Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Co-16-2021.pdf
PDF · 128.72 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/16/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Jahnovej a členiek senátu JUDr. Michaely Královej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v právnej veci žalobcov: X/ V. W., narodený X.X.XXXX, bytom V. Č.. XXX, 2/ S. W., narodená XX.XX.XXXX, bytom V. Č.. XXX, obidvaja zastúpení JUDr. Alžbeta BORIKOVÁ, advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 47 249 587, so sídlom Predmestská 57, Žilina, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, zastúpený JUDr. Baltazár Mucska, advokát so sídlom Vajnorská 55, Bratislava, o zaplatenie 4.571,46 eur s príslušenstvom žalobcovi 1/ a o zaplatenie 4.247,21 eur s príslušenstvom žalobkyni 2/, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky, č.k. 32C/24/2020-67, zo dňa 19.7.2021, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Malacky, č.k. 32C/24/2020-67, zo dňa 19.7.2021 p o t v r d z u j e.
II. Žalobca 1/ a žalobkyňa 2/ majú proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania, každý z nich v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Malacky, rozsudkom č.k. 32C/24/2020-67 zo dňa 19.7.2021 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ istinu 4.571,46 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 29.1.2020 do zaplatenia (výrok I.) a žalobkyni 2/ istinu 4.247,21 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 29.1.2020 do zaplatenia (výrok II.). Žalobcom priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).
2. Súd prvej inštancie vychádzal z nesporného skutkového zistenia, že v dôsledku dopravnej nehody dňa 21.5.2018 zavinenej W.. G. Y., jazdiacou motorovým vozidlom EČ: W. na ceste II/501 v smere Y. - V. vznikla žalobcom škoda spočívajúca v strate na ich zárobku. Motorové vozidlo EČ: W. bolo v čase dopravnej nehody povinne poistené zo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u spoločnosti žalovaného. Práceneschopnosť žalobcu 1/ trvala od 31.5.2018 do 17.8.2018 a práceneschopnosť žalobkyne 2/ od 21.5.2018 do 4.11.2018. Žalovaný zaregistroval poistnú udalosť pod č. XXXXXXXXXX a ako poisťovateľ vyplatil žalobcovi 1/ sumu náhrady straty na zárobku vo výške 1.388,24 eur a žalobkyni 2/ vo výške 2.032,22 eur. Medzi stranami konania nebolo sporné, že žalovaným vyplatené poistné plnenie bolo správne vypočítané v súlade s vtedy platným ustanovením § 446 zákona č. 40/1964 Zb. - Občianskeho zákonníka (ďalej aj Občiansky zákonník), a že rozdiel medzi priemerným zárobkom dosahovaným pred vznikom škody a náhradou, ktorá bola vyplatená v dôsledku choroby alebo úrazu podľa osobitných predpisov predstavoval u žalobcu 1/ istinu 5.959,70 eur a u žalobkyne 2/ istinu 6.279,43 eur.
3. V súdenej veci bola medzi stranami konania sporná výlučne výška náhrady za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti, ktorá má prináležať žalobcom ako poškodeným. Žalovaný tvrdil, že sa má výška náhrady určiť v súlade s ustanovením § 446 Občianskeho zákonníka platným a účinným v čase vzniku škody, t.j. v spojení v ustanovením § 85 až § 87 zákona č. 461/2006 Z.z. rovnako ako úrazový príplatok. Žalobcovia tvrdili, že výška náhrady za stratu na zárobku sa musí vypočítať podľa ustanovenia § 446 v znení účinnom od 1.12.2019 po prijatej novele Občianskeho zákonníka, ako rozdiel medzi priemerným zárobkom každého zo žalobcov, ktorý dosahoval pred vznikom škody a náhradou, ktorá bola každému zo žalobcov vyplatená v dôsledku choroby alebo úrazu podľa osobitných predpisov.
4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 2 písmeno f), § 4 odsek 1, 2, § 11 odsek 6, 7, 8, § 15 odsek 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej aj zákon č. 381/2001 Z.z.), podľa ustanovenia § 427 odsek 1, 2, § 442 odsek 1, § 446 v znení účinnom do 1.12.2019 ako aj v znení účinnom od 1.12.2019, § 879w, § 517 odsek 2 Občianskeho zákonníka, § 3 odsek 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., podľa článku 125 odsek 1 písmeno a), článku 125 odsek 3, Ústavy Slovenskej republiky, podľa § 88 odsek 2, § 90, § 91 odsek 1, 2, 3, § 93 odsek 1, 2 zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a dospel k záveru, že žaloby sú dôvodné.
