Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_10CoE-332-2013.pdf
PDF · 121.08 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoE/332/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, zast. splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, proti povinnému: T. H., nar. XX. S. XXXX, trvale bytom N. M. XXX/XX, t. č. na neznámom mieste, o 836,49 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, Bratislava, Záhradnícka 60, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Galanta z 13. februára 2013 č. k. 10Er/160/2006-54, EX 17675/11 takto
rozhodol:
Odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu dvoru Európskej únie z a m i e t a .
Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu (vedenú spočiatku súdnym exekútorom - ďalej len „exekútor“ - JUDr. Vladimírom Sucháčekom a v čase rozhodovania napadnutým uznesením už exekútorom označeným aj v úvodnej časti tohto uznesenia odvolacieho súdu) vyhlásil za neprípustnú, túto zastavil a exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie. Takéto rozhodnutie odôvodnil, pokiaľ šlo o neprípustnosť exekúcie a jej zastavenie právne ust. § 57 ods. 1 písm. g/ a § 240 ods. 1 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku) a § 39 a § 574 ods. 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); vecne predovšetkým záverom o neplatnosti splnomocnenia (na spísanie notárskej zápisnice), tvoriaceho súčasť zmluvy o úvere. Povinný totiž už v takejto zmluve pre prípad neplnenia si zmluvných podmienok splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, aby v jeho mene a právnymi účinkami pre neho v prípade neuhradeného záväzku alebo jeho časti (z titulu úverovej zmluvy) uzatvoril a podpísal v prospech oprávnenej notársku zápisnicu ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 E. p. Toto (plnomocenstvo) však bolo udelené splnomocnencovi ešte v čase, keď dlh neexistoval a povinný sa tak vopred vzdal svojho práva na uznanie či neuznanie dlhu (v čase, keď ešte nemal vedomosť o jeho prípadnom vzniku ani o jeho výške). Rozhodnutie o trovách exekúcie potom odôvodnené bolo právne ust. § 196, § 200 ods. 1 a 2 a § 203 ods. 1 a 2 E. p. a vecne nedostatkom požiadavky exekútora na náhradu trov.
Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vytkla rozhodnutie nad rámec právomoci mu zverenej, to, že svojim postupom odňal účastníkom možnosť konať pred súdom, ako aj to, že pre nevykonanie náležite dokazovania nedostatočne zistil skutkový stav a jeho rozhodnutie vychádza i z nesprávneho právneho posúdenia veci (odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/ a f/ O. s. p., čiže Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Exekučný súd podľa nej nie je oprávnený vykonávať úkony, ktorých zmyslom je opätovné komplexné rozhodovanie o veci s následkom úplnej nemožnosti vykonania
práva veriteľom. Už notár ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi a tým, že neodmietol vykonať úkon, zanikla (podľa odvolateľky) právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Všeobecný súd preto už nebol povinný (podľa odvolateľky zrejme ani oprávnený - pozn. odvolacieho súdu) skúmať, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s právnymi predpismi a musí s takýmto exekučným titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, pričom v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup, hoci nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej zápisnice.
Pre prípad nestotožnenia sa s takouto argumentáciou tiež navrhla (odvolateľka), aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. prerušil konanie a podal ústavnému súdu návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 vety prvej a druhej E. p. s čl. 1 ods. 1 vety prvej Ústavy (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, zdôrazňujúc (i s odvolaním sa na uznesenie ústavného súdu vo veci jeho sp. zn. II. ÚS 269/09), že ak účastník konania podnieti podanie návrhu ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s Ústavou, má súd možnosť buď vykonať ústavne konformný výklad právnej normy, alebo vysvetliť, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec ústavnému súdu.
V ďalšom oprávnená mala za to, že exekučný súd konal pri revízii výsledku notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci a rozhodujúc o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou, predovšetkým porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania takýmto postupom odňal účastníkom možnosť konať pred súdom (?), resp. konanie má inú vadu, spôsobujúcu nesprávne rozhodnutie vo veci. Plnomocenstvo potom podľa nej nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovení O. z., keď toto nie je zmluvným ustanovením, je dostatočne určité a zrozumiteľné, právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh (záväzok) v čase jeho vzniku a žiadne z ustanovení zmluvy neustanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Ak povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným, zákonným spôsobom, tak aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu. Exekúcia tak bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zostáva platným, právoplatným a vykonateľným, súd po vykonaní prieskumu takéhoto titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie a od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.
