bolo pritom preukázané, že navrhovateľ svojmu obhajcovi uhradil celkom sumu 1.634,24 Eur. Súd potom považoval požiadavku navrhovateľa na zaplatenie tejto sumy voči odporcovi za dôvodnú a preto v tejto časti návrhu vyhovel.
Pokiaľ ide o príslušenstvo, prvostupňový súd opierajúc sa o ust. § 121 ods. 3, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka ako i § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. vychádzal z toho, že odporca 2 sa do omeškania so zaplatením škody navrhovateľovi dostal nasledujúcim dňom po márnom uplynutí zákonnej 6-mesačnej lehoty na plnenie v rámci predbežného prerokovania nároku, keď nárok bol uplatnený dňa 27.4.2010 a 6-mesačná lehota uplynula dňom 27.10.2010. Od nasledujúceho dňa, teda od 28.10.2010 je odporca 2 v omeškaní, pričom výška úroku z omeškania k tomuto dátumu predstavovala 9% tak, ako si to uplatňoval navrhovateľ v žalobe.
O náhrade trov konania súd rozhodol s použitím ust. § 137, § 142 ods. 1, § 149 ods. 1 a § 151 ods. 8 O.s.p. vychádzajúc z plnej úspešnosti navrhovateľa v konaní voči odporcovi 2, v dôsledku čoho odporcu 2 zaviazal zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania za sedem vymenovaných úkonov právnej pomoci, k čomu pripočítal režijný paušál, náhradu za stratu času pri cestách na pojednávania prvostupňového súdu z N. do Trnavy a späť, cestovné náhrady, náhrady za pohonné hmoty, k čomu pripočítal 20% DPH, spolu vo výške 690,16 Eur. Náhradu trov súd s poukazom na § 149 ods. 1 O.s.p. uložil zaplatiť k rukám právneho zástupcu navrhovateľa. Súd pritom nepriznal navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia za úkon písomné podanie protistrane s tým, že takýto úkon nie je uvedený vo výpočte úkonov podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 455/2004 Z.z. a podľa § 18 ods. 3 veta druhá zák. č. 514/2003 Z.z. súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. V konaní taktiež fakticky úspešnému odporcovi 1 súd priznal voči navrhovateľovi náhradu trov v celkovej výške 15,30 Eur predstavujúcich cestovné náklady za použitie verejnej železničnej dopravy z Bratislavy do Trnavy a späť za účasť na troch pojednávaniach po 5,10 Eur.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie iba odporca 2, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a zároveň navrhovateľovi neprizná náhradu trov konania, alternatívne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako dôvody odvolania uviedol dôvody obsiahnuté v ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci, písm. b) s tým, že je daná existencia vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a písm. a), že účastníkovi konania sa rozhodnutím súdu odňala možnosť konať pred súdom. S poukazom na príslušné zákonné ustanovenia zdôraznil, že žalobca má povinnosť pred uplatnením nároku súdnou cestou požiadať o jeho predbežné prerokovanie príslušný orgán a ak žalobca podá žalobu bez predchádzajúceho predbežného prerokovania, ide o nedostatok podmienky konania v zmysle § 104 ods. 2 O.s.p. a bez odstránenia tohto nedostatku súd nemôže o takomto návrhu s konečnou platnosťou rozhodnúť. Z vykonaného dokazovania pritom vyplýva, že navrhovateľ požiadal o predbežné prerokovanie jeho nároku len v časti 1.136,33 Eur, ktorá suma predstavovala i pôvodne žalovanú čiastku. V čase vyhlásenia rozsudku súdu prvého stupňa preto nárok žalobcu v časti
497,91 Eur nebol predbežne prerokovaný a preto neboli splnené podmienky pre vydanie rozhodnutia o celej žalovanej sume. Týmto postupom súdu bola odporcovi 2 odňatá možnosť konať pred súdom, keďže neboli splnené podmienky pre pripustenie zmeny návrhu na začatie konania, keďže výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre rozhodnutie o zmenenom návrhu ako to vyžaduje § 95 ods. 2 O.s.p. Odvolateľ tiež poukázal na to, že mu nie je zrejmé z akého dôvodu súd prvého stupňa neakceptoval jeho ospravedlnenie z neúčasti na pojednávaní, ktoré sa konalo 19.4.2012 a pojednával v jeho neprítomnosti napriek tomu, že svoju neúčasť ospravedlnil a žiadal o odročenie. Okrem toho súd nesprávne posúdil kumulatívne splnenie zákonných podmienok zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci. Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. podmienkou je zrušenie právoplatného rozhodnutia príslušným orgánom pre nezákonnosť. Rozhodnutie označené súdom ako nezákonné pritom nebolo zrušené a to ani ako neprávoplatné. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by akýkoľvek orgán v trestnom konaní nedovoleným spôsobom zasiahol do práv navrhovateľa. Pokiaľ tieto orgány vykonávali dôvodné procesné úkony, predpokladané a dovolené právnym poriadkom, pričom neprekročili zákonom stanovené medze, nie je možné hovoriť o nesprávnom postupe týchto orgánov, ani o nezákonnosti vydaného rozhodnutia. Zastavenie trestného stíhania pritom automaticky neznamená, že orgány činné v trestnom konaní postupovali nesprávne, resp. nezákonne a preto nemožno vyvodiť nezákonnosť ich rozhodovania, resp. nesprávnosť ich postupu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia ÚS ČR sp. zn. III.ÚS 165/02, I.ÚS 3026/07, I.ÚS 1869/09, z ktorých zdôraznil, že nie je možné každé uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré nevyústi v právoplatne odsudzujúci rozsudok paušálne považovať za nezákonné. V danej veci orgány činné v trestnom konaní postupovali v súlade so zákonom, reagovali na dôkaznú situáciu a preto nie je možné považovať uznesenie o vznesení obvinenia za nezákonné rozhodnutie. Okrem uvedeného odvolateľ argumentoval i tým, že v danom prípade absentuje existencia príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom predmetnej škody. S poukazom na to, že v danom prípade nešlo o prípad nutnej obhajoby a preto nebolo nevyhnutné, aby navrhovateľ prostriedky na svoju obhajobu vynakladal. V tejto súvislosti odkázal na rozhodnutie NS 1Cz/41/90 aj 1Cdo 53/93 a uzavrel, že keďže v danom prípade nešlo o prípad nutnej obhajoby, nie je možné posúdiť výdavky navrhovateľa na obhajobu ako nevyhnutné, pričom judikatúra odvodila nárok na náhradu trov obhajoby výslovne iba v prípadoch nutnej obhajoby. S poukazom na základné charakteristiky príčinnej súvislosti ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku nemožno tvrdiť, že navrhovateľovi vznikla škoda postupom orgánov štátu v trestnom konaní, lebo v danom prípade by išlo iba o príčinnú súvislosť nepriamu a sprostredkovanú.
V ďalšom odvolateľ namietal priznané príslušenstvo pohľadávky s tým, že nárok na zaplatenie úroku z omeškania v danom prípade nevznikol. Podľa odvolateľa povinnosť zaplatiť náhradu škody vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia, až uplynutím paričnej lehoty dochádza k omeškaniu dlžníka. Ak by aj odvolací súd pripustil výklad prvostupňového súdu, nevznikol by žalobcovi od 28.10.2010 nárok na zaplatenie úroku z omeškania z celej žalovanej sumy, ale len zo sumy, ktorej náhradu žalobca žiadal predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody, teda zo sumy 1.136,24 Eur. Podľa odvolateľa v odôvodnení priznanej náhrady sa súd obmedzil len na výpočet jednotlivých úkonov a na konštatovanie, že žalobcovi priznal náhradu za 5 úkonov po 61,41 Eur a za 2 úkony po 71,31 Eur, pričom z odôvodnenia nie je zrejmé, za ktorý jednotlivý úkon právnej pomoci bola navrhovateľovi priznaná ktorá z uvedených súm a akým spôsobom dospel súd k ich výpočtu a či sa teda jedná o úkony priznané v celosti alebo krátené. V tejto časti odvolateľ považoval rozsudok za nepreskúmateľný. Podľa odvolateľa súd nepostupoval správne i preto, že priznal navrhovateľovi náhradu trov konania za 2 úkony a to písomné podanie na súd 4.5.2012, ktorým špecifikoval uplatňované trovy trestného konania a zo dňa 10.5.2012, ktorým žiadal súd o pripustenie zmeny návrhu s tým, že obe podania boli doručené súčasne v ten istý deň a to 21.5.2012. Nejedná sa teda o účelne vynaložené trovy, pretože obe podania bolo možné spojiť do jedného. Navyše podanie zo dňa 4.5.2012 predstavovalo iba dodatočnú špecifikáciu žalobného návrhu, ktorým boli odstránené nedostatky. Podľa odvolateľa navrhovateľovi nepatrí ani náhrada za stratu času a cestovných výdavkov na pojednávaní dňa 19.4.2012, nakoľko boli priznané za cestu N. - Trnava a späť, hoci je zrejmé, že sídlom advokátskej kancelárie je Bratislava.