5. Súd prvej inštancie konštatoval, že podľa ustanovenia § 446 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v deň vzniku škodovej udalosti (21.5.2018), ako aj v deň ukončenia práceneschopnosti žalobcov (17.8.2018 a 4.11.2018) sa náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného posúdi a suma tejto náhrady sa určí rovnako ako úrazový príplatok podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Dňa 30.1.2019 bol v Zbierke zákonov Slovenskej republiky vyhlásený nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.10.2018, sp.zn. PL.ÚS 10/2016, ktorým ústavný súd rozhodol, že „ustanovenie § 446 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca ustanovenie § 446 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie toto ustanovenie zákona do súladu s Ústavou Slovenskej republiky, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.“. Označené ustanovenie § 446 preto stratilo účinnosť dňa 30.1.2019, dňa 31.7.2019 stratilo platnosť. Ústavnému súdu SR je článkom 125 a nasl. Ústavy SR zverená právomoc rozhodovať o súlade právnych predpisov nižšej právnej sily s právnymi predpismi vyššej právnej sily. O súlade resp. nesúlade napadnutého právneho predpisu alebo jeho časti rozhoduje Ústavný súd SR nálezom, ktorý je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Vyhlásením v zbierke zákonov nadobúda nález Ústavného súdu SR vydaný v konaní o súlade právnych predpisov okamžité účinky, v dôsledku čoho právne predpisy, ich časti alebo jednotlivé ustanovenia, o ktorých Ústavný súd SR rozhodol, že nie sú v súlade s Ústavou SR strácajú svoju účinnosť a teda týmto momentom sa zastavuje ich aplikácia a naďalej už nemajú žiadne právne účinky. Následne sú orgány, ktoré tieto predpisy vydali, v zmysle čl. 125 ods. 3 Ústavy SR povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu SR uviesť ich do súladu s Ústavou SR, pričom v zmysle § 41a ods. 2 Zákona o Ústavnom súde SR sú takéto orgány viazané právnym názorom Ústavného súdu SR vysloveným v jeho náleze. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú svoju platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Ak zrušeným právnym predpisom alebo ustanovením došlo len k zmene alebo doplneniu, platí v zmysle ustanovenia § 41a ods. 3 Zákona o Ústavnom súde SR skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením. Uvedené zákonné ustanovenie je podľa názoru samotného Ústavného súdu SR potrebné vykladať tak, že stratou účinnosti, prípadne platnosti právneho predpisu alebo jeho časti na základe nálezu Ústavného súdu SR sa obnovuje nielen platnosť, ale aj účinnosť skoršieho právneho predpisu v znení platnom pred napadnutou zmenou alebo doplnením. Pokiaľ ide o otázku hmotnoprávnych účinkov nálezu Ústavného súdu SR, plénum Ústavného súdu SR v uznesení sp.zn. PL.ÚS 13/98 pôvodne vyslovilo, že rozhodnutie Ústavného súdu SR v konaní podľa čl. 125 písm. a) Ústavy SR „má vždy účinky len ex nunc.“ Závery tohto uznesenia však boli následne judikatúrou samotného Ústavného súdu SR prekonané. Najprv mali na vec odlišný názor jednotlivé senáty Ústavného súdu SR (senáty I. a II. sa v právnych veciach sp.zn. I. ÚS 51/06 a II. ÚS 72/06 vyslovili v prospech účinkov nálezu ex tunc, senát III. sa v rozhodnutí sp.zn. III. ÚS 24/06 priklonil v prospech účinkov ex nunc) a následne sa za účelom zjednotenia rozporných výkladov jednotlivých senátov touto problematikou opätovne zaoberalo plénum Ústavného súdu SR, ktoré vo výroku svojho
uznesenia sp.zn.: PLz. ÚS 1/06 jednoznačne konštatovalo, že hmotnoprávne účinky nálezu Ústavného súdu SR o nesúlade napadnutého právneho predpisu s Ústavou SR zverejneného v Zbierke zákonov SR pred právoplatným skončením konania pred všeobecným súdom, v ktorom sa má napadnutý právny predpis aplikovať, „nastávajú pre všetkých účastníkov tohto konania ex tunc,“ k čomu bolo dodané, že následkom nálezu Ústavného súdu SR o nesúlade právnych predpisov by malo byť, že všeobecný súd napadnutý právny predpis nebude pri rozhodovaní vo veci aplikovať. K námietke žalovaného, že hmotnoprávne účinky nálezu Ústavného súdu SR by mali nastať ex tunc len pri tých konaniach, ktoré boli začaté pred uverejnením príslušného nálezu