Povinný odvolací návrh nepodal.
V priebehu odvolacieho konania potom oprávnená podala tiež ďalší návrh na prerušenie konania, tentoraz podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné konsolidované znenie bolo publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie - pozn. odvolacieho súdu) a na predloženie Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej tiež len „SD EÚ“) predbežných (prejudiciálnych) otázok v nasledovnom znení :
1/ Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/ EHS (ďalej len „Smernica“ - pozn. odvolacieho súdu) zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ? I tento návrh odôvodnila oprávnená poukazom na časť rozhodovacej činnosti ústavného súdu (v jeho veciach sp. zn. I. ÚS 120/2012 IV. ÚS 20/06, IV. ÚS 206/08 a IV. ÚS 95/2010), podľa ktorej podstatou preskúmavania notárskej zápisnice súdom je len preverenie materiálnej a formálnej stránky
vykonateľnosti tohto exekučného titulu (kde formálna stránka spočíva v dodržaní zákonom predpísanej formy zápisnice podľa § 47 notárskeho poriadku a stránka materiálna existenciou náležitostí podľa § 41 ods. 2 E. p.), žiadne iné podmienky z E. p. nemožno vyvodiť a ani ústavný súd preto nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva. V čase spísania uzavretia notárskej zápisnice potom zákon umožňoval a aproboval notársku zápisnicu vzniknutú z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov a umožňoval jej exekúciu, pričom takýmto dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky (resp. jej - oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody). Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh (vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu)a takouto treťou osobou nie je oprávnený, preto toto plnomocenstvo nemohlo privodiť oprávnenej nepomernú výhodu oproti stavu, ak by plnomocenstvo nebolo udelené vôbec. Navyše v prípade, ak by povinný zmenil názor a chcel by zamedziť tomu, aby zástupca v jeho mene spísal notársku zápisnicu podľa ním udeleného plnomocenstva, mohol plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b/ O. z. kedykoľvek odvolať. Odvolateľka potom aj v takomto podaní zopakovala námietku o nemožnosti považovania udelenia plnomocenstva tretej osobe za neprijateľnú podmienku (námietku uplatnenú už odvolaním)a to bez ohľadu na to, že v tejto konkrétnej veci sa súd prvého stupňa v takomto smere vôbec nevyjadril) a keďže podoba a legislatívne zakotvenie neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách a spôsob posudzovania ich uplatnenia podľa § 53 ods.1 O. z. pramení z právnej úpravy, ktorá nemá svoj pôvod v slovenskom právnom poriadku, ale v práve Európskej únie; podľa odvolateľky sa okresný súd nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici a nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v úverovej zmluve práve splnomocnenie (ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu). Je toho názoru, že v danom prípade a kontexte tohto sporu je nutné požiadať SD EÚ o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ i o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ, pričom s prejudiciálnou otázkou tu vzhľadom na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru môže prísť ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu EÚ v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a SD EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii všeobecnými súdmi Slovenskej republiky.
Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4 a § 212 ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú vec (vyhlásenia neprípustnosti exekúcie a jej zastavenia, kde inak s prihliadnutím k dôvodom použitým súdom prvého stupňa šlo exekúciu /ako celok/ iba zastaviť alebo v nej pokračovať a preto bol i vylúčený len obmedzený prieskum správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa súdom odvolacím, pričom rozhodnutie o trovách exekúcie malo povahu rozhodnutia závislého na rozhodnutí o zastavení exekúcie) a to podľa § 214 ods. 1 O. s. p. a contrario bez pojednávania, pretože tu formálne vzato síce šlo o vec samu (navzdory zdanlivej procesnej povahe napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa o otázku, či v už prebiehajúcej exekúcii sa bude alebo nebude ďalej pokračovať), nie však aj o ktorýkoľvek zo zákonom predpokladaných prípadov potreby prejednania veci na pojednávaní odvolacieho súdu (nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, nešlo o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a na pojednávaní odvolacieho súdu nebol ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za vecne správne.
Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním proti nemu však aj v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie rozhodovania o niektorých otázkach na pomyselné ihrisko SD EÚ (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.), resp. na ihrisko ústavného súdu (v tomto prípade podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.), v oboch prípadoch s prerušením konania v prejednávanej veci. Názor oprávnenej o takejto potrebe však tunajší odvolací súd nezdieľa.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ vety druhej O. s. p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska; podľa písm. c/ rovnakého paragrafu i odseku toho istého zákona potom rovnako postupuje (rozumej prerušením konania), ak rozhodol, že požiada Súdny dvor
Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12 v O. s. p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).
Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku 114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku 3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2 písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.
Podľa čl. 1 ods. 1 vety prvej Ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Podľa § 44 ods. 2 vety prvej a druhej E. p. súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/.
Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení je súd (ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci) povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 ZFEÚ SD EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke tu má povahu osobitného konania, v ktorom má SD EÚ právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, ako aj o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred SD EÚ je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, keď v takomto konaní SD EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré sú potrebnými pre jednotné rozhodovanie vnútroštátnych súdov členských štátov Európskej únie vo veciach spadajúcich pod úpravu normami prijímanými na úrovni takéhoto spoločenstva štátov.
Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu členského štátu Európskej únie požiadať SD EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia. Zo žiadneho ustanovenia O. s. p. totiž nevyplýva, že všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť SD EÚ návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie vnútroštátneho (tu slovenského) zákona, do ktorého boli implementované(zanesené) úniové právne normy, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd, pokiaľ nie je vnútroštátnym súdom tzv. poslednej inštancie, má iba možnosť položiť SD EÚ otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to považuje za potrebné pre rozhodnutie v spore, ktorý prejednáva (a má rozhodnúť) a to bez ohľadu na to, či to účastníci konania navrhli alebo nie. Naopak súd, proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade vždy povinný položiť takúto otázku SD EÚ a výnimkou sú tu prípady, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú skutočné
pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd, proti rozhodnutiam ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra SD EÚ mu poskytuje dostatok informácií; pričom ak ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku SD EÚ, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).
Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva, týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členského štátu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) teda musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka predložená SD EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v spore prejednávanom vnútroštátnym súdom.
Prvá vyššie reprodukovaná otázka, majúca byť podľa oprávnenej predložená SD EÚ, teda otázka o možnosti kvalifikácie plnomocenstva (udeleného dlžníkom a oprávňujúceho splnomocnenca v mene dlžníka spísať notársku zápisnicu ako exekučný titul) za neprijateľnú zmluvnú podmienku a o možnosti tým zabrániť v exekúcii, má podľa odvolacieho súdu charakter otázky čisto akademickej, nemajúcej základ v prejednávanom veci a takto i nespôsobilej ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž celkom zrejmé, že v danom prípade súd prvého stupňa neoprel svoj záver o neplatnosti plnomocenstva o názor, podľa ktorého by takýto úkon (zakomponovaný do úverovej zmluvy) mal byť neprijateľnou podmienkou a ani odvolací súd nemal prečo takto na vec nazerať, keďže tu súdom prvého stupňa zistený (a odvolacím súdom si osvojený, ako bude uvedené i neskôr) dôvod neplatnosti mal pôvod v ustanovení vnútroštátneho práva, nachádzajúcom sa v O. z. dávno pred pristúpením Slovenskej republiky do Európskej únie (v § 22 ods. 2 zákona) a ústavne konformným i eurokonformným výkladom i tejto právnej úpravy bez možnosti jej spochybnenia na úrovni orgánov EÚ (vrátane SD EÚ) mohol byť len ten prijatý súdom prvého stupňa (vychádzajúci i z predpokladu menšej či často i žiadnej informovanosti spotrebiteľa o možných postupoch v záujme ochrany jeho práv). Ani druhá oprávnenou položená otázka, v tomto prípade tá o súlade rozhodnutia vnútroštátneho súdu členského štátu EÚ zabraňujúceho vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi s dvoma z článkov Charty základných práv EÚ nebola dôvodom, aby ju či už súd prvého stupňa alebo tunajší odvolací súd predložili SD EÚ.
