Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 16 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (21)I. ÚS 316/06
PDF · 241.43 KB
No categories available
I. ÚS 316/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 316/06-37
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa
a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka na neverejnom zasadnutí 20. decembra
2006 prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti I., a. s., B., právne zastúpenej advokátom
JUDr. P. J., B., vo veci porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20
ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 57/06-64 z 1. júna 2006 a takto
r o z h o d o l :
1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 6 Co 57/06-64 z 1. júna 2006 p o r u š i l
základné právo spoločnosti I., a. s., zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 57/06-64 z 1. júna 2006
z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave je p o v i n n ý zaplatiť spoločnosti I., a. s., trovy
právneho zastúpenia v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem
slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu JUDr. P. J., B., do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
č. k. I. ÚS 316/06-23 zo 17. októbra 2006 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť
spoločnosti I., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 6 Co 57/06-64
z 1. júna 2006.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľka v podaní
zo 7. decembra 2006, ako aj krajský súd vo vyjadrení č. Spr.3678/2006 z 22. novembra
2006 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd preto
vo svojom rozhodovaní vychádzal z obsahu sťažnosti, z písomných vyjadrení a listinných
dôkazov.
Sťažovateľka požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 57/06-64 z 1. júna
s tým, aby bol zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie, uložil krajskému súdu povinnosť
zaplatiť sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 000 Sk a nahradiť
trovy jej právneho zastúpenia v sume 8 070 Sk.
Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa na Okresnom
súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) domáhala uloženia povinnosti p., a. s., B. (ďalej
len „odporkyňa“) zaplatiť jej 193 010,70 Sk z dôvodu poplatku z omeškania vo výške 0,1 %
denne a nahradiť jej trovy konania.
Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 68/04-45 z 5. decembra 2005 zaviazal odporkyňu
na zaplatenie sumy 19 301,07 Sk, vo zvyšku žalobný návrh zamietol a žiadnemu
z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Z rozsudku vyplýva, že okresný súd priznal
sťažovateľke poplatok z omeškania len vo výške 0,01 % denne z dlžnej sumy.
V odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol: „Podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z.
v platnom znení, o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení p.
a o zriaďovaní rezortnej, odvetvovej, podnikovej a občianskej zdravotnej poisťovne (...), pri
nedodržaní lehoty splatnosti môže uplatniť zdravotnícke zariadenie voči príslušnej
zdravotnej poisťovni poplatok z omeškania vo výške 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň
omeškania odo dňa splatnosti účtovného dokladu.
Podľa § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení zmien uskutočnených zákonom
č. 138/2003 Z. z. účinného od 1. 6. 2003, pri nedodržaní lehoty splatnosti môže uplatniť
zdravotnícke zariadenie voči príslušnej zdravotnej poisťovni poplatok z omeškania vo výške
0,01 % z dlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania odo dňa splatnosti účtovného
dokladu.“
Proti predmetnému rozsudku okresného súdu sa sťažovateľka odvolala.
O jej odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 57/06-64 z 1. júna 2006 tak,
že rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil s odôvodnením: „Je teda zrejmé,
že právo na poplatok z omeškania navrhovateľovi vznikol po 1. 6. 2003, teda za účinnosti
ust. § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení zák. č. 138/2003 Z. z., podľa ktorého poplatok
z omeškania bol 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Omeškanie odporkyne sa
skončilo v decembri 2003, teda stále za účinnosti uvedenej právnej úpravy, podľa ktorej
bol poplatok z omeškania 0,01 %. Vzhľadom na to vzniklo navrhovateľovi právo
na poplatok z omeškania v tejto výške, čo za celé obdobie omeškania predstavuje spolu
sumu 19 301,07 Sk.“
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými postupmi a rozsudkami okresného súdu
a krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.
Svoje tvrdenie opiera o interpretáciu nálezu ústavného súdu zo 17. mája 2004
publikovaného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 396/2004 Z. z. a s ním
súvisiacu nesprávnu aplikáciu § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Podpredseda krajského súdu vo svojom vyjadrení z 22. novembra 2006 doručenom
ústavnému súdu 30. novembra 2006 uviedol: „Pri rozhodovaní odvolací súd postupoval
v intenciách uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky (...) z 11. 01. 2006,
sp. zn. III. ÚS 24/2006-9 a potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bol
navrhovateľke priznaný poplatok z omeškania vo výške vyplývajúcej z ustanovenia § 38
ods. 4 zákona č. 273/1995 Z. z. v znení zákona č. 138/2003 Z. z., t. j. vo výške 0,01 %
z dlžnej sumy za každý deň z omeškania, pretože právo na poplatok z omeškania
navrhovateľke vznikol za účinnosti zákona č. 138/2003 Z. z., ktorým bol poplatok
z omeškania znížený z 0,1 % na 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň z omeškania.“
K vyjadreniu podpredsedu krajského súdu sa právny zástupca sťažovateľky okrem
oznámenia o súhlase s upustením od ústneho pojednávania o prijatom návrhu nevyjadril.
II.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 57/06-64 z 1. júna 2006 vyplýva, že ním bol
potvrdený v napadnutej časti rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 68/04-45 z 5. decembra
2005.
Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 68/04-45 z 5. decembra 2005 zaviazal odporkyňu
zaplatiť sťažovateľke 19 301,07 Sk, vo zvyšku návrh zamietol a žiadnemu z účastníkov
konania nepriznal náhradu trov konania.
Z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 vyplýva, že ústavný
súd okrem iného vyslovil aj nesúlad ustanovenia § 38 ods. 3 a 4 zákona o zdravotnom
poistení s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy. Nález bol
uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 396/2004 Z. z. dňa 15. júla 2004.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).
Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom.
Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi
právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti,
prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali,
sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich
do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými
spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c),
aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami
vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú
platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.
Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2
a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie
ústavného súdu je všeobecne záväzné.
Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh súd.
Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie,
ak návrh podá súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou.
Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a)
až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym
predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, môžu podať ústavnému
súdu návrh na začatie konania.
Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych
predpisov s právnym predpisov vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vyhlási
sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa
jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.
Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré
jeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke
zákonov.
Podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde stratou účinnosti, prípadne platnosti
právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych
predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší
právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.
Podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal
na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 ústavy, rozsudok,
ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho
predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa
ustanovení Trestného poriadku.
Podľa § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde ostatné právoplatné rozhodnutia vydané
v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom,
sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti
uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných
súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Za výnimku z princípu, podľa ktorého výklad zákonov prislúcha predovšetkým
všeobecným súdom, treba považovať viaceré ustanovenia zákona o ústavnom súde.
V danom prípade ide o ustanovenia, z ktorých vyplývajú účinky nálezov ústavného súdu
vydaných v konaní o súlade právnych predpisov.
Podľa právneho názoru sťažovateľky povinnosťou všeobecného súdu je aplikovať
právny stav vzniknutý nálezom ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov, a to nielen
v procesnoprávnom zmysle, ale aj z hľadiska hmotnoprávneho. To znamená,
že hmotnoprávne účinky nesúladného ustanovenia sa uverejnením nálezu ústavného súdu
anulujú ex tunc. V týchto prípadoch sa teda vychádza z toho, že hmotnoprávne účinky
nesúladného ustanovenia sú nálezom ústavného súdu anulované od začiatku.
Oproti tomu podľa právneho názoru krajského súdu treba hmotnoprávne účinky
nálezu ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov vykladať tak, že platia ex nunc, teda
od momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov. Preto nároky vzniknuté
do momentu uverejnenia nálezu o nesúlade právnych predpisov sa riadia právnym stavom
existujúcim dovtedy. Nový právny stav založený nálezom ústavného súdu sa vzťahuje iba
na nároky vzniknuté od uverejnenia nálezu.
Z pohľadu ústavného súdu treba na úvod konštatovať, že v danej veci ide o kolíziu
medzi princípom zachovávania ústavnosti na jednej strane a princípom právnej istoty
na strane druhej. Oba princípy sú súčasťou právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Princíp
zachovávania ústavnosti sa realizuje v tomto prípade rozhodovaním ústavného súdu
v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Princíp právnej istoty
sa prejavuje v dvoch smeroch. Jednak je založený na prezumpcii ústavnosti právnych
predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak na právoplatných
rozhodnutiach orgánov verejnej moci vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti.
Podľa názoru ústavného súdu prednosť treba dať jednoznačne princípu ústavnosti, a to za
súčasného spolupôsobenia určitých bŕzd daných princípom právnej istoty.
Ústava a zákon o ústavnom súde rozdeľujú problematiku hmotnoprávnych účinkov
nálezu ústavného súdu o súlade právnych predpisov na dve skupiny. Ide predovšetkým
o prípady, ktoré boli do momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov
už právoplatne ukončené (judikované) a o prípady, ktoré vo chvíli uverejnenia nálezu
ústavného súdu v Zbierke zákonov právoplatne ukončené ešte neboli.
1. Z ustanovenia § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde možno jednoznačne vyvodiť,
že v trestných veciach právoplatne skončených pred uverejnením nálezu o nesúlade
právnych predpisov, môže po jeho uverejnení odsúdený požiadať o obnovu konania, ak bol
nesúladný právny predpis podkladom právoplatného odsudzujúceho rozsudku. Tým
sa dosiahne, že jeho právoplatné odsúdenie za spáchanie trestného činu môže byť v rámci
obnovy konania (ako následku nálezu o nesúlade) zrušené a môže dôjsť k priaznivejšiemu
posúdeniu jeho konania, prípadne aj k jeho úplnému oslobodeniu spod obžaloby. Rovnakú
možnosť však zákon nedáva poškodenému v trestnom konaní, napríklad v situácii, keď
došlo k právoplatnému oslobodeniu trestne stíhanej osoby v dôsledku aplikácie právneho
predpisu, ktorý bol neskôr vyhlásený za nesúladný.
Možno konštatovať, že v trestnom konaní vo vzťahu voči právoplatne odsúdenej
osobe hmotnoprávne následky nálezu o nesúlade uverejneného po právoplatnom odsúdení
nastávajú jednoznačne ex tunc, nie teda iba od momentu uverejnenia nálezu. Vinu trestne
stíhanej osoby možno po uverejnení nálezu znova posudzovať, a to už vo svetle nálezu
o nesúlade.