Ústavného súdu SR, avšak neboli právoplatne skončené, súd prvej inštancie uviedol, že taký záver z vyššie citovanej judikatúry Ústavného súdu SR nevyplýva. Z citovaného rozhodnutia Ústavného súdu SR s prihliadnutím na ustanovenie § 93 zákona č. 314/2018 Z.z. vyplýva jedine podmienka, že konanie nemohlo byť právoplatne skončené, t.j. nález ústavného súdu sa nedotýka právoplatných rozhodnutí vydaných pred zverejnením nálezu, resp. má na ne vplyv uvedený v citovanom ustanovení zákona č. 314/2018 Z.z. Súd prvej inštancie argumentoval, že ak by sa mal uplatniť výklad naznačovaný žalobcom, potom by zákonite pri ňom dochádzalo k systematickému znevýhodňovaniu tej skupiny fyzických osôb, ktoré svoj nárok na súde neuplatnili do momentu zverejnenia nálezu, avšak takým neuplatnením neporušili žiadnu zákonom ustanovenú povinnosť. Príslušné právne predpisy upravujú prípady, v ktorých sa vyžaduje uplatnenie nároku na súde v určitej lehote pod sankciou zániku (preklúzia) alebo oslabenia (premlčanie) práva, inak je však na rozhodnutí každej osoby, kedy a či vôbec svoje právo na súde uplatní. V posudzovanom prípade navyše nebolo možné prezumovať, či Ústavný súd SR rozhodne o protiústavnosti napadnutého ustanovenia § 446 Občianskeho zákonníka a je preto celkom legitímne a pochopiteľné, ak príslušná osoba s uplatnením práva na súde počkala na zverejnenie nálezu, či prípadne aj na úpravu protiústavného predpisu zákonodarným zborom. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie konštatoval, že hmotnoprávne účinky nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS 10/2016 sa pre účastníkov daného konania uplatňujú ex tunc a súd preto nemôže v konaní aplikovať to znenie ustanovenia § 446 Občianskeho zákonníka, ktoré bolo Ústavným súdom SR vyhlásené za protiústavné a tak stratilo účinnosť a platnosť. Súd prvej inštancie poukázal na to, že obdobnou právnou otázkou sa zaoberal aj Ústavný súd SR v konaní sp.zn. PL. ÚS 19/2020, kde vyhodnocoval, či zákon č. 394/2019 Z.z. (novela Občianskeho zákonníka účinná od 1.12.2019) umožňuje konajúcemu súdu aplikovať na skutkový stav ustanovenie v znení účinnom od 1.12.2019 napriek tomu, že ku škodovej udalosti došlo 7.9.2013, kedy ústavný súd poukázal na § 879w Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. decembra 2019, podľa ktorého sa ustanoveniami § 446, § 447, § 447b a § 448 spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. decembrom 2019; vznik týchto právnych vzťahov a vznik nárokov z týchto právnych vzťahov sa posudzujú podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. novembra 2019. Intertemporalita regulovaná v § 879w Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. decembra 2019 je obsahovo vyplnená všeobecným pravidlom spočívajúcim v príkaze uplatniť § 447 v znení účinnom po novele uskutočnenej zákonom č. 394/2019 Z.z. aj na právne vzťahy vzniknuté pred 1. decembrom 2019. Súčasne to isté prechodné ustanovenie civilného kódexu zakotvuje výnimku, a to posudzovanie vzniku právnych vzťahov a vzniku nárokov z týchto právnych vzťahov, ktoré sa bude spravovať právnou úpravou účinnou pred 1. decembrom 2019. Ústavný súd uviedol, že keďže predmetom sporu na okresnom súde nebol vznik právneho vzťahu, ani vznik žalovaného nároku, ale jeho kvantifikovateľný obsah, bude okresný súd povinný, čo do vzniku právnych vzťahov, ako aj nárokov z nich vyplývajúcich aplikovať právnu úpravu vo vzťahu k § 447 účinnú do prijatia novely, avšak to okresnému súdu nebráni, aby o uplatnenej sume náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti rozhodol v súlade s právnou koncepciou plynúcou z nálezu ústavného súdu č.k. PL. ÚS 10/2016-53 z 10. októbra 2018, no predovšetkým v súlade s § 447 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. decembra 2019. Na základe uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že žalobcami uplatňovaná suma náhrady za stratu na zárobku nebola žalovaným čo do výšky vôbec spochybňovaná (t.j. žalovaný v konaní nenamietal správnosť výpočtu náhrady za stratu na zárobku), preto z výšky uplatneného nároku vychádzal a žalobe žalobcu 1/ a žalobe žalobkyne 2/ vyhovel v celom rozsahu vrátane nároku na úrok z omeškania.