Odhliadnuc od zjavne sugestívneho tónu otázky (zamlčujúcej existenciu možnosti ochrany práv dnešnej oprávnenej na všeobecnom súde, v konaní na ktorom by za splnenia zákonných predpokladov šlo docieliť vydanie bezchybného exekučného titulu), totiž SD EÚ už vo veciach Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) konštatoval, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej šiel potom SD EÚ vo veci Pohotovosť proti Korčkovská (C-76/10), inak vo veci oprávnenej totožnej s tou z prejednávanej veci, kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách
rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (i bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom a je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Ustálená judikatúra SD EÚ tak nepochybne pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia (exekúcie) posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, vyplývajúce z vnútroštátneho práva, pričom takýmto následkom v zmysle procesného práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 E. p. alebo zastavenie exekúcie podľa §§ 57 a 58 E. p., obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.
Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ (o ochrane vlastníckeho práva) a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty (o práve na spravodlivý proces). Takéto posúdenie bol pritom odvolací súd oprávnený uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry SD EÚ, teda bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínami acte éclaire a acte clairé, vymedzujúcimi výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok.
Rovnako za nedôvodný považoval odvolací súd návrh oprávnenej na prerušenie konania s vyvolaním konania o súlade prvých dvoch viet § 44 ods. 2 E. p. s článkom 1 ods. 1 ústavy.
Oprávnenou spochybňované ustanovenia E. p. upravujú ingerenciu exekučného súdu v prvotnej fáze exekučného konania (pred započatím núteného vymáhania splnenia povinnosti uloženej exekučným titulom) a tiež zodpovednosť tohto súdu za udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré musí byť výsledkom náležitého preskúmania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie i exekučného titulu z hľadiska ich súladu so zákonom (zákonmi všeobecne) a to za účelom ochrany práv na exekúcii zúčastnených osôb zo strany nezávislého a nestranného súdu. V zverení takejto právomoci súdu odvolací súd nevidí žiaden rozpor alebo nesúlad s ústavou, pričom opätovné preskúmavanie prípustnosti ďalšieho behu exekúcie (proti čomu odvolateľka namieta) umožňuje nielen § 44 ods. 2 E. p., ale i § 57 ods. 1 písm. g/ v spojení s § 58 ods. 1 rovnakého zákona. Aj v prejednávanej veci malo ísť práve o prípad zastavenia exekúcie a nie zamietnutia žiadosti o poverenie, čo spôsobovalo akademičnosť i takejto odvolateľkou nastolenej otázky (majúcej byť vyriešenej ústavným súdom).
Ak preto odvolací súd nedospel ani k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, týkajúci sa danej veci, je v rozpore s ústavou (hoci k takémuto záveru musí dospieť súd a nie účastník, nech aj ten sa môže snažiť súd presvedčiť o správnosti ním predkladaných úvah, avšak to sa v prejednávanej veci nepodarilo), dôvodným nebol žiaden z návrhov na prerušenie konania (podľa § 109 ods. 1 písm. b/ ani písm. c/ O. s. p.) a ani požiadavka na predloženie predbežných otázok SD EÚ a odvolací súd preto všetky takéto návrhy zamietol (prvá veta výroku tohto jeho uznesenia).
