Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_26CoE-157-2013.pdf
PDF · 131.66 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoE/157/2013
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Advocate s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36 865 141, konajúca JUDr. Martinom Máčajom, advokátom a Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grősslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: E. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, o vymoženie sumy 379,41 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Levice č. k. 13Er/13/2007-22 zo dňa 30. mája 2011, jednohlasne, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Levice č. k. 13Er/13/2007-22 zo dňa 30. mája 2011 v časti I. a II. výroku p o t v r d z u j e.
Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Levice č. k. 13Er/13/2007-22 zo dňa 30. mája 2011 v časti III. výroku r u š í a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konanie zamieta.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora a exekúciu zastavil. Zároveň oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi Mgr. Kataríne Baňarovej, trovy exekúcie vo výške 173,50 eura do troch dní od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.
Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 35, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, (ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní), § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, účinný do 10.06.2010 (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 39, § 3 ods. 1 a 2, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 4 písm. k), 5, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, smernicou Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a rozhodnutiami Súdneho dvora ES vo veci C-240/98, C-168/05, C-243/08. O náhrade trov exekúcie rozhodol podľa § 14 ods. 1, 2 a 3, § 15 ods. 1, § 22 a § 26 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“).
Súd prvého stupňa uviedol, že z exekučného titulu vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere č. 1620274 zo dňa 12. 07. 2005. Napriek tomu, že zmluva je v záhlaví označená ako úverová podľa ustanovení Obchodného zákonníka, jedná sa o spotrebiteľskú zmluvu a na tento vzťah je potrebné použiť ustanovenia spotrebiteľského práva. V posudzovanej veci sa
oprávnený domáha návrhom na vykonanie exekúcie vymoženia sumy 379,41 eura s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu prvého stupňa je však dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor súd prvého stupňa oprel o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. ako celok odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomí všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Je na mieste si uvedomiť aj okolnosť, že zriaďovateľom rozhodcovského súdu je podnikateľský subjekt - obchodná spoločnosť založená za účelom podnikania, ktorej cieľom je dosahovanie zisku. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a smernice 93/13/ EHS. Súd prvého stupňa teda dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, ktorou spotrebiteľ nie je viazaný. V predmetnom právnom vzťahu rozhodcovský súd nielenže neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľskej zmluve, ale priznal oprávnenému aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi a to úrok z omeškania v sadzbe 0,25% denne, čo predstavuje 91,25% ročne. V predmetnej exekučnej veci spotrebiteľovi povinnému bol poskytnutý spotrebiteľský úver v sume 464,71 eura. Z exekučného titulu nie je možné zistiť z akých položiek pozostáva istina, poplatok za jeho poskytnutie. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa exekúciu zastavil v celom rozsahu. Z uvedených dôvodov exekučný súd žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol a exekúciu v zmysle § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní zastavil.
Pretože oprávnený ako dodávateľ spôsobil stav, že sa domáhal na rozhodcovskom súde nedôvodného plnenia preto táto skutočnosť bola rozhodujúca pri rozhodovaní o trovách konania. Sám oprávnený spôsobil, že sa domáhal nezákonných nárokov a nárokov v rozpore s dobrými mravmi a tomu predchádza z jeho strany nedostatok odbornej starostlivosti. Toto malo význam pri rozhodovaní o trovách exekučného konania, preto súd prvého stupňa uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť náhradu trov súdnemu exekútorovi Mgr. Kataríne Baňarovej, v sume 173,50 eura, ktoré pozostávajú z odmeny 63,21 eura (vrátane DPH) za 8 hodín účelne vynaložených na exekúciu - § 14 ods. 1 písm. a), ods. 2 vyhlášky - t.j. 8x 6,64 eura (za prijatie návrhu na vykonanie exekúcie a vypracovanie žiadosti o udelenie poverenia, vypracovanie upovedomenia o začatí exekúcie, vypracovanie upovedomenia o spôsobe vykonania exekúcie, vypracovanie exekučného príkazu predajom nehnuteľnosti, vypracovanie upovedomenia o zriadení exekučného záložného práva na nehnuteľnosť, vypracovanie exekučného príkazu - zriadenie exekučného záložného práva, vyúčtovanie trov exekúcie, zaslanie exekučného spisu), z odmeny za úkony podľa § 14 ods. 1 písm. b), ods. 3 a § 15 ods. 1 písm. j) vyhlášky v sume 27,66 eura (vrátane DPH) 7 x 3,32 eura, z náhrady hotových výdavkov (poštovné) podľa § 22 vyhlášky v sume 43,09 eura (vrátane DPH) a z odmeny za zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosti v sume 39,50 eura (vrátane DPH), po zaokrúhlení v zmysle § 26 vyhlášky.
Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie.
Vo vzťahu k aplikácii smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 uviedol, že smernice vydávané v rámci acqius communautaire (t. j. v rámci tzv. európskeho práva) majú len nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Nakoľko v tomto prípade bola smernica implementovaná do právneho systému platného na území SR ešte v rámci tzv. prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže požívať ako prameň práva. Ďalej uviedol, že oprávnený poskytuje klientom ako dlžníkom úvery na základe zmlúv o úvere uzatváraných podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Tento druh zmluvy nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko spotrebiteľským úverom sa v zmysle § 2 písm. a) zákona o
spotrebiteľských úveroch účinnom k 12. 07. 2005 rozumie „dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme“. Oprávnený poskytuje svojím klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Ďalej oprávnený uviedol, že v zmysle § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom k 12 .07. 2005 „zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorú sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom“. Klienti oprávneného neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. S poukazom na § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom k 12.07.2005 uviedol, že z logického a gramatického výkladu ustanovenia vyplýva, že okrem všeobecných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí zmluva obsahovať aj náležitosti vymenované za slovom „najmä“, ku ktorým je možné pridať aj ďalšie. Namietal i nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania súdom v napadnutom rozhodnutí. Konštatoval, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. i s bodom 6 VPPÚ, neoddeliteľnej súčasti zmluvy o úvere, v zmysle ktorého, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25% z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má výlučne sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v tom prípade, ak poruší zmluvné podmienky (nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve o úvere). Uviedol, že výška úrokov z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu, ako i s ohľadom na skutočnosť, že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, si účastníci dohodli úroky z omeškania a takto prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V súvislosti s dohodnutým úrokom z omeškania poukázal na ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a rozhodnutie NS SR č. k. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, ako aj na ďalšie rozhodnutia NS SR, v ktorých sa najvyšší súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné sa zo strany odporcov odvolávať na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, a to povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. K tvrdeniam súdu o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnej podmienke uviedol, že z textu dohodnutej rozhodcovskej doložky vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. Prijatie argumentácie súdu by znamenalo pre dodávateľa len jediné a to úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania. Pritom je zrejmé, že z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Je nepochybné, že alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné a to jednak z hľadiska vnútroštátneho aj európskeho práva. V zmysle príslušnej smernice (93/13/EHS) sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. Podľa jeho názoru rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi. Súd však v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný a preto následne udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Oprávnený sa nestotožnil ani s výškou priznaných trov exekúcie. Poukázal na ustanovenie § 16 vyhlášky a uviedol, že súdny exekútor nepostupoval správne, ak si do svojej odmeny zahrnul aj odmenu za zriadenie exekučného záložného práva v zmysle § 16 vyhlášky vo výške 39,50 eura. Taktiež s osobitným zreteľom na nesprávne vyúčtovanie hotových výdavkov (vo vzťahu k DPH) oprávnený poukázal na ustanovenie § 28 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a na § 196 Exekučného poriadku, z ktorých vyplýva, že súd v rozpore so zákonom vypočítal výšku DPH zo sumy, ktorá okrem odmeny zahrňovala aj výšku hotových výdavkov.
Na podklade vyššie uvedeného žiadal napadnuté uznesenie zrušiť.
Následne podaním doručeným súdu prvého stupňa 07. 09. 2012 oprávnený podal podanie označené ako „Návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“. Oprávnený v predmetnom podaní okrem doplnenej argumentácie k podanému odvolaniu navrhol, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálne otázky, a to či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/ EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.
Druhá prejudiciálna otázka znie, či v prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
Tretia prejudiciálna otázka znie, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a zistil, že odvolanie oprávneného je dôvodné iba v časti výroku o trovách exekúcie. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP.
Odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že exekučné konanie sa začalo dňa 09. 01. 2007, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 16. 01. 2007 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa dňa 17. 01. 2007 udelil súdnemu exekútorovi Mgr. Kataríne Baňarovej, so sídlom exekútorského úradu Kukučínova 1211/17, Dunajská Streda, poverenie na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - rozhodcovského rozsudku č. k. SR 2050/06 zo dňa 19. 06. 2006. Následne súd prvého stupňa vydal napadnuté uznesenie.
Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd v zmysle vyššie citovaného ustanovenia konštatuje správnosť zistenia skutkového stavu súdom prvého stupňa a jeho správne právne posúdenie, preto v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza, že spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny. Odvolací súd zistil, že medzi účastníkmi sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia o spotrebiteľskom práve.
Z predloženej zmluvy o úvere totiž vyplýva, že oprávnený vystupuje ako veriteľ, pričom medzi predmety jeho činnosti patrí aj poskytovanie spotrebiteľských úverov nebankovým spôsobom, teda oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a považuje sa za dodávateľa. Súd prvého stupňa správne zistil aj postavenie povinného ako dlžníka, nakoľko z úverovej zmluvy je taktiež preukázané, že povinný uzatváral zmluvu ako fyzická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti a považuje sa teda za spotrebiteľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa vzťahujú práve na taký druh zmlúv, pri ktorých spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa, pričom zákon v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a rozlišuje, či boli individuálne dojednané alebo nie. Je teda dôležité, či spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred uzavretím zmluvy ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V tomto smere sa zabezpečuje ochrana najmä tým zmluvám, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú vopred a pri ktorých spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Z predmetnej zmluvy o úvere je zrejmé, že bola vopred pripravená oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako formulárovú, adhéznu a na spotrebiteľské vzťahy je potrebné aplikovať spotrebiteľské právne normy bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod.
Odvolací súd v tomto smere poukazuje aj na ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v spojení s ustanoveniami § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. V zmysle týchto ustanovení v prípade, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, exekučný súd musí posudzovať aj to, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a či nie sú
naplnené dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Ak by exekučný súd tieto dôvody zistil už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, musí žiadosť súdneho exekútora zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). V prípade, ak by exekučný súd tieto dôvody zistil neskôr, t. j. až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, musí exekúciu následne zastaviť. Odvolací súd poukazujúc na ustanovenie § 57 ods. 1 Exekučného poriadku konštatuje, že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí existenciu niektorého z dôvodov na zastavenie exekúcie. Súd tak v priebehu celého konania ex offo skúma splnenie predpokladov na vedenie exekúcie, preto súd prvého stupňa je oprávnený a aj povinný v prípade zistenia niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaviť, pričom tak môže uskutočniť na návrh ako aj bez návrhu. Súd prvého stupňa preto vzhľadom na zistené skutočnosti správne exekúciu zastavil a nekonal tak nad rámec svojej právomoci. Odvolací súd zdôrazňuje poukaz na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 372/2011-18 zo dňa 13. 09. 2011 súvisiaceho s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že: „všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať“. Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej“.
Uvedené závery sú v súlade aj s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, v ktorom je uvedené, že „pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný“.
Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvého stupňa v zmysle § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní správne preskúmal nielen žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul, ale aj zmluvu o úvere č. 1620274 zo dňa 12.07.2005 a to v súlade s ustanoveniami, ktoré upravujú spotrebiteľské vzťahy. Predmetná zmluva totiž môže obsahovať viaceré neprijateľné podmienky.
Podľa názoru odvolacieho súdu jednou z neprijateľných podmienok tak ako správne ustálil aj súd prvého stupňa v napadnutom uznesení je aj samotná rozhodcovská doložka (bod 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zmluvy o úvere), nakoľko akákoľvek rozhodcovská doložka bez ohľadu na jej formu a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná. Takáto rozhodcovská doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľom bolo zároveň týmto postupom odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky) a taktiež aj nerešpektovaním právnej úpravy ochrany spotrebiteľa (úrok z omeškania nepriaznivejší pre spotrebiteľa, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Táto podmienka nebola zároveň ani individuálne dojednaná a je súčasťou vopred predtlačených ustanovení zmluvy o úvere v dobe 17. Povinný tak rozhodcovskú doložku nemohol nijakým spôsobom ovplyvniť, mohol zmluvu iba ako celok prijať alebo ako celok odmietnuť.