6. Vo vzťahu k nároku na príslušenstvo súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný listom zo dňa 5.11.2018 žalobcovi 1/ oznámil dňom 2.11.2018 ukončenie šetrenia poistnej udalosti č. XXXXXXXXXX a že mu poukazuje sumu 1.388,24 eur na náhradu za stratu na zárobku počas práceneschopnosti. Rovnako listom zo dňa 26.2.2019 oznámil žalovaný žalobkyni 2/ ukončenie šetrenia poistnej udalosti č. XXXXXXXXXX dňom 22.2.2019 a že jej poukazuje sumu 769,78 eur na náhradu za stratu na zárobku počas práceneschopnosti. Nález ústavného súdu bol vyhlásený v Zbierke zákonov SR dňa 30.1.2019 a žalobcovia si listom zo dňa 8.1.2020 uplatnili nárok na doplatenie sumy náhrady za stratu na zárobku vo
výške 4.571,46 eur a 4.247,21 eur. Žalovaný odpovedal listom zo dňa 29.1.2020 a žalobcom oznámil, že rozhodujúca je úprava platná v čase vzniku nároku a že nie je možné požadovať spätné doplatenie za obdobie do účinnosti novej právnej úpravy, lebo by išlo o spätnú účinnosť, ktorá je z právneho hľadiska neprípustná. Z vyššie uvedeného súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný ukončil šetrenie poistných udalostí žalobcov dňa 2.11.2018 a 22.2.2019. V prípade žalobkyne 2/ bol už v čase vykonávania šetrenia a pred jeho ukončením zverejnený v Zbierke zákonov SR nález ústavného súdu sp.zn. PL. ÚS 10/2016, na ktorý tak mohol a mal žalovaný reagovať a žalobkyni 2/ poskytnúť plnenie v celej výške vzniknutej straty na zárobku. Voči žalobkyni 2/ sa tak žalovaný dostal do omeškania uplynutím 15-dňovej lehoty po ukončení šetrenia, t.j. dňom 12.3.2019 (posledný deň lehoty na plnenie pripadol na víkend, preto bol posledným dňom lehoty deň 11.3.2019). Vo vzťahu k žalobcovi 1/ bolo šetrenie ukončené dňa 2.11.2018, nález ústavného súdu bol zverejnený dňa 30.1.2019. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný mal po zverejnení nálezu ústavného súdu vykonať nové šetrenie v lehote ustanovenej v § 11 ods. 6 Zákona o PZP a po skončení šetrenia do 15 dní poskytnúť žalobcovi 1/ plnenie. Voči žalobcovi 1/ sa tak žalovaný do omeškania dostal najneskôr dňa 16.5.2019. Žalobcovia požadovali úrok z omeškania v zákonom stanovenej výške 5 % od 29.1.2020, kedy už žalovaný podľa záveru súdu prvej inštancie bol vo vzťahu k obom žalobcom v omeškaní. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj CSP) a úspešným žalobcom priznal proti žalovanému právo náhradu trov konania v celom rozsahu.
7. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie. Súdu prvej inštancie vytýka, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaný nesúhlasí so závermi súdu prvej inštancie v posudzovanej veci a odôvodnenie rozsudku považuje za nepresvedčivé, pretože sa v ňom konajúci súd nevyporiadal so všetkými jeho námietkami. Žalovaný namieta, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil účinky nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky o nesúlade právnych predpisov. Podľa žalovaného účinky nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky o nesúlade právnych predpisov môžu byť vždy iba do budúcnosti ex nunc, pretože účinnosť zákonného ustanovenia trvá až do momentu, pokiaľ do neho nie je zasiahnuté nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky a vyslovením jeho nesúladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily, a preto napadnuté zákonné ustanovenie podľa názoru žalovaného nemôže stratiť účinnosť skôr, ako do neho bolo zasiahnuté ústavne predvídaným spôsobom. Žalovaný zdôraznil zákaz retroaktivity právnych noriem ako záruku ochrany práv občanov a právnej istoty a preto tvrdí, že účinky nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky o nesúlade právnych predpisov by v danom prípade mali byť záväzné len do budúcna, t.j. s účinkami ex nunc. Priznaním účinkov nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky ex tunc by došlo k neproporcioálnemu zásahu do právnej istoty súkromnoprávneho subjektu, ktorý je nositeľom základných práv a slobôd. Uvedené by malo za následok, že jednotlivé subjekty práva by nemali istotu, či ich konanie podľa platného a účinného práva v dobe, kedy k nemu došlo, nebude neskoršie (po zmene alebo zrušení právneho predpisu) ex tunc posudzované ako protiprávne alebo právne neúčinné, vylúčením ochrany nimi riadne nadobudnutých práv v minulosti v súlade s v danom čase platnou a účinnou právnou úpravou. Žalovaný uviedol, že konal výlučne v súlade s dikciou platných a účinných právnych noriem Občianskeho zákonníka a v tomto čase nemohol mať ani žiadnu vedomosť o možnom nesúlade niektorej z uvedených právnych noriem s Ústavou Slovenskej republiky. V prípade pôsobenie účinkov nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky o nesúlade ex tunc, by bola priznaná pôsobnosť následkov predpokladaných normami obsiahnutými v takomto prameni práva na obdobie, keď takýto prameň a ním predpokladaná právna úprava ešte neboli v platnosti a neboli záväzné, čo však Ústava Slovenskej republiky neumožňuje. Ak by boli pripustené účinky nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky ex tunc, potom podľa žalovaného výlučne iba ako „ultima ratio“, ak nedôjde k neproporciálnemu zásahu do právnej istoty a najmä vtedy, pokiaľ zrušená protiústavná norma upravuje vzťah medzi orgánom verejnej moci a nositeľom základných práv a slobôd. V danom prípade tieto podmienky splnené nie sú. Žalovaný namieta aj záver súdu prvej inštancie o dôvodnosti nároku na úrok z omeškania. Nesúhlasí s konštatovaním súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný mohol riadne reagovať na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky a v celej výške poskytnúť žalobcami uplatňované plnenie. Uviedol, že riadne a včas žalobcom písomné vysvetlil dôvody pre odmietnutie plnenia tak, ako to má na mysli ustanovenie § 11 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z., a teda v intenciách tohoto zákonného ustanovenia v trojmesačnej zákonnej lehote od oznámenia žalobcov o doplatenie plnenia zo dňa 8.1.2021 splnil listom zo dňa 29.1.2021 podmienku zákona. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z.z., podľa ktorého je podľa žalovaného peňažná sankcia v podobe úrokov z omeškania viazaná na nesplnenie povinnosti vyjadrenej
v ustanovení § 11 ods. 6 písm. a) alebo b) Zákona o povinnom zmluvnom poistení, účelom ktorej je ochrana poškodeného, aby poisťovňa pod následkom tejto sankcie nezostala nečinná. Žalovaný ako poisťovateľ je tak viazaný výlučne na nesplnenie povinnosti vyjadrenej v ustanovení § 11 ods. 6 písm. a) alebo b) zákona o povinnom zmluvnom poistení, bez ohľadu na to, ako by bolo v konečnom dôsledku o nároku poškodeného na poskytnutie poistného plnenia rozhodnuté v prejednávanej veci. Žalovaný by sa v predmetnom prípade eventuálne do omeškania mohol dostať až v prípade nesplnenia si povinnosti, ktorá by mu bola uložená právoplatným rozhodnutím zaplatiť žalobcom súdom priznanú náhradu škody. Na základe uvedeného žalovaný žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v danej veci zmenil tak, že žalobu žalobcov 1/ a 2/ zamietne.