Navrhovateľ vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu 2 podanom prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil a zároveň mu priznal náhradu trov konania za podané vyjadrenie v celkovej sume 94,80 Eur (71,37 režijný základná sadzba úkonu, 7,63 Eur režijný paušál plus 20% DPH). Poukázal na to, že navrhovateľ požiadal odporcu 2 o predbežné prerokovanie jeho nároku a preto zákonné podmienky boli
splnené bez ohľadu na to, či bol menený návrh na začatie konania v časti istiny. V žiadosti o predbežné prerokovanie nároku bola iba pisárska chyba, pričom od počiatku bola konečná faktúra vystavená na sumu 1.634,24 Eur, ktorú navrhovateľ v trestnom konaní obhajcovi vyplatil. Pokiaľ odvolateľ namieta, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže súd pojednával v jeho neprítomnosti, poukázal na to, že odporca 2 sa písomne vyjadril k návrhu a tohto podania sa pridržiaval v priebehu celého konania. Okrem uvedeného sa uskutočnili ďalšie dve pojednávania, na ktorých sa odporca 2 zúčastnil a mohol na nich uplatňovať svoje procesné práva. Nesúhlasil s tvrdením odvolateľa, že v danom prípade nešlo o nesprávny postup orgánov činných v trestnom konaní a nezákonné rozhodnutia, pričom poukázal na rozhodnutie II.ÚS 25/2011 ako i NS SR sp. zn. 4MCdo 15/2009 v zmysle ktorého pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania vznesení obvinenia má rovnaké dôsledky i zastavenie trestného stíhania ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné stíhanie končí, čiže zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania, vznesení obvinenia. K námietke odvolateľa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody s poukazom na § 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako i § 50 ods. 3 Ústavy SR zdôraznil, že navrhovateľ vynaložil prostriedky na trovy obhajoby smerujúce k odstráneniu nežiaducich účinkov, ktoré nastali v dôsledku nezákonných rozhodnutí a štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu bez ohľadu na to, či si obhajcu zvoli sám a či mu bol ustanovený. Pokiaľ ide o priznanú náhradu trov konania navrhovateľovi, podľa navrhovateľa prvostupňový súd i v tejto časti rozhodol správne. Správne mu priznal náhradu trov konania za úkony zo dňa 4.5.2012 a 10.5.2012, keďže išlo o účelné uplatňovanie práv navrhovateľa. Takisto prináleží i náhrada za stratu času a cestovných výdavkov za účasť na pojednávaní dňa 19.4.2012, keďže zástupca navrhovateľa cestoval na pojednávanie z N., kde má svoj trvalý pobyt a sídlo advokáta. Na adrese v Bratislave je iba pracovisko a adresa na doručovanie. Podotkol pritom, že cestovné výdavky a strata času účtované zo sídla v N. do Trnavy sú nižšie ako z Bratislavy.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), b) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu odporcu 2 nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je v celom rozsahu vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.
Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom uplatneného nároku, keď prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu vykonal potrebné dokazovanie a jeho výsledky správne vyhodnotil a napokon dospel i k správnym skutkovým záverom a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne ustanovenia príslušných právnych predpisov, ktoré i správnym spôsobom vyložil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje na správne dôsledné a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty odporcu 2 nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. K odvolacím argumentom sa už žiada dodať iba nasledovné:
Ako prvé odvolateľ namietal, že navrhovateľovi nemala byť priznaná náhrada škody v sume presahujúcej 1.136,33 Eur, pretože iba v tejto sume požiadal navrhovateľ MS SR o predbežné prerokovanie nároku, čo je zákonnou podmienkou nasledujúceho súdneho konania.
Zo žiadosti navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 9.4.2010 adresovanej Ministerstvu spravodlivosti SR založenej v spise vyplýva, že navrhovateľ si uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej označenými nezákonnými rozhodnutiami s poukazom na pripojenú faktúru č. 017/2010 zo dňa 17.2.2010, tvoriacej prílohu žiadosti, v celkovej výške 1.136,33 Eur s DPH, pričom vymenoval
všetky počty úkonov vykonané v jednotlivých rokoch 2002 až 2009. Z predmetnej faktúry založenej v spise vyplýva, že celková fakturovaná suma advokáta navrhovateľovi bola 1.634,24 Eur s tým, že v roku 2002 bola advokátovi poskytnutá záloha 15.000,- Sk, resp. 497,91 Eur, preto celková suma k úhrade bola vyčíslená už len vo zvyšku, teda v sume 1.136,33 Eur. Za daných okolností podľa názoru odvolacieho súdu bolo dôvodným akceptovať argumentáciu navrhovateľa, že v žiadosti došlo iba k pisárskej chybe, keď iba omylom bola z predmetnej faktúry do žiadosti prenesená iba čiastková suma 1.136,33 Eur, namiesto celkových trov právneho zastúpenia 1.634,24 Eur. Jednalo sa teda o zjavnú vadu žiadosti, keď jej podstatná náležitosť, teda čoho sa poškodený domáha, bola uvedená rozporne s prílohou, v dôsledku čoho bolo v zmysle § 16 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. povinnosťou príslušného orgánu vyzvať navrhovateľa na odstránenie nedostatku žiadosti, čo sa nestalo. Nárok navrhovateľa uplatnený predmetnou žiadosťou pritom nebol uspokojený ako celok z dôvodov, ktoré sa podľa odpovede príslušného orgánu vzťahovali na náhradu trov obhajoby navrhovateľa ako takých bez ohľadu na výšku sumy, teda z dôvodov, ktoré sa vzťahovali nielen na omylom nesprávne uplatnenú výšku škody, ale i na celú sumu náhrady trov uvedenú v predmetnej faktúre. Za daných okolností by podľa odvolacieho súdu bolo prepiatym formalizmom trvať na tom, že uvedená časť náhrady škody nebola uplatnená žiadosťou poškodeného o predbežné prerokovanie a preto z tohto dôvodu konanie v časti o 497,91 Eur v zmysle § 103 a § 104 ods. 2 O.s.p. zastaviť resp. žalobu zamietnuť.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom ani nedošlo k odňatiu možnosti odporcu 2 konať pred súdom tým, že súd uznesením pripustil zmenu návrhu jeho rozšírením z pôvodnej istiny 1.136,33 Eur na sumu 1.634,24 Eur, keďže výsledky dovtedajšieho konania rozhodne mohli byť podkladom pre rozhodnutie o zmenenom návrhu (§ 95 ods. 2 O.s.p.).