Najbližšie k rozhodcovskej doložke má ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, včlenené do Občianskeho zákonníka až novelou účinnou od 01. 01. 2008. Na zmluvy uzavreté pred týmto dátumom súdu však nič nebráni aplikovať na nekalú rozhodcovskú doložku ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Práve v znení tohto ustanovenia sa nachádza článok 3 smernice Rady č. 93/13/EHS, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku SR novelou č. 150/2004 a ktorý priamo upravuje základné predpoklady na posudzovanie zmluvných podmienok. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a zároveň spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi neprijateľnými podmienkami uvedenými jednak v prílohe k tejto Smernici alebo vo výpočte v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka.
Preto celý postup od rozhodcovskej doložky až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej doložky považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nakoľko súdny exekútor vykonával exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú doložku) ani nemal byť vydaný, nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Súd prvého stupňa preto správne exekúciu zastavil. Odvolací súd sa tak nestotožňuje ani s jedným z odvolateľových tvrdení a preto napadnuté rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil ako vo výroku vecne správne.
Podľa § 157 ods. 2 OSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 OSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
Odvolací súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia je podstatná časť rozhodnutia. Je tomu tak najmä z hľadiska presvedčivosti, legickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Súd by mal v odôvodnení rozhodnutia okrem iného výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Ďalej medzi povinnosti súdu patrí aj dbať na to, aby rozhodnutie bolo presvedčivé. Preto je potrebné uviesť, že existencia náležitostí rozhodnutia, uvedených v citovanom ustanovení je dôležitým prostriedkom preskúmania správnosti rozsudku účastníkmi konania a aj odvolacím súdom.
Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí exekúciu zastavil. Zároveň oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi Mgr. Kataríne Baňarovej, trovy exekúcie vo výške 173,50 eura do troch dní od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Rozhodnnutie však napriek tomu neobsahuje hodnoverným spôsobom špecifikovanie úkonov, za ktoré súd prvého stupňa súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie priznal. Súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení len uvádza, že uložil oprávnenému povinnosť nahradiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi Mgr. Kataríne Baňarovej, v sume 173,50 eura, ktoré pozostávajú z odmeny 63,21 eura (vrátane DPH) za 8 hodín účelne vynaložených na exekúciu - § 14 ods. 1 písm. a), ods. 2 vyhlášky - t.j. 8x 6,64 eura (za prijatie návrhu na vykonanie exekúcie a vypracovanie žiadosti o udelenie poverenia, vypracovanie upovedomenia o začatí exekúcie, vypracovanie upovedomenia o spôsobe vykonania exekúcie, vypracovanie exekučného príkazu predajom nehnuteľnosti, vypracovanie upovedomenia o zriadení exekučného záložného práva na nehnuteľnosť, vypracovanie exekučného príkazu - zriadenie exekučného záložného práva, vyúčtovanie trov exekúcie, zaslanie exekučného spisu), z odmeny za úkony podľa § 14 ods. 1 písm. b),
ods. 3 a § 15 ods. 1 písm. j) vyhlášky v sume 27,66 eura (vrátane DPH) 7 x 3,32 eura, z náhrady hotových výdavkov (poštovné) podľa § 22 vyhlášky v sume 43,09 eura (vrátane DPH) a z odmeny za zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosti v sume 39,50 eura (vrátane DPH), po zaokrúhlení v zmysle § 26 vyhlášky. Odvolaciemu súdu preto nie je zrejmé, z akých položiek pozostáva náhrada trov exekúcie vo výške 27,66, 7x 3,32 eura, ktorú v napadnutom uznesení súd priznal súdnemu exekútorovi, t.j. nie je zrejmé, za ktoré konkrétne úkony súd prvého stupňa priznal súdnemu exekútorovi odmenu. Taktiež nie je zrejmé akým postupom súd prvého stupňa dospel k odmene vo výške 63,21 eura za 8 hodín účelne vynaložených na exekúciu, keď neuviedol časovú špecifikáciu trvania jednotlivých úkonov.