8. Žalobcovia 1/ a 2/ vo vyjadrení k odvolaniu argumentovali, že účinky nálezu Ústavného súdu SR pôsobia ex tunc, a teda nárok žalobcov na doplatenie náhrady škody titulom straty na zárobku je daný. Poukázali na to, že súd prvej inštancie správne vo veci aplikoval zjednocujúce stanovisko v otázke hmotnoprávnych účinkov nálezu ÚS SR o nesúlade napadnutého právneho predpisu s Ústavou Slovenskej republiky, konštatované vo výroku uznesenia sp.zn. PLz. ÚS 1/06, že účinky „nastavajú pre všetkých účastníkov tohto konania ex tunc.“ Nimi uplatnený nárok bol podložený dostupnou judikatúrou najvyšších súdnych autorít, a preto majú za to, že v žiadnom prípade nemožno hovoriť o porušení princípu právnej istoty, keď k spornej právnej otázke sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky a podal dokonca zjednocujúce stanovisko. Žalobcovia tvrdia, že konanie žalovaného sa javí ako nepochopiteľné, keď na jednej strane uvádza, že nárok žalobcov daný nie je, a na strane druhej v iných dvoch poistných udalostiach založených na rovnakom skutkovom základe a rovnakej právnej argumentácii, náhradu škody titulom straty na zárobku doplatil. Podľa žalobcov súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na právnom posúdení, ktoré je v súlade so zákonom a s ustálenou judikatúrou. Závery súdu prvej inštancie, ako aj samotné odôvodnenie napadnutého rozsudku preto nemožno považovať za nesprávne alebo svojvoľné. Žalobcovia zdôraznili, že v čase, keď žalovaný šetril a následne ukončil šetrenie poistnej udalosti žalobkyne 2/ nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 10/2016 už bol v Zbierke zákonov SR zverejnený. Ak by žalovaný konal v súlade so zákonom, a teda s odbornou starostlivosťou, v zmysle ktorej má postupovať, už v čase ukončenia poistnej udalosti mal žalobkyni 2/ vyplatiť náhradu škody titulom straty na zárobku v plnej výške. Vo vzťahu k žalobcovi 1/ malo byť v tejto súvislosti vykonané nové šetrenie, a to s poukazom na skutočnosť, že žalovaným boli riešené aj ďalšie nároky žalobcov na náhradu škody a šetrenie poistnej udalosti zo dňa 21.5.2018 nebolo ukončené. Žalobcovia preto tvrdia, že takéto konanie žalovaného nemôže požívať právnu ochranu a je potrebné aby takéto konanie bolo postihnuté sankciou v podobe úroku z omeškania.
9. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolacích dôvodov, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
10. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobcovia domáhali náhrady straty na zárobku, ktorá im vznikla z dôvodu poškodenia zdravia pri dopravnej nehode zavinenej vodičom motorového vozidla EČ: W., povinne zmluvne poisteného u žalovaného. Súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu vyvodil správne skutkové a právne závery, svoje rozhodnutie presvedčivo a dôsledne odôvodnil.
11. Pri úprave následkov škody na zdraví, ktoré viedli k práceneschopnosti poškodeného Občiansky zákonník vychádza z toho, že poškodenému patrí náhrada straty na zárobku. Do prijatia zákona č. 404/2014 Z.z. ktorým bol zmenený Občiansky zákonník, sa touto stratou rozumel rozdiel medzi priemerným zárobkom pred poškodením a nemocenským (ustanovenie § 446 OZ v znení do 31.7.2004). Podľa ustanovenia § 446 v znení ku dňu 21.5.2018 kedy došlo pri dopravnej nehode k poškodeniu zdravia žalobcov 1/ a 2/ sa náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného posudzovala a suma tejto náhrady sa určila rovnako ako úrazový príplatok podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení.
12. V prejednávanej veci bolo pre rozhodnutie sporu významné vyriešenie právnej otázky, aký má na predpoklady na náhradu škody, spočívajúcej v strate na zárobku podľa ustanovenia § 446 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu poškodenia žalobcov) vplyv skutočnosť, že ustanovenie § 446 Občianskeho zákonníka bolo nálezom Ústavného súdu SR sp.zn. PL ÚS 10/2016 zo dňa 10.10.2018 zrušené, pričom k strate na zárobku žalobcov došlo ešte pred jeho zrušením.
13. V zbierke zákonov bol označený nález Ústavného súdu SR, sp.zn. PL ÚS 10/2016 zo dňa 10.10.2018 vyhlásený dňa 30.1.2019, čím ustanovenie § 446 OZ stratilo účinnosť s tým, že ak Národná rada SR neuvedie toto ustanovenie zákona do súladu s Ústavou SR, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov SR platnosť, teda dňom 30.7.2019. Podľa článku 125 odsek 3 Ústavy SR totiž platí že, ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.