Z ustanovenia § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že právoplatné
rozhodnutia vydané v občianskoprávnom a správnom konaní pred uverejnením nálezu
ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov po uverejnení nálezu zostávajú síce
nedotknuté, avšak povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.
Uvedené ustanovenie však neposkytuje žiadnu ochranu tomu účastníkovi
občianskoprávneho alebo správneho konania, ktorý bol v konaní neúspešný, teda uplatnený
nárok mu vzhľadom na aplikáciu nesúladného právneho predpisu nebol priznaný,
resp. nebol priznaný v celom rozsahu.
Aj tu možno konštatovať, že hmotnoprávne účinky nálezu o nesúlade pôsobia
ex tunc. Aj keď nedochádza k obnove právoplatne skončeného konania, pokiaľ povinný
subjekt do uverejnenia nálezu uloženú povinnosť nesplnil, stáva sa táto nevymáhateľnou
proti vôli povinného subjektu.
2. Hoci ústava a zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenia
o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením
konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne
účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc
vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori to musí tak
byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade.
Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň
neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty.
Ústavný súd považuje za potrebné v tejto súvislosti pripomenúť, že podľa čl. 130
ods. 1 písm. d) ústavy a § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde môže podať návrh
na začatie konania o súlade právnych predpisov aj všeobecný súd, a to v súvislosti so svojou
rozhodovacou činnosťou. Ak totiž všeobecný súd dospeje k záveru, že právny predpis, ktorý
by mal v konkrétnej prejednávanej veci aplikovať, nie je v súlade s právnym predpisom
vyššej právnej sily, má možnosť vylúčiť aplikáciu tohto nesúladného právneho predpisu
prostredníctvom ústavného súdu, ktorý môže nesúlad právneho predpisu vysloviť.
Následkom nálezu ústavného súdu by malo byť, že všeobecný súd daný právny predpis
nebude pri rozhodovaní veci aplikovať. Pri právnom názore, aký zastáva krajský súd,
nemalo by oprávnenie všeobecného súdu podať návrh na vyslovenie nesúladu žiaden
konkrétny praktický význam. Hoci by ústavný súd nesúlad predpisu vyslovil, nič by sa tým
nezmenilo na hmotnoprávnom posúdení konkrétnej veci, lebo posudzované nároky vznikli
ešte v čase, keď bol tento predpis platný a účinný a vzťahovala sa naň prezumpcia
ústavnosti.
Možno urobiť záver, že interpretácia hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného
súdu o nesúlade právnych predpisov, ktorú zastáva krajský súd, je arbitrárna. Je totiž
v zrejmom rozpore s ústavnou a zákonnou úpravou.
Takýto záver korešponduje aj so stanoviskom pléna ústavného súdu
sp. zn. PLz. ÚS 1/06 z 11. októbra 2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce stanovisko
k odchylným právnym názorom senátov ústavného súdu vyslovených pri svojej
rozhodovacej činnosti na aplikáciu nálezu ústavného súdu č. k. PL. ÚS 38/03-39
zo 17. mája 2004 v konaní pred všeobecným súdom, ktorého predmetom je určenie
poplatku z omeškania.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné vysloviť, že rozsudkom krajského
súdu č. k. 6 Co 57/06-64 z 1. júna bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu). Za daných okolností ale
podľa názoru ústavného súdu nebolo potrebné vo výrokovej časti nálezu ústavného súdu
vysloviť aj porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy,
pretože majetková ujma vznikla sťažovateľke len sprostredkovane a bola spôsobená
porušením jej základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy označeným rozsudkom
krajského súdu, pričom vyslovenie porušenia tohto základného práva spolu s ďalšími
časťami výroku tohto rozhodnutia ústavného súdu je spôsobilé dostatočne zabezpečiť
ochranu všetkých ústavou garantovaných práv sťažovateľky vrátane odstránenia jej ujmy
na majetku.
Keďže ústavný súd vyslovil porušenie označeného článku ústavy rozsudkom
krajského súdu č. k. 6 Co 57/06-64 z 1. júna, podľa § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona
o ústavnom súde rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2
výroku nálezu).
Pretože ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky
zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, zaoberal sa aj žiadosťou sťažovateľky o priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka žiadala, aby jej ústavný súd priznal
primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 000 Sk. V nadväznosti na zrušenie
rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie považoval ústavný súd
poskytnutie ochrany porušenému základnému právu týmto spôsobom za dostatočné
a sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.
Z dôvodu náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd priznal sťažovateľke
náhradu trov konania za dva uplatnené a účelne vynaložené úkony právnej služby (príprava
a prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu z 15. augusta 2006). Za dva
úkony vykonané v roku 2006 patrí odmena dvakrát 2 730 Sk a režijný paušál dvakrát
164 Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú
sumu 5 788 Sk.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o sťažovateľkou uplatnenej náhrade trov konania
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
Podľa na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno
podať opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. decembra 2006