Pokiaľ šlo potom o vecné výhrady proti napadnutému uzneseniu (rozumej tie, týkajúce sa exekvovateľnosti notárskej zápisnice, použitej tu ako exekučný titul), v tomto prípade odvolací súd závery súdu prvého stupňa o tom, prečo bolo potrebné exekúciu zastaviť, považuje za náležité i riadne podložené a odôvodnené, s týmito sa stotožňuje a len z dôvodu potreby vyporiadania sa tiež s odvolacími námietkami oprávnenej a pre úplnosť považuje za potrebné doplniť (§ 219 ods. 2 OSP in fine) nasledovné :
V prejednávanej veci niet sporu o tom, že medzi oprávnenou ako veriteľkou a povinným ako dlžníkom bola uzavretá úverová zmluva, na základe ktorej dnešná oprávnená poskytla dnešnému povinnému úver v sume 14.000 Sk, ktorú sa tento zaviazal zaplatiť zvýšenú o poplatok vo výške 11.200 Sk, t. j. celkovo 25.200 Sk (836,49 eur). Súčasťou úverovej zmluvy je aj splnomocnenie, ktorým dlžník splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v mene dlžníka uznal záväzok z úveru vyššie uvedeného tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným
titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e/ O. s. p., resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 E. p. na celý majetok dlžníka do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Z notárskej zápisnice napísanej 29. októbra 2005 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom pod sp. zn. N 5446/2005, NZ 51188/2005 vyplýva, že Mgr. Tomáš Kušnír, konajúci na základe plnomocenstva z úverovej zmluvy, v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 29.433 Sk a zaviazal sa takýto dlh i s úrokom z omeškania 0,25% denne (?) od 8. júna 2005 do zaplatenia zaplatiť v lehote do 30. novembra 2005 k rukám oprávnenej osoby (ktorá inak ako právnická osoba žiadne ruky nemá - pozn. odvolacieho súdu) a vyhlásil tiež, že v prípade neuhradenia dlhu v danej lehote súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63 E. p. alebo súdnym výkonom rozhodnutia podľa § 258 O. s. p. s tým, aby notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 E. p. alebo § 274 písm. e/ O. s. p. Z úverovej zmluvy (na ktorú sa odvoláva i notárska zápisnica) je napokon celkom zrejmé, že splnomocnenie, ktorým dlžník splnomocňuje advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na už vyššie uvedené, je obsiahnuté priamo v zmluve, majúcej charakter formulárovej zmluvy, teda v jej predtlači je (ako súčasť textu zmluvy).
Podľa § 22 ods. 2 O. z. zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
Notárska zápisnica predstavuje v sústave exekučných titulov osobitný typ, vyznačujúci sa jeho vydávaním bez ingerencie súdu či iného orgánu, ktorému by zákonodarca zveril rozhodovacie kompetencie a práve preto v procese tvorby takéhoto titulu musia byť prísne dodržané všetky formálne náležitosti, aby zápisnica mohla spĺňať aj materiálne predpoklady vykonateľnosti. Notárska zápisnica má v tomto prípade charakter zápisnice o právnom úkone, je v nej obsiahnutá dohoda povinnej osoby s oprávneným o splnení záväzku a veriteľ môže na základe takejto zápisnice viesť exekúciu i bez predchádzajúceho vyhľadávacieho súdneho konania.
Predpokladom materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice sú označenie oprávnenej osoby, právny záväzok, právny dôvod (teda označenie právneho úkonu alebo inej právnej skutočnosti, na základe ktorých záväzok vznikol, napríklad uvedenie zmluvy, ak ide o zmluvný záväzok), predmet a čas plnenia a prítomnosť a riadne označenie povinnej osoby, ktorá s vykonateľnosťou výslovne súhlasí. Obsahom notárskej zápisnice je teda osvedčenie notára, že dlžník prejavil súhlas s vykonateľnosťou určitého záväzku, pričom notár nie je oprávnený v súvislosti so spisovaním notárskej zápisnice skúmať, či právny dôvod daný hmotným právom skutočne existuje. Najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice je teda súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, keď práve tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu spôsobilú na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu.