14. Ústava ani zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde SR výslovnú úpravu časových účinkov nálezu ústavného súdu o súlade právnych predpisov neobsahuje, čo znamená, že právny poriadok SR nemá výslovné ustanovenie, ktoré by upravovalo vo všeobecnosti, že nálezy ústavného súdu pôsobia ex nunc, teda účinky pôsobia iba do budúcna alebo naopak, že pôsobia ex tunc, teda že účinky pôsobia od počiatku. Tieto účinky ústavný súd vyvodzuje výkladom súvisiacich ustanovení ústavy a zákona o ústavnom súde. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne poukázal na nález pléna Ústavného súdu SR, sp.zn. PLz. ÚS 1/06, zo dňa11.10.2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce stanovisko k odchylným právnym názorom senátov ústavného súdu, a v ktorom konštatoval, že hmotnoprávne účinky označených nálezov o nesúlade nastávajú pre všetkých účastníkov konania ex tunc (rovnako aj nález Ústavného súdu SR č.k. I. ÚS 48/06-24 zo dňa 14.6.2006 a nález Ústavného súdu SR I. ÚS 316/06-37 zo dňa 20.12.2006). Z toho vyplýva, že aj keď k strate účinnosti, respektíve k zrušeniu platnosti zákona alebo jednotlivého ustanovenia pre rozpor s ústavou dochádza dňom, ktorým bol nález vyhlásený v zbierke zákonov (§ 90 odsek 3 zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde SR) musí byť aj v podmienkach danej veci prihliadnuté na to, že ustanovenie § 446 OZ v znení do 30.1.2019, podľa ktorého žalovaný likvidoval nárok žalobcov na náhradu straty na zárobku bolo protiústavné, pričom toto ustanovenie malo takúto vlastnosť od počiatku (od jeho účinnosti). Rozpor s ústavou môže byť síce deklarovaný len nálezom Ústavného súdu, avšak tak ako to vyslovil ústavný súd vo vyššie označených nálezoch, následky tohto zistenia platia aj pre dobu predchádzajúcu nálezom zrušeného ustanovenia § 446 OZ v znení ku dňu 30.1.2019.
15. Súd prvej inštancie pri svojej argumentácii poukázal aj na ustanovenie § 93 odseky 1, 2 zákona č. 314/2018 Z.z. podľa ktorého je okrem iného, jedným z právnych následkov protiústavnosti nálezom Ústavného súdu SR zrušeného ustanovenia právneho predpisu strata vykonateľnosti rozhodnutí vydaných v civilných alebo správnych konaniach. K strate vykonateľnosti rozhodnutí dochádza u všetkých rozhodnutí, ktoré boli vydané na základe zrušeného právneho ustanovenia, to znamená aj u rozhodnutí, ktoré boli vydané pred dňom vydania takéhoto nálezu. Pokiaľ teda nie je možné podľa ustanovenia § 93 odsek 1 zákona č. 314/2018 Z.z. vykonať právoplatné rozhodnutia súdov vydané na základe ustanovenia právneho predpisu, ktoré bolo pre protiústavnosť zrušené, je potom potrebné dôvodiť, že nie je možné poskytnúť ani ochranu vysporiadaniu práv a povinností vyplývajúcich zo zrušeného ustanovenia právneho predpisu. Tu nejde o stav právnej neistoty, ale o dôsledky, ktoré predpokladá právna úprava. Z uvedeného dôvodu nie je správne tvrdenie žalovaného, že žalobcovia z pohľadu znenia ustanovenia § 446 OZ ku dňu vzniku nároku na náhradu škody titulom straty na zárobku podali nedôvodnú žalobu. Preto súd prvej inštancie správne pri rozhodnutí o žalobe žalobcov prihliadol na to, že ustanovenie § 446 OZ, na ktorom je založený uplatnený nárok, a má byť použité pre právne posúdenie veci, bolo Ústavným súdom posúdené ako protiústavné (teda nezákonné), aj keď sa tak stalo až po tom, čo boli splnené predpoklady pre vznik uplatneného nároku na náhradu škody titulom straty na zárobku. Rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ istinu straty na zárobku 4 571,46 eur a žalobkyni 2/ istinu straty na zárobku 4 247,21 eur, ktorých výška medzi stranami konania nebola sporná, je správny. Keďže predmetom tohto sporu nebol vznik právneho vzťahu medzi stranami konania, ani vznik žalovaného nároku, ale len výška nároku, súd prvej inštancie v čase rozhodovania o preskúmavanej veci správne vychádzal z ustanovenia § 879w Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. decembra 2019 podľa ktorého sa ustanoveniami § 446, § 447, § 447b a § 448 spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. decembrom 2019; vznik týchto
právnych vzťahov a vznik nárokov z týchto právnych vzťahov sa posudzujú podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. novembra 2019. Podľa ustanovenia § 446 OZ v znení od 1.12.2019 sa náhrada straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného uhrádza peňažným dôchodkom vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom poškodeného, ktorý dosahoval pred vznikom škody, a náhradou, ktorá bola poškodenému vyplatená v dôsledku choroby alebo úrazu podľa osobitných predpisov.