Odvolací súd sa nestotožnil ani s ďalšou námietkou odvolateľa, že súd mu tým, že napriek jeho ospravedlneniu a žiadosti o odročenie pojednávania uskutočnil pojednávanie dňa 19.4.2012, odňal možnosť konať pred súdom. Z obsahu spisu vyplýva, že odporca 2 na doručené predvolanie na pojednávanie prvostupňového súdu, ktoré sa konalo dňa 19.4.2012, zareagoval podaním zo dňa 8.3.2012 doručeným prvostupňovému súdu dňa 14.3.2012 (teda včas), ktorým z dôvodu kolízie zo skôr vytýčeným termínom pojednávania na Okresnom súde Bratislava 1 na rovnaký deň o 8.10 hod., požiadal o ospravedlnenie neúčasti odporcu a o vytýčenie nového termínu pojednávania. Zo zápisnice o pojednávaní dňa 19.4.2012 vyplýva, že odporca 2 bol neprítomný, súd skonštatoval jeho neprítomnosť s tým, že sa ospravedlnil, následne ale súd prijal uznesenie, ktorým rozhodol, že bude pojednávať v neprítomnosti odporcu 2 s poukazom na § 101 ods. 2 O.s.p. Následne prebehli ďalšie pojednávania, na ktorých sa odporca 2 zúčastnil, vo veci tiež podal písomné vyjadrenie.
Podľa konštantnej súdnej judikatúry samotná kolízia pojednávaní ani u právneho zástupcu - advokáta účastníka nie je dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania, ak má možnosť zabezpečiť substitúciu. O to skôr ním nebude u odporcu, ktorý nesporne disponuje viacerými zamestnancami i s právnickým vzdelaním spôsobilými zastupovať ho pred súdom.
Naviac odporca 2 svoje tvrdenie o kolízii pojednávaní spolu s doručeným ospravedlnením nijakým spôsobom ani nepreukázal. V súvislosti s vyriešením otázky, či v prejednávanej veci došlo k odňatiu možnosti pred súdom konať, treba poukázať na ust. § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník neustanoví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Súd môže posudzovať žiadosť účastníka (jeho zástupcu) o odročenie pojednávania len z hľadiska dôležitých dôvodov (§ 101 ods. 2 O.s.p.), existenciu ktorých môže preveriť zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase rozhodovania o tejto žiadosti. Dôvodnosť žiadosti o odročenie pojednávania posudzuje preto súd predovšetkým z hľadiska preukázania skutočnosti, z ktorej účastník vyvodzuje existenciu dôležitého dôvodu v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p.; pokiaľ uvedená skutočnosť nie je v čase rozhodovania súdu o tejto žiadosti účastníka hodnoverne preukázaná, zostáva jeho žiadosť iba v rovine nepodložených tvrdení. Dôležitý dôvod v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. môže byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je vo vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky
okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každému účastníkovi občianskeho súdneho konania za rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná ako odpustiteľná), nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca účastníkovi prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (vzhľadom na časové súvislosti nedovoľujúca účastníkovi uskutočniť kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní).
V danom prípade mohol súd dôvodnosť žiadosti zástupcu odporcu 2 o odročenie pojednávania posudzovať len z aspektu tých skutočností, ktoré boli uvedené v žiadosti. Odporca 2 ale v žiadosti o odročenie pojednávania nepreukázal súdu existenciu dôležitého dôvodu pre odročenie pojednávania. Je nesporné, že odporca 2 nepredložil žiadne dôkazné prostriedky k tvrdeniam uvádzaným v žiadosti o odročenie, ktoré by preukázali tvrdenú kolíziu pojednávaní. Ak ani doposiaľ nedošlo k nespochybniteľnému preukázaniu existencie dôležitého dôvodu pre odročenie pojednávania (pritom uvedená skutočnosť nebola v čase rozhodovania prvostupňového súdu hodnoverne preukázaná), je potrebné vychádzať z toho, že tvrdené skutočnosti uvedené v predmetnej žiadosti nevykazujú znaky vážneho dôvodu v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. Vzhľadom na to dospel odvolací súd k záveru, že postup prvostupňového súdu bol v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p., a preto nebola odporcovi 2 odňatá možnosť pred súdom konať. (porovnaj rozhodnutie NS SR 3 Cdo 181/2008).
Odvolací súd sa nestotožnil ani s ďalšou námietkou odvolateľa, že nebola splnená zákonná podmienka zodpovednosti štátu za predmetnú škodu, keďže predmetné rozhodnutie nebolo zrušené príslušným orgánom pre jeho nezákonnosť, opierajúc sa pritom o už ustálenú súdnu judikatúru, od ktorej nebol dôvod odkloniť sa ani v danom prípade.