Prepojenie medzi Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý aj v prejednávanej veci na základe plnomocenstva zastupoval povinného (dlžníka) pri spísaní notárskej zápisnice a oprávnenej (veriteľky z hmotnoprávneho úverového vzťahu) je skutočnosťou známou tunajšiemu súdu z jeho činnosti, teda tzv. notorietou bez potreby dokazovania (§ 121 O. s. p.). Mgr. Tomáš Kušnír bol totiž nielen vopred zvolený oprávnenou ako zástupca povinného, nakoľko jeho meno bolo súčasťou predtlačeného formulára úverovej zmluvy, oprávnenou predkladaného jej zmluvným partnerom a stávalo sa tak opakovane, ale rovnaký advokát hájil aj záujmy oprávnenej v množstve exekučných konaní, sledujúcich vymoženie pohľadávok od úverových dlžníkov.
Je pritom mimo akúkoľvek pochybnosť, že oprávnená uviedla menovaného advokáta ako zástupcu povinného do zmluvy s cieľom bezproblémového získania exekučného titulu v podobe notárskej zápisnice a je tiež vysoko pravdepodobné, že vzhľadom na formulárový charakter zmluvy, povinný pri uzatváraní zmluvy ani nemusel mať tušenie, že niekoho splnomocnil na spísanie notárskej zápisnice a tým skôr nie, že táto môže byť bez ďalšieho exekučným titulom. Takéto konanie bolo zo strany oprávnenej v rozpore s dobrými mravmi a zo strany advokáta v rozpore so zákonom o advokácii, pričom ďalšou prinajmenšom v právnych kruhoch všeobecne známou skutočnosťou (i tu por. § 121 O. s. p.) je, že Mgr. Tomáš Kušnír bol za obdobné správanie zo strany príslušnej stavovskej komory disciplinárne potrestaný - bolo mu uložené verejné napomenutie (Bulletin SAK č. 7-8/2009, str. 56). K neprijateľnosti udelenia plnej moci tomu, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastupovaného sa inak vyjadrili aj ústavný súd (tu por. už spomínaný nález vo veci sp. zn. I. ÚS 5/2000) a Najvyšší súd Českej republiky (ten vo veci svojej sp. zn. 21 Cdo 267/2000).
Ak teda z už uvedeného je zjavné, že osoba splnomocnenca povinného z plnomocenstva v úverovej zmluve je osobou vystupujúcou v prospech oprávnenej, i odvolací súd považuje notársku zápisnicu použitú v tejto veci za nulitný akt z dôvodu nedostatku oprávnenia osoby konajúcej v mene povinného tohto zastupovať ako pri spisovaní zápisnice, tak aj pri vyslovení súhlasu s jej vykonateľnosťou.
Napokon sa záverom žiada poukázať i na uznesenie ústavného súdu z jeho veci sp. zn. IV. ÚS 183/2011, ktorým boli ako zjavne neopodstatnené odmietnuté sťažnosti oprávnenej v obdobných prípadoch (oprávnená namietala porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie v exekučných konaniach, v ktorých boli exekúcie vyhlásené za neprípustné a zastavené, pričom exekučným titulom bola notárska zápisnica spísaná zástupcom povinného splnomocneným na takýto úkon priamo vo formulárovej úverovej zmluve). V takomto uznesení ústavný súd konštatoval, že jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať, a preto je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 E. p.), alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 E. p.), upravuje zákon podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený explicitne. Z toho možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky a je tak aj povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania (nakoľko jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. g/ E. p. vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať).
Odvolací súd preto zo všetkých už súdom prvého stupňa uvedených a zhora doplnených dôvodov napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil (druhá veta výroku tohto uznesenia). To sa týkalo i rozhodnutia o trovách exekúcie, ktoré osobitne spochybňované nebolo a pre odvolávajúcu sa oprávnenú predstavovalo ten najmiernejší možný výsledok konania (pri ktorom nebude zaťažená žiadnou náhradovou povinnosťou).
V odvolacom konaní takto zaznamenal plný procesný úspech povinný (v exekúcii sa navzdory opačnej požiadavke oprávnenej pokračovať nebude) a bol to tak on, komu vzniklo právo na náhradu jeho trov, Odvolací súd mu však podľa § 251 ods. 4, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. i s použitím ust. § 151 ods. 1 rovnakého zákona žiadnu náhradu nepriznal, pretože povinnému v tomto odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli a ak by aj mal platiť opak, nebol tu návrh na priznanie náhrady.
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.