16. Rovnako súd prvej inštancie správne rozhodol aj o vzniku nároku žalobcov na úrok z omeškania. Žalovaný namietal, že splnil všetky povinnosti podľa § 11 odsek 6 písmeno b) zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a preto žalobcovia nemajú nárok na úrok z omeškania, tento im môže vzniknúť až právoplatnosťou súdneho rozhodnutia o priznaní nároku na náhradu škody. Povinnosť dlžníka zaplatiť úroky z omeškania je jedným z právnych následkov omeškania dlžníka so splnením peňažného dlhu (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a spočíva v tom, že dlžník musí poskytnúť veriteľovi okrem vlastného plnenia (istiny) tiež stanovené percento z tej časti peňažného dlhu (záväzku), s ktorým je v omeškaní. Námietka žalovaného ohľadom vzniku nároku na úrok z omeškania odvolávaním sa na ustanovenie § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z.z. nie je opodstatnená, pretože označené ustanovenie upravuje úrok z omeškania ako sankciu za nesplnenie nepeňažnej povinnosti uloženej poisťovateľovi v odseku 6 ustanovenia § 11 zákona č. 381/2001 Z.z., t.j. povinnosti vykonať v stanovenej lehote vyšetrovanie škodovej udalosti. O tento prípad ale v súdenej veci nejde; predmetom sporu je nárok na výplatu poistného plnenia (peňažného plnenia spočívajúceho v náhrade škody vzniknutej stratou na zárobku), pri ktorom omeškanie poisťovateľa (žalovaného) nastáva uplynutím 15. dňa od ukončenia vyšetrovania škodovej udalosti (§ 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z.). Keďže zákon č. 381/2001 Z.z. neobsahuje špeciálnu úpravu pre prípad omeškania s poskytnutím poistného plnenia, neprichádza do úvahy iný spôsob určenia výšky úrokov z omeškania než aplikáciou ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na nálezy Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 309/2020, sp.zn. III. ÚS 214/2020 a sp.zn. III. ÚS 215/2020, v ktorých ústavný súd uviedol, že zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by zákonodarca pri pohľadávkach vzniknutých z ublíženia na zdraví (oproti iným škodám) sledoval zvýhodnenie škodcu do takej miery, žeby jeho omeškanie a s tým spojené úroky z omeškania sa viazali nie na výzvu na plnenie, ale na rozhodnutie súdu. Každý škodca by mohol logicky oddialiť riešenie škody „odkazom na súd“ a neprijateľnosť takejto konštrukcie umocňuje aj predstava, že „čím dlhší súdny proces, tým lepšie pre škodcu“. Trojmesačná lehota na vybavenie poistného plnenia a na to nadväzujúca 15-dňová lehota na plnenie podľa zákona o PZP má svoje opodstatnenie v záujme dôsledného vyšetrenia poistnej udalosti, no nepredstavuje žiadnu liberáciu škodcu od platenia príslušenstva pohľadávky (úrokov z omeškania; § 121 ods. 3 OZ) vzniknutej z ublíženia na zdraví.
17. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolaní neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu, alebo jeho právneho posúdenia, ani takými, ktoré by súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí nezohľadnil. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu tejto preskúmavanej veci. Preto odvolací súd ustálil vecnú správnosť odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a podľa § 387 odsek 1 CSP a tento rozsudok potvrdil.
18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a úspešným žalobcom priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).
(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).