Podľa § 205 ods. 1 OSP, v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolací súd preto konštatuje, že v danom prípade nie je odôvodnenie napadnutého uznesenia v časti výroku o náhrade trov exekúcie dostatočne presvedčivé. Napadnuté uznesenie je v tomto smere neúplené a nepreskúmateľné a podľa názoru odvolacieho súdu, jeho vydaním sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom. Odvolanie oprávneného má síce zákonom požadované náležitosti (§ 205 OSP), nemôže však obsahovať konkrétne dôvody nesúhlasu s napadnutým uznesením, nakoľko tieto dôvody v napadnutom uznesení chýbajú. Oprávnený na základe takto vydaného odôvodnenia, nemôže odvolanie riadne odôvodniť a taktiež nemôže pri podaní odvolania plne realizovať svoje procesné práva a plniť procesné povinnosti, ktoré mu zákon umožňuje.
Podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP, odvolací súd rozhodnutie zruší len ak, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Podľa § 221 ods. 2 OSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do právomoci ktorého vec patrí.
Podľa § 226 OSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
Z uvedených dôvodov preto odvolací súd aj napriek tomu, že súd prvého stupňa správne zaviazal oprávneného na náhradu trov exekúcie napadnuté uznesenie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pri určení výšky trov exekúcie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Povinnosťou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní vo veci bude pripojiť si exekučný spis, z ktorého následne posúdi, či vykonané úkony vyúčtované exekútorom boli vynaložené účelne, opodstatnene, či ich vykonanie bolo nevyhnutné, pričom ďalej posúdi aj to, či je možné priznať súdnemu exekútorovi aj náhradu hotových výdavkov tak, ako si ich účtuje s tým, že dôvodnosť týchto výdavkov musí byť riadne doložená a preukázaná.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu 31) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.
Súd v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) OSP, na ktoré odkazuje oprávnený, je povinný prerušiť konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej otázke), kde v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva potrebného
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Nie je možné však povinnosť vnútroštátneho súdu požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke vykladať absolútne. Predpokladom tejto povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre danú konkrétnu vec, nakoľko zmyslom a cieľom predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad a používanie komunitárneho práva a nie vyriešenie konkrétneho sporu. Vyžaduje sa teda bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom, nie otázku akademickú, nesúvisiacu s vecou.
Odvolací súd dáva oprávnenému do pozornosti ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Exekučný poriadok tak vylučuje použitie ustanovení OSP, ktoré umožňujú súdu za určitých okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje iba ak to výslovne určuje osobitný predpis, t.j. v ostatných prípadoch prerušenie konania prípustné nie je. V tomto prípade žiadny osobitný predpis možnosť prerušenia konania neupravuje, preto odvolací súd návrh na prerušenie konania zamietol. V zmysle ustanovenia § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Exekučný poriadok je vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku zákonom osobitným, kde platí zásada „lex specialis derogat legi generali“. To znamená, že ak iba ak Exekučný poriadok nemá špeciálnu právnu úpravu, platia ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. V tomto prípade možnosť prerušenia exekučného konania vylučuje samotný Exekučný poriadok vo svojom ustanovení § 36 ods. 5, ktorým je potrebné sa riadiť, preto z uvedeného dôvodu neprichádza v exekučnom konaní do úvahy možnosť prerušenia konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP.
Navyše vo vzťahu k návrhu na prejudiciálne konanie odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ (C-168/05, C-240/98 až C- 244/98, C-76/10, C-243/08, C-237/02, C-40/08), Ústavného súdu SR (IV. ÚS 55/2011, III. ÚS 372/2011-18) a Najvyššieho súdu SR (6 Cdo 143/11, 6 Cdo 1/2012, 6 Cdo 228/2011) jednak vo vzťahu k neprijateľným podmienkam a jednak aj vo vzťahu k možnosti aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách a to s poukazom na ustanovenia § 44 ods. 2 a § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku.
Odvolací súd na podklade uvedeného dospel k záveru o neexistencii potreby predkladať citované otázky Súdnemu dvor EÚ, nakoľko uvedené predbežné (prejudiciálne) otázky si na základe konštantnej judikatúry vie súd vyriešiť sám. Predbežné otázky citované odvolateľom preto nemajú právnu relevanciu pre danú vec, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.