V zmysle ust. § 3 zák. č. 514/2003 Z.z. resp. § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať iba z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnuté uplatniť výklad systematický a teleologický. Z hľadiska teleologického výkladu vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedených noriem ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle § 46 ods. 3 Ústavy SR, nemožno lipnúť na formálnom zrušení - zmene tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale splnenie tejto podmienky treba vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, má zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo pretože sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, rovnaké následky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania, ako logicky i oslobodenie spod obžaloby, pretože nebolo preukázané, že sa stal skutok a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania, resp. o oslobodení spod obžaloby sa trestné konanie končí, čo znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, čo zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Štát sa nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa napokon ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo (porovnaj mutatis mutandis rozsudok NS SR sp. zn. 4MCdo 15/2009, obdobne 3Cdo 194/2010 i 1Cdo 64/2008 a ďalšie).
Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z. a rovnako aj podľa predtým platného zák. č. 58/1969 Zb. Doterajšia súdna judikatúra konštantne dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi, bola odčinená a dospela k záveru, že ak došlo k zastavenie trestného stíhania, alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s
prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody sa potom posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. S poukazom na uvedenú konštantnú judikatúru odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzatvára, že právoplatné rozhodnutie súdu o oslobodení navrhovateľa spod obžaloby má rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, v dôsledku čoho boli splnené zákonné podmienky pre vznik nároku navrhovateľa na náhradu predmetnej škody.
Odvolateľ tiež namietal, že v danom prípade absentuje existencia príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, keďže nešlo o prípad nutnej obhajoby a preto nebolo nevyhnutné, aby navrhovateľ vynakladal prostriedky na svoju obhajobu. I v tomto sa odvolací súd zhodol s prvostupňovým, že názor odporcu 2 nie je správny. Zvolením si zastupovania advokátom v predmetnom trestnom konaní navrhovateľ iba uplatnil svoje základné neodňateľné právo v zmysle čl. 50 ods. 3 Ústavy obhajovať sa prostredníctvom obhajcu a to bez ohľadu na to, či ide o prípady nutnej obhajoby alebo nie, pričom v predmetnom trestnom konaní bol napokon spod obžaloby oslobodený a preto v danom prípade i podľa názoru odvolacieho súdu je daná priama príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím - uznesením o začatí trestného stíhania a vznesením obvinenia voči navrhovateľovi, v dôsledku čoho si navrhovateľ zabezpečil zastupovanie obhajcom v trestnom stíhaní, a medzi vznikom škody v podobe majetkovej ujmy, ktorá vznikla navrhovateľovi uhradením trov právneho zastúpenia advokátovi.
Nesprávnym bol tiež názor odvolateľa, že navrhovateľovi nevznikol nárok na úrok z omeškania, keďže povinnosť zaplatiť náhradu škody vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia a až uplynutím paričnej lehoty dochádza k omeškaniu. Povinnosť uhradiť vzniknutú škodu vzniká s poukazom na ust. § 563 Občianskeho zákonníka prvého dňa po tom, čo bol veriteľ o plnenie požiadaný, keďže čas splnenia náhrady škody nebol v danom prípade dohodnutý, ani ustanovený právnym predpisom, ani určený v rozhodnutí. Za výzvu na náhradu škody je potom v danom špecifickom prípade potrebné považovať žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, ktorá bezvýsledne uplynula dňa 27.10.2010, uplynutím zákonnej lehoty 6 mesiacov na vybavenie žiadosti. Prvostupňový súd správne uzavrel, že od nasledujúceho dňa, teda od 28.10.2010 sa odporca 2 dostal do omeškania a je povinný zaplatiť úrok z omeškania príslušný pre občianskoprávne vzťahy. V ničom nemá oporu tvrdenie odvolateľa, že povinnosť zaplatiť predmetnú náhradu škody vzniká až na základe súdneho rozhodnutia. Príslušný orgán totiž, ak uzná uplatnený nárok, môže a má plniť v zákonom stanovenej lehote šiestich mesiacov. Až ak tak dobrovoľne neurobí, prichádza do úvahy podanie žaloby a následné rozhodnutie súdu. Keďže s poukazom na predtým uvedené bol súd toho názoru, že žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku, vychádzajúc zo vzájomnej súvislosti návrhu a pripojených príloh najmä predmetnej faktúry, si navrhovateľ uplatnil nárok na náhradu škody v celom rozsahu 1.634,24 Eur, bolo dôvodným priznať úrok z omeškania od uvedeného dátumu z celej tejto sumy.
Pokiaľ ide o odôvodnenie priznanej náhrady trov konania navrhovateľovi, odvolací súd sa nestotožnil s námietkou odvolateľa, že v tejto časti je pre nedostatočné odôvodnenie rozsudok prvostupňového súdu nepreskúmateľný. V odôvodnení súd presne rozpísal za aké úkony a z akého dátumu priznal akú odmenu, pričom správne vychádzal pri prvých piatich úkonoch zo základnej tarifnej odmeny 71,37 Eur vychádzajúc z dovtedajšej hodnoty sporu 1.136,33 Eur a pri ostatných dvoch zo sumy 71,37 Eur vychádzajúc z hodnoty sporu 1.634,24 Eur po pripustení rozšírenia návrhu. Z odôvodnenia je tiež zrejmé, že úkony krátené neboli. Odvolací súd nepovažoval za neúčelné vykonanie dvoch úkonov právnej služby, hoci s krátkym časovým rozostupom, avšak s odlišným obsahom. Podaním zo dňa 4.5.2012 nedošlo k odstraňovaniu vád návrhu v zmysle § 43 O.s.p., ale iba k bližšej špecifikácii nároku a preto i za tento úkon prináleží odmena. Pokiaľ odvolateľ poukazuje na to, že súd nesprávne priznal náhradu za stratu času a cestovné výdavky advokátovi navrhovateľa na pojednávanie z N. do Trnavy a späť, hoci jeho sídlo je v Bratislave, žiada sa poukázať na to, že vzhľadom na to, že náklady z Bratislavy do Trnavy a späť sú vyššie ako náklady z N. do Trnavy a späť, právnemu zástupcovi navrhovateľa vznikol nárok minimálne v ním uplatnenej výške z N. do Trnavy a späť, ako boli súdom prvého stupňa priznané. Lipnutie na doslovnom gramatickom výklade znenia § 17 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z., bez ohľadu na to, že zákonodarca chcel týmto ustanovením dosiahnuť úhradu skutočných reálnych cestovných nákladov,
resp. aj straty času advokáta v súvislosti s úkonom právnej služby, by bolo iba prepiatym formalizmom nerešpektujúcim potrebný teleologický výklad predmetného ustanovenia.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu v spojení s odôvodnením prvostupňového rozsudku, po vyčerpaní odvolacích dôvodov, odvolací súd potom napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vo všetkých výrokoch vecne správny, s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil.
I v odvolacom konaní bol odporca 2 ako odvolateľ neúspešný a navrhovateľ plne úspešný a preto odporcovi 2 v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. vznikla povinnosť hradiť trovy odvolacieho konania. Odporca 1 si náhradu trov odvolacieho konania návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil, odvolací súd preto o príp. náhrade jeho trov nerozhodol.
Trovy navrhovateľa v odvolacom konaní spočívajú v trovách právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby - písomné vyjadrenie k odvolaniu v sume 71,37 Eur k čomu vznikol nárok tiež na tzv. režijný paušál vo výške 7,63 Eur, k čomu je potrebné pripočítať 20% DPH. Trovy navrhovateľa v odvolacom konaní tak s použitím § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b), § 15a, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. v účinnom znení predstavujú celkom sumu 94,80 Eur. S poukazom na ust. § 149 ods. 1 O.s.p. odvolací súd zaviazal odporcu 2 zaplatiť náhradu trov konania navrhovateľovi k rukám právneho zástupcu navrhovateľa, s použitím § 160 ods. 1 O.s.